Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 8, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/112/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616204837
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5616204837.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a

členov senátu JUDr. Jozefa Turzu a JUDr. Ladislava Mejstríka, v spore žalobcu Prima banka Slovensko,
a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej M. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom N.
XXX, o zaplatenie 1 715,21 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš, č. k. 6Csp/7/2016-52 zo dňa 29. decembra 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, v ktorom žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku o trovách
konania, potvrdzuje.

Vo zvyšnej časti, odvolaním nenapadnutej, ponechal rozsudok nedotknutý.

Žalovaná nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1) Napadnutým rozsudkom súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 136,01 eur, vo zvyšku
žalobu zamietol a žalovanej priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2) V Špecifikácii podania žalobca tvrdil, že žalovanej malo byť poskytnuté povolené prečerpanie vo
výške 1 500,- eur, ale nepredložil písomnú zmluvu, ktorou by bolo jednak dojednané takéto povolené
prečerpanie a najmä, ktorá by obsahovala podmienky, za ktorých banka poskytovala žalovanej takéto

finančné prostriedky. Pokiaľ teda žalobca poskytol žalovanej od 03. 12. 2012 povolené prečerpanie
vo výške 1 500,- eur, jednalo sa o spotrebiteľský úver, hoci nepreukázal, že by žalovanej poskytol
tieto finančné prostriedky na základe písomnej zmluvy, a preto, ak žalobca umožnil žalovanej čerpať
aj finančné prostriedky, ktoré nemala na svojom účte, má voči žalovanej nárok iba na vrátenie sumy,
ktorú žalovaná skutočne vyčerpala. Vzhľadom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010
Z. z. nemá nárok na žiadne úroky z úveru, ani poplatky. Pokiaľ úroky a poplatky boli upravené
v Podmienkach banky, príp. v jej Sadzobníku, alebo iných ňou vydaných dokumentoch, jedná sa

o podmienky jednostranne stanovené bankou, obsah ktorých žalovaná, ako spotrebiteľka, nemala
možnosť ovplyvniť a potom sa jedná o neprijateľné zmluvné ustanovenia, na základe ktorých žalobcovi
nie je možné priznať žiadne nároky. Zo Zmluvy o rastovom osobnom účte vyplýva dojednanie iba
základného poplatku "Štandard" - aj keď výška tohto poplatku nebola v Zmluve uvedená, žalovaná si
musela byť vedomá toho, že za vedenie účtu jej bude banka účtovať poplatok. Podľa výpisov z účtu za
obdobie od 01. 05. 2013 do 31. 12. 2013, ktorým zodpovedá aj špecifikácia vypracovaná žalobcom, ako
príloha k Špecifikácii podania, výbery z účtu žalovanej boli vo výške 1 302,88 eur a za to isté obdobie

boli zaúčtované v prospech účtu vklady spolu vo výške 1 194,17 eur. K rozdielu, ktorý predstavuje mínus
108,71 eur, súd započítal ešte na ťarchu účtu žalovanej dojednané poplatky ""štandard" vo výške 27,30
eur (3,90 x 7 mesiacov), čím sa debetný zostatok na účte žalovanej zvýšil na 136,01 eur, ktorú sumu súd
žalobcovi priznal. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. Ako nedôvodný súd vyhodnotil aj návrh žalobcu napriznanie úrokov z úveru vo výške 28 % ročne. K tomu, aby sa veriteľ mohol voči spotrebiteľovi domáhať
priznania úrokov z úveru, musel by preukázať uzatvorenie písomnej zmluvy so zákonom stanovenými
náležitosťami uvedenými vyššie. O trovách rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP.

3) Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby súd rozhodnutie
zmenil a vyhovel jeho žalobe. Žalobca mal za to, že pokiaľ súd považoval jeho návrh za neúplný, mal
ho vyzvať na doplnenie v zmysle ust. § 43 ods. 1 OSP, resp. 129 ods. 1 CSP. Mal za to, že na daný
vzťah sa mal aplikovať zákon č. 258/2001 Z. z. a nie zákon č. 129/2010 Z. z., pričom predmetný zákon

neobsahoval ustanovenie, podľa ktorého sa pre absenciu písomnej formy mala zmluva považovať za
bezúročnú a bez poplatkov. S poukazom na skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy o účte ešte nebol v
platnostizákonoplatobnýchslužbách,apretobolonutnépostupovaťpodľaObchodnéhozákonníka,mal
za to, že všetky náležitosti zmluvy nemuseli byť obsiahnuté v jednom dokumente. V zmysle uvedeného
upozornil aj na ust. § 18 ZoSÚ. Skutočnosť, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená
ako jeden dokument, vyplýva aj z obsahu rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veci C-42/15

(Home Credit vs. Biróová). Nestotožnil sa s názorom súdu, že by mu nemali patriť úroky z úveru po jeho
zosplatnení. Tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté
peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch.

4) K podanému odvolaniu sa žalovaná nevyjadrila.

5)Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý
rozsudok vo výroku, v ktorom žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku o trovách konania, podľa ust. § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Vo zvyšnej časti (vo výroku, ktorým žalobe čiastočne vyhovel),

odvolaním nenapadnutej, ponechal rozsudok nedotknutý.

6) Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v
tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v
takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keď ani zo strany odvolateľa neboli v

priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie
v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

7) Odvolateľ argumentoval nesprávnosťou procesného postupu prvoinštančného súdu, spočívajúceho
v tom, že (súd) nevyzval žalobcu na odstránenie vád neúplného návrhu, hoci ho považoval za neúplný,

ale meritórne o ňom rozhodol.
8) Rozhodnutie súdu prvej inštancie však nie je založené na závere (uvedenom v bode 7 tohto
odôvodnenia), ktorý odvolateľ vytýka, ale dôvodom zamietnutia žaloby je neunesenie dôkazného
bremena žalobcom. Okresný súd totiž (správne) považoval predložený návrh za úplný z pohľadu opisu
podstatných a rozhodujúcich skutkových tvrdení (§ 150 ods. 1 CSP), ako i náležitostí podania (§ 127

CSP) a ani podľa názoru odvolacieho súdu nebol daný dôvod na výzvu v zmysle § 129 ods. 1 CSP (ako
tvrdí odvolateľ), nakoľko by tým už (súd) neprimerane nahrádzal aktivitu žalobcu a porušil (by) základný
princíp rovnosti sporových strán (nepožadoval by totiž náležitosti neúplného návrhu, ale ďalšie dôkazy
potrebné pre zabezpečenie procesného úspechu žalobcu). Odvolateľ totiž mylne zamieňa neúplnosť
žaloby (ktorú skutočnosť okresný súd netvrdil, ani nie je daná) ako dôvod na odmietnutie podania

a neunesenie dôkazného bremena ako dôvod pre meritórne zamietnutie žaloby. Zhrnúc opísané, k
vytýkanej nesprávnosti - t. j., že súd prvej inštancie považoval návrh za neúplný, ale na odstránenie
vád nevyzval - podľa odvolacieho súdu nedošlo.

9) Pokiaľ žalobca argumentoval tým, že v čase uzavretia zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových

produktov a služieb 01.07.2005 a zmluvy o povolenom prečerpaní dňa 02.08.2005 platil zákon č.
258/2001 Z. z. a nie zákon č. 129/2010 Z. z., mal odvolací súd za to, že ani jedna uvedená zmluva nie
je súčasťou spisu, nebolo preukázané pred súdom prvej inštancie, že zmluva o povolenom prečerpaní
účtu bola uzavretá písomne (na tom nezmenia nič ani odvolateľom priložené listiny k odvolaniu). Aj
predmetný zákon (zákon č. 258/2001 Z. z.) obsahoval ustanovenia o tom, kedy je zmluva bez úrokov

a bez poplatkov, pričom v prípade absencie písomnej formy je neplatná. Vzhľadom na to, že súd prvej
inštancie nemal preukázané písomné uzavretie zmluvy, už skôr vychádzal pri posudzovaní právneho
vzťahu z faktického stavu, t. j. pri jeho posudzovaní vychádzal z dátumu, kedy došlo k prečerpaniu účtu
a v tom čase účinného zákona. S takýmto postupom sa stotožnil aj odvolací súd.10) Žalobca ďalej argumentoval skutočnosťou, že VOP/OP/sadzobník sú súčasťou zmluvy. Odvolací
súd mal zhodne so súdom prvej inštancie za to, že účtované úroky a poplatky neboli individuálne

dohodnuté, pričom za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal
síce spotrebiteľ (žalovaný) možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich
obsah. V danom prípade nijako žalovaný obsah sadzobníka poplatkov ovplyvňovať nemohol. Takisto
pokiaľ išlo o VOP, tieto majú slúžiť na dojednania technického alebo vysvetľujúceho charakteru a nemali
by sa v nich nachádzať dojednania úrokov, či iných poplatkov, pokiaľ ich spotrebiteľ (žalovaný) nemôže

individuálne s dodávateľom (žalobcom) dohodnúť. Keďže úroky ani poplatky neboli so žalovanou
dohodnuté, správne súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi na ne nárok.
11) Pokiaľ žalobca namietal závery rozsudku súdneho dvora C-42/2015, je potrebné dať do pozornosti,
že i v tomto rozhodnutí sa konštatuje, že Smernica 2008/48/ES nebráni tomu, aby členský štát vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere patrí do pôsobnosti tejto
smernice a musí byť podpísaná zmluvnými stranami a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania

savzťahujenavšetkynáležitostitejtozmluvy.Tujepotrebnépoukázaťnato,žeZákonospotrebiteľských
úveroch č. 129/2010 Z. z. v ustanovení § 9 presne špecifikuje podstatné náležitosti zmluvy, z čoho
vyplýva, že tieto náležitosti musia byť i podpísané účastníkmi zmluvy. Teda v prípade, že by tieto
náležitosti zmluvy boli obsiahnuté vo Všeobecných obchodných podmienkach, minimálne je potrebné,
aby tieto boli účastníkmi zmluvy i podpísané.

12) Odvolateľ ďalej namietal v odvolaní skutočnosť, že by mu mali patriť úroky z omeškania popri
riadnych úrokoch z úveru. V súdnej praxi sa zmluvné dojednanie o povinnosti platiť úroky popri úrokoch
z omeškania označilo za obchádzanie zákonného pravidla zakotveného v § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka o administratívnom strope úrokov z omeškania (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove

sp. zn. 6Co 182/2011). Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa má za následok absenciu
požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku
a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle
cenyobetovanejpríležitostiveriteľa,ktorýtým,ženemáistinuúverukdispozícii,nemôžestoutonakladať
a produkovať zisk. Po nadobudnutí splatnosti úveru (či už celého alebo jednotlivých splátok) veriteľovi

vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu splatnosti úveru (alebo
jeho časti). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba
(pretože tieto sú už splatné) a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by
mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol
založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kedy by bol spotrebiteľ vystavený všetkým

sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky
zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by
sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby ku
zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu
plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd uvedené v žiadnom prípade nemôže

pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za
situácie,ževeriteľsimôženárokovaťamôžesadomôcťjednorazovéhovráteniapeňažnýchprostriedkov
z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere (bližšie pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp.
zn. 6Co/190/2014).

13) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, nakoľko
žalovaná, aj keď ostala v odvolacom konaní nečinná, mala v ňom úspech, a preto by mala nárok na
náhradu trov odvolacieho konania. Vzhľadom na jej nečinnosť v odvolacom konaní jej súd nárok na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (návrh nepodala a zo spisu jej trovy nevyplývajú).

14) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).