Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, September 3, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/58/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3109011561
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tóth

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3109011561.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tótha a sudcov JUDr. Jozefa

Janíka a JUDr. Ondreja Samaša, v trestnej veci proti obžalovanému D.. V. A. a spol., pre trestný
čin poškodzovania veriteľa spolupáchateľstvom podľa § 9 ods.2, § 256 ods.1, 5 Tr.zák. účinného do
31.12.2005, o odvolaniach prokurátora Okresnej prokuratúry v Trenčíne a obžalovaných D.. V. A. a
D.. T. A. proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 15.1.2014, sp. zn. 1T/138/2009, na verejnom
zasadnutí konanom dňa 3.9.2015 v Trenčíne, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods.1 písm.d), ods.3 Tr.por. z r u š u j ús a v napadnutom rozsudku výroky o uložených
trestoch zákazu činnosti.

Na podklade § 322 ods.3 Tr.por. sa obžalovaným

D.. V. A. - nar. X.XX.XXXX v H., trvale bytom K., J. I. č. XXXX/X

a

D.. T. A. - nar. XX.X.XXXX v K., trvale bytom K., J. I. č. XXXX/X

u k l a d á

a to každému z nich podľa § 49 ods.1, § 50 ods.1 Tr.zák. účinného do 31.12.2005 trest zákazu činnosti
spočívajúci v zákaze vykonávania funkcie štatutárneho orgánu v právnických osobách a to u D.. T. A.
na dobu 4 (štyri) roky a u D.. V. A. na dobu 3 (tri) roky.

Podľa § 319 Tr.por. sa odvolanie prokurátora z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 15.1.2014, sp.zn. 1T/138/2009 boli obžalovaní
D.. V. A. a D.. T. A. uznaní vinnými pre trestný čin poškodzovania veriteľa spolupáchateľstvom
podľa § 9 ods.2 k § 256 ods.1, 5 Tr.zák. účinného do 31.12.2005 na skutkovom základe, že ako
konatelia spoločnosti AMAVIKU, s.r.o., Trenčín, Kasárenská č.7, IČO: 34145761, ktorá mala ku dňu
04.02.2003 splatné záväzky voči spoločnostiam UNIPETROL SLOVENSKO s.r.o. (pôvodne ČESKÁ
RAFINÉRSKÁ SLOVAKIA s.r.o.), Bratislava, IČO: 35777087 vo výške 740.948,81 EUR, spol. MOGUL

Slovakia s.r.o., Hradište pod Vrátnom, U ihriska č.300, IČO: 36222992 vo výške 1.779.337,21 EUR,
spol. SLOVNAFT, a.s., Bratislava, Vlčie hrdlo, IČO: 31322832 vo výške 459.718,55 EUR, Monza
„C“, s.r.o., T.G. Masaryka č.1, Nové Zámky, IČO: 36527335 vo výške 218,92 EUR, Verlag Dashofer,
Vydavateľstvo s.r.o., Železničiarska 13, Bratislava, IČO:35730129 vo výške 60,51 EUR a ktoré nebolaschopná splácať, dňa 04.02.2003 predčasne z vlastnej iniciatívy splatili záväzok vo výške 674.251,48
EUR voči ISTROBANKE a.s., pobočka Trenčín, zabezpečený záložným právom na nehnuteľnosti
zapísanej na LV č. XXX v katastrálnom území Zlatovce v okrese Trenčín a v rovnaký deň tieto

nehnuteľnosti spoločne s ďalším majetkom spoločnosti AMAVIKU, s.r.o. Trenčín, v hodnote podľa
znaleckého posudku minimálne 1.266.874,55 Eur (38.165.862,57 Sk) previedli na základe kúpnej
zmluvy uzatvorenej medzi predávajúcim spoločnosťou AMAVIKU, s.r.o., Trenčín, IČO: 34145761, v
zastúpení konateľmi D.. V. A., D.. T. A. a kupujúcim spoločnosťou OMEGA TRADE, s.r.o. Trenčín, dňa
04.02.2003 za sumu 60.000.000,- Sk na spoločnosť OMEGA TRADE, s.r.o., Trenčín, peniaze nevložili

na účet ani do pokladne spoločnosti AMAVIKU, s.r.o. Trenčín, následkom čoho spoločnosť AMAVIKU,
S.r.o., Trenčín dostali do úpadku a uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 4K 17/03-49 zo dňa
29.09.2003 bol na majetok AMAVIKU, spol. s r.o. so sídlom Kasárenská 7, 911 05 Trenčín, IČO: 34
145 761 vyhlásený konkurz, čím spoločnostiam UNIPETROL SLOVENSKO s.r.o. (pôvodne ČESKÁ
RAFINÉRSKÁ SLOVAKIA s.r.o.), MOGUL Slovakia, s.r.o., SLOVNAFT, a.s., Monza "C", s.r.o., Verlag
Dashofer, vydavateľstvo s.r.o., spôsobili škodu najmenej vo výške 1.266.874,55 Eur (38.165.862,57 Sk).

Za to boli odsúdení: Obžalovaný D.. V. A. podľa § 256 ods. 5 Trestného zákona účinného do 01.01.2006
na trest odňatia slobody v trvaní 2 roky, výkon ktorého mu bol podľa § 58 ods. 1 písm. a) a § 59
ods. 1 Trestného zákona účinného do 01.01.2006 podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní
3 roky. Podľa § 49 ods. 1 Trestného zákona a § 50 ods. 1 Trestného zákona účinného do 01.01.2006

bol obžalovanému uložený trest zákazu činnosti vykonávať podnikanie na dobu 3 roky. Obžalovaný
D.. T. A. podľa § 256 ods. 5 Trestného zákona účinného do 01.01.2006 na trest odňatia slobody v
trvaní 2 roky, výkon ktorého mu bol podľa § 58 ods. 1 písm. a) a § 59 ods. 1 Trestného zákona
účinného do 01.01.2006 podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov. Podľa § 49 ods. 1
Trestného zákona a § 50 ods. 1 Trestného zákona účinného do 01.01.2006 bol obžalovanému uložený

trest zákazu činnosti vykonávať podnikanie na dobu 4 (štyri) roky. Podľa § 288 Tr.por. boli poškodení
UNIPETROL SLOVENSKO s.r.o. so sídlom Bratislava, Panónska cesta 7, IČO: 35777089 a Verlag
Dashofer, vydavateľstvo, s.r.o so sídlom Bratislava, Železničiarska 13, IČO 35730129 odkázaní na
občianske súdne konanie.

Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože ho v zákonnej lehote napadli odvolaniami obaja
obžalovaní proti výroku o vine aj treste a tiež prokurátor proti výroku o vine a treste v neprospech
obžalovaných.
Okresný prokurátor v písomných dôvodoch svojho odvolania uviedol, že sa s rozhodnutím okresného
súdu nestotožňuje, nakoľko súd čiastočne nesprávne a jednostranne vyhodnotil dôkazy vykonané na

hlavnom pojednávaní. Podľa jeho názoru obaja obžalovaní spáchali trestnú činnosť tak ako je uvedené
v obžalobe a svojím konaním naplnili formálne znaky žalovaného trestného činu zvýhodňovania veriteľa
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods.2 k § 256a ods.1, ods.3 Tr.zák. účinného do 1.1.2006. Poukázal
na to, že podľa správcu konkurznej podstaty spoločnosti AMAVIKU, s.r.o. F.. F., spoločnosť mala ku
koncu roku 2002 asi 9 veriteľov a napriek uvedenému obžalovaný splatili dňa 4.2.2003 dlh Istrobanke

vo výške 22.000.000,- Sk predčasne a na vlastnú žiadosť a v ten istý deň spoločnosť požiadala o výmaz
záložného práva a za 60.000.000,- Sk predala celý majetok, pričom peniaze nikdy neboli vložené na
účet spoločnosti a to na škodu veriteľov. Konatelia vybrali z účtov všetky finančné prostriedky a zrušil
účty, čo urobili v snahe poškodiť všetkých veriteľov. Poukázal ďalej na zistenia a závery znaleckého
posudku o ekonomickej situácii spoločnosti AMAVIKU, s.r.o., z ktorých vyplynulo, že táto spoločnosť

bola v predĺžení už v roku 2002, niektoré spoločnosti boli pri uhrádzaní dlhov uprednostňované a v čase
splatenia záväzku voči Istrobanke, boli záväzky spoločnosti po splatnosti vo výške 79.000.000,- Sk,
pričom túto sumu v podstate neboli schopní obžalovaní splatiť. Svojím konaním uvedeným v obžalobe
obžalovaní spoločným konaním zmarili uspokojenie svojich veriteľov tým, že zvýhodnili iného veriteľa na
úkor ostatných a ako konatelia právnickej osoby neschopnej plniť svoje záväzky voči viacerým veriteľom,

plnili iba jednému spôsobom nezodpovedajúcim zásade pomerného uspokojenia. Prvostupňový súd
neprihliadol k týmto skutočnostiam, ktoré majú vplyv na celkové posúdenie skutkového stavu. V
danom prípade sa obžalovaní podľa názoru prokurátora dopustili trestného činu zvýhodňovania veriteľa
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods.2 k § 256a ods.1, ods.3 Tr.zák. účinného do 1.1.2006. Vzhľadom na
vyššie uvedené a vychádzajúc z výšky škody 2.609.784,64 €, ktorú obžalovaní svojím konaním spôsobili

a s prihliadnutím na celkové okolnosti prípadu, ako aj neexistenciu poľahčujúcich okolností, je zrejmé,
že už uloženie trestu súdom prvého stupňa v jeho podmienečnej forme u obžalovaných nie je v úmere k
spáchanému činu. Nezohľadňuje dostatočne individuálnu a generálnu prevenciu trestu, ktorú by mohol
splniť len nepodmienečný trest odňatia slobody uložený v dolnej polovici trestnej sadzby so zaradenímdo ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Na základe vyššie uvedeného navrhol
prokurátor podľa § 321 ods.1 písm.b) Tr.por. zrušiť napadnutý rozsudok s tým, aby odvolací súd podľa
§ 322 ods.3 Tr.por. rozhodol sám tak, že uzná obžalovaných vinnými v zmysle obžaloby a obom uloží

nepodmienečný trest odňatia slobody v dolnej polovici trestnej sadzby, na výkon ktorého ich zaradí do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a tiež im uloží trest zákazu činnosti výkonu
podnikania na 5 rokov.

Obžalovaní D.. V. A. a D.. T. A. v písomných dôvodoch odvolania podaných prostredníctvom obhajcu

vytýkali súdu prvého stupňa, že pri rozhodnutí o ich vine jednostranne vzal do úvahy iba dôkazy, ktoré
boli v ich neprospech a nereagoval na dôkazy, ktoré boli vykonané naopak v ich prospech. Pokiaľ sa
týka rozhodnutia ohľadom viny obžalovaného D.. V. A., súd prihliadol len na dôkazy, ktoré svedčili len
o tom, že sa pri „nejakom rokovaní zúčastnil“. Z výpovede Ing. T. A. však jednoznačne vyplýva, že
otec ako druhý konateľ firmy sa zúčastňoval stretnutí, resp. rokovaní, pri ktorých bola jeho prítomnosť
nutná z hľadiska podpísania nejakého dokumentu. Rokovaní sa zúčastňoval zriedkavo, spravidla len

vtedy, ak protistrana trvala na jeho účasti. V zásade však vo firme nerozhodoval o žiadnych podstatných
otázkach, pomáhal viac-menej pri úkonoch ako vklad v hotovosti na účet v banke, resp. niečo splniť na
pokyn D.. T. A.. Podľa názoru obhajoby nebol produkovaný žiadny dôkaz, ktorý by D.. A. usvedčoval
z úmyselného konania a žalovaného trestného činu. Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov ohľadom viny
D.. T. A., dokazovaním nebolo preukázané spáchanie trestného činu uvedeného v skutkovej vete

obžaloby, kde napokon boli evidentne uvedené firmy, ktoré dlžníkmi neboli, pohľadávky zo strany
AMAVIKU, s.r.o. im boli riadne a včas uhradené, čo bolo potvrdené na hlavnom pojednávaní. V ďalšom
poukázali na okolnosti za akých došlo k vyhláseniu konkurzu voči spoločnosti AMAVIKU, s.r.o. a tiež
k vyplateniu pôžičky voči Istrobanke, kde sa nejednalo o klasický úver, ale kontokorentný, ktorý v
čase prolongácie bolo nutné vyplatiť naraz a dohodnúť ďalšie užívanie tohto úveru pre podnikanie.

Vzhľadom na ekonomický stav firmy, boli podmienky pre ďalšie čerpanie tohto úveru neprijateľné. Z
konania spoločnosti Česká rafinérska je zrejmé, že sa snažila zneužiť ich problémy a dostať sa k
majetku spoločnosti AMAVIKU, s.r.o. rôznym manipulovaním a prehadzovaním si pohľadávok medzi
spriaznenými firmami v snahe dosiahnuť vyhlásenie konkurzu. Obžalovaný D.. T. A. uviedol, že svoje
obchodnérozhodnutiasasnažilriešiťtak,abynebolapostihnutáspoločnosť,naďalejfungovala,splácala

pohľadávky a plnila si obchodné záväzky. Obchodovanie a obchodné vzťahy nemožno strihnúť k
nejakému dátumu, je to dlhodobý proces obchodnej činnosti, ktorý ovplyvňujú sporné pohľadávky, súdne
spory a vzájomné uznania pohľadávok. Pokiaľ ide o odvolanie prokurátora vyslovili názor, že trestná
činnosť tak ako je opísaná v skutkovej vete obžaloby nebola preukázaná. Preto odvolanie prokurátora
nepovažujú za dôvodné. Pokiaľ ide o odvolanie smerujúce proti uloženému trestu, toto považujú taktiež

za nedôvodné, pretože nezohľadňuje výrazné porušenie ich práva na spravodlivý proces v primeranej
lehote, keď k začatiu trestného stíhania a následnému vzneseniu obvinenia došlo v rokoch 2003, resp.
2004 a do vynesenia rozsudku uplynulo viac ako 10 rokov. Vzhľadom k uvedenému navrhli, aby odvolací
súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a oslobodil ich spod obžaloby, alternatívne vrátil vec
súdu prvého stupňa s právnym názorom, ktorý by bol v súlade s ich odvolaním.

Naverejnomzasadnutíoodvolaníkonanomzasplneniavšetkýchzákonnýchpodmienokvneprítomnosti
obžalovaného Ing. V. A., zástupca krajskej prokurátorky navrhol podľa § 321 ods.1 písm.b), d), e)
Tr.por. zrušiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu s tým, aby krajský súd v zmysle § 322 ods.3 Tr.por.
sám rozhodol tak, že uzná oboch obžalovaných vinnými v zmysle obžaloby, teda na tam uvedenom

skutkovom základe, ktorým naplnili znaky trestného činu zvýhodňovania veriteľa spolupáchateľstvom
podľa § 9 ods.2 k § 256a ods.1, 3 Tr.zák. účinného do 1.1.2006 a za tento trestný čin navrhol obom
obžalovaným uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody v dolnej polovici zákonnej trestnej sadzby so
zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Taktiež navrhol obom obžalovaným uložiť trest
zákazu činnosti na dobu 5 rokov a o škode rozhodnúť tak, že poškodení budú odkázaní s nárokom na

náhradu škody na občianske súdne konanie. Odvolanie obžalovaných navrhol zamietnuť.

Obhajca obžalovaných JUDr. Ladislav Kuruc uviedol, že sa v plnej miere pridržiava písomných dôvodov
odvolania podaných obžalovanými. Z tam uvedených dôvodov navrhol oboch obžalovaných spod
obžalobyoslobodiťaodvolanieprokurátorazamietnuťakonedôvodné.PokiaľbysúduIng.T.A.dospelk

záveru o vine, poukázal v tejto súvislosti na dĺžku konania od spáchania skutku, ako aj skutočnosť, že má
založenú rodinu, v súčasnosti podniká a preto výrok o zákaze činnosti považuje za neprimerane prísny.Obžalovaný D.. T. A. uviedol, že sa stotožňuje so slovami a návrhom svojho obhajcu, pričom poukázal
na to, že v iných veciach súdy rozhodli a vyslovili právny názor v tom zmysle, že páchateľ sa nemôže
dopustiť trestného činu zvýhodňovania veriteľa, ak svojím konaním sa snaží zabezpečiť ďalší beh

spoločnosti. Podotkol, že v predmetnom období vykonával podnikateľskú činnosť sám a otec mu len
formálne pomáhal.
Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr.por. alebo
nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu

predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por.

Z podnetu podaných odvolaní prokurátorom a obžalovanými krajský súd preskúmal napadnutý rozsudok
v celom rozsahu, nezistiac pritom chyby odôvodňujúce podanie dovolania a odvolaním nevytýkané a
dospel k záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné a odvolania obžalovaných sú dôvodné len vo

vzťahu k uloženému trestu zákazu činnosti.

Odvolací súd uvádza, že okresný súd vykonal v predmetnej trestnej veci na hlavnom pojednávaní
rozsiahle dokazovanie, pričom vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného
činu je napadnutý rozsudok výsledkom konania, pri ktorom súd prvého stupňa postupoval podľa

ustanovení Trestného poriadku a na základe vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové
závery, pričom sa podrobne zaoberal dôkazmi, tak jednotlivo ako aj v súhrne a svoje závery riadne
vysvetlil v odôvodnení rozhodnutia, ktoré je v intenciách ustanovenia § 168 ods.1 Tr.por. Odvolací
súd starostlivo preskúmajúc výrok o vine pritom nezistil v konaní chyby, ktoré by mohli mať vplyv na
riadne objasnenie veci a zistenie, že skutok sa stal a že ho spáchali obžalovaní D.. V. A. a D.. T.

A.. Títo sú usvedčovaní vykonanými dôkazmi, tak ako ich citoval už súd prvého stupňa vo svojom
rozhodnutí, pričom okresný súd tiež v súlade so zisteniami vyplývajúcimi z dokazovania následne
vykonal úpravu skutkovej vety, keď spresnil výšku dlžných súm podľa záverov znaleckého skúmania
a vypustil z jej obsahu tých veriteľov, ktorí ku dňu prevodu nehnuteľností nemali voči spoločnosti
AMAVIKU, s.r.o. splatné pohľadávky alebo ktoré boli splatené bezprostredne, resp. v dohľadnom

čase po tomto dni. Napokon na rozdiel od obžaloby okresný súd skutok aj správne kvalifikoval ako
trestný čin poškodzovania veriteľa spolupáchateľstvom podľa § 9 ods.2, § 256 ods. 1 písm.a), ods.
5 Tr. zákona účinného do 1.1.2006 a to s poukazom na skutočnosť, že úmyslom obžalovaných a ich
konečným cieľom (ako napokon vyplynulo z výpovedí obžalovaného D.. T. A. a svedka H. L.) bolo
predať nehnuteľný majetok spoločnosti nezaťažený záložným právom v prospech ISTROBANKY, a.s..

Je teda zrejmé, že predčasné vyplatenie úveru predstavovalo v danom prípade len vedľajší prostriedok
na dosiahnutie hlavného cieľa, a to vyhnúť sa povinnosti uhradiť pohľadávky veriteľom spoločnosti
tým, že sa spoločnosť AMAVIKU s.r.o zbaví všetkého svojho majetku, ktorý by mohol slúžiť aspoň
čiastočnému uspokojeniu všetkých veriteľov a súčasne by bol na tento účel aj spôsobilý a postačujúci.
Dosvedčuje to aj likvidácia účtov spoločnosti ku dňu 6.5.2003, pričom aj podľa názoru odvolacieho

súdu takéto konanie majúce znaky trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm.a/,
ods. 5 Tr. zákona účinného do 1.1.2006 fakticky konzumuje znaky pôvodne žalovaného trestného činu
zvýhodňovania veriteľa spolupáchateľstvom podľa § 9 ods.2 k § 256a ods.1, ods.3 Tr.zák. účinného
do 1.1.2006. Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaných vo vzťahu k výroku o vine, odvolací súd
uvádza, že nemožno súhlasiť s argumentmi uvádzanými v odvolaní, že nebol produkovaný žiadny

dôkaz o vine obžalovaných a že vykonané dôkazy súd vyhodnotil len v neprospech obžalovaných. Z
odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa jednoznačne a zrozumiteľne vyplýva, ktorými dôkazmi mal
za preukázané, že skutok sa stal a ako aj to, že ho spáchali obaja obžalovaní, pričom tiež okresný súd
na základe vykonaných dôkazov upravil oproti podanej obžalobe skutok a spresnil výšku dlžných súm
v ich prospech. Napokon tiež nemožno súhlasiť s obranou obžalovaných, že v danom prípade nejde

o trestný čin, ale s poukazom na ekonomické aspekty vedenia spoločnosti AMAVIKU, s.r.o a okolnosti
prípadu ide o obchodné vzťahy, pričom obchodné rozhodnutia sa snažili riešiť tak, aby nebola postihnutá
spoločnosť, naďalej fungovala, splácala pohľadávky a plnila si obchodné záväzky. Aj touto obranou sa
zaoberal už súd prvého stupňa a dospel k správnemu záveru, že nejde len o obchodnoprávny vzťah
bez potreby trestnoprávnej ochrany ako krajného riešenia (ultima ratio). Ani podľa názoru odvolacieho

súdu takáto obrana neobstojí a to s poukazom na závery znaleckého posudku Žilinskej univerzity v
Žiline, Ústav súdneho inžinierstva, z ktorého okrem iného vyplynulo, že spoločnosť AMAVIKU, s.r.o.
už od roku 1999 vykazovala záporný hospodársky výsledok a nebola schopná fungovať z vlastných
zdrojov a musela zabezpečovať chod z cudzích zdrojov, ktoré už v roku 2002 prevýšili hodnotu vlastnéhomajetku, kedy možno hovoriť o predĺžení spoločnosti z ekonomického pohľadu. Za takejto situácie mali
obžalovaníakokonateliaspoločnostiprispôsobiťhospodáreniepodnikutak,abymohlaplniťvšetkysvoje
povinnosti, uspokojovať veriteľov pomerne a rovnomerne, prípadne podnikanie ukončiť s poukazom na

ustanovenia zák. č. 382/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, platného v čase
činu. Ak obžalovaní poznajúc ekonomický stav spoločnosti túto preukázateľne spôsobom uvedeným v
skutkovejvetenapadnutéhorozsudkupripraviliojejmajetokaznemožnilivlastnýmveriteľomspoločnosti
čo i len čiastočne uspokojiť svoje pohľadávky, nemožno toto považovať za riadne hospodárenie a
nepochybne svojim konaním naplnili znaky trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 a

5 Tr. zákona účinného do 1.1.2006, tak ako je uvedené vyššie. Napokon, čo sa týka odvolacej námietky
vo vzťahu k obžalovanému D.. V. A., túto správne už súd prvého stupňa vzhliadol ako nedôvodnú s
poukazom na výpovede svedkov D.. I. E., D.. Q. F., P. U., F. Q., D.. P. Q. ako aj D.. T. B., z ktorých
vyplynulo, že spoločnosť AMAVIKU, s.r.o. aktívne riadili obaja obžalovaní, teda aj obžalovaný D.. V. A.
ako jeden z konateľov spoločnosti zapísaných v Obchodnom registri Okresného súdu Trenčín, pričom
v prejednávanom prípade vzhľadom na hodnotu prevádzaných nehnuteľností bola nutná účasť oboch

obžalovanýchpripodpisekúpnejzmluvyzodňa4.2.2003oprevodenehnuteľnostíanaktorejsúoverené
podpisy oboch obžalovaných.

Vyššieuvedenéskutočnostisúlentienajdôležitejšie,naktoréodvolacísúdpovažovalzanutnépoukázať
z pohľadu podaných odvolaní, pričom s ďalším podrobným odôvodnením týkajúcim sa hodnotenia

dôkazov, ustálenia skutkového stavu, subjektívnej a objektívnej stránky, teda i právnej kvalifikácie,
odvolací súd v plnej miere odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa v celom
rozsahu stotožnil a preto odvolania prokurátora a obžalovaných v tomto smere nepovažoval za dôvodné.

Následne odvolací súd preskúmajúc výrok o treste zistil, že pri ukladaní trestu okresný súd správne

prihliadol na všetky skutočnosti a zásady dôležité z hľadiska jeho ukladania, najmä na spôsob spáchania
činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľov, ich
pomery a možnosti nápravy, pričom odvolací súd sa nestotožnil s názorom prokurátora, že by v danom
prípade obžalovaným uložené tresty odňatia slobody na spodnej hranici zákonom stanovenej trestnej
sadzby v trvaní 2 roky s jeho podmienečným odkladom a to u D.. V. A. na skúšobnú dobu v trvaní 3

roky a D.. T. A. na skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov spolu s uloženým trestom zákazu činnosti u D..
V. A. na dobu 3 roky a u D.. T. A. na dobu 4 roky, boli neprimerane mierne a účel trestu by splnil
len nepodmienečný trest odňatia slobody. Odvolací súd uvádza, že aj keď na jednej strane je nutné
skonštatovať pomerne vysokú závažnosť protispoločenského konania obžalovaných s poukazom na
spôsobený následok, na druhej strane odvolací súd vzal do úvahy skutočnosť, že obžalovaným nič

nepriťažovalo, naopak obom poľahčovalo v zmysle § 33 písm. g) Tr.zák., že pred spáchaním trestného
činu viedli riadny život. Dôležitou okolnosťou v tomto smere je aj uplynutie dlhej doby od spáchania
skutku a samotná dĺžka konania v predmetnej veci, na ktorú súd musel prihliadnuť, ktorá dokonca v
určitých prípadoch odôvodňuje použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia pri ukladaní trestu.
Preto po zvážení všetkých skutočností dôležitých z hľadiska ukladania trestu dospel aj odvolací súd

k záveru, že trest odňatia slobody uložený súdom prvého stupňa s jeho podmienečným odkladom
za súčasného uloženia trestov zákazu činnosti nie je neprimerane miernym. Preskúmaním výroku o
uložených trestoch zákazu činnosti obom obžalovaným však odvolací súd zistil, že na ich uloženie síce
boli splnené zákonné podmienky, avšak pokiaľ ide o ich formuláciu, (trest „zákazu podnikania“), táto
je veľmi všeobecná, nekonkrétna a teda v rozpore so zákonom. Z uvedených dôvodov a na podklade

odvolania obžalovaných odvolací súd podľa § 321 ods.1 písm.d) Tr.por. zrušil v napadnutom rozsudku
výroky o uložených trestoch zákazu činnosti u oboch obžalovaných a sám rozhodol tak, že obžalovaným
D.. V. A. a D.. T. A. uložil, každému z nich, podľa § 49 ods.1, § 50 ods.1 Tr.zák. účinného do 31.12.2005
trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze vykonávania funkcie štatutárneho orgánu v právnických
osobách a to u D.. T. A. na dobu 4 (štyri) roky a u D.. V. A. na dobu 3 (tri) roky. Pri výmere tohto trestu

zákazu činnosti zohľadnil súd mieru a podiel jednotlivých obžalovaných na spáchaní skutku, tak ako to
urobil aj súd prvého stupňa pri ukladaní skúšobných dôb.

Napokon súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov správne a zákonne rozhodol o uplatnenej
náhrade škody, keď poškodené spoločnosti UNIPETROL SLOVENSKO s.r.o. so sídlom Bratislava,

Panónska cesta 7, IČO: 35777089 a Verlag Dashofer vydavateľstvo, s.r.o so sídlom Bratislava,
Železničiarska 13, IČO 35730129 odkázal na občianske súdne konanie, s poukazom na prebiehajúce
konkurzné konanie, v ktorom si uplatnili svoje pohľadávky voči spoločnosti AMAVIKU, s.r.o.Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný

prostriedok.