Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 28, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoPr/6/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1713203598
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1713203598.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: P. V., K.. XX.X.XXXX, O. K.
XXXX/XX, G., proti žalovanému: BOSTA, s.r.o., so sídlom Námestie padlých hrdinov 7, Ivanka pri
Dunaji, IČO: 35 929 316, zastúpenému advokátom: Mgr. Peter Mesároš, so sídlom Bottova 34, Nitra,
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného

súdu Pezinok, zo dňa 29. decembra 2015, č.k. 5Cpr/1/2013-90, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia
neplatnostiskončenia pracovnéhopomeruvskúšobnejdobe,určenia,žejehopracovnýpomerzaložený
pracovnou zmluvou z 26.10.2012 stále trvá, ako aj zaplatenia dlžnej mzdy za obdobie od 7.11.2012
a zaplatenia odvodov na sociálne a zdravotné poistenie. Žalovanému priznal voči žalobcovi právo na

náhradu trov konania vo výške 100% a súčasne žalobcovi uložil povinnosť nahradiť štátu trovy konania
vo výške 22,- eur, na účet Okresnému súdu Pezinok, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal
zo zistenia, že žalobca ako zamestnanec, a žalovaný ako zamestnávateľ uzatvorili dňa 26.10.2012
pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, v ktorej bol dohodnutý deň nástupu do práce 29.10.2012, druh práce
- vodič nákladného motorového vozidla, miesto výkonu práce - Novozámocká 1453/24, Zvolen, mzdové
podmienky - hrubá mesačná mzda vo výške 431 eur, pričom v pracovnej zmluve sa zamestnávateľ a

zamestnanec dohodli aj na skúšobnej dobe v trvaní 3 mesiace. Na základe tejto pracovnej zmluvy
vykonával žalobca dohodnutý druh práce až do 6.11.2015. Vykonaným dokazovaním mal preukázané,
že žalovaný dňa 12.11.2012 doručil žalobcovi písomnú dohodu o rozviazaní pracovného pomeru ku
dňu 7.11.2012, podpísanú v dvoch vyhotoveniach konateľom žalovaného a žiadal ho o jej podpísanie a
vrátenie jedného vyhotovenia. Túto dohodu však žalobca nepodpísal, a písomným oznámením zo dňa
12.11.2011 oznámil žalovanému, že ak s ním chce skončiť pracovný pomer, môže tak urobiť v zmysle §
72 ods. 2 Zákonníka práce. Dňa 3.12.2012 žalovaný doručil žalobcovi písomné oznámenie o skončení

pracovného pomeru ku dňu 7.11.2012, ktoré bolo podpísané Q. Z.. Z písomného splnomocnenia zistil, že
dňa 1.4.2008 splnomocnil konateľ žalovaného W. O. Q. Z. za účelom podpisového práva v
pracovnoprávnych veciach. Na základe takto ustáleného skutkového stavu posúdil vec po právnej
stránke podľa § 1 ods. 4, § 38 a § 72 Zákonníka práce, § 22 a § 31 Občianskeho zákonníka, a dospel
k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť z dôvodu, že žalovaný v spore preukázal, že Q. Z. bola
oprávnená za neho podpísať písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru žalobcu

v skúšobnej dobe, a to ako splnomocnený zástupca, pričom z jej právneho úkonu vznikali v zmysle
ustanovenia § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka práva a povinnosti priamo zastúpenému žalovanému.
Pokiaľ ide o druhý z namietaných dôvodov neplatnosti písomného oznámenia oskončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe, (t.j. jeho nedoručenie v lehote stanovenej
§ 72 ods. 2 Zákonníka práce), konštatoval, že ani tento neobstojí, nakoľko lehota uvedená § 72 ods.
2 Zákonníka práce je lehotou poriadkovou, ktorej nedodržanie samo osebe nespôsobuje neplatnosť

skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, a za daného stavu, keď trojmesačná skúšobná doba
bola dohodnutá dňa 26.10.2012, kedy i začala plynúť, a jej posledný deň mal pripadnúť na 26.1.2013,
písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe bolo doručené navrhovateľovi
počasplynutiaskúšobnejdoby(3.12.2012).Navyše,totopísomnéoznámenieibapotvrdzovalo skutkový
stav, ktorý vznikol dňa 7.11.2012, od ktorého dňa už žalobca pre žalovaného žiadnu prácu nevykonával,

pretože, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, vyhlásil, že za pôvodne dohodnutých mzdových
podmienok dohodnutý druh práce vykonávať nebude. O náhrade trov konania žalovaného rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a keďže bol v konaní v celom rozsahu úspešný, priznal mu náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. O trovách štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi,
ktorý v spore nemal úspech, uložil povinnosť nahradiť štátu trovy, pozostávajúce zo svedočného
priznaného svedkovi U. vo výške 22 eur.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmeny a vyhovenia
podanej žalobe v celom rozsahu, dôvodiac tým, že napadnutý rozsudok je nezákonný a v hrubom
rozpore s platnými právnymi predpismi. Namietal správnosť konštatovania súdu prvej inštancie, že
bol v sídle žalovaného len raz pri nástupe do práce a iba vtedy sa stretol s pánom U.. Zdôraznil,

že o plánovanom skončení pracovného pomeru s nikým nehovoril, žiadal len o pridelenie druhého
vodiča, pričom výpoveďou z pracovného pomeru a nenastúpením do práce iba hrozil. Vytkol súdu prvej
inštancie, že vec posúdil neobjektívne, porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie a nadbytočne sa
zaoberal pracovnoprávnymi vzťahmi, ktoré neboli predmetom konania, keďže sa mal zaoberať výlučne
tým, či skončenie pracovného pomeru podpísané neoprávnenou osobou je zákonné, alebo v rozpore

so zákonom, v dôsledku čoho pracovný pomer neskončil a stále trvá. Zdôraznil pritom, že skončenie
pracovného pomeru bolo v danom prípade podpísané neoprávnenou osobou v rozpore so
zakladateľskou listinou spoločnosti žalovaného, keďže akékoľvek listiny je za neho oprávnený podpísať
iba konateľ spoločnosti, a v prípade, ak mala listiny podpísať aj pani Z., mal konateľ požiadať valné
zhromaždenie, aby na ňu túto právomoc delegovalo. K tomu však nikdy nedošlo, a preto

je predmetná výpoveď z pracovného pomeru neplatná a jeho pracovný pomer naďalej trvá. Vo vzťahu k
výrokuotrováchkonanianamietal,žesúdprvejinštanciepostupovalnesprávne,keďmuuložilpovinnosť
zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a nie konkrétnu peňažnú sumu, ku
ktorej by mal možnosť sa vyjadriť. Zároveň uviedol, že nie je ochotný platiť akékoľvek trovy právneho
zastúpenia, pretože existencia právneho zastúpenia zo spisu nevyplýva, pričom ak bol žalobca v konaní

zastúpený, tak v rozpore so zákonom. Napokon nesúhlasil ani s rozhodnutím o trovách štátu,
keď v tomto smere namietal, že proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým priznal svedkovi svedočné
vo výške 22 eur podal odvolanie, o ktorom doposiaľ nebolo rozhodnuté.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania, keďže napadnutý rozsudok

vychádza zo správnych skutkových zistení a správneho právneho posúdenia veci. V prvom rade žiadal
odvolanie žalobcu odmietnuť, nakoľko podané odvolanie je nezrozumiteľné a nejasné, keď z neho
nevyplýva, čoho sa odvolateľ domáha. V nadväznosti na jeho námietky obsiahnuté v odvolaní
poukázal na skutočnosť, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že pani Z., ktorá predmetné
skončenia v skúšobnej dobe podpísala, bolo udelené splnomocnenie, aby ho zastupovala pri právnych

úkonoch súvisiacich s pracovnoprávnou agendou, pričom toto splnomocnenie bolo riadne podpísané
konateľom spoločnosti. Na základe uvedeného konštatoval, že je nepochybné, že listina, ktorou došlo k
rozviazaniu pracovného pomeru so žalobcom, je podpísaná oprávnenou osobou a ide o platný právny
úkon. Nestotožnil sa v tejto súvislosti s názorom žalobcu, že za neho môže konať výlučne štatutárny
orgán a o prípadnom udelení plnomocenstva musí rozhodnúť valné zhromaždenie spoločnosti, keď

platná právna úprava na tento úkon súhlas valného zhromaždenia nevyžaduje. Napokon, v súvislosti s
námietkami žalobcu týkajúcimi sa existencie jeho právneho zastúpenia v spore, poukázal na skutočnosť,
že riadne plnomocenstvo udelené advokátovi predložil súdu spolu s jeho vyjadrením zo dňa 6.2.2013,
a preto ani v tomto smere námietky žalobcu nie sú opodstatnené.
4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného

odvolania podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a podľa § 378 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.5. V preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie
všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie platnosti skončenia pracovného pomeru
žalobcu - skončením v skúšobnej dobe zo dňa 12.11.2012 (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením

výsledkovvykonanéhodokazovaniavsúlades§132O.s.p.dospelksprávnymskutkovýmzáverom,ana
ich základe následne vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia
Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody
vedúce k zamietnutiu podanej žaloby aj dostatočne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa
riadne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, podstatnými pre právne posúdenie sporu,

ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a riadne posúdil opodstatnenosť všetkých
právne a skutkovo relevantných námietok, súvisiacich s predmetom sporu. So zreteľom na uvedené
odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa
preto s nimi stotožňuje, tieto si osvojuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.
6. V preskúmavanej veci nebolo sporné, že žalobca so žalovaným uzatvorili dňa 26.10.2012 pracovnú
zmluvu na dobu neurčitú, v ktorej bol dohodnutý deň nástupu do práce 29.10.2012, a v pracovnej zmluve

sa dohodli na skúšobnej dobe v trvaní troch mesiacov. Rovnako nebolo sporné, že dňa 3.12.2012
žalovaný doručil žalobcovi písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru, ktoré
bolo podpísané Q. Z.. Z vykonaného dokazovania zároveň vyplýva, že dňa 1.4.2008 žalovaný písomne
splnomocnil Q. Z. za účelom podpisového práva v pracovnoprávnych veciach, pričom táto listina bola
podpísaná konateľom žalovaného. Sporná bola len skutočnosť, či bola Q. Z. oprávnená za žalobcu

sporné skončenia pracovného pomeru žalobcu v skúšobnej dobe podpísať, keď absencia
tohto oprávnenia by mala v tomto prípade za následok neplatnosť skončenia pracovného pomeru.
7. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý vychádzajúc z ustanovení
§ 1 ods. 4, § 38 a § 72 Zákonníka práce, § 22 a § 31 Občianskeho zákonníka dospel záveru, že
Q. Z.S. bola osobou disponujúcou oprávnením konať za žalovaného v pracovnoprávnych veciach, a

teda podpísať i sporné skončenie pracovného pomeru žalobcu zo dňa 12.11.2012, keď táto skutočnosť
vyplýva z plnomocenstva, udeleného jej v tomto smere žalovaným, konajúcim prostredníctvom konateľa
spoločnosti W. O.. V nadväznosti na uvedené je potom správny aj záver prvoinštančného súdu,
že predmetné skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe; ktoré spĺňa aj ostatné zákonom
vyžadované náležitosti; je platným právnym úkonom, ktorý mal za následok zánik pracovného pomeru

žalobcu. Navyše v pracovnoprávnych vzťahoch nie je výlučne oprávnený robiť právne úkony za
zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, jej štatutárny orgán, pretože namiesto neho môžu robiť
právne úkony aj ním poverení zamestnanci, a to buď vedúci jeho organizačných útvarov; ktorí sú
oprávnení robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými
predpismi; a zamestnávateľ tiež môže písomne poveriť ďalších svojich zamestnancov, aby robili určité

právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene v rozsahu
vymedzeného oprávnenia (§ 9 Zákonníka práce) a právne úkony týchto poverených zamestnancov
zaväzujú zamestnávateľa, ktorý na základe týchto úkonov nadobúda práva a povinnosti (§ 10 ods. 1
Zákonníka práce).
8. Neopodstatnená je argumentácia žalobcu v podanom odvolaní, že za žalovaného bol oprávnený

sporné skončenie pracovného pomeru podpísať výhradne jeho konateľ, pričom pokiaľ mala túto listinu
podpísať pani Z., mal konateľ požiadať valné zhromaždenie, aby na ňu túto právomoc delegovalo.
Nešlo totiž o priame konanie žalovaného prostredníctvom konateľa, avšak konanie žalovaného v
zastúpení pani Z., a takomto prípade platný právny poriadok (Občiansky zákonník, Zákonník práce
ani Obchodný zákonník) platnosť právneho úkonu spoločnosti s ručením obmedzeným urobeného v

zastúpení nepodmieňuje osobitným súhlasom valného zhromaždenia, keď postačuje splnomocnenie
(prípadne poverenie) zamestnanca na vykonanie určitých (pracovno) právnych úkonov. Jeho udelenie
bolo v spore riadne preukázané, pričom jeho existenciu nepopieral ani žalobca, ktorý namietal len to, že
pani Z. nebola na jeho základe oprávnená podpísať za žalovaného sporné skončenie jeho pracovného
pomeru. Námietky žalobcu preto tomto smere nemôžu obstáť.

9. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vec posúdil neobjektívne, porušil jeho
právo na spravodlivé súdne konanie a nadbytočne sa zaoberal pracovnoprávnymi vzťahmi, ktoré neboli
predmetom konania, keď sa mal zaoberať len tým, či skončenie pracovného pomeru je podpísané
oprávnenouosobou,odvolacísúduvádza,že zodôvodnenianapadnutéhorozsudkujednoznačne
vyplýva, že k záveru o neopodstatnenosti podanej žaloby dospel súd prvej inštancie práve na základe

posúdenia otázky, či bolo skončenie pracovného pomeru podpísané na to oprávnenou osobou. Na
ostatné skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním prvoinštančný súd síce tiež poukázal, avšak už z
nich pre účely posúdenia dôvodnosti podanej žaloby nevyvodil rozhodujúce práve závery, ktoré by malizásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Argumentácia žalobcu je preto v tomto smere nedôvodná
a z hľadiska správnosti napadnutého rozsudku bez právneho významu.
10. Neopodstatnené sú tiež námietky žalobcu, ktorý v odvolaní súdu prvej inštancie vytýka, že o

trovách konania rozhodol nesprávne, keď mu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, a nie konkrétnu peňažnú sumu, ku ktorej by mal možnosť sa vyjadriť, a popiera
tiež existenciu právneho zastúpenia žalovaného v tomto spore advokátom. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ktorým úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania vyjadrenú percentom (100 %),
totiž plne zodpovedá doslovnému zneniu ustanovenia § 151 ods. 7 O.s.p., ktoré takýto postup súdu

umožňuje. Pokiaľ ide o zastúpenie žalovaného v spore advokátom, riadne plnomocenstvo udelené
advokátovi Q.. V. Q.Y., ktoré je obsahom spis (č.l. 19 spisu) bolo súdu prvej inštancie doručené dňa
7.2.2013, spolu s písomným vyjadrením žalovaného vo veci, a preto argumentácia žalobcu v
tejto časti nemá oporu v obsahu súdneho spisu.
11. Napokon, neopodstatnené je odvolanie žalobcu i pokiaľ ide o výrok o trovách štátu, keď Krajský súd
v Bratislave uznesením zo dňa 28.3.2017, sp.zn. 8CoPr/4/2017, odvolanie žalobcu proti uzneseniu súdu

prvej inštancie zo dňa 29.12.2015, č.k. 5Cpr/1/2013-93, ktorým bolo svedkovi Q. U. priznané svedočné
v sume 22 eur, odmietol.
12. Vzhľadom na uvedené, za stavu, keď súdu prvej inštancie nemožno vytýkať žiadne procesné
pochybenie ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky platnosti daného skončenia
pracovného pomeru žalobcu v skúšobnej dobe, pričom žalobca ani vo svojom odvolaní neuviedol žiadne

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom, odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil (§ 387 ods.
1,2 CSP).
13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich náhrade rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).