Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 6, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Sžo/57/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200005
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1015200005.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Halmovej a

zo sudkýň JUDr. Jany Zemkovej PhD. a JUDr. Petry Príbelskej PhD. v právnej veci žalobcu: MEDI-
HOM spol. s r.o., IČO: 36 793 701, so sídlom Raková 615/33, Limbach, zastúpený: JUDr. Martin
Abrahám, advokát, so sídlom Koceľova 25, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo zdravotníctva
Slovenskej republiky, Limbová 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
SO4077-OP-2014 zo dňa 16. októbra 2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v
Bratislave č. k. 6S/1/2015-56 zo dňa 11. marca 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/1/2015-56 zo dňa 11.

marca 2016 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.

1.1 Napadnutým rozsudkom č. k. 6S/1/2015-56 zo dňa 11.03.2016 Krajský súd v Bratislave žalobu
zamietol podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.") a účastníkom náhradu
trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že nepovažuje za dôvodnú námietku žalobcu,

že žalovaný jednoduchým poukázaním na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS
113/2011 porušil svoju povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie. Za nútenú prácu alebo službu sa v
zmysle čl. 18 Ústavy SR nepovažuje konanie na ochranu života, zdravia alebo práv iných. Poukazuje na
čl. 4 ods. 3 písm. d/ Dohovoru, podľa ktorého sa za nútenú prácu alebo službu nepovažuje práca alebo
služba, ktorá tvorí súčasť bežných občianskych povinností. Podrobne analyzuje vzťah medzi uložením
povinnosti poskytovateľom zdravotnej starostlivosti podľa § 79 ods. 1 písm. v/ zákona č. 576/2004 Z.
z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a

doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z. z.") a právami poskytovateľov zdravotnej
starostlivosti zaručenými Dohovorom, Ústavou SR a ďalšími zákonmi. Ústavný súd SR pri hodnotení
tejto otázky vykonal test proporcionality pozostávajúci z preskúmania podmienky vhodnosti, podmienky
nevyhnutnosti (potrebnosti) a podmienky primeranosti, v ktorom vyvažovaním dotknutých ústavných
princípov získal odpoveď, či zákonodarca rešpektoval všeobecné ústavné princípy obsiahnuté v čl. 13
ods. 2 a 4 Ústavy SR, t.j. či zásah do označených práv zo strany štátu bol v súlade s Ústavou SR
a medzinárodnými zmluva, ktorými je Slovenská republika viazaná. V tomto prípade stojí na jednej

strane verejný záujem na ochranu zdravia, v záujme realizácie ktorého je poskytovateľom zdravotnej
starostlivosti uložená povinnosť plniť úlohy, ktoré z ústavného poriadku vyplývajú štátu. Na druhej strane
tu naproti verejnému záujmu na ochranu zdravia stoja s ním rovnocenné záujmy jednak poskytovateľov
zdravotnej starostlivosti, ktorým povinnosť uložení napadnutými ustanoveniami zasahuje do ich slobodypodnikania, základného práva na spravodlivé a primerané pracovné podmienky, ako aj základného
práva na osobitné pracovné podmienky, ale aj rovnocenné záujmy poskytovateľov prevádzkujúcich
lekársku službu prvej pomoci (ďalej len „LSPP"), predovšetkým ich sloboda podnikania. Ústavný súd v

predmetnom náleze konštatoval, že právna úprava obstála v teste proporcionality. Z toho vyplýva, že
dôvodom odlišného právneho postavenia poskytovateľov zdravotnej starostlivosti voči poskytovateľom
prevádzkujúcim ambulancie LSPP je plnenie zákonnej povinnosti podľa napadnutých ustanovení, ktorá
sleduje legitímny cieľ a s ohľadom na jej charakter ju nemožno považovať za neprimeranú.

1.2 Krajský súd ďalej uviedol, že Ústavný súd SR v citovanom náleze tiež konštatoval, že explicitne
priznané právo každého na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy SR zároveň zaväzuje štát k povinnosti
zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy materiálnych a inštituciálnych
predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon. Napriek tomu, že v súčasnosti zákonodarcom
nastavený systém zabezpečujúci realizáciu práva na ochranu zdravia je možné považovať za ústavne
udržateľný, jeho uplatnenie spôsobuje v aplikačnej praxi nemalé problémy, ktoré podľa Ústavného súdu

SR poukazujú jednoznačne na potrebu podrobnejšej právnej regulácii, ktorá by zabezpečila väčšiu
ochranu práv subjektov realizujúcich povinnosti zverené ústavou, tj. v tomto prípade poskytovateľov
zdravotnej starostlivosti, a to nie len vo vzťahu k niektorým aspektom ich právneho postavenia, ale tiež
vo vzťahu k účinným prostriedkom nápravy nad rozsah poskytnutý im súčasnou právnou úpravou, ktorá
vzhľadom na jej vágnosť môže spôsobovať problémy v aplikačnej praxi predovšetkým v súvislosti s jej

efektivitou.

1.3 Krajský súd v Bratislave ďalej poukázal, že v tejto súvislosti je nutné posúdiť podstatu zákonnej
úpravy výkonu LSPP. Samosprávny kraj v rámci preneseného výkonu štátne správy vydáva povolenie
na prevádzkovanie ambulancie. Ustanovenie § 79 ods. 1 písm. v/ zákona č. 578/2004 Z. z. výslovne

uvádza poskytovateľov, ktorí majú povinnosť slúžiť lekársku službu prvej pomoci LSPP. Poskytovateľ,
ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je
povinný vykonávať lekársku službu prvej pomoci podľa rozpisu určeného samosprávnym krajom, ak ide
o poskytovateľa, ktorý poskytuje všeobecnú ambulantnú starostlivosť v špecializačnom odbore pediatria
a poskytovateľa, ktorý poskytuje špecializovanú zubno-lekársku ambulantnú starostlivosť. Túto lekársku

službu prvej pomoci musí vykonávať v ambulancii lekárskej služby prvej pomoci. Ambulancie lekárskej
služby prvej pomoci nemajú povinnosť personálne zabezpečiť výkon lekárskej služby prvej pomoci;
personálne obsadenie ich ambulancií zabezpečujú jednotlivé samosprávne kraje prostredníctvom
zaradenia do rozpisu tých lekárov, ktorým zákonodarca uložil povinnosť vykonávať lekársku službu prvej
pomoci - platba za zdravotné výkony súkromných lekárov uskutočnených počas lekárskej služby prvej

pomoci, poukazujú zdravotné poisťovne prevádzkovateľom ambulancií lekárskych služieb prvej pomoci,
nie priamo poskytovateľom LSPP.

1.4 Výkon LSPP žalobcom teda nezáleží len na jeho vôli, ale je potrebná súčinnosť zdravotníckeho
zariadenia poskytovateľa, ktorý je oprávnený na základe vydaného povolenia prevádzkovať ambulanciu

lekárskej služby prvej pomoci, ktorý musí umožniť výkon LSPP.

1.5 Krajský súd v Bratislave poukázal, že v praxi vznikla situácia, ktorú si vo svojom náleze všíma
aj Ústavný súd SR (aplikačný problém), keď žalobca je aktom orgánu verejnej moci nútený pod
hrozbou sankcií vykonať lekársku službu v prvej pomoci v úplne inom zariadení, čo možno považovať

za ústavne udržateľnú právnu úpravu v zmysle nálezu Ústavného súdu SR. Toto zariadenie však
už nie je regulované verejnou mocou, orgán verejnej moci mu neukladá podmienky vo vzťahu
ku konkrétnemu poskytovateľovi LSPP, napriek tomu, že tu zjavne ide o prienik verejnej moci
do súkromnoprávneho vzťahu (žalobca je povinný vykovať LSPP, platby za zdravotné výkony
súkromnýchlekárovuskutočnenýchpočaslekárskejslužbyprvejpomocipoukazujúzdravotnépoisťovne

prevádzkovateľom ambulancií lekárskych služieb prvej pomoci, ambulancii LSPP štát neukladá
povinnosť platiť primeranú náhradu poskytovateľom lekárskych služieb prvej pomoci). Podľa názoru
krajského súdu v zmysle citovaného nálezu Ústavného súdu SR, na to, aby mohla byť LSPP reálne aj
vykonaná je potrebná súčinnosť samosprávneho kraja, a to nie len vydaním rozpisu služieb a určenie
miesta výkonu LSPP, ale i nariadenia, za akých podmienok sa bude vykonávať, napríklad dohoda o

financovaní (či odplatne alebo bezodplatne), prípadne ďalšie dohodnuté podrobnosti.

1.6 Krajský súd ďalej uviedol, že v administratívnom spise správneho orgánu sa nenachádza doklad o
tom, že žalobca upovedomil LSPP Pezinok o tom, že jeho zamestnanec nenastúpi do služieb, ktoré muboli určené rozpisom Bratislavského samosprávneho kraja. Napriek tomu, že žalobca tvrdí, že LSPP
Pezinok malo vedomosť o tom, že zamestnanec žalobcu nenastúpi do služby podľa rozpisu, súd sa
stotožnil s názorom žalovaného, že oznámenie o nenastúpení do služby malo byť doručené písomne,

výslovne a včas, aby mal prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia poskytujúceho LSPP možnosť v
čase zabezpečiť výkon LSPP náhradným spôsobom a aby tak nebola ohrozená zdravotná starostlivosť
pre širokú verejnosť.

2.

2.1 Odvolaním zaslaným elektronicky dňa 16.05.2016, podaným osobne 18.05.2016, a doplneným na
základe uznesenia zo dňa 19.05.2016 sa žalobca domáhal, aby Najvyšší súd SR podanému odvolaniu
v celom rozsahu vyhovel, nakoľko súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a doterajší skutkový stav neobstojí,
pretože sú tu ďalšie skutočnosti a iné dôkazy, ktoré neboli doteraz uplatnené.

2.2 Žalobca doložil e-mail zo dňa 22.10.2013, ktorý preukazuje, že oznámil dôvod nevyslania svojho
zamestnanca a poukazuje na kópiu podania v konaní 100681/2013-ZD2 zo dňa 20.05.2013,v ktorom
bol prvostupňový správny orgán informovaný o tom, že sa zamestnanec stará o dojča a o dieťa
ťažko zdravotne postihnuté pre nádorové ochorenie, preto nemôže byť vysielaný pre účely lekárskej

služby prvej pomoci. Je názoru, že žalovaný nepredložil súdu úplný administratívny spis, nakoľko
sa v ňom nenachádza elektronické podanie žalobcu zo dňa 22.10.2013. Žalovaný určením služby
žalobcovi na 22.10.2013 ignoroval skutočnosti, ktoré sú mu známe z jeho úradnej činnosti a ktoré boli
účastníkom ako námietka vznesené v inom, skôr začatom konaní. Tiež poukazuje na výpoveď S. z
roku 2013 (v trestnom konaní) a z roku 2016 (v správnom konaní pred Bratislavským samosprávnym

krajom), na podanie LSPP Pezinok s.r.o. v spore so žalobcom o zaplatenie faktúr pred Okresným
súdom Pezinok sp. zn. 33Cb/107/2012 zo dňa 14.09.2012 a rozhodnutie prvostupňového orgánu
05772/2015/ZDR/6, ktoré preukazujú, že jediným dôvodom pre určovanie služieb pre žalobcu je vôľa
vedúceho prvostupňového orgánu S. (výpoveď S.), ktorá navyše priamo koreluje s vnútornými pomermi
a potrebami prevádzkovateľa stanice LSPP (rozhodnutie 05772/2015/ZDR/6), čo je neprípustný akt

svojvôle a priamu závislosť určovania verejných služieb LSPP prvostupňovým orgánom od potrieb
súkromného prevádzkovateľa LSPP, vrátane zmeny spôsobu určovania osôb, povinných zložiť LSPP
v priamom dôsledku zmeny pomerov vo vlastníckej štruktúre LSPP Pezinok, s.r.o. koncom roku 2015,
čo odporuje princípu právnej istoty a nediskriminácie. Ďalej poukazuje vedomosť LSPP Pezinok, s.r.o.
(predošlého vedenia) a zástupcov prvostupňového orgánu, že zaraďovanie žalobcu do zoznamov osôb

s povinnosťou slúžiť LSPP a následne do služieb, na pokyn prvostupňového orgánu, bez existencie titulu
medzi žalobcom a LSPP Pezinok, s.r.o. a trestaním za nesplnenie takto určenej povinnosti je konaním,
ktoré svojím účelom obchádza zákaz z nútenej a otrockej práce.

2.3 Je názoru, že spôsob krajského súdu, ktorým použil nález PL. ÚS 113/2011 je absolútne

nepochopiteľný a neakceptovateľný. Okrem toho, že nález vychádza z jednoznačného skutkového
klamstva, prevzatého v rozpore s právnym poriadkom - ako preukazuje vyjadrenie Všeobecnej
zdravotnej poisťovne ohľadom kapitalizačných platieb zo dňa 08.01.2014 - od podporovateľov a
profitérov znenia zákona, ku ktorým patrili najmä tí, čo na úrovni regionálnej samosprávy rozhodovali o
licenciách pre zriaďovateľov staníc LSPP, je najzávažnejším nedostatkom právneho posúdenia súdom

existencia vo vzťahu ku v správnom aj súdnom konaní uplatnenej námietke rozporu určenia služieb so
zákonnými povinnosťami žalobcu voči zamestnancovi.

3.

3.1 Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu doručenému Krajskému súdu v Bratislave 04.07.2016 uviedol,
že odvolaním napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a zákonný. Uviedol, že žalobca sa snaží
preukázať, že žalovaný disponoval písomným oznámením žalobcu o nenastúpení svojho zamestnanca
do služby. Je zrejmé, že kópia e-mailu zo dňa 22.10.2013 nie je oznámením žalobcu žalovanému, ale
oznámením zamestnanca spoločnosti LSPP Pezinok, s.r.o. Bez ohľadu na odosielateľa, z informácie

je zrejmé, že žalobca predmetným dôkazom nie je spôsobilý preukázať súdu, že žalovanému oznámil
dôvod nevyslania svojho zamestnanca. Z obsahu doplnenia odvolania však zároveň vyplýva, že žalobca
mal a mohol uvedené dôkazy predložiť v predmetnom súdnom konaní. V neprospech tvrdenia žalobcu
svedčí skutočnosť, že výpoveď S. v trestnom konaní je z roku 2013, podanie LSPP Pezinok, s.r.o. vspore so žalobcom o zaplatenie faktúr pred Okresným súdu Pezinok sp. zn. 33Cb/107/2012 je zo dňa
14.09.2012. Je názoru, že žalobca nepreukázal existenciu dôvodov, pre ktoré podľa § 205a ods. 1 písm.
d/ O.s.p. nemohol v pôvodnom konaní predložiť alebo označiť v odvolaní uvádzané dôkazy. Žalovaný

nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že mu elektronickým podaním zo dňa 22.10.2013 boli oznámené dôvody,
pre ktoré žalobca nemôže vyslať zamestnanca do služby podľa rozpisu prvostupňového správneho
orgánu. Žalovaný je názoru, že po oboznámení žalobcu s rozsudkom krajského súdu žalobca účelovo
hľadá ďalšie dôvody, pre ktoré by napadol tak postup žalovaného, ako aj postup súdu v konaní. Žalobca
žiadnym spôsobom neuvádza ustanovenia právnych predpisov, ktoré mal krajský súd nesprávne právne

aplikovať, právne naopak spochybňuje tak postup krajského súdu, ako aj nález Ústavného súdu SR PL.
ÚS 113/2011. Tvrdenia žalobcu v odvolaní nie sú smerodajné, pravdivé, žalobca nemá pre svoje tvrdenia
oporu v zákone, nakoľko v podanom odvolaní, v podanej žalobe, ako aj v predchádzajúcom správnom
konaní dostatočným spôsobom, ako aj listinnými dôkazmi nepreukázal oprávnenosť svojich tvrdení.

4.

4.1 Najvyšší súd Slovenskej republiky je ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a medziach podaného
odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk
),
ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti O.s.p. predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6.4 Podľa § 492 ods. 2 SSP odvolacie konania podľa piatej časti O.s.p. začaté predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.