Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 29, 2012

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1CoE/494/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6607215152
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6607215152.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko,
s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému Z. Y., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom: č.XXX, XXX XX Y., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom
exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 5816/07 na vymoženie

pohľadávky oprávneného vo výške 679,15-Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Lučenec č. k. 5Er/941/2007-16 zo dňa 30.04.2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým, pod sp. zn. EX 5816/07 vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods.1 písm. g) zákona
č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len
ako „Exekučný poriadok“). V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že oprávnený
navrhol vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu pri Slovenskej rozhodcovskej a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841

04 Bratislava sp. zn. SR 5566/07 zo dňa 21.08.2007. V prebiehajúcom exekučnom konaní vydal
súd poverenie na vykonanie exekúcie aj v dôsledku nejednotného výkladu ustanovení Exekučného
poriadku vzťahujúcich sa k rozsahu preskúmavacieho oprávnenia súdu vo fáze exekučného konania
pred vydaním poverenia, v dôsledku toho k preskúmaniu materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu
prikročil v zmysle § 45 zákona č.244/2002 o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej
aj ako „ZoRK“) až po vydaní poverenia. Po preskúmaní zmluvy o úvere č.XXXXXXX zo dňa 04.01.2007,

ktorá bola podkladom na vydanie exekučného titulu, túto okresný súd, vzhľadom na povahu zmluvných
strán (podnikateľ vs. fyzická osoba nepodnikateľ), predmet podnikateľskej činnosti oprávneného ako
aj jej obsah, túto považuje za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa príslušných ustanovení zákona
č.258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase podpísanie zmluvy o úvere, a teda
jedná sa o vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Exekučný súd poukázal aj na smernicu Rady
93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Okresný súd uviedol, že

rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia
do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Rozhodcovská
doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká
bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len ako „OZ“)
účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa
teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný

v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. V dôsledku toho
na základe materiálnej nevykonateľnosti exekučného titulu ako neodstrániteľnej prekážky brániacej vovykonaní exekúcie okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastavil podľa § 57 ods.1
písm.g)Exekučnéhoporiadku.Vzávereodôvodneniauviedol,žeotrováchkonaniarozhodneosobitným
uznesením. O skutočnostiach, oznámených súdnym exekútorom, ktoré môžu byť dôvodom na jeho

vylúčenie z konania súd nerozhodoval, vzhľadom na zastavenie exekúcie.

Proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu sa v zákonom stanovenej lehote odvolal oprávnený a
v odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje s uvedeným uznesením okrem iného z nasledovných dôvodov:

- všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie,
akoby bol exekučný titul zrušený,
- exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci rozsahu uvedenom v žalobe alebo v

rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe,
- z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten
istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú
a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné

právo zaraďuje,
- všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval označené ustanovenia tak, akoby upravovalo
konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie
špecifikované v ust.§ 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoRK,
- exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo

ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského
konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené
s exekučnou vecou,
- exekučný súd je v zmysle ust. §45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky

s dobrými mravmi.

V závere odvolania oprávnený navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu č.k.
5Er/941/2007-16 zo dňa 30.04.2012 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie.

Odvolaciemu súdu bol spolu s podaným odvolaním doručený aj návrh oprávneného zo dňa 26.7.2012
na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len ako „O.s.p.“) a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému
odvolaniu. Návrh na prerušenie konania odôvodnil oprávnený potrebou, aby boli predložené Súdnemu

dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov?
V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení:
2) Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej

platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred

podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu“?3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný sa k odvolaniu nevyjadril.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca okresného súdu
vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu nemienil vyhovieť (§ 374 ods. 4

O.s.p.).

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením §
212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie
okresného súdu podľa ustanovenia § 219 O.s.p. potvrdil.

Čo sa týka vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že
oprávnený v zastúpení advokátom podal dňa 22.11.2007 návrh na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému. Dňa 06.12.2007 bola Okresnému súdu Lučenec doručená
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V danom prípade súdny exekútor požiadal
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu

spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava zo
dňa 21.08.2007, č.k.: SR 5566/07. Týmto rozhodnutím bol povinný ako žalovaný zaviazaný zaplatiť
žalobcovi- oprávnenému sumu 679,15-Eur spolu s 0,25% úrokom z omeškania denne zo sumy 669,19-
Eur od 02.05.2007 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 212,47-Eur, to
všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie rozhodol a dňa 10.12.2007 poveril výkonom exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka 62, 821 08 Bratislava.

Krajský súd odvolaním napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil,
pretože aj podľa odvolacieho súdu rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania

neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 OZ. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení okresného súdu, na
ktoré poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
uvádza aj ďalšie dôvody, ktorými zároveň reaguje na relevantné námietky v odvolaní.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom ku dňu začatia exekúcie v danej veci)
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 52 ods.1 OZ (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere) spotrebiteľskými zmluvami sú
kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva

podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý
nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa § 53 ods.1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len

"neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods.4 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za

neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.Exekučný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti, že
daný právny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah, na ktorý je
podľa odvolacieho súdu možné bez ďalšieho aplikovať vyššie citovanú právnu úpravu spotrebiteľských

zmlúv obsiahnutú v OZ.

Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že súd aj pred vydaním poverenia súdnemu
exekútoroviskúma,čisúsplnenéformálneimateriálnepredpokladyprevedenieexekúcie.Prvostupňový
súd je predovšetkým povinný skúmať či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je

spôsobilým exekučným titulom v zmysle zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na exekučné konanie.
Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh ale aj
bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú zistené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti
exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať.
Právny predpis (Exekučný poriadok), resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s
celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane (uznesenie

Ústavného súdu SR z 24.2.2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19).

Rozhodcovská doložka umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na
ochrane spotrebiteľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou
doložkouavoľboudodávateľa,ktorýspotrebiteľovirozhodcovskékonanievnútiakonajvhodnejšíspôsob

rozhodovania sporu (porovnaj CSACH, K. Štandardné zmluvy. Plzeň : Aleš Čeněk, 2009. s. 214).
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s
ostatnýmištandardnýmipodmienkami.Mohollenzmluvuakocelokodmietnuťalebopodrobiťsavšetkým
všeobecnýmobchodnýmpodmienkam,atedaajrozhodcovskémukonaniu.Vsubjektívnenearbitrabilnej
(spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Už

len tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky
vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom.
Ostatné podmienky rozhodcovského konania sú skôr len indikátorom, do akých krajností môže viesť
dojednávanie rozhodcovského konania so slabšou stranou zmluvného vzťahu. Takto formulovaná
rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 OZ (podľa § 53 ods.5
OZ v platnom znení) neplatná.

Slovenská republika svoj záväzok voči Európskej únii, poskytnúť spotrebiteľovi zvýšenú ochranu
vzhľadom na jeho postavenie v spotrebiteľských vzťahoch, si plní prostredníctvom viacerých zákonov,

medzi inými OZ, kde v § 53 ods. 5 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách,súneplatné,aleajzákonomorozhodcovskomkonaní,vktoromukladáexekučnémusúdu ajv
štádiuužprebiehajúceho exekučnéhokonaniaskúmať,čirozhodcovskýrozsudoknezaväzujeúčastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom, a po zistení, že rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, ukladá exekučnému

súdu exekúciu zastaviť. Skúmaniu povahy obsahu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať
prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je totiž
rozhodcovská zmluva neplatná, potom rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní,
ktorý odvodzoval svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej doložky, nie je materiálne vykonateľným
exekučným titulom. Táto skutočnosť sama o sebe je dôvodom na zastavenie exekúcie, ktorá začala

na základe takéhoto exekučného titulu trpiaceho neodstrániteľnou vadou, pre ktorú v exekúcii ďalej
nemožno pokračovať.

V danej veci niet žiadnych pochybností o tom, že aj napriek uzatvoreniu predmetnej zmluvy o úvere
pred dátumom 01.01.2008, by nebolo možné práva a povinnosti vzniknuté z tejto zmluvy posudzovať

podľa § 52 až § 54 OZ, a to z nasledovných dôvodov: § 261 ods.3 písm. d) Obchodného zákonníka
(ďalej len ako „OBZ“) zaraďuje medzi obchodné záväzkové vzťahy aj vzťahy zo zmluvy o úvere (§ 497),
ktoré vzťahy sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov OBZ (tzv. absolútny obchod). Skutočnosť,
že sa jedná v danom prípade o zmluvu uzavretú podľa OBZ a ako zmluvný typ je zaradená medzi tzv.
absolútny obchod nevylučuje aplikáciu všeobecných ustanovení OZ vrátane § 52 až § 54 dotýkajúcich

sa ochrany spotrebiteľa. To, či určitá zmluva (určitý zmluvný typ) má povahu spotrebiteľskej zmluvy sa
posudzujepodľainýchkritérií,nežpodľaakýchOBZrozlišujezáväzkovévzťahynaobchodnézáväzkové
vzťahy (absolútny obchod, relatívny obchod, resp. fakultatívny obchod). Spotrebiteľská zmluva nie je
samostatným typom zmluvy, ale jedná sa o druh (povahu) zmluvy, pre ktorú najmä OZ, ale aj inéprávne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a náležitosti, ktoré musí obsahovať a naopak, ktoré v
nej nesmú byť, tzv. neprijateľné podmienky. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv tvorí právny základ
ochrany spotrebiteľa a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva. Označenie zmluvy o úvere

(absolútny obchod) nie je prekážkou na aplikáciu ustanovení § 52 až § 54 OZ o spotrebiteľských
zmluvách, a to vychádzajúc zo subsidiarity OZ.

Novelizácia OZ zákonom č.568/2007 Z.z., účinným od 01.01.2008 zaviedla do § 53 ods.4 písm. r) za
neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve aj takú, ktorá vyžaduje v rámci dojednanej

rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.
V ustanovení § 53 ods.3 OZ (účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere), ktoré obsahuje
demonštratívny, neúplný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách; znamenajúci, že možno prihliadať aj na iné neprijateľné podmienky ako tam uvedené, sa
vyššie uvedená neprijateľná podmienka zavedená do OZ zákonom č.568/2007 Z.z. nenachádza. Len zo
samotnej skutočnosti, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere sa vyššie uvedená neprijateľná podmienka

nenachádzala v § 53 ods.3 OZ nemožno vyvodiť záver o tom, že samotné vyžadovanie od spotrebiteľa
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní nie je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve a taktiež, že by takúto neprijateľnú
podmienku nebolo možné podradiť pod § 53 ods.3 OZ.

Odvolací súd opiera rozhodnutie o dnes už ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR ako
aj Ústavného súdu SR. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní poukazuje aj na ďalšie nové dôvody, pre ktoré
má byť exekúcia prípustná, odvolací súd zastáva názor, že v podstate sa jedná o bližšie odôvodnenie
tých istých námietok, ktoré už bolo predmetom posudzovania súdov. Záver súdov o neprípustnosti
vedenia exekúcie v obdobných veciach, nemôže zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by exekúcia

mala byť prípustná, pretože čo i len jeden uznaný dôvod neprípustnosti exekúcie spôsobuje, že
exekúciu už nemožno vykonať. Ak teda súdy už dali odpoveď prečo (na základe akých dôvodov)
je exekúcia neprípustná, pričom tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v predmetnej veci, nové
dôvody „prípustnosti“ exekúcie sú pre rozhodovanie bezvýznamné. Odvolací súd preto ďalšie námietky
uvádzané v odvolaní nepovažuje za relevantné privodiť pre oprávneného iné rozhodnutie, k akému

dospela ustálená rozhodovacia prax súdov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje tiež na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná
odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje
sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias vs Grécko z 29. Mája 1997, Higgins vs
Francúzsko z 19. Februára 1998). Za podstatné pre rozhodnutie odvolací súd považuje tie argumenty,

ktoréužbolipredmetom posudzovania súdov,avýsledkomktorého bolokonštatovanieoneprípustnosti
exekúcie, pričom tieto závery si osvojil aj konajúci súd, na ktoré poukázal. Preto sa odvolací súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia podrobnejšie nevenuje všetkým odvolacím argumentom.

Odvolací súd mal za preukázané, že v danej veci prvostupňový súd na základe predchádzajúceho

posúdenia rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky exekúciu následne nezastavil z dôvodov
obsiahnutých v § 45 ods.1 písm. c) ZoRK (rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo sa prieči dobrým mravom),
pretoodvolacísúd vtomtosmerevyhodnotilnámietkyoprávnenéhouvedenévodvolaníakonedôvodné.

V predmetnej veci teda bolo možné s ohľadom na Exekučný poriadok zastaviť exekúciu aj s poukázaním
na § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, pretože rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný
rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej doložky, ktorá bola posúdená ako neplatná zmluvná
podmienka, pretože bola v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v
právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, sa potom nemohol stať vykonateľný (vykazuje

znaky nulitného právneho aktu v dôsledku nedostatku právomoci rozhodujúceho orgánu), a preto
nemohol byť spôsobilým exekučným titulom.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím lehoty na odvolanie zaniká možnosť odvolateľa

upravovať nielen rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania. Dôvodová
správa vysvetľuje túto úpravu tým, že zákon vyčerpávajúco vypočítava prípustné odvolacie dôvody,
a preto dopĺňanie dôvodov odvolania aj po uplynutí lehoty na odvolanie je zbytočné. Na základeuvedeného sa odvolací súd nezaoberal dôvodmi odvolania doplnenými v podaní oprávneného zo dňa
26. júla 2012.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne
potvrdil podľa § 219 O.s.p.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku

s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky v odvolaní (Ad a) bod 20), a tiež podľa ust. § 109
ods. 1 písm. c) O.s.p. ( v samostatnom návrhu na prerušenie konania).

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie

je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve

otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,

orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.
Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu

komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a

irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, žečlánok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o

otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ichrozhodnutia.TietosúdytedaniesúpovinnépostúpiťimpoloženúotázkuvýkladuprávaSpoločenstva,

ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétnyprípad,alemôžesaibavyjadriťkvýkladuZmluvyaaktovprijatýchinštitúciamiÚnie(uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd,
aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd
považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie
aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZoRK. Preto
považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a

irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá
reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným
navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra
Súdneho dvora EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť
predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie

je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho
dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho
posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou
acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie
už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora

EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú
výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou

na Súdny dvor ES.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z obidvoch dôvodov ako

nedôvodný zamietol.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.