Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, May 9, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/332/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114200580
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8114200580.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov
senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu CEE COLLECT FUND 1 LTD,
so sídlom Agiou Nikolaou, 67-69, 1st floor, Flat/Office 103, Egkomi, 2408, Nikózia Cyprus, právne
zastúpeného advokátska kancelária Gallo, s.r.o., so sídlom Jilemnického 30, Martin, proti žalovanému
L. V., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom evidovaným na adrese P. XX, L., o zaplatenie 1 592,27 eura

s príslušenstvom, takto o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 9C/63/2014-96
zo dňa 25.06.2015
.

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a o

trovách konania rozhodol tak, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému náhradu
trov konania nepriznal.
V dôvodoch, pre ktoré súd prvej inštancie žalobu zamietol uviedol, že žalobca sa žalobou súdu
doručenou 10.01.2014 domáhal toho, aby súd uložil žalovanému zaplatiť sumu 1.592,27 eura s
príslušenstvom. Po späťvzatí žaloby v časti žiadal, aby súd uložil žalovanému zaplatiť sumu 1.031,09
eura s úrokom z omeškania. Žalobca pohľadávku, zaplatenia ktorej sa domáhal nadobudol, ako v žalobe

uviedol, na základe zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorú uzavrel 20.08.2012 s postupcom Všeobecnou
úverovou bankou, a.s. Predmetom postúpenia bola pohľadávka zo zmluvy o poskytnutí flexipôžičky, na
základe ktorej postupca Všeobecná úverová banka ako veriteľ poskytla žalovanému ako dlžníkovi úver
vo výške 60.000,- Sk s mesačnou splátkou 1.553,13 Sk.
Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca napriek výzve nepredložil súdu dôkaz o tom, že pred
postúpením pohľadávky bola žalovanej (správne žalovanému - pozn. odv. súdu) doručená výzva v

zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Konštatoval, že žalobca súdu oznámil, že výzvou nedisponuje.
Podľa súdu prvej inštancie výzva, ktorá je uvedená v § 92 ods. 8 zákona o bankách vo vete prvej
nie je právnym úkonom. Ide o tzv. fakticky úkon, ktorý je nevyhnutnou podmienkou možnosti ďalšieho
právneho úkonu, a to postúpenia pohľadávky zo strany banky, a to aj preto, že postúpením pohľadávky
banky dochádza k prelomeniu bankového tajomstva. V prípade, ak tento fakticky úkon vykonaný
nebol, neplatný bude aj následný právny úkon. Podľa súdu žalobca žalobou uplatnenou pohľadávku

nenadobudol a na jej uplatňovaní v súdnom konaní nie je aktívne vecne legitimovaný, preto žalobu bez
ďalšieho zamietol.
Priprávnomposúdenívychádzalsúdprvejinštanciezust.§92ods.8zákonač.483/2001Z.z.obankách
a z ustanovení Občianskeho zákonníka - § 524 ods. 1, § 526 ods. 1 a ods. 2.
Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 1 konštatujúc, že žalobca bol v konaní neúspešný,
nemá právo na náhradu trov. Žalovanému súd náhradu nepriznal z dôvodu jej neuplatnenia s odkazom

na § 151 ods. 1 O.s.p.2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a), d),
f) O.s.p. Podľa žalobcu súd prvej inštancie pri rozhodovaní pochybil. Námietka nedostatku aktívnej
legitimácie žalobcu je úplne nedôvodná. Pohľadávku zo spotrebiteľského úveru môže veriteľ postúpiť.

Neplatnosť postúpenia pohľadávky môže spôsobiť iba existencia dohody medzi veriteľom a dlžníkom,
že pohľadávku nemožno postúpiť. K postúpeniu pohľadávky nie je potrebný súhlas dlžníka. Žalovaný
v čase postúpenia pohľadávky meškal 1205 dní, jeho meškanie presiahlo jeden rok, v takomto prípade
postúpenie pohľadávky nie je viazané na písomnú výzvu banky. Nedoručenie písomnej výzvy právnym
predchodcom žalobcu žalovaný v konaní ani nenamietal. Žalobca uviedol, že pohľadávka je majetkom

a právo postúpiť pohľadávku je právom užívať majetok v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, dodatkového protokolu č. 1. Žiadal preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ďalej len CSP) vychádzajúc z ust.
§ 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, preskúmal napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie, ako konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP,
bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. CSP a contrario) a dospel k záveru o existencii dôvodov, pre
ktoré bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť.

5. Súd prvej inštancie svoje zamietavé rozhodnutie založil na argumentácii vychádzajúcej z názoru, že

postúpením pohľadávky banky dochádza k prelomeniu bankového tajomstva, preto pred postúpením
pohľadávky banky musí banka zrealizovať fakticky úkon - výzvu uvedenú v § 92 ods. 8 veta prvá zákona
o bankách. Ak taký úkon vykonaný nebol, neplatný je následný právny úkon, t.j. zmluva o postúpení
pohľadávky.

6. Podľa § 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej aj len
„Zákon o bankách“), tento zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, organizáciou, riadením,
podnikaním a so zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace
s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účely regulácie a kontroly bánk,
pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému.

Podľa § 89 ods. 1 tretej vety pred bodkočiarkou Zákona o bankách, banka alebo pobočka zahraničnej
banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona
alebo osobitného predpisu, ak to zákon alebo osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy
ich ustanovení vyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.
Podľa § 91 ods. 1 veta prvá Zákona o bankách, predmetom bankového tajomstva sú všetky informácie

a doklady o záležitostiach týkajúcich sa klienta banky alebo klienta pobočky zahraničnej banky, ktoré
nie sú verejne prístupné, najmä informácie o obchodoch, stavoch na účtoch a stavoch vkladov.
Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka

zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len

časti z toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol 1 rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na základe ktorého vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu

ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému.Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr
smrťou veriteľa, alebo obsah ktorej by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku
pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.

Podľa 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo
dohode s dlžníkom.

7. Postúpenie pohľadávky je inštitútom, prostredníctvom ktorého dochádza v rozsahu predmetu

postúpenia k zmene v subjekte záväzkového vzťahu, konkrétne v zmene v osobe veriteľa; zmena sa
nedotýka práv ani povinností dlžníka. Nie je zrejmé ako dospel súd prvej inštancie k záveru o tom, že
ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách sa má považovať za zákonné podmienky pre platné postúpenie
pohľadávky banky. Z dôvodovej správy k pôvodnému textu Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorá
je interpretačným pravidlom, pritom vyplýva (súčasný text ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách bol v
čase prijatia zákona v ods. 7), že ustanovením § 92 ods. 1 až 7 sa upravujú ďalšie prípady prelomenia

bankového tajomstva.

Zákonom č. 483/2001 Z.z. bol zrušený Zákon o bankách č. 21/1992 Zb., ust. § 38 ods. 9, ktorého bolo
v podstate totožné so znením súčasného ust. § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z., keďže znelo:

Ak je napriek písomnej výzve banky jej klient nepretržite dlhšie ako 120 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke, môže banka svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá
nie je bankou (ďalej len „postupník“). Toto právo banka nemôže uplatniť ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to

neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len časti toho istého peňažného záväzku
voči banke presiahol 1 rok. Pri postúpení pohľadávky je banka povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na základe ktorého vznikla postúpená pohľadávka; banka môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou a klientom
len za podmienok a v rozsahu uvedenom v ods. 8. Ustanovenie tohto odseku sa rovnako vzťahuje aj

na pobočku zahraničnej banky a jej klientov.

Dôsledkami porušenia ust. § 38 ods. 9 zákona č. 21/1992 Zb. sa zaoberal Najvyšší súd Českej
republiky v rozsudku sp. zn. 29Odo/1613/2005 z 29.04.2008. Uviedol, že účelom inštitútu bankového
tajomstva je ochrana klienta pred zverejnením, či podávaním informácií o jeho majetkových pomeroch.

Úprava zmluvného postúpenia pohľadávky v Občianskom zákonníku, ani príslušné ustanovenia
Obchodného zákonníka vo všeobecnosti nezakazujú (pod sankciou prípadnej neplatnosti takéhoto
úkonu) postúpenie pohľadávky len preto, že dôsledkom postúpenia je prelomenie bankového tajomstva.
Ochranu poskytovanú klientovi banky prostredníctvom inštitútu bankového tajomstva je nutné vždy
zvažovať (z hľadiska možných úvah, ktoré takúto ochranu absolutizujú) aj s prihliadnutím k tomu, či a

akýmspôsobomosoba,ktorámábyťtýmtoinštitútomchránená,samaporušujesvojepovinnostiplynúce
z príslušného bankového obchodu (zmluvy o úvere). Zákon o bankách totiž banke tiež ukladá obozretne
hospodáriť a chrániť majetkové záujmy všetkých svojich klientov. Pri plnení tejto povinnosti nemôže byť
bankapripravenáomožnosťzbaviťsavzáujmeostatnýchsvojichklientovrizikovejpohľadávkyvsituácii,
keď dlžník porušuje povinnosť pohľadávku splácať len preto, aby prostredníctvom inštitútu bankového

tajomstva chránila individuálny záujem takéhoto dlžníka. Z hľadiska možných úvah o následkoch
neoprávneného porušenia bankového tajomstva zmluvným postúpením pohľadávky je zjavné, že k
náprave uvedeného stavu nevedie sankcia spočívajúca v neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky.
Plne opodstatnené je preto tam, kde takáto situácia nastane, zvažovať otázky zodpovednosti za škodu,
nie prelamovať platnosť zmlúv o postúpení, osobitne za situácie, keď bolo vecou zmluvných strán, či si v

medziach bankového obchodu dojednajú výhradu zákazu postúpenia podľa § 525 ods. 2 Občianskeho
zákonníka.

8. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať okrem názoru Najvyššieho súdu Českej republiky
na dôsledky porušenia bankového tajomstva uvedeného v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto

rozhodnutia, aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 242/2007 z 03.07.2008,
v ktorom je zdôraznené, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá
neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady.
Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a sním spojená spoločenská, hospodárska funkcia zmluvy. neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, nie
zásadou. Nie je ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ak je taká prax, že všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu

výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.

Rovnaký názor prezentoval aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. I.ÚS 625/03 zo 14.04.2005.

K reštriktívnemu výkladu dôvodu neplatnosti právneho úkonu dospel Ústavný súd Českej republiky aj

v náleze sp. zn. II.ÚS 87/04 zo 06.04.2005. Uviedol, že záver, že určitý právny úkon je neplatný pre
rozpor so zákonom alebo preto, že zákon obchádza musí sa opierať o rozumný výklad dotknutého
zákonného ustanovenia. Nie je možné vystačiť iba s gramatickým výkladom. Významnú úlohu tu
hrá predovšetkým výklad teleologický. Je preto nutné vždy sa pýtať na účel zákonného príkazu, či
zákazu. V súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom má za následok absolútnu neplatnosť
právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnej sfére nie je len ochrana záujmov štátu,

ale predovšetkým ochrana súkromnoprávnych vzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov
podľa zásady „pacta sunt servanda“ (zmluvy sa musia dodržiavať). V súkromnoprávnej sfére platí
zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené, preto každý zákonný zásah do tejto sféry je potrebné vnímať
ako obmedzenie ľudskej slobody, a preto je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov
pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 4 ods. 4 Listiny,

podľa ktorého pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd (v tomto prípade zmluvnej
voľnosti strán) musí byť zohľadnená ich podstata a zmysel a takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané
k iným účelom, než pre ktoré boli stanovené).

Účel Zákona o bankách je definovaný v § 1 tohto zákona, vychádzajúc z citovaných názorov súdnych

autorít je preto potrebné podľa názoru odvolacieho súdu posudzovať aj relevantnosť úkonov veriteľa z
úverového vzťahu, ktorým je banka, pri postupovaní pohľadávok z týchto vzťahov.

9. So zreteľom na dôvody, ktoré uviedol, považoval odvolací súd námietku žalobcu týkajúcu sa
posúdenia platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok súdom prvej inštancie za dôvodnú, rozsudok súdu

prvej inštancie za nie náležite odôvodnený v zmysle § 157 ods. 2 CSP (od 01.07.2016 túto problematiku
upravuje§220ods.2CSP).Jehorozhodnutiejenepreskúmateľné,vrozporesozásadamispravodlivého
súdneho procesu (čl. 46 Ústavy SR). Svoje rozhodnutie tak zaťažil vadou, pre ktorú bolo potrebné
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie podľa §
389 ods. 1 písm. b) CSP.

10. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu, pričom pri rozhodovaní sa
vysporiada so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. Súd prvej inštancie nárok uplatnený
žalobou opätovne posúdi, zohľadní ustanovenia právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa,
v konkrétnom prípade žalovaného ako subjektu majúceho v záväzkovom vzťahu status slabšej zmluvnej

strany a vo veci rozhodne.

11. V novom rozhodnutí rozhodne o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods.
3 CSP).

12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2:1 ( § 3 ods. 1
zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.