Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/218/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2212201252
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2212201252.2

Uznesenie
Krajský súd v Trnava v právnej veci žalobkyne: Serraghis Loan Management Ltd., so sídlom Afentrika
Court, Office 2, 6018, Larnaca, Cyprus, zastúpenej splnomocnenkyňou: JÁNSKÝ & PARTNERS s. r. o.,
advokátska kancelária, Nitra, Štúrova 13, proti žalovanému: D. Q., nar. XX. N. XXXX, bytom S. G., Y.
XXXX/XX, o zaplatenie 3.001,25 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda z 12. decembra 2012 č. k. 4C/75/2012-90 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 3.001,25
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.193,68 eur od 12. novembra 2010 do
zaplatenia a náhradu trov konania 180 eur „titulom zaplateného súdneho poplatku a trovy právneho
zastúpenia“ 709,35 eur k rukám právneho zástupcu žalobkyne (v tom čase Mgr. Martina Jánského) v
mesačných splátkach po 80 eur vždy do 20. dňa toho ktorého mesiaca a to aj tak, že omeškanie s
plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia, počnúc od právoplatnosti rozsudku.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 2 písm. b/, § 3 ods. 1 a 2 a § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov, v znení platnom v čase uzavretia zmluvy (15. októbra 2004); §
517 ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 3 ods.
1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z. a § 160 ods. 1
O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne
mal za preukázané uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere medzi jednou z právnych predchodkýň
žalobkyne (Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava, dnes Tomášikova 48) a žalovaným (Zmluvy o vydaní
a používaní bankovej platobnej karty) a porušenie zmluvných povinností z takejto zmluvy žalovaným
(ktorý poskytnutý úver nesplácal riadne a včas, keď neuhradil ani časť svojho peňažného záväzku). Preto
žalobe vyhovel a uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 3.001,25 eur, pozostávajúcu z nesplatenej
istiny 1.193,68 eur, riadneho úroku 965,19 eur a z úrokov z omeškania 842,38 eur. Požadovanú výšku
úrokov a úrokov z omeškania považoval za primeranú a to nielen vzhľadom na výšku požičaných
peňažných prostriedkov, ale najmä na dobu ich splatnosti, teda dĺžku omeškania žalovaného s vrátením
čerpaných finančných prostriedkov. V dôsledku omeškania žalovaného s platením jeho peňažného
záväzku vzniklo žalobkyni právo popri dlžnej istine i na úhradu úroku z omeškania. V časti o trovách
konania rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O. s. p. a odkazom na
vyhlášku č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, vecne
potom plným úspechom žalobkyne, ktorej priznal náhradu pozostávajúcu z náhrady za zaplatený súdny
poplatok (za žalobu) v sume 180 eur a z trov právneho zastúpenia v sume 709,35 eur (odmena za 4
úkony právnej služby po 121,17 eur bez dane z pridanej hodnoty, ďalej len „DPH“ a to 1. prevzatie a
príprava zastúpenia, 2. vypracovanie a podanie žaloby, 3. návrh na pripustenie zmeny účastníka konania
a 4. účasť na pojednávaní 12. decembra 2012, spolu 484,68 eur bez DPH; paušálna náhrada 2 x 7,41

eur = 14,82 eur a 2 x 7,63 eur = 15,26 eur, spolu 30,08 eur bez DPH; cestovné náhrady 24,17 eur bez
DPH; náhrada za stratu času 50,84 eur; náhrada hotových výdavkov 1,63 eur a 20 % DPH).

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie iba žalovaný zjavne v celom rozsahu so zrejmým návrhom
na jeho zrušenie (a zrejme i vrátenie veci na ďalšie konanie). Dôvodil, že ide o úžeru, nakoľko pôvodná
suma bola 1.100 eur a žalobkyňa požaduje 3-násobok pôvodnej sumy, úroky, poplatky atď. Z dôvodu zlej
sociálnej situácie žiadal o zníženie splátok na minimum. Poukázal na skutočnosť, že pôvodná veriteľka
postupuje pohľadávky do zahraničia a terajšia žalobkyňa je už treťou kupujúcou. Po výzve súdu na
doplnenie odvolania v takomto doplnení žiadal o vyjadrenie, prečo sa toľkokrát mení veriteľ, z akého
dôvodu a prečo s tým súd súhlasí a žiadal súd o preskúmanie, spoluprácu a pomoc znížením splátok
pre svoju zlú sociálnu situáciu.

Žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Odvolanie je podľa nej
bez akéhokoľvek vecného alebo právneho odôvodnenia, keď žalovaný v odvolaní nespochybnil vznik
ani existenciu záväzkového vzťahu, ale žiadal len o splátkový kalendár z dôvodu nepriaznivej sociálnej
situácie, dôkazy v tomto smere však nepredložil. Poukázala na princíp neúplnej apelácie, z ktorého
vyplýva, že účastník zásadne nemôže uplatniť v odvolacom konaní tie skutočnosti, resp. dôkazy, ktoré
mohol uplatniť v konaní pred súdom prvého stupňa.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/, ako aj § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach
odvolania celú vec (pretože na rozhodnutí vo veci samej bolo závislým tiež rozhodnutie o trovách
konania) a to bez pojednávania (pretože tu síce šlo /aj/ o vec samu, popri tom však najmä so zreteľom k
neposkytnutiu /okresným súdom/ dostatočne zrozumiteľných odpovedí na všetky sa ponúkajúce otázky
nie aj o možnosť rozhodovania odvolacieho súdu v tejto veci s konečnou platnosťou) a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok nemožno považovať za vecne správny.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; podľa písm. h/ rovnakého paragrafu,
odseku i zákona potom rovnako rozhodne, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Konštatovanie, že vada konania vymedzená v prvom z práve odcitovaných ustanovení základného
predpisu občianskeho procesného práva Slovenskej republiky (a inak aj ďalšia vada podľa § 221 ods.
1 písm. g/ O. s. p., spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom)
je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces
(inak práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46
a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992
Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por. napr.
uznesenia Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2008 č. k. 10Co/152/2008-37 alebo z 30. novembra 2010
sp. zn. 10Co/210/2010, prvé vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/173/2007 a druhé vo veci
súdu prvého stupňa z prejednávanej veci, teda Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008).
I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť
č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského
civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom
aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom
takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore

nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery
zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné
zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na
strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa §
221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto
ustanovením.

Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom akejkoľvek (nieto ešte
zmysluplnej) diskusie fakt, že práve opísanou vadou bol postihnutý i napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa z prejednávanej veci.

Súd prvého stupňa sa totiž dopustil najmä toho pochybenia, že do odôvodnenia svojho rozsudku
síce obrazne nasypal celé priehrštie ustanovení právnych predpisov, tieto ale uspokojivým spôsobom
nevyložil a takto sa mu logicky nemohlo podariť ani to, žeby mohol výsledkami dokazovania i
dostatočne argumentačne podporiť svoju úvahu, prečo má byť žaloba dôvodná. S prihliadnutím k
námietkam vzneseným v rámci odvolania (ktoré inak boli žalovaným uplatnené, avšak bezvýsledne,
už pred vydaním napadnutého rozsudku) však požiadavke na zachovanie práva účastníkov na
spravodlivé súdne konanie so všetkými jeho atribútmi (vrátane práva na riadne odôvodnené súdne
rozhodnutie) nezodpovedalo predovšetkým nevysporiadanie sa so špecifickými argumentmi odvolateľa,
že v prejednávanej veci uplatňuje právo iná osoba než jeho pôvodný zmluvný partner (žalovaný už v
odpore proti platobnému rozkazu v prejednávanej veci namietal, že „uniklo pozornosti súdu, že ide o
100x predávanú pohľadávku a súd asistuje pre zahraničného nemravného kupcu získať trojnásobok“, tu
por. č. l. 46 spisu). Pokiaľ žalovaný (odvolateľ ako spotrebiteľ) namietal postúpenie pohľadávky, namietal
tak i nedostatok (resp. platné nenadobudnutie žalobkyňou) vecnej (tu aktívnej) legitimácie, potrebnej na
dovedenie sporu do úspešného konca. Rovnako sa potom súd prvého stupňa náležite nevysporiadal ani
s ďalšími tvrdeniami žalovaného v odpore o snahe žalobkyne získať trojnásobok poskytnutého úveru,
čo považoval žalovaný za nemravnosť a úžeru.

Odvolaciemu súdu za takéhoto stavu vecí ani neostávalo iné, než v záujme zachovania práva účastníkov
na dvojinštančný proces (zahŕňajúci i vykonávanie základného dokazovania na rozhodujúce otázky v
prvom stupni súdov) napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O. s. p.
zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v prípade potreby doplniť dokazovanie, výsledky celého konania podľa
§ 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až následne opätovne rozhodnúť o veci, o trovách konania a tiež
o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.), to samozrejme i s vypravením nového
rozhodnutia aj odôvodnením obsahujúcim patričné odpovede na všetky relevantné otázky (§ 157 ods.
2 O. s. p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.