Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, February 14, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoPr/5/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114202250
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1114202250.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: Q. S., O. W. XX, O., zastúpeného:
JUDr. Janou Kompišovou, advokátkou, so sídlom Jakubovo námestie č. 9, Bratislava, proti žalovanému:
Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie č. 1, Bratislava, o
zaplatenie 608,85 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava

I, zo dňa 08. februára 2016, č.k. 10Cpr/1/2014-118, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi sumu 608,85 eur spolu s úrokom z omeškania 5,11 % ročne od 09.12.2013 do zaplatenia,
do troch dní.

Žalobca má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobou; ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia

sumy 608,85 eur s úrokom z omeškania titulom nevyplateného štrnásteho platu - odmeny za obdobie
druhého polroku roku 2013; a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Vykonaným dokazovaním
ustálený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 144 ods. 1,2 Zákonníka práce. Za nesporné
považoval, že žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 21.06.2006, s
nástupom do práce od 03. júla 2006, ako policajt mestskej polície. Podľa čl. 17 bod 1 Kolektívnej
zmluvy mohol zamestnávateľ zamestnancovi mestskej polície vyplatiť odmenu do výšky jeho funkčného

platu so zúčtovaním miezd za mesiac máj a november k dátumom 31.05. a 30.11. kalendárneho roka
za predpokladu, že jeho pracovný pomer k uvedeným dátumom trval aspoň 6 mesiacov. Podľa čl. 17
bod 5 Kolektívnej zmluvy odmena neprináležala zamestnancovi, ktorý bol v rozhodujúcom období
upozornený na neuspokojivé plnenie pracovných úloh podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 4 Zákonníka práce
alebo u ktorého sú dôvody uvedené v § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce. Nebolo sporné ani to,
že žalovaný nevyplatil žalobcovi odmenu za rozhodujúce obdobie od 01.06 do 30.11 2013, pretože u
žalobcu boli dôvody uvedené v § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, teda, že žalobca bol súvislosti

s porušením pracovnej disciplíny upozornený na možnosť dania výpovede. Za sporné považoval, či
boli v prípade žalobcu v rozhodnom období t.j. od 01.06.2013 dané dôvody uvedené v §
63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, v dôsledku čoho žalobcovi podľa čl. 17 bod 5 Kolektívnej zmluvy
neprináležala odmena. Vychádzajúc zo svedeckých výpovedí a obsahu listinných dôkazov mal za
preukázané, že žalobca nepožiadal žalovaného zákonom predpokladaným spôsobom o poskytnutie
pracovného voľna v deň nariadenej služby 20.05.2013, aj napriek tomu, že prekážka v práci (návšteva

lekára) bola žalobcovi známa a žalovaného ani neupovedomil o prekážke v práci a o jej
predpokladanom trvaní bez zbytočného odkladu. Konštatoval, že napriek príkazu nadriadeného po
ukončení služobných povinností a po ukončení výsluchu na príslušnom OO PZ SR sa žalobca nedostavildňa 20.05.2013 do práce, v čase po 14.00 hod., pričom o preložení služby zo dňa 27.05.2013 na deň
20.05.2013 vedel, a preto ak mal na tento deň naplánovanú návštevu lekára, mal zákonnú povinnosť
zamestnávateľa zákonom predpokladaným spôsobom informovať o tejto prekážke v práci a požiadať

ho o poskytnutie pracovného voľna. Dodal, že žalobca zamestnávateľovi bez zbytočného odkladu
ani nepreukázal, že sa podrobil lekárskemu vyšetreniu a na opakované žiadosti zamestnávateľa až
dňa 04.06.2013 predložil písomné potvrdenie od lekára a priepustku, ktorá však zamestnávateľom
podpísaná nebola. Dospel preto k záveru, že takýmto konaním žalobca porušil povinnosti zamestnanca
v zmysle citovaného čl. 10 ods. 5 písmeno h/ Pracovného poriadku, v dôsledku čoho jeho konanie

žalovaný vyhodnotil podľa čl. 13 ods.7 písmeno h/ Pracovného poriadku ako závažné porušenie
pracovnej disciplíny. Žalovaný preto postupoval v súlade s čl.17 ods.5 Kolektívnej zmluvy, keď žalobcovi
nevyplatil odmenu, keďže táto odmena mu neprináležala, nakoľko výsledkom disciplinárneho konania
bolo, že žalobcovi v rozhodnom období, bolo dňa 26.06.2013, doručené písomné upozornenie
na porušenie pracovnej disciplíny v zmysle ust. § 63 odsek 1 písm. e/ Zákonníka práce. Vzhľadom na
uvedené dospel k právnemu záveru, že žalobca sa v rozhodnom období dopustil závažného porušenia

pracovnej disciplíny, na porušenie ktorého bol zamestnávateľom oprávnene upozornený, preto podľa čl.
17 bod 5 Kolektívnej zmluvy žalobcovi neprináležala odmena. Ako nedôvodnú preto žalobu zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol v súlade s § 142 ods.1 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa

jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmeny tak,
aby bolo jeho žalobe v celom rozsahu vyhovené, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.
Argumentoval, že dňa 20. 05. 2013, kedy sa po 15. 00 hodine; teda po tom ako absolvoval
pracovné školenie a zúčastnil sa v rámci plnenia si pracovných úloh úkonu pred vyšetrovateľom; nevrátil

do práce, nešlo z jeho strany o neospravedlnenú absenciu, nakoľko na daný čas
mal vopred plánované lekárske ošetrenie, o čom vhodným spôsobom a s primeraným časovým
predstihom informoval svojho nadriadeného a následne mu pri prvej možnej príležitosti predložil doklad
o jeho absolvovaní. Poukázal tiež na to, že lekárske ošetrenie si naplánoval na deň svojho voľna a až
následne bez koordinácie s ním mu zamestnávateľ na deň 20. 05. 2013 stanovil výkon práce a nebolo

už možné sa na plánované lekárske ošetrenie preobjednať. Zdôrazňoval, že bolo bežné u
žalovaného, že zamestnanci svojho nadriadeného informovali o dôvode neprítomnosti v
práci ústne a následne doložili príslušné potvrdenia o ich neprítomnosti v práci, a preto nemal dôvod
žiadať osobitné dokumentovanie obsahu rozhovoru medzi ním a jeho nadriadeným, v ktorom ho
informoval, že pôjde na plánované lekárske ošetrenie. Pokiaľ teda bola prax u žalovaného taká, že

nedal vopred zamestnancovi priepustku, aby si ju tento nechal potvrdiť ak má opustiť pracovisko,
nemôže mu žalovaný vytýkať, že takú priepustku nemal v deň lekárskeho ošetrenia. Takýto postup
žalovaného nemôže požívať právnu ochranu, a preto je potrebné ho považovať za šikanózny výkon
práv, ktorým dochádza k zneužitiu subjektívnych práv a k diskriminácii; a preto
skutočnosť,ženemalpriestupku nadeň20.05.2013nebolomožnéaniposúdiťakoporušeniepracovnej

disciplíny. Zotrval na tom, že vopred svojho nadriadeného informoval o čase a dôvode neprítomnosti v
práci a následne dôvod neúčasti v práci preukázal lekárskym potvrdením. Poukazoval na to,
že proti upozorneniu na porušenie pracovnej disciplíny sa primerane bránil, keď žalovanému adresoval
list zo dňa 20. 01. 2014. Argumentoval tiež tým, že z článku 17 ods. 1 Kolektívnej zmluvy vyplýva, že
rozhodujúcim obdobím bol čas od 01. 12. do 31. 05. kalendárneho roka, za ktoré rozhodujúce obdobie

vyplatil zamestnávateľ zamestnancovi odmenu (tzv. 13. plat) spolu so zúčtovaním miezd za mesiac máj
a čas od 01. 06. do 30. 11. kalendárneho roka, za ktoré rozhodujúce obdobie vyplatil zamestnávateľ
zamestnancovi odmenu (tzv. 14. plat) spolu so zúčtovaním miezd za mesiac november. Pokiaľ teda k
udalosti došlo 20. 05. 2013, mohol by byť postihnutý zo strany zamestnávateľa len nevyplatením 13.
platu. Výlučne udalosť vzniknutá po 01.06.2013 (avšak do 30. 11. 2013) by mohla mať za následok

nevyplatenie 14. platu. Skutočnosť, že žalovaný administratívne spracoval upozornenie na porušenie
pracovnej disciplíny, považoval v danej súvislosti za právne irelevantnú. Čas vydania upozornenia by
bol podstatný len v prípade, ak by išlo o neuspokojivé plnenie pracovných úloh podľa § 63 ods. 1 písm.
d/ bod 4 Zákonníka práce. U neho však tento dôvod nebol uplatnený. Opakovane zdôrazňoval, že ak
žalovanývytýkazamestnancoviporušeniepracovnejdisciplínyakodôvodnevyplatenia14.platu,muselo

by k porušeniu pracovnej disciplíny preukázateľne dôjsť a muselo by sa tak stať v rozhodujúcom období
od 01. 06. 2013 do 30. 11. 2013 a je úplne irelevantné, kedy zamestnávateľ formuloval
voči nemu výhrady, kedy vypracoval upozornenia v danom smere; významný je len deň vzniku udalosti -
údajného porušenia pracovnej disciplíny. V tejto súvislosti poukázal na nutnosť zvoliť taký výklad článku17 kolektívnej zmluvy, ktorý je v prospech zamestnanca a odkázal na súvisiacu judikatúru. Namietal, že
by jeho neprítomnosť v práci z dôvodu uskutočneného lekárskeho ošetrenia bola takým dôvodom, pre
ktorý by mohol s ním zamestnávateľ skončiť pracovný pomer, a preto z tohto dôvodu ho zamestnávateľ

ani nemohol sankcionovať nevyplatením odmeny vo výške funkčného platu. Ďalej poukázal na napäté
vzťahymedzinímajehonadriadeným,keďvposlednej dobetrvaniapracovnéhopomeruzamestnávateľ
vyhotovil viaceré upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, ktoré sú však vadné. Ďalej poukazoval
na to, že výpoveď z pracovného pomeru, danú mu zamestnávateľom, napadol na súde. Namietal, že
mu bola súdom prvej inštancie odňatá možnosť konať pred súdom, lebo nebolo rozhodované súladne s

jeho právom na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. V tejto súvislosti argumentoval
tým, že súd prvej inštancie si vyberal z výpovedí svedkov len určité časti. Mal za to, že žiaden svedok
nemohol potvrdiť obsah jeho rozhovoru s nadriadeným, v ktorom ho informoval
o uskutočnení plánovaného lekárskeho ošetrenia. V tomto smere namietal hodnotenie
dôkazovsúdomprvejinštancie.Opakovaneuvádzal, ževočiupozorneniusaprimeranebránilareagoval
listom adresovanom žalovanému, pričom platné právo mu nedávalo možnosť osobitne žalovať v tejto

súvislosti zamestnávateľa, a preto ho žaloval priamo o plnenie, teda o zaplatenie 14.
platu a v tejto súvislosti odkázal na relevantné rozhodnutie. Dovolával sa ochrany slabšej strany, ktorá
v konaní používa vyššiu mieru právnej ochrany. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s ním
predloženou konštantnou rozhodovacou činnosťou súdov v tom, prečo sa od nej odklonil.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zotrval na svojej argumentácii, že k nevyplateniu
odmeny došlo v súlade s platnou Kolektívnou zmluvou, pretože žalobca bol upozornený na porušenie
pracovnej disciplíny v súvislosti s návštevou dentálnej hygieničky, ktorú vykonal bez toho, aby včas
požiadal o poskytnutie pracovného voľna, alebo aby ho upovedomil o prekážke v práci alebo jej
predpokladanom trvaní bez zbytočného odkladu. Z uvedených dôvodov sa stotožnil s rozsudkom súdu

prvej inštancie.
4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. , Civilný sporový poriadok (ďalej
len "CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), na
odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. ods. 1 CSP); v neprítomnosti právnej zástupkyne

žalobcu, ktorá nepožiadala o jeho odročenie; a po opakovaní dokazovania (§ 384 ods. 1 CSP) listinnými
dokladmi (služobný záznam zo dňa 23.05.2013, disciplinárne konanie zo dňa 27.05.2013, upozornenie
na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 17.06.2013, čl.17 ods. 1, 5 Kolektívnej zmluvy Mestskej polície
hlavného mesta SR Bratislavy, potvrdenie o výške odmeny zo dňa 23.01.2014) postupom podľa § 204
CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

5. V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal zaplatenia odmeny vo výške funkčného platu, ktorá
mu mala byť žalovaným vyplatená so zúčtovaním miezd za mesiac november 2013, t.j. ku dňu
30.11.2013, za rozhodujúce obdobie od 01.06.2013 do 30.11.2013 v zmysle článku 17 Kolektívnej
zmluvy, s poukazom na to, že na vyplatenie odmeny mu vznikol nárok, nakoľko sa nedopustil porušenia

pracovnej disciplíny, vytýkaného mu žalovaným listom zo dňa 17.06.2013. V tejto súvislosti uviedol, že
dňa 20.05.2013 vopred oznámil svoju (ďalšiu) neprítomnosť v práci svojmu nadriadenému a preukázal
prekážku v práci (dokladom o lekárskom ošetrení) pri prvej možnej príležitosti, a preto
nemohlo z jeho strany dôjsť k neospravedlnenej absencii. Žalobca tiež argumentoval tým, že pokiaľ malo
dôjsť ku skutku zakladajúcemu porušenie pracovnej disciplíny dňom 20.05.2013, ktorý deň spadá do

rozhodujúceho obdobia od 01.12.2012 do 31.05.2013, nemohol mu žalovaný nevyplatiť odmenu až v
ďalšom rozhodujúcom období od 01.06. 2013 do 30.11.2013. Mal za to, že za skutok, ku ktorému malo
dôjsť dňa 20.05.2013, mohol byť žalovaným postihnutý len nevyplatením tzv. 13. platu v máji 2013, teda
za rozhodujúce obdobie od 01.12.2012 do 31.05.2013.

6. Podľa článku 17 ods. 1 Kolektívnej zmluvy zamestnávateľ mohol zamestnancovi mestskej polície
vyplatiť odmenu do výšky jeho funkčného platu so zúčtovaním miezd za mesiac máj a november k
dátumom 31.05. a 30.11. kalendárneho roka za predpokladu, že jeho pracovný pomer k uvedeným
dátumom trval aspoň 6 mesiacov /ďalej len za rozhodujúce obdobie/ t.j. od 01.12. do 31.05. a od 01.06.
do 30.11. bez prerušenia za podmienky, že

a/ zamestnanec nebol dlhodobo dočasne pracovne neschopný
b/ nečerpal udelené pracovné voľno bez náhrady funkčného platu dlhšie ako jeden mesiac
c/ zamestnávateľ neeviduje voči zamestnancovi pohľadávku s lehotou splatnosti dlhšou ako 60 dní s
rozhodujúcim dátumom uvedený v odseku 17. Podľa článku 17 ods. 5 Kolektívnej zmluvy odmena neprináležala zamestnancovi, ktorý bol v
rozhodujúcom období upozornený na neuspokojivé plnenie pracovných úloh podľa § 63 odsek 1 písm.

d/ bod 4 Zákonníka práce, alebo u ktorého sú dôvody uvedené v § 63 ods. písm. e/ Zákonníka práce.

8. Podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce (ďalej len "ZP"), zamestnávateľ môže dať zamestnancovi
výpoveď iba z dôvodov, ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol
okamžite skončiť pracovný pomer, alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej

závažnéporušeniepracovnejdisciplínymožnodaťzamestnancovivýpoveď,akbolvposlednýchšiestich
mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.

9. Súd prvej inštancie správne zameral svoje dokazovanie na zistenie, či boli u žalobcu v
rozhodujúcom období, za ktoré mu nebola vyplatená odmena, dôvody uvedené v § 63 ods.
1 písm. e/ ZP, a teda či sa v rozhodujúcom období od 01.06.2013 do 30.11.2013 dopustil porušenia

pracovnej disciplíny, pre ktoré by s ním žalovaný mohol okamžite rozviazať pracovný pomer alebo menej
závažného porušenia pracovnej disciplíny. Správne v tomto smere vyhodnotil výsledkami
vykonaného dokazovania skutkový stav, keď dospel k záveru, že dňa 20.05.2013 žalobca porušil
pracovnú disciplínu tým, keď v rozpore s § 144 ZP nepožiadal žalovaného o poskytnutie pracovného
voľna, hoci mu prekážka v práci bola vopred známa a ani žalovaného neupovedomil o tejto prekážke

v práci a o jej predpokladanom trvaní bez zbytočného odkladu; a navyše ani bez zbytočného odkladu
túto prekážku a jej trvanie žalovanému nepreukázal predložením dokladu.

10. Neprávne však dospel k záveru, že žalobca sa dopustil (závažného) porušenia pracovnej disciplíny
v rozhodnom období.

11. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s argumentáciu žalobcu v tom, že čl. 17
ods.5 Kolektívnej zmluvy je potrebné vykladať tak, že nárok na odmenu nevznikol zamestnancovi, ktorý
bol v rozhodujúcom období nielen upozornený na neuspokojivé plnenie pracovných úloh podľa § 63
ods.1 písm. d/ bod 4 ZP práce ale aj zamestnancovi, u ktorého boli dané; taktiež v rozhodujúcom

období; dôvody uvedené v § 63 ods. 1 písm. e/ ZP, teda dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ
mohol okamžite skončiť pracovný pomer (pre závažné porušenie pracovnej disciplíny) alebo dôvody
menej závažného porušenie pracovnej disciplíny. Zamestnancovi tak nevznikol nárok na odmenu za
to rozhodujúce obdobie, v ktorom u neho dôvody uvedené v § 63 ods. 1 písm. e/ ZP
vznikli, teda za to obdobie, v ktorom došlo z jeho strany ku skutku, ktorý zamestnávateľ

vyhodnotil ako závažné alebo menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Odvolací súd; na rozdiel
od žalobcu; zastáva názor, že nie je rozhodujúce len to, kedy došlo k samotnému skutku zo strany
zamestnanca, ale aj to, kedy zamestnávateľ získal vedomosť o tom, že nastal dôvod uvedený v § 63
ods. 1 písm. e/ ZP. Z hľadiska posúdenia rozhodujúceho obdobia pre nevyplatenie odmeny, je preto
podstatné, kedy zamestnávateľ ukončil šetrenie potrebné na zistenie, či (vôbec) došlo ku skutku, a či je

tento aj porušením pracovnej disciplíny zo strany zamestnanca, prípadne aj v akej intenzite.
Nevyplatenie odmeny má totiž pre zamestnanca predstavovať akúsi "sankciu" za porušenie pracovnej
disciplíny práve v rozhodujúcom období a motivovať ho tým k dodržiavaniu pracovnej disciplíny. Pokiaľ
by sa dôvod uvedený § 63 ods.1 písm. e/ ZP mohol uplatniť pre nevyplatenie mzdy v rozhodujúcom
období bez ohľadu na to, kedy došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, tak by mohla nastať situácia,

že pokiaľ zamestnanec poruší pracovnú disciplínu v jednom rozhodujúcom období dvakrát (prípadne aj
viackrát), zamestnávateľ by mohol zamestnancovi nepriznať odmenu za toto rozhodujúce obdobie pre
jedno porušenie pracovnej disciplíny a za ďalšie rozhodujúce obdobie by mu mohol nepriznať odmenu
z dôvodu druhého porušenia pracovnej disciplíny vo vzťahu, ku ktorému vypracuje upozornenie až s
odstupom času spadajúceho do tohto ďalšieho rozhodujúceho obdobia.

12. V posudzovanej veci sa mal žalobca dopustiť skutku, pre ktorý mu žalovaný vytýkal porušenie
pracovnej disciplíny, dňa 20.05.2013. Po zopakovaní dokazovania odvolací súd zo služobného záznamu
nadriadeného žalobcu zo dňa 23.05.2013, zistil, že žalobca vopred neoznámil svojmu nadriadenému
prekážku v práci, ani ho bez zbytočného odkladu neinformoval o prekážke v práci a ani nepredložil

doklad o jej existencii a dobe trvania. Z listu žalovaného zo dňa 27.05.2013
označeného ako "Disciplinárne konanie" mal preukázané, že dňa 22.05.2013 žalobca dostal pokyn
vyjadriť sa ku skutočnosti, prečo nenastúpil do služby dňa 20.05.2013 a ďalej bolo nadriadeným
žalobcu konštatované, že žalobca tým, že vopred neoznámil prekážku v práci, bez zbytočného odkladuneinformoval o prekážke v práci a ani nepredložil doklad o jej existencii a dobe trvania,
porušil, v nadväznosti na § 144 ods. 1,2 ZP, pracovnú disciplínu v zmysle čl. 13
ods. 7 písm. h/ Pracovného poriadku nesplnením povinnosti v zmysle čl. 10 ods. 1 písm. b/, ods. 5 písm.

h/, a preto bude podaný návrh na vydanie upozornenia na možnosť dania mu výpovede za závažné
porušenie pracovnej disciplíny. Z listu žalovaného zo dňa 17.06.2013 označeného ako "Upozornenie na
porušenie pracovnej disciplíny" doručenom žalobcovi dňa 26.06.2013, mal odvolací súd preukázané,
že žalobca bol písomne upozornený na porušenie pracovnej disciplíny v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm.
e/ ZP, ktorého sa mal dopustiť tým, že dňa 20.05.2013 po účasti na prejednaní priestupku nepokračoval

v plánovanej službe, ale absolvoval úkony u dentálnej hygieničky bez toho, aby včas zamestnávateľa
požiadal o poskytnutie pracovného voľna, resp. zamestnávateľa vôbec neupovedomil
o prekážke v práci, ani o jej predpokladanom trvaní bez zbytočného odkladu. Potvrdenie
od dentálnej hygieničky predložil až dňa 04.06.2013, teda po 16-tich dňoch. Týmto porušil § 144 ods.1
ZP a čl. 10 ods. 5 písm. h/ platného Pracovného poriadku.

13. S poukazom na uvedené skutkové zistenia vyplývajúce z dokazovania, ktoré bolo pred odvolacím
súdom v potrebnom rozsahu zopakované, dospel odvolací súd ku skutkovému záveru, že u žalobcu
vznikol dôvod uvedený v § 63 ods. 1 písm. e/ ZP najneskôr dňa 27.05.2013, kedy žalovaný po
vyhodnotení vykonaného šetrenia posúdil neprítomnosť žalobcu na pracovisku dňa 20.05.2013 ako
porušenie pracovnej disciplíny. Žalovaný preto nepostupoval v súlade s čl. 17 ods. 1,5 Kolektívnej

zmluvy, keď žalobcovi nevyplatil odmenu v novembri 2013 za rozhodujúce obdobie od 01.06.2013 do
30.11. 2013. Je irelevantné, že žalovaný pristúpil k (administratívnemu) vyhotoveniu upozornenia až
dňa 17.06.2013 a k jeho doručeniu žalobcovi dňa 26.06.2013, ktoré dni spadajú do nasledujúceho
rozhodujúceho obdobia, v ktorom mu odmenu nevyplatil; moment vydania upozornenia je relevantný len
v prípade nevyplatenia odmeny z dôvodu upozornenia na neuspokojivé plnenie pracovných úloh podľa

§ 63 ods. 1 písm. d/ bod 4 ZP.

14. Pre posúdenie rozhodujúceho obdobia v nadväznosti na ukončenie šetrenia porušenia pracovnej
disciplíny dňa 27.05.2013 bolo už bezvýznamné, že žalobca až po ukončení rozhodujúceho obdobia,
do ktorého spadalo toto zistené porušenie pracovnej disciplíny, predložil žalovanému dňa 04.06.2013

doklad o prekážke v práci - lekárskom ošetrení, a že tým medzičasom došlo k dodatočnému splneniu
jeho povinnosti pôvodne vyhodnotenej žalovaným ako porušenie pracovnej disciplíny podľa § 144 ods.
2 ZP.

15. Vychádzajúc z odseku 1 čl. 17 Kolektívnej zmluvy, ktorý pozitívne vymedzuje podmienky vyplatenia

odmeny tak, že zamestnávateľ "môže" vyplatiť odmenu a z odseku 5 čl. 17 Kolektívnej
zmluvy, ktorý negatívne vymedzuje podmienky kedy zamestnancovi odmena "neprináleží", odvolací
súd je toho názoru, že odmena upravená v čl.17 Kolektívnej zmluvy je nárokovateľnou zložkou
mzdy, nakoľko jej vyplatenie žalovaným je viazané na splnenie záväzne stanovených podmienok, a keď
tieto zamestnanec splní, vzniká mu právo na jej vyplatenie; a pokiaľ ďalšou podmienkou vyplatenia

odmeny nie je jej predchádzajúce priznanie aktom zamestnávateľa, nie je len na vôli zamestnávateľa,
či túto vyplatí.

16. So zreteľom na uvedené dospel odvolací súd; na rozdiel od súdu prvej inštancie; k záveru, že
žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie odmeny vo výške funkčného platu za rozhodujúce obdobie od

01.06.2013 do 30.11. 2013, ktorú mu mal žalovaný vyplatiť spolu so zúčtovaním miezd za november
2013, so splatnosťou v decembri 2013. Vychádzajúc z potvrdenia žalovaného zo dňa 23.01.2014
považoval odvolací súd za preukázané, že žalobcovi by bola vyplatená odmena za mesiac november
2013 vo výške 608,85 eur.

17. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 608,85 eur spolu s úrokom
z omeškania 5,11 % ročne od 09.12.2013 do zaplatenia, keď doba splatnosti odmeny nebola medzi
stranami spornou.

18. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech v celom rozsahu, priznal proti
žalovanému v celom rozsahu nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania, ktoré mu
vznikli v súvislosti s uplatnením jeho práva. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštanciepo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana,
nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom

rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces ( § 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421

ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu
o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b)
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobokminimálnejmzdy;napríslušenstvosaneprihliada,c)jepredmetomdovolaciehokonanialen
príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu

podľa písmen a) a b) ( § 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v
odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len
proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia

len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.1 CSP) . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v
lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri
všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto
rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho
sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( § 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP).
Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na

ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v
akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( §
430 CSP).