Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 14, 2012

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/297/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5105206100
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5105206100.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany
Nemčekovej, členiek senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci
žalobkyne: Marta Staňová - Simba, s miestom podnikania Námestie slobody 57, 022 01 Čadca, IČO: 34
593 187, zastúpenej právnym zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Ján Mrázovský & JUDr. Michaela
Kojtalová, s.r.o., so sídlom Mariánske námestie č. 2, 010 01 Žilina, IČO: 36 855 278, proti žalovanému:
JUDr. Václav Jaroščiak R E A L I T A, s miestom podnikania M. Rázusa 1240/14, 010 01 Žilina, IČO:
10 955 500, v konaní o zaplatenie 8.345,51 Eur s príslušenstvom a zmluvnou pokutou, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 19/2006-337 zo dňa 06.05.2011, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 19/2006-337 zo dňa 06.05.2011 v napadnutom výroku
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 8.345,51 Eur s príslušenstvom a zmluvnou pokutou a vo
výroku, že o trovách prvostupňového konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti
rozsudku, p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 8.345,51 Eur,
zmluvnú pokutu vo výške 0,5 % denne zo sumy 1.456,88 Eur od 23.03.2003, zo sumy 1.456,88 Eur od
19.04.2003, zo sumy 1.456,88 Eur od 18.05.2003, zo sumy 1.456,88 Eur od 20.06.2003, všetko až do
zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 7,5 % ročne zo sumy 1.857,27 Eur od 11.04.2003 a zo sumy
660,72 Eur od 11.09.2003, všetko až do zaplatenia, do troch dní po právoplatnosti tohto rozsudku. V
ostatnej časti žalobný návrh zamietol a vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Okresný súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného po konštatovaní splnenia základných podmienok
v zmysle § 101 ods. 2 OSP. Žalovaný ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní dňa 06.05.2011
podaním doručeným dňa 26.04.2011 (č.l. 329 spisu) z dôvodu kolízie s iným pojednávaním, v ktorom
žalovaný vystupoval ako právny zástupca účastníka konania. S prihliadnutím na priebeh konania,
vykonané dôkazy, vrátane výsluchu účastníkov a záverečné prednesy účastníkov na pojednávaní
dňa 19.04.2011, najmä na skutočnosť, že v súvislosti s odročením pojednávania dňa 19.04.2011
neboli účastníkmi predložené žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, okresný súd dôvod
uvedený v žiadosti o odročenie pojednávania nevyhodnotil ako dôležitý dôvod v zmysle § 101 ods.
2 OSP, ktorý by vytváral procesnú prekážku v prejednaní veci v neprítomnosti žalovaného. Svoj
procesný postup odôvodnil okresný súd aj tým, že o uskutočnení pojednávania bol žalovaný pred
pojednávaním informovaný na vlastnú žiadosť zo strany asistentky príslušného senátu a tiež konajúceho
sudcu. Okresný súd poukázal na ust. § 6 OSP, v zmysle ktorého postupuje súd (v súčinnosti) so

všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Od začatia súdneho konania
podaním žaloby dňa 16.03.2005 až do vyhlásenia rozsudku okresným súdom dňa 06.05.2011 bol
poskytnutý procesným stranám dostatočný časový priestor na formuláciu skutkových tvrdení, označenie
a predloženie dôkazných návrhov tak, aby okresný súd mohol v predmetnej veci spor rozhodnúť.
Odročenie pojednávania bez existencie dôležitého dôvodu na strane účastníkov by malo za následok
len predlžovanie stavu právnej neistoty a bolo by porušením ústavného práva na verejné prejednanie
veci bez zbytočných prieťahov.

V odôvodnení ďalej okresný súd poukázal na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261
ods. 1 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1, § 8 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových
priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb.“), § 671 ods. 1, §
673, § 674, § 675, § 668 ods. 1 Občianskeho zákonníka a mal za preukázané, že medzi účastníkmi došlo
k uzavretiu písomných zmlúv, ktorých predmetom bol prenájom nebytových priestorov. Účastníci uzavreli
dňa 30.09.2002 Zmluvu o nájme nebytových priestorov uzatvorenú na základe zák. č. 116/1991 Zb. (č.l.
6 spisu, ďalej len „ Nájomná zmluva“) a Nájomnú zmluvu o podnájme nebytových priestorov, uzatvorenú
podľa zák.č.116/1991 Zb. v znení neskorších predpisov dňa 15.02.2002 (č.l. 11 spisu), ktorej platnosť
žalovaný namietol z dôvodu nedostatku predchádzajúceho súhlasu obce, s poukazom na ustanovenie
vtedy platného zákonného ustanovenia § 3 ods. 2, 3, 4 zákona č. 116/1990 Zb., v zmysle ktorého
podmienkou platnosti nájomnej zmluvy bol predchádzajúci súhlas obce v prípade nebytových priestorov
prenajatých na prevádzkovanie obchodu a služieb. S prihliadnutím na povahu prenajatých nebytových
priestorov a nedostatok predchádzajúceho súhlasu obce s uzatvorením predmetnej nájomnej zmluvy,
okresný súd vyhodnotil Nájomnú zmluvu uzatvorenú medzi spoločnosťou KRAFT a.s. a žalovaným zo
dňa 15.02.2002 (č.l. 11 spisu) ako neplatnú podľa § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. Na základe neplatnej
zmluvy potom nebolo možné žalobkyni priznať zmluvný nárok. Okresný súd teda žalované nároky
uplatnené z titulu zmluvného plnenia na základe Nájomnej zmluvy zo dňa 15.02.2002 a to nájomné
za mesiace apríl, máj, jún a júl 2003 v sume 4 x 946,03 Eur (t.j. 4 x 28.500,- Sk) a zmluvnej pokuty
uplatnenej z tejto časti nájomného posúdil ako právne nedôvodné.

Okresný súd vyhodnotil Nájomnú zmluvu zo dňa 30.09.2002 ako platne uzatvorenú v súlade s ust. § 3
zákona č. 116/1990 Zb. Z čl. VI. bod 13. Nájomnej zmluvy vyplývala povinnosť nájomcu písomne bez
zbytočného odkladu oznámiť prenajímateľovi potrebu opráv, ktoré má urobiť a ich vykonanie umožniť,
žalovaný však prenajímateľovi písomne vady neoznámil. Tvrdenie žalovaného o tom, že opakovane
ústne oznámil žalobkyni vady, ostalo v konaní nepreukázané. Splnenie notifikačnej povinnosti nebolo
preukázané ani výpoveďami svedkov Z. B., P. N., U. M. a W. R.. Svedok Z. B. potvrdil, že na podnet
žalovaného bolo v prenajatých priestoroch inštalované vykurovacie teleso. O iných požiadavkách
žalovaného svedok nemal vedomosť. Požadovanú zľavu z nájmu však žalovaný podľa svedka Z. B.
odôvodňoval neúspechom v podnikaní. Z písomného stanoviska prenajímateľa zo dňa 23.06.2003 mal
okresný súd nesporne preukázané, že v mesiaci jún 2003 bol žalobkyni doručený list žalovaného
označený ako odstúpenie od nájomnej zmluvy, v ktorom žalovaný dôvodil osobnými rokovaniami
a dohodami uzatvorenými medzi účastníkmi konania, ktoré žalobkyňa poprela. Žalobkyňa v reakcii
na list žalovaného namietla dôvodnosť odstúpenia od zmluvy s poukazom na platnú právnu úpravu
nájmu a tiež obsah Nájomnej zmluvy. S poukazom na článok VI. ods. 9. Nájomnej zmluvy a ust. § 9
zákona č. 116/1990 Zb. predložila žalobkyňa žalovanému návrh na ukončenie zmluvného vzťahu ku
dňu 31.07.2003 dohodou. Okresný súd ustálil, že nájomný vzťah medzi účastníkmi konania založený
Nájomnou zmluvou zo dňa 30.09.2002 ku dňu 31.07.2003, ku ktorému si žalobkyňa uplatnila voči
žalovanému zmluvné nároky, trval. Žalovaný v konaní nepreukázal splnenie základných predpokladov
pre uplatnenie nárokov na zľavu a odpustenie nájomného, a to riadne splnenie notifikačnej povinnosti,
v súlade s dojednanými zmluvnými podmienkami podľa článku VI. bod 13. Nájomnej zmluvy, ale ani
v súlade s ust. § 668 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nepreukázal, že zľavu a uplatnenie nároku na
odpustenie nájomného v rozsahu, ako je špecifikovaný v jednostrannom právnom úkone odstúpenia od
zmluvy zo dňa 09.04.2003 (č.l. 55 spisu), učinil žalovaný v zákonom stanovenej lehote bez zbytočného
odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa, kedy došlo ku skutočnostiam toto právo zakladajúcim
podľa ust. § 675 Občianskeho zákonníka. Uplatňovanie zodpovednostných nárokov až v rámci právneho
úkonu odstúpenia od Nájomnej zmluvy skôr nasvedčuje snahe žalovaného maximálne obmedziť svoj
záväzok voči žalobkyni na čas trvania Nájomnej zmluvy a nie je výrazom snahy vytvoriť riadne
podmienky pre vykonávanie podnikateľskej činnosti a snahy zabezpečiť splnenie povinností jej ako
prenajímateľa, ktoré vyplývali zo zákona a z Nájomnej zmluvy.

Okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni dlžné nájomné na základe Nájomnej zmluvy
za mesiac apríl 2003 až júl 2003 (v rozsudku nesprávne uvedené „jún“ na č.l. 346 spisu) v sume 5.827,52
Eur (4 x 1.456,88 Eur). Pre prípad omeškania žalovaného s úhradou nájomného účastníci zmluvy v
článku IV. Nájomnej zmluvy dojednali zmluvnú pokutu vo výške 0,5 % z nezaplatenej sumy za každý deň
omeškania, a to pri omeškaní s platením nájomného trvajúcim viac ako 7 kalendárnych dní. Podľa článku
IV. Nájomnej zmluvy, nájomné je splatné mesačne vopred, a to do desiateho dňa predchádzajúceho
kalendárneho mesiaca.

Vyúčtovacou faktúrou č. 21 zo dňa 05.03.2003 (č.l. 22 spisu) žalobkyňa vyfakturovala žalovanému
nájomné za mesiac apríl 2003 v celkovej sume 43.890,- Sk vrátane DPH so splatnosťou dňa 15.03.2003.
Faktúrou č. 36 žalobkyňa vyfakturovala žalovanému nájomné za mesiac máj 2003 v sume 43.890,-
Sk so splatnosťou dňa 11.04.2003 (č.l. 20 spisu). Faktúrou č. 41 žalobkyňa vyúčtovala žalovanému
nájomné za mesiac jún 2003 v sume 43.890,- Sk s dátumom splatnosti dňa 02.05.2003 (č.l.
18 spisu). V prípade faktúry č. 41 okresný súd konštatoval, že dátum splatnosti nájomného za mesiac
jún 2003 nezodpovedal obsahu zmluvného ustanovenia článku IV. Nájomnej zmluvy, v zmysle ktorého
bolo nájomné splatné do desiateho dňa predchádzajúceho kalendárneho mesiaca. Podľa Nájomnej
zmluvy pripadal dátum splatnosti faktúry č. 41 na deň 10.05.2003. Faktúrou č. 57 zo dňa 05.06.2003
žalobkyňa vyúčtovala žalovanému nájomné za mesiac júl 2003 (nesprávne v rozsudku na č.l. 346 spisu
ako „jún“) v celkovej sume 43.890,- Sk s lehotou splatnosti 12.06.2003 (č.l. 17 spisu). Žalovaný neuhradil
vyúčtované nájomné v čase splatnosti a dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty splatnosti faktúr sa dostal
do omeškania s ich úhradou, ktoré omeškanie v časti priznanej istiny z titulu nájomného trvalo i v čase
rozhodnutia okresného súdu.

Okresný súd mal za preukázané, že v súvislosti s porušením povinnosti žalovaného riadne a včas
zaplatiť dojednané nájomné, vzniklo žalobkyni právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorá bola
zmluvnými stranami platne dojednaná v Nájomnej zmluve. Okresný súd poukázal na skutočnosť, že
na návrh účastníka mohol rozhodnúť, že zmluvnú pokutu neprizná v celej výške, t.j. vo výške v akej
bola stranami dojednaná a svojím moderačným (zmierňovacím právom) mohol zasiahnuť do zmluvných
vzťahov účastníkov a tieto potom primeraným spôsobom modifikovať. Pri uplatňovaní moderačného
práva okresný súd bral zreteľ najmä na skutočnosť, že v danom prípade ide o právny vzťah medzi
podnikateľmi, ktorí môžu odborne a zodpovedne posúdiť primeranosť a únosnosť dojednanej zmluvnej
pokuty, ako aj posúdiť mieru rizika pri jej dohode. Vzhľadom na to, že zákon nemaximalizuje výšku
zmluvnej pokuty a zmluvným stranám dáva možnosť určiť jej výšku, účastníci sú povinní rešpektovať
jej obsah tak, aby bola v súlade s ostatnými zákonnými ustanoveniami. Zákonným kritériom posúdenia
primeranosti zmluvnej pokuty je hodnota zabezpečovanej povinnosti a jej význam.

Účastníci dohodou o zmluvnej pokute zabezpečili splnenie základnej povinnosti nájomcu, a to riadne a
včasné uhrádzanie dojednaného nájomného. Žalovaný ako nájomca si túto základnú povinnosť neplnil.
Hodnota a význam zabezpečovanej povinnosti má dôsledok na ekonomické postavenie žalobkyne ako
prenajímateľa. Sadzba zmluvnej pokuty vo výške 0,5 % za každý deň omeškania je nepochybne
vysoká, avšak nejde o takú sadzbu, ktorú by bolo možné považovať za exces v rámci zabezpečovacích
inštitútov. Napriek tomu, že nejde o zanedbateľný postih, nemožno konštatovať, že ide o zmluvnú
pokutu neprimerane vysokú. Žalovaný ako podnikateľ a navyše osoba znalá práva podpisom zmluvy
prevzal dobrovoľne svoj záväzok a výšku zmluvnej pokuty ovplyvnenej dobou porušenia zabezpečenej
povinnosti sám svojím konaním výrazne ovplyvnil. Porušovanie povinnosti platiť nájomné v občiansko-
právnych a obchodno-právnych vzťahoch zvyšuje požiadavky na zmluvnú úpravu zabez-pečovacích
inštitútov v záujme dosiahnutia preventívnej, reparačnej, ako aj sankčnej funkcie. Okresný súd dospel k
záveru, že podmienky na zníženie zmluvnej pokuty v danom prípade neboli dané. Výšku zmluvnej pokuty
z hľadiska jej primeranosti nemožno zovšeobecňovať, a je potrebné ju posúdiť v každom jednotlivom
prípade podľa konkrétnych okolností prípadu. Kritériom posúdenia primeranosti nemôže byť len celková
výška uplatnenej zmluvnej pokuty k okamihu rozhodovania súdu, ak výška zmluvnej pokuty priamo
závisí na dobe trvania omeškania dlžníka so splnením povinnosti, ktorú dohoda o zmluvnej pokute
zabezpečuje. Opačný názor by neoprávnene zvýhodňoval procesnú stranu, ktorá koná protiprávne,
t.j. tú, ktorá porušuje svoju zmluvnú povinnosť. Pokiaľ sa žalovaný bránil voči uplatnenému nároku z
titulu zaplatenia zmluvnej pokuty poukazom na rozpor zmluvného dojednania s dobrými mravmi, tak
jeho námietku okresný súd vyhodnotil za nedôvodnú na základe konštatovania, že práve žalovaný
mohol zabrániť nárastu celkovej výšky zmluvnej pokuty, ak by zabezpečovanú zmluvnú povinnosť
riadne splnil. V časti uplatnenej zmluvnej pokuty zo sumy 1.456,88 Eur za obdobie od 10.05.2003

do 17.05.2003 okresný súd návrh žalobkyne ako nedôvodný zamietol. Faktúrou č. 72003 žalobkyňa
vyúčtovala žalovanému spotrebu elektrickej energie za obdobie január až júl 2003 na základe Nájomnej
zmluvy zo dňa 15.02.2002 v sume 11.272,- Sk, čo zodpovedalo 374,16 Eur, z ktorej žalovaný vykonal
čiastočnú úhradu vo výške 5.600,- Sk tak, že zostatok žalovanej pohľadávky na podklade tejto faktúry
prestavoval sumu 188,28 Eur (t.j. 5.672,- Sk). Vzhľadom na neplatnosť Nájomnej zmluvy zo dňa
15.02.2002 okresný súd uplatnený nárok na jej základe, t.j. zo sumy 188,28 Eur spolu s úrokmi z
omeškania ako nedôvodný zamietol. Faktúrou č. 62003 žalobkyňa vyúčtovala žalovanému spotrebu
elektrickej energie za mesiac január až júl 2003 na základe Nájomnej zmluvy v celkovej sume 39.805,-
Sk, z ktorej žalovaný vykonal čiastočnú úhradu vo výške 19.900,- Sk, pričom zostatok neuhradenej
fakturovanej sumy predstavoval časť žalovanej istiny vo výške 660,72 Eur s dátumom splatnosti dňa
10.09.2003.

Z článku IV. Nájomnej zmluvy vyplývalo, že v cene nájmu nie je zahrnutá spotreba elektrickej energie,
vodné, stočné a odvoz smetí, pričom spotrebu týchto komodít sa žalovaný ako nájomca zaviazal
uhrádzať na základe faktúr vystavených prenajímateľom, ktorých výška mala byť stanovená prepočtom
užívanej plochy nebytových priestorov k pomeru ostatných plôch ostatných nájomcov napojených na
rovnaký merač spotreby. Špecifikácia fakturova- ného plnenia podľa faktúry č. 62003 je obsahom
listinného dôkazu na č.l. 196 a č.l. 197 spisu, pričom podkladom vyúčtovania bola dodávateľská faktúra
Stredoslovenskej energetiky a.s., č. 2003.2920.071125387 na sumu 92.273,80 Sk bez DPH (č.l.
198 spisu), na základe ktorej žalobkyňa s prihliadnutím na celkovú užívanú plochu ostatných nájomcov
v danom objekte za fakturačné obdobie od 21.01.2003 do 18.07.2003 vo výmere 597,24 m2 určila
priemernú spotrebu elektrickej energie na 1 m2 vo výške 154,50 Sk. Násobkom priemernej spotreby
elektrickej energie na m2 a plochy užívanej žalovaným vo výmere 226 m2 určila výšku požadovanej
náhrady v sume 39.805,- Sk, z ktorej žalovaný uhradil časť 9.900,- Sk a zostatok fakturovanej
ceny za spotrebu elektrickej energie predstavuje žalovanú istinu 660,72 Eur, ktorej splatnosť nastala
dňa 10.09.2003. Námietku žalovaného, že obsah dohody o refakturácii nákladov za spotrebu energií
dodávaných v súvislosti s nájmom nebytových priestorov nezodpovedá spôsobu užívania nebytových
priestorov jednotlivými nájomcami, okresný súd posúdil vzhľadom na obsah zmluvného ustanovenia čl.
IV. Nájomnej zmluvy ako irelevantnú.

Faktúrou č. 28 zo dňa 10.03.2009 (č.l. 25 spisu) bola vyfakturovaná žalovanému spotreba elektrickej
energie za rok 2002 v sume 61.950,- Sk s dátumom splatnosti dňa 10.04.2003. Podľa špecifikácie
výpočtu fakturovanej sumy faktúrou č. 28 zo dňa 10.03.2003 (č.l. 309, č.l. 310 spisu) tvorila
predmet fakturácie úhrada nákladov za spotrebu elektrickej energie a plynu, ktorej základom bolo
vyúčtovanie odberu elektrickej energie dodávateľom Stredoslovenská energetika, a.s. č. faktúry
2003.2020.011195411 na sumu 99.980,70 Sk (č.l. 199 spisu) za fakturačné obdobie od 20.07.2002 do
21.01.2003 a vyúčtovanie spotreby plynu dodávateľom Slovenský plynárenský priemysel, a.s., č. faktúry
41442002 (č.l. 316 spisu) za účtovné obdobie 10/2002 - 12/2002. Na základe Nájomnej zmluvy vzniklo
žalobkyni právo na zaplatenie nákladov spotreby elektrickej energie a plynu vyúčtovaných faktúrou č.
28 v celkovej sume 2.754,28 Eur, z ktorej žalovaný uhradil na základe faktúry č. 3032002 (č.l. 312 spisu)
sumu 13.733,- Sk, teda 455,85 Eur a neuhradil 2.298,43 Eur. Pokiaľ žalovaný namietol nesprávnosť
rozpočtu energií z dôvodu, že žalobkyňa nezohľadnila celú prenajatú plochu v danom objekte a čase bez
toho, aby konkrétne označil nájomcu a nájomnú zmluvu, ku ktorej sa námietka žalovaného vzťahovala,
takto vymedzená námietka nevytvárala z hľadiska jej určitosti a konkretizácie základ pre jej kvalifikované
posúdenie a prejednanie. Žalobkyňa presne špecifikovala nájomcov, nájomné zmluvy, z ktorých pri
rozpočte ceny energií vychádzala, ktoré nájomné zmluvy, spolu s geometrickým plánom spornej
nehnuteľnosti, predložila žalobkyňa ako dôkaz (č.l. 236 - 241, 256 - 292 spisu). V podanom odpore
žalovaný namietol množstvo fakturovanej energie, ktorá podľa tvrdení žalovaného nezodpovedala
reálnej spotrebe energií na strane žalovaného ako nájomcu, predkladal nové námietky v konaní, a to
neplatnosť zmluvného ustanovenia z dôvodu omylu na strane žalovaného, nesprávne určený spôsob
výpočtu spotreby energií, nesprávnosť určených základov pre výpočet priemernej spotreby energie na
jednotlivých nájomcov, a to bez toho, že by svoje pochybnosti žalovaný opieral o relevantné skutočnosti,
alebo o dôkazy.

Okresný súd uviedol, že rozhodujúcim princípom pri úprave obchodno-záväzkových vzťahov je
autonómia vôle strán. Samotné vylúčenie § 49 Občianskeho zákonníka na obchodné zmluvy je výrazom
predpokladu profesionality podnikateľov a rizika podnikania. Pokiaľ žalovaný namietol neplatnosť čl. IV.
Nájomnej zmluvy z dôvodu omylu, tak v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka je neplatnosť právneho

úkonu obmedzená s ohľadom na zabezpečenie právnej istoty účastníkov zmluvy len na rozhodujúci
omyl. V prípade neplatnosti právneho úkonu z dôvodu omylu ide o relatívnu neplatnosť právneho
úkonu, ktorú súd skúma len na návrh, resp. námietku dotknutého subjektu, ktorý je povinný tvrdiť a
preukázať skutočnosti, z ktorých záver o neplatnosti právneho úkonu vyplýva. Naplnenie hypotézy
právnej normy vymedzenej v § 49a Občianskeho zákonníka v konaní preukázané nebolo, a preto
okresný súd vyhodnotil tuto námietku žalovaného ako nedôvodnú. Žalovaný nesplnil svoj peňažný
záväzok žalobkyni riadne a včas, čím sa dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku, ktorý mal
voči žalobkyni, preto mu okresný súd uložil v súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka povinnosť
zaplatiť žalobkyni i úroky z omeškania v žalobe požadovanej výške. Okresný súd vyslovil, že o trovách
prvostupňového konania bude rozhodnuté podľa § 151 ods. 3 OSP samostatným uznesením.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný. Dôvodil tým, že v konaní došlo k
vadám v zmysle § 221 ods. 1 OSP, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, pričom súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež, že súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a
OSP), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný
súd žalovanému ako účastníkovi konania svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom a to
tým, že prejednal vec na pojednávaní dňa 06.05.2011 napriek tomu, že sa ako účastník riadne a včas
ospravedlnil a žiadal nariadené pojednávanie odročiť, pretože uvedené pojednávanie kolidovalo s iným,
skôr nariadeným pojednávaním v inej občiansko-právnej veci, v ktorej žalovaný ako advokát zastupoval
účastníka konania. Podľa zápisnice ako dôvod vykonania pojednávania v jeho neprítomnosti okresný
súd uviedol, „pretože nikto nenavrhol vykonanie ďalších dôkazov“. V zápisnici z pojednávania nie je
uvedený zákonom prípustný dôvod pre konanie v neprítomnosti ospravedlneného účastníka. Okresný
súd nevyhodnotil, či dôvod neprítomnosti uvádzaný žalovaným je, alebo nie je dôležitým dôvodom na
odročenie pojednávania. Možno iba konštatovať, že zákonnosť postupu okres-ného súdu v tejto časti
je nepreskúmateľná. Okresný súd na pojednávaní dňa 19.04.2011 pristúpil k záverečným rečiam, ale
nerozhodol o skončení dokazovania, až do takéhoto rozhodnutia má účastník právo súdu predkladať
dôkazy a robiť návrhy na dokazovanie. Súčasne má stále právo na záver konania zhrnúť právny
a skutkový stav veci. Tým, že okresný súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného, napriek jeho
riadnemu ospravedlneniu a žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, odňal mu možnosť
konať pred súdom.

Žalovaný v odvolaní dôvodil, že mu okresný súd odňal právo konať pred súdom i z dôvodu, že
žalovaného nevypočul k jeho argumentácii o zmluvnej pokute ako samostatného záväzku a jeho názor
„odignoroval“. Zmluvná pokuta nie je z hľadiska „ § 123 ods. 3 OZ“ príslušenstvom pohľadávky tak, ako
si ju uplatnila žalobkyňa v žalobnom návrhu. Zmluvná pokuta je samostatným záväzkom, ktorý sa má
tzv. „narodiť“ jej riadnym vyúčtovaním a určením minimálne jej nominálnej výšky a splatnosti. Pokiaľ sa
zmluvná pokuta nenarodí, nevznikne ako záväzok a uplatnenie nároku na jej zaplatenie, je uplatneným
nárokom bez právneho podkladu (str. 10 „zápisnice z pojednávania 19.04.2011“). Ak sa okresný súd
nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že zmluvná pokuta je samostatným záväzkom, ktorý má svoj
vlastný obsah, čo do určenia jej nominálnej výšky a jej splatnosti, mal v rámci svojho rozhodovacieho
procesu v odôvodnení rozsudku povedať, že zmluvná pokuta nie je k hlavnej pohľadávke samostatným
záväzkom, (nie) je príslušenstvom hlavnej pohľadávky.

Žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa si uplatnila nárok titulom neuhradených ňou vystavených faktúr
zmluvných dojednaní podľa Nájomnej zmluvy. Ak žalobkyňa uplatnila súčasne príslušenstvo pohľadávky,
úrok z omeškania, či zmluvnú pokutu a ich vznik je podmienený okamihom omeškania, mal okresný
súd ustáliť otázku určenia dňa omeškania jednotlivých pohľadávok. Aby mohol dlžník uhradiť faktúru,
musí ju mať k dispozícii „in natura“, t.j. musí mu byť doručená. Dlžník nie je v omeškaní po dobu
omeškania veriteľa, preto okamih omeškania nie je daný iba „dátumom splatnosti uvedenej na faktúre“,
ale aj okamihom doručenia faktúry + primeranej lehoty vyplývajúcej z časovej potreby dlžníka dať do
banky prevodný príkaz a časovou potrebou prevodu finančných prostriedkov medzi bankou dlžníka a
veriteľa. Nie je zrejmé, kedy boli žalovanému jednotlivé faktúry doručené, či mu boli doručené do dňa
ich splatnosti, a či vôbec mal časovú možnosť ich v lehote splatnosti uhradiť. Z tohto hľadiska nemá
určenie okamihu omeškania podľa dátumu splatnosti na faktúrach oporu v skutkovom a dôkaznom stave
konštatovanom okresným súdom v napadnutom rozsudku. Žalobkyňa si uplatnila nárok na cenu nájmu

za júl 2003 faktúrou č. 57 zo dňa 05.06.2003 so splatnosťou 12.06.2003, ktorá žalovanému nebola
„doposiaľ“ doručená. Cenu nájmu za mesiac júl 2003 fakturovala žalobkyňa žalovanému faktúrou č.
49 zo dňa 09.06.2003 s dátumom splatnosti 02.06.2003; z akého dôvodu bola vystavená faktúra č.
57 žalovaný nevie. Faktúra č. 62003 splatná 17.08.2003, faktúra 72003 splatná 17.08.2003, faktúra č.
12003 splatná 31.05.2003 a faktúra č. 22003 splatná dňa 29.05.2003 boli doručené žalovanému až dňa
10.12.2003.

Nároky uplatnené podľa Nájomnej zmluvy pri splnení zákonných predpokladov a zmluvných dojednaní,
sú zo strany žalobkyne nárokmi uplatnenými z právneho dôvodu, ide o faktúry č. 21, 36, 41, 57, 62003,
28, s tým že žalovaný namietal právny nárok žalobkyne z faktúry č. 57 zo dňa 05.06.2003 so splatnosťou
12.06.2003, ktorá mu nebola doručená, pretože žalobkyňa si uplatnila cenu nájmu za mesiac júl faktúrou
č. 49, ktorá mu bola doručená. Pri faktúre č. 57 ide o duplicitnú fakturáciu a neoprávnené fakturovanie
už raz vyfakturovaného nároku na to isté plnenie. Povinnosť zaplatiť cenu nájmu za mesiac júl 2003 mu
vyplynula z faktúry č. 49. Preto, ak si svoju povinnosť zaplatiť cenu nájmu za júl 2003 nesplnil, mohla a
mala ju žalobkyňa uplatniť na súde „iba cez faktúru č. 49“, ktorou si zaplatenie ceny nájmu za júl 2003
uplatnila voči žalovanému.

Žalovaný nesúhlasil so závermi okresného súdu v súvislosti s faktúrou č. 28, ktorou bola fakturovaná
spotrebovaná elektrická energia za rok 2002. „NZ Reštaurácia“ bola uzavretá s účinnosťou od
01.10.2002, potom takouto faktúrou malo byť fakturované dodanie elektrickej energie za obdobie
01.10.2002 do 31.12.2002. Po doručení faktúry listom Lst 3006 zo dňa 09.04.2003 (č.l. 55 spisu) namietal
žalovaný jej nereálnosť a skutočnosť, že faktúra nie je podložená príslušnou dokumentáciou. Žalobkyňa
však na list nereagovala. Podľa prílohy č. 3 špecifikácie a výpočtu faktúr č. 28, 62003, 72003 iba
cez rozpočet faktúry Stredoslovenskej energetiky č. 2003.2020.011195411, ktorá mu nebola doručená,
žalobkyňa účtovala elektrickú energiu faktúrou č. 28 spolu za priestory reštaurácie i lahôdok. Podľa tejto
metodiky vyúčtovaná čiastka zodpovedala fakturovanej čiastke. Po vznesení námietok žalovaným pred
okresným súdom, že pri rozúčtovaní je účtovaných viac mesiacov ako bol skutočný nájom, predložila
žalobkyňa novú metodiku výpočtu písomnosťou označenou ako príloha č. l, v rámci ktorej „navrhovateľ
po podrobnej kontrole zistil, že sa fakturovala za energie elektrická energia i plyn“ teda „cez faktúru č.
28“ bolo urobené vyúčtovanie spotreby plynu a údajne započítanie uhradených záloh. Medzi stranami
nebola v Nájomnej zmluve dohodnutá povinnosť nájomcu platiť aj za spotrebu plynu.

Podľa žalovaného okresný súd bez akéhokoľvek podkladu vyhodnotil faktúry, ktoré boli žalovaným
zaplatené, ako zálohové faktúry, ide o faktúry zo dňa 02.01.2003 pod VS 3022003, zo dňa 02.01.2003
pod VS 3052002, zo dňa 22.01.2003 pod VS 3152002, zo dňa 02.01.2003 pod VS 3042002, zo
dňa 02.01.2003 pod VS 3032002, zo dňa 22.01.2003 pod VS 3142002. Tieto faktúry však nie sú
označené ako zálohové faktúry, ani svojim obsahom ich nemožno kvalifikovať ako zálohové faktúry. Pre
vystavenie týchto faktúr, ani pre účtovanie k ním definovaných zdaniteľných plnení nemala žalobkyňa
podľa zmluvných dojednaní žiadne oprávnenie, účtovala nimi za poskytnuté služby vo výške 700 m2
prenajatej plochy so špecifikáciou m2 a obdobia. Pokiaľ by mali byť tieto faktúry zálohovými faktúrami,
tak prípadné započítanie treba urobiť právne a účtovne perfektne a v čase, keď bolo fakturované a nie
iba účelovo v súdnom konaní po 8 rokoch.

Žalovaný v odvolaní, a to voči faktúre č. 28, vzniesol námietku voči účtovanej sadzbe DPH, pretože ak
touto faktúrou boli fakturované dodávky za rok 2003, mali byť zdanené DPH v sadzbe 10 a nie 14 %,
ktorá platila až na zdaniteľné plnenia v roku 2003.

Z vedenia sporu okresným súdom, ako aj z výroku odvolaním napadnutého rozsudku žalovaný
nadobudol presvedčenie, že okresný súd nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty kvalifikoval ako nárok
na zaplatenie príslušenstva hlavného záväzku, z čoho je možné urobiť záver, že zmluvná pokuta je
príslušenstvom záväzku, z porušenia právnej povinnosti ktorého vzniká nárok na zaplatenie zmluvnej
pokuty. Okresný súd nevyzval žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku aj z tohto uplatneného nároku
žalobou a výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť aj tie zmluvné pokuty, ktoré vznikli, a u ktorých nastala
splatnosť až v dobe po podaní žaloby, teda analogicky ako napríklad úroky z omeškania. Podľa
napadnutého výroku rozsudku okresného súdu bol povinný zaplatiť žalovaný aj zmluvnú pokutu, ktorá by
vznikla až po právoplatnosti rozsudku. Nároky, ktoré vzniknú po podaní žaloby na plnenie môže okresný
súd priznať iba v prípade, že takýmto nárokom je príslušenstvo pohľadávky.

Žalovaný v odvolaní dôvodil v súvislosti s uplatnením nároku žalobkyne na zapla-tenie zmluvnej pokuty,
že ide o žalobu na plnenie podľa § 80 písm. b) OSP, ktorou možno uplatniť iba nárok - dlh splatný, ktorý v
lehote splatnosti dlžník neuhradil. Žalobou nemožno uplatniť nároky, ktoré vzniknú v budúcnosti, a ktoré
budú splatné v budúcnosti, t.j. po dni podania žalobného návrhu na začatie konania, okrem príslušenstva
dlhu. Príslušenstvom dlhu teda môže byť len úrok z omeškania a trovy konania. Dôležité je ustáliť, či sa
uplatnený nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty stal splatným pred podaním žaloby. Splatnosť záväzku
buď vyplýva zo zmluvných dojednaní alebo zo zákona, uplynutím lehoty bez zbytočného odkladu po tom,
ako veriteľ vyzval dlžníka na zaplatenie zmluvnej pokuty. Okresný súd na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Žalobkyňa nepreukázala, že pred podaním žaloby uplatnila voči žalovanému nárok na
zaplatenie zmluvnej pokuty. Listom zn. Sp.601 zo dňa 14.06.2011 vo veci „Započítanie pohľadávok“,
ktorý bol žalobkyni doručený dňa 16.06.2011, jednostranným úkonom žalovaný započítal na úhradu v
tomto konaní žalobkyňou uplatnených jej pohľadávok:
„Por. č. Fa čís: zo dňa na sumu splatná: uhradené neuhradené
SKK predp. EURO

1. 21 05.03.2003 43.890,00 Sk 15.03.2003 43.890,00 Sk 1.456,88 Eur
2. 36 04.04.2003 43.890,00 Sk 11.04.2003 43.890,00 Sk 1.456,88 Eur
3. 41 10.05.2003 43.890,00 Sk 02.05.2003 43.890,00 Sk 1.456,88 Eur
4. 49 (57?) 09.06.2003 43.890,00 Sk 02.06.2003 43.890,00 Sk 1.456,88 Eur
5. 62003 39.805,00 Sk 10.09.2003 19.900,- 19.905,00 Sk 660,72 Eur
6. 28 10.03.2003 61.950,00 Sk 10.04.2003 40.454,70Sk 1.342,86 Eur
-
Spolu: 235.919,70 Sk 7.831,10 Eur,
moje pohľadávky, ktoré vznikli titulom bezdôvodného obohatenia poukázanými platbami bez právneho
dôvodu, či z neplatného právneho úkonu bankovým prevodom z môjho účtu na účet navrhovateľky. Išlo
o tieto navrhovateľke zaplatené platby a v tejto výške:

Odpísané z účtu započítané
1. Dňa 24.10.2002 pod VS 2432002 čiastku 25.000,- Sk prep. na Eur 829,85 Eur 829,85 Eur
2. Dňa 11.11.2002 pod VS 2732002 čiastku 25.000,- Sk prep. na Eur 829,85 Eur 829,85 Eur
3. Dňa 11.12.2002 pod VS 2962002 čiastku 25.000,- Sk prep. na Eur 829,85 Eur 829,85 Eur
4. Dňa 26.02.2003 pod VS 6 čiastku 28.500,- Sk prep. na Eur 946,03 Eur 946,03 Eur
5. Dňa 26.02.2003 pod VS 15 čiastku 28.500,- Sk prep. na Eur 946,03 Eur 946,03 Eur
6. Dňa 18.03.2003 pod VS 22 čiastku 28.500,- Sk prep. na Eur 946,03 Eur 946,03 Eur
7. Dňa 02.01.2003 pod VS 3022002 čiastku 3.805,- Sk prep. na Eur 126,30 Eur 126,30 Eur
8. Dňa 02.01.2003 pod VS 3052002 čiastku 3.682,- Sk prep. na Eur 122,22 Eur 122,22 Eur
9. Dňa 22.01.2003 pod VS 3152002 čiastku 3.805,- Sk prep. na Eur 126,30 Eur 126,30 Eur
10. Dňa 02.01.2003 pod VS 3042002 čiastku 13.290,- Sk prep. na Eur 441,15 Eur 441,15 Eur
11. Dňa 02.01.2003 pod VS 3032002 čiastku 13.733,- Sk prep. na Eur 445,85 Eur 445,85 Eur
12. Dňa 22.01.2003 pod VS 3142002 čiastku 13.733,- Sk prep. na Eur 445,85 Eur 445,85 Eur
13. Dňa 17.12.2003 pod VS 22003 čiastku 6.866,- Sk prep. na Eur 227,91 Eur 227,91 Eur
14. Dňa 17.12.2003 pod VS 72003 čiastku 5.600,- Sk prep. na Eur 185,88 Eur 185,88 Eur
15. Dňa 17.12.2003 pod VS 12003 čiastku 24.244,- Sk prep. na Eur 804,75 Eur 382,00 Eur
Spolu bezdôvodné obohatenie: 249.258,- Sk prep. na Eur .....8.273,85 Eur
Započítané:...................................................................................7.831,10 Eur.“ (ďalej len „započítanie)

„Bezdôvodné obohatenie vzniklo u jednotlivých pohľadávok: pohľadávky pod por. č. 1 až 6: ide o
platby cenu nájmu - plnenie z neplatnej NZ Lahôdky, pohľadávky pod por. č. 7 až 9 - ide o platby
ceny „za poskytované služby“ - plnenie na základe faktúr, vystavených pravdepodobne podľa neplatnej
NZ Lahôdky, ale hlavne na základe faktúr, ktorých predmet fakturácie nemá oporu ani v zmluvnom
dojednaní tejto neplatnej zmluvy, pohľadávky pod por. č. 10 až 12 - ide o platby ceny „za poskytované
služby“ - plnenie na základe faktúr, vystavenie ktorých nemá oporu v zmluvnom dojednaní tak, ako v
zmluvných dojednaniach nemá oporu v nich fakturovaný predmet plnenia, pohľadávky pod por. č. 13 až
14 - ide o platby ceny „za poskytované služby“ - plnenie na základe faktúr, vystavených pravdepodobne
podľa neplatnej NZ Lahôdky, ale hlavne na základe faktúr, ktorých predmet fakturácie nemá oporu ani v
zmluvnom dojednaní tejto neplatnej zmluvy, pohľadávka pod por. č. 15 - ide o platbu ceny „za spotrebu

plynu“ - plnenie na základe faktúr, vystavenie ktorých nemá oporu v zmluvnom dojednaní tak, ako v
zmluvných dojednaniach nemá oporu v nich fakturovaný predmet plnenia. Fakturácia „za spotrebu plynu“
nemá oporu v zmluvnom dojednaní („ďalej len bezdôvodné obohatenie“).“

Žalovaný tiež namietal, že závery okresného súdu pri riešení a hodnotení otázok uplatnenej zľavy z ceny
nájmu pri hodnotení dôvodnosti a účinnosti odstúpenia žalovaného od Nájomnej zmluvy nezodpovedajú
skutkovému a dôkaznému stavu veci. Okresný súd priznal žalobkyni i nároky na zaplatenie zmluvnej
pokuty, ktoré v čase podania žalobného návrhu neboli splatné, čím v podstate urobil alternatívny záver,
že buď žalobou na plnenie možno uplatniť na súde právo na nesplatný dlh, alebo že zmluvná pokuta
je príslušenstvo pohľadávky. Z hľadiska súdnej praxe i právnej teórie ide o rozhodnutie zásadného
právneho významu, preto pre prípad, že by odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu
potvrdil, žalovaný navrhol, aby odvolací súd pripustil dovolanie. Žiadal, aby odvolací súd rozhodol tak,
že napadnutý rozsudok okresného súdu „ruší“ a „mení“ tak, že žalobu zamieta.

K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalobkyňa v podaní jej právneho zástupcu zo dňa
24.08.2011 (č.l. 367 a nasl. spisu). K odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom vykonaním
pojednávania dňa 06.05.2011 pred okresným súdom podľa žalobcu nedošlo. Dôvod odvolania
žalovaného považuje žalobkyňa za účelovo vykonštruovaný. Žalovaný sa v prvom rade odvolával
na neexistujúce ust. § 123 ods. 3 OZ, pričom žalobkyni nie je z podania žalovaného zrejmé, akú
skutočnosť v súvislosti s uplatneným nárokom na zmluvnú pokutu vlastne rozporuje. Zmluvná pokuta
bola dojednaná v Nájomnej zmluve, ktorá bola právnym titulom na jej uplatnenie žalobou. Najskôr
žalovaný poukázal na svoj prednes na ústnom pojednávaní dňa 19.04.2011, kde sa vyjadroval k
zmluvnej pokute a následne uviedol, že mu ako účastníkovi bolo odňaté právo konať pred súdom, keďže
okresný súd jeho argumentáciu o zmluvnej pokute ako samostatného záväzku odignoroval. Pokiaľ ide o
samostatnosť zmluvnej pokuty ako záväzkového nároku, na ktorý opakovane poukazoval žalovaný, tak
právo veriteľa domáhať sa zaplatenia zmluvnej pokuty v osobitnom konaní neznamená, že sa zaplatenia
zmluvnej pokuty nemožno domáhať v jednom žalobnom návrhu spolu s istinou a s úrokmi z omeškania.
Nárok zodpovedajúci zmluvnej pokute je pritom v žalobe, ako aj v petite osobitne špecifikovaný,
odlíšený od úrokov z omeškania a istiny. Úmyslom žalovaného bolo spochybniť doručenie faktúr, ktorých
zaplatenie je predmetom sporu. V priebehu konania žalovaný na uskutočnených pojednávaniach, a
tiež pri možnosti písomného prednesu, nespochybnil doručenie predmetných faktúr. Táto skutočnosť
v priebehu prvostupňového konania nebola spornou otázkou. Poukazovanie žalovaného na obsahové
nedostatky rozsudku, či chyby v priebehu dokazovania v tejto súvislosti považuje žalobkyňa za
irelevantné.

Pokiaľ žalovaný v odvolaní rozporoval doručenie faktúry č. 57 s dátumom splatnosti 12.06.2003, použil
argumentáciu s poukazom na faktúru č. 49 a následne konštatoval údajnú duplicitu fakturácie nájmu za
júl 2003, tak túto faktúru ako dôkaz žalovaný nepredložil do skončenia dokazovania okresným súdom,
preto žalobkyňa navrhla odvolaciemu súdu, aby v súlade s § 120 ods. 4 OSP na ňu neprihliadal. Nad
rámec týchto tvrdení žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný svojimi tvrdeniami zavádzal odvolací
súd, pretože v evidencii žalobkyne existujúcou faktúrou č. 49 bolo fakturované nájomné za júl 2003
nie žalovanému, ale spoločnosti SIMBA SK s.r.o., IČO: 36 407 861. Žalobkyňa predložila faktúru č.
62003 zo dňa 01.09.2003 s dátumom splatnosti 10.09.2003; pokiaľ žalovaný disponoval inou faktúrou
č. 62003 (ktorá má podľa tvrdení žalovaného dokonca skoršiu splatnosť než žalovaná faktúra), túto
ako dôkaz v priebehu konania nepredložil, preto by nemalo byť v súlade s § 120 ods. 4 OSP
na tento argument prihliadané. Pokiaľ žalovaný poukázal na faktúru č. 72003, tak nárok z
uvedenej faktúry bol prvostupňovým súdom zamietnutý. Faktúry č. 12003 a 22003 uvádzané
žalovaným nie sú predmetom uplatneného nároku žalobkyne. Pokiaľ ide o mechanizmus výpočtu
uplatnený žalobkyňou vo faktúre č. 28 vo vzťahu k ostatným nájomcom, prvostupňový súd priznal
žalobkyni z uvedenej faktúry pomernú časť pripadajúcu na prenajatú plochu na základe Nájomnej zmluvy
a metodikou výpočtu pomernej časti sumy z faktúry č. 28, tak ako ho uvádza vo svojom rozsudku okresný
súd a žalobkyňa sa s ním stotožnila. Žalovaný neuvádzal žiadne konkrétne námietky k uvedenému
mechanizmu a bez relevantného právneho dôvodu spochybňoval zálohové faktúry, ktoré uhradil. Ide
o námietku nesprávnosti výšky DPH uplatnenej vo faktúre č. 28 a bez ohľadu na skutočnosť, že
žalovaný túto námietku vzniesol až v rámci odvolacieho konania, tak táto námietka podľa žalobkyne je
bezpredmetná, nakoľko v uvedenej faktúre bola uplatnená 10 % DPH a nie 14 %, ako namietal žalovaný.
Žalobkyňa žiadala napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správne rozhodnutie potvrdiť.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3
za, 0 proti, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP
a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 8.345,51
Eur s príslušenstvom a so zmluvnou pokutou potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne
rozhodnutie.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/297/2011-381 zo dňa 04.06.2012
v zákonnej lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení na internetovej stránke
krajského súdu i písomnosťou krajského súdu zo dňa 04.06.2012 na č.l. 382 spisu.

Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prejednaním veci podľa § 212 ods. 1 OSP len v rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil
v odvolaní a z nich tých relevantných dôvodov, ktoré boli predmetom uplatnenej obrany žalovaného
pred súdom prvého stupňa a za konštatovania uzavretého skutkového stavu veci v zmysle § 213 ods. 1
OSP, krajský súd uvádza, že okresný súd vo veci vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné
dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové závery a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom
na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého výroku rozsudku okresného súdu o uložení povinnosti
žalovanému zaplatiť žalobkyni 8.345,51 Eur s príslušenstvom a zmluvnou pokutou a stotožnenie sa
s podstatnými dôvodmi uvedenými v písomnom vyhodnotení rozsudku okresným súdom, krajský súd
podľa § 219 ods. 2 OSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.

Ako novo tvrdenou skutočnosťou, neprodukovanou žalovaným v prvostupňovom konaní, bolo
vyhodnotené tvrdenie, že „okamih omeškania nie je daný iba dátumom splatnosti uvedeným na faktúre,
ale aj okamihom doručenia faktúry + primeranej lehoty vyplývajúcej z časovej potreby dlžníka dať do
banky prevodný príkaz a časovou potrebou prevodu finančných prostriedkov medzi bankou dlžníka a
veriteľa“, nie je „zrejmé, kedy mi boli jednotlivé faktúry doručené, či boli doručené do dňa ich splatnosti
a či som vôbec mal časovú možnosť ich v lehote splatnosti uhradiť, faktúra za júl 2003 č. 57 mi
nebola doposiaľ doručená“, faktúrou č. 49 zo dňa 09.06.2003 s dátumom splatnosti 02.06.2003 bol
fakturovaný nájom za mesiac júl 2003, „z akého dôvodu bola navrhovateľkou vyhotovená faktúra č. 57,
neviem.“ Pri faktúre č. 57 ide zo strany žalobkyne o duplicitné a tým aj neoprávnené fakturovanie už raz
vyfakturovaného nároku na to isté plnenie, nájom za júl 2003 si žalobkyňa mohla uplatniť na súde „ iba
cez faktúru č. 49“, medzi stranami nebola v Nájomnej zmluve dohodnutá povinnosť nájomcu platiť aj za
spotrebu plynu, voči faktúre č. 28 vzniesol výhradu účtovania DPH, ak touto faktúrou boli fakturované
dodávky za rok 2002, mali byť zdanené DPH v sadzbe 10 % a nie 14 %. Žalobkyňa nepreukázala, že
pred podaním žalobného návrhu uplatnila voči žalovanému nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, že ho
vyzvala na zaplatenie zmluvnej pokuty a ak vyzvala, kedy, v akej výške uplatnila zmluvnú pokutu a s akou
splatnosťou, započítanie, bezdôvodné obohatenie. Pre vystavenie týchto faktúr, ani preúčtovanie v nich
definovaných zdaniteľných plnení, nemala žalobkyňa podľa zmluvných dojednaní žiadne oprávnenie“.
Medzi účastníkmi tento spôsob účtovania „poskytnutých služieb a účtovná cena“ nebol dohodnutý, preto
vystavenie týchto faktúr bolo účtovaním bez právneho dôvodu a plnenie na základe týchto faktúr bolo
plnením bez právneho dôvodu. Za konštatovania splnenej procesnej poučovacej povinnosti okresného
súdu podľa § 120 ods. 4 OSP (č.l. 133 spisu) nebol naplnený žiadny z dôvodov taxatívne uvedených v §
205a ods. 1 OSP, len za splnenia ktorých by bolo možné prihliadať v odvolacom konaní ako na relevantné
odvolacie dôvody (v rovine skutkového hodnotenia) na novo tvrdené skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli
použité v konaní pred súdom prvého stupňa. Vzhľadom na procesný systém neúplnej apelácie, ktorým je
ovládané odvolacie konanie, potom krajský súd nemohol na novo tvrdené skutočnosti, dôkazy uvádzané
až v odvolacom konaní, prihliadať a zaoberať sa nimi ako relevantnými odvolacími dôvodmi.

Okrem vyššie konštatovaného, odvolací súd v súvislosti s uvádzaným započítaním žalovaného v
odvolaní, poukazuje i na ust. § 216 ods. 1 OSP, podľa ktorého ustanovenia § 92 ods. 1 a 4, § 97 a
98 OSP pre odvolacie konanie neplatia. Keďže ust. § 97 a § 98 OSP sa týkajú i vznesenia možnej
kompenzačnej námietky účastníkom konania na žalovanej strane, v rámci obrany proti žalobe, tak z ust.
§ 216 ods. 1 OSP vyplýva, že námietku započítania nie je možné účinne vzniesť až v štádiu odvolacieho

konania; samotná prípadná kompenzačná námietka uplatnená žalovaným až v odvolaní nemôže tvoriť
relevantný odvolací dôvod, na ktorý by odvolací súd pri rozhodovaní v danej veci mohol prihliadať.

Žalovaný v odvolaní namietal i odňatie jeho možnosti konať pred súdom, a to postupom okresného súdu,
ktorý vykonal pojednávanie a rozhodol o veci dňa 06.05.2011. Vzhľadom na tento odvolací dôvod, ktorý
smeroval do procesného postupu okresného súdu, bolo potrebné sa oboznámiť s priebehom celého
prvostupňového konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu. Z obsahu
spisu bolo zrejmé, že žalobca podal žalobu na okresnom súde dňa 16.03.2005. Žaloba bola doručená
žalovanému do vlastných rúk dňa 19.01.2006 (č.l. 48 rub spisu) spolu s vydaným platobným rozkazom.
Od tejto doby, t.j. od 19.01.2006 až do vyhlásenia uznesenia, ktorým bolo ukončené dokazovanie vo
veci na pojednávaní dňa 06.05.2011, mal žalovaný vytvorený dostatočný priestor pre svoju obranu voči
uplatnenému nároku žalobkyne v rovine poskytnutia tvrdení a označenia alebo predloženia dôkazov na
ich preukázanie, teda v zmysle povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti zaťažujúcej každého účastníka
súdneho konania, v danom prípade v rámci obrany žalovaného, v zmysle právnej úpravy v § 101 ods. 1,
§ 120 ods. 1, 4 OSP. Žalovaný sa primárne bránil v písomne podanom odpore zo dňa 30.01.2006 (č.l. 51
spisu). Dôvodil tým, že fakturované odplaty za energie mu žalobkyňa nedodala v takom množstve v akom
ich fakturuje, teda fakturuje energie, ktoré žalovaný neodobral. Namietal fakturované odplaty za nájom
nebytových priestorov, pretože si prenajímateľ neplnil riadne povinnosti prenajímateľa v takom rozsahu,
že bol žalovaný nútený odstúpiť od Nájomnej zmluvy a uplatniť zákonné právo nájomcu podľa § 675
Občianskeho zákonníka, a že žalobkyňa si uplatnila úroky z omeškania vo výške 0,5 % za každý deň,
ktorý síce bol medzi účastníkmi v tejto výške dohodnutý, ale takáto výška úroku z omeškania odporuje
dobrým mravom a je preto neplatná. Okresný súd nariadil vo veci pojednávanie v dňoch: 10.11.2006
(zápisnica o pojednávaní č.l. 66 - 67 spisu), 06.02.2007 (č.l. 126 - 133 spisu), 04.09.2009, ktorého sa
účastníci nezúčastnili (č.l. 171 - 172 spisu), 27.11.2009 (č.l. 176 - 177 spisu), 05.02.2010 (č.l. 183 - 187
spisu), 20.04.2010 (č.l. 211 - 215 spisu), 08.10.2010 (č.l. 223 - 231 spisu), 10.12.2010 (č.l. 293 - 295
spisu), 18.03.2011 (č.l. 302 - 303 spisu), 19.04.2011 (č.l. 317 - 328 spisu), 06.05.2011 (č.l. 333 - 334
spisu).

Podľa § 101 ods. 2 OSP, súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Namietané pojednávanie podľa obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 06.05.2011 (č.l. 333 - 334
spisu) začalo o 8.30 a skončilo o 9.05 hodine. K odvolaciemu dôvodu v rovine námietok o odňatí
možnosti žalovaného konať pred okresným súdom tým, že pojednávanie dňa 06.05.2011 bolo vykonané
v neprítomnosti žalovaného, krajský súd podľa obsahu spisu zistil z ospravedlnenia žalovaného zo dňa
21.04.2011, ktoré bolo doručené Okresnému súdu v Žiline dňa 26.04.2011 (č.l. 329 spisu), že žalovaný
ospravedlnil svoju neprítomnosť na nariadenom pojednávaní a žiadal o odročenie pojednávania z
dôvodu časovej kolízie s nariadeným pojednávaním pred Okresným súdom Žilina sp.zn. 6C/122/2006
žalobcu P. V. proti E. X., v ktorej veci bol právnym zástupcom žalovaného, a v ktorej bolo pojednávanie
odročené dňa 18.02.2011. Uviedol, že ako účastník konania nesúhlasí s tým, aby došlo k prejednaniu
veci v jeho neprítomnosti. K ospravedlneniu bola pripojená fotokópia zápisnice z pojednávania pod č.k.
6C/122/2006-188 z 18.02.2011 v konaní vedenom pred Okresným súdom v Žiline.

V zápisnici o pojednávaní zo dňa 06.05.2011 okresný súd konštatoval neprítomnosť žalovaného, ktorý
bol riadne a včas predvolaný a oboznámil obsah jeho písomného podania zo dňa 21.04.2011, ktoré bolo
doručené Okresnému súdu Žilina dňa 24.04.2011. Okresným súdom bolo konštatované, že vzhľadom
na priebeh doterajšieho konania, obsah vykonaných dôkazov a na to, že zo strany účastníkov neboli
predložené žiadne ďalšie dôkazy na doplnenie dokazovania, neboli zistené skutočnosti, ktoré by bránili
uskutočneniu pojednávania, z ktorých dôvodov sa bude pojednávať v neprítomnosti žalovaného podľa
§ 101 ods. 2 OSP. Na tomto pojednávaní došlo vyhlásením uznesenia k uzavretiu dokazovania a k
vyhláseniu (napadnutého) rozsudku v neprítomnosti žalovaného.

Vo všeobecnej rovine odvolací súd poukazuje, že vyššie citované zákonné ustanovenie § 101 ods. 2
OSP upravuje možnosť súdu meritórne prejednať vec i bez prítomnosti účastníka, za splnenia viacerých
kumulatívnych zákonných podmienok. Ide o podmienku riadneho a včasného predvolania tak, aby
mal účastník dostatočnú časovú možnosť pripraviť sa na pojednávanie, ako vyplýva z ust. § 115
ods. 2 OSP, spravidla najmenej 5 dní pred začiatkom konania pojednávania. Uvedená podmienka na

strane žalovaného bola splnená. Ďalšou podmienkou je, aby riadne predvolaný účastník nepožiadal
súd o odročenie pojednávania, čo žalovaný učinil. I v zmysle konštantnej judikatúry súdov nestačí
však na odročenie pojednávania akékoľvek podanie účastníka, ktoré obsahuje ospravedlnenie jeho
neprítomnosti. Účastník musí súčasne požiadať o odročenie pojednávania, a to z dôležitého dôvodu.
Len dôležitý, t.j. vážny a nevyhnutný dôvod, pre ktorý účastník o odročenie žiada, môže byť za aplikácie
§ 101 ods. 2 OSP dôvodom pre odročenie riadne nariadeného pojednávania v občianskom súdnom
konaní. Posúdenie toho, čo je dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania, je vecou súdu.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 77/2002, sama kolízia
pojednávaní toho istého zástupcu účastníka na rozdielnych súdoch nie je bez ďalšieho dôležitým
dôvodom na odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 OSP. Ak v takom prípade súd vo veci konal
a rozhodol v neprítomnosti účastníka a jeho zástupcu, a to napriek žiadosti o odročenie pojednávania,
neodňal účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Z uvedeného mal
odvolací súd za to, že vykonaním ústneho pojednávania dňa 06.05.2011 v neprítomnosti žalovaného,
nedošlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom. Vzhľadom na dátum oznámenia termínu
ústneho pojednávania okresným súdom, ktorý žalovaný zobral na vedomie na ústnom pojednávaním
pred Okresným súdom Žilina podľa obsahu zápisnice zo dňa 19.04.2011 (č.l. 327 spisu), bol odvolací
súd toho názoru, že na strane žalovaného bol vytvorený dostatočný časový priestor pre zabezpečenie
jeho zastúpenia splnomocneným zástupcom, resp. zvolením si právneho zastúpenia, a to aj napriek
tomu, že žalovaný je advokát a pokiaľ žalovaný nezvolil takýto postup, bez bližšieho zdôvodnenia, tak
pre taký postoj chýbal racionálny a závažný dôvod na jeho strane. Z charakteru prejednávanej veci,
nebolo možné prijať záver, že prípadné právne zastupovanie žalovaného (napriek tomu, že je sám
advokát) na pojednávaní pred okresným súdom dňa 06.05.2011 by nebolo možné od žalovaného, i
vzhľadom na dĺžku a charakter uvedeného sporového konania, opakované odročovanie nariadených
pojednávaní, spravodlivo požadovať. Žalovaný poukazoval len na časové hľadisko, t.j., že časovo
kolidujúce pojednávanie na Okresnom súde Žilina sp. zn. 6C/122/2006 bolo nariadené (odročené)
na deň 06.05.2011 o 08,30 hod. skôr, na pojednávaní dňa 18.02.2011 (zápisnica na č.l. 330 spisu).
Podľa okolností konkrétnej veci však nie vždy musí byť časové hľadisko, t.j. skoršie nariadenie
súdneho pojednávania v inej veci, určujúce pre vyhodnotenie dôležitosti dôvodu pre odročenie časovo
kolidujúceho, neskôr nariadeného pojednávania. Takým kritériom je napríklad, či je daná možnosť v
kolidujúcej veci neprítomného splnomocneného právneho zástupcu (advokáta) nahradiť substitútom
(iným advokátom, advokátskym koncipientom) a či je takéto „náhradné“ zastúpenie možné vo vzťahu
k zastupovanému účastníkovi konania spravodlivo požadovať (R č. 41/2002, R 10/1994). V danom
prípade však žalovaný v rámci ospravedlnenia v podaní z 21.04.2011 ani v podanom odvolaní
nevysvetlil, prečo pri dôraze na nevyhnutnosť svojej prítomnosti na pojednávaní vo veci sp. zn.
10Cb/19/2006 ako účastníka konania, nezabezpečil, resp. nemohol zabezpečiť svoje substitučné právne
zastúpenie na (kolidujúcom) pojednávaní vo veci sp. zn. 6C/122/2006. I z toho hľadiska, za absencie
konkretizácie dôležitosti osobnej účasti žalovaného na kolidujúcom súdnom pojednávaní v inej veci, bolo
opodstatnené, ak okresný súd pri skúmaní žalobcom uvádzanej kolízie s pojednávaním vo veci sp. zn.
6C/122/2006, a s prihliadnutím i k celému priebehu prvostupňového konania, usúdil, že nešlo o dôležitý
dôvod v zmysle § 101 ods. 2 OSP odročenie (nevykonanie) pojednávania 06.05.2011 v danej veci. V
tomto smere odvolací súd odkazuje na odôvodnenie a závery Ústavného súdu Slovenskej republiky v
rozhodnutí IV. ÚS č.k. 120/2012-13 z 1. marca 2012.

Krajský súd v súvislosti so svojimi závermi poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. III. ÚS 153/07, podľa ktorého ...„zmyslom procesných garancií, vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo
strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh
a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania. Ak procesný postup orgánu verejnej
moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez
dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k
záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na
prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie“.

K žalovaným namietanej skutočnosti, že okresný súd do zápisnice neuviedol vyhodnocovanie dôvodu
jeho neprítomnosti, krajský súd uvádza, že okresný súd sa vyhodnocovaním dôvodu uvádzaným

žalovaným pred vykonaním pojednávania v neprítomnosti žalovaného zaoberal, pričom nebolo
potrebné bližšie zdôvodnenie tohto postupu zaznamenať v zápisnici z ústneho pojednávania, keďže
vyhodnocovanie splnenia zákonných podmienok bolo subsumované pod uvedenie okresného súdu, že
pojednávať sa bude v neprítomnosti žalovaného podľa § 101 ods. 2 OSP, z ktorého teda nesporne
vyplýva, že okresný súd vyhodnocoval dôvody pre vykonanie pojednávania v neprítomnosti žalovaného
uvedené v ospravedlnení, čomu korešponduje i následne dostatočné odôvodnenie predmetného
postupu okresného súdu v napadnutom rozsudku (na č.l. 340 spisu posledný odsek).

V súvislosti s namietaným postupom okresného súdu odvolací súd akcentuje, že bolo súčasne
nevyhnutné prihliadať, vzhľadom na odročenie pojednávania z dôvodov na strane žalovaného i na práva
žalobkyne ako účastníka a to v rámci rovnakého postavenia účastníka v občianskom súdnom konaní
v zmysle § 18 OSP v spojení s ust. § 6 OSP, podľa ktorého v konaní postupuje súd v súčinnosti so
všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Odvolací súd poukazuje i na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého, každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V danom prípade však vzhľadom na vyššie poukazovaný
priebeh celého prvostupňového konania, vykonávanie nariadených pojednávaní, ako i upozornenie
samosudkyne a asistentky senátu, že pojednávanie dňa 06.05.2011 sa napriek ospravedlneniu
žalovaného uskutoční, na čo sám upriamoval pozornosť žalovaný a konštatovanie krajského súdu o
vytvorení dostatočného priestoru zo strany okresného súdu na realizáciu procesných práv žalovaného
ako účastníka daného občianskeho súdneho konania v rovine obrany proti žalobe a ňou uplatnených
nárokov žalobkyne, v okolnosti samotného vykonania pojednávania okresným súdom dňa 06.05.2011,
odvolací súd nevidel porušenie či zmarenie, znemožnenie realizácie procesných práv žalovaného, a to
v miere, ktorá by znamenala odňatie jeho možnosti konať pred súdom.

Tiež bolo vychádzané z § 119 ods. 1 veta prvá OSP v znení ku dňu vykonania pojednávania 06.05.2011,
podľa ktorého pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť a z ust. §
101 ods. 1 OSP, podľa ktorého účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä
tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na
pokyny súdu. Ide o premietnutie ústavného práva na súdnu (a inú právnu) ochranu (čl. 46 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky); pri rozhodovaní bolo odvolacím súdom zohľadnené, že každý má právo, aby sa
jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky). Uvedené (ústavou
zaručené) práva boli v prípade žalovaného v postupe prvostupňového súdu vo vzťahu k namietanému
vykonaniu pojednávania 06.05.2011 dodržané, pričom bolo súčasne a rovnako prihliadané i na práva
žalobkyne. Odvolací dôvod o odňatí možnosti žalovaného konať pred súdom prvého stupňa bol potom
i z uvedených dôvodov vyhodnotený ako neopodstatnený.

Okresný súd preto správne konštatoval splnenie podmienok pre možnosť vykonania pojednávania a
rozhodnutia v neprítomnosti žalovaného v súlade s § 101 ods. 2 OSP, keďže dôvod uvádzaný žalovaným
pre odročenie pojednávania, nebol okresným, a ani následne krajským súdom vyhodnotený ako dôležitý
dôvod. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ktoré
vyhodnotil ako podrobné, náležité i čo do vyhodnotenia dôvodu neúčasti žalovaného na pojednávaní
pred okresným súdom dňa 06.05.2011 a tiež na záver ním prijatý, v zmysle ktorého žalovaným tvrdený
dôvod neúčasti nemožno považovať za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania.

Je potrebné zdôrazniť, že podľa ust. § 125 OSP výsluch žalovaného ako účastníka konania je len jedným
z dôkazných prostriedkov, a pokiaľ v konaní pred okresným súdom k veci boli produkované iné dôkazy, z
ktorých okresný súd ustálil dôvodnosť nároku žalobkyne, tak ani z tejto roviny nebolo možné konštatovať,
že by postupom okresného súdu došlo k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom. Krajský
súd zdôrazňuje, že nedošlo k porušeniu ani ústavou garantovaných práv žalovanému ako účastníkovi
súdneho konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ide o právo, v danom prípade
žalovaného ako účastníka konania, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v
jeho prítomnosti s tým, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, pričom k realizovaniu
tohto práva žalovaným postupom okresného súdu, ktorý je vyhodnotený krajským súdom vyššie, boli
žalovanému vytvorené podmienky. Pokiaľ toto aj ústavou dané právo žalovaný nenaplnil, nevyužil ho,
tak bol správny postup okresného súdu, ktorý je povinný aplikovať, tak ako už bolo odvolacím súdom

konštatované, aj ust. § 6 OSP, a to postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby
ochrana práv bola rýchla a účinná, v spojení s ust. § 114 ods. 1 OSP, podľa ktorého je súd povinný
pripraviť pojednávanie tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní. Krajský
súd k úplnosti veci poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 96/99,
podľa ktorého právnej vety ...„výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov.
Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“.

Krajský súd vychádzal súčasne pri závere, že výsluch účastníka je len jedným z dôkazných prostriedkov,
tiež z ust. § 120 ods. 1 veta druhá OSP, podľa ktorého súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov
vykoná. Postup okresného súdu, ktorý pri rozhodovaní vychádzal z dostupných dôkazov, bol súladný
okrem ust. § 120 ods. 1 OSP, § 101 ods. 2 OSP i s konštantnou judikatúrou vyšších súdov Slovenskej
republiky, z ktorej sa poukazuje na R č. 37/1993, podľa ktorého judikátu „nevykonanie dôkazov
navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom“.
Tiež podľa R č. 125/1999, „ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované
účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie
možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť
a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení“. Podľa R č. 164/2003-I. „Ústava Slovenskej
republiky neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na
procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to,
či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na
jeho vykonanie“. Odvolacím súdom bolo konštatované, že samotným nevypočutím žalovaného v konaní
pred okresným súdom na pojednávaní dňa 06.05.2011, teda nevykonaním dôkazného prostriedku podľa
§ 131 ods. 1 OSP, nedošlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. V tejto súvislosti odvolací súd
upriamuje pozornosť na priebeh pojednávania na súde prvého stupňa dňa 19.04.2011, na ktorom, po
poučení podľa § 120 ods. 4 OSP, žalovaný dostal priestor na ním požadované oboznámenie sa so
žalobcom doloženými listinami i na označenie ďalších dôkazov. Z nich navrhoval opakovane vypočuť
svedkyňu Androvičovú. Následne žalovaný dostal priestor i na rozsiahle záverečné zhrnutie svojej
argumentácie, obrany voči žalobe, v záverečnom prednese, protokolovanom do zápisnice okresného
súdu na č.l. 321 - 327 spisu. I z tohto postupu okresného súdu nebolo možné vyhodnotiť nemožnosť
(odňatie) žalovaného konať pre súdom v danej veci.

Žalovaný v odvolaní tiež namietal, že zákonnosť postupu okresného súdu je nepreskúmateľná, a to v
časti, v ktorej nebola vyhodnotená okresným súdom dôležitosť ním tvrdeného dôvodu na odročenie
pojednávania. Krajský súd v súvislosti s touto námietkou poukazuje na odôvodnenie napadnutého
rozsudku na č.l. 340 spisu, v zmysle ktorého je zrejmé, že okresný súd žalovaným uvedený dôvod
na odročenie pojednávania posudzoval v zmysle § 101 ods. 2 OSP, v dôsledku posúdenia ktorého
potom prijal záver, že „dôvod uvedený v žiadosti o odročenie pojednávania nevyhodnotil za dôležitý
dôvod, ktorý by vytváral procesnú prekážku v prejednaní veci v neprítomnosti odporcu“. Táto odvolacia
námietka zostala bez právnej relevancie k namietanému postupu okresného súdu, ktorý bol krajským
súdom vyhodnotený za dostatočný a súladný so zákonnou úpravou.

Žalovaný v odvolaní tvrdil, že k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom malo dôjsť i tým, že
argumentáciu žalovaného ako účastníka konania o zmluvnej pokute ako samostatného záväzku,
okresný súd v odôvodnení „odignoroval“. Okresný súd sa podľa názoru krajského súdu dostatočne
zaoberal obranou žalovaného a nemožno prijať záver, že žalovaného v tomto smere ako účastníka
„odignoroval“. Okresný súd náležite zdôvodnil, v súlade so zákonnou úpravou, priznaný nárok žalobkyne
a to aj v časti uplatnenej zmluvnej pokuty, nielen odkazom, ale aj citáciou príslušnej zákonnej úpravy,
jej aplikáciou na daný skutkový stav veci, a tiež bližším zdôvodnením uvedeného právneho inštitútu a
ozrejmením myšlienkových postupov a právnych úvah, ktorými sa spravoval. Z odôvodnenia rozsudku
súdu prvého stupňa nevyplýva, že by žalobkyňou uplatnená zmluvná pokuta bola posudzovaná ako
príslušenstvo veci (pohľadávky), pričom rozhodnutie okresného súdu v tejto časti, napriek predmetnej
námietke žalovaného, je dostatočne určité a zrozumiteľné. Pre úplnosť k námietke žalovaného, že
okresný súd argumentáciu žalovaného ako účastníka konania o zmluvnej pokute ako samostatného
záväzku v odôvodnení „odignoroval“, zdôrazňuje krajský súd, že okresný súd dal odpoveď na jeho
kľúčovú argumentáciu, majúcu pre vec podstatný význam, dostatočne objasnil skutkový a právny stav

a pokiaľ aj nepovedal explicitne, že „zmluvná pokuta nie je príslušenstvom veci“, tak takáto povinnosť
použiť práve tento termín vyžadovaný, resp. preferovaný žalovaným mu ani nevznikla.

Vzhľadom na charakter uvedených odvolacích námietok, krajský súd poukazuje na konštantné závery,
v zmysle ktorých Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. l a čl. 36 ods. l Listiny základných práv a slobôd je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu a že takéto odôvodnenie musí obsahovať
aj rozsudok odvolacieho súdu (uznesenie z 3. júla 2003 sp.zn. IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny stav (uznesenie z 23. júna 2004
sp.zn. III. ÚS 209/04).

Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z
potreby transparentnosti spravodlivosti, ktorá je podstatnou náležitosťou každého rozhodnutia súdu.
Ustanovenie § 157 ods. 2 OSP treba chápať aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie, a vykladať a
uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok T. E.
v. Španielsko z 21. januára 1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a
musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda
nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (E. Z. ca Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A; B. V. ca Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; T. ca Grécko z 29. mája 1997; B. ca Francúzsko z 19. februára 1998, Komisia
stanovisko vo veci E.R.T. ca Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91 a Ústavný súd Slovenskej
republiky napr. I ÚS 17/01, l ÚS 226/03, II ÚS 261/06, III ÚS 74/08, l ÚS 181/08).

V tejto súvislosti považuje odvolací súd za podstatné uviesť, že vyššie konštatované požiadavky
odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu splnil.

Aj z tohto komplexného nazerania na celý priebeh prvostupňového konania, nebol opodstatnený záver
o odňatí možnosti žalovaného konať pred súdom. Nebolo zistené, že by postupom okresného súdu v
prvostupňovom konaní došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces v intenciách čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v jeho rámci ust. § 18 OSP o rovnakom postavení účastníkov v
občianskom súdnom konaní.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobkyňou na preukázanie jej tvrdení v rámci
uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie
dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni 8.345,51 Eur s príslušenstvom a
uplatnenú zmluvnú pokutu. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vykladá, ktoré
skutočnosti má preukázané, a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Týmto dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania,
ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci.

Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu o tom, že medzi účastníkmi
došlo k vzniku záväzkového právneho vzťahu, ako medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti a
to Zmluvou o nájme, uzavretou písomne, pri dojednaní podstatných náležitostí. Nájomnú zmluvu krajský
súd vyhodnotil v zhode s okresným súdom ako platnú nájomnú zmluvu, z ktorej potom posudzoval
otázku existencie vzájomných nárokov žalobkyne ako prenajímateľa a žalovaného ako nájomcu podľa
§ 673 a § 674 Občianskeho zákonníka, vo väzbe na ust. § 8 zákona č. 116/1990 Zb. S poukazom na
čl. VI. Nájomnej zmluvy a § 9 zákona č. 116/1990 Zb. v platnom znení, žalobkyňa predložila návrh
na ukončenie zmluvného vzťahu ku dňu 31.07.2003 dohodou, v dôsledku čoho okresný súd potom
dôvodne ustálil, že nájomný vzťah medzi účastníkmi založený Nájomnou zmluvou ku dňu 31.07.2003,
ku ktorému dátumu si žalobkyňa uplatnila voči žalovanému svoje zmluvné nároky, trval. Predmetom

Nájomnej zmluvy bol nájom nebytových priestorov, za užívanie ktorých žalovanému vznikla povinnosť
zaplatiť žalobkyni dohodnuté nájomné. Bolo preukázané, že žalovaný predmetné nájomné žalobkyni v
lehote splatnosti neuhradil, čím sa dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku, ktorý
mal voči žalobkyni. Ak okresný súd za tohto skutkového stavu konštatoval, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobkyni dohodnuté nájomné za dobu existencie nájomného vzťahu a v súvislosti s porušením
povinnosti žalovaného riadne a včas zaplatiť žalobkyni dojednané nájomné, vzniklo potom žalobkyni
právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorá bola zmluvnými stranami platne dojednaná v Nájomnej
zmluve, tak s týmto záverom sa krajský súd stotožnil.

Odvolací súd považuje za podstatné zdôrazniť, vzhľadom na argumentáciu žalovaného ohľadom
dátumovej konkretizácie vzniku omeškania s plnením peňažného záväzku (nájomného) žalovaným,
že okresný súd postupoval správne, keď bral za rozhodujúci moment určenia omeškania s plnením
peňažného záväzku žalovaným, dátum nasledujúci po dátume splatnosti predmetných faktúr, (tak ako
to vyplýva z odôvodnenia na č.l. 347 spisu) vo väzbe na čl. IV. Nájomnej zmluvy (dohoda o zmluvnej
pokute). Právna úprava zmluvnej pokuty v Obchodnom zákonníku (§ 300 až § 302) je len doplnením
právnej úpravy tohto inštitútu obsiahnutej v Občianskom zákonníku (§ 544 a § 545). Zmluvná pokuta
patrí k zabezpečovacím prostriedkom záväzkového práva. Je to dohodou účastníkov určená peňažná
suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi, ak poruší svoju zmluvnú povinnosť. Možno ju dohodnúť
aj pre prípad omeškania so splatením peňažného záväzku a to takým spôsobom, že jej výška bude tiež
závislá na dobe, po ktorú trvá porušenie zmluvnej povinnosti, napr. percentuálnou sadzbou za každý
deň alebo za každý mesiac omeškania, teda za vymedzený čas. V tejto súvislosti krajský súd podporne
poukazuje i na Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Obdo/11/2008, zo dňa 11. decembra 2008, v
zmysle ktorého „zmluvná pokuta je jedným z právnych prostriedkov slúžiacim na zabezpečenie zmluvnej
povinnosti. Právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 544 a § 545 Občianskeho zákonníka vyžaduje
pre platné dojednanie zmluvnej pokuty, okrem písomnej formy, vymedzenie zmluvnej povinnosti, ktorá
má byť takto zabezpečená a jednoznačnú dohodu o výške zmluvnej pokuty, resp. spôsobu jej určenia.“
Má akcesorickú povahu, pri svojom vzniku predpokladá existenciu hlavného záväzku, na zabezpečenie
ktorého má slúžiť. Inštitút zmluvnej pokuty plní v určitom zmysle slova funkciu paušalizovanej náhrady
škody. Výška zmluvnej pokuty musí spĺňať kritérium primeranosti, inak by dohoda o nej mohla byť
neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, prípadne by neprimerane vysoká zmluvná pokuta v obchodných
vzťahoch mohla byť dôvodom moderačného oprávnenia súdu, teda dôvodom na jej zníženie súdom.
Moderačné právo súdu upravuje § 301 Obchodného zákonníka. Jeho podstata spočíva v tom, že súd
môže znížiť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu so zreteľom na hodnotu a význam zabezpečovanej
povinnosti, pričom hranicou takého zníženia je výška škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia
porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta.

Je potrebné zdôrazniť, že okresný súd na návrh účastníka mohol rozhodovať, či zmluvnú pokutu
(ne)prizná v celej výške, t.j. vo výške v akej bola stranami dojednaná a svojím moderačným právom
zasiahnuť do zmluvných vzťahov účastníkov a tieto primeraným spôsobom modifikovať. V danom
prípade však opodstatnene bral zreteľ najmä na skutočnosť, že ide o právny vzťah medzi podnikateľmi,
ktorí mohli a mali odborne a zodpovedne posúdiť primeranosť a únosnosť dojednanej zmluvnej pokuty,
ako aj posúdiť mieru rizika pri jej dohode, s ktorým postupom sa krajský súd stotožnil. Zákonným kritériom
posúdenia primeranosti zmluvnej pokuty je hodnota zabezpečovacej povinnosti a jej význam. Napriek
tomu, že nejde v danom prípade o zanedbateľný postih, tak ako konštatoval okresný súd nemožno bez
ďalšieho prijať záver, že ide o zmluvnú pokutu neprimerane vysokú. Krajský súd v zhode s okresným
súdom poukazuje na to, že žalovaný ako podnikateľ a navyše osoba znalá práva podpisom zmluvy
prevzal dobrovoľne svoj záväzok a výšku zmluvnej pokuty ovplyvnenej dobou porušenia zabezpečenej
povinnosti sám svojím konaním výrazne ovplyvnil. Porušovanie povinnosti platiť nájomné v občiansko-
právnych a obchodno-právnych vzťahoch zvyšuje požiadavky na zmluvnú úpravu zabezpečovacích
inštitútov v záujme dosiahnutia preventívnej, reparačnej, ako aj sankčnej funkcie. Kritériom posúdenia
primeranosti nemôže byť len celková výška uplatnenej zmluvnej pokuty k okamihu rozhodovania súdu,
ak výška zmluvnej pokuty priamo závisí na dobe trvania omeškania dlžníka so splnením povinnosti,
ktorú dohoda o zmluvnej pokute zabezpečuje. Prijatý záver krajského súdu podporne dotvrdzuje i
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 10. 2009, sp. zn. 2MObdo/3/2009, v zmysle ktorého „ Zmluvná
pokuta je dohodnutá peňažná čiastka, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade, že nesplní
svoju zmluvnú povinnosť, ku ktorej sa zaviazal a to bez ohľadu na to, či porušením povinnosti, vznikla
veriteľovi škoda. Zmluvnou pokutou možno vylúčiť spory o náhradu škody, ktoré by inak mohli vzniknúť.
Pokutu možno dohodnúť tak pre prípad nesplnenia zmluvnej povinnosti vôbec, ako aj pre prípad

porušenia akejkoľvek inej zmluvnej povinnosti. Nie je rozhodujúce, ako zmluvné strany označia svoju
dohodu, prípadne, či použijú priamo termín „zmluvná pokuta", ale rozhodujúci je obsah ich dohody.
Dohodou o zmluvnej pokute možno zaistiť splnenie určitej zmluvnej povinnosti, vyplývajúce z akejkoľvek
zmluvy, dokonca aj zo zmluvy inominátnej, pravda, pokiaľ to jej charakter pripúšťa. Dohoda o zmluvnej
pokute, ako zaisťovací prostriedok, je závislá na existencii hlavného záväzku, ktorý je zmluvnou pokutou
zabezpečený.“ Vzhľadom na eurokonformný prístup krajský súd podporne poukazuje i na Rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky z 22. novembra 2006, sp. zn. 33 Odo 61/2005, v zmysle ktorého
na neprimeranosť zmluvnej pokuty nie je možné poukazovať so zreteľom na jej celkovú výšku, ak je
dôsledkom dlhodobého omeškania a s tým spojeného navyšovania o inak primeranú „dennú sadzbu“
zmluvnej pokuty. Opačný prípad je neprijateľný, keďže vo svojich dôsledkoch by zvýhodňoval dlžníka
(čím dlhšie by si dlžník svoje povinnosti neplatil, tým viac by bol zvýhodnený pri posudzovaní prípadnej
neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty) a znamenal by spochybnenie funkcií, ktoré má zmluvná pokuta
plniť.

Žalovaný tiež namietal, že okresný súd ho napadnutým výrokom zaviazal zaplatiť aj tie zmluvné
pokuty, ktoré vznikli a u ktorých nastala splatnosť až v dobe po podaní žaloby, teda analogicky ako
úroky z omeškania, dokonca aj zmluvnú pokutu, ktorá by vznikla po právoplatnosti rozsudku, a že
žalobou možno uplatniť iba nárok na splatný dlh v lehote splatnosti neuhradený. Žalobou na plnenie
nemožno uplatniť nároky, ktoré vzniknú v budúcnosti, a ktoré budú splatné v budúcnosti, preto je
dôležitým, v prípade rozhodovania o priznaní zmluvnej pokuty, ustáliť otázku, či uplatnený nárok na
zaplatenie zmluvnej pokuty sa stal splatným pred podaním žaloby. Právna úprava zmluvnej pokuty v
Obchodnom zákonníku (§ 300 až § 302) je len doplnením právnej úpravy tohto inštitútu obsiahnutej v
Občianskom zákonníku (§ 544 a § 545). Krajský súd opakovane zdôrazňuje, že zmluvná pokuta patrí
k zabezpečovacím prostriedkom záväzkového práva. Je to dohodou účastníkov určená peňažná suma,
ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi, ak poruší svoju zmluvnú povinnosť a možno ju dohodnúť
aj pre prípad omeškania so splatením peňažného záväzku a to takým spôsobom, že jej výška bude
tiež závislá na dobe, po ktorú trvá porušenie zmluvnej povinnosti (napr. percentuálnou sadzbou za
každý deň alebo za každý deň omeškania). V prvostupňovom konaní bolo jednoznačne preukázané, že
účastníci dojednali zmluvnú pokutu pre prípad omeškania s plnením nájomného v čl. IV. Nájomnej zmluvy
percentuálnou sadzbou, s presným stanovením začatia plynutia doby omeškania. Bolo tiež preukázané,
že žalovaný predmetné nájomné žalobkyni v lehote splatnosti neuhradil. K splatnosti nájomného
dohodnutého v zmluve došlo pred podaním žaloby, t.j. pred 16.03.2005. Okresný súd uložil žalovanému
zaplatiť žalobkyni zmluvnú pokutu vo výške 0,5 % denne zo sumy 1.456,88 Eur od 23.03.2003, zo
sumy 1.456,88 Eur od 19.04.2003, zo sumy 1.456,88 Eur od 18.05.2003, zo sumy 1.456,88 Eur od
20.06.2003, všetko až do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, z čoho vyplýva, že zmluvná
pokuta ako dôsledok porušenia povinnosti žalovaným sa stala splatnou ešte pred podaním žaloby, avšak
jej výška je závislá na dobe, po ktorú trvá porušenie predmetnej zmluvnej povinnosti. Prijatý záver
krajského súdu korešponduje i s Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. marca 2008, sp. zn. 4
Cdo 222/2005, v zmysle ktorého „Zmluvná pokuta patrí k zabezpečovacím prostriedkom záväzkového
práva. Je to dohodou účastníkov určená peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi, ak
poruší svoju zmluvnú povinnosť. Možno ju dohodnúť aj pre prípad omeškania so splatením peňažného
záväzku, a to takým spôsobom, že jej výška bude tiež závislá na dobe, po ktorú trvá porušenie zmluvnej
povinnosti (napr. percentuálnou sadzbou za každý deň alebo za každý mesiac omeškania, teda za
vymedzený čas)“. Vzhľadom na eurokonformný prístup krajský súd podporne poukazuje i na Rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky z 26. mája 1999, č.k. 29 Cdo 969/99, v zmysle ktorého dojednanie
výšky zmluvnej pokuty, či spôsob jej určenia je vecou dohody účastníkov, zmluvnú pokutuje preto možno
dojednať percentuálnou sumou za každý deň či mesiac alebo rok omeškania - teda rovnakým spôsobom
ako v prípade úrokov z omeškania a na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 8. februára
2007 pod sp. zn. 21/2006, v zmysle ktorého zmluvná pokuta, na rozdiel od úrokov z omeškania, nie je
ani príslušenstvom pohľadávky (ide o samostatný nárok), ani opakujúcou sa dávkou; povinnosť platiť
zmluvnú pokutu sa preto spravuje zásadne odlišnými pravidlami, než je to pri povinnosti platiť úroky
z omeškania. Na prijaté závery krajského súdu, že zmluvná pokuta nie je príslušenstvom uplatnenej
pohľadávky žalobkyne, zostala bez relevantného vplyvu námietka žalovaného, že žalobkyňa nebola
vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku z tohto nároku, a z čoho by podľa žalovaného malo vyplývať,
že okresný súd tento nárok posudzoval ako príslušenstvo pohľadávky. Postup okresného súdu podľa
zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov( ďalej len „zák. č. 71/1992
Zb.“), je samostatným („poplatkovým“) konaním, ktoré neovplyvňuje posúdenie a následne rozhodnutie
žalobou uplatneného nároku vo veci samej.

Žalovaný v odvolaní namietal, že podľa odôvodnenia rozsudku okresného súdu faktúra č.
„6203“ ( správne má byť 62003) bola splatná dňa 10.09.2003, avšak žalovanému bola doručená
faktúra č. 62003 so splatnosťou 17.08.2003. Krajský súd konštatuje, že súčasťou spisového materiálu
je len faktúra č. 62003 so splatnosťou 10.09.2003 (č.l. 24 spisu), pričom v priebehu celého konania
nebola existencia inej faktúry s totožným označením, avšak rozdielnym dátumom splatnosti, žalovaným
preukázaná.

Žalovaný v odvolaní tiež namietal, že faktúra č. 62003 so splatnosťou 17.08.2003, faktúra č. 72003
splatná dňa 17.08.2003, faktúra č. 12003 splatná dňa 31.05.2003 a faktúra č. 22003 so splatnosťou
29.05.2003 mu boli doručené až dňa 10.12.2003. V súvislosti s touto odvolacou námietkou krajský
súd opätovne konštatuje, že súčasťou spisového materiálu je len faktúra č. 62003 so splatnosťou
10.09.2003 (č.l. 24 spisu), pričom v priebehu celého konania nebola existencia inej faktúry s totožným
označením, avšak rozdielnym dátumom splatnosti, žalovaným preukázaná. Nárok žalobkyne uplatnený
faktúrou č. faktúra č. 72003 splatnou dňa 17.08.2003 bol okresným súdom zamietnutý, tak ako vyplýva
z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Existenciu faktúry č. 12003 splatnej dňa 31.05.2003, faktúry
č. 22003 so splatnosťou 29.05.2003 ako takých, ale ani ich väzbu na žalobou uplatnený nárok
žalobkyne, žalovaný vôbec nepreukázal, v dôsledku čoho potom aj táto odvolacia námietka, týkajúca sa
ich doručenia až dňa 10.12.2003, zostala bez relevancie na krajským súdom konštatovanú správnosť
záverov okresného súdu.
Pokiaľ žalovaný namietal, že závery okresného súdu pri riešení a hodnotení otázok uplatnenej zľavy
z ceny nájmu pri hodnotení ich dôvodnosti a účinnosti odstúpenia žalovaného od Nájomnej zmluvy
nezodpovedajú skutkovému a dôkaznému stavu veci, tak táto námietka žalovaného zostala bez bližšej
konkretizácie a zdôvodnenia. Preto v tejto súvislosti krajský súd poukazuje na výsledky vykonaného
dokazovania a prijaté závery okresného súdu, v zmysle ktorého žalovaný uplatnil zľavu z nájmu spolu
s návrhom na odpustenie nájomného a to až v rámci odstúpenia od zmluvy zo dňa 09.04.2003, avšak
nepreukázal okamih doručenia tohto jednostranného úkonu žalobcovi. Z obsahu odstúpenia od zmluvy
žalovaným (č.l. 55 spisu) vyplýva, že odstupuje od zmluvy dňom 30.06.2003. Ak potom za tohto stavu,
okresný súd nevyhodnotil odstúpenie žalovaného od zmluvy ako relevantné, ktoré by malo za následok
ukončenie zmluvného vzťahu medzi účastníkmi, tak s týmto záverom sa krajský súd stotožnil. Pre
úplnosť odvolací súd dodáva, že aj v prípade, že by doručenie relevantného odstúpenia od zmluvy
žalobkyni žalovaný preukázal, podľa názoru krajského súdu by to nemalo vplyv na nárok na zmluvnú
pokutu, ktorý vznikol ešte pred odstúpením od zmluvy. Správnosť tohto záveru vyplýva podporne i
z Rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky z 25. júna 2003, sp. zn. 33 Odo 131/2003, a tiež z
Rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo 7. júna 2007, sp.zn. 26 Odo 1188/2005, na ktoré krajský
súd z eurokonformného prístupu poukazuje.
V tejto súvislosti podporne krajský súd poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. 9.
2011, sp.zn. 3 Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je
činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a
s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného
hodnotenia dôkazov.“
Odvolací súdu uvádza, že ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného
súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom
konaní. Daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120
ods. 1 veta tretia OSP o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by
ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd
rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní, vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu v napadnutom
výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 8.345,51 Eur s príslušenstvom a zmluvnú
pokutu potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP.
Voči rozsudku krajského súdu nebolo krajským súdom pripustené dovolanie v zmysle návrhu žalovaného
v odvolaní z 20.06.2011 (č.l. 361 spisu) podľa § 238 ods. 3 OSP, pretože z dôvodov uvádzaných
žalovaným nemožno považovať potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu za rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Žalovaným uvádzaný dôvod pre pripustenie dovolania bol, že „súd prvého
stupňa priznal rozsudkom aj nároky na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktoré v čase podania žalobného
návrhu neboli splatné, v podstate urobil alternatívne záver, že buď žalobou na plnenie možno uplatniť
na súde právo na nesplatný dlh, alebo že zmluvná pokuta je príslušenstvo pohľadávky“. Krajský súd v
súvislosti s týmito závermi žalovaného, považuje za podstatné uviesť, že tieto konštatovania žalovaného,
neko-korešpondujú s odôvodnením napadnutého rozsudku, tak po stránke skutkovej, ale ani s prijatými
právnymi závermi okresného súdu. Okresný súd v rámci svojho odôvodnenia nekonštatoval, že
žalobkyňou uplatnená zmluvná pokuta je len príslušenstvom, čo vyplývalo i z jeho odôvodnenia pri
posudzovaní tohto nároku, keď prioritne bola posudzovaná dôvodnosť uplatneného nároku žalobkyne
za nájom, ktorého výška bola zmluvne účastníkmi dohodnutá. Až po tom, čo okresný súd konštatoval,
že žalovaný si svoju zmluvnú povinnosť nesplnil, bol posudzovaný nárok žalobkyne na zaplatenie
zmluvnej pokuty, čoby samostatného zmluvne zakotveného nároku. Správnosť tohto záveru dotvrdzuje i
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Obo/29/2008 zo dňa 26. mája 2009, v zmysle ktorého „Podľa názoru
najvyššieho súdu zmluvná pokuta nie je príslušenstvom pohľadávky, ale samostatným majetkovým
nárokom oprávneného a je ju možné samostatne vymáhať. Úrok z omeškania naopak je príslušenstvom
pohľadávky.“ Ak teda žalovaný svoje závery bližšie neodôvodnil, možno sa len domnievať, že pri svojich
záveroch vychádzal z percentuálneho určenia sadzby dohodnutej zmluvnej pokuty, ktorej konečná
výška je závislá na dobe, po ktorú trvá porušenie zmluvnej povinnosti. Krajský súd však konštatuje, že
žiadne zákonné ustanovenie nevylučuje, aby zmluvná pokuta bola určená percentuálne a jej výška bola
závislá na dobe, po ktorú trvá porušenie zmluvnej povinnosti. Na dotvrdenie správnosti tohto záveru
len podporne opätovne poukazuje krajský súd na Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. marca
2008, sp. zn. 4 Cdo 222/2005, v zmysle ktorého „Zmluvná pokuta patrí k zabezpečovacím prostriedkom
záväzkového práva. Je to dohodou účastníkov určená peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť
veriteľovi, ak poruší svoju zmluvnú povinnosť. Možno ju dohodnúť aj pre prípad omeškania so splatením
peňažného záväzku, a to takým spôsobom, že jej výška bude tiež závislá na dobe, po ktorú trvá
porušenie zmluvnej povinnosti (napr. percentuálnou sadzbou za každý deň alebo za každý mesiac
omeškania, teda za vymedzený čas). Má akcesorickú povahu, pri svojom vzniku predpokladá existenciu
hlavného záväzku, na zabezpečenie ktorého má slúžiť. Inštitút zmluvnej pokuty plní v určitom zmysle
slova funkciu paušalizovanej náhrady škody. Výška zmluvnej pokuty musí spĺňať kritérium primeranosti,
inak by dohoda o nej mohla byť neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, prípadne by neprimerane vysoká
zmluvná pokuta v obchodných vzťahoch mohla byť dôvodom moderačného oprávnenia súdu, teda
dôvodom na jej zníženie súdom.“
Krajský súd v súvislosti so svojimi závermi, v zmysle ktorých nepripustil dovolanie z dôvodov
uvádzaných žalovaným poukazuje na § 238 ods. 3 OSP, ktorým „ustanovením zákon zveruje oprávnenie
odvolaciemu súdu založiť výrokom prípustnosť dovolania proti rozsudku v prípade, ak toto rozhodnutie
je zásadného právneho významu. Úvahu súdu v tomto smere zákon ohraničuje rámcom posúdenia
zásadnosti právneho významu rozhodnutia po právnej stránke a prípustnosť dovolania neznamená
možnosť vysloviť prípustnosť dovolania ľubovoľne. Procesná možnosť odvolacieho súdu založiť
prípustnosť dovolania ani v tomto rámci nesmie viesť k prenášaniu ťažiska rozhodovania odvolacieho
súdu na súd dovolací.“ (z Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 51/2011
zo dňa 29. februára 2012).
Krajský súd rozhodoval v odvolacom konaní len v rozsahu podaného odvolania o veci samej. Keďže v
prvostupňovom konaní nebolo rozhodované o trovách konania z dôvodu postupu okresného súdu podľa
§ 151 ods. 1, 3 OSP, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 4 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.