Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Wednesday, May 25, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/41/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5713203832
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:5713203832.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne G.. U., bývajúcej v W., zastúpenej
splnomocnenkyňou JUDr. Rudolf Adamčík, advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom v Bratislave,
Liptovská 2/A, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Rudolf Adamčík, proti žalovanej Imperial
VITAMINS, s. r. o., so sídlom vo Vrútkach, Horná 13, zastúpenej JUDr. Gabrielou Reichovou, advokátkou
vMartine,PavlaMudroňa26,oochranuosobnostianáhradunemajetkovejujmy,vedenomnaOkresnom

súde Martin pod sp. zn. 5C/37/2013, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30.
septembra 2015 sp. zn. 10Co/73/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej
inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Žiline (ďalej tiež len „odvolací súd“) zhora označeným rozsudkom potvrdil žalobu
zamietajúci rozsudok Okresného súdu Martin (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“
a spolu s odvolacím súdom tiež „nižšie súdy“) zo 17. septembra 2014 č. k. 5C/37/2013-269. Rozhodol
tiež o trovách konania. Takéto rozhodnutie odôvodnil stotožnením sa s právnym posúdením veci súdom
prvej inštancie, ako aj s odôvodnením jeho rozsudku a nezistením žiadneho pochybenia ani v zisťovaní

skutkového stavu, pričom na podporu rozhodnutia súdu prvej inštancie doplnil niekoľko poznámok (k
širším súvislostiam prípadu).

2. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podala včas dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“).
Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie
odôvodnila ustanoveniami § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho

poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „O. s. p.“), podľa ktorých jej
odvolací súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom. Za postup odnímajúci možnosť konať
pred súdom považuje nedostatočné a preto aj nepreskúmateľné (arbitrárne) odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu, ktoré je nepresvedčivé a nastoľuje množstvo nezrovnalostí a otázok. V prípade
zistenia odvolacieho súdu o nedostatku dôvodov, ktoré nedávajú spoľahlivý podklad pre výrok
rozhodnutia, mal podľa dovolateľky odvolací súd bez ďalšieho takéto rozhodnutie zrušiť (hoc by sa aj

výrok mohol ukázať v budúcnosti správnym), keďže odvolaciemu súdu neprináleží svojím rozhodnutím
nahrádzať odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu. Odvolací súd argumentuje skutočnosťami,
ktoré žalobkyňa netvrdila a nevysporiadal sa ani s jej námietkou, že zmluva o spolupráci so žalovanou
neobsahovala dojednania o spôsobe odstránenia propagačných materiálov, pretože ona (dovolateľka)
považovala takéto dojednanie za náležiace dohode medzi žalovanou a reklamnou spoločnosťou, ktorá
fotografiu zverejnila. Neobjasnil ani dôvod, pre ktorý mala byť žalobkyňa zaťažená dôkazným bremenom

na preukázanie skutočnosti, že použitie jej podobizne na propagáciu afrodiziák nebolo predmetom
zmluvymedzispornýmistranami,atútoskutočnosťnepovažovalistranyani zasporné.Napokonnedávaodpoveď ani na otázku, prečo nepovažuje používanie podobizne žalobkyne po 30. septembri 2012
žalovanou na reklamné účely za neoprávnený zásah do jej práva na ochranu podobizne.

3. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej
len „C. s. p.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“),
pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže však dovolanie

tu bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho
stavu existujúceho v čase jeho podania, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p. Dôvodom pre
takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C. s. p. o spravodlivosti ochrany
porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane
naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za
účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 C. s. p.), ako aj ďalšieho základného princípu

o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods.
1 C. s. p.).

4. Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie dovolania a rozhodnutie o ňom
zostala zachovaná i po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného procesného práva (v tejto súv.

por. tiež § 10a ods. 1 O. s. p., § 35 C. s. p. i nedostatok osobitnej úpravy v Civilnom mimosporovom
poriadku, teda v zákone č. 161/2015 Z. z.), po zistení, že dovolanie bolo podané včas aj naň oprávnenou
osobou, dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému tento
mimoriadny opravný prostriedok prípustný nie je.

5. Dovolaním šlo podľa úpravy procesného práva, účinnej v čase začatia dovolacieho konania v tejto
veci, napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O. s.
p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudkom odvolacích súdov boli upravené v ustanovení §
238 O. s. p., prípustnosť dovolania bez ohľadu na formu rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu výskytu
tzv. zmätočnostných vád potom vymedzovalo ustanovenie § 237 O. s. p.

6. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. bolo dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia
bolo dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci a podľa odseku 3 potom tiež proti rozsudku

odvolaciehosúdu,ktorýmbolpotvrdenýrozsudoksúduprvéhostupňa,akodvolacísúdvyslovilvovýroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

7. Prípustnosť dovolania podľa § 238 O. s. p. tu do úvahy neprichádza. Dovolanie totiž smeruje
proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval (a
vylúčené preto muselo byť aj odchýlenie sa odvolacím súdom od právneho názoru vysloveného
súdom dovolacím - ktorý tu nebol), nešlo tu ani o prípad vyslovenia prípustnosti dovolania vo výroku
potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu s poukazom na zásadný právny význam rozhodnutia

(kde je inak rozhodujúcim len faktor pripustenia dovolania a nie polemika na tému, či je správnym
názor odvolacieho súdu o nedostatku zásadného právneho významu rozhodnutia a ním determinované
nepripusteniedovolanianavzdorytomu,žeotoúčastníkžiadal,akbymaloísťotakýtoprípad)anapokon
ani o prípad potvrdenia rozsudku vyslovujúceho neprijateľnosť zmluvnej podmienky v tzv. spotrebiteľskej
veci.

8. S prihliadnutím k úprave z ustanovenia § 242 ods. 1 vety druhej O. s. p., ukladajúcej dovolaciemu
súdu povinnosť vždy prihliadať aj na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p. (či už
je táto dovolaním namietaná alebo nie), ako aj k obsahu dovolania sa dovolací súd neobmedzil len na
skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je

prípustné podľa § 237 O. s. p.9. Žalobkyňa procesné vady podľa § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. nenamietala a existenciu
žiadnej z takýchto vád nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania tak z týchto ustanovení vyvodiť
nemožno.

10. Pokiaľ šlo o vadu i namietanú podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom), u tejto (rovnako ako u všetkých vád podľa § 237
ods. 1 O. s. p.) je jedným zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (bez potreby
na ňom i v tejto konkrétnej veci čokoľvek meniť) tiež to, že rozhodujúcim tu nie je názor (subjektívne

presvedčenie) dovolateľky, že konanie pred odvolacím súdom, či oboma nižšími súdmi a/alebo jeho
výsledok je zaťažené(-ý) niektorou takouto vadou, ale len objektívna skutočnosť (zistenie dovolacieho
súdu), že treba usudzovať na výskyt niektorej takejto vady. V prejednávanej veci však o prípad takéhoto
zistenia nešlo.

11. V prejednávanej veci malo podľa dovolania tvrdenú zmätočnostnú vadu založiť to, že odvolací ako

aj prvoinštančný súd svoje rozhodnutia dostatočne neodôvodnili (urobili ich nepreskúmateľnými).

12. Vo vzťahu k tejto námietke je potrebné uviesť, že na zasadnutí občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.

13. Pri vyjdení z tohto stanoviska má dovolací súd za to, že obsah spisu v prejednávanej
veci nedáva podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť vyššie odcitovanej právnej vety.
Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,
stanoviskáúčastníkovkonania(dnesstránsporu-pozn.najvyššiehosúdu)kprerokúvanejveci,výsledky
vykonaného dokazovania, obsah odvolania žalobkyne aj vyjadrenia žalovanej k takémuto odvolaniu.

Aj keď neobsahuje i citáciu ustanovení právnych predpisov, z ktorých vyvodil svoje právne názory
vysvetlené v odôvodnení, dôvodom takéhoto opomenutia tu evidentne bola relatívna strohosť rozhodnej
úpravy v Občianskom zákonníku v spojitosti s citáciou a výkladom takejto úpravy už súdom prvej
inštancie a (do tretice) s neexistenciou čohokoľvek, z čoho by šlo usudzovať na nestotožnenie
sa odvolacieho súdu s právnym posúdením veci prvoinštančným súdom. Najvyšší súd pritom podotýka

ním už opakovane v minulosti uvádzané a síce, že treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej
inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s
potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu.

14. V špecifickom prípade postupu odvolacieho súdu, predpokladaného ustanoveniami § 219 ods. 1

a 2 O. s. p. (použitými aj odvolacím súdom v prejednávanej veci napriek výslovnému odvolaniu
sa len na odsek 1), inak bez akejkoľvek zmeny prevzatými i do dnes platných ustanovení § 387 ods.
1 a 2 C. s. p. (podľa ktorých 1/ odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne a 2/
ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody), je pritom postačujúcim,
ak odvolací súd v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie
právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak po obsahovej stránke zahŕňa aj
odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Dopĺňanie ďalších dôvodov na podporu argumentácie
prvoinštančného súdu (zo strany súdu odvolacieho) pritom v tomto prípade nie je pravidlom (ale naopak

výnimkou) a spravidla nebýva možným vtedy, ak súd prvej inštancie odvolaciemu súdu (povedané
obrazne) vezme vietor z plachiet - tým, že sa v rámci odôvodňovania svojho rozhodnutia, neskôr
podrobovaného prieskumu v odvolacom konaní, sám objektívne uspokojivým spôsobom vysporiada so
všetkými relevantnými (právne významnými) argumentmi všetkých účastníkov konania a ani odvolanie
neprinesie nič iné, než polemiku s takýmito jeho úvahami. Ak odvolací súd naopak túto možnosť mať

bude a rozhodne sa ju aj využiť, z pohľadu možného odňatia účastníkom možnosti konať pred súdom
takýmto jeho postupom môže byť významným len to, či sa jeho doplňujúca argumentácia nedostane
do takého stretu s argumentáciou prvoinštančného súdu, pri ktorom by už boli namieste úvahy oprekvapivosti záverov odvolacieho súdu alebo iné úvahy o správnosti ním zvoleného postupu. Ani o
prípad takéhoto stretu ale v tejto veci nešlo.

15. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na
spravodlivésúdnekonanievyplývatotižajpovinnosťvšeobecnéhosúduzaoberaťsaúčinnenámietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS
46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie rozsudku je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., primerane

platí aj na rozhodnutia vydané v procesnej forme uznesení (§ 167 ods. 2 O. s. p.) a tieto normy sa
uplatňujú aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.); odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní však nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
ibanatie,ktorémajúrozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaní,zostalispornéalebosúnevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového (dnes prvoinštančného) rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v
odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená,

že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (dnes strany sporu),
keď z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé len všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti
objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).

16. Pri nazeraní na argumentáciu z dovolaním napádaného rozsudku odvolacieho súdu z tohto

uhla pohľadu nebolo možné považovať za arbitrárny záver odvolacieho súdu o tom, že žalobkyni
sa nepodarilo preukázať neoprávnené zasahovanie žalovanej do osobnostných práv žalobkyne
používaním jej podobizne (žalobkyne) aj po 30. septembri 2012 (v období, v ktorom už vzťahy žalobkyne
a žalovanej neboli kryté ich zmluvou o spolupráci). Odvolací súd totiž objektívne uspokojivým (nech aj
pre žalobkyňu môžbyť subjektívne neprijateľným) spôsobom vysvetlil, že za takéto zasahovanie

by v posudzovanom kontexte malo byť považované len uzavretie žalovanou aj v období po 30.
septembri 2012 nových zmlúv o propagácii jej výrobkov s využitím podobizne žalobkyne a
naopak bolo vecou tu neprítomného (či presnejšie nepreukázaného) vymienenia si žalobkyňou, aby
používanie jej podobizne žalovanou v súvislosti s propagáciou produktov žalovanej bolo ukončené
ihneď poukončenítrvaniazmluvnéhovzťahuúčastníčok.Nejdepritomnevidieťrozdielmedzireklamnou

kampaňou kontrahovanou po zániku zmluvného vzťahu žalobkyne a žalovanej a reklamnou kampaňou
z obdobia krytého zmluvou, doznievajúcou však i v neskoršom čase v dôsledku nevyjednania si
žalobkyňou tiež záväzku (žalovanej) odstrániť jej podobizeň z reklamných nosičov, ktorý odvolací súd
príhodne ilustroval za pomoci príkladu s volebnými a inými obdobnými kampaňami. Akceptovať pritom
treba i názor, podľa ktorého práve dojednanie žalobkyne so žalovanou o odstránení reklamy s

podobizňou žalobkyne ihneď po ukončení ich zmluvného vzťahu by nútilo žalovanú takéto dojednanie
urobiť aj súčasťou zmlúv s prevádzkovateľmi billboardov, ak však tu nebolo prvotného dojednania
medzi žalobkyňou a žalovanou, existenciu následnej povinnosti žalovanej postarať sa po 30. septembri
2012 o odstránenie podobizne žalobkyne z billboardov (rozumej tých zazmluvnených do 30.
septembra 2012 vrátane) nebolo o čo oprieť.

17. Podobne nedostatok dôvodov nešlo vytknúť argumentácii v časti používania podobizne
žalobkyne na webových stránkach žalovanej, kde opäť odvolací súd objektívne zrozumiteľným
spôsobom objasnil, prečo tu bolo treba usudzovať na neunesenie dôkazného bremena (resp. v
nezanedbateľnej časti konania i bremena tvrdenia). Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je pritom

celkom zrejmé (a zodpovedá i obsahu spisu), že pre úspech žaloby založenej na neoprávnenom
využívaní podobizne žalobkyne v súvislosti s propagáciou afrodiziák bolo kľúčovým buď preukázanie
takej zmeny podoby webových stránok žalovanej po 30. septembri 2012, pri ktorej došlo k spojeniu
podobizne žalobkyne okrem skoršieho produktu „Super prsia“ aj s afrodiziakami alebo preukázanie toho,
v čom konkrétne sa vizualizácia webových stránok žalovanej mala dostať (v tomto prípade samozrejme

len v čase trvania zmluvného vzťahu účastníčok) do stretu s dojednaniami zo zmluvy o spolupráci;
odvolanie ani dovolanie žalobkyne však v tomto smere nepriniesli nič iné, než polemiku s argumentáciou
oboch nižších súdov.

18. Ani doplňujúce poznámky odvolacieho súdu zo záveru odôvodnenia jeho rozsudku, týkajúce sa

1/ uplatňovania žalobkyňou len finančnej náhrady nemajetkovej ujmy bez požiadavky na upustenie od
neoprávnených zásahov, 2/ rozdielov medzi súhlasom s vyhotovením podobizne a súhlasom s
jej ďalším používaním a 3/ obrany žalovanej vykazujúcej neprehliadnuteľné trhliny, neboli tým, čo
by spôsobovalo nepreskúmateľnosť rozsudku (tu rozumej pre už vyššie spomínanú možnosť kolízietakejto argumentácie s argumentáciou súdu prvej inštancie). Prvá z takýchto poznámok totiž výsledok
konania predstavovaný procesným neúspechom žalobkyne neovplyvnila a ani ovplyvniť nemohla, keďže
sa ňou reagovalo iba na špecifické okolnosti prípadu v prejednávanej veci, v ktorom požiadavka na

zdržanie sa zásahov nebola (na rozdiel od iných prípadov zásahov do práva na ochranu osobnosti)
celkom vylúčenou. Druhá sa pri nepopieraní rozdielov medzi jedným i druhým súhlasom obmedzila na
konštatovanie neexistencie preukázaného absolútneho nesúhlasu žalobkyne s použitím jej podobizne
a poukaz na účelovosť argumentácie majúcej presvedčiť o opaku. Napokon tretia poznámka bola síce
v časti konštatovania porušenia zmluvného vzťahu pokračujúcou reklamnou kampaňou s podobizňou

žalobkyne na internete aj po 30. septembri 2012 právne problematickou (pre nevysvetlenie odvolacím
súdom, aký zmluvný vzťah to mal byť v januári, resp. februári 2013, teda až po skončení zmluvného
vzťahu účastníčok na základe zmluvy o spolupráci porušený), ani takáto čiastková problematičnosť
však nespôsobovala nezrozumiteľnosť toho posolstva z rozsudku odvolacieho súdu, podľa ktorého
ani v tomto prípade nemalo ísť o zásah do práva na ochranu osobnosti, ale o zásah iný (predstavovaný
počínaním si žalovanej naďalej, akoby zmluvný vzťah pokračoval, hoci to tak nebolo) a to práve preto,

že u propagácie na internete bolo ukončenie používania podobizne žalobkyne v súvislosti s produktami
žalovanej (na rozdiel od propagácie na billboardoch) v moci žalovanej (nikoho iného).

19. Špecificky k dovolacím námietkam žalobkyne potom možno dodať, že nedostatok dôvodov
podporujúcich zvolený spôsob rozhodnutia v rozsudku prvoinštančného súdu odvolací súd

nekonštatoval (na čom nič nemení ani využitie možnosti argumentáciou doplniť) a to, či sa rozhodne
ísť cestou potvrdenia rozsudku s doplnením dôvodov, bolo vecou jeho úvahy (vrátane podstúpenia
rizika, že dovolací súd argumenty nižších súdov za dostatočné považovať nebude). O nevymienení
si žalobkyňou ukončenia používania jej podobizne po ukončení zmluvného vzťahu so žalovanou
už reč bola a u tvrdenia o neunesení dôkazného bremena na preukázanie, že propagácia afrodiziák

nebola predmetom zmluvy šlo o nenáležité zjednodušenie toho záveru odvolacieho súdu, podľa ktorého
preukázaným nebolo to, ako (a či vôbec) sa malo používanie podobizne žalobkyne žalovanou zmeniť
po ukončení ich zmluvného vzťahu (teda toho, či tvrdené spájanie osoby žalobkyne s afrodiziakami
tu nebolo už aj v skoršom čase). Na otázku používania podobizne žalobkyne žalovanou po
30. septembri 2012 potom odvolací súd odpoveď poskytol - v časti billboardovej kampane vyslovením

záveru o potrebe zmluvného vymienenia si žalobkyňou ukončenia takejto propagácie a v časti
internetovejprezentácieproduktovžalovanejkonštatovanímlaxnéhoprístupužalovanejpriodstraňovaní
podobizne žalobkyne zo svojich webových stránok (na ktorú nečinnosť na jednej strane nebol dôvod,
na strane druhej však nebola porušením osobnostných, ale iných práv žalobkyne). Takýto jeho názor
zaiste nemusí byť správnym, jeho nesprávnosť by ale šlo skúmať iba pri procesne prípustnom dovolaní

(o aký prípad tu nešlo).

20. Namieste bol tak záver, podľa ktorého dovolateľka rozsudku odvolacieho súdu nepreskúmateľnosť
vytýkala nedôvodne; pričom za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka; ale

len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (čo ale nebol tento prípad).

21. Vzhľadom na všetko dosiaľ uvedené preto možno zhrnúť, že v prejednávanej veci prípustnosť
dovolania nešlo vyvodiť z ustanovenia § 238 ani § 237 O. s. p. Najvyšší súd preto po prejednaní veci
bez pojednávania (§ 443 C. s. p., časť vety pred bodkočiarkou) dovolanie žalobkyne podľa § 447 písm.

c/ C. s. p. ako podanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, odmietol.
Pritom - riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania - sa napádaným rozsudkom odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti nezaoberal.

22. Výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinila neprípustným dovolaním žalobkyňa

a právo na náhradu trov tohto konania tak vzniklo žalovanej (§ 256 ods. 1 C. s. p.). Podľa § 262 ods. 1
C. s. p. dovolací súd rozhodol len o nároku na náhradu trov dovolacieho konania tak, že žalobkyni uložil
povinnosť zaplatiť ich náhradu žalovanej s tým, že výška tejto náhrady bude určená (podľa odseku 2
rovnakého zákonného ustanovenia) súdom prvej inštancie (samostatným uznesením takého súdu).

23. Dovolací súd pritom považuje za potrebné i tu zopakovať, resp. čiastočne doplniť to, čo už bolo
vyslovené v jeho uznesení z 23. marca 2017 sp. zn. 6 Cdo 222/2016 a síce, že nepovažuje za správnu
takú interpretáciu ustanovenia § 262 ods. 1 (resp. i ods. 2) C. s. p., podľa ktorej má aplikácii tohto
ustanovenia zodpovedať výrok rozhodnutia o trovách konania vyslovujúci, že strana sporu má nárokna náhradu trov konania. Rozhodnutie o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť totiž
vykonateľné (§ 232 ods. 1 C. s. p.). Podľa výslovného znenia ustanovenia § 262 ods. 2 C. s. p. rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (samostatným uznesením,

ktoré vydá vyšší súdny úradník) už len o výške náhrady trov konania (a v prípade zastúpenia advokátom
podľa § 263 ods. 1 C. s. p. aj o prijímateľovi tejto náhrady). To znamená, že súd prvej inštancie v
rozhodnutí podľa § 262 ods. 2 C. s. p. nemôže rozhodnúť o uložení povinnosti jednej sporovej strane
zaplatiť náhradu trov konania druhej sporovej strane. Ak by napriek tomu takto rozhodol, prekročil by
zákonné splnomocnenie, vyplývajúce mu z § 262 ods. 2 C. s. p., čím by zároveň nerešpektoval článok

2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
ústavných zákonov), podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a
v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a porušil by tak princíp legality ako jeden zo základných
princípov právneho štátu. Neprípustnosť takého postupu preto nevyhnutne znamená, že o tom, kto a
komu má povinnosť zaplatiť náhradu trov konania (ak samozrejme prichádza do úvahy priznanie ich
náhrady), musí rozhodnúť súd rozhodujúci o nároku na náhradu trov podľa § 262 ods. 1 C. s. p. Tomu

musí zodpovedať aj formulácia tzv. náhradového výroku, t. j. musí v ňom byť uvedené, kto a komu
má zaplatiť náhradu trov konania s tým, že iba o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej
inštancie. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona,
aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady
bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej

povinnosti.

24. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.