Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 18, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžso/23/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3014200884
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Ďurišová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:3014200884.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a

členov senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD., v právnej veci žalobcu:
JUDr. S. B., narodený dňa XX.XX.XXXX, C., právne zastúpeného: JUDr. Jozef Šimko, advokát, J. Derku
18, Trenčín, proti žalovanému: Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. X/2 Spr 150/13/1000-12 zo dňa 12.10.2014, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/259/2014-86 zo dňa 09.03.2016
v spojení s opravným uznesením č. k. 13S/259/2014-103 zo dňa 23.05.2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/259/2014-86 zo dňa

9. marca 2016 v spojení s opravným uznesením č. k. 13S/259/2014-103 zo dňa 23. mája 2016 p o
t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku(ďalejlen„O.s.p.“)zamietolžalobužalobcu,ktorousadomáhalsúdnehoprieskumurozhodnutia
žalovaného č. X/2 Spr 150/13/1000-12 zo dňa 12.10.2014, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým bolo zastavené konanie o vyplatenie pomernej

častiodchodného,pretoževtejistejvecisaužprávoplatnerozhodloonepriznaníodchodného.Žalobcovi
náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že existencia prekážky právoplatne rozhodnutej
veci je predpokladom toho, aby príslušný orgán nekonal a nerozhodoval o veci, o ktorej už bolo prv
právoplatne rozhodnuté. Dodal, že vo všeobecnosti k porušeniu procesnej podmienky prekážky rei
iudicatae dôjde vtedy, ak sú kumulatívne splnené tri podmienky - 1/ začne sa opätovne konať, hoci už

bolo vo veci právoplatne rozhodnuté, 2/ začne sa opätovne konať medzi tými istými účastníkmi a 3/ o tej
istej veci, pričom pre posúdenie prekážky veci rozhodnutej je tiež podstatné, či sa oproti skôr rozhodnutej
veci podstatným spôsobom nezmenil skutkový stav.

Poznamenal, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že o v poradí prvej žiadosti žalobcu o priznanie
odchodného bolo služobným úradom a žalovaným právoplatne rozhodnuté. Žalobca tiež nerozporoval,
že vo veci vedenej na služobnom úrade pod sp. zn. l/2Spr 171/13, ktorá bola právoplatne skončená, išlo

o totožný nárok ako v teraz prejednávanej veci. Sporným zostalo, či nadobudnutie nároku žalobcu na
starobný dôchodok predstavuje podstatnú zmenu skutkového stavu, ktorá by odôvodňovala opätovné
prejednanie veci.V súvislosti s uvedeným súd konštatoval, že z dikcie ust. § 125 ods. 2 zákona č. 154/2001 Z. z. je zrejmé,
že pre posúdenie vzniku nároku prokurátora na odchodné je okrem existencie zákonom stanovenej
dĺžky započítateľnej praxe podstatný najmä dôvod, pre ktorý došlo k vzdaniu sa funkcie. Tieto zákonom

stanovené podmienky musia byť splnené kumulatívne, pričom obe musia existovať v čase skončenia
služobného pomeru prokurátora. Už z povahy a charakteru týchto podmienok je zrejmé, že nie je
možné, aby niektorú z týchto podmienok prokurátor splnil dodatočne, po skončení služobného pomeru.
Samotná skutočnosť, či má prokurátor ku dňu skončenia funkcie nárok na starobný dôchodok sama o
sebe nezakladá nárok na odchodné. Rozhodné je, či bola táto skutočnosť dôvodom vzdania sa funkcie

prokurátora.

V danej právnej veci mal krajský súd z písomného úkonu žalobcu zo dňa 9.10.2012 za zistené, že
žalobca sa vzdal funkcie podľa § 16 ods. 1 písm. c) zákona č. 154/2001 Z. z., teda bez uvedenia dôvodu.
To, že k vzdaniu sa dochádza práve podľa § 16 ods. 1 písm. c) zákona č. 154/2001 Z. z. žalobca výslovne
uviedol.

Súd prvého stupňa tak ustálil, že na uvedený spôsob a dôvod zániku služobného pomeru žalobcu
nemá žiaden vplyv skutočnosť, že žalobca následne, necelých 9 mesiacov po skončení jeho služobného
pomeru, nadobudol nárok na starobný dôchodok. Z uvedeného pohľadu teda vznik nároku žalobcu na
starobný dôchodok nemôže predstavovať novú skutočnosť, ktorá by predstavovala zmenu skutkového

stavu oproti tomu, ktorý tu existovala v čase rozhodovania o prvej žiadosti žalobcu o odchodné. Ak teda
služobný úrad a žalovaný už právoplatne rozhodli o nároku žalobcu na odchodné, založili tým prekážku,
ktorá bráni meritórnemu prejednaniu v poradí ďalšej žiadosti žalobcu.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

žalovaného je v súlade so zákonom, žalobné dôvody žalobcu neboli dôvodné a preto žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

Rozsudokkrajskéhosúdunapadolžalobcavčaspodanýmodvolanímzdôvodu,žesúdprvéhostupňapri
zamietnutí žaloby dospel na základe zhromaždených a vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a tiež preto, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Mal za to, že napadnutým rozhodnutím prvostupňový súd nevyhovel žalobe navrhovateľa a v plnom
rozsahu sa stotožnil s procesným postupom Generálnej prokuratúry SR v správnom konaní nielen v
otázke výkladu a aplikácie ustanovenia § 125 zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych

čakateľoch prokuratúry, ale i v otázke existencie prekážky rozhodnutej veci (totožnosť účastníkov
konania a totožnosť predmetu konania), ktorá bola dôvodom zastavenia konania o priznanie pomernej
časti odchodného za skutočne odpracované obdobie na Krajskej prokuratúre Trenčín.

V ďalšom poznamenal, že sa márne domáhal ochrany pred zjavnou diskrimináciou v dôsledku

novelizácie zákona (č. 220/2011 Z. z.), ktorá bezprecedentne znevýhodnila bývalých vojenských
prokurátorov, ktorí sa rozhodli aj naďalej pokračovať v práci na prokuratúre a namietal, že v zmysle
antidiskriminačného zákona nemôžu existovať medzi prokurátormi navzájom alebo v porovnaní so
sudcami diferencie a rozdiely v priznávaní sociálnych náležitostí /odchodné, príplatky a podobne/ za
predpokladu, že v služobnom pomere a v rezorte prokuratúry odpracovali viac ako 30 rokov.

Primárne z naznačených dôvodov považoval rozhodnutie prvostupňového súdu za nesprávne a
neopodstatnené a trval na tom, že navrhovateľ splnil zákonné predpoklady pre priznanie alikvotnej časti
odchodnéhovzmysleustanovenia§125zákonač.154/2001Z.z.oprokurátorochaprávnychčakateľoch
prokuratúry, pretože na príslušnej civilnej prokuratúre odpracoval viac ako 8 rokov, ukončil služobný

pomer na prokuratúre v čase, keď mal legitímne priznaný výsluhový dôchodok /rovnocenný starobnému
dôchodku/ a dodatočne aj s prihliadnutím na neústretový postoj a postup prokuratúry požiadal o starobný
dôchodok, ktorý mu bol so spätnou platnosťou ku dňu XX.XX.XXXX priznaný.

Dodal, že od príslušného štátneho orgánu žiada a chce len to, na čo má objektívne nárok. Pre úplnosť

doplnil, že ukončiť služobný pomer prokurátora sa rozhodol na základe zhoršeného zdravotného stavu /
diagnostikovaná chronická obštrukčná choroba pľúc/, ktorý mu bránil plnohodnotne vykonávať prácu a
plniť povinnosti prokurátora.Vyjadril nesúhlas s dôvodmi pre zastavenie správneho konania. Mal za to, že priznaním starobného
dôchodku sa skutkový a právny stav zmenil a anuloval tak pôvodné rozhodnutia príslušných orgánov
prokuratúry o nepriznaní odchodného pre absenciu nároku na starobný dôchodok.

Poznamenal, že je síce pravdou, že v správnom konaní je "v zásade" analógia neprípustná, čo však
ale neznamená, že vo výnimočných prípadoch a situáciách ju nemožno použiť. Bol presvedčený, že
je v možnostiach a kompetencii odvolacieho súdu prelomiť uvedenú diskriminačnú bariéru a negovať
neprimeranú tvrdosť zákona a prijať spravodlivé /kompromisné/ riešenie v tejto veci v prospech

navrhovateľa využitím analógie inej právnej normy /ustanovenie § 95 ods. 8 zákona č. 385/2000 Z.z./,
ktorá považuje výsluhový dôchodok za plnohodnotný a rovnocenný starobnému dôchodku.

Podaným odvolaním sa navrhovateľ domáhal kvalifikovanejšieho a spravodlivejšieho preskúmania a
vyhodnoteniavšetkýchskutkovýchokolnostítohtosporovéhokonaniavintenciáchžalobyaobjektívneho
posúdenia záverov a petitu rozhodnutia prvostupňového súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak,
že rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie
konanie s pokynom na odstránenie diskriminácie a priznanie alikvotnej časti odchodného za skutočne
odpracované roky.

Žalovaný sa k odvolaniu vyjadril v zákonom stanovenej lehote v podaní zo dňa 21.04.2016, v ktorom
uviedol, že navrhuje, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu v plnom rozsahu potvrdil, keďže žalobca
v odvolaní neuviedol žiadne nové právne relevantné skutočnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania v súlade s
§ 250ja ods. 2 O.s.p. a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože
napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny; preto ho po preskúmaní opodstatnenosti odvolacích
dôvodov postupom podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa

18.07.2017potom,čodeňvyhláseniarozhodnutiabolzverejnenýnaúradnejtabuliainternetovejstránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk) najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov
preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej
republiky, t. j. najmä s hmotnoprávnymi a procesnými administratívnymi predpismi.

V intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu,
ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu, podľa procesných a hmotno-

právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe
je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho
vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon
o správnom konaní.

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyakosúdodvolacíprimárnevmedziachodvolaniapreskúmalrozsudok,
ktorým krajský súd zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného,
ktorým potvrdil rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Trenčíne o zastavení konania o nároku žalobcu
na odchodné, s poukazom na prekážku veci rozhodnutej a jeho odvolanie zamietol, a preto odvolací
súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci

odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu
a konanie im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými
námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a
správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Je nutné zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo 84/2007, sp. zn. 6Sžo
98/2008, sp. zn. 1Sžo 33/2008, sp. zn. 2Sžo 5/2009 či sp. zn. 8Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri
výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosťich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych
otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho
prieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že podstatou
súdnehoodvolaniaprotirozsudkukrajskéhosúduakoajžaloby,ktorousažalobcadomáhalpreskúmania
rozhodnutia žalovaného, je otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca
podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie hmotného práva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k
napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho
spisu s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že
nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého
rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov
známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd Slovenskej
republiky sa vo svojom odôvodnení následne obmedzí iba na doplnenie svojich doplňujúcich zistení a
záverovzistenýchvodvolacomkonaní(§219ods.2vspoj.s§246cods.1O.s.p.umožňujeodvolaciemu

súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody).

Podľa § 125 ods. 2 zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry (ďalej
len „zákon o prokurátoroch“), pri zániku služobného pomeru prokurátora vzdaním sa funkcie z dôvodov
nadobudnutia nároku na starobný dôchodok, predčasný starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok,

alebo pri odvolaní z funkcie podľa § 15 ods. 3 písm. b) a pri prerušení výkonu funkcie prokurátora
podľa § 12 ods. 5 patrí prokurátorovi odchodné vo výške jeho posledného základného platu, ak jeho
započítateľná prax dosiahla najmenej päť rokov. Táto výmera odchodného sa zvyšuje za každý ďalší
skončený rok započítateľnej praxe až do dosiahnutia 20 rokov započítateľnej praxe o 20% základného
platu prokurátora a za každý ďalší ukončený rok až do dosiahnutia 24 rokov započítateľnej praxe o

50 % základného platu. Za 25. rok a každý ďalší ukončený rok započítateľnej praxe sa odchodné
zvyšuje o jeden základný plat, najviac však do výšky desaťnásobku naposledy určeného základného
platu prokurátora.

Podľa § 145 zákona o prokurátoroch, ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie a rozhodovanie vo

veciach sociálneho zabezpečenia prokurátora sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa § 30 ods. 1 písm. i/ zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“),
správny orgán konanie zastaví, ak v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne
nezmenil.

Predmetom súdneho konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. X/2 Spr
150/13/1000-12 zo dňa 12.10.2014, ktorým v odvolacom konaní zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil
rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Trenčíne č. 1/2 Spr 128/14/3300 zo dňa 15.07.2014.

Odvolací súd z predloženého spisu súdu prvého stupňa, súčasťou ktorého je aj administratívny spis, v
danej veci zistil, že žalobca žiadosťou o priznanie príplatku za výkon funkcie prokurátora a vyplatenie
alikvotnej časti odchodného zo dňa 31.03.2014 v súvislosti s rozhodnutím Sociálnej poisťovne - ústredia
č.XXXXXXXXXXX zodňa21.03.2014opriznaníapoberanístarobnéhodôchodkupožiadalopriznanie
príplatku za výkon funkcie prokurátora v zmysle odpracovanej doby a započítateľnej praxe v rezorte

prokuratúry a priznanie a vyplatenie alikvotnej časti odchodného za obdobie funkcie prokurátora (od
01.03.2005 do 31.12.2012 na Krajskej prokuratúre Trenčín) dôvodiac splnením zákonných podmienok
podľa zákona o prokurátoroch.

Krajská prokuratúra Trenčín (ďalej len „služobný úrad“ alebo „prvostupňový správny orgán“) o žiadosti

žalobcu o vyplatenie časti odchodného rozhodla rozhodnutím č. 1/2 Spr 128/14/3300 zo dňa 15.07.2014
tak, že konanie o vyplatenie pomernej časti odchodného zastavila z dôvodu, že v tej istej veci sa
právoplatne rozhodlo o nepriznaní odchodného a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Dôvodila tým,
že žalobca (ako prokurátor Krajskej prokuratúry Trenčín do 31.12.2012) sa písomným vyhlásenímpodľa ustanovenia § 16 ods. 1 písm. c/ zákona o prokurátoroch vzdal funkcie prokurátora Krajskej
prokuratúry Trenčín s tým, že rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa č. 1/2 Spr 171/13 zo dňa
10.06.2013 podľa § 125 ods. 2 zákona o prokurátoroch nebolo žalobcovi priznané odchodné z dôvodu

nesplnenia zákonných podmienok, pretože v čase vzdania sa funkcie prokurátora nenadobudol nárok
na starobný alebo invalidný dôchodok. Uvedené prvostupňové rozhodnutie bolo na základe odvolania
žalobcu potvrdené rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. X/2 Spr 150/13 - 7 zo
dňa 04.07.2013 a zároveň bolo podané odvolanie zamietnuté. Rozhodnutie o nepriznaní odchodného
nadobudlo právoplatnosť dňom 10.07.2013. Keďže mal prvostupňový správny orgán za to, že u žalobcu

bola na priznanie odchodného preukázateľne splnená len podmienka započítateľnej praxe najmenej
5 rokov, absentovala však podmienka vzdania sa funkcie prokurátora v dobe nadobudnutia nároku
na starobný alebo invalidný dôchodok, uvedený skutkový stav neumožňoval priznanie odchodného
žalobcovi.

Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie o tom, že konanie o

vyplatenie pomernej časti odchodného žalobcovi bolo zastavené a odvolanie žalobcu zamietol dôvodiac,
že zákonodarca v ustanovení § 125 ods. 2 zákona o prokurátoroch jasne a zrozumiteľne ustanovil, že
právo na odchodné môže vzniknúť len ku dňu, kedy zanikol služobný pomer prokurátora pri súčasnom
splnení dvoch zákonných podmienok, a to zánik služobného pomeru z dôvodu nadobudnutia nároku
na starobný alebo invalidný dôchodok (t. j. existencia nároku na starobný alebo invalidný dôchodok)

a započítateľná prax najmenej 5 rokov. Nebolo sporné, že žalobca sa dňa 09.10.2012 písomne vzdal
funkcie prokurátora podľa § 16 ods. 1 písm. c/ zákona o prokurátoroch a jeho služobný pomer tak
podľa § 16 ods. 2 zákona o prokurátoroch zanikol ku dňu 31.12.2012, pričom v čase skončenia
služobného pomeru žalobca ešte nemal nárok na výplatu starobného alebo invalidného dôchodku.
Zdôraznil, že pre posudzovanie vzniku práva na odchodné je rozhodujúci skutkový stav existujúci v čase

zániku služobného pomeru, na skutkový stav v tejto veci nemal vplyv neskorší (po zániku služobného
pomeru) vznik nároku žalobcu na starobný dôchodok a jeho priznanie rozhodnutím Sociálnej poisťovne.
Žalovaný sa tak v celom rozsahu stotožnil so správnou úvahou a závermi vyslovenými v prvostupňovom
rozhodnutí, pretože prvostupňový orgán správne ustálil skutkový stav, z ktorého vyvodil správny právny
záver a vecne rozhodol v súlade so zákonom. Dodal, že rovnaký skutkový stav veci, totožní účastníci a

totožný predmet veci znamenajú, že v prípade vyššie označených vecí ide o ich totožnosť.

Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že toto
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, žalobné námietky žalobcu neboli dôvodné a preto bolo
potrebné žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania posudzoval, či správne
orgány pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a zisťoval, či
preskúmavaciekonanienakrajskomsúdebolovedenétakýmprocesnýmpostupom,ktorýzabezpečoval
zákonný výsledok.

Vychádzajúc z odvolania žalobcu odvolací súd ustálil, že podstatou súdneho odvolania proti rozsudku
krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia, je
právna otázka výkladu a aplikácie ustanovenia § 125 zákona o prokurátoroch a otázka existencie
prekážky rozhodnutej veci s tým, že odvolacie námietky sú v zásade totožné so žalobnými dôvodmi.

Tento právny rámec vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

Odvolací súd z napadnutého rozsudku zistil, že krajský súd pri svojom rozhodnutí vychádzal zo
skutkového stavu, že žalobca ku dňu 31.12.2012 ukončil služobný pomer prokurátora na Krajskej
prokuratúre v Trenčíne písomným vzdaním sa funkcie prokurátora dňa 09.10.2012 podľa § 16 ods.

1 písm. c/ zákona o prokurátoroch. V čase vzdania sa funkcie prokurátora bol žalobca poberateľom
výsluhového dôchodku, nemal však nárok na starobný či invalidný dôchodok (nedovŕšil dôchodkový
vek).

V ďalšom má odvolací súd za preukázané, že žalobca je poberateľom výsluhového dôchodku od

01.03.2005 a v súvislosti s prepustením zo služobného pomeru profesionálneho vojaka (z funkcie
vojenského prokurátora) mu bola vyplatená pomerná časť odchodného. Pri zániku služobného pomeru
žalobcu služobný úrad nerozhodoval o priznaní odchodného, pretože žalobca nespĺňal zákonné
predpoklady pre priznanie ani len alikvotnej časti odchodného.O žiadosti žalobcu o priznanie alikvotnej časti odchodného (zo dňa 12.11.2012) bolo rozhodnuté
rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa č. 1/2 Spr 171/13 zo dňa 10.06.2013 tak, že žalobcovi

nebol priznané odchodné s tým, že prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím žalovaného
č.X/2Spr150/13zodňa04.07.2013.Protirozhodnutiužalovanéhožalobcanepodalžalobou,vdôsledku
čoho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

Sociálna poisťovňa - ústredie rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 21.03.2014 priznala žalobcovi

od XX.XX.XXXX (t. j. od dovŕšenia dôchodkového veku) starobný dôchodok v sume 374 Eur mesačne.
V dôsledku tejto skutočnosti požiadal žalobca opätovne o priznanie pomernej časti odchodného s tým,
že žalobcovej žiadosti nebolo správnymi orgánmi vyhovené z dôvodu existencie prekážky rozhodnutej
veci a žalobu proti rozhodnutiu žalovaného krajský súd zamietol.

Krajskýsúdsasprávnevysporiadalsožaloboutak,žepredovšetkýmpreskúmalzákonnosťnapadnutého

rozhodnutia, ktorého podstatou bol prieskum prvostupňového zastavujúceho rozhodnutia vydaného na
základe aplikácie ustanovenia § 30 ods. 1 písm. i/ správneho poriadku, potvrdeného druhostupňovým
rozhodnutím žalovaného.

Z ustanovenia § 30 ods. 1 písm. i/ správneho poriadku vyplýva, že správny orgán konanie zastaví, ak

sa v tej istej veci právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. S poukazom na vyššie
uvedené mal odvolací súd za jednoznačné, že vo veci existuje prekážka veci rozhodnutej, nakoľko o
žiadosti žalobcu o priznanie alikvotnej časti odchodného už bolo právoplatne rozhodnuté, pričom tým,
že žalobca rozhodnutie žalovaného nenapadol žalobou, v dôsledku čoho toto nadobudlo právoplatnosť,
mal odvolací súd za to, že žalobca akceptoval právny názor vyjadrený v rozhodnutí správneho orgánu.

Odvolací súd tak nemohol inak, ako konštatovať naplnenie podmienky existencie prekážky rei iudicatae
- totožný predmet konania, totožné subjekty konania, existencia právoplatného rozhodnutia.

Spornou zostala iba otázka, či následným dovŕšením dôchodkového veku a priznaním starobného
dôchodku od XX.XX.XXXX došlo k podstatnej zmene skutkového stavu, čo by odôvodňovalo nové

meritórne rozhodnutie o žiadosti žalobcu o vyplatenie alikvotnej časti odchodného. Odvolací súd sa v
tejto otázke stotožnil s právnym názorom žalovaného, ako aj krajského súdu, že v prejednávanej veci
nedošlo k podstatnej zmene skutkového stavu. Zákon o prokurátoroch upravuje obchodné ako osobitný
nárok súvisiaci so zánikom služobného pomeru prokurátora v ustanovení § 125, zo znenia ktorého
výslovne vyplýva, že prokurátorovi patrí odchodné pri zániku služobného pomeru prokurátora vzdaním

sa funkcie z dôvodu nadobudnutia nároku na starobný dôchodok, predčasný starobný dôchodok
alebo invalidný dôchodok. Nárok na odchodné je teda podmienený skončením služobného pomeru z
uvedeného dôvodu, čo súčasne znamená, že prokurátor k tomuto dňu spĺňa zákonné podmienky pre
priznanie starobného, predčasného starobného alebo invalidného dôchodku. Uvedená podmienka však
v prípade žalobcu splnená nebola - žalobca sa jednak vzdal funkcie prokurátora z dôvodu podľa § 16

ods. 1 písm. c/ zákona o prokurátoroch (t. j. bez uvedenia dôvodu) a jednak nárok na starobný dôchodok
nadobudol až dňa XX.XX.XXXX.

Vo svetle uvedeného niet pochýb o tom, že dosiahnutie dôchodkového veku žalobcu a nadobudnutie
nároku na starobný dôchodok po necelých 9 mesiacoch po skončení služobného pomeru žalobcu

nepredstavuje skutočnosť, ktorá by podstatným spôsobom menila skutkový stav oproti tomu, ktorý
existoval v čase rozhodovania žalovaného správneho orgánu.

Krajský súd, rovnako ako správne orgány, tak správne dospeli k záveru o totožnosti konania, keď sa
zaoberalitaktotožnosťouúčastníkovsprávnehokonaniaakoajtotožnosťoupredmetukonaniaarovnako

správne vyhodnotili, že nedošlo k podstatnej zmene skutkového stavu. Už na takto zistenom právnom
základe je možné potvrdiť zákonnosť napadnutého rozhodnutia v zmysle § 250j ods. 1 O.s.p.

V uvedenej súvislosti musí odvolací súd vyzdvihnúť, že aj pri takto zistenom skutkovom a právnom stave
sa krajský súd zaoberal aj s ďalšími námietkami žalobcu, napríklad možnosťou uplatnenia analógie,

pričom záver krajského súdu o totožnosti veci mohol žalobca zmeniť iba predložením dôkazov, že
skutkový stav sa oproti pôvodnému podstatne zmenil, čo žalobca v prejednávanom prípade neurobil.Na uvedenom základe si potom odvolací súd osvojil argumentáciu krajského súdu, že námietky žalobcu
uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Odvolacísúdvzhľadomnanámietkyuplatnenéžalobcomuvádza,ženapadnutérozhodnutiežalovaného
má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle osobitného predpisu upravujúceho
správne konanie (vrátane § 47 správneho poriadku). Napadnuté rozhodnutie správneho orgánu
vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne
posúdené. Počas konania nebolo účastníkmi naznačené, ani odvolací súd nedospel k záveru, že by

sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva
aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je
potrebné konanie prerušiť.

Záverom odvolací súd poznamenáva, že má za nesporný skutkový stav tak, ako ho v podrobnostiach
opísal súd prvého stupňa v preskúmavanom rozhodnutí. Odvolací súd po oboznámení sa s pripojeným

súdnym a administratívnym spisom musí konštatovať, že v predmetnej veci nebolo možné postupovať
inak, ako súhlasiť so závermi prijatými krajským súdom v napadnutom rozhodnutí, že napadnuté
rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom. Krajský súd sa podrobne zaoberal
námietkami žalobcu a dospel k správnemu záveru, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade
so zákonom, je riadne odôvodnené a žalovaný v ňom dostatočným spôsobom vyjadril svoje úvahy

relevantné pre rozhodnutie. Posudzovanou vecou sa krajský súd dôsledne zaoberal a vyvodil správne
skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, a s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto s poukazom na uvedené napadnutý rozsudok krajského súdu

ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c
O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože žalobca nemal úspech

v konaní a žalovanému zákon priznanie náhrady trov konania neumožňuje.

S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval
odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.