Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 15, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/10/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115226665
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8115226665.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Romana Tótha a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: F. O., H.. XX.X.XXXX, C. N. XXX,
zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom Sov. hrdinov 163/66, Svidník,
proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o vydanie
bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 10C/426/2015-35 zo dňa 8.12.2016, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov napadnutým rozsudkom rozhodol o povinnosti žalovaného vydať žalobcovi
bezdôvodné obohatenie vo výške 196,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo
sumy 196,- eur od 26.11.2015 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň
určil, že zmluvná podmienka v zmluve o úvere č. XXXXXXXXX z 29.9.2009, uvedená vo všeobecných
obchodných podmienkach - bod 12/ o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny zahŕňajúce
nákladynavypracovanieauzatvoreniezmluvyoúvere,spolusovšetkouadministratívoustýmspojenou,
je neprijateľná. Posledným výrokom rozsudku priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. V dôvodoch rozsudku uviedol, že strany sporu uzavreli dňa 29.9.2009 formou predtlače písomnú
úverovú zmluvu č. XXXXXXXXX. Žalovaný ňou poskytol žalobcovi úver vo výške 200,- eur za poplatok
196,- eur, ktorý sa žalobca zaviazal uhradiť v 12 mesačných splátkach po 33,- eur počnúc dňom
25.10.2009. Celkovo sa zaviazal zaplatiť žalovanému 396,- eur. Podľa prehľadu o splátkach (č. l. 6)
žalobca uhradil žalovanému celkovo 396,- eur, prvá platba bola dňa 25.10.2009. Prvoinštančný súd

považoval za potrebné v prvom rade vysporiadať sa s tvrdením žalovaného, že žalobca nemá status
spotrebiteľa a že sa nejedná o spotrebiteľskú zmluvu. V tejto súvislosti citoval zákonné ustanovenia
§ 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že žalobca nepochybne neuzatváral úverovú
zmluvu ako podnikateľ, ale ako fyzická osoba a ani pri jej plnení nekonal v rámci obchodnej či
inej podnikateľskej činnosti. Preto s poukazom na § 52 ods. 4 OZ mal za to, že žalovaný má bez
akýchkoľvek pochybností status spotrebiteľa. Právny vzťah účastníkov konania tak súd prvej inštancie
posúdil podľa noriem spotrebiteľského práva, a teda aj podľa osobitného právneho predpisu zákona o

spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Poukázal na ustanovenie § 53 ods. 5
OZ, podľa ktorého neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Vyslovil
názor že sporný poplatok nie je vylúčený zo súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok v
zmysle § 53 ods. 1 OZ, pretože nepredstavuje hlavný predmet plnenia. Za hlavný predmet plnenia vzmysle európskej judikatúry sa považujú podmienky, ktoré upravujú základné plnenia zmluvy a ktoré
ju ako také charakterizujú. Administratívny poplatok dohodnutý v úverovej zmluve rozhodne nie je
základným plnením zmluvy, a preto nepredstavuje jej hlavný predmet plnenia. Druhý prípad vylúčenia

súdnej kontroly je nie samotná cena, ale primeranosť ceny na jednej strane a tovaru a služieb na
druhej strane ako protiplnenie (napr. rozsudok C-26/13 zo dňa 30.4.2014 vo veci Arpád Kásler, Hajnalka
Káslerné Rábai proti OTP Jelzálogbank Zrt, bod 54). Podmienky, týkajúce sa protihodnoty, ktorú dlhuje
spotrebiteľ veriteľovi alebo ktorá má vplyv na skutočnú cenu, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť veriteľovi,
teda v zásade nepatria do tejto druhej kategórie podmienok vylučujúcich súdnu kontrolu, s výnimkou

otázky, či je výška protihodnoty alebo cena, ktorá je dohodnutá v zmluve primeraná službe veriteľa
(rozsudok C-143/13 z 26.2.2015 vo veci Bogdan Matei, Iona Ofelia Matei proti SC Volksbank Romania
SA bod 55, 56). Prvoinštančný súd v danom prípade neskúmal sporný administratívny poplatok len
z pohľadu primeranosti jeho výšky, ale skúmal jeho charakter v intenciách posúdenia neprijateľnosti
zmluvnej podmienky, teda či spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Zo zmluvy ani z VOP pritom nevyplýva, za čo vlastne sa tento poplatok platí,

preto absentuje požiadavka jeho určitosti. Spotrebiteľ tak platí za niečo, čo po materiálnej stránke mu
nie je dodané. Pri spotrebiteľských úveroch je pritom nevyhnutné, aby dohodnutými poplatkami sa platilo
za skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie
Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe sp. zn. AZ17U 192/2010 zo dňa 3.5.2010 a dodal, že tento záver
si osvojil aj Krajský súd v Prešove napr. v rozsudku sp. zn. 18Co 109/2011.

3.Súdprvejinštancieďalejuviedol,žejemuzjehočinnostiznáme,ževúverovýchzmluváchžalovaného
sa výška administratívneho poplatku odvíja od výšky úveru. Poplatok, ktorý má pokryť náklady na
vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere však nemôže byť ovplyvnený výškou úveru. Ak sa tak stalo,
vedie to k záveru o tom, že žalovaný sa týmto, pomerne sofistikovaným spôsobom, snažil opticky vyvolať

dojem nižšej úrokovej sadzby, aj keď v skutočnosti administratívny poplatok odvíjajúci sa od výšky úveru
vo svojej podstate predstavuje úrok. Spotrebiteľ by teda mal platiť administratívny poplatok za dodané
skutočné plnenie, musí byť preto predmet administratívneho poplatku určitý a musí byť v primeranej
výške. Ak tieto atribúty nie sú splnené, spôsobuje to značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a teda ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Nejedná sa

totiž o prípad vylúčenia súdnej kontroly v zmysle § 53 ods. 1 vety druhej, keďže administratívny poplatok
nepredstavujehlavnýpredmetplneniaúverovejzmluvy(hlavnýpredmetjeposkytnutieúveruzaúrokako
to vyplýva z § 497 Obchodného zákonníka), navyše nebol individuálne dojednaný (jeho výšku stanovil
žalovaný bez možnosti ovplyvnenia žalobcu).

4. V dôvodoch rozsudku prvoinštančný súd ďalej uviedol, že pre právne posúdenie uplatneného nároku
bolo potrebné vyhodnotiť úverovú zmluvu podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú
príkladmo uvedené v § 4 ods. 2 a medzi nimi pod písm. h) ročná úroková sadzba, pod písm. j) je uvedená
ročná percentuálna miera nákladov, pod psím. k) priemerná ročná percentuálna miera nákladov s tým,

že ak nie je v zmluve niektorá z uvedených náležitosti uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Nepochybne v predmetnej úverovej zmluve nie je uvedený povinný napr.
údaj o RPMN, preto úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný teda má nárok len
na zaplatenie sumy poskytnutého úveru t. j. 200,- eur, a keďže žalobca podľa zhodného vyjadrenia
účastníkov zaplatil žalovanému sumu 396,- eur, má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo

výške 196,- eur v zmysle ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 456 Občianskeho zákonníka.
Z prisúdenej istiny, t. j. zo sumy 196,- eur súd priznal aj úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po
doručení žaloby žalovanému (25.11.2015) s poukazom na § 517 ods. 1, 2 OZ, a to úrok z omeškania
vo výške 8,05 % ročne zo sumy 196,- eur od 26.11.2015 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

5. Následne sa prvoinštančný súd zaoberal aj námietkou premlčania, vznesenou žalovaným.
Konštatoval, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty sa vyžaduje skutočná a nie iba
predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bol získaný majetkový prospech, a o
tom, kto ho získal. Nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej

starostlivosti skôr (rozsudok Najvyššieho súdu 2CZ 35/77 zo dňa 17.12.1978). Žalobca sa dozvedel
o tom, že plnil viac ako podľa zákona mal až v októbri 2015, a teda dvojročná subjektívna premlčacia
lehota mu uplynie až v októbri 2017. Objektívna premlčacia lehota plynie od vzniku bezdôvodného
obohatenia t.j. v danom prípade od úhrad žalobcu žalovanému. Súd však zastáva názor, že v danomprípade je potrebné vychádzať z desaťročnej premlčacej lehoty. Žalovaný má totiž v predmete činnosti
poskytovanie úverov a preto sa vyžaduje, aby dodržiaval príslušné právne normy vzťahujúce sa na ich
poskytovanie. Žalovaný preto minimálne musel byť uzrozumený s tým, že pokiaľ v úverovej zmluve

neuviedol obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré sú citované v tomto rozsudku
napriek tomu, že musel si byť vedomý toho, že ide spotrebiteľa, nebude môcť od žalobcu žiadať úroky
a iné poplatky a pre prípad, že to tak urobí, bol s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený. Minimálne
teda na jeho strane išlo o nepriamy úmysel získať majetkový prospech. Keďže posledná úhrada bola
vykonaná25.9.2010aažposlednáúhradapredstavujebezdôvodnéobohateniežalovaného,desaťročná

premlčacia lehota uplynie až 25.10.2020.

6. Prvoinštančný súd o trovách konania rozhodol podľa 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého strane, ktorá
mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie
práva proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Žalobca bol v konaní plne úspešný, preto neúspešnému
žalovanému súd uložil povinnosť nahradiť argumentačne úspešnému v spore žalobcovi, trovy konania

v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením

7. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný. Odvolateľ zdôraznil, že vo vyjadrení k
žalobe vzniesol námietku premlčania a má za to, že požadovaný nárok žalobcu sa stal premlčaný.
Tvrdí, že k premlčaniu dňa 28.8.2014 došlo na základe uplynutia 4 ročnej premlčacej doby podľa

Obchodného zákonníka, a to vo výške 396,- eur. Žaloba bola na súde podaná dňa 26.10.2015. V
prípade, ak by súd subsumoval predmetný záväzkový vzťah podľa Občianskeho zákonníka, došlo
by k premlčaniu tak v objektívnej ako i subjektívnej lehote, a to dňa 28.8.2013. Žalobca uplatnil
svoj nárok až dňa 26.10.2015. Žalobca nijako skutkovo nepreukázal možnosť uplatnenia 10-ročnej
premlčacej lehoty. Rovnakou problematikou sa už zaoberal Krajský súd Banská Bystrica v prípadoch

sp. zn. 13Co/567/2015, 13Co/557/2015, 13Co/90/2015. Žalovaný zastáva názor, že v danom prípade
nie je možné aplikovať ustanovenia, ktorými sa žalobca ohrádza, nakoľko zmluva bola uzatvorená
v čase, keď podľa Obchodného zákonníka sa zmluva považuje za absolútny obchod, a preto nie je
možné na ňu aplikovať iné predpisy ako Obchodný zákonník. Podľa názoru žalovaného predmetný
poplatok nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Príslušný poplatok, ktorý v 2/3

predstavuje náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým
spojenou, nevylučuje nárokovateľnosť splnenia tohto záväzku. Dojednanie takejto platby ako záväzku
nad rámec podstatných náležitostí zmluvy o úvere zákonu neodporuje. Argumentáciu súdu, ktorým
rozhodol o neprijateľnosti zmluvných podmienok, považuje žalovaný za nepostačujúcu a v rozpore s §
157ods.4O.s.p.Rozhodnutieourčeníneprijateľnýchzmluvnýchpodmienokpredstavujerozhodnutieso

závažnými účinkami, a preto je vágne odôvodnenie takéhoto rozhodnutia neprípustné. Žalovaný zastáva
názor, že pri plneniach podľa predmetnej zmluvy o úvere, nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného
obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná
zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z
tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol a majetkový prospech získal žalovaný poctivých zdrojov. Žalovaný

razantne odmieta, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu. Navrhuje zrušiť rozsudok a
vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a žalobkyňu zaviazať k náhrade trov konania.

8. Žalobca vo veci odvolací návrh nepodal, k podanému odvolaniu sa nevyjadril.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie podané žalovaným v zmysle ustanovení 378 a nasl. CSP bez
toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie
vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho
viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní

napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol
oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom
odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli
v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP).

10. Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom
stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
súdov SR (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 CSP).11. Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2
CSP) dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu
či zrušenie napadnutého rozsudku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Prvoinštančný

súd pre účely rozhodnutia o podanom návrhu vykonal potrebné dôkazy, z nich vyvodil správne skutkové
závery a vec napokon aj správne právne posúdil. Dôvody napadnutého rozhodnutia dávajú odpoveď
na pre vec rozhodujúce skutkové otázky i na právne posúdenie nárokov. Odvolací súd je toho názoru,
že spĺňa v celom rozsahu náležitosti dané ustanovenia § 220 CSP a v podstate dáva odpoveď i na v
odvolaní uplatnené odvolacie dôvody.

12. Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

13. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14.Rozhodnutiesúduprvejinštanciejevecnesprávne,odvolacísúdsasnímvcelomrozsahustotožňuje
a na správne zdôvodnenie aj v celom rozsahu odkazuje.

15. V súvislosti s uplatnenými odvolacími námietkami odvolací súd snáď môže uviesť len nasledovné.

16. Podľa § 52 ods.1,2,3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.4.2004 (ďalej len ako „OZ“),
spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v
ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ

a na druhej spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti.

17. Podľa § 53 ods.1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka“).

18. Podľa § 53 ods.4 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

19. Podľa § 54 ods.1,2 OZ, Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť
od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv,
ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o

obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

20. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy
medzi účastníkmi, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo

obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

21. V zhode so súdom prvej inštancie ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom,
že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere pod č. 802000098 zo dňa
29.9.2009 je vzťahom spotrebiteľským v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení, pretože

nepochybne ide o spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z., nakoľko ide o dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru.

22. K žalovaným vznesenej námietke premlčania aj odvolací súd má za to, že na strane žalovaného
v predmetnej veci došlo k vzniku úmyselného bezdôvodného obohatenia, v dôsledku čoho sa inak 3-

ročná objektívna premlčacia doba predĺžila na 10 rokov odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu
došlo (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Žalobca sa o bezdôvodnom obohatení dozvedel v
októbri 2015, žalovaný nepreukázal, že by sa o tom dozvedel skôr. Odvolací súd sa stotožňuje so
záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne stanovovalnáležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemožno neuvedenie RPMN v zmluve o úvere hodnotiť
inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne
s nepriamym úmyslom. V svetle týchto úvah aj odvolací súd má za to, že nárok žalobkyne nie je

premlčaný.

23. Pokiaľ ide o vrátenie bezdôvodného obohatenia, je potrebné konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vecne správne, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej zmluve nie je uvedená
ročná percentuálna miera nákladov predmetného spotrebiteľského úveru (RPMN), čo spôsobuje,

že v zmysle § č ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy
medzi účastníkmi, je potrebné takýto úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.

24. Pokiaľ ide o samotný poplatok, je potrebné súhlasiť aj s tým, že v 2/3-tinách je tento poplatok
neúmerne vysoký, a to vo vzťahu k nákladom na vypracovanie, uzavretie zmluvy o úvere a na tzv. všetku
administratívnu činnosť. Ide o vágne ustanovenie, ktoré vôbec nešpecifikuje o aké činnosti ide, pričom

2/3-tiny z tohto poplatku predstavuje 80 %-né navýšenie úveru. Takýto poplatok je neúmerne vysoký a v
tomto slova zmysle aj taký, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. To je ďalší dôvod na určenie neplatnosti
tejto časti dojednaného poplatku.

25. Z uvedeného vyplýva, že tak z dôvodu absencie RPMN v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom

úvere, ako aj z dôvodu vzťahujúceho sa na 2/3-tiny tohto poplatku (neúmerne vysoké a nešpecifikované
administratívne náklady na spracovanie úveru), je predmetný poplatok v celosti neakceptovateľný
a predstavuje bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, tak ako to
konštatuje správne aj súd prvej inštancie.

26. Z vyššie uvedených dôvodov je potrebné súhlasiť aj s určením absolútnej neplatnosti a
neprijateľnosti zmluvnej podmienky vo vzťahu k 2/3-tinám tohto poplatku z úveru, pretože skutočne ide
o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi
tohto konania ako dodávateľom a spotrebiteľom.

27. Skutočne je potrebné konštatovať, že takto zadefinovaný poplatok je neúmerne vysoký, v konaní
absentuje dôkaz, že žalobca ako spotrebiteľ s jeho podstatou bol oboznámený, nakoľko je súčasťou
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru žalovaného a nie je uvedený priamo v texte zmluvy, pričom
tento poplatok nie je ani náležite špecifikovaný a viaže sa (jeho časť v rozsahu 2/3-tín) na bližšie neurčité
náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Naviac

je potrebné konštatovať, že nejde o cenu plnenia, pretože túto by mal odrážať úrok z úveru. Podstatou
tohto poplatku je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie
sú preukázané a so zreteľom na výšku poskytnutého úveru ide o poplatok neúmerne vysoký.

28. V tejto súvislosti nemožno opomenúť, že ide vlastne o situáciu typickú ako je judikovaná v

rozsudku Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe z 03.05.2010 sp. zn. AZ 17 U 192/2010, v ktorom
tento súd konštatoval, že ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní
spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľa, pričom je pre spotrebiteľa vždy neprijateľné
spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné
protiplnenie, ale naopak, tieto sú poskytované vo vlastnom záujme dodávateľa.

29. To znamená, že tento súd aj dojednanie poplatku súvisiaceho s poskytovaním úveru považuje
za neprijateľnú zmluvnú podmienku a konštatuje, že za tento poplatok sa neposkytuje spotrebiteľovi
skutočné protiplnenie, čo je preukázané aj v predmetnej veci a to práve so zreteľom na neurčitosť a
nešpecifikovanosť predmetných 2/3-tín poplatku.

30. Vo vzťahu k rozhodnutiu prvoinštančného súdu o priznaní náhrady trov konania žalobkyni v rozsahu
100 %, vo vzťahu k tomuto neboli zo strany odvolateľa podané námietky nad rámec odvolacích dôvodov
týkajúcich sa veci samej, preto odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania nemal dôvod výrok
rozsudku, ktorým prvoinštančný súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %,

bližšie preskúmavať.

31. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú
spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku prvej inštancie.32. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje
ako vecne správny a zároveň konštatuje, že týmto svojim rozhodnutím sa neodchýlil od aktuálne

judikovaných záverov v rozhodnutiach aj iných senátov Krajského súdu v Prešove. Len príkladmo
možno odkázať na rozsudok č.k. 12Co/13/2016-73 zo dňa 6.4.2016, sp. zn. 7Co/151/2016 zo
dňa 27.2.2017, sp. zn. 6Co/134/2016 zo dňa 26.7.2016, 7Co/172/2016 zo dňa 27.2.2017, č.k.
10Co/5/2015-178 zo dňa 16.2.2017. V prejednávanej veci odvolací súd nevzhliadol dôvod na odklon od
v súčasnosti ustálenej rozhodovacej praxe súdov.

35. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP. Žalovaný v odvolacom konaní nebol úspešný, preto právo na náhradu trov konania
patrí žalobcovi. Tento si však trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani žiadne preukázateľné trovy mu
v odvolacom konaní nevznikli. Preto odvolací súd rozhodol, že sporovým stranám nepriznáva nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

36. Uvedené rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP alebo 421
ods. 1 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí za

podmienok ustanovených v § 429 ods. 2 CSP.