Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, May 18, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/10/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614010167
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Sučik

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5614010167.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline na verejnom zasadnutí konanom 18. mája 2017 v senáte zloženom z predsedu

senátu JUDr. Vladimíra Sučika a sudcov JUDr. Adriany Gallovej a Mgr. Miroslava Mazúcha prejednal
odvolanieobžalovanéhoMgr.V.G.protirozsudkuOkresnéhosúduLiptovskýMikuláš,sp.zn.3T/21/2014
z 22.8.2016 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš,
sp.zn. 3T/21/2014 z 22.8.2016 vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovaného Mgr. V. G., nar. X.X.XXXX v Z. H., trvale
bytom Z. H., H. XXX/X,

o d s u d z u j e :

podľa § 237 ods. 2 Tr. zák., § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. (§
36 písm. j/) na peňažný trest vo výmere 800,- (osemsto) Eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. u s t a n o v u j e obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo výmere
40 (štyridsať) dní.
Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. (§ 36 písm. j/) na trest zákazu činnosti
vykonávať funkciu štatutárneho orgánu, právnickej osoby alebo jeho zástupcu spojenú s nakladaním s
finančnými prostriedkami na dobu 1 (jeden) rok.

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmrozsudkomokresnéhosúdubolobžalovanýMgr.V.G.uznanýzavinnéhozpokračovacieho
prečinu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. na

skutkovom základe tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Za uvedený trestný čin mu bol uložený peňažný trest vo výmere 1.000,-Eur s náhradným trestom odňatia
slobody vo výmere 6 mesiacov.

Súčasne mu bol podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zák. uložený trest zákazu činnosti vykonávať funkciu
štatutárneho orgánu, právnickej osoby alebo jeho zástupcu spojenú s nakladaním s finančnými

prostriedkami vo výmere 2 roky.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. mu bola uložená povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti BYP, s.r.o.
Liptovský Hrádok, škodu vo výške 2.900,25 Eur.Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie obžalovaný, ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho
obhajcu. V odvolaní uviedol, že nespôsobil škodu vo výške 3.128,46 Eur. Škoda, ktorá bola spôsobená,

je nižšia ako 2.660,-Eur. Preto ak by jeho konanie malo byť posúdené ako trestný čin, malo byť správne
kvalifikované podľa § 237 ods. 1 Tr. zák. Pri takejto právnej kvalifikácii by však bolo trestné stíhanie
v zmysle § 87 ods. 1 písm. e) Tr. zák. premlčané. Podľa skutku obžalovaný poškodenej spoločnosti
spôsobil škodu vo výške 3.128,46 Eur, ale bol zaviazaný k náhrade škody len vo výške 2.900,25 Eur. Bol
teda uznaný za vinného aj za spôsobenie škody, na ktorú podľa právoplatného a vykonateľného iného

súdneho rozhodnutia nemá poškodená spoločnosť proti obžalovanému nárok. V odvolaní uviedol, že
pokiaľ by nechal v lehote uhradiť sumy na základe súdnych rozhodnutí, išlo by o kreditné prostriedky
poskytnuté z úveru, ktoré by sa úročili. Prvostupňový súd len vyslovil názor, že takáto možnosť by
zaťažila spoločnosť menej než exekučné konanie, pričom túto skutočnosť nemal súd preukázanú. V
jeho konaní nebola dokázaná subjektívna stránka trestného činu, pretože nemal úmysel spôsobiť škodu.
Určité rozhodnutie štatutárneho zástupcu spoločnosti sa nemusí vždy s odstupom času ukázať ako

najefektívnejšie a optimálne. Štatutárny zástupca sa však musí rozhodnúť v určitom čase za určitých
nepriaznivých podmienok. V danom prípade nebolo dokázané, že obžalovaný nekonal hospodárne.
Táto skutočnosť by bola dokázaná len vtedy, ak by bolo jednoznačne preverené, aké následky by z
finančných, ako aj z iných hľadísk boli spôsobené včasnou úhradou dlžných súm na základe súdnych
rozhodnutí. V predmetnej veci konanie obžalovaného nie je trestným činom, a to aj z dôvodu, že

nie každé porušenie práva musí nutne znamenať, že došlo aj k spáchaniu trestného činu, nakoľko v
opačnom prípade by každé porušenie práva muselo byť riešené v trestnom konaní, čo možno považovať
za absurdné. Naviac prostriedky trestného práva nie je možné použiť len preto, že subjekt, ktorý
sa cíti v práve, celkom rezignoval na ochranu, ktorú mu majú poskytnúť súdy v civilnom konaní. V
predmetnej veci práve poškodená spoločnosť, ktorá tvrdí, že obžalovaný jej mal spôsobiť väčšiu škodu,

rezignovala na možnosť domáhať sa náhrady škody súdnou cestou a z občianskoprávneho hľadiska
zavinila premlčanie ňou tvrdených nárokov. Navrhol preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a
oslobodil ho alebo aby jeho trestné stíhanie zastavil z dôvodu premlčania.

Krajský súd ako súd odvolací na podklade podaného odvolania po zistení, že v predmetnej veci niet

zákonného dôvodu na postup podľa § 316 Tr. por., preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť
výrokov napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom zistil,
že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, oprávnenou osobou a že toto je čiastočne
dôvodné, avšak z iných dôvodov, než sú v ňom uvedené.

Preskúmaním spisu krajský súd zistil, že v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku,
postupoval prvostupňový súd podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorých zmyslom je
zabezpečiť náležité zistenie skutkového stavu a možnosť uplatnenia práv obžalovaného na obhajobu,
pričom okresný súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre jeho rozhodnutie a vykonané
dôkazy tiež zákonu zodpovedajúcim spôsobom vyhodnotil. Dospel tak ku správnym a úplným skutkovým

zisteniam. V odôvodnení rozsudku v súlade so zákonom vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za
dokázané, a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel.

Aj podľa názoru krajského súdu výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú
jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých bez akýchkoľvek

pochýb možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej
časti napadnutého rozsudku. Taktiež pokiaľ ide o kvalifikáciu skutku, aj krajský súd je toho názoru, že v
danom prípade boli naplnené znaky skutkovej podstaty pokračovacieho prečinu porušovania povinností
pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák.

Vinu obžalovaného považuje aj krajský súd za nepochybne preukázanú. Keďže odôvodnenie
napadnutého rozsudku je podrobné a zrozumiteľné, a krajský súd sa s ním stotožňuje, preto v zásade
naň odkazuje.

V súvislosti s výrokom o vine krajský súd poznamenáva, že obžalovaný je zo

spáchania skutku usvedčovaný najmä výpoveďami svedkov Ing. H. L., U. F., E. F. a ďalšími listinnými
dôkazmi zabezpečenými v spise, na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový
súd. Najmä z výpovedí svedkov Ing. H. L. a U. F. nepochybne vyplýva, že spoločnosť BYP, s.r.o. mala
na úhradu záväzkov uvedených v napadnutom rozsudku dostatok finančných prostriedkov. Svedkyňa E.F. potvrdila, že obžalovaný mal vedomosť o súdnych rozhodnutiach, z ktorých vyplývala pre spoločnosť
BYP, s.r.o. povinnosť uhradiť finančné záväzky. Napokon samotný obžalovaný potvrdil, že v deň
splatnosti faktúr uvedených v rozsudku mala spoločnosť BYP, s.r.o. na účte dostatok finančných

prostriedkov, ale faktúry sa neuhradili z toho dôvodu, že tieto finančné prostriedky sa použili na úhradu
iných výdavkov.
Krajský súd sa preto nestotožňuje s tvrdením obžalovaného v odvolaní, že v predmetnej veci nebola
dokázaná subjektívna stránka trestného činu. Z vykonaných dôkazov vyplýva, že obžalovaný nemal
ospravedlniteľný dôvod na to, aby nezabezpečil úhradu finančných záväzkov ešte pred začatím

exekučného konania. Z dôkaznej situácie je zrejmé, že práve postupom obžalovaného vznikli v dôsledku
exekučného konania spoločnosti BYP, s.r.o. náklady vo výške 3.128,46 Eur. Tvrdenie obžalovaného,
že v takejto výške škoda nevznikla, preto považuje krajský súd za neopodstatnené, nakoľko výška
škody v takomto rozsahu jednoznačne a bezpečne vyplýva zo zadovážených a vykonaných dôkazov.
Z tohto dôvodu nepovažuje krajský súd za opodstatnenú ani námietku obžalovaného, že skutok mal
byť kvalifikovaný len ako trestný čin podľa § 237 ods. 1 Tr. zák. a v tomto prípade by bolo trestné

stíhanie premlčané. Prvostupňový súd postupoval správne, keď uznal obžalovaného za vinného z
pokračovacieho prečinu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, 2 písm.
a) Tr. zák., nakoľko takýto záver má dostatočnú oporu v zabezpečených dôkazoch.

Za zákonný považuje krajský súd aj výrok o náhrade škody, ktorým okresný súd podľa § 287 ods. 1 Tr.

por. uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti BYP, s.r.o. Liptovský Hrádok škodu
vo výške 2.900,25 Eur. Odvolacie námietky obžalovaného ani v tomto smere nepovažoval krajský súd za
opodstatnené, keď obžalovaný poukázal, že v skutku napadnutého rozsudku je uvedená škoda vo výške
3.128,46 Eur, ale on bol zaviazaný len k náhrade škody vo výške 2.900,25 Eur. Výrok o náhrade škody
považuje krajský súd za zákonný, a to z dôvodov, ktoré podrobne rozviedol v odôvodnení napadnutého

rozsudku prvostupňový súd a s ktorými sa krajský súd stotožňuje.

Pokiaľ prvostupňový súd v skutkovej vete napadnutého rozsudku uviedol inú výšku škodu, než v
následnom výroku o náhrade škody, takýto postup nemožno automaticky považovať za nesprávny,
najmä ak o časti uplatneného nároku na náhradu škody v trestnom konaní už bolo rozhodnuté v inom

konaní. Postup prvostupňového súdu preto v tomto smere zodpovedá zákonu. Za neopodstatnenú
považuje krajský súd aj odvolaciu námietku obžalovaného v tom smere, že pokiaľ by chcel uhradiť sumy
nazákladesúdnychrozhodnutí,išlobyokreditnéprostriedkyposkytnutézúveru,ktorébyboliúročené.V
tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že z vykonaných dôkazov nevyplýva, že obžalovaný by bol na
úhradu záväzkov uvedených v rozsudku odkázaný výlučne na kreditné prostriedky poskytnuté z úveru.

V súvislosti s trestnou zodpovednosťou obžalovaného je potrebné poznamenať, že obžalovaný
nezabezpečil uhradenie finančných záväzkov do doby ich splatnosti, ale ani neskôr po právoplatných
súdnych rozhodnutiach, ktorými mu bola uložená povinnosť tieto finančné záväzky uhradiť. K úhrade
finančných záväzkov došlo až v exekučnom konaní, ktoré nepochybne predstavovalo pre spoločnosť

BYP, s.r.o. Liptovský Hrádok ďalšie finančné náklady.

Za dôvodné však považoval krajský súd odvolanie obžalovaného vo vzťahu k výroku o treste.
Tresty uložené obžalovanému prvostupňovým súdom považuje aj krajský súd za neprimerane prísne.
Obžalovaný doposiaľ súdne trestaný nebol a pokiaľ bol postihnutý pre priestupky, bolo to za dva

priestupky na úseku cestnej premávky. Možno teda konštatovať, že u obžalovaného ide o osobu
bezúhonnú, ktorá doposiaľ viedla riadny spôsob života. Keďže obžalovanému za takýchto okolností
ako prvýkrát súdne trestanému páchateľovi boli ukladané až dva tresty, krajský súd dospel k záveru,
že primeranými trestami na nápravu a prevýchovu obžalovaného bude peňažný trest vo výmere
800,-Eur s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 40 dní a trest zákazu činnosti vykonávať

funkciu štatutárneho orgánu, právnickej osoby alebo jeho zástupcu spojenú s nakladaním s finančnými
prostriedkami na dobu 1 rok. Tresty uložené obžalovanému v takejto výmere možno podľa názoru
krajského súdu považovať za tresty spravodlivé, ktoré v plnej miere odzrkadľujú spôsob vykonania činu,
spôsobený následok, okolnosti, za akých bol čin spáchaný, pohnútku obžalovaného, ako aj závažnosť
spáchaného prečinu. Tresty uložené obžalovanému krajským súdom možno považovať za spravodlivý

a objektívny obraz potrieb individuálnej a generálnej prevencie.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozsudku.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.