Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 28, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/334/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814213058
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3814213058.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov

Mgr. Ivana Kubínyiho a Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobcu: CASH COLLECTORS SK, s.r.o., so
sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 44 703 015, zastúpený: Havel, Holásek & Partners s.r.o., AK
so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 36 856 584, proti žalovaným: 1/ Z. G., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom K. XXX/X, Q. a 2/ Z. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. XXX/XX, Q., obaja žalovaní
zastúpení JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom so sídlom Dobrovičova 13, Bratislava, za účasti
Občianskeho združenia Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom Šafárikovo nám. 7, Bratislava,
IČO: 42 362 962, zastúpeného JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom so sídlom Dobrovičova 13,

Bratislava, o zaplatenie 6 000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaných 1/, 2/ proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 22. februára 2016, č.k. 12C/164/2014-220, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e s tým, že žalobca je povinný
zaplatiť žalovanému v prvom a v druhom rade náhradu trov konania vo výške 924,82 eur a Občianskemu
združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov náhradu trov konania vo výške 560,24 eur, k rukám
ich právneho zástupcu JUDr. Bohdana Jakubisa, advokáta, do troch dní právoplatnosti rozsudku.

Žalovaní 1/, 2/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 36%.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštanciekonanievčastiozaplatenieistinyvovýške60eurzastavil.
V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcu zaviazal zaplatiť žalovaným v prvom a v druhom rade a
vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných náhradu trov konania vo výške 1 485,06 eur, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil výsledkami vykonaného dokazovania, z ktorého
mal za preukázané, že žaloba žalobcu bola nedôvodná. Konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal proti žalovaným zaplatenia sumy 6 000 eur s úrokom z omeškania 8,25% ročne zo sumy 6
000 eur od 14.12.2016 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaní uzavreli dňa 10.09.2010 so

Slovenskou sporiteľňou, a.s. Zmluvu o splátkovom úvere č. 0374005463, na základe ktorej Slovenská
sporiteľňa, a.s. poskytla žalovaným úver vo výške 10 200 eur. Žalovaní sa zaviazali predmetný úver
splácať mesačnými splátkami vo výške 90,65 eur od prvého čerpania úveru do 30.09.2010 a od
20.10.2010 vo výške 176,29 eur mesačne, pričom splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na deň
20.10.2010 a konečná splatnosť úveru bola určená dňom 20.08.2020. Výška úrokovej sadzby bola
dohodnutá na 14,90% ročne, ročná percentuálna miera nákladov bola dohodnutá vo výške 17,15%.
Periodicita splátok i splatnosť úrokov bola dohodnutá do 30.09.2010 v posledný deň kalendárneho

mesiaca a od 20.10.2010 v 20. deň kalendárneho mesiaca. Žalovaní dohodnutý úver čerpali, no
riadne a včas ho nesplácali. SLSP v zmysle § 53 ods. 9 OZ listom zo dňa 31.10.2013 upozornila
na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, ak nezaplatia omeškané splátky v lehote 15
dní; žalovaní omeškané splátky v stanovenej lehote neuhradili. Následne SLSP v zmysle čl. 7.6.1Všeobecných obchodných podmienok vyhlásila listom zo dňa 14.11.2013 mimoriadnu splatnosť úveru
a to dňom 19.11.2013 a opakovane vyzvala žalovaných na uhradenie celej pohľadávky do 15 dní od
doručenia vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Žalovaní do podania návrhu na súd pohľadávku

neuhradili ani čiastočne. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1409/2013/CE zo dňa 13.12.2013 SLSP
akopostupcapostúpilaokreminéhoajcelúpohľadávkuspríslušenstvomvočižalovanýmnažalobcuako
postupníka s účinnosťou od 13.12.2013. Žalobca oznámil postúpenie pohľadávky na žalobcu žalovaným
prostredníctvom výzvy na úhradu pohľadávky zo dňa 13.01.2014, ktorou ich zároveň vyzval k uhradeniu
predmetnej pohľadávky.

2. V priebehu konania žalobca zobral v časti žalovanej istiny vo výške 60 eur žalobu späť, preto súd
konanie v tejto časti podľa § 96 ods. 1 OSP zastavil.
3. Žalovaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali žalobu zamietnuť v celom rozsahu z
dôvodu, že žalobca nie je v konaní aktívne legitimovaným subjektom. V priebehu konania vstúpilo do
konania Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, ktoré ďalej v konaní vystupovalo

ako vedľajší účastník na strane žalovaných v zmysle § 93 ods. 2 OSP. Súd citoval ustanovenie §
52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 54 ods. 1, 2, § 565, § 39, § 524 ods. 1, 2 Obč. zák., § 1 ods. 2, § 2
písm. d/ Zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 497 ods. 1 Obch. zák. a § 92 ods. 8 Zák.
č. 483/2001 Z.z. o bankách a dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že došlo k platnému
postúpeniu pohľadávky uplatnenej v predmetnom konaní, ku ktorej malo dôjsť na základe Zmluvy o

postúpení pohľadávok uzavretej dňa 13.12.2013 medzi žalobcom a jeho právnym predchodcom, SLSP.
Uviedol, že aby pohľadávka podľa ust. § 92 ods. 8 Zák. o bankách mohla byť postúpená z banky na
nebankový subjekt, je potrebné, aby bol klient banky s plnením svojho záväzku v omeškaní aspoň
90 dní a aby banka na splnenie záväzku klienta predtým písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie
sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, a teda je postúpenie objektívne neprípustné, v

priamom rozpore so zákonom. Postúpenie pohľadávky je v takomto prípade neplatné, a to nielen medzi
stranami zmluvy o postúpení pohľadávok, ale aj voči žalovaným. V danej veci zo žalobcom predložených
dôkazov vyplýva, že postupca, SLSP, zaslal žalovaným výzvu zo dňa 31.10.2013 s dátumom podania
04.11.2013. Postupca následne svoju pohľadávku zosplatnil to „vyhlásením mimoriadnej splatnosti“ zo
dňa 14.11.2013 (podanou na poštovú prepravu dňa 25.11.2013). Dňa 13.12.2013 uzavrel postupca so

žalobcom Zmluvu o postúpení pohľadávok, ktorou postúpil pohľadávku voči žalovaným na žalobcu.
Medzi výzvou banky podľa § 92 ods. 8 Zák. č. 483/2001 Z.z. a postúpením pohľadávky na žalobcu
uplynulo len 39 dní. Podľa § 92 ods. 8 Zák. č. 483/2001 Z.z. je však pre platné postúpenie potrebné
dodržať medzi výzvou a postúpením pohľadávky lehotu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. V danom
prípade teda nebola splnená jedna z dvoch podmienok pre platnosť postúpenia z banky na žalobcu.

Žalobca do spisu nepredložil takisto žiadny dôkaz, že by v skutočnosti predchodca žalobcu pred
postúpením pohľadávky na žalobcu doručil žalovaným výzvu na zaplatenie pohľadávky podľa § 92 ods.
8 Zák. č. 483/2001 Z.z., ktorú skutočnosť žalovaní popierali. Pre úplnosť dodal, že podľa § 53 ods. 9
Obč. zák., ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ
uplatniť právo podľa § 565 Obč. zák. najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením

splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa, v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
Ani tieto podmienky žalobca nesplnil a preto aj z tohto dôvodu je postúpenie pohľadávky právnym
predchodcom žalobcu na žalobcu neplatné. Na základe vyššie uvedeného žalobu zamietol z dôvodu
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní.

4. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 OSP. Uviedol, že žalobca bol v konaní v
celom rozsahu neúspešný a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. Vedľajší účastník na strane
žalovaných a žalovaní boli v konaní úspešní, preto im súd priznal náhradu trov potrebných na účelné
uplatňovanie ich práva. Vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných priznal náhradu trov konania
v celkovej výške 560,24 eur; nepriznal mu náhradu trov za ním uplatnené tri úkony právnej služby:

za písomné vyjadrenie zo dňa 03.02.2015, pretože toto podanie sa týkalo len žalovaných (tak bolo
podpísané), za písomné vyjadrenie zo dňa 08.10.2015 (pretože sa taktiež týkalo len žalovaných) a
za písomné vyjadrenie zo dňa 29.01.2016, ktoré podanie považoval za neúčelné, nakoľko tvrdenia
uvedené v tomto podaní boli už právnym zástupcom v konaní prv prezentované, pričom ich doplnenie
nemalo podstatný význam pre konanie. Úspešným žalovaným 1/, 2/ priznal náhradu trov konania vo

výške 455,18 eur, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia a vo výške 469,64 eur spočívajúcich
v náhrade za stratu času a cestovné náhrady. Žalovaným 1/, 2/ nepriznal náhradu trov konania za
nimi uplatnených 6 úkonov právnej služby, a síce za prevzatie a prípravu právneho zastúpenia (z
dôvodu nehospodárnosti, keďže právny zástupca už predtým zastupoval vedľajšieho účastníka a spredmetom sporu pred prevzatím zastúpenia žalovaných už bol oboznámený), za písomné vyjadrenie k
námietke žalobcu proti vstupu vedľajšieho účastníka do konania, ktoré podanie sa týkalo len vedľajšieho
účastníka (vyplýva to i z podpisu na tomto podaní), za písomné vyjadrenie zo dňa 29.01.2016, ktoré

podanie považoval súd za neúčelné, pretože tvrdenia v tomto podaní boli už právnym zástupcom v
konaní už skôr prezentované, pričom ich doplnenie nemalo podstatný význam pre konanie a za poradu
so žalovanými dňa 06.02.2015 a 02.10.2015 vrátane vypracovania právneho rozboru veci zo dňa
07.12.2015, ktoré trovy považoval súd za neúčelné, nadbytočné, vzhľadom na charakter sporu, keďže
na aktívnu legitimáciu v konaní, na ktorú predovšetkým právny zástupca žalovaných poukazoval, súd

prihliada ex offo.

5. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu a žalovaní 1/, 2
prostredníctvom právneho zástupcu.

6. Žalobca podaným odvolaním napadol rozsudok súd prvej inštancie okrem výroku o zastavení konania

v časti zaplatenia istiny vo výške 60 eur a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
tejto napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby
pripustil dovolanie k otázke výkladu ust. § 92ods. 8 Zákona o bankách vo vzťahu možnosti postúpenia
pohľadávokbankyatoajnanebankovýsubjekt,pretožeideorozhodnutiepoprávnejstránkezásadného
významu. Ako odvolací dôvod uviedol nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že podľa výkladu

súdu, resp. doslovného znenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách je podmienkou na platné postúpenie
pohľadávky splnenie podmienok uvedených v prvej časti vety - omeškanie dlžníka po dobu dlhšiu ako
90 kalendárnych dní, písomné upozornenie banky na jeho omeškanie a písomná zmluva o postúpení
pohľadávok alebo súhlas klienta. V posudzovanej veci bolo nepochybné, že žalovaní uzatvorili zmluvu,
túto si pred podpisom prečítali a v celom rozsahu s ňou súhlasili, pričom bol v nej na dvoch miestach

vyslovený súhlas s postúpením pohľadávky v prípade jej nesplácania. V zmysle § 92 ods. 8 Zákona o
bankách teda bola splnená podmienka platného postúpenia pohľadávky s ohľadom na súhlas klienta.
Súd na tieto skutočnosti nijakým spôsobom vo svojom rozhodovaní neprihliadol a teda dospel, napriek
vykonaniutýchtodôkazov,knesprávnymskutkovýmzisteniam.Citovalďalejust.§525 ods.1Obč.zák.,
v zmysle ktorého postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa, alebo ktorej

obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku pokiaľ nemôže byť postihnutá
výkonom rozhodnutia. V súvislosti s citovaným ustanovením vyslovil názor, že toto ustanovenie zakazuje
postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Podľa názoru
súdu, pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať za takýto druh pohľadávok. S každou
pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky

kladené na podnikanie v zmysle § 27 a nasl. Zákona o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo.
Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banky zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona.
Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha sa tak podstatným
spôsobom mení obsah právneho záväzku medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom v porovnaní
so vzťahom medzi veriteľom - postupcom a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádza z toho, že

ust. § 525 ods. 1 Obč. zák. bráni postúpeniu pohľadávok z rovnakých právnych vzťahov, z ktorých
je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. S takýmto výkladom
žalobca nesúhlasí, nakoľko postúpením pohľadávky neprišlo k žiadnej zmene obsahu pohľadávky a
bankové tajomstvo nie je predmetom obsahu pohľadávky. Okrem iného sa ani v konaní akékoľvek
porušenie bankového tajomstva nepreukázalo a ani nebolo namietané. Ďalej v odvolaní uviedol, že

žalobca skutočne nevie súdu preukázať zaslanie iných upomienok žalovaným, než tých, ktoré doložil do
súdneho spisu. Domnieva sa však, že nedodržanie lehoty 90 dní nie je podmienkou platnosti postúpenia
pohľadávky,resp.súdprvejinštanciepoužilvýraznereštriktívnyvýkladustanovenia§92ods.8Zákonao
bankách.Zpredloženýchdôkazovmaltotižsúdzapreukázané,žežalovaníbolivomeškanívýrazneviac
ako 90 dní, na omeškanie boli opakovane písomne upozornení a až po doručení druhého upozornenia a

vyhlásení mimoriadnej splatnosti pristúpil právny predchodca žalobcu k postúpeniu pohľadávky. Preto,
ak by aj súhlasil s týmto reštriktívnym výkladom súdu, neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky je
iba relatívna, nakoľko sa jej uzatvorením sledoval legitímny cieľ a jej perfektnosti bránilo podľa názoru
súdu iba plynutie času (90 dní). V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu v SR z 01.04.2015,
sp. zn. I.ÚS 640/2014. Poukázal tiež na dlhodobo akceptovaný, publikovaný judikát Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky R119/2003, v ktorom sa uvádza, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o
postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej
pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal
existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Ďalej namietol rozhodnutie súdu o priznaní trov vedľajšiemuúčastníkovi, keď namietal, že vedľajší účastník vstúpil do množstva obdobných sporov bez ohľadu na
stav konania a vôľu žalovanej strany, preto je toho názoru, že účelom vstupu vedľajšieho účastníka do
konania nebola ochrana práv konkrétneho žalovaného, ale získanie finančných prostriedkov v podobe

náhrady právneho zastúpenia a snaha zvýšiť náklady konania protistrane. Bol toho názoru, že súd by
dospel k rovnakému právnemu posúdeniu veci a následne k rozhodnutiu vo veci samej aj bez účasti
vedľajšieho účastníka. Trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka teda neboli potrebné na účelné
bránenie práva žalovaných a samotné rozhodnutie vo veci.

7. K odvolaniu žalobcu sa žalovaní 1/, 2/ a vedľajší účastník nevyjadrili.

8. Žalovaní 1/, 2/ prostredníctvom právneho zástupcu napadli výrok o trovách konania. Predovšetkým
namietali, že súd prvej inštancie nesprávne formuloval výrok o trovách konania, keď rozhodnutie o
trovách žalovaných a vedľajšieho účastníka spojil do jedného výroku, hoci išlo o odlišných účastníkov
konania. Namietali však predovšetkým, že im súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov za nimi

uplatnených 6 úkonov právnej služby, ktoré podľa jeho názoru treba považovať za účelne vynaložené
trovy konania.

9. Žalobca a Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov sa k odvolaniu žalovaných
1/, 2/ písomne nevyjadrili.

10. Krajský súd ako súd odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. 379 a § 380 ods. 1 CSP v napadnutej
časti (t.j. okrem výroku, ktorým bolo konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 60 eur zastavené), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť s tým, že je potrebné

samostatne vyčísliť trovy konania Občianskeho združenia Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov a
žalovaných 1/, 2/ , pričom v nadväznosti na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd v celom rozsahu
poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje
a len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia dodáva nasledovné:

11. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovaným z
pôvodného veriteľa - Slovenská sporiteľňa, a.s. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal,
že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaných na splnenie
peňažného záväzku titulom poskytnutého úveru, preto považoval zmluvu o postúpení pohľadávok vo

vzťahu k pohľadávke voči žalovaným za absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre
rozporsozákonom,atoprenedodržaniezákonnejpodmienkyuvedenejvustanovení§92ods.8zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách.

12. Už v predchádzajúcej rozhodovacej praxi (napr. 19Co/273/2016-148 zo dňa 20.04.2017), od ktorej

odvolací súd nenachádza dôvod sa odkloniť, bol k aplikácii § 92 ods. 8 zákona o bankách v obdobných
prípadoch zaujatý nižšie uvedený názor. Podľa neho, aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také
hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné
právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t.
j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti

na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo/205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju
aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je
potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak
dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou

o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi
účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo
vzťahu k súdu. Súdna prax sa už odklonila od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Obo/210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky
bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a

súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť
zmluvy o postúpení. Odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 2/Obo/49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 1/Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosťzmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný
prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho
úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno

vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by
toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd
Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

12. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné na tomto mieste citovať § 92

ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov(ďalejlen"zákonobankách"):"Akjenapriekpísomnejvýzvebankyalebopobočkyzahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku, zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku, postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta.

Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať

postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom."

13.Citovanéustanovenie§92ods.8zákonaobankáchneupravujelenadministratívnepovinnostibanky
pri ochrane bankového tajomstva, ako to uvádza žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti
zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu
k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu
nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky

svoju pohľadávku... postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie
"Ochrana klientov a bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového
tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže
banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom
a contrario znamená, že ak podmienky, uvedené v tomto ustanovení, splnené nie sú, banka postúpiť

pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok
uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie
v rozpore so zákonom a takýto úkon by bol absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka,
pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade,
keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli

pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či
postúpenie pohľadávky bolo platné.

14. Odvolací súd konštatuje, že nebol daný žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm.
f) O.s.p. (od 01.07.2016 odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP). Nesprávne právne posúdenie

veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav
nesprávny právny predpis, resp. keď na zistený skutkový stav síce aplikuje správny predpis, ale tento
nesprávne interpretuje. V prejednávanej veci súd prvej inštancie aplikoval a interpretoval ustanovenie §
92 ods. 8 zákona o bankách správne. Správne vyvodil, že postup právneho predchodcu žalobcu - banky
pred postúpením pohľadávky na žalobcu nebol v súlade s citovaným ustanovením (nebolo preukázané,

že medzi výzvou o postúpení pohľadávky uplynula lehota dlhšia ako 90 kalendárnych dní a taktiež
nebolo preukázané, že banka pred postúpením pohľadávky písomne vyzvala žalovaných na zaplatenie
pohľadávky podľa § 92 ods. 8 Zák. č. 483/2001 Z.z.).

15. Za takejto dôkaznej situácie súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky

nažalobcunebolovsúladescitovanýmzákonnýmustanovením,čohoprávnymnásledkomjeneplatnosť
postúpenia pre jeho rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Žalobca teda nepreukázal, že
vstúpil do práv pôvodného veriteľa - banky, nemá preto aktívnu vecnú legitimáciu uplatňovať v súdnomkonaní právo na plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere, ktorú uzavreli
žalovaní so Slovenskou sporiteľňou, a.s. - právnym predchodcom žalobcu.

16. Pokiaľ žalobca argumentoval v odvolaní názorom doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M., je
možné uviesť iné názory právnej teórie, ku ktorým sa odvolací súd prikláňa, a podľa ktorých o absolútnu
neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky môže ísť pre rozpor s § 525 ods. 4 Občianskeho zákonníka
alebo s ustanoveniami osobitných predpisov, vrátane § 92 ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) zákona
o bankách (napr. JUDr. Andrea Tomlainová, PhD.: Aktívna vecná legitimácia postupníka. In: Bulletin

slovenskej advokácie, rok 2007, č. 10).

17. Odvolací súd nezistil ani pochybenie na strane súdu prvej inštancie vo vzťahu k rozhodovaniu o
náhrade trov konania. V tomto smere súd prvej inštancie dôvodne aplikoval ust. § 142 ods. 1 OSP a
Občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, vystupujúcemu v tom čase v spore na
strane žalovaných 1/, 2/, ako aj žalovaným 1/, 2 priznal náhradu trov konania tam, kde boli účelne

vynaložené. Čo sa týka účelnosti trov právneho zastúpenia Občianskeho združenia - vystupujúceho v
konaní v pozícii Združenia na ochranu práv spotrebiteľov v zmysle ust § 93 ods. 2 O.s.p. (do 30.6.2016),
špecifikum tohto subjektu účelnosť náhrady trov právneho zastúpenia nevylučuje. Právo na právne
zastúpenie garantované Ústavou Slovenskej republiky, ktorá v čl. 47 ods. 2 stanovuje, že každý má
právo na právnu pomoc v konaní pred súdom, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy

od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Je nelogické tvrdiť, že Občianske
združenie, ktoré bolo založené na ochranu práv občana - spotrebiteľa, musí vo svojej podstate samo
o sebe zabezpečovať aj právne služby a ochranu práv spotrebiteľa po právnej stránke. Zabezpečenie
právneho zástupcu z radov advokátov je plne súladné s plnením účelu a poslania tohto občianskeho
združenia. Odvolací súd nezistil pochybenie pri rozhodnutí súdu prvej inštancie o náhrade trov konania

vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/, keď súd prvej inštancie nepriznal žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania
za nimi uplatnených 6 úkonov právnej služby, ktoré súd prvej inštancie považoval buď za nehospodárne,
alebo neúčelné, z dôvodov, ktoré uviedol vo svojom rozhodnutí. Odvolací súd sa v plnom rozsahu
stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že ním uvádzaných 6 uplatnených úkonov právnej služby
nebolo potrebných pre účelné zastupovanie žalovaných v konaní, pričom v tejto súvislosti odvolací súd

zároveň poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo 16/2014 zo dňa 29.09.2015, v
ktorom Najvyšší súd uviedol: "pojem "účelný" " je nevyhnutné chápať ako určitú poistku pred hradením
nákladov nesúvisiacich s konaním pred nadbytočnými, či nadmernými nákladmi (napr. opakované
uplatnenie náhrady za prevzatie a príprava zastúpenia, nepotrebné konzultácie s klientom, atď.)“, ktoré
sa týkajú práve prejednávanej veci. Súd prvej inštancie pritom vo svojom rozhodnutí podrobne uviedol,

prečo ním uvádzané právne úkony právnej služby žalovaným 1/, 2/ nepriznal, pričom odvolací súd sa
s uvedenými dôvodmi nepriznania trov za tieto úkony stotožnil. Odvolací súd však vyhovel námietke
žalovaných 1/, 2/ v tom smere, že bolo potrebné vo výroku o trovách konania samostatne rozčleniť trovy
vedľajšieho účastníka a žalovaných 1/, 2/, preto tak odvolací súd tak urobil vo svojom potvrdzujúcom
výroku.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP. Predmetom odvolacieho konania bola žalovaná istina s nevyčísleným
príslušenstvom,t.j.suma6.000eurarozdielmedzitrovamikonaniapriznanýmižalovaným1/,2/vkonaní
pred súdom prvej inštancie v sume 924,82 eur a trovami požadovanými v odvolaní v sume 3.799,64 eur

(rozdiel 2.874,82 eur), teda predmetom odvolacieho konania bola suma celkom 8.874,82 eur. Žalovaní
1,2 boli úspešní vo veci samej (v sume 6.000 eur) a neúspešní do trov konania (v sume 2,874,82
eur), teda ich úspech v konaní bol 68%, neúspech 32%, teda celkový ich úspech v konaní bol 36%.
Preto odvolací súd priznal žalovaným 1/,2/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 36% s tým,
že v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie. O

trovách odvolacieho konania Občianskeho združenia Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov odvolací
súd nerozhodoval, nakoľko toto združenie s účinnosťou od 1.7.2016 prestalo byť stranou sporu a žiadne
trovy odvolacieho konania mu zo spisu nevyplývajú.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e je p r í p u s t n é.

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).