Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 20, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/341/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111202379
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5111202379.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobkyne Ing. U. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom V., H. XXX, právne zastúpenej JUDr. Dušan Divko, advokát, spol. s.r.o., so
sídlom Považská Bystrica, Šoltésovej 346/1, proti žalovanému Ministerstvo vnútra SR, so sídlom
Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo
strany zamestnávateľa, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
25C/23/2011-443 zo dňa 14. júna 2016 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že výpoveď daná žalobkyni listom žalovaného z
16.11.2010 je neplatná. Mal síce za preukázané, že štátnozamestnanecké miesto žalobkyne bolo
zrušené, ale služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď len, ak nemá pre neho iné
vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v
služobnomúradeanedohodnesasoslužobnýmúradominak(§47písm.b/zákonač.400/2009Z.z.).Na
základe vykonaného dokazovania okresný súd konštatoval, že ku dňu doručenia výpovede - 16.11.2010

- boli voľné dve miesta samostatného referenta v dočasnej štátnej službe (miesto p. R. od 08.11.2010
a miesto p. V. od 06.09.2010, ktoré obe boli v danom čase na materskej dovolenke). Taktiež bolo voľné
miesto zásobovača EO, ktoré sa uvoľnilo 09.10.2010 úmrtím E. H.. Žiadne z dotknutých miest v čase
dania výpovede však žalovaným žalobkyni ponúknuté nebolo. Okresný súd doplnil, že niektoré z týchto
miest jej boli ponúknuté až neskôr listom z 05.01.2011. Nadväzne uzavrel, že vzhľadom na nesplnenie
si žalovaným zákonnej ponukovej povinnosti je predmetná výpoveď neplatná.
2. S poukazom na vylúčenie súvisiaceho nároku na náhradu mzdy na samostatné konanie okresný súd

vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté až v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

3.Protitomutorozsudkuvzákonnomstanovenejlehotepodalodvolaniežalovaný,ktorýsadomáhaljeho
zrušenia a vrátenia veci na nové konanie. Poukazoval na to, že v priebehu celého konania tvrdil, že na
miesto zásobovača EO nespĺňala žalobkyňa kvalifikačný predpoklad, a to vodičské oprávnenie skupiny
C. Rozhodne poprel konštatovanie okresného súdu, že „nevylúčil“ obsadenie dotknutej pozície osobou,
ktorá disponuje iba vodičským oprávnením skupiny B. Navyše, určenie kvalifikačného predpokladu nie

je právnym úkonom, preto ho súd nemôže ani preskúmavať a požiadavka na predloženie dôkazu, že na
výkon danej funkcie je potrebné vodičské oprávnenie skupiny C „vstupuje do práv zamestnávateľa“.
4. Odvolateľ zotrval na svojom stanovisku, že v čase dania výpovede nemal voľné vhodné
štátnozamestnanecké miesto, ktoré by mohol ponúknuť žalobkyni v rámci ponukovej povinnosti.Poukázal na všeobecné východiská týkajúce sa ponukovej povinnosti zamestnávateľa; osobitne z
hľadiska kritéria iného vhodného miesta/práce. V súvislosti s pracovnými pozíciami p. R. a p. V. uviedol,
že obe menované boli vymenované do stálej štátnej služby a dňom 08.11.2010, resp. 06.09.2010

nastúpili „len“ na materskú dovolenku; tá je v zmysle § 141 ods. 1 Zákonníka práce považovaná za
osobnú prekážku v práci. Pracovná pozícia zásobovača EO spadá pod režim zákona č. 553/2003 Z.z.,
pričom § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z. odkazuje iba na vhodné voľné štátnozamestnanecké
miesto. Ak by mal žalovaný povinnosť ponúknuť žalobkyni i túto pozíciu, potom by mal povinnosť
ponúknuť jej i miesta štátneho pomeru policajta.

5. Žalobkyňa žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť. S odkazom na súdne rozhodnutie v inej veci
tvrdila, že nemožnosť ďalej zamestnávať zamestnanca znamená absolútnu nemožnosť ďalšieho
zamestnávania; čo zodpovedá povinnosti zamestnávateľ ponúknuť zamestnancovi akékoľvek voľné
pracovné miesto. Opakovane poukazovala na to, že žalovaný jej ponúkol 05.01.2011 voľné miesta. V
tejto spojitosti za účelové označila vyjadrenia protistrany ohľadne potrebného vodičského oprávnenia

na výkon práce zásobovača EO. Pokiaľ by bolo potrebné vodičské oprávnenie skupiny C, nebol by jej
dané miesto žalovaný ponúkal. Žalobkyňa dávala do pozornosti i osobitosti štátnej služby.
6. V doplnení vyjadrenia žalobkyňa poukázala na ponuku protistrany z 05.01.2011, kde sám žalovaný
za vhodné pracovné miesta považoval aj miesta v dočasnej štátnej službe, resp. miesto zásobovača
EO. Upozornila však na nezákonný postup žalovaného, ktorý od nej požadoval, aby sa o dotknuté

miesta uchádzala spoločne s ostatnými potenciálnymi uchádzačmi. Žalobkyňa za účelové označila
vyjadrenie protistrany ohľadne vodičského oprávnenia v súvislosti s pracovnou pozíciou zásobovača
EO, keďže zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla, že môže ísť aj o skupinu B. Doplnila, že i z
odvolania je zrejmý rozdielny prístup žalovaného k jednotlivým zamestnancom; taktiež odborový orgán
poukazoval na to, že v čase dania výpovede žalobkyni v štátnozamestnaneckom pomere v služobnom

úrade zostávajú/li poberatelia starobného a výsluhového dôchodku.

7. Žalovaný trval na svojom odvolaní. Uviedol, že súdne rozhodnutie označené žalobkyňou nie je
záväzné a nemožno ho uplatniť v súdenej veci. Štátnozamestnanecký pomer je upravený špeciálnym
právnym predpisom, pričom závery o absolútnej nemožnosti zamestnávať zamestnanca sa týkajú

ustanovení Zákonníka práce. Zopakoval, že nikdy nepripustil možnosť akceptovania zamestnania na
pozícii zásobovača EO osoby s vodičským oprávnením skupiny B. List z 05.01.2011 označil len za
gesto smerujúce k zmierneniu následkov hromadného prepúšťania, nie však za plnenie si ponukovej
povinnosti.

8. Na predmetné vyjadrenie žalovaného už žalobkyňa nereagovala.

9. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379
a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3
CSP) napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

10. Obe sporové strany zdôrazňujú (hoci v rozdielnych súvislostiach) osobitosť a špecifickosť inštitútu
štátnej služby a jeho právnej úpravy. Štátnozamestnanecký pomer je skutočne osobitným pracovným
pomerom, ktorý je budovaný na viacerých zásadných princípoch (§ 1 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.
z.), medzi inými na princípoch profesionality a stability štátnozamestnaneckého pomeru. Predovšetkým

princíp stability je významný i z hľadiska skončenia štátnozamestnaneckého pomeru; osobitne pri
skončení pre zrušenie konkrétneho štátnozamestnaneckého miesta. Nadväzne aj z dikcie § 47 písm.
b/ zákona č. 400/2009 Z.z. (citovaného v napadnutom rozhodnutí) nepochybne vyplýva, že výpoveď z
tohto zákonného dôvodu je poslednou eventualitou, ktorá prichádza do úvahy až vtedy, pokiaľ nemá
služobný úrad vhodné iné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým

preložením v služobnom úrade a ani sa nedohodne so služobným úradom inak. Účelom sledovaným
takouto právnou úpravou je hľadanie (všetkých možných) rôznych eventualít, aby napriek zrušeniu
pôvodného štátnozamestnaneckého miesta bolo možné udržať štátneho zamestnanca v služobnom
pomere.

11. Otázku vhodnosti konkrétnych štátnozamestnaneckých miest je nutné vykladať extenzívne, aby sa
príliš zužujúcim (až formálnym) prístupom zo strany zamestnávateľa k splneniu ponukovej povinnosti
neobchádzal vyššie spomínaný cieľ. Dotknuté ustanovenie § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z.
pritom terminologicky nerozlišuje medzi štátnozamestnaneckým miestom v dočasnej štátnej službea štátnozamestnaneckým miestom v stálej štátnej službe. Taktiež v zmysle prvej hlavy druhej časti
označeného zákona je štátnou službou/štátnozamestnaneckým miestom tak miesto v stálej štátnej
službe, ako i miesto v dočasnej štátnej službe. Takýto čiastočne extenzívnejší prístup náležite rešpektuje

aj zásadu „ochrany slabšej strany“ (aktuálne už procesne výslovne zadefinovanú v ustanovení § 316 až
§ 323 CSP), pri naplnení ktorej z pohľadu ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu nie je možné
vynechať ani jej materiálny (hmotnoprávny) rozmer; dlhodobo v pracovnom práve, ktorého súčasťou sú
i spory vyplývajúce zo štátnozamestnaneckého pomeru, presadzovaný súdnou praxou.

12. Z uvedených úvah a východísk je zrejmé, že krajský súd sa stotožnil s konštatovaním okresného
súdu (vyplývajúcim z konkrétnych dôkazov, na ktoré zo strany krajského súdu bolo poukázané už v
predchádzajúcom - zrušujúcom - rozhodnutí) o existencii vhodných voľných štátnozamestnaneckých
miest v služobnom úrade v čase dania výpovede žalobkyni - 16.11.2010 a tým aj zo zásadným záverom
o nesplnení si ponukovej povinnosti žalovaným. Žalovaný v odvolaní ani nerozporuje, že pracovné
pozície p. R. a p. V. boli v rozhodnom čase v dočasnej štátnej službe voľné; naopak uvedené potvrdzuje.

Následne - už len v týchto skutkových okolnostiach - je plne dôvodným záver o neplatnosti namietanej
výpovede pre nedodržanie ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa/služobného úradu.

13. Vzhľadom na to, že pre konštatovanie nedodržania ponukovej povinnosti bolo dostatočné
ustálenie existencie voľných štátnozamestnaneckých miest v dočasnej štátnej službe, krajský súd

sa do podrobností nezaoberal aj súvislosťami existencie voľného miesta vo „verejnej službe“. Nad
bezprostredný rámec rozhodujúceho záveru odvolací súd dodáva, že možno súhlasiť s odvolateľom, že
kvalifikačné predpoklady na jednotlivé pracovné pozície si stanovuje prioritne zamestnávateľ. Uvedené
však neznamená, že zamestnávateľ nemusí preukázať, aké tieto kvalifikačné predpoklady sú. Výklad
(minimálne) naznačovaný odvolateľom, že postačuje iba jednoduché tvrdenie o určitých kvalifikačných

predpokladoch, je neudržateľný. Vo svojich dôsledkoch by totiž znamenal, že zamestnávateľ môže
svojvoľne kedykoľvek meniť kvalifikačné predpoklady (bez toho, aby takéto „rozhodnutie“ deklaroval čo
i len internou písomnosťou alebo záznamom) a podľa aktuálnej situácie ich u niektorého zamestnanca
vyžadovať u iného nie, až s dôsledkom skončenia pracovného/služobného pomeru.
14. Nielen zo zápisnice o pojednávaní okresného súdu z 14.06.2016, ale predovšetkým z nahrávky

predmetného pojednávania je nepochybné, že žalovaný nedokázal jednoznačne preukázať, že
kvalifikačným predpokladom na miesto zásobovača EO má byť - okrem iného - aj vodičské oprávnenie
skupiny C. V tomto smere preto vyznieva jeho odvolanie do určitej miery tendenčne, keďže popiera
vlastné vyjadrenia. Konštatovanie o určitej tendenčnosti platí aj pre tvrdenie odvolateľa o iba údajnom
„geste dobrej vôle“ smerujúcom k zmierneniu následkov hromadného prepúšťania v súvislosti s

jeho listom z 05.01.2011. Z textu tejto písomnosti (vyhotovenej výlučne žalovaným) jednoznačne a
výslovne vyplýva, že ide o ponuku voľných miest. Ak v dotknutej ponuke je uvedené i miesto v stálej
službe - samostatný referent (t. j. miesto zastávane i žalobkyňou) prichádzal - aj podľa argumentácie
zdôrazňovanej žalovaným (nutnosť existencie voľného miesta v stálej štátnej službe) - do úvahy postup
podľa § 48 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z.z. Ten však nevyžadoval skončenie štátnozamestnaneckého

pomeru dohodou, ako požadoval žalovaný od žalobkyne, ale „iba“ trvalé preloženie v služobnom úrade,
pričom plynutie výpovednej doby sa zastaví a štátnozamestnanecký pomer trvá naďalej.

15. Z doteraz konštatovaného je zrejmé, že odvolacie námietky žalovaného neboli dôvodné. Nakoľko
neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej

povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), napadnutý rozsudok vo veci samej potvrdil.
16. Plne akceptovateľným je tiež priebežné (procesné) rozhodnutie o náhrade trov (prvoinštančného)
konania, ktoré rešpektuje procesný stav navodený vylúčením nároku nadväzujúceho na posudzovaný
predmet sporu na samostatné konanie.

17. Vzhľadom na konečné rozhodnutie odvolacieho súdu v dotknutej časti merita veci odvolací súd
rozhodolionárokunanáhradusúvisiacichtrov.Keďže odvolateľ-žalovanýnebolvtomtoštádiukonania
(vôbec) úspešný, má žalobkyňa podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP voči nemu nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu - 100%.

18. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov

od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.