Rozsudok Judgement was issued on Monday, July 11, 2016

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 37C/247/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2106213210
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Malý

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2016:2106213210.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava, v konaní pred sudcom JUDr. Igorom Malým, v právnej veci žalobcu: B. X., nar.

XX.XX.XXXX, bytom X. 2, W., zastúpený JUDr. Janou Kompišovou, advokátkou so sídlom Jakubove
nám. 9, Bratislava, proti žalovanému v 1. rade: S.O.S. financ, spol. s r.o., IČO: 36 250 406, so sídlom
Winterova 1777/60, Piešťany, žalovanému v 2. rade: Y. S., nar. 8.12.1977, žalovanej v 3. rade: Y. S.,
rod. R., nar. XX.XX.XXXX, žalovaní v 2. a 3. rade bytom X. 2, W., žalovaní v 2. a 3. rade zastúpení
spoločnosťou Bartošík, Šváby, s.r.o., IČO: 35 929 049, so sídlom Plynárenská 7/A, Bratislava, žalovanej
v 4. rade: H. V., rod. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX, zastúpená JUDr. Matejom Sedláčkom,
advokátom so sídlom Okružná 7, Stupava, a žalovanému v 5. rade: H.. Q. O., nar. XX.X.XXXX, bytom P.

XX, O., zastúpený Advokátskou kanceláriou Consiliaris, s.r.o., IČO: 47 248 301, so sídlom Ružová dolina
8, Bratislava, za účasti intervenienta: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, IČO: 421 766
778, so sídlom Námestie Legionárov 5, Prešov, o určenie neplatnosti zmluvy, a o určenie vlastníctva,
takto

r o z h o d o l :

Súd u r č u j e, že žalobca B. X., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, bytom X. 2, W., je
výlučným vlastníkom nehnuteľnosti - trojizbového bytu č. XX, o celkovej podlahovej ploche 70,73
m2, nachádzajúceho sa na 6. poschodí, v bytovom dome súp.č. XXXX, v Senci na X. ul. č. X.,

k.ú. W., Obec W., okres W., a spoluvlastníkom spoločných častí a zariadení domu, príslušenstva
a priľahlého pozemku, pričom podiel priestoru na spoločných častiach, spoločných zariadeniach
domu a príslušenstve predstavuje XXXX/XXXXXX, a spoluvlastnícky podiel k pozemku predstavuje
XXXX/XXXXXX, teda 8,49 m2, bytový dom postavený na parc.č. XXX/X o celkovej výmere 409 m2,
nehnuteľnosti sú zapísané na LV č. XXXX, vedenom pre k.ú. W. R. úradom W., katastrálnym odborom.

Vo zvyšku súd návrh zamieta.

Súd priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovaným v 1. až v 5. rade.

Intervenientovi súd nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.
Žalobca sa svojim návrhom došlým dňa 31.5.2006 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil,
že Zmluva o úvere zo dňa 10.6.2006 a Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti
(Zmluva o zabezpečení) zo dňa 10.6.2003 uzavreté medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade sú neplatné.

2.
Okresný súd Trnava Rozsudkom č. 37C/57/2006-53 zo dňa 23.4.2007 návrh zamietol a žalobcovi určil
povinnosť zaplatiť právnemu zástupcovi žalovaného (v 1. rade) náhradu trovy konania.Voči uvedenému rozsudku podal dňa 22.5.2007 odvolanie žalobca.
Krajský súd v Trnave Rozsudkom č. 11Co/150/2007-103 zo dňa 10.12.2007 odvolaním napadnutý
rozsudok prvostupňového súdu potvrdil, a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému (v 1. rade)

náhradu trov konania.

3.
Dňa 21.1.2009 dal žalobca Generálnej prokuratúre SR podnet na podanie mimoriadneho dovolania.
Dňa 29.1.2009 podala Generálna prokuratúra SR na Najvyšší súd SR mimoriadne dovolanie.

Najvyšší súd SR Uznesením č. 1MCdo/1/2009 zo dňa 31.7.2009 rozsudok Krajského súdu v Trnave z
10.12.2007 sp.zn. 11Co/150/2007 a rozsudok Okresného súdu Trnava z 23.4.2007 sp.zn. 37C/57/2006
zrušil, a vec vrátil Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie.

4.
Podaním došlým súdu dňa 9.10.2009 žalobca -prostredníctvom svojej právnej zástupkyne- požiadal o

pripustenie zmeny petitu návrhu.
Uznesením č. 37C/247/2009-32 zo dňa 6.11.2009 pripustil súd zmenu petitu pôvodného návrhu v
nasledovnom znení:
„Určuje sa, že Zmluva o úvere zo dňa 10.6.2006 a Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k
nehnuteľnosti zo dňa 10.6.2003 uzatvorené medzi B. X., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, bytom

X. 2, W. a spoločnosťou S.O.S. financ, spol. s r.o., IČO: 36 250 406, so sídlom Námestie Slobody 10,
Piešťany sú neplatné.
Určuje sa že navrhovateľ B. X., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, bytom X. X, W. je výlučným
vlastníkom nehnuteľnosti - trojizbového bytu č. XX, o celkovej podlahovej ploche 70,73 m2,
nachádzajúcehosana6.poschodí,vbytovomdomesúp.č.XXXX,vW.naX.ul.č.2,k.ú.W.,R.W.,okres

W., a spoluvlastníkom spoločných častí a zariadení domu, príslušenstva a priľahlého pozemku, pričom
podiel priestoru na spoločných častiach, spoločných zariadeniach domu a príslušenstve predstavuje
XXXX/XXXXXX a spoluvlastnícky podiel k pozemku predstavuje XXXX/XXXXXX, teda 8,49 m2. Bytový
dom na ktorom sa byt nachádza je postavený na parc.č. XXX/X o celkovej výmere 406 m2, nehnuteľnosť
jezapísanánaLVXXXXvedenomprek.ú.W.KatastrálnymúradomvBratislave,SprávouKatastravW..“

5.
Podaním došlým súdu dňa 25.11.2009 Y. S. a Y. S. (t.č. žalovaní v 2. a 3. rade) -prostredníctvom svojho
právneho zástupcu- navrhli svoj vstup do konania ako vedľajších účastníkov na strane žalovaného.
K návrhu priložili aktuálny výpis z Katastra nehnuteľností č. 4161 pre k.ú. Senec.

Uznesením č. 37C/247/2009-57 zo dňa 23.12.2009 pripustil súd aby do konania ako vedľajší účastníci
v 1. a 2. rade na strane žalovaného vstúpili: Y. S., nar. X.XX.XXXX a Y. S., rod. R., nar. XX.XX.XXXX,
obaja bytom X. 2, W..

6.

Okresný súd Trnava Rozsudkom č. 37C/247/2009-389 zo dňa 8.12.2010 návrh zamietol, žalovanému v
1. rade a vedľajším účastníkom (vtedy manželia Y. a Y. S. a Združenie na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS) nepriznal náhradu trov konania, a žalobcovi určil povinnosť zaplatiť Slovenskej republike trovy
konania vo výške 33,19 €.
Voči uvedenému rozsudku podal dňa 27.1.2011 odvolanie žalobca, a dňa 4.2.2011 intervenient

Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS.
Krajský súd v Trnave Rozsudkom č. 10Co/79/2011-573 zo dňa 18.9.2012 odvolaním napadnutý
rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej, týkajúcej sa neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku
prevodom práva k nehnuteľnostiam zmenil tak, že určil že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom
právaknehnuteľnostiamzodňa10.6.2003uzavretámedzižalobcomažalovaným(v1.rade)jeneplatná;

vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie.

7.
Predmetom konania tak po ostatnom rozhodnutí Krajského súdu v Trnave ostalo rozhodovanie súdu o

- určení že Zmluva o úvere zo dňa 10.6.2006 uzatvorená medzi B. X., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/
XXXX, bytom X. 2, W. a spoločnosťou S.O.S. financ, spol. s r.o., IČO: 36 250 406, so sídlom Námestie
Slobody 10, Piešťany je neplatná, a- určení že žalobca B. X., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, bytom X. 2, W. je výlučným vlastníkom
nehnuteľnosti - trojizbového bytu č. XX, o celkovej podlahovej ploche 70,73 m2, nachádzajúceho sa
na 6. poschodí, v bytovom dome súp.č. XXXX, v Senci na X. ul. č. X., k.ú. W., R. W., okres W., a

spoluvlastníkom spoločných častí a zariadení domu, príslušenstva a priľahlého pozemku, pričom podiel
priestoru na spoločných častiach, spoločných zariadeniach domu a príslušenstve predstavuje XXXX/
XXXXXX, a spoluvlastnícky podiel k pozemku predstavuje XXXX/XXXXXX, teda 8,49 m2, bytový dom
postavený na parc.č. XXX/X o celkovej výmere 409 m2, nehnuteľnosti sú zapísané na LV č. XXXX,
vedenom pre k.ú. W. Okresným úradom W., katastrálnym odborom.

Z uvedeného dôvodu sa súd už nebude zaoberať vyjadreniami a odôvodňovaním návrh v časti, ktorá sa
týka určenia že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnostiam zo dňa 10.6.2003
uzavretá medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade je neplatná (v tejto časti je vec právoplatne skončená).

8.
V pôvodnom návrhu žalobca uviedol že sa stal v roku 2001 vlastníkom bytu zapísaného na LV č. XXXX

nachádzajúceho sa na ulici X. X v W.. V roku 2003 požiadal o zapožičanie peňazí od žalovaného v
1. rade, dňa 10.6.2006 podpísali žalobca a žalovaný v 1. rade Zmluvu o úvere a zároveň aj Zmluvu o
zabezpečení, ktorej predmetom bol byt žalobcu v Senci; po podpísaní zmlúv žalobca zistil, že si požičal
sumu 250.000,- Sk ale vrátiť mal dňa 10.6.2005 sumu 550.000,- Sk, teda úrok za dva roky predstavuje
300.000,- Sk (t.j. ročne 150.000,- Sk, čo je úrok vo výške 60% ročne), naviac v zmluve je uvedený ďalší

úrok z omeškania vo výške 0,27% denne (t.j. 98,55% ročne) a zmluvná pokuta vo výške 2.500,- Sk
pre každý prípad omeškania. Ďalej bolo dojednané, že ak žalobca neuhradí dve splátky alebo ich časť,
stane sa splatným celý dlh okamžite. Na základe uvedených zistení žalobca dňa 11.6.2003 odstúpil od
Zmluvy o úvere. Medzičasom predmetný byt bol proti vôli žalobcu prevedený na žalovaného v 1. rade
(stav v čase podania návrhu).

K návrhu priložil žalobca výpis z LV č. 4161 pre k.ú. Senec, Zmluvu o prevode vlastníctva bytu zo dňa
22.6.2001, Zmluvu o zabezpečení zo dňa 10.6.2003, Zmluvu o úvere zo dňa 10.6.2003.

9.
Žalovaný v 1. rade sa k návrhu vyjadril podaním došlým súdu dňa 20.12.2006 v ktorom uviedol

že návrh je v celom rozsahu neopodstatnený a účelový, ktorým sa žalobca snaží zbaviť záväzkov
voči nemu, keď neuvádza v návrhu žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by mohli spôsobiť neplatnosť
posudzovaných právnych úkonov. Žalobca zmluvy uzavrel na základe slobodného rozhodnutia a nesie
plnú zodpovednosť za všetky záväzky, ktoré týmito zmluvami prevzal. Všeobecne síce poukazuje na
rozpor zmlúv s dobrými mravmi, avšak neuvádza žiadne konkrétne právne opodstatnené dôvody a

skutočnosti, pre ktoré by tomu tak malo byť - žalobca sa mohol po oboznámení sa s obsahom zmlúv
rozhodnúť, či ich k uzavretiu pristúpi alebo nie, pričom mal možnosť oboznámiť sa s obsahom zmlúv
pred ich uzavretím. Poukázal tiež na skutočnosť, že žalovaný v 1. rade poskytuje úvery v rámci
výkonu svojej podnikateľskej činnosti, a z článku XII., bod 7 Zmluvy o úvere vyplýva, že za poskytnutie
peňažných prostriedkov možno dojednať odplatu. V ďalšom texte vyjadrenia sa zaoberá výškou úroku,

resp. výškou odplaty za poskytnutie úveru, ktoré podľa neho nie sú v rozpore s dobrými mravmi. Za
právne bezvýznamné žalovaný v 1. rade považuje námietky žalobcu o neprimeranosti zmluvnej pokuty,
o ustanoveniach Trestného zákona, na ktoré poukazuje, a ustanovenia § 424 Občianskeho zákonníka,
ktoré upravuje zodpovednosť za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom. Na záver
uviedol, že zmluvy boli uzavreté zo strany účastníkov slobodne a vážne, sú v celom rozsahu určité a

zrozumiteľné a dojednania v nich nie sú ani v rozpore so zákonom, ani v rozpore s dobrými mravmi;
z týchto dôvodov nemôže byť návrh žalobcu na určenie neplatnosti zmlúv opodstatnený, návrh preto
žiada zamietnuť.

10.

Súd si ďalej pre svoje rozhodnutie zadovážil kópiu uznesenia Okresnej prokuratúry Bratislava II. vo veci
podozrenia so spáchania trestného činu podvodu, list žalobcu zo dňa 11.6.2003 „Žiadosť o predčasné
odstúpenie od zmluvy č. 073/03 o úvere“, text článku „Možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva...“,
vyjadrenieSlovenskejsporiteľne,a.s.zodňa3.8.2010voveciúrokovýchsadziebpriposkytovaníúverov,
vyjadrenie spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. zo dňa 3.8.2010 vo veci úrokových sadzieb pri

poskytovaní úverov, vyjadrenie VÚB BANKY zo dňa 5.8.2010 vo veci úrokových sadzieb pri poskytovaní
úverov, vyjadrenie spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. zo dňa 9.8.2010 vo veci úrokových sadzieb pri
poskytovaní úverov, vyjadrenie VOLKSBANK SLOVENSKO zo dňa 3.9.2010 vo veci úrokových sadzieb
pri poskytovaní úverov, vyjadrenie spoločnosti PROVIDENT FINANCIAL zo dňa 17.9.2010 vo veciúrokových sadzieb pri poskytovaní úverov, text článku JUDr. Petra Straku, prehľad priemernej úrokovej
miery z úverov obchodných bánk, čiastočný výpis z LV č. 4161 pre Obec a k.ú. Senec, kópiu Notárskej
zápisnice sp.zn. N 848/2013, Nz 17023/2013, NCRls 17452/2013 zo dňa 23.5.2013 (osvedčenie o

vykonaní dobrovoľnej dražby), čiastočný výpis z LV č. 4161 pre Obec a k.ú. Senec, 3x texty novinových
článkov, výpis z LV č. 4161 - čiastočný, pre Obec a k.ú. Senec (ku dňu 21.10.2015), Rozhodnutie
Okresného úradu Senec, katastrálny odbor č. V 6187/2015 zo dňa 1.10.2015.

11.

Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa 23.4.2007 uviedla že žalobca uzavrel so
žalovaným v 1. rade dve zmluvy, a to Zmluvu o úvere a Zmluvu o zabezpečení, ktoré však sa priečia
zákonu a dobrým mravom. Poukázala na skutočnosť že pracovník žalovaného v 1. rade ktorý zmluvy so
žalobcom uzatváral, mu nevysvetlil účinky týchto zmlúv, resp. mu ich vysvetlil inak ako v skutočnosti tieto
zmluvy účinky nadobudli - jedná sa teda o absolútnu neplatnosť zmlúv. Zároveň poukázala na uznesenie
v ktorom prokurátorka uvádza, že v uvedenej veci existuje dôvodné podozrenie že konaním žalovaného

v 1. rade mohlo dôjsť k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu úžery.
Právny zástupca žalovaného v 1. rade na pojednávaní konanom dňa 23.4.2007 uviedol že nemohlo
prísť k neplatnosti napadnutých právnych úkonov, nakoľko žalobca neoznačil skutočnosti pre ktoré by
uvedené zmluvy mali byť neplatné - obsah zmlúv sa neprieči žiadnym ustanoveniam Občianskeho
zákonníka, resp. iných zákonov. Zmluvy boli uzavreté v písomnej forme, to znamená že žalobca nemôže

tvrdiť, že ich obsah by mal byť neurčitý alebo nezrozumiteľný, tieto si mohol žalobca prečítať a následne
sa slobodne rozhodnúť či zmluvy podpíše alebo nie. Nie je možné zbavovať sa žalobou podanou na
súd na vyslovenie neplatnosti zmlúv zodpovednosti za vlastné konanie. O vedomosti žalobcu o obsahu
zmlúv svedčí aj jeho list zo dňa 11.6.2002 ktorým žiada o predčasné odstúpenie od Zmluvy o úvere,
svoju žiadosť odôvodňuje nepredvídanými udalosťami, ďalej v liste píše, že je presvedčený že jeho

pohľadávka voči spoločnosti žalovaného v 1. rade činí 550.000,- Sk - z uvedeného jasne vyplýva že
žalobca vedel že je povinný vrátiť žalovanému v 1. rade dlh. Čo sa týka výšky úroku poukázal na
skutočnosť, že žalovaný v 1. rade je spoločnosťou ktorá poskytuje úvery, je to predmetom jeho činnosti,
a tieto úvery sú poskytované za určitých vopred presne stanovených podmienok s ktorými sú klienti
oboznámení vopred, je preto len na samotnom klientovi či návrhy a obchodné podmienky akceptuje a

zmluvu podpíše alebo nepodpíše. Čo sa týka bytu ktorý bol zálohom na splatenie pôžičky, tento bol
ohodnotený znaleckým posudok vo výške 300.000,- Sk. Poukázal ďalej na skutočnosť že žalobca z
uvedenej pôžičky nezaplatil žiadnu čiastku. Čo sa týka údajného porušenia dobrých mravov s týmto
nesúhlasí, nakoľko podľa platnej judikatúry obdobné prípady sa nepovažujú za porušenie dobrých
mravov; žalobca sa mohol rozhodnúť či za presne určených podmienok zmluvy podpíše alebo nie.

Žalobca na pojednávaní konanom dňa 23.4.2007 uviedol že na základe inzerátu v novinách oslovil
spoločnosť žalovaného v 1. rade, následne prišla za ním jeho pracovníčka ktorej povedal čo chce, ako si
predstavuje a v akej výške pôžičku, ona ho ubezpečila že to nie je problémom a následne -buď ešte v teň
istý deň alebo na druhý deň- sa za ním dostavila s ďalším pracovníkom, ktorí priniesli všetky potrebné
dokumenty; žalobca ich podpísal, pričom prítomní pracovníci žalovaného v 1. rade ho ubezpečili že sa

jedná o štandardné zmluvy ktoré uzatvárajú bežne; žalobca získal pocit že o byt nemôže prísť. Ešte v ten
istý deň mu odovzdali v hotovosti čiastku 250.000,- Sk. Žalobca si večer obe zmluvy opätovne prečítal
a zistil, že úrok je príliš vysoký, nepozdával sa mu splátkový kalendár, takisto si prečítal že má platiť
splátky ihneď. Na druhý deň zavolal riaditeľovi žalovaného v 1. rade ktorému situáciu vysvetlil, tento mu
povedal aby napísal list, avšak nevedel mu povedať či majitelia spoločnosti budú súhlasiť s vrátením

bytu; žalobca mal sumu 250.000,- Sk k dispozícii, avšak obával sa ju poslať na účet žalovaného v 1.
rade aby sa nestalo, že nebude mať peniaze ani byt; peniaze žalovanému v 1. rade nevrátil.
Na otázky sudcu žalobca uviedol že nútený k podpisu pracovníkmi žalovaného v 1. rade nebol, títo ho
však ubezpečovali že všetko je v poriadku, že s jedná o štandardné zmluvy a každý to takto podpisuje.
Nie je pozbavený spôsobilosti na právne úkony, avšak zmluva bola napísaná pre neho veľmi zložitým

spôsobom a on nie je právnik, aby jej do všetkých dôsledkov porozumel.
Na otázky svojej právnej zástupkyne žalobca uviedol že pri podpisovaní bol pracovník žalovaného v 1.
rade, žalobca nemôže povedať že by bol nepríjemný - bol práve naopak veľmi milý a ústretový, stále
tvrdil že je všetko v poriadku, žalobca s pracovníkmi žalovaného v 1. rade chodil po úradoch, neskôr aj
k notárovi a všetko išlo veľmi hladko; nevysvetlili mu však že pri poskytnutí pôžičky budú žiadať úrok

vo výške 60%. Nik z pracovníkov žalovaného v 1. rade mu nevysvetľoval rozdiely medzi zmluvou ktorú
podpísal a zmluvami v banke.
Na otázky právneho zástupcu žalovaného v 1. rade žalobca uviedol že sa informoval o podmienkach
úverov poskytovaných bankou, avšak nie priamo v banke ale od svojich kamarátov, nakoniec poprečítaní inzerátu sa rozhodol pre úver od spoločnosti žalovaného v 1. rade nakoľko si myslel, že bude
obdobný ako v banke. O tom že môže prísť o byt sa dozvedel až následne keď telefonoval s riaditeľom
spoločnosti žalovaného v 1. rade. Od zmluvy odstúpil dňa 11.6.2003, avšak žalobu podal až tri roky

neskôr preto, lebo za ten čas hľadal niekoho kto mu s celou záležitosťou pomôže. Žalobca nesplácal
splátky úveru v zmysle zmluvy, resp. nezaplatil dlžnú čiastku preto, lebo riaditeľ spoločnosti žalovaného
v 1. rade mu oznámil že bude potrebné zaplatiť celú sumu vo výške 550.000,- Sk - keby mu povedal
že je možné od zmluvy odstúpiť pri zaplatení nejakého poplatku, aj jeho list zo dňa 11.6.2003 by mal
iné znenie.

Ďalej žalobca uviedol že okrem listu ktorý zaslal riaditeľovi spoločnosti žalovaného v 1. rade -ktorého
znenie mu on takmer nadiktoval- asi o 3 až 4 dni išiel za ním, tento však mu hovoril že je potrebné zložiť
sumu 550.000,- Sk (nie sumu 250.000,- Sk), nebolo mu pri tom umožnené kontaktovať sa s konateľmi
spoločnosti. Nie je pravdou že by žalobca peniaze nechcel vrátiť, avšak spoločnosť žalovaného v 1.
rade nechcela iba sumu 250.000,- Sk a poplatok, ale chceli od žalobcu 550.000,- Sk.
Konateľ žalovaného v 1. rade na pojednávaní konanom dňa 23.4.2007 uviedol že tvrdenia žalobcu

považuje za účelové, zvlášť jeho tvrdenie že nevedel o tom akú sumu bude musieť splatiť, nakoľko
z dôvodu prehľadnosti je tento údaj uvedený v čl. I. Zmluvy o úvere a zároveň splátkový kalendár je
v zmluve uvedený tak, že sa nachádza priamo nad miestom kde sa klient na zmluve podpisuje - to
znamená nemôže ho prehliadnuť. Uviedol tiež že nie je povinnosťou pracovníkov žalovaného v 1. rade
vysvetľovať rozdiely medzi úverom poskytnutým ich spoločnosťou a bankou. Jediný úkon ktorý žalobca

voči spoločnosti žalovaného v 1. rade spravil bolo napísanie listu zo dňa 11.6.2003, odvtedy spoločnosť
nekontaktoval, ani sa nesnažil vec nejakým spôsobom doriešiť.
Na otázky právnej zástupkyne žalobcu konateľ žalovaného v 1. rade uviedol že nevie uviesť, ako sa
postupovalo po dôjdení listu žalobcu zo dňa 11.6.2003, avšak s určitosťou vie povedať že žalobca sa
následne nesnažil vec doriešiť, firmu nenavštívil, a nič sa vo veci nedialo. S podobnými prípadmi sa

stretávajúčastejšie-jemožnéichvyporiadaniedohodou,čovšakpredpokladáaktívnuúčasťobochstrán
na tomto procese, nestačí napísať iba list ale následne žalobca mal spoločnosť kontaktovať, stretnúť
sa a snažiť sa o usporiadanie záležitostí. Ak by žalobca prišiel ešte dňa 11.6.2003, a spolu s listom
by priniesol aj sumu 250.000,- Sk, akceptovali by toto odstúpenie, bol by však povinný zaplatiť všetky
poplatky a ďalšie platby; zmluva by bola ukončená tým, že žalobca by zaplatil sumu 252.500,- Sk a byt by

sa previedol znova na neho. Uvedené skutočnosti vyplývajú zo zmluvy o úvere a zmluvy o zabezpečení,
avšak podmienka takéhoto jednania je nielen žiadosť, ale aj zaplatenie sumy. V prípade zmluvy o úvere
a zabezpečovacej zmluvy sa jedná o štandardné zmluvy, ktoré spoločnosť žalovaného v 1. rade používa.

12.

Podaním došlým súdu dňa 9.10.2009 žalobca -prostredníctvom svojej právnej zástupkyne- požiadal o
pripustenie zmeny petitu návrhu.
Uznesením č. 37C/247/2009-32 zo dňa 6.11.2009 pripustil súd zmenu petitu pôvodného návrhu v
nasledovnom znení:
„Určuje sa, že Zmluva o úvere zo dňa 10.6.2006 a Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k

nehnuteľnosti zo dňa 10.6.2003 uzatvorené medzi B. X., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, bytom
X. 2, W. a spoločnosťou S.O.S. financ, spol. s r.o., IČO: 36 250 406, so sídlom Námestie Slobody 10,
Piešťany sú neplatné.
Určuje sa že navrhovateľ B. X., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, bytom X. 2, W. je výlučným
vlastníkom nehnuteľnosti - trojizbového bytu č. XX, o celkovej podlahovej ploche 70,73 m2,

nachádzajúcehosana6.poschodí,vbytovomdomesúp.č.XXXX,vW.naX.ul.č.2,k.ú.W.,R.W.,okres
W., a spoluvlastníkom spoločných častí a zariadení domu, príslušenstva a priľahlého pozemku, pričom
podiel priestoru na spoločných častiach, spoločných zariadeniach domu a príslušenstve predstavuje
XXXX/XXXXXX a spoluvlastnícky podiel k pozemku predstavuje XXXX/XXXXXX, teda 8,49 m2. Bytový
dom na ktorom sa byt nachádza je postavený na parc.č. 739/4 o celkovej výmere 406 m2, nehnuteľnosť

je zapísaná na LV XXXX vedenom pre k.ú. Senec Katastrálnym úradom v Bratislave, Správou Katastra
v Senci.“

13.
Podaním došlým súdu dňa 25.11.2009 Y. S. a Y. S. (terajší žalovaní v 2. a 3. rade) -prostredníctvom

svojho právneho zástupcu- navrhli svoj vstup do konania ako vedľajších účastníkov na strane
žalovaného.
K návrhu priložili aktuálny výpis z Katastra nehnuteľností č. 4161 pre k.ú. Senec.Uznesením č. 37C/247/2009-57 zo dňa 23.12.2009 pripustil súd aby do konania ako vedľajší účastníci
v 1. a 2. rade na strane žalovaného vstúpili: Y. S., nar. X.XX.XXXX a Y. S., rod. R., nar. XX.XX.XXXX,
obaja bytom X. 2, W..

14.
Žalovaný v 1. rade sa vo veci vyjadril podaním došlým súdu dňa 2.12.2009 v ktorom uviedol že podaný
návrh je neodôvodnený a žalobca nepreukázal naliehavosť právneho záujmu na určení neplatnosti
právnych úkonov a určení vlastníctva k nehnuteľnosti; nestotožňuje sa s názorom Najvyššieho súdu SR

že v prípade ak sa dohodnutá výška úrokov prieči dobrým mravom ide o absolútne neplatný právny
úkon, nakoľko podľa § 41 Občianskeho zákonníka aj keď by sa konštatovala čiastočná neplatnosť
právneho úkonu (vo výške odplaty), nemôže táto čiastočná neplatnosť spôsobiť neplatnosť celého
právneho úkonu, t.j. zmluvy o úvere, nakoľko dohoda o odplate je len časťou právneho úkonu ktorú
je možné oddeliť od obsahu celého právneho úkonu, keďže predmetom právneho úkonu (Zmluvy o
úvere) je poskytnutie finančných prostriedkov (k čomu aj došlo). Pokiaľ sa súd bude zaoberať otázkou

primeranosti odplaty je potrebné aby pri tomto zisťovaní zobral do úvahy výšku odplaty ktorú pripúšťa
nar.vl. č. 138/2008 Z.z. - v čase poskytnutia úveru síce nebolo platné, ale môže poskytnúť predstavu
aká výška odplaty je povolená pri poskytovaní úverov; tiež je potrebné vziať do úvahy odôvodnenie
daného nariadenia kde sám zákonodarca konštatoval že výška odplaty bude do budúcna klesať, z
čoho vyplýva že v minulosti výška odplaty stúpala. Nestotožnil sa ani s odôvodnením Najvyššieho

súdu SR o ochrane spotrebiteľa ako slabšej strany právneho vzťahu z dôvodu, že v čase poskytnutia
úveru spotrebiteľ nepožíval ochranu, pretože právny poriadok nepoznal pojem ochrany spotrebiteľa,
čo nemôže byť na ujmu žalovaného v 1. rade. Z obsahu spisu je zrejmé že k zamietnutiu žaloby
prišlo z dôvodu, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti
právnych úkonov - v tomto smere je rozhodnutie súdu plne v súlade s judikatúrou súdov, a to vo vzťahu

k požadovanému určeniu neplatnosti úverovej zmluvy vyjadrenej najmä v rozsudku Najvyššieho súdu
SR č. 2Cdo/42/94 (R 24/1995). Podľa žalovaného v 1. rade sú celkom nepodložené tvrdenia žalobcu
o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere ako celku, pretože namietaná neprimeranosť výšky úrokov,
úrokov z omeškania a zabezpečenia úrokov z omeškania aj zmluvnou pokutou nemôže spôsobovať
neplatnosť zmluvy o úvere ako celku, v prípade vecnej opodstatnenosti týchto námietok by mohlo

ísť iba o čiastočnú neplatnosť tejto zmluvy (najmä čo do výšky úroku nad rámec požívajúci právnu
ochranu). Právny vzťah účastníkov úverovej zmluvy sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka -
keďže zo strany žalobcu došlo k podaniu návrh vo veci samej znejúceho na určenie v zmysle § 80, písm.
c) Občianskeho súdneho poriadku je potrebné podotknúť že predpoklad úspešnosti žaloby o určenie
či tu právny vzťah alebo právo je prípadne nie je, po procesnej stránke spočíva v tom, že účastníci

majú vecnú legitimáciu, a že na požadovanom určení je naliehavý právny záujem. Vecnú legitimáciu
v konaní o určení či tu právny vzťah alebo právo je či nie je má ten, kto je zúčastnený na právnom
vzťahu alebo práve o ktoré v konaní ide, alebo právnej sféry ktorého sa sporný právny vzťah alebo
sporné právo týka. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení potom vyjadruje spôsob právnej
ochrany ktorá sa má dosiahnuť súdnym rozhodnutím pre toho, kto má v konaní o určovacej žalobe vecnú

legitimáciu. Naliehavý právny záujem o určení právneho vzťahu alebo práva je daný najmä tam, kde by
bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa alebo kde by sa bez tohto určenia stalo jeho právne
postavenie neistým, určovacia žaloba nemôže byť spravidla opodstatnená tam kde je možné žalovať na
splnenie povinnosti, pretože určovacia žaloba má preventívnu povahu a má za účel poskytnúť ochranu
právnemu postaveniu navrhovateľa skôr než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva, nie je

opodstatnená tam kde právny vzťah alebo právo už boli porušené. V prípade kedy je možné žalovať na
splnenie povinnosti môže byť naliehavý právny záujem na určení daný vtedy, ak sa určovacou žalobou
vytvorí právny základ pre právne vzťahy účastníkov sporu a predíde sa tak prípadným ďalším žalobám o
plnenie,aleboakžalobaoplnenieneriešianemôžeriešiťcelýobsahadosahspornéhoprávnehovzťahu
alebo práva. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je preto súčasne daný len vtedy, ak je

spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty navrhovateľa alebo ohrozenie jeho práva - nie je preto daný
naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy, ak stav právnej neistoty alebo ohrozenia práva
môže byť vyriešený len určením vlastníckeho práva navrhovateľa, pre ktoré je posudzovanie platnosti
zmluvy len otázkou predbežnou. V žalobe o určenie (či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie) musí
preto navrhovateľ vždy tvrdiť a preukazovať skutočnosti z ktorých vyplýva, že mal na požadovanom

určení naliehavý právny záujem. Poukázal ďalej na to že povinnosť žalobcu plniť podľa zmluvy o
úvere nebola splnená, preto vo vzťahu k zmluve o úvere naliehavý právny záujem nemôže byť daný,
keďže existujú už konkrétne nároky zmluvných strán - žalovanému v 1. rade vzniklo právo na vrátenie
poskytnutého úveru vrátane dohodnutých zmluvných sankcií (v prípadnom spore o plnenie by bol súdpovinnýplatnosťresp.neplatnosťzmluvyoúvereposúdiťakopredbežnúotázku).Žalobaourčeniepodľa
§ 80 Občianskeho súdneho poriadku nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak má požadované určenie
len povahu predbežnej otázky ktorá nerieši ani nemôže riešiť celý obsah a dosah sporného právneho

vzťahu alebo práva; stav ohrozenia práva navrhovateľa alebo jeho neistota v právnom postavení sa
neodstráni tým, že bude vyriešená predbežná otázka, ale až určením či tu právny vzťah alebo právo je
alebo nie je. Je teda nepochybné že v podanom návrhu nie sú uvedené žiadne relevantné okolnosti, na
základe ktorých by bolo možné predpokladať vyslovenie neplatnosti zmluvy o úvere ako celku a zmluvy o
zabezpečovacom prevode práva. Tvrdenie že zmluvy sú v rozpore s dobrými mravmi je neopodstatnené,

pretože zmluva o úvere aj zmluva o zabezpečovacom prevode práva boli uzatvorené v súlade s právom,
zmluvy spĺňajú všetky náležitosti podľa občianskeho a obchodného práva - nemôžu byť preto v rozpore s
dobrými mravmi. Z uvedených dôvodov je návrh nedôvodný, žalobca nepreukázal naliehavosť právneho
záujmu na určení neplatnosti právnych úkonov. Keďže vlastníctvo k nehnuteľnosti je dotknuté ďalšou
zmenou vlastníka ktoré povolil príslušný orgán (Správa katastra), žalobca mohol sa domáhať žaloby
na plnenie týkajúce sa bezdôvodného obohatenia, ktoré mohlo nastať pri výkone zabezpečovacieho

prevodu práva formou priameho predaja - v tomto konaní by súd ako prejudiciálnu otázku musel riešiť
aj platnosť alebo neplatnosť výšky odplaty a ostatné sankcie vyplývajúce zo zmluvy o úvere.

15.
Žalobca sa -prostredníctvom svojej právnej zástupkyne- k veci vyjadril podaním došlým súdu dňa

19.1.2010 v ktorom citoval názory Ústavného súdu SR.

16.
Žalovaní v 2. a 3. rade sa -prostredníctvom svojho právneho zástupcu- k veci vyjadrili podaním došlým
súdu dňa 21.5.2010 v ktorom uviedli že podporujú všetky podania žalovaného v 1. rade, jeho argumenty

a názory (najmä pokiaľ ide o nedostatok naliehavého právneho záujmu a platnosť zmluvy o úvere a
zmluvyozabezpečovacomprevodepráva).Ďalejuviedližepokiaľideootázkuplatnostiresp.neplatnosti
zmluvy o úvere a zmluvy o zabezpečovacom prevode práva majú za to že právny úkon je neplatný
len čiastočne, pokiaľ sa dôvod neplatnosti vzťahuje na jeho časť (§ 41 Občianskeho zákonníka). Pri
oboch zmluvách žalobca napáda iba časť zmlúv, pri zmluve o úvere je žalobcom napadnutá časť

zmluvy (dohoda o výške úroku). Na určenie toho či uvedené čiastkové dohody sú oddeliteľné od
zvyšku zmluvy je potrebné sa zamerať na cieľ zmlúv, ktorý je jednoznačný - odplatné poskytnutie
finančných prostriedkov (zmluva o úvere) pričom vrátenie týchto prostriedkov je zabezpečené (zmluva
o zabezpečovacom prevode práva) prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti; z toho je zrejmé,
že aj v prípade zneplatnenia čiastkových dohôd toto nemá vplyv na funkčnosť a realizáciu stranami

sledovanej kauzy, t.j. obe čiastkové dohody sú oddeliteľné od ostatného obsahu zmlúv. V prípade že sa
dôvod neplatnosti právneho úkonu vzťahuje len na časť právneho úkonu (pričom ide o vadu právneho
úkonu ktorá sa dá oddeliť od ostatného obsahu) bude neplatnou len táto časť právneho úkonu - v zmysle
právnych zásad sa má zmluva považovať za platnú pokiaľ je to čo len trochu možné, nakoľko je to bližšie
princípom právnej istoty a predvídateľnosti právnych úkonov. To znamená, že ak existuje možnosť dvoch

výkladov z ktorých jeden ponecháva právny úkon aspoň v určitej podobe v platnosti a druhý ho úplne
zneplatňuje, má prednosť ten výklad, ktorý podporuje aspoň čiastočnú platnosť. Pri úverovej zmluve
zákon na jej platnosť nevyžaduje aby bola dohodnutá výška úrokov, nakoľko zákon predpokladá riešenia
v prípade neexistencie takejto dohody; dôvod neplatnosti vzťahujúci sa len na výšku úroku spôsobuje
výlučne neplatnosť dohody o výške úroku, ktorá je oddeliteľná od zvyšku zmluvy - prípadná neplatnosť

dohody o úroku teda nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy o úvere (bez ohľadu na dôvod neplatnosti
dohody o úroku). Žalovaní v 1. a 2. rade v ďalšom poukazujú na skutočnosť že v prípade ak sa jedná o
úžeru, takýto úžerný úkon je neplatný priamo pre rozpor so zákonom (trestným), pri uzatváraní zmluvy
o úvere sa nejednalo na strane žalobcu o tieseň ani o ostatné kritéria úžery; všetky žalobcom tvrdené
pochybenia a rozpory zmluvy so zákonom, alebo pochybenia týkajúce sa spôsobu komunikácie medzi

žalobcom a žalovaným v 1. rade sa týkajú obdobia po uzavretí oboch zmlúv, teda žalobca nespomenul
v doterajšom priebehu konania že by bol pred uzatváraním zmluvy v tiesni alebo že by bol na neho zo
strany žalovaného v 1. rade vyvíjaný akýkoľvek nátlak - z uvedeného je zrejmé že v danom prípade
nejde o úžeru (ani o trestnoprávnu, ani o civilnoprávnu). Je dôležitá skutočnosť, že žalobcov úmysel a
prejav vôle vstúpiť do zmluvného vzťahu na základe ktorého získa úver, a do zmluvného vzťahu ktorým

splatenie úveru zabezpečí prevodom práva, je nespochybniteľný (nespochybnil ho ani žalobca), preto
aj prípadnú oddeliteľnosť v rámci úkonov je potrebné posudzovať v zmysle zásady zmluvnej slobody a
rešpektovania úmyslu zmluvných strán pred vonkajším zásahom do ich vzťahu. Oddeliteľnosť úkonov je
v tomto prípade potrebné skúmať aj z toho hľadiska, že ak je len trochu možné úkon oddeliť na viaceréčasti a niektoré z nich ponechať v platnosti, treba tak v zmysle zásady pacta sunt servanda, a zásady
zmluvnej slobody urobiť. Pokiaľ ide o zmluvu o úvere, v zmysle § 502, ods. 1 posledná veta Obchodného
zákonníka platí, že „ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe

zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške” - z uvedenej dikcie je zrejmé že
zákon výslovne vylučuje, aby v prípade neprípustných úrokov dochádzalo k neplatnosti celej zmluvy o
úvere. Bez ohľadu na platnosť resp. neplatnosť dohody o úroku (pri zmluve o úvere) sú zmluvy platné
a ich ekonomická kauza zachovaná (pri zmluve o úvere odplatné poskytnutie finančných prostriedkov)
- prevod nehnuteľnosti zo žalobcu na žalovaného v 1. rade bol teda platný a v právnom slova zmysle

perfektný; nadobudnutie vlastníctva žalovaných v 2. a 3. rade k nehnuteľnosti nemôže byť spochybnené.
Na záver uviedli že keďže sú dobromyseľnými nadobúdateľmi bytu, aj keby súd dospel k záveru že
zmluva o zabezpečení prevodom práva je ako celok neplatná, táto neplatnosť nesmie mať vplyv na
platnosť kúpnej zmluvy medzi žalovaným v 1. rade a žalovanými v 2. a 3. rade, a súd nemôže určiť
žalobcu za vlastníka nehnuteľnosti.
K vyjadreniu priložili žalovaní v 2. a 3. rade kópiu Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.

43Cob/245/09 zo dňa 24.9.2009, Rozsudku Okresného súdu v Brezne č. 7Cb/124/2008-139 zo dňa
18.6.2009, Rozsudku Krajského súdu v Prešove č. 3Co/67/2009 zo dňa 10.12.2008.

17.
Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa 7.6.2010 uviedla že obe zmluvy (zmluva o

úvere aj zmluva o zabezpečovacom prevode práva) sú absolútne neplatnými zmluvami, nakoľko je z
nich zrejmý rozpor s dobrými mravmi, a to hlavne v časti dojednaného úroku z omeškania a zmluvnej
pokuty, pričom kumuláciu týchto dvoch inštitútov považuje za šikanózny výkon práva. Záväzný právny
názor Najvyššieho súdu SR vidí v časti, ktorým Najvyšší súd SR poukázal na vysoký úrok z omeškania,
ktorý robí zmluvu o úvere absolútne neplatnou. V prípade ak súd vysloví neplatnosť zmluvy o úvere,

mala by byť neplatná aj následná a súvisiaca zmluva o zabezpečení prevodom práva. Naliehavý právny
záujem na požadovanom určení je daný, nakoľko žalobca je v stave právnej neistoty a až po určení
platnosti alebo neplatnosti zmlúv sa tento stav odstráni.
Na záver uviedla že žaloba je postavená na rozpore s dobrými mravmi, ktorý inštitút existoval v právnom
poriadku v dobe uzavretia zmluvy o úvere; na tvrdenia žalobcu nemá žiaden vplyv, že v čase uzavretia

zmluvy o úvere v Občianskom zákonníku neboli ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. Rozpor s
dobrými mravmi existuje a existoval, tento rozpor robí zmluvy absolútne neplatnými; právo podať žalobu
o absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa nepremlčuje.
Žalobca na pojednávaní konanom dňa 7.6.2010 na otázku sudcu uviedol, že z poskytnutého úveru
nezaplatil žiadnu sumu.

Splnomocnený zástupca žalovaného v 1. rade na pojednávaní konanom dňa 7.6.2010 uviedol že na
požadovanom určení neexistuje naliehavý právny záujem; aj v prípade ak by súd určil neplatnosť
úverovej zmluvy reálne záväzok žalobcu nezaniká, nakoľko ako aj on sám potvrdil dohodnuté peniaze
z úverovej zmluvy prevzal, splátky neplní. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí neuviedol žiadne
záväzné právne stanovisko, poukázal len na potrebu skúmať výšku dohodnutého úroku z úverovej

zmluvy - podľa § 41 Občianskeho zákonníka sa však jedná o oddeliteľnú časť zmluvy o úvere, a aj keby
súd dospel k záveru že úrok bol dohodnutý v príliš vysokej výške, nemá to vplyv na platnosť úverovej
zmluvy ako celku. Opätovne poukázal na konanie žalobcu ktorý peniaze prevzal v roku 2003, žiadnu
splátku nezaplatil, a žalobu podal až v roku 2006 - aj z tohto vyplýva že naliehavý právny záujem na
určení nemá, vzhľadom na časový rozdiel troch rokov. V čase uzavretia úverovej zmluvy neexistovali v

slovenskom právnom poriadku ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, tzn. súd nemôže postupovať podľa
teraz platnej legislatívy, nakoľko nemôže byť na ťarchu ktorejkoľvek zo zmluvných strán zmena právnych
predpisov.
Právny zástupca žalovaných v 2. a 3. rade na pojednávaní konanom dňa 7.6.2010 uviedol že v spore
prišlo (v dobe od jeho začiatku) k zmene tým, že predmetný byt nadobudli dobromyseľne žalovaní v 2. a

3. rade. Žalobca uvádza ako rozporné s dobrými mravmi ustanovenia o zmluvnej pokute a ustanovenia
o výške úroku, čo sú však iba čiastočné dohody, ktoré nemajú žiaden vplyv na platnosť zmluvy o úvere
ako celku. Žalovaní v 2. a 3. rade nadobudli byt dobromyseľne od žalovaného v 1. rade, a prípadným
rozhodnutým súdu tak ako to požaduje žalobca by prišlo k upretiu princípu právnej istoty zmluvných
vzťahov.

Žalovaný v 2. rade na pojednávaní konanom dňa 7.6.2010 uviedol že byt kúpili v roku 2003, na byte
neviazli žiadne ťarchy ani obmedzenia, kúpnu zmluvu si dali prezrieť právnikom ktorí konštatovali že
všetko je v poriadku. V roku 2003 byt kúpili v dezolátnom stave, boli potrebné približne 3 mesiace na
jeho rekonštrukciu a opravy, v byte sa nedalo vôbec bývať.18.
Podaním došlým súdu dňa 19.7.2010 oznámilo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS svoj

vstup do konania ako intervenienta na strane žalobcu.
K oznámeniu priložil text článku „Vypratanie bytu svojpomocou“.

19.
Žalobca sa -prostredníctvom svojej právnej zástupkyne- k veci vyjadril ďalším podaním došlým súdu

dňa 19.7.2010 v ktorom uviedol že zmluva o úvere obsahuje neprimerané zmluvné podmienky, najmä
neprimerane vysoký úrok a šikanózne sankčné ustanovenia, čo spôsobuje -pre rozpor s dobrými
mravmi- neplatnosť predmetnej zmluvy. Poukázala na to že zmluvu formuloval žalovaný v 1. rade,
a žalobca nemal možnosť ovplyvniť jej znenie. K podpísaniu Zmluvy o úvere a súvisiacej Zmluvy o
zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti došlo z dôvodu, že žalobca sa ocitol
v existenčnej tiesni - bol povinný platiť výživné ale nemal na to dostatok prostriedkov; úverom chcel

získať peniaze na platenie výživného, keď vedel že neplatenie výživného môže byť trestným činom.
Poukázal ďalej na článok 6, ods. 1 Smernice Rady ES č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej členské štáty zabezpečia aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom neboli záväzné pre spotrebiteľa, a aby zmluva bola podľa
týchtopodmienoknaďalejzáväznáprestrany,akjejejďalšiaexistenciamožnábeznekalýchpodmienok.

V danom prípade sú obe zmluvy (úverová i zabezpečovacia) v rozpore s dobrými mravmi a odporujú
zákonu, čo spôsobuje ich právnu neudržateľnosť a ich neplatnosť - daná smernica je aplikovateľná aj pre
žalovaný prípad, nakoľko je potrebné postupovať euro konformne a nájsť taký výklad domáceho práva,
v ktorom by bol implementovaný i komunitárny predpis platný pred pristúpením SR do EÚ. Poukázal
na skutočnosť, že nemožno nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti od nevlastníka (žalovaného v 1.

rade), nakoľko ďalší nadobúdateľ nehnuteľnosti prevedenej kúpnou zmluvou sa nestáva vlastníkom len
na základe toho že pri uzatvorení kúpnej zmluvy konal v dobrej viere v zápis do katastra nehnuteľností -
ochrana ktorú poskytuje nadobúdateľovi dobrá viera totiž nemá takú intenzitu, aby zabránila vlastníkovi
nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne vlastnícke právo; právne subjekty konajúce s dôverou
v správnosť zápisu katastra sú vystavené riziku. Nie je teda možné trvať na zachovaní právnej istoty

(údajného vlastníctva osoby ktorá nadobudla vec od nevlastníka), ak stav vznikol v rozpore s platným
právom, hoci aj v dobrej viere. Ak potom zmluva na základe ktorej mal žalovaný v 1. rade nadobudnúť
nehnuteľnosť od žalobcu je neplatná, nemohol žalovaný v 1. rade takto nadobudnuté vlastníctvo ani
následne previesť. Dobrá viera manželov S. by bola právne významná, len ak by bola sprevádzaná
dostatočne dlhou oprávnenou držbou, aby došlo k vydržaniu - podmienky vydržania však splnené nie sú.

Predanésúdnekonaniejepodstatnéto,ževlastníkomnehnuteľnostibolaježalobca,ktorýnehnuteľnosť
na manželov S. nikdy nepreviedol, a teda manželia S. vlastníctvo k predmetnému bytu nadobudnúť
nemohli, byt totiž nekupovali od vlastníka, preto nemôžu byť vlastníkmi bytu - platné právo nepozná ako
titul nadobudnutia vlastníctva „dobrú vieru”.
K vyjadreniu priložil žalobca prehľad priemerných úrokových mier z úverov obchodných bánk,

kópiu Rozsudku Okresného súdu Galanta č. 23C/154/2008-403 zo dňa 28.1.2008, kópiu Rozsudku
Najvyššieho súdu SR č. 1Cdo/58/2008 zo dňa 25.6.2009, text článku venovanému Rozsudku ESĽP, text
žaloby vedľajšieho účastníka na žalovaného v 1. rade zo dňa 7.6.2010.

20.

Vedľajší účastník súdu dňa 22.10.2010 zaslal text článku venovanému rozhodnutiu ESĽP, nález
Ústavného súdu SR č. III. ÚS 192/06, Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 1MCdo/1/2009 zo dňa
31.7.2009, text Rozsudkov NS ČR č. 30Cdo/580/2007, č. 31Cdo/495/2006, č. 30Cdo/294/2005, č.
31Odo/1424/2006, č. 21Cdo/1484/2004, text žaloby vedľajšieho účastníka na žalovaného v 1. rade zo
dňa 7.6.2010.

21.
Žalovaný v 1. rade sa k veci vyjadril ďalším podaním došlým súdu dňa 29.10.2010 v ktorom uviedol
že návrh je neodôvodnený a žalobca nepreukázal naliehavosť právneho záujmu na určení vlastníctva
k nehnuteľnosti, nakoľko toto určenie by v právnom vzťahu medzi účastníkmi konania neprinieslo bez

vyriešenia s tým súvisiacich právnych nárokov na vrátenie vzájomných plnení odstránenie stavu právnej
neistoty; ak bol žalobca názoru že na základe neplatnej úverovej zmluvy poskytol žalovanému v 1. rade
plnenie, mal možnosť domáhať sa vrátenia takéhoto plnenia - v takom konaní by sa ako predbežná
otázka posudzovala platnosť úverovej zmluvy. Nepodložené sú tvrdenia žalobcu o absolútnej neplatnostizmluvy o úvere ako celku, nakoľko namietaná neprimeranosť výšky úrokov, úrokov z omeškania a
zmluvná pokuta nemôžu spôsobovať neplatnosť zmluvy o úvere ako celku, ale mohlo by ísť len o
čiastočnú neplatnosť zmluvy najmä čo do výšky úroku nad rámec požívajúci právnu ochranu. Žalobca

(hoci sa domáha určenia vlastníckych práv) nepreukázal ako sa mieni vysporiadať so žalovaným
v 1. rade, ktorému by v prípade určenia vlastníckych práv neboli vrátené peniaze a vznikli by mu
nároky na vrátenie bezdôvodného obohatenia. V ďalšom sa obsiahlo venuje problematike naliehavého
právneho záujmu v súvislosti s určovacou žalobou podľa § 80, písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
- povinnosť žalobcu plniť podľa zmluvy o úvere nebola splnená, preto vo vzťahu k zmluve o úvere

naliehavý právny záujem nemôže byť daný pretože existujú už konkrétne nároky zmluvných strán
(žalovanému v 1. rade vzniklo právo na vrátenie poskytnutého úveru vrátane dohodnutých zmluvných
sankcií), pričom v prípadnom spore o plnenie by bol súd ktorý by o takomto návrhu na plnenie konal,
povinný platnosť zmluvy o úvere posúdiť ako predbežnú otázku. Poukázal ďalej na skutočnosť že v
zmysle § 1, ods. 1 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 123 a nasl. Občianskeho zákonníka a čl.
20 Ústavy SR a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd sa zaručuje nedotknuteľnosť vlastníckeho

práva, k základným zásadám Občianskeho zákonníka patrí aj zásada ochrany dobromyseľnosti (bona
fides) - z uvedeného dôvodu nie je možné v danom prípade odňať vlastnícke právo dobromyseľným
nadobúdateľom, pretože žalovaný v 1. rade na nadobúdateľov previedol úplné vlastnícke práva, pričom
odňatím vlastníckych práv dobromyseľnému nadobúdateľovi by sa narušil koncept právnej istoty a
ochrany nadobudnutých práv. V súvislosti s naliehavosťou právneho záujmu a so synalagmatickosťou

záväzku uviedol že neprichádza do úvahy výlučná určovacia žaloba jedného z účastníkov zmluvy na
jej neplatnosť v prípadoch, keď už došlo k vzájomnému plneniu, a kde možno žalovať na vzájomné
vrátenie plnenia. Nárok na vrátenie kúpnej ceny z neplatnej alebo zrušenej zmluvy je totiž zo zákona
podmienený tým že ide o vzájomnú reštitučnú povinnosť - keďže bolo vlastnícke právo k nehnuteľnosti
prevedenénažalovanýchv1.a2.radejepotrebnéabysažalobcavpetitežalobyvyporiadalajsotázkou

platnosti predmetnej kúpnej zmluvy, nakoľko bez vyporiadania sa s otázkou jej platnosti a následným
vyporiadaním vzájomného plnenia nie je možné vyhovieť žalobe z dôvodu neexistencie naliehavosti
právneho záujmu na určovacej žalobe. Ďalej uviedol že v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere zo dňa
10.6.2003 neexistovali v platnom Občianskom zákonníku ustanovenia o spotrebiteľovi (spotrebiteľských
zmluvách) ani o ochrane spotrebiteľa, a nemôže byť na škodu žalovaného v 1. rade že platná právna

úprava neriešila spotrebiteľské vzťahy. (SR sa stala členom EÚ až dňa 1.5.2004 -po uzatvorení Zmluvy
o úvere- a až týmto dňom sa stala pre SR záväzná smernica č. 93/13/EHS na ktorú sa odvoláva
žalobca.) Poukázal tiež v súvislosti s platnosťou Zmluvy o úvere na § 4, ods. 4, písm. a) zák.č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, podľa ktorého je zmluva
o spotrebiteľskom úvere platná ak bol spotrebiteľovi na jej základe poskytnutý úver a spotrebiteľ ho

začal čerpať. Keďže vlastníctvo k nehnuteľnosti je dotknuté ďalšou zmenou vlastníka ktoré povolil
príslušný orgán (správa katastra) žalobca sa mal domáhať žaloby na plnenie týkajúce sa bezdôvodného
obohatenia, ktoré mohlo nastať pri výkone zabezpečovacieho prevodu práva formou priameho predaja
- v tomto konaní by súd ako prejudiciálnu otázku riešil aj platnosť alebo neplatnosť výšky odplaty a
ostatné sankcie vyplývajúce zo zmluvy o úvere. Na záver uviedol že návrh je nedôvodný pretože žalobca

nepreukázal naliehavosť právneho záujmu na určení vlastníckeho práva.
K vyjadreniu priložil žalovaný v 1. rade Rozsudok Okresného súdu v Brezne č. 7Cb/123/2008-130 zo dňa
18.6.2009 s odvolaním, Rozsudok Okresného súdu v Brezne č. 7Cb/124/2008-139 zo dňa 18.6.2009,
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 43Cob/245/09 zo dňa 24.9.2009, Rozsudok Krajského
súduvBanskejBystricič.41Cob/245/2009zodňa17.3.2010,textčlánku„Zabezpečovacíprevodpráva“.

22.
Žalovaní v 2. a 3. rade sa -prostredníctvom svojho právneho zástupcu- k veci vyjadrili podaním došlým
súdu dňa 4.11.2010 v ktorom uviedli že vo veci absentuje naliehavý právny záujem žalobcu na určení
neplatnosti oboch zmlúv a určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Rozpor zmluvy o úvere a zmluvy o

zabezpečovacom prevode práva s dobrými mravmi nie je daný, akýkoľvek prípadný rozpor príslušných
ustanovení zmluvy o úvere a zmluvy o zabezpečovacom prevode práva s dobrými mravmi by nemal
bez ďalšieho za následok neplatnosť zmlúv v ich celosti, nakoľko slovenský právny poriadok preferuje
deliteľnosť právneho úkonu na časti a posudzovanie prípadnej neplatnosti každej časti oddelene od
ostatného obsahu právneho úkonu - základná norma je obsiahnutá v § 41 Občianskeho zákonníka. Z

pozitívnej formulácie tejto normy vyplýva že a priori má byť v prípade ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje
len na časť právneho úkonu posudzovaná len táto časť, a že len v prípade ak takéto posudzovanie
neobstojí vzhľadom na základné hľadiská (1. povaha právneho úkonu, 2. obsah právneho úkonu, 3.
okolnosti, za ktorých došlo k právnemu úkonu), tak len vtedy sa má prípadná neplatnosť časti právnehoúkonu vztiahnuť na celý úkon. Pokiaľ ide o okolnosti za ktorých došlo k uzavretiu zmluvy o úvere a
zabezpečovacej zmluvy, z týchto nijako nevyplýva že by jednotlivé časti oboch týchto právnych úkonov
(ktoré žalobca rozporuje) nemohli byť posudzované oddelene. Z návrhu vyplýva že k podpisu oboch

zmlúv pristúpil žalobca na základe vlastného rozhodnutia požičať si peniaze, žalovaného v 1. rade
ako zmluvného partnera si vybral na základe vlastného rozhodnutia a na základe predchádzajúceho
rokovania, žalobca neuviedol žiadne okolnosti v súvislosti s podpisom zmlúv, ktoré by boli neobvyklé,
donucujúce alebo vytvárajúce tieseň. Čo sa týka tvrdenia žalobcu že obsah zmlúv mu nebol zo strany
žalovanéhov1.radepredpodpisomriadnevysvetlený,tototvrdenienijakonepreukázal(ažvposlednom

doplnení návrhu uvádza že k podpísaniu zmlúv došlo z dôvodu, že sa ocitol v existenčnej tiesni -
toto tvrdenie sa javí ako účelové, žalobca toto tvrdenie uvádza až štyri roky od podania pôvodného
návrhu, a sedem rokov od uzavretia zmlúv, neuviedol žiadne konkrétne dôvody pre ktoré nemal dostatok
prostriedkov, existenčnú tieseň nepreukázal). Z okolností za ktorých došlo k uzavretiu oboch zmlúv
nevyplýva, že by ich časti (ktoré žalobca rozporuje) nemohli byť oddelené od ich ostatného obsahu. Pri
zmluve o úvere žalobca tvrdí rozpor s dobrými mravmi v prípade výšky dohodnutého úroku, úroku z

omeškania a zmluvnej pokuty - všetky uvedené zložky zmluvy o úvere predstavujú osobitné dohody;
v prípade zmluvnej pokuty sa jedná o zabezpečovací inštitút ktorý sa aplikuje na ktorýkoľvek zmluvný
typ, a preto je aj v ktoromkoľvek zmluvnom type oddeliteľný od ostatného obsahu - naviac v prípade
neprimeranej pokuty zákon výslovne priznáva súdu moderačné právo, čo opäť predpokladá oddelené
posudzovanie dohody o zmluvnej pokute od ostatného obsahu zmluvy. Z uvedeného je zrejmé, že aj

keby sa súd stotožnil s tvrdením žalobcu že časti zmluvy o úvere sú neplatné pre rozpor s dobrými
mravmi, taký dôvod neplatnosti by sa vzťahoval len na uvedené časti, pričom ani z povahy ani z obsahu
zmluvy o úvere nevyplýva že by tieto časti nemohli byť oddelené od ostatného obsahu zmluvy o úvere.
Podľa žalobcu neplatnosť oboch zmlúv je nutné posudzovať aj z hľadiska nedodržania podmienok
ochrany spotrebiteľa napriek tomu, že Občiansky zákonník v čase ich uzavretia neobsahoval úpravu

ochrany spotrebiteľa (podľa žalobcu sa takáto úprava dá odvodiť z požiadavky vykladať slovenské
právne predpisy v súlade s platným právom Európskych spoločenstiev) - požiadavka euro konformného
výkladu vyplýva však z judikatúry Európskeho súdneho dvora, a nie z medzinárodnej zmluvy o pristúpení
SR; je teda otázne či táto požiadavka platila v slovenskom práve v čase pred vstupom SR, kedy
nevyplývala zo žiadneho právneho predpisu, a kedy rozhodnutia Európskeho súdneho dvora nemali

dopad na slovenský právny poriadok (retroaktívne uplatnenie právnej normy, ktorú v čase uzavretia
zmlúv slovenský právny poriadok nepoznal). Bez ohľadu na uvedené, posudzovať treba konkrétne
ustanovenia oddelene a nie automaticky celú zmluvu ako celok, čo vyplýva z toho že samotná smernica
93/13/EHS (na ktorú sa žalobca odvoláva) upravuje len nekalé podmienky, pričom výslovne stanovuje
že nezáväzné pre spotrebiteľa majú byť len nekalé podmienky, nie celá zmluva (ktorá pokiaľ je jej

existencia bez nekalých podmienok možná, má zostať aj naďalej záväzná). Podľa žalovaných v 2.
a 3. rade existencia oboch zmlúv je možná aj po oddelení všetkých častí ktoré žalobca rozporuje, a
teda zmluvy tak majú zostať pre žalobcu záväzné; požiadavka posudzovania len jednotlivých nekalých
podmienok je zrejmá aj zo súčasnej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, ktorá
tiež upravuje len neplatnosť neprijateľných podmienok. Z uvedeného je potom zrejmé že zo zmluvy o

úvere vyplýva aká konkrétna suma sa žalobcovi má poskytnúť, a že túto sumu má postupne vrátiť v
splátkach, pričom má zaplatiť odplatu určenú konkrétnym percentom (úrok), teda kauza ako aj podstatné
zložky právnych úkonov sú dostatočne určite a zrozumiteľne vyjadrené. Keďže aplikácia práva by mala
mať prednosť pred zneplatňovaním právnych úkonov, t.j. má byť umožnené napĺňať zásadu „favor
contractus”, zmluvy sa majú považovať za platné pokiaľ to je čo i len trochu možné, pričom je to bližšie

princípom predvídateľnosti a právnej istoty účastníkov zmluvných vzťahov aj tretích osôb- ak je teda
možnosť dvoch výkladov, z ktorých jeden ponecháva právny úkon aspoň v určitej podobe v platnosti
a druhý ho úplne zneplatňuje, prednosť má ten výklad, ktorý podporuje aspoň čiastočnú platnosť.
Vzhľadom na uvedené nie je potom správne, aby jednoznačne a zrozumiteľne prejavená vôľa žalobcu
aj žalovaného v 1. rade bola vyhlásená v celosti za neplatnú len z dôvodu, že niektoré dojednania sú

potenciálne v rozpore s dobrými mravmi - také vyhlásenie úkonov za neplatné v ich celosti by nemalo
oporu ani v povahe ani v obsahu úkonov, a ani v okolnostiach za akých k nim došlo. V ďalšom sa vo
vyjadrení venujú žalovaní v 2. a 3. rade rozboru rozsudku Okresného súdu v Galante č. 23C/154/2008
zo dňa 28.1.2010, rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR č. 1Cdo/5 8/2008 zo dňa 25.6.2009 a rozsudku
NS ČR č. 31Odo/1424/2006 zo dňa 9.12.2009.

23.
Uznesením č. 37C/247/2009-383 zo dňa 25.11.2010 súd priznal spoločnosti VOLKSBANK Slovensko,
a.s. úhradu nákladov za podanie správy o záležitostiach týkajúcich sa klienta vo výške 33,19 €.24.
Žalobca sa -prostredníctvom svojej právnej zástupkyne- k veci vyjadril ďalším podaním došlým súdu

dňa 3.12.2010 v ktorom uviedol že platné právo definuje, že peňažným ústavom je banka (nie iná
obchodná spoločnosť), pričom odpoveď spoločností typu Pohotovosť, Horne Credit Slovakia a Provident
Financial vo vzťahu k výške úroku za nimi poskytované úvery nemôže mať v konaní žiadnu validitu,
lebo práve finančná politika týchto spoločností je v kolízii s požiadavkami platného práva; výška úrokov
je objektivizovaná údajmi NBS o priemernej úrokovej miere z úverov obchodných bánk. Žalovaný v 1.

rade uvádza že svoju pohľadávku voči žalobcovi zaťažil 60%-ným ročným úrokom, čo je v rozpore s
platným právom i v rozpore s dobrými mravmi. To že prepadný záloh v zmluvách o zabezpečení záväzku
prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je v rozpore s platným právom a spôsobuje neplatnosť
zmluvy v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka vyslovil aj Najvyšší súd SR v Rozsudku č. 1Cdo/58/2008
zo dňa 25.6.2009. Manželia S. (vtedajší vlastníci predmetnej nehnuteľnosti) uzatvorili zmluvu o prevode
nehnuteľnosti so žalovaným v 1. rade, ktorý však nehnuteľnosť získal od žalobcu na základe absolútne

neplatného právneho úkonu - v takom prípade manželia S. nehnuteľnosť riadne nadobudnúť nikdy
nemohli.

25.
Právnazástupkyňažalobcunapojednávaníkonanomdňa8.12.2010uviedlažezpredloženýchdokladov

o výške požadovaných úrokov bankami je zrejmé, že žalovaný v 1. rade od žalobcu v zmluve žiadal (a
dohodol) neprimerane vysoké úroky za poskytnutú pôžičku, z ktorého dôvodu je táto zmluva absolútne
neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. Čo sa týka vyjadrení ostatných nebankových spoločností
„pochybnej povesti“ tieto buď výšku úroku nechceli uviesť, v jednom prípade je výška úroku neprimerane
vysoká až úžernícka. Z uvedeného vyplýva že požadovaný úrok zo strany žalovaného v 1. rade je

neprimerane vysoký, a zmluva je preto absolútne neplatná.
Splnomocnený zástupca žalovaného v 1. rade na pojednávaní konanom dňa 8.12.2010 uviedol že
nemožno porovnávať úroky ktoré žiadajú za úvery banky a nebankové subjekty, nakoľko obe typy týchto
spoločností majú úplne odlišný základ. Poukazuje na § 4, ods. 4, písm. a) zák.č. 258/2001 Z.z. platný
v čase uzavretia zmluvy, podľa ktorého zmluva je platná ak dlžník začal čerpať pôžičku, resp. úver.

Je jednoznačné že žalobca peniaze prevzal, a v tom čase platný zákon neviazal platnosť zmluvy na
žiadne iné podmienky. Čo sa týka výšky úroku, jedná sa o oddeliteľnú časť zmluvy ktorá nespôsobuje
jej neplatnosť ako celku.

26.

Žalobca sa -prostredníctvom svojej právnej zástupkyne- vo veci vyjadril ďalším podaním došlým súdu
dňa 4.8.2014 v ktorom uviedol že podľa názoru NS SR ( uznesenie č. 2 M Cdo 20/2011 z 18.12.2012)
dohoda o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva je neplatná, pričom žalovaný subjekt nadobudol
predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva na základe dobrovoľnej dražby - vzhľadom na zásadu platnú
pri prevodoch nehnuteľností, podľa ktorej nikto nemôže previesť viac práv než má sám, v prípade, ak je

neplatný prevod nehnuteľností, je neplatný aj nasledujúci prevod, a to bez ohľadu na dobromyseľnosť
osoby na strane nadobúdateľa, keď nie je možné súhlasiť s názorom o prelomení tejto zásady v
prípade dobrovoľnej dražby, dobromyseľnosť pri nadobudnutí vlastníctva dražbou je vzhľadom na všetky
skutkové a právne okolnosti vylúčená; zásada nemo plus iuris svedčí v prospech žalobcu a nemôže byť
spochybnená ani dražbou. Ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže

spôsobiť prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom; čo znamená
žeaniplatnádobrovoľnádražba,protiktorejvlehoteuvedenejv§21zák.č.527/2002Z.z.nebolapodaná
žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom ak navrhovateľ
dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby.

27.
Uznesením č. 37C/247/2009-681 zo dňa 2.9.2014, v spojení s Uznesením Krajského súdu v Trnave
č. 24Co/14/2015-732 zo dňa 18.3.2015 súd pripustil, aby do konania na strane žalovaných ako ďalší
účastníci konania pristúpili: (2.) Y. S., nar. X.XX.XXXX, bytom X. 2, W., (X.) Y. S., rod. R., nar.
XX.XX.XXXX, bytom X. 2, W., (4.) H. V., rod. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX.

28.
Žalovaná v 4. rade sa -prostredníctvom svojho právneho zástupcu- vo veci vyjadrila podaním došlým
súdu dňa 7.10.X014 v ktorom uviedla že dňa 23.5.2013 sa uskutočnila dobrovoľná dražba predmetomktorej bol byt č. 2X s príslušenstvom, X. 2 v W., na 6. poschodí bytového domu so súp.č. XXXX, a k bytu
prislúchajúci spoluvlastnícky podiel - byt bol vydražený žalovanou v 4. rade. V zmysle § 27, ods. 1 prvej
vety zák.č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách ak uhradil vydražiteľ cenu dosiahnutú vydražením v

ustanovenej lehote, prechádza na neho vlastnícke právo alebo iné právo k predmetu dražby udelením
príklepu - vzhľadom na to, že boli splnené zákonné podmienky, t.j. udelenie príklepu a včasné a riadne
uhradeniecenydosiahnutejvydražením,žalovanáv4.radeakovydražiteľkanadobudlavlastníckeprávo
k bytu (ide o originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva). Poukázala na skutočnosť že príklep
licitátora, na základe ktorého nadobudla vlastníctvo k bytu, sa uskutočnil dňa 23.5.2013, pričom žalobca

ani žiadna iná osoba v zákonnej lehote platnosť dražby nenapadla - nakoľko sa jedná o prekluzívnu
lehotu, právo napadnúť platnosť dražby márnym uplynutím lehoty zaniklo, a dražbu už nie je možné
právne spochybniť. Až po doručení uznesenia o jej vstupe do konania sa žalovaná v 4. rade dozvedela,
že byt je predmetom sporu - v čase kedy byt vydražila, však o prebiehajúcom súdnom konaní nevedela;
bytnadobudlavsúladesozákonomakodobromyseľnývydražiteľ,ajeneprijateľnéabybolojejvlastnícke
právo k nemu spochybňované.

K vyjadreniu priložila žalovaná v 4. rade list Okresného úradu Senec zo dňa 28.8.2014, kópiu Notárskej
zápisnice sp.zn. N 848/2013, Nz 17023/2013, NCRls 17452/2013 zo dňa 23.5.2013(osvedčenie o
vykonaní dobrovoľnej dražby).

29.

Žalovaní v 2. a 3. rade sa -prostredníctvom svojho právneho zástupcu- vo veci vyjadrili ďalším podaním
došlým súdu dňa 22.6.2015 v ktorom uviedli že bez ohľadu na skutočnosť, že zabezpečovacia zmluva
bola vyhlásená v celosti za neplatnú, naďalej trvajú na tom, že na základe kúpy od žalovaného v 1.
rade sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti, nakoľko konali v dobrej viere - zo zásady „nemo plus iuris ad
alium transfere potest quam ipse habet" existujú výnimky, a môže byť za určitých okolností prelomená

inou zásadou označovanou za princíp právnej istoty, ktorým sa rozširuje ochrana dobromyseľného
nadobúdateľa vlastníckeho práva aj v prípade, ak predchádzajúcemu vlastníkovi v čase predaja
nehnuteľnosti vlastnícky titul v skutočnosti nesvedčil. Žalovaní v 2. a 3. rade pri kúpe nehnuteľnosti od
žalovaného v 1. rade konali v dobrej viere, že tento je vlastníkom nehnuteľnosti, preverili si údaje v
katastri nehnuteľností kde žalovaný v 1. rade figuroval ako vlastník nehnuteľnosti bez záznamov v časti

„ťarchy“ a v časti „poznámky“ LV, žalovaní v 2. a 3. rade sa pred kúpou poradili aj s právnikom ktorý
ich ubezpečil, že kúpna zmluva je v poriadku, a že údaje v katastri možno považovať za pravdivé a
hodnoverné - nemali teda žiadnu pochybnosť o tom, že žalovanému v 1. rade svedčí vlastnícky titul k
nehnuteľnosti. V ďalšom sa rozsiahlo venujú otázke konfliktu zásady nemo plus iuris a princípu ochrany
dobrej viery (s citáciou rozhodnutí slovenských a českých súdov a českých právnych noriem). Uviedli

ďalej že nie je možné ani spravodlivé uspokojiť sa s formalistickým a rigidným výkladom zásady, že
nikto nemôže previesť viac práv než sám má bez toho aby sa posúdili okolnosti prípadu, a preskúmala
dobrá viera nadobúdateľa - nakoľko je zrejmé, že žalovaní v 2. a 3. rade boli pri kúpe nehnuteľnosti
dobromyseľní, nejaví sa spravodlivé povyšovať vlastnícke právo žalobcu nad ich vlastnícke právo, resp.
ich tohto vlastníckeho práva umelo zbavovať; správanie sa žalobcu (sám oslovil žalovaného v 1. rade o

poskytnutieúveru,nazabezpečeniektoréhoposkytolnehnuteľnosť,zmluvyktorésúpredmetomkonania
podpísal,prevzalsumu250.000,-Sk,aleužnadruhýdeňodstúpilodzmlúv,avšakbeztohoabyčokoľvek
z prevzatých peňažných prostriedkov vrátil, následne bol úplne nečinný, a až o tri roky neskôr podal
návrh na určenie neplatnosti zmlúv) javiace známky špekulácie je v kontraste s dobromyseľnosťou
žalovaných v 2. a 3. rade (nehnuteľnosť kúpili od vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, bez

existencie poznámky alebo ťarchy na LV) - ako jediné spravodlivé riešenie za týchto okolností sa preto
javí ponechať nehnuteľnosť jej aktuálnemu vlastníkovi, a súčasne zaviazať žalobcu aby vrátil prijatú
sumu (úveru) žalovanému v 1. rade. V prípade povyšovania vlastníckeho práva pôvodného vlastníka
nad vlastnícke právo nadobúdateľa konajúceho v dobrej viere by bola narušená právna istota každého
takéhoto dobromyseľného nadobúdateľa, ktorý by si v zásade nikdy nemohol byť istý, či mu svedčí

vlastnícky titul ku kúpenej veci a či sa raz neobjaví predošlý vlastník, a nenárokuje si na vec svoje
vlastnícke právo - nie je možné od bežného účastníka občiansko-právneho vzťahu vyžadovať, aby si
ako nadobúdateľ preveroval celú históriu reťazca nadobúdania vlastníckeho práva k veci, a právne ju
zanalyzoval. Zásada nemo plus iuris má v právnom systéme dôležité postavenie, avšak nie je možné ju
absolutizovať a nepripúšťať, za účelom spravodlivého posúdenia veci, jej prelomenie princípom právnej

istoty. Podľa žalovaných v 2. a 3. rade je návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti potrebné
zamietnuť aj z procesného dôvodu, a to z dôvodu rozporu návrhu so zásadou vzájomnej reštitučnej
povinnosti vyjadrenou v § 457 Občianskeho zákonníka - napriek tomu že podaná žaloba je určovacou
a nie žalobou na plnenie, a že za neplatnú bola vyhlásená zmluva o zabezpečovacom prevode práva anie kúpna zmluva, súd v takejto situácii musí prihliadať na to, či využitím určovacej žaloby nedochádza
k obchádzaniu povinnosti žalobcu vrátiť prijaté plnenie, ktoré mu poskytol žalovaný v 1. rade; ide totiž
o synalagmatický vzťah, z ktorého po jeho vyhlásení za neplatný vyplýva v zmysle § 457 Občianskeho

zákonníka pre strany povinnosť vrátiť si, čo na základe takého vzťahu od seba dostali, a bolo by v
rozpore so zákonom ak by súd určil, že žalobcovi sa vráti nehnuteľnosť, a neurčil by zároveň že žalobca
je povinný vrátiť o čo sa obohatil.
K vyjadreniu priložili žalovaní v 2. a 3. rade nález ÚS ČR I. ÚS 2219/12 zo dňa 17.4.2014.

30.
Žalobca sa -prostredníctvom svojej právnej zástupkyne- vo veci vyjadril podaním došlým súdu dňa
21.9.2015 v ktorom uviedol že ťažisko sporu / rozhodnutia leží v otázke dobromyseľnosti (dobrej viery),
resp. primeranej opatrnosti kupcu, nadobúdateľa, bytu od nebankového subjektu - keď žalovaní v 2.
a 3. rade kupovali byt, iba nahliadnutím do evidencie katastra (čo urobili) museli zistiť odkiaľ „fúka
vietor“, nakoľko v tom období na Slovensko bolo známe, že si ľudia nerozumne a za nevýhodných

podmienok požičiavajú peniaze, a že nebankové subjekty takto získavajú za neadekvátnych podmienok
nehnuteľnosti, ktoré predávajú ďalej; každý primerane rozumný človek si pri kúpe bytu od nebankového
subjektu a dokonca v situácii, že prvotný vlastník tam mal zapísaný trvalý pobyt, musel položiť otázku či
je rozumné obsadiť cudzie obydlie (zariadený byt cudzieho človeka). Poukázal na skutočnosť, že súdmi
bolapotvrdenázásad,ženiktonemôženainéhopreviesťviacprávakosámmá,atedažeplatnenemôže

nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo
k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Spotrebiteľ
ktorý sa dovoláva určenia vlastníckeho práva má vždy naliehavý právny záujem na jeho určení z dôvodu
zosúladenia evidovaného a právneho stavu v katastri nehnuteľností - z tohto dôvodu ani noví (v poradí
druhí) nadobúdatelia nemohli platne nadobudnúť nehnuteľnosti do svojho vlastníctva, keďže im chýba

platný titul nadobudnutia vlastníckeho práva, na čom nič nemení ani dobromyseľnosť nadobúdateľov
- kupujúcich. (viď uznesenie NS SR č. 2 M Cdo 20/2011 z 18.12.2012, podľa ktorého „Vzhľadom na
zásadu platnú pri prevodoch nehnuteľností, podľa ktorej nikto nemôže previesť viac práv než má sám,
v prípade, ak je neplatný prevod nehnuteľností, je neplatný aj nasledujúci prevod, a to bez ohľadu
na dobromyseľnosť osoby na strane nadobúdateľa ... nie je možné súhlasiť s názorom o prelomení

tejto zásady v prípade dobrovoľnej dražby ... zásada nemo plus iuris etc. svedčí v prospech žalobcu a
nemôže byť spochybnená ani dražbou ... nemožno vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba mala
viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj od nevlastníka a teda, že by došlo k prelomeniu zásady
nemo plus iuris ... niet dôvodu, prečo by sa zásada nemo plus iuris etc. nemala vzťahovať aj na ďalší
inštitút zmluvnej povahy a to dobrovoľnú dražbu. To znamená, že ani platná dobrovoľná dražba, proti

ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z.z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže
spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby /alebo záložca/ nebol
sám vlastníkom predmetu dražby...“).
K vyjadreniu priložil žalobca text rozhodnutia NS ČR č. 31 Cdo 1168/2013 zo dňa 12.11.2014.

31.
Podaním došlým súdu dňa 26.10.2015 žalobca požiadal o nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by
súd H.. Q. O., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XX, O. (právnou zástupkyňou žalobcu nesprávne označenému
ako odporca v 5. rade, nakoľko rozhodnutie o pripustená vstupu uvedenej osoby do konania ešte
nenadobudlo právoplatnosť)

1. zakázal, do právoplatného rozhodnutia vo veci samej, nehnuteľnosti - trojizbový byt č. XX, o
celkovej podlahovej ploche 70,73 m2, nachádzajúci sa na 6. poschodí, v bytovom dome súp.č. XXXX,
nachádzajúcom sa v Senci na X. ul. č. 2, k.ú. W., R. W., okres Senec, a spoluvlastnícky podiel na
spoločných častiach a zariadeniach domu, príslušenstve a priľahlom pozemku, ktorý podiel priestoru
na spoločných častiach, spoločných zariadeniach domu a príslušenstve predstavuje 7073/340752 a

spoluvlastnícky podiel k pozemku predstavuje XXXX/XXXXXX, bytový dom postavený na parc.č. 739/4
o celkovej výmere 409 m2, nehnuteľnosti sú zapísané na LV č. XXXX, vedenom pre k.ú. Senec
Okresným úradom v Senci, katastrálnym odborom - scudziť na základe kúpnej zmluvy, alebo inej
scudzovacejzmluvy,atočiužpriamympredajom,darom,predajomprostredníctvomexekúcie,predajom
nadobrovoľnejdražbe,aleboakýmkoľvekinýmspôsobomzánikuvlastníctva,auložilmupovinnosťabys

predmetnýminehnuteľnosťaminenakladal,neuzavrelknimnájomnúzmluvu,nevložilichakonepeňažný
vklad do obchodnej spoločnosti, a neurobil žiadny právny úkon smerujúci k prevodu vlastníckeho práva
alebo k zaťaženiu nehnuteľnosti, a zakázal mu akýmkoľvek spôsobom uvedené nehnuteľnosti zaťažiť
a to či už záložným právom, vecným bremenom, alebo inou vecno - právnou či záväzkovo - právnouťarchou, a uložil mu povinnosť uvedené nehnuteľnosti na svoje náklady chrániť pred znehodnotením,
poškodením, zničením alebo odcudzením,
2.uložilmutrpieťaumožniť,abyžalobcaužívalnehnuteľnosť-trojizbovýbytč.XX,ocelkovejpodlahovej

ploche 70,73 m2, nachádzajúci sa na 6. poschodí, v bytovom dome súp.č. XXXX, nachádzajúci sa
v W. na X. ul. č. 2, k.ú. W., R. W., okres W., a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a
zariadeniach domu, príslušenstve a priľahlom pozemku, ktorý podiel priestoru na spoločných častiach,
spoločných zariadeniach domu a príslušenstve predstavuje XXXX/XXXXXX a spoluvlastnícky podiel
k pozemku predstavuje XXXX/XXXXXX, bytový dom postavený na parc.č. 739/4 o celkovej výmere

409 m2, nehnuteľnosť je zapísaná na LV XXXX, vedenom pre k.ú. Senec, Okresným úradom v Senci,
katastrálnym odborom.
Súd Uznesením č. 37C/247/2009-809 zo dňa 20.11.2015, v spojení s Uznesením Krajského súdu v
Trnave č. 11Co/138/2016-843 zo dňa 23.3.2016 nariadil predbežné opatrenie, ktorým H.. Q. O., nar.
XX.X.XXXX, bytom P. XX, O.
zakázal do právoplatného rozhodnutia vo veci samej, nehnuteľnosti - trojizbový byt č. XX, o celkovej

podlahovej ploche 70,73 m2, nachádzajúci sa na 6. poschodí, v bytovom dome súp.č. XXXX,
nachádzajúcom sa v W. na X. ul. č. 2, k.ú. W., R. W., okres W., a spoluvlastnícky podiel na spoločných
častiach a zariadeniach domu, príslušenstve a priľahlom pozemku, ktorý podiel priestoru na spoločných
častiach, spoločných zariadeniach domu a príslušenstve predstavuje XXXX/XXXXXX a spoluvlastnícky
podiel k pozemku predstavuje XXXX/XXXXXX, bytový dom postavený na parc.č. 739/4 o celkovej

výmere 409 m2, nehnuteľnosti sú zapísané na LV č. XXXX, vedenom pre k.ú. W. Okresným úradom
W., katastrálnym odborom - scudziť na základe kúpnej zmluvy, alebo inej scudzovacej zmluvy, a to či
už priamym predajom, darom, predajom prostredníctvom exekúcie, predajom na dobrovoľnej dražbe,
alebo akýmkoľvek iným spôsobom zániku vlastníctva,
uložil aby s predmetnými nehnuteľnosťami nenakladal, neuzavrel k nim nájomnú zmluvu, nevložil ich

ako nepeňažný vklad do obchodnej spoločnosti, a neurobil žiadny právny úkon smerujúci k prevodu
vlastníckeho práva alebo k zaťaženiu nehnuteľnosti,
zakázal mu akýmkoľvek spôsobom uvedené nehnuteľnosti zaťažiť a to či už záložným právom, vecným
bremenom, alebo inou vecno - právnou či záväzkovo - právnou ťarchou,
uložil mu uvedené nehnuteľnosti na svoje náklady chrániť pred znehodnotením, poškodením, zničením

alebo odcudzením;
vo zvyšku súd návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

32.
Súd Uznesením č. 37C/247/2009-807 zo dňa 20.11.2015 pripustil, aby do konania na strane žalovaných

ako ďalší účastník konania pristúpil: (5.) H.. Q. O., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XX, O..

33.
Žalovaní v 2. a 3. rade sa -prostredníctvom svojho právneho zástupcu- vo veci vyjadrili ďalším podaním
došlým súdu dňa 24.2.2016 v ktorom opätovne uviedli že v danom prípade dochádza ku kolízii zásady

nemo plus iuris a princípu právnej istoty, pričom v prípade konfliktu týchto dvoch základných princípov
dochádza ku konfliktu princípov rovnakej právnej sily, a pri posudzovaní ktorý princíp má prednosť je
potrebné prihliadnuť na zásadu všeobecnej spravodlivosti - v súdenej veci je spravodlivejšie prisúdiť
väčšiu váhu princípu právnej istoty ako zásade nemo plus iuris, a chrániť dobromyseľne nadobudnuté
vlastnícke právo.

K vyjadreniu priložili žalovaní v 2. a 3. rade nález Ústavného súdu ČR III. ÚS 247/14.

34.
Žalovaný v 5. rade sa -prostredníctvom svojho právneho zástupcu- vo veci vyjadril podaním došlým súdu
dňa 25.4.2016 v ktorom uviedol že rozsudkom zo dňa 18.9.2012 Krajský súd v Trnave rozhodol tak, že

určil že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti z 10.6.2003 uzavretá medzi
žalobcom a žalovaným v 1. rade je neplatná. Žalovaná v 4. rade nadobudla vlastnícke právo k bytu, ktorý
je predmetom zabezpečovacej zmluvy na základe vydraženia na dobrovoľnej dražbe zo dňa 23.5.2013,
a následného zápisu do katastra nehnuteľností. Keďže podľa § 159, ods. 2 a 159a Občianskeho
súdneho poriadku výrok právoplatného rozsudku je záväzný zásadne len pre účastníkov konania a

všetky orgány, a aj pre účastníkov zmluvy, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva k
dotknutej nehnuteľnosti a ktorý bol podaný v čase, keď v katastri nehnuteľností bola vykonaná poznámka
o tomto súdnom konaní - nakoľko žalovaná v 4. rade nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostipríklepom na dražbe a zaplatením najvyššieho podania, rozsudok sa na ňu nevzťahuje; žiada preto aby
sa súd posúdením platnosti zabezpečovacej zmluvy opäť zaoberal.
K vyjadreniu priložil žalovaný v 5. rade kópiu dovolania žalovaných v 2. a 3. rade zo dňa 29.11.2012.

35.
Žalovaní v 2. a 3. rade sa -prostredníctvom svojho právneho zástupcu- vo veci vyjadrili ďalším podaním
došlým súdu dňa 9.6.2016 v ktorom opätovne uviedli že v súdenej veci je predmetom sporu okrem
iného určenie vlastnícke práva k nehnuteľnosti, pričom je nevyhnutné posudzovať dve rôzne právne

princípy, a to princíp nemo plus iuris a princíp právnej istoty, ktoré sú si rovnocenné (poukázali na nález
Ústavného súdu SR č. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.3.2016, v ktorom Ústavný súd konštatoval že nemožno
bezvýnimočne tvrdiť že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu /dominum auctoris/ povedie
automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému
posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ /I. ÚS 50/2010/ o
nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá

robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol
potvrdenýúdajmizverejnejštátomvedenejevidencieanajmä,keďhopotomaprobujeajpríslušnýorgán
verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.], zároveň Ústavný súd konštatoval že princíp dobrej
viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej
istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo

nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy
nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu)
- Ústavný súd SR teda poskytol rovnakú právnu ochranu vlastníckemu právu pôvodného vlastníka a
nadobudnutiu vlastníckeho práva novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery od nevlastníka,
čím prelomil doterajšiu judikatúru v obdobných veciach.

K vyjadreniu priložili žalovaní v 2. a 3. rade nález ÚS SR č. I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.3.2016.

36.
Právna zástupkyňa žalobcu v záverečnej reči uviedla že otázkou, ktorú súd má rozhodnúť je určenie
vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti, pričom žalobca počas celej doby nestratil vlastnícke právo k

nehnuteľnosti, a to napriek viacerým prevodom (poukazuje na judikát NS SR č. 2MCDO 20/2011 zo
dňa 18.11.2012, ktorý riešil veľmi podobnú problematiku). Keďže žalobca nikdy nestratil vlastnícke
právo, nemohli byť realizované ani ďalšie prevody, pretože prevádzajúci vlastnícke právo nemali, a nikto
nemôže na iného previesť viac práv ako sám má, pričom aj dobrovoľná dražba sa považuje iba za formu
zmluvného prevodu nehnuteľnosti. Čo sa týka úverovej zmluvy necháva na úvahu súdu, či vysloví jej

neplatnosť alebo iba čiastkovú neplatnosť.
Právny zástupca žalovaných v 2. a 3. rade v záverečnej reči uviedol že vyslovenie neplatnosti úverovej
zmluvy považujú už za irelevantné, dôležitou otázkou je riešenie vlastníctva. V prípade ak by súd
rozhodol, že vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti je žalobca, poškodenými ostanú žalovaní v 2. a v
3. rade, ktorí nemajú reálnu šancu si vymôcť svoj nárok voči žalovanému v 1. rade, nakoľko tento

už nevyvíja činnosť. Poukazuje na vývoj a posun judikatúry, podľa ktorého má princíp právnej istoty
a princíp ochrany dobrej viery dobromyseľného nadobúdateľa prednosť, dobromyseľný nadobúdateľ
veci by mal byť chránený vo svojich právach aj na úkor predchádzajúceho vlastníka, a to aj napriek
skutočnosti, že krajský súd definitívne rozhodol o neplatnosti záložnej zmluvy; počas konania nikdy
nebola dobromyseľnosť žalovaných v 2. a v 3. rade spochybnená. Žiada preto aby súd v zostávajúcej

časti určenia vlastníctva a určenia neplatnosti úverovej zmluvy návrh zamietol.
Právny zástupca žalovanej v 4. rade v záverečnej reči uviedol že vzhľadom k tomu, že počas
celého konania nebola spochybnená dobromyseľnosť žalovaných v 2. a 3. rade, o to viac to platí
v dobromyseľnosti žalovanej v 4. rade, ktorá vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudla vo forme
dobrovoľnej dražby. V procese dražby žalovaná v 4. rade vynaložila všetku starostlivosť ktorú je možné

od nej spravodlivo požadovať, v procese dražby nebola spochybnená jej zákonnosť, dražba bola
vykonaná v súlade s platným právnym predpisom. Poukázal tiež na konanie a správanie sa žalobcu,
ktorý zmluvy so žalovaným v 1. rade podpísal, úver čerpal, následne od zmluvy odstúpil, a až po dlhej
dobe dal návrh na určenie neplatnosti úverovej zmluvy a určenie vlastníckeho práva, čo žalovaná v 4.
radepovažujezazneužívaniepráv.Čosatýkarozhodnutiakrajskéhosúduoneplatnostizabezpečovacej

zmluvy, toto nie je voči žalovanej v 4. rade záväzné.
Právny zástupca žalovaného v 5. rade v záverečnej reči uviedol že sa pridržiava argumentácie
prednesenej právnymi zástupcami žalovaných v 2., 3., a 4. rade s ktorou sa stotožňuje; žiada aby súd
návrh zamietol.37.
Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a jeho právnej zástupkyne, žalovaného v 1. rade a

jehoprávneho/splnomocnenéhozástupcu,žalovanýchv2.a3.radeaichprávnehozástupcu,právneho
zástupcu žalovanej v 4. rade, právneho zástupcu žalovaného v 5. rade, oboznámením sa s návrhom,
vyjadreniami strán sporu a s listinnými dôkazmi uvedenými vyššie, ako i oboznámením sa s celým
obsahom spisového materiálu a zistil nasledovný skutkový a právny stav:
Žalobca a žalovaný v 1. rade uzavreli dňa 10.6.2003 Zmluvu o úvere č. 073/03, na základe ktorej

žalovaný v 1. rade ako veriteľ poskytol žalobcovi ako dlžníkovi úver vo výške 250.000,- Sk, ktorý činil
s navýšením a príslušenstvom pohľadávku žalovaného v 1. rade voči žalobcovi vo výške 550.000,- Sk,
splatnú do 10.6.2005; žalobca prevzal sumu 250.000,- Sk pred podpisom zmluvy, t.j. dňa 10.6.2003.
Žalobca listom zo dňa 11.6.2003 (na druhý deň po prevzatí finančných prostriedkov) požiadal o
predčasné odstúpenie od zmluvy - ako dôvod uviedol „že došlo k nepredvídaným udalostiam“, pričom
bol ochotný vrátiť žalovanému v 1. rade sumu 250.000,- Sk a požiadal o zníženie navýšenia vo výške

300.000,- Sk. V uvedenom liste zároveň uviedol, že si je vedomý, že jeho pohľadávka voči žalovanému
v 1. rade činí 550.000,- Sk.
Zároveň žalobca a žalovaný v 1. rade uzavreli dňa 10.6.2003 Zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom
práva k nehnuteľnosti, na základe ktorej bol vykonaný prvotný prevod bytu z vlastníctva žalobcu do
vlastníctva žalovaného v 1. rade - uvedenú zmluvu súd právoplatným rozhodnutím určil za neplatnú

(Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. 10Co/79/2011-573 zo dňa 18.9.2012).
Obe zmluvy podpísal žalobca slobodne a vážne, bez nátlaku; žalobca nie je pozbavený spôsobilosti na
právne úkony, neuvádza že by pri podpise zmlúv konal v duševnej poruche.
Podľa prepočtu vyplývajúceho z článku I. Zmluvy o úvere predstavuje „navŕšenie a príslušenstvo
pohľadávky“ výšku 60% ročne. Úroky z úverov poskytovaných bankami v čase uzavretia zmluvy

medzi navrhovateľom a odporcom boli vo výške od 10,75% do 21,00% ročne, výška RPMN z úverov
poskytovaných nebankovými subjektami v čase uzavretia zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade
bola 66,50% ročne. Do dňa rozhodnutia súdu z poskytnutej pôžičky žalobca nezaplatil žalovanému v1.
rade žiadnu finančnú čiastku.
Kúpnou zmluvou č. V-3253/2003 previedol žalovaný v 1. rade vlastnícke právo k predmetnému bytu na

žalovaných v 2. a 3. rade.
Žalovaná v 4. rade nadobudla vlastnícke právo k bytu na základe osvedčenia o vykonaní dobrovoľnej
dražby č. N 848/2013, Nz 17023/2013, NCRls 17452/2013 zo dňa 23.5.2013 spísanej notárkou JUDr.
Ľubicou Florianovou, a to prevodom vlastníckeho práva od žalovaných v 2. a 3. rade (za v podstate
nejasných podmienok príčin dražby).

Žalovaný v 5. rade nadobudol vlastnícke právo k bytu na základe kúpnej zmluvy od žalovanej v 4. rade,
ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený Okresným úradom Senec, katastrálny odbor dňa
1.10.2015.

38.

Podľa § 80, písm. c) Občianskeho súdneho poriadku návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby
sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem.

Podľa § 3, ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych

vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo
zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Podľa § 35, ods. 1 Občianskeho zákonníka prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím;
môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník
prejaviť.
Podľa § 37, ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa § 38, ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil,
nemá spôsobilosť na právne úkony.
Takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon
neschopnou.Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 41 Občianskeho zákonníka ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je
neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za
ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

Podľa § 853, ods. 1 Občianskeho zákonníka (platného ku dňu 10.6.2003) občianskoprávne vzťahy,

pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona,
ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie.

Podľa článku I. Zmluvy o úvere veriteľ poskytol dlžníkovi na základe zmluvy o úvere zo dňa 10.6.2003
úver vo výške 250.000,- Sk, ktorý činí s navŕšením a príslušenstvom pohľadávku voči dlžníkovi vo výške
550.000,- Sk. Splatnosť úveru s príslušenstvom je stanovená do 10.6.2005.

Dlžník podpisom na zmluve potvrdzuje prevzatie úveru a zaväzuje sa splatiť ho za podmienok a
spôsobom uvedeným v tejto zmluve.
Dlžník svojom podpisom potvrdzuje prepočítanie a prevzatie celej sumy v hotovosti pred podpisom
zmluvy.
V článku XIV. Zmluvy o úvere je v tabuľkovej forme uvedený splátkový kalendár pre splácanie úveru.

Podľa § 44, ods. 1, prvá veta Občianskeho zákonníka zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu
na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť.
Podľa § 48, ods. 1 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo
v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté.

Podľa § 49 Občianskeho zákonníka účastník, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných
podmienok, má právo od zmluvy odstúpiť.

Ustanovenia Občianskeho zákonníka o SPOTREBITEĽSKÝCH ZMLUVÁCH (§ 52 a nasl.) boli do
Občianskeho zákonníka včlenené zák.č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004.

Na základe Prístupovej zmluvy sa SR stala členom EÚ od 1.5.2004.

Podľa § 123 Občianskeho zákonníka vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

Podľa § 124 Občianskeho zákonníka všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa
im rovnaká právna ochrana.
Podľa § 126 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho
práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom
zadržuje.

Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.

Podľa § 132, ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou
alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností
ustanovených zákonom.

Podľa § 226 Občianskeho súdneho poriadku ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Podľa § 391, ods. 2 Civilného sporového poriadku ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

39.
Podľa R 17/1972 naliehavý právny záujem na určení je daný najmä vtedy, keď by bez tohto určenia bolo
ohrozené právo žalobcu alebo keď by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Žaloba
domáhajúca sa určenia podľa § 80, písm. c) Občianskeho súdneho poriadku nemôže byť spravidla

opodstatnená vtedy, keď možno žalovať na splnenie povinnosti podľa § 80, písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku.
Podľa R 24/1987: V zmysle ustanovenia § 80, písm. b) Občianskeho súdneho poriadku návrhom na
začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, zprávneho vzťahu alebo z porušenia práva; podľa ustanovenia § 80, písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa R 3/1981: Pre úvahu o tom, či ide o časť právneho úkonu, ktorú nemožno oddeliť od ostatného
obsahu úkonu (§ 41) je nerozhodné, že sa právny úkon týka veci (napr. pozemku), ktorú možno oddeliť,
ale rozhodné je či ide o časť úkonu obsahovo oddeliteľnú.

40.

Určovaciu žalobu môže podať ten, kto má naliehavý právny záujem na požadovanom určení proti
odporcovi. Naliehavý právny záujem je daný tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo
navrhovateľa, alebo kde by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. To znamená,
že u navrhovateľa musí ísť buď o právny vzťah či právo existujúce alebo o takú jeho procesnú či
hmotnoprávnu situáciu, v ktorej by objektívne v už existujúcom právnom vzťahu mohol byť ohrozený,
prípadne pre svoje neisté postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme.

Pojem„dobrémravy”Občianskyzákonníknedefinuje,jednakpretožepodliehajúspoločenskémuvývoju,
a tiež preto že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti možno hovoriť
o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje
vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie - je to teda súhrn určitých etických a
kultúrnych pravidiel / noriem v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným

pravidlám možno potom označiť za činnosť proti dobrým mravom (contra bonos mores).
Za právny úkon možno považovať konanie pri ktorom subjekt práva prejaví vôľu (navonok) v
dostupnej, vnímateľnej forme. Prejav vôle sa môže uskutočniť buď výslovne (ústne či písomne), alebo
konkludentným činom (t. j. iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom čo chcel účastník
prejaviť).

Ak právny úkon trpí vadami vôle (napr. nebol urobený slobodne a vážne) alebo trpí vadami prejavu vôle
(napr. nebol urobený určite a zrozumiteľne), je absolútne neplatný; právne úkony postihnuté absolútnou
neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností, absolútna neplatnosť
právnehoúkonunastávapriamozozákona(exlege)apôsobíodzačiatku(extunc)vočikaždému.Každý
kto má na tom naliehavý právny záujem, môže sa jej bez časového obmedzenia dovolávať, toto právo

sa nepremlčuje a nezaniká (pretože z takéhoto úkonu právne následky nenastanú, a to ani ratihabíciou
ani konvalidáciou). Právny úkon nie je urobený slobodne (nedostatok slobody vôle) ak účastník koná
pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka (alebo aj zo strany tretej osoby), ak o tom
druhý účastník vedel a využil to - nátlakom môže byť fyzické donútenie (vôľa konajúceho účastníka
je nahradená vôľou donucovateľa) alebo bezprávna vyhrážka (jedná sa o psychické donútenie takej

intenzity, že vzbudzuje dôvodný strach u konajúceho účastníka). Právny úkon nie je urobený vážne ak
konajúci nechcel svojím prejavom vôle vyvolať právne následky, ktoré by inak v dôsledku jeho prejavu
nastali.
Konanie v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok a konanie v omyle nemá samo osebe za následok
neplatnosť právneho úkonu - v prvom prípade možno od zmluvy odstúpiť, v druhom prípade ten kto je

takým právnym úkonom dotknutý, môže sa relatívnej neplatnosti dovolať.
Absolútne neplatný je tiež právny úkon ktorý nie je dovolený - o takúto nedovolenosť ide vtedy keď svojím
obsahom alebo účelom odporuje zákonu (je contra legem) alebo keď zákon obchádza. O nedovolenosť
(a teda aj o absolútnu neplatnosť) právneho úkonu ide tiež v prípade keď sa tento prieči dobrým mravom
- ide o prípady keď účastník koná v rozpore so základnými, všeobecne uznávanými, v spoločnosti

panujúcimi morálnymi zásadami ohľadne vzťahov a konania medzi ľuďmi (subjektami).
Právny úkon môže byť neplatný v celom rozsahu ak dôvodom jeho neplatnosti je jeho podstatná
náležitosť (tzv. essentalia negotii), alebo môže byť neplatný len v časti na ktorú sa dôvod neplatnosti
vzťahuje, ak túto časť možno oddeliť od ostatného obsahu právneho úkonu, a to vzhľadom na jeho
povahu, obsah alebo okolnosti za ktorých bol urobený. Otázku možnosti či nemožnosti oddelenia časti

právneho úkonu treba posudzovať z hľadiska povahy a obsahu celého právneho úkonu a nielen z
hľadiska oddeľovanej časti - treba pritom prizerať aj na vôľu účastníkov právneho úkonu.
Všeobecná zásada o dodržiavaní platne uzavretých zmlúv je prelomená ustanovením, ktoré vo
výnimočných prípadoch oprávňuje jedného z účastníkov zmluvy od nej odstúpiť, avšak iba v prípadoch,
ak to predvída zákon, alebo ak sa na tom účastníci zmluvy dohodli. Odstúpenie od zmluvy je spravidla

jednostranným právnym úkonom, a na platné odstúpenie od zmluvy sa vyžaduje splnenie všetkých
náležitostí. Od zmluvy má možnosť odstúpiť účastník, ktorý ju uzavrel v tiesni za nápadne nevýhodných
podmienok, pričom však tieseň musí existovať v okamihu uzavretia zmluvy a musí byť kumulovaná s
nápadne nevýhodnými podmienkami.Súdnu ochranu vlastníckeho práva poskytuje zákon vlastníkom proti tomu, kto neoprávnene zasahuje
do ich vlastníckeho práva, a to vo forme vlastníckych žalôb - žaloba na vydanie veci (vindikačná žaloba),
žaloba na zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva (negatórna, zapieracia žaloba) a žaloba o určenie

vlastníckeho práva, ak je na určení naliehavý právny záujem.

41.
Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že návrhu žalobcu (po pripustení zmeny petitu) je v
časti o určenie vlastníckeho práva potrebné vyhovieť, v časti o určenie neplatnosti úverovej zmluvy mu

ale vyhovieť nie je možné.
V prvom rade je treba poznamenať, že v súdenej veci je daný naliehavý právny záujem na požadovanom
určení (po tom ako súd pripustil zmenu petitu návrhu a ako o veci čiastočne /právoplatne/ rozhodol
Krajský súd v Trnave) v tom smere, že rozhodoval okrem určenia neplatnosti zmluvy o úvere aj o určení
vlastníckeho práva k predmetnému bytu - z tohto dôvodu preto návrh nemohol byť zamietnutý, ako to
požadovali žalovaní.

Súd sa prioritne zaoberal otázkou určenia vlastníckeho práva k bytu, ktorá však vo svojej podstate
už bola vyriešená (resp. riešenie bolo predznamenané) rozhodnutím Krajského súdu v Trnave, a to
Rozsudkom č. 10Co/79/2011-573 zo dňa 18.9.2012, ktorým odvolací súd určil že zmluva o zabezpečení
záväzku prevodom práva k nehnuteľnostiam zo dňa 10.6.2003 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným
(v 1. rade) je neplatná. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že už žalovaný v 1. rade sa nikdy platne

nestal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, nenadobudol k nej riadne vlastnícke právo, a teda ani
s ňou nemohol ako vlastník disponovať - ak potom žalovaný v 1. rade previedol vlastnícke práva k
predmetnému bytu na žalovaných v 2. a 3. rade, bola tým porušená zásada, v zmysle ktorej nik nemôže
previesť na iného viacej práv, ako má sám; takýto prevod nemôže byť platný, nadobúdateľ na základe
neho nemôže získať vlastnícke právo k veci, ktorú prevodca „nevlastní“. Žalovaní v 2. a 3. rade totiž

uzatvorili zmluvu o prevode nehnuteľnosti so žalovaným v 1. rade, ktorý ju však „získal“ od žalobcu
(presnejšia by bola formulácia „na úkor žalobcu“) na základe absolútne neplatného právneho úkonu - v
takom prípade potom žalovaní v 2. a 3. rade nehnuteľnosť riadne nadobudnúť nikdy nemohli. Na tomto
závere súdu nič nezmenila ani obrana žalovaných v 2. a 3. rade (v priebehu konania aj žalovaných v
4. a 5. rade), ktorí poukazovali na skutočnosť, že pri kúpe nehnuteľnosti konali v dobrej viere, a že pri

jej nadobudnutí boli dobromyseľní (keď zo zásady „nemo plus iuris..." existujú výnimky, a môže byť za
určitýchokolnostíprelomenáprincípomprávnejistoty).Podľanázorusúduvtejtokonkrétnejsúdenejveci
všakniejemožnénadradiťprincípprávnejistotynadzásadu„nemoplusiuris...“,atovzhľadomnavšetky
okolnostiprípadu-žalovanív2.a3.rademaliamohlivyvinúťúsilieavykonaťkrokynabezpečnézistenie
právneho a faktického stavu ohľadom nimi zamýšľanej kúpy predmetného bytu; už samotná skutočnosť

že pri predmetnej nehnuteľnosti bola v katastri nehnuteľností poznámka o prebiehajúcom súdnom spore
(mohli sa obrátiť so žiadosťou o poskytnutie informácie na žalobcu alebo jeho právnu zástupkyňu, mohli
požiadať súd o poskytnutie informácie v zmysle zákona), resp. skutočnosť že byt predáva žalovaný v 1.
rade známy ako spoločnosť praktizujúca poskytovanie pôžičiek za mimoriadne nevýhodných podmienok
pre spotrebiteľa a využívajúce nekalé praktiky pri získavaní nehnuteľností od spotrebiteľov na základe

neplatných právnych úkonov (mohli požiadať žalovaného v 1. rade o predloženie všetkých dokladov od
ktorých tento odvíja svoje vlastnícke právo). Ak potom žalovaní v 2. a 3. rade nevyvinuli všetko možné
úsilie na preverenie si „pozadia“ nadobudnutia nehnuteľnosti žalovaným v 1. rade (ako subjektom ktorý
im nehnuteľnosť chcel predať), nie je možné aby sa domáhali určenia svojho vlastníctva z dôvodu, že
konali v dobrej viere, a aby tak bola prelomená zásada podľa ktorej nik nemôže previesť na iného viac

práv, ako má on sám.
Vyššie uvedené sa jednoznačne a bezo sporu vzťahuje aj reťazec ďalších prevodov nehnuteľnosti,
keď jej prevod žalovanými v 2. a 3. rade na žalovanú v 4. rade formou využitia inštitútu dobrovoľnej
dražby (ktorá v tom čase sa považovala za takmer nenapadnuteľnú formu prevodu) už vykazuje
znaky špekulatívnosti, keď napr. vôbec nie sú zrejmé príčiny a okolnosti pre ktoré „musel“ byť prevod

realizovaný práve touto formou. K uvedenému sa vyjadril celkom presne aj Najvyšší súd SR vo
svojom uznesení č. 2 M Cdo 20/2011 zo dňa 18.12.2012: „Vzhľadom na zásadu platnú pri prevodoch
nehnuteľností, podľa ktorej nikto nemôže previesť viac práv než má sám, v prípade, ak je neplatný
prevod nehnuteľností, je neplatný aj nasledujúci prevod, a to bez ohľadu na dobromyseľnosť osoby na
strane nadobúdateľa ... nie je možné súhlasiť s názorom o prelomení tejto zásady v prípade dobrovoľnej

dražby ... zásada nemo plus iuris etc. ... nemôže byť spochybnená ani dražbou ... nemožno vyvodiť záver
o tom, že by dobrovoľná dražba mala viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj od nevlastníka a teda,
že by došlo k prelomeniu zásady nemo plus iuris ... niet dôvodu, prečo by sa zásada nemo plus iuris
etc. nemala vzťahovať aj na ďalší inštitút zmluvnej povahy a to dobrovoľnú dražbu. To znamená, že aniplatná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z.z. nebola podaná
žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ
dražby(alebozáložca)nebolsámvlastníkompredmetudražby...“).Prináslednomprevodenehnuteľnosti

žalovanou v 4. rade do „vlastníctva“ žalovaného v 5. rade sa už vzhľadom na skutkové a právne okolnosti
prípadu ani nedá rozumne a reálne uvažovať!
Z uvedeného dôvodu súd rozhodol tak, že určil vlastnícke právo k predmetnému bytu v prospech žalobcu
(čo bolo prioritným a ťažiskovým predmetom celej súdenej veci).
Súd sa tiež musel zaoberať (aj keď už iba podružne, pričom ani samotní účastníci na tomto určení

ani nemali reálny záujem) aj otázkou platnosti úverovej zmluvy, pričom dospel k záveru, že v tejto
časti žaloby jej nie je možné vyhovieť. V tejto súvislosti hodnotil „odstúpenie od zmluvy“ žalobcom,
ktorá mala byť vykonaná jeho listom zo dňa 11.6.2003 (t.j. jeden deň po riadnom uzavretí zmluvy!) -
dospel k záveru, že tento list nespĺňa náležitosti platného odstúpenia od zmluvy, nakoľko je odôvodnený
„nepredvídanýmiudalosťami“,čojedinýdeňpopodpísanízmluvyjenepravdepodobné,naviacžalobcom
údajné „nepredvídané udalosti“ nijako neboli konkretizované.

Čo sa týka napádanej neplatnosti zmluvy z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, súd dospel k záveru
že „navŕšenie a príslušenstvo pohľadávky“ (možno ho považovať za tzv. RPMN) vo výške 60% ročne
dojednané v zmluve o úvere skutočne bolo neprimerane vysoké, nakoľko úroky z úverov poskytovaných
bankami v čase uzavretia zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade boli od 10,75% do 21,00%
ročne (bez povšimnutia však nie je možné ponechať zistenie, že výška RPMN z úverov poskytovaných

nebankovými subjektami -t.j. subjektami pracujúcimi na rovnakom princípe ako žalovaný v 1. rade-
v čase uzavretia zmluvy bola 66,50% ročne). V tejto súvislosti však súd dospel k záveru, že táto
časť zmluvy je časťou oddeliteľnou od ostatného znenia a významu zmluvy, a preto v zmysle § 41
Občianskeho zákonníka je možné spomínanú časť zmluvy oddeliť, a ostatok zmluvy by mal ostať v
platnosti. Súd sa totiž stotožnil s názorom a vychádzal zo zásady že „zmluvy sa majú dodržiavať“, a ak je

to iba trochu možné, zmluva by mala ostať platná aspoň čiastočne (takýto výklad je totiž bližší princípom
právnej istoty a predvídateľnosti právnych úkonov), pričom všetky napadnuté zložky zmluvy o úvere
(úrok a „navŕšenie“, úrok z omeškania, zmluvná pokuta) predstavujú osobitné dohody - žalobca uzavrel
zmluvu v zmysle ktorej mu boli poskytnuté (na základe jeho slobodnej a neobmedzenej vôle) finančné
prostriedky, ktoré prevzal a použil ich; to že za poskytnutie pôžičky mal zaplatiť úhradu ktorá môže byť

(podľa zistenia súdu aj bola) neprimerane vysoká však nemôže byť dôvodom pre vyslovenie neplatnosti
zmluvy o úvere ako celku, čím by de facto sa zrušil celý právny úkon ktorým boli poskytnuté finančné
prostriedky. Toto však reálne dosť dobre nie je možné vzhľadom na objektívnu skutočnosť poskytnutia
(žalovaným v 1. rade) a užitia (žalobcom) finančných prostriedkov. Podľa názoru súdu by sa žalobca
mohol domáhať určenia neplatnosti zmluvy o úvere v časti „navŕšenia a príslušenstva pohľadávky“ vo

výške 60% ročne (samostatnou žalobou, nakoľko v tomto konaní vzhľadom na ustálený petit táto otázka
predmetom konania nebola), nie však vyslovenia neplatnosti tejto zmluvy ako celku; podľa názoru súdu
je toto požadované určenie (t.j. neplatnosť zmluvy ako celku) v rozpore so všeobecne platnými právnymi
zásadamiaprincípmiopotrebedodržiavaniazmlúv,viazanosťouzmluvamiaprávnouistotou-niejetotiž
možné zbavovať sa žalobou podanou na súd zodpovednosti za vlastné konanie (bez nátlaku a v tiesni),

a súd nemôže v tomto konaní sanovať a reparovať predchádzajúce „nesprávne“ rozhodnutie účastníka
zmluvy, ktorý si svoj právny úkon dodatočne premyslel a rozmyslel. Otázku možnosti či nemožnosti
oddelenia časti právneho úkonu treba posudzovať z hľadiska povahy a obsahu celého právneho úkonu
a treba pritom prizerať aj na vôľu účastníkov právneho úkonu - vzhľadom na uvedené nebolo by potom
správne,abyjednoznačneazrozumiteľneprejavenávôľažalobcuajžalovanéhov1.radebolavyhlásená

v celosti za neplatnú len z dôvodu, že niektoré dojednania sú potenciálne v rozpore s dobrými mravmi.
Súd v konaní nezistil a neidentifikoval žiaden z dôvodov, ktorý robí právny úkon neplatným podľa §
37 a nasl. Občianskeho zákonníka - zmluva bola žalobcom uzavretá slobodne a vážne, bola určitá
a zrozumiteľná, žalobca mal pri jej podpisovaní spôsobilosť na právne úkony a nekonal v duševnej
poruche ktorá by ho robila na tento právny úkon neschopným, právny úkon svojím obsahom alebo

účelom neodporoval zákonu ani ho neobchádzal; takisto rozpor zmluvy o úvere ako celku s dobrými
mravmi nie je podľa názoru súdu daný.
Čo sa týka poukazovania žalobcu a intervenienta na neplatnosť zmluvy z dôvodu ustanovení o
spotrebiteľských zmluvách na toto súd nemohol prihliadnuť, nakoľko ustanovenia teraz obsiahnuté v
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka boli do neho včlenené zák.č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou až

od 1.4.2004, t.j. po uzavretí predmetnej zmluvy - vzhľadom k tomu že uvedené ustanovenia nie sú
retroaktívne (čo samotné by odporovalo právnym princípom) nie je možné tieto ustanovenia použiť pre
súdom rozhodovaný prípad. Obdobne platí tento právny výklad aj na poukazovanú neplatnosť zmlúv zdôvoduaplikáciekomunitárnehoprávaEÚ,nakoľkoSRdoEÚvstúpilaaždňa1.5.2004,t.j.pouzatvorení
zmluvy.
S poukazom na tieto skutočnosti súd rozhodol tak, že žalobu v časti o vyslovenie neplatnosti úverovej

zmluvy (ako celku) zamietol.
Súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania v zmysle ustanovenia § 255, ods. 1 Civilného sporového
poriadku tak, že ju priznal v konaní úspešnému žalobcovi.
Onáhradetrovkonaniavzniknutýchštátu(vovýške33,19€zaúhradunákladovzapodaniesprávy,ktoré
boli priznané spoločnosti VOLKSBANK Slovensko, a.s. Uznesením č. 37C/247/2009 zo dňa 2511.2010)

súd rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, ku Krajskému
súdu v Trnave, cestou podpísaného súdu, v troch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu

považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.