Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 28, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/291/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115232346
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5115232346.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej v právnej veci žalobkyne:
P. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., ul. B. XX/XX, právne zastúpená: STEHURA & partners, v.o.s., so
sídlom v Čadci, Fraňa Kráľa č. 2080, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 2.453,00 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č. k. 8C/504/2015-35 zo dňa 15. februára 2016, v spojení s
opravným uznesením č. k. 8C/504/2015-52 zo dňa 7. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu m e n í tak, že návrh žalobkyne z a m i e t a .

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomokresnýsúdzaviazalžalovanéhozaplatiťžalobkyniistinu2.453Eursúrokom
z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 06.11.2015 do zaplatenia a zároveň ho zaviazal nahradiť
žalobkyni trovy konania.

2. Vychádzal zo zistenia, že žalovanej bol poskytnutý spotrebiteľský úver podľa Zákona č. 129/2010 Z.
z.,atovoformeZmluvyoúverepodľaObchodnéhozákonníka.Hlavnýobsahprejavenejvôlezmluvných

stránvZmluveospotrebiteľskomúverespočívanajednejstranevdojednanípovinnostiveriteľadočasne
poskytnúť plnenie v dojednanej výške úveru a na druhej strane v dojednaní povinnosti dlžníka zaplatiť
plnenia v dojednanej výške splátok v lehotách ich splatnosti. Je pravdou, že povinnosti dlžníka sú
dojednané jasne, ak sa vychádza zo samotného dojednania o povinnosti dlžníka uhradiť konkrétne
splátky. V ťažiskovej spornej otázke, či úver bol poskytnutý žalobkyni ako fyzickej osobe na spotrebu,
a teda ide o spotrebiteľský úver, sa priklonil k tomu, že áno, lebo naopak by pokladal za dôkazné
bremeno veriteľa, aby v podnikateľskej praxi poskytovania úverov mal konkrétne preukázaný prieskum

účelu poskytnutia úveru, teda najmä oprávnenie dlžníka na podnikateľskú činnosť, prípadne bližšie
vyhlásenie dlžníka o jeho zámere pri využití úveru. Podporne nevykonávanie podnikateľskej činnosti v
čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere žalobkyňa preukázala rozhodnutiami sociálnej poisťovne
o invalidnom dôchodku ako o jej príjme. Východisková právna terminológia o hlavných náležitostiach
úveru, ako aj o hlavných náležitostiach pôžičky pomenúva akúkoľvek odplatu za poskytnutie úveru alebo
pôžičky ako úrok. Zákon o spotrebiteľských úveroch pritom narába so všeobecným pojmom nákladov
spotrebiteľského úveru. Existuje osobitná povinnosť podnikajúceho veriteľa podľa ust. § 11 ods. 1 písm.

b/, d/ Zákona č. 129/2010 Z. z. uviesť celkovú sumu splatnú spotrebiteľom, ročnú percentuálnu mieru
nákladov, pod špecifickým právnym následkom, bezodplatnosti a bezúročnosti úveru. Riadne uvedenie
RPMN, v spojení s budovaním finančnej gramotnosti obyvateľov, by mohlo byť faktorom orientácie
spotrebiteľa v poskytovanom úvere. Žalovaného zaviazal na zaplatenie istiny titulom bezdôvodnéhoobohatenia ako plnenia z neplatného právneho dôvodu, lebo už pre samotné neuvedenie RPMN zo
strany žalovaného v zmluve, žalovaný poskytol žalobkyni bezúročný a bezodplatný úver. Žalobkyňa
preukázala zaplatenie istiny 3.858,45 Eur, keď úver bol východiskovo poskytnutý vo výške 1.400 Eur,

preto zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 2.453,- Eur. Aj keď ust. § 53 ods. 6 v znení účinnom
od 01.06.2010 do 31.05.2014 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) nezakotvuje exaktne horný strop
nákladov úveru, ale akoby umožňovalo poskytovateľom obdobných úverov dotvárať normy práve
upraveného správania, považuje predmetný úver za poskytnutý v rozpore s dobrými mravmi. Absolútny
náklad dlžníka v tomto prípade predstavuje 96 %, pričom úver s týmto nákladom nebol splatný naraz

práve za kalendárny rok, ale rýchlejšie, a to v 12-tich mesačných splátkach počnúc odstupom cca 1
kalendárneho mesiaca. V tomto prípade ide o úver s takými vysokými nákladmi, ktoré sú podľa názoru
súdu neprípustné, aj keď ide o pomerne kratší úver splatný do 12 mesiacov. Každopádne dôvodom
neúspechu žalovaného je samotné neuvedenie RPMN.

3. Sú publikované protichodné právne názory, aj podľa obsahu ktorých na zmluvy spotrebiteľského

charakteru je vždy potrebné uplatniť právnu úpravu podľa OZ, ako aj podľa obsahu ktorých prichádza
do úvahy uplatniť aj právnu úpravu podľa Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ) v závislosti
od konkrétneho zmluvného typu. Osobitne otázka premlčania je neutrálnou právnou otázkou, nie
zamýšľanou ako predmet materiálnej ochrany spotrebiteľa, preto táto otázka nemôže byť dôvodom
konkrétneho uplatnenia právnej úpravy podľa OZ alebo podľa ObZ. V danom prípade žalovanej bol

poskytnutý spotrebiteľský úver podľa Zákona č. 129/2010 Z. z., a to z foriem podľa jeho citovaného
ustanovenia § 1 ods. 2 vo forme Zmluvy o úvere podľa ObZ. Vo vzťahu k právnej úprave premlčania
je pravidelný záujem spotrebiteľa v postavení dlžníka na uplatnení právnej úpravy OZ, a to pre kratšiu
všeobecnú 3-ročnú premlčaciu dobu podľa § 101 OZ. Právna úprava OZ vo vzťahu k bezdôvodnému
obohateniu zakotvuje ešte kratšiu 2-ročnú subjektívnu premlčaciu dobu v zmysle § 107 ods. 1, preto je

motivácia sporových strán podľa obsahu ich vyššie oboznámenej argumentácie opačná.
4. Konanie v tomto spore začalo doručením žaloby na súd 06.11.2015. Žalobkyňa zaplatila žalovanému
plnenie v časti vo výške 1.290 Eur už do 23.09.2011, teda viac ako 4 roky pred podaním žaloby na súd,
plnenie v časti vo výške 30 Eur dňa 26.01.2012, ako aj v časti 2.538,45 Eur dňa 09.02.2012, teda cca
3 roky a 10 mesiacov pred podaním žaloby na súd.

5. Súd prvej inštancie sa prikláňa k uplatneniu právnej úpravy premlčania podľa OZ, lebo
právny titul bezdôvodného obohatenia je právne nezávislým od právneho titulu plnenia zo zmluvy,
pričom ObZ nezakotvuje právnu úpravu premlčacej doby vo vzťahu k právnemu inštitútu vydania
bezdôvodného obohatenia. Napriek tomu neuznal námietku premlčania žalovaného, nakoľko nemá

zmysel počítať 2-ročnú subjektívnu premlčaciu dobu už od poskytnutia peňazí zo strany spotrebiteľa,
lebo nemožno ustáliť, že spotrebiteľ by už pri poskytnutí týchto peňazí v súvislosti so zmluvou
pôvodne predloženou podnikateľom vedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu. Ide síce o subjektívny
charakter zmeny správania spotrebiteľa, ktorý pôvodne, kým sa cítil byť viazaný zmluvou pôvodne
predloženou podnikateľom, sám poskytol podnikateľovi plnenie, ktorého vrátenia sa následne domáhal

titulom bezdôvodného obohatenia. Podnikateľ ním predloženou zmluvou vyvolal vznik bezdôvodného
obohatenia podľa § 107 ods. 2 OZ úmyselne, a preto sa ho týka 10-ročná objektívna premlčacia doba.
Zároveň keď právna úprava v § 107 ods. 1 OZ zakotvuje subjektívny prvok, ktorý nie je možné časovo
exaktneidentifikovaťuosobyspotrebiteľa,ktorýmenísvojesprávanievdôsledkusprávaniapodnikateľa,
zároveň keď takto vzniknuté bezdôvodné obohatenie je výsledkom právnej úpravy vedúcej k materiálnej

ochrane spotrebiteľa, ust. § 107 ods. 1 OZ v rozsahu zakotvenia 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby
nevyhodnotil ako prekážku uplatnenia práva žalobkyne, resp. argumentačne podporne prisúdil začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby k úkonu, ktorý už smeroval k uplatneniu žaloby na súde, v tomto
prípade udelením plnomocenstva na právne zastúpenie 27.10.2015.

6. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p..

7. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie žalovaný. Namietal, že súd rozhodnutie
neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O.s.p.. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia,
ktoré bráni účastníkovi účinne sa brániť je možné považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.

Ak sa strana premlčania dovolá, nemožno premlčané právo priznať. Námietka premlčania predstavuje
spravidla efektívny postup - obranu povinnej osoby proti hrozbe, že až po neúmerne dlhej dobe si veriteľ
uplatní svoje právo; na druhej strane možnosť tejto námietky donucuje veriteľa k včasnému vykonaniu
svojho práva. Vo svojom vyjadrení k návrhu na začatie konania vzniesol námietku premlčania a nárokžalobcu považuje za premlčaný. Vydania bezdôvodného obohatenia sa žalobca v zmysle ustanovení
O.s.p. (správne malo byť OZ - poznámka odvolacieho súdu) môže domáhať v subjektívnej (2-ročnej)
lehote, najneskôr však do uplynutia 3-ročnej objektívnej premlčacej lehoty. Tieto dve premlčacie doby

začínajú plynúť, plynú a končia nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie
jednejznich,právosapremlčí,atoajnapriektomu,žepoškodenémuešteplyniedruhápremlčaciadoba.
Požadovaný nárok sa stal premlčaný v objektívnej lehote i subjektívnej lehote, a to dňa 09.02.2015,
pričom žaloba bola podaná na súd 06.11.2015. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal uplatnenie 10-
ročnejobjektívnejpremlčacejlehoty.VtomtoprípadepoukázalnarozhodnutiaKrajskéhosúduvBanskej

Bystrici. Vzhľadom na uvedené navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie.

8. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

9. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním

odvolania žalovaného, podaním zo dňa 02.06.2016, krajský súd v odvolacom konaní bol povinný
postupovať a konať od 01.07.2016 podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len ,,CSP“), a to v zmysle § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, v spojení s § 470 ods. 2 veta prvá CSP v
zmysle ktorého, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto

zákona, zostávajú zachované.

10. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd v zmysle ust. § 34 Civilného sporového poriadku (ďalej len
CSP), po zistení, že odvolanie podali včas sporové strany proti rozsudku, proti ktorému je prípustné
odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 378

ods. 1, § 177 ods. 2 písm. c/ CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v intenciách ustanovenia § 379
a § 380 ods. 1 CSP a napadnutý rozsudok v zmysle ustanovenia § 388 CSP tak, že žalobný návrh v
celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania proti žalobkyni v plnom rozsahu.

11. Prioritne odvolací súd zvýrazňuje, že v rámci odvolacieho prieskumu vychádzal v celom rozsahu zo

skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa.

12. Súd prvého stupňa správne právne vyhodnotil hmotnoprávny charakter uplatneného nároku.
Je nesporné, že žalobkyňa so žalovaným uzatvorila dňa 12.01.2011 Zmluvu o úvere, čím založili
spotrebiteľský právny vzťah (tento charakter právneho vzťahu ani odvolateľ nenamietal) a podľa tejto

zmluvy žalovaný žalobkyni poskytol spotrebiteľský úver vo výške 1.400 Eur. Aplikácia právneho režimu
Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy a
na tomto základe prieskum, či zmluva obsahovala/neobsahovala obligatórne náležitosti, ktoré vyžaduje
ustanovenie § 9 ods. 2 cit. zák. mal svoj právny základ. Podľa označeného ustanovenia právnej normy,
zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať obligatórne (povinné) náležitosti. V dotknutej Zmluve

o úvere zákonom vyžadované povinné náležitosti však absentovali, a to uvedenie RPMN, z ktorého
dôvodu konštatovaný záver o tom, že úver poskytnutý žalovaným žalobkyni na základe zmluvy zo
dňa 12.01.2011 treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, má oporu v zákone. Je nesporné,
že žalobkyňa od žalovaného obdŕžala sumu 1.400 Eur a zaplatila mu sumu 3.858,45 Eur (vrátane
úrokov, poplatkov) a rozdiel medzi žalobkyňou zaplatenou a žalovaným poskytnutou sumou predstavuje

bezdôvodné obohatenia na strane žalovaného (v sume 2.458,45 Eur, avšak žalobkyňa uplatnila sumu
2.453 Eur, ktorým žalobným návrhom je súd viazaný), keďže v jeho prospech bolo poskytnuté plnenie,
ktoré mu podľa zákona neprináležalo. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobnému návrhu vzniesol
námietku premlčania. Súd prvej inštancie námietku premlčania vznesenú žalovaným vyhodnotil ako
nedôvodnú vychádzajúc zo záveru, že ust. § 107 ods. 1 OZ zakotvuje subjektívny prvok, ktorý nie

je možné časovo exaktne identifikovať u osoby spotrebiteľa, ktorý mení svoje správanie v dôsledku
správania podnikateľa a zároveň keď takto vzniknuté bezdôvodné obohatenie je výsledkom právnej
úpravy vedúcej k materiálnej ochrane spotrebiteľa. Dvojročnú subjektívnu premlčaciu dobu nevyhodnotil
ako prekážku uplatnenia práva žalobkyne a podporne prisúdil jej začiatok k úkonu, ktorý už smeroval k
uplatneniu žaloby na súde, v tomto prípade k udeleniu plnomocenstva na právne zastúpenie 27.10.2015.

Ďalej vychádzal zo záveru, že na daný prípad je potrebné aplikovať 10-ročnú premlčaciu lehotu podľa
§ 107 ods. 2 OZ.13. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový

prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na
úkor koho sa získal.

14. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa
oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1

OZ). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky a ak ide o
úmyselné bezdôvodné obohatenie za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 OZ).

15. V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje 2-ročnú
subjektívnu a 3-ročnú, resp. 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že
ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že oprávnenému ešte

plynie druhá premlčacia doba. Pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky
premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Objektívna premlčacia doba začína
plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo, a to bez ohľadu na
to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie. Odlišný názor prijal odvolací súd v otázke začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň,

keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa na jeho úkor bezdôvodne
obohatil. Keďže oprávnený sa o bezdôvodnom obohatení nemôže dozvedieť skôr ako vzniklo, ani
subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr ako objektívna. Oprávnený sa dozvie o vzniku
bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne)
zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného,
a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený
dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno
právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec
relevantné (rozhodnutie NS SR 1 Cdo 67/2011).

16. V súdenej veci viazať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby od 27.10.2015, kedy sa
žalobkyňa od svojho právneho zástupcu dozvedela o tom, že žalovaný sa mal na jej úkor obohatiť a kedy
žalobkyňa svojmu právnemu zástupcovi, advokátovi, udelila plnú moc na zastupovanie, aj za situácie, že
v osobe žalobkyne nejde o právne znalú osobu, je neprimeranou ochranou práva, vybočujúcou z účelu a

právnehovýznamuustanovenia§107ods.1OZ.Informovanieklientaadvokátomvrámciprávnejporady
o existencii/neexistencii porušenia práva je bezpochyby momentom, kedy sa oprávnená dozvedela, ako
takýto jej nárok, vyplývajúci z existujúcich skutkových okolností, možno „právne kvalifikovať“, čo nie je
pri posudzovaní okamihu začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Okolnosti,
za ktorých sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov sú uvedené priamo v zákone

(vo vzťahu k prejednávanému prípadu Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Vedomosť
žalobkyne ako spotrebiteľa o bezúročnosti a bezpoplatkovosti jej úveru je potrebné preto spájať s
touto skutočnosťou, t.j. vedomosťou o existencii citovaného zákona, a nemožno ju ospravedlňovať jej
premenlivým správaním ako spotrebiteľa. Nemožno z tohto dôvodu začiatok plynutia subjektívnej 2-
ročnej premlčacej doby viazať k dátumu 27.10.2015. Preto tvrdenia žalobkyne o tom, že žalovaný získal

na jej úkon bezdôvodné obohatenie, zistil až pri prvej porade s advokátom nie je presvedčivé. Žalobkyňa
očividne iný dôvod na poradu s advokátom nemala, než ten, pre ktorý podávala žalobu. Podľa názoru
odvolacieho súdu, subjektívna 2-ročná premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia začala
žalobkyni plynúť po zaplatení poslednej splátky (09.02.2012), nakoľko predchádzajúcimi splátkami (do
23.09.2011 sumou 1.290 Eur a 26.1.2012 sumou 30 Eur) splácala len poskytnutý úver. Z uvedeného je

zrejmé, že v čase podania žalobného návrhu, t.j. dňa 06.11.2015 bol už nárok žalobkyne premlčaný, a to
dňom 09.02.2014. Na dôvodne vznesenú námietku premlčania je súd povinný prihliadnuť a premlčaný
nárok nemôže priznať.

17. Vyššie uvedené závery viedli odvolací súd k zmene rozsudku súdu prvej inštancie, v rámci tejto

zmeny k zamietnutiu návrhu žalobkyne.

18. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že žalovanému proti žalobkyni priznal nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech. Pri ich rozhodovanívychádzal z ust. § 396 ods. 1 CSP (ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
primerane aj na odvolacie konanie), § 396 ods. 2 CSP (ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj
o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie), § 255 ods. 1 CSP (súd prizná strane náhradu

trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) a § 262 ods. 1 CSP (o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí).

19. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné

uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie

druhého stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)