Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 10, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/97/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5814010028
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Sučik
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5814010028.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline na neverejnom zasadnutí konanom 10. novembra 2016 v senáte zloženom z
predsedu senátu JUDr. Vladimíra Sučika a sudcov JUDr. Dany Wänkeovej a JUDr. Milana Repáňa
prejednal odvolanie prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6T/20/2014 z
24.5.2016 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp.zn.

6T/20/2014 z 24.5.2016.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec v r a c i a okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu boli obžalovaní Y. W., X. R. a I. L. uznaní za vinných

zo spáchania v bode 1/ prečinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zák. v
spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák. a v bodoch 1/ a 2/ prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm.
a) Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák.

Z právnej vety vo výroku o vine vo vzťahu k bodom 1/ a 2/ vyplýva, že spoločným konaním sa dopustili
fyzicky na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadli iného, čím spáchali v bode 1/ a 2/

prečin výtržníctva. V bode 1/ mali spáchať aj prečin obmedzovania osobnej slobody, pričom k tomuto
trestnému činu sa viaže právna veta uvedená pri bode 2/, v ktorej je konštatované, že spoločným
konaním inému bez oprávnenia bránili užívať osobnú slobodu. Z uvedeného je teda zrejmé, že právna
veta uvedená pri bode 2/ týkajúca sa prečinu obmedzovania osobnej slobody nezodpovedá výroku o
vine v bode 2/, keďže z prečinu obmedzovania osobnej slobody boli obžalovaní uznaní za vinných v
bode 1/.

V tomto smere je napadnutý rozsudok prvostupňového súdu pokiaľ ide o výrok o vine v bode 1/ a 2/
nejasný a nezrozumiteľný.

Pokiaľ ide o výrok o treste, u obžalovaného Y. W. prvostupňový súd upustil od uloženia súhrnného trestu
a taktiež u obžalovaného I. L. bolo upustené od uloženia súhrnného trestu.

Obžalovanému X. R. bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok a 6 mesiacov, výkon
ktorého mu bol podmienečne odložený a bola mu určená skúšobná doba na 2 roky.

Proti rozsudku okresného súdu podal v neprospech obžalovaných odvolanie prokurátor, a to proti
výroku o vine a treste. V odvolaní uviedol, že obžalovaní sú usvedčovaní zo spáchania skutkov,
pre ktoré bola podaná na nich obžaloba. Poukázal najmä na výpoveď poškodeného Z. a čiastočne

aj na výpovede samotných obžalovaných. Pokiaľ ide o hodnotenie výpovede poškodeného, odkázal
na závery znaleckého posudku a má za to, že výpoveď poškodeného je hodnoverná a relevantná.Poukázal, že prvostupňový súd mohol vychádzať iba z výpovede poškodeného z prípravného konania
zo 4.5.2013, ktorá bola jediná kontradiktórna. Na základe vykonaných dôkazov možno dospieť k záveru
o vine obžalovaných v zmysle spáchania zločinu lúpeže. Poukázal na judikát Najvyššieho súdu SSR

R 44/1986, podľa ktorého obmedzovanie osobnej slobody vykonané násilným útokom obvineného voči
poškodenému s úmyslom zmocniť sa cudzej veci zakladá znaky trestného činu lúpeže a nie trestného
činu obmedzovania osobnej slobody. Pokiaľ aj prvostupňový súd kvalifikoval konanie obžalovaných ako
prečin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zák., nie je zrejmé, prečo
uvedené konanie nekvalifikoval aj podľa odseku 2 písm. a) s poukazom na ustanovenie § 138 písm. d)

Tr. zák. Taktiež poukázal na nesúlad právnej vety uvedenej pri bode 2/ s kvalifikáciou uvedenou v bode
1/. Navrhol preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a sám ho nahradil vlastným rozhodnutím.

Krajský súd na základe podaného odvolania preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por.
zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
mu predchádzalo. Prihliadal pritom aj na chyby, ktoré odvolaním vytýkané neboli a tieto by odôvodňovali

podanie dovolania v zmysle § 371 ods. 1 Tr. por. Následne zistil, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote, oprávneným subjektom a že toto je čiastočne dôvodné.

Akoužkrajskýsúdvyššiekonštatoval,napadnutýrozsudokjenezrozumiteľnýanejasnývovýrokuovine.
Pokiaľ je v napadnutom rozsudku uvedená právna veta k bodu 2/ týkajúca sa prečinu obmedzovania

osobnej slobody, z výroku o vine vyplýva, že obžalovaní boli uznaní za vinných z prečinu obmedzovania
osobnej slobody v bode 1/. Ide teda o jasný rozpor medzi konštatovaním, aký trestný čin mali obžalovaní
spáchať v bode 1/ a v bode 2/. Pokiaľ prokurátor v odvolaní poukazuje, že v tomto smere ide o pisársku
chybu, krajský súd poznamenáva, že o pisársku chybu nejde, nakoľko takto nesprávne bol rozsudok aj
vyhlásený na hlavnom pojednávaní.

Pokiaľ ide o dôkazy vykonané prvostupňovým súdom na hlavnom pojednávaní, možno konštatovať, že
v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, postupoval prvostupňový súd podľa ustanovení
Trestného poriadku, ktorých zmyslom je zabezpečiť náležité zistenie skutkového stavu a možnosť
uplatnenia práv obžalovaných na obhajobu. Okresný súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom

pre jeho rozhodnutie, avšak vykonané dôkazy podľa názoru krajského súdu nevyhodnotil dôsledne, čo
sa odzrkadlilo aj v nesprávnom výroku o vine.

Pokiaľ prvostupňový súd dospel k záveru, že obžalovaní svojím konaním v bodoch 1/ a 2/ napadnutého
rozsudku spáchali prečin výtržníctva, s takýmto záverom sa krajský súd stotožňuje. Aj podľa názoru

krajského súdu na základe vykonaných dôkazov možno dospieť k bezpečnému záveru o tom, že
obžalovaní svojím konaním naplnili v bodoch 1/ a 2/ znaky prečinu výtržníctva podľa § 20, § 364 ods. 1
písm. a) Tr. zák. V tomto smere krajský súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré vo
vzťahu k tomuto trestnému činu považuje za podrobné a zrozumiteľné.

Krajský súd sa však nestotožňuje s odvolacou námietkou prokurátora, že vykonaným dokazovaním
bolo preukázané aj spáchanie trestného činu lúpeže obžalovanými. V tomto smere považuje krajský
súd čiastočnú úpravu skutku v napadnutom rozsudku oproti obžalobe za opodstatnenú. Z vykonaných
dôkazov ani podľa názoru krajského súdu jednoznačne a bez pochýb nevyplýva, že by sa obžalovaní
za použitia násilia chceli ihneď zmocniť peňazí, resp. inej veci od poškodeného. Objektívne je podľa

názoru krajského súdu preukázané, že obžalovaný X. R. sa dožadoval vrátenia čiastky 100,-Eur, a to
formou otázok, keď sa pýtal poškodeného, kedy mu tieto peniaze vráti. Takéto konanie ani podľa názoru
krajského súdu nemožno kvalifikovať ako trestný čin lúpeže, a to ani za okolností, pokiaľ by obžalovaní
fyzicky útočili na poškodeného v úmysle zistiť od neho, kedy obžalovanému R. vráti dlh. Prvostupňový
súd podľa názoru krajského súdu dospel k správnemu záveru, že obžalovaní svojím konaním uvedeným

v bode 1/ naplnili aj znaky prečinu obmedzovania osobnej slobody. Ako bolo už vyššie konštatované,
výrok o vine je v tomto smere nepresný, nakoľko takejto kvalifikácii v bode 1/ nezodpovedá právna veta
uvedená pri bode 1/.

Prvostupňový súd podľa názoru krajského súdu však nepostupoval správne, keď zo skutku uvedeného

v bode 1/ na rozdiel od obžaloby vypustil odcudzenie mobilného telefónu poškodenému. Z vykonaných
dôkazov je zrejmé, že poškodenému bol odcudzený mobilný telefón, pričom doposiaľ zadovážené
dôkazy nasvedčujú, že tento mal poškodenému odcudziť obžalovaný R.. V tomto smere podľa
názoru krajského súdu prvostupňový súd nevyhodnotil zabezpečené dôkazy dôsledne vo vzťahu kobžalovanému R., z hľadiska posúdenia jeho konania ako konania zakladajúceho znaky skutkovej
podstaty prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c) Tr. zák., teda prisvojenie si cudzej veci, ktorú má
iný pri sebe.

Nedostatočne podľa názoru krajského súdu vyhodnotil prvostupňový súd dôkazy vo vzťahu k bodu 2/,
pokiaľideofyzickýútokobžalovanýchvočipoškodenému.Zoskutkuuvedenéhovbode2/vnapadnutom
rozsudku vyplýva, že všetci traja obžalovaní opakovane päsťami udierali do tváre poškodeného, čím mu
spôsobili zranenia s dobou liečenia od 5 do 7 dní. Vzhľadom na spôsob útoku - keď traja obžalovaní

udierali opakovane päsťami do tváre poškodeného, je potrebné, aby sa prvostupňový súd dôslednejšie
zaoberal vyhodnotením tohto útoku z hľadiska naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu
ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. v štádiu pokusu.
Kvalifikáciaskutkovuvedenýchvbodoch1/a2/akoprečinuvýtržníctvaspáchanéhovspolupáchateľstve
aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá dôkaznej situácii.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku prokurátora, že prvostupňový súd mal posudzovať konanie
obžalovaných pri trestnom čine obmedzovania osobnej slobody aj podľa odseku 2 písm. a) s poukazom
na§138písm.d)Tr.zák.,tedažetrestnýčinbolspáchanýnásilím,budepotrebné,abyprvostupňovýsúd
vyhodnotil dôsledne dôkaznú situáciu aj v tomto smere, pokiaľ zo skutku bude vyplývať, že obžalovaní,
resp. niektorí z nich použili pri čine násilie.

Ak prokurátor v odvolaní poukazuje na hodnotenie vykonaných dôkazov s poukazom na výpovede
obžalovaných a najmä poškodeného Y. Z., v tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že prvostupňový
súd bol pri rozsahu dokazovania podstatne obmedzený skutočnosťou, že všetci traja obžalovaní
odmietli pred súdom vypovedať, a teda aj zúčastniť sa prípadnej konfrontácie a pre nedosiahnuteľnosť

poškodeného Y. Z. mohla byť prečítaná len jeho jedna výpoveď z prípravného konania. Pokiaľ aj boli
prečítané výpovede obžalovaných z prípravného konania, z týchto je zrejmé, že obžalovaní popisovali
skutky rozdielne. Taktiež z prečítaných konfrontácií z prípravného konania medzi obžalovanými W. a R.
a medzi obžalovaným L. a poškodeným Z. je zrejmé, že rozpory v ich predchádzajúcich výpovediach
odstránené neboli. Preto pokiaľ aj pri vykonávaní dôkazov pred prvostupňovým súdom nebolo možné

odstrániť vyššie uvedené rozpory, je potrebné postup prvostupňového súdu pokiaľ sa týka úpravy
skutkov uvedených v obžalobe považovať za zákonný, najmä s prihliadnutím na zásadu „in dubio pro
reo“ - v pochybnostiach v prospech obžalovaných.

V prípade, ak v dôsledku vysloveného právneho názoru krajského súdu ohľadom možnej kvalifikácie

skutkov navrhnú strany dokazovanie doplniť, bude potrebné po úvahe prvostupňového súdu vykonať
ďalšie dôkazy a po prípadnom doplnení dokazovania opätovne vyhodnotiť dôkaznú situáciu s
prihliadnutím na právny názor vyslovený krajským súdom týkajúci sa kvalifikácie skutkov.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.