Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, April 21, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/306/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716200419
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Potocký
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5716200419.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Potockého
a členiek senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobkyne: M.
O., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX, zastúpenej splnomocneným zástupcom Advokátska kancelária
JUDr. Peter Rybár, s. r. o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 478,- eur s

príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 21C/18/2016-42 zo
dňa 03. marca 2016, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného zrušuje a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 21C/18/2016-42 zo dňa 03.03.2016 uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobkyni 478,- eur a úrok z omeškania 5,05 % ročne z tejto sumy od 13.01.2016 do zaplatenia,

do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V tej istej lehote uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
náhradu trov konania 441,80 eur na účet právneho zástupcu žalobkyne. Žalovanému napokon uložil
povinnosť zaplatiť štátu súdny poplatok 28,50 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení konštatoval, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 18.01.2016 domáhala voči
žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 478,- eur s úrokom z omeškania 5,05 % ročne
od 13.01.2016 do zaplatenia.

Citujúc ust. § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 504 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, § 3, § 39
Občianskeho zákonníka, § 9, § 11 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010
Z. z.“) súd žalobe žalobkyne vyhovel.
Mal za preukázané, že strany konania dňa 21.04.2015 uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.
608901897, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobkyni úver vo výške 600,- eur, ktorý sa žalobkyňa

zaviazala vrátiť a zaplatiť žalovanému odplatu vo výške 576,- eur (t. j. spolu 1.176,- eur) do 21.04.2016.
Suma 576,- eur pozostáva zo sumy 168,- eur ako odplaty za spracovanie úverovej zmluvy a zo sumy
408,- eur z titulu povinnosti zaplatiť úrok za poskytnutie úveru vo výške 68 % ročne z poskytnutého
úveru. Zmluva obsahuje údaj o ročnej priemernej miere nákladov vo výške 21,35 % ročne. Žalobkyňa
na dlh z tohto úveru zaplatila sumu 686,- eur.
Dňa 28.08.2013 strany konania uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 602300287, na základe

ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 400,- eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť spolu
s nákladmi spojenými so spotrebiteľským úverom vo výške 392,- eur do 28.08.2014. Suma 392,- eur
pozostávala zo sumy úrokov za poskytnutie úveru vo výške 156,60 eur a z administratívneho poplatku
za spracovanie zmluvy vo výške 235,40 eur. Zmluva obsahuje údaj o ročnej priemernej miere nákladov
vo výške 49,13 %. Žalobkyňa žalovanému na tento dlh z úveru zaplatila 792,- eur.
Súd predmetné úverové zmluvy posúdil ako zmluvy spotrebiteľské, z ktorého dôvodu skúmal ich súlad s

únijnýmprávom,ústavou,ustanoveniamiObčianskehozákonníkaospotrebiteľskýchzmluváchazákona
č. 129/2010 Z. z., ako aj ich súlad s dobrými mravmi.Ako rozporný s dobrými mravmi následne súd vyhodnotil poplatok za spracovanie úverovej zmluvy, a
to v zmluve zo dňa 21.04.2015 vo výške 168,- eur, čo predstavuje 28 % z poskytnutého úveru, a v
zmluve zo dňa 28.08.2013 vo výške 234,50 eur. Konštatoval, že v súčasnosti viaceré peňažné ústavy

si nárok na odplatu za spracovanie úveru neuplatňujú, obvyklá cena takejto odplaty za administratívne
práce predstavuje približne 20,- až 30,- eur. Podľa záverov súdu sa žalovaný snaží predstierať, že
dohodnutý úrok za poskytnutie úveru v prípade zmluvy zo dňa 21.04.2015 je len 68 % ročne z dlžnej
sumy a nie 96 % tak, ako to je v skutočnosti, v prípade zmluvy zo dňa 28.08.2013 sa žalobkyňa v
skutočnosti zaviazala vrátiť úver s úrokom za poskytnutie úveru vo výške 98 % ročne, nie 39,15 %

ako to klamlivo uviedol žalovaný v úverovej zmluve. Pravdivý údaj o úroku za poskytnutie úveru je
obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy, preto jeho neuvedenie má za následok, že sporná
úverová zmluva sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. i/, § 11 ods. 1 písm.
b/ zákona č. 129/2010 Z. z.). Úrok, ktorý sa žalobkyňa reálne zaviazala žalovanému zaplatiť, je
krajne nemorálny. Približne dvadsaťkrát prevyšuje úroky, za ktoré banky v čase podpísania spornej
zmluvy poskytovali spotrebiteľské úvery. Porovnávanie s úrokmi, za ktoré poskytujú spotrebiteľské úvery

niektoré nebankové a úžernícke spoločnosti, by bolo v danom prípade nelogické. Ani limity pre výšku
odplatyzaposkytnutiepeňažnýchprostriedkovpodľa§1a§1anariadeniavládyč.87/1995Z.z.nemôžu
byť aplikované v rozpore s požiadavkou na konanie účastníkov v súlade s dobrými mravmi.
Z uvedených dôvodov súd určil, že dohoda účastníkov úverovej zmluvy zo dňa 21.04.2015 a zo dňa
28.08.2013 o výške úroku za poskytnutie úveru je nemravná a podľa § 3 Občianskeho zákonníka

v spojení s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Pretože dohoda o výške úroku za
poskytnutie úveru je podstatnou (definičnou) náležitosťou zmluvy o úvere a dohodnutá výška úroku za
poskytnutie úveru v danom prípade odporuje dobrým mravom, je neplatná celá úverová zmluva. Z tohto
dôvodujepotrebnévzťahymedziúčastníkmivyporiadaťpodľazásaduvedenýchv§451anasledovných
Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení.

Následne súd, z dôvodu, že sporné zmluvy neobsahujú pravdivý údaj o úroku za poskytnutie úveru,
vyhodnotil spotrebiteľský úver ako bezúročný a bez poplatkov a i z tohto dôvodu posúdil vzťahy medzi
účastníkmi zmluvy (stranami konania) na základe ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom
obohatení.
Na základe úverovej zmluvy zo dňa 20.04.2015, žalovaný poskytol žalobkyni úver 600,- eur a žalobkyňa

na tento úver zaplatila sumu 686,- eur, teda o 86,- eur viac, než bola povinná. Podľa úverovej zmluvy
zo dňa 28.08.2013 bola žalobkyňa povinná vrátiť žalovanému úver vo výške 400,- eur, v skutočnosti
mu zaplatila 792,- eur, t. j. o 392,- eur viac než bola povinná. Z týchto dôvodov súd žalovaného podľa
§ 451 a nasledovných Občianskeho zákonníka zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 478,- eur, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.

Súd priznal žalobkyni aj právo na zaplatenie zákonného úroku z omeškania z priznanej sumy vo výške
5,05 % ročne od 13.01.2016 až do zaplatenia (§ 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Žalobkyňa listom zo dňa 08.01.2016 preukázala, že žalovaného vyzvala na
zaplatenie dlžnej sumy do 12.01.2016. Od nasledujúceho dňa, t. j. od 13.01.2016, preto súd žalobkyni
priznal právo na zaplatenie úroku z omeškania.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do
30.06.2016 (ďalej len „O. s. p.“) a žalobkyni, ktorá bola v spore úspešná, priznal právo na náhradu trov
konania vo výške 441,87 eur. Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb za
tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia dňa 03.12.2015, podanie návrhu na začatie

konania dňa 12.01.2016 a účasť na pojednávaní dňa 03.03.2016), vrátane režijného paušálu, náhrady
za stratu času, cestovného a DPH.
Z dôvodu, že žalobkyňa bola od platenia súdneho poplatku ako spotrebiteľka oslobodená, súd
žalovanému podľa § 2 ods. 2, § 4 ods. 2 písm. za/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a
poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok

za návrh vo výške 28,50 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Odvolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. tým, že súd

prvej inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil, čím mu odňal možnosť konať pred súdom.
Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o neuvedení správnej výšky úroku. Mal za to, že tak
výpočet RPMN uvedený v zmluve o úvere, ako aj výpočet uvedený v dohode o splátkach zodpovedá
skutočnosti. Žalobkyňa na preukázanie tvrdenej nepravdivosti nepredložila žiaden relevantný dôkaz atúto nepravdivosť, t. j. v čom je výpočet nepravdivý, chybný, konkrétne nezdôvodnil v rozsudku ani
súd prvej inštancie. Nesúhlasil ani so záverom súdu, že dohoda o výške úrokov patrí k podstatným
náležitostiam zmluvy o úvere.

Uviedol, že žalobkyňa napáda poplatok za poskytnutie peňažných prostriedkov výlučne v časti za
nákladynavypracovanieauzatvoreniezmluvyo úverespolusovšetkouadministratívoustýmspojenou.
Je teda zrejmé, že mieri na poplatok ako taký.
Ak žalobkyňa namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša v tomto
smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu,

ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi
financovanie z vlastných zdrojov. Slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie
zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. V tejto súvislosti poukázal na novelu zákona o
spotrebiteľských úveroch, zákon č. 132/2013 Z. z. účinný od 10.06.2013. Zákonodarca explicitne
vymenúva poplatok alebo náhradu nákladov len za vedenie, evidenciu, správu úveru, resp. účtu alebo
jeho zrušenie, nie však poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, z čoho výkladom a

contrario vyplýva, že takýto poplatok je v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch prípustný.
Žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva nebola nikdy
právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy nikdy neodpadol
a majetkový prospech získal z poctivých zdrojov. Odmieta, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému
obohateniu, nakoľko nie je splnený žiaden zákonom stanovený predpoklad, ktorý sa pre vznik

bezdôvodného obohatenia obligatórne vyžaduje.
Žalovaný namietal i rozhodnutie súdu o trovách konania, majúc za to, že nároky na náhradu trov
právneho zastúpenia možno vyčísliť až po právoplatnom rozhodnutí.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdiť.
Uviedla, že v plnom rozsahu súhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie a s jeho odôvodnením.
Nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že nie je spotrebiteľkou. Zo zmlúv o úvere vyplýva, že boli uzavreté
podľa zákona č. 129/2010 Z. z., z čoho je zrejmé, že ide jasne o zmluvu spotrebiteľskú. Poukázala na
to, že nie je podnikateľkou a finančné prostriedky poskytnuté žalovaným použila výhradne na súkromné

účely, ktoré neboli spojené s výkonom jej podnikania či povolania. Samotní účastníci zmluvy sú označení
ako veriteľ a spotrebiteľ.
Nestotožnilasaanisargumentácioužalovanéhoonepreskúmateľnostinapadnutéhorozhodnutia.Máza
to, že toto spĺňa parametre riadne a dostatočne odôvodneného rozhodnutia, jeho odôvodnenie obsahuje
rozsiahlu úvodnú popisnú časť, ale i spôsob a rozsah, akým sa súd prejednávanou vecou zaoberal,

tiež samotné právne posúdenie veci. Súd sa dostatočne vysporiadal i s rozhodujúcimi argumentmi
žalovaného a v závere uviedol aj dôvody, ktoré ho viedli k spôsobu rozhodnutia o trovách konania s
poukazom na zákonné ustanovenia, z ktorých pri tom vychádzal.
Žalovaný zavádzajúco tvrdí, že výpočet RPMN uvedený v predmetnej zmluve o úvere zodpovedá
skutočnosti, s čím nesúhlasí. Pri predmetných zmluvách ročný úrok predstavoval vyše 90 %, čo súd

správne posúdil ako rozpor s dobrými mravmi.
Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní hovorí o poplatku, tento reálne predstavuje úroky z poskytnutého
úveru. Ak je poplatok určený percentuálne, ide o zakrývanie úroku, keďže jeho výška závisí od výšky
istiny, hoci administratívne náklady sú rovnaké bez ohľadu na výšku poskytnutej istiny. Preto by mal byť
poplatok určený paušálne, nie percentuálnou sadzbou. Všetky znaky takéhoto percentuálneho určenia

sú dôkazom toho, že ide o klasické úroky ako odmenu za poskytnutý úver, pričom súd je povinný
na uvedené prihliadať z úradnej moci, bez ohľadu na to, ako sú úroky označené. Žalovaný zároveň
nijako nepreukázal, čo uvedený poplatok kryje. Z ust. § 2 písm. g/ zákona č. 129/2010 Z. z. vyplýva,
že poplatky, ktoré možno požadovať musia byť presné, konkrétne a skutočne vynaložené, nie poplatky
všeobecné, neurčité, nepreukázateľné a nevynaložené. Slovné spojenie „poplatok akéhokoľvek druhu“

neznamená, že môže ísť o poplatok bez reálneho protiplnenia. Výšku ani podstatu poplatku žalovaný
nijako nepreukázal.

4. Vzhľadom na to, že krajský súd vo veci rozhodoval za účinnosti nového procesného kódexu, zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“), účinného od 01.07.2016, bol povinný pri

svojom postupe aplikovať novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 C. s. p.) s tým, že účinky procesných úkonov
uskutočnených do 30.06.2016 ostali zachované (§ 470 ods. 2 C. s. p.). Zároveň súd v odôvodnení
prispôsobil terminológiu novej právnej úprave.5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p. v spojení s § 470 ods. 1 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p. v spojení s § 470 ods. 1 C. s. p.), bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného
súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.) a tento podľa §
389 ods. 1 písm. b/, c/ C. s. p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C. s. p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Preskúmaním napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného,
pokiaľ ide o preskúmateľnosť napadnutého rozsudku (a s ním spojené právo na spravodlivý proces a

odňatie možnosti konať pred súdom), je dôvodné.

6. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. účinného v čase vydania napadnutého rozsudku, v odôvodnení rozsudku
súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
zapreukázanéaktorénie,zktorýchdôkazovvychádzalaakýmiúvahamisaprihodnotenídôkazovriadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.

7. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p. účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu, v odôvodnení rozsudku
súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky

procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.
Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a
ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže
na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

8. Základné právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby postup a rozhodnutia všeobecných súdov boli
preskúmateľné, aby ich rozhodnutia obsahovali dostatok relevantných dôvodov objasňujúcich výroky a
súčasne aby také rozhodnutia neboli arbitrárne. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03).

9. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým doložiť jeho správnosť, zároveň je prostriedkom

kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku
sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné
návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení
dôkazov, skutočnosti, ktoré mal preukázané, a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa
príslušných zákonných ustanovení. Súdne rozhodnutie musí byť presvedčivé, z jeho odôvodnenia

musia logicky, jasne a zrozumiteľne vyplývať odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s uplatneným nárokom a obranou proti tomuto nároku. Aj keď nie je nevyhnutné, aby sa súd
vysporiadal s úplne všetkými argumentmi účastníkov/strán konania, vyjadrenie, ktoré bolo akceptované
a ktoré má rozhodujúci vplyv na výsledok sporu musí byť zdôvodnené jasne a nepochybne. Myšlienkový
postup súdu musí byť pritom dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené

vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Uvedené náležitosti
odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa.

10. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd zmluvy o úvere uzavreté medzi žalobkyňou a
žalovaným dňa 28.08.2013 a 21.04.2015 posúdil ako neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre

neprimeranú výšku odplaty. Súd tak rozhodol potom čo dospel k záveru, že úrok dohodnutý účastníkmi
zmluvného vzťahu je v rozpore s dobrými mravmi; za neplatný z dôvodu neprijateľnosti posúdil i poplatok
za spracovanie, uzavretie zmluvy.

11. Pokiaľ ide o dojednaný úrok, súd dospel k záveru, že tento v prípade zmluvy zo dňa 28.08.2013

je v skutočnosti 98 %, nie 39,15 % ako je uvedené v zmluve a v prípade zmluvy zo dňa 21.04.2015
je tento 96 %, nie 68 % ako je uvedené v zmluve. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nie je
zrejmé ako súd dospel k záveru o výške úroku 98 %, resp. 96 %. Z odôvodnenia napadnutého rozsudkumožno vyvodiť, že súd prvej inštancie zrejme nerozlišuje medzi úrokmi a ročnou percentuálnou mierou
nákladov a administratívny poplatok za spracovanie zmluvy posúdil ako súčasť úroku.

12. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ust. § 2 zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý vymedzuje pojmy
na účely tohto zákona. V zmysle citovaného ustanovenia celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými
so spotrebiteľským úverom sú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek
druhu,ktorémusíspotrebiteľzaplatiťvsúvislostisozmluvouospotrebiteľskomúvereaktorésúveriteľovi
známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj poistné a náklady spojené so

zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené
získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok (§ 2 písm. g/), celkovou
čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových
nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. h/), ročnou percentuálnou
mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako
ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19 (§ 2 písm. i/) a úrokovou sadzbou

spotrebiteľského úveru úroková sadzba vyjadrená ako fixné alebo variabilné percento, ktoré sa na
ročnom základe uplatňuje z výšky čerpaného spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. j/).

13. Z citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že úrok nie je totožný s celkovými nákladmi
spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom, predstavuje len časť týchto nákladov, a teda nie

je totožný ani s ročnou percentuálnou mierou nákladov. Za daného stavu, pri absencii myšlienkového
postupu súdu vedúceho k záveru o konkrétnej výške „skutočného“ úroku v úverových zmluvách je
napadnuté rozhodnutie okresného súdu v tomto smere nepreskúmateľné.

14. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zároveň nevyplýva z akého dôvodu súd pri posudzovaní

primeranosti výšky úroku vychádzal práve a len z úverov poskytovaných bankami, keď napr. v zmysle
ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy zo dňa 28.08.2013 nesmela
odplata, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy bolo poskytnutie peňažných prostriedkov, podstatne
prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch. Súd prvej inštancie v tomto smere na str. 7 v ods. 2 konštatoval, že porovnávanie s úrokmi,

za ktoré poskytujú spotrebiteľské úvery niektoré nebankové a úžernícke spoločnosti by bolo v danom
prípade nelogické, avšak už nevysvetlil z akého dôvodu. Okresný súd k uvedenému záveru dospel bez
toho, aby sa vôbec zaoberal otázkou definície finančného trhu (či ide len o bankový trh alebo trh tvoriaci
i inými finančnými inštitúciami).

15. Odvolací súd zároveň dodáva, že pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku
konštatoval, že úrok požadovaný žalovaným približne dvadsaťkrát prevyšuje úroky, za ktoré banky v
čase podpísania spornej zmluvy poskytovali spotrebiteľské úvery, nie je zrejmé z akých dôkazov súd pri
tomto svojom konštatovaní vyhádzal, keď z obsahu spisu nevyplýva, že by v tomto smere akékoľvek
dôkazy vykonal. Rovnako to platí pokiaľ ide o odplatu za administratívne práce, ktoré podľa súdu

približne predstavujú 20,- eur až 30,- eur.

16. Okresný súd sa dostatočne nevysporiadal ani s otázkou ne/platnosti úverových zmlúv. Okresný
súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že odplata za úver je podstatnou (definičnou)
náležitosťou zmluvy o úvere, v dôsledku čoho je dôvod neplatnosti zmluvy v časti úroku potrebné

vztiahnuť na celú zmluvu Z ust. § 41 Občianskeho zákonníka však vyplýva, že ak sa dôvod neplatnosti
vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo
z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť
od ostatného obsahu. Okresný súd dostatočne neozrejmil prečo nemožno časť dohody o výške úrokov
oddeliť od zvyšnej časti úverovej zmluvy. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 11 zákona

č. 129/2010 Z. z., ktoré sankcionuje neuvedenie konkrétnych náležitostí uvedených v ust. § 9 ods. 2
zákona č. 129/2010 Z. z., medzi ktoré patrí i úroková sadzba, bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru
(t. j. jeho „bezodplatnosťou“), nie neplatnosťou celej úverovej zmluvy. Odôvodnenie súdu, že v prípade
neplatnosti dohody o úroku je potrebné považovať úverovú zmluvu za neplatnú ako celok preto nemožno
považovať za dostatočné a v kontexte prejednávanej veci za správne.

17. Dôvodná je napokon i námietka žalovaného pokiaľ ide o závery súdu o nesprávnosti výšky RPMN
uvedenej v zmluvách, keď nie je zrejmé ako súd k záveru o ich nesprávnej výške dospel a v čom táto
nesprávnosť spočíva.18. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil v celom rozsahu (t. j. čo do výroku vo veci samej ako aj naň nadväzujúcich výrokov) a vec vrátil

tomuto súdu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude úlohou okresného súdu opätovne vyhodnotiť
doteraz vykonané dokazovanie a toto prípadne doplniť (súc viazaný i ust. § 290 a nasl. C. s. p.). Po
vyhodnotení vykonaných dôkazov súd opätovne posúdi dôvodnosť uplatneného nároku žalobkyne a
vo veci rozhodne, pričom svoje rozhodnutie náležite odôvodní v súlade s ust. § 220 C. s. p. V novom
rozhodnutí súd prvej inštancie opätovne rozhodne i o trovách konania, vrátane trov odvolacieho konania

(§ 396 ods. 3 C. s. p.).

19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu satoto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)