Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 12, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/130/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812211539
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3812211539.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov

Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: D. H. N., s.r.o., ul. K. č. 5, G., IČO: 35
724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., ul. Pajštúnska č. 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovaným:
1/ Z. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. cesta č. XXX/X, H., 2/ J. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. cesta
č. XXX/X, H., 3/ D. V., nar. XX.XX.XXXX, t. č. bytom G. cesta č. XX/X, H., žalovaní 1/, 2/, 3/ zastúpení
JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, ul. J. Kráľa č. 5/A, Lučenec, za účasti osobitného subjektu na strane
žalovaných 1/, 2/ a 3/: Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. Legionárov č. 5, Prešov,
IČO: 42 176 778, zast. JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, ul. J. Kráľa č. 5/A, Lučenec, a do 30.06.2016

za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných 2/ a 3/: Združenia na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS, Nám. Legionárov č. 5, Prešov, IČO: 42 176 778, zast. JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, ul. J.
Kráľa č. 5/A, Lučenec, o zaplatenie 11.705,93 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza zo dňa 19. januára 2017, č. k. 7C/301/2012-409, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/, 2/, 3/ a Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS majú nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Združeniu na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, ktoré v konaní do 30.06.2016 vystupovalo ako vedľajší účastník na strane
žalovaných 2/ a 3/ priznal proti žalobcovi právo na náhradu trov konania vzniknutých do 30.06.2016
v rozsahu 100%. Žalovaným 1/, 2/ a 3/ priznal proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v
rozsahu 100%. Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré v konaní vystupuje ako osobitný
subjekt na strane žalovaných 1/, 2/ a 3/ nepriznal proti žalobcovi právo na náhradu trov konania.
Konanie proti žalovanému 1/ o zaplatenie sumy 67,62 eur zastavil. Konanie proti žalovaným 2/ a 3/ o

zaplatenie 4.038,13 eur s príslušenstvom zastavil. V rozhodnutí konštatoval, že žalobca sa podanou
žalobou domáhal proti žalovaným 1/, 2/ a 3/ zaplatenia sumy 11.705,93 eur s príslušenstvom. Žalobu
odôvodnil tým, že dňa 10.05.2004 medzi jeho právnym predchodcom Slovenskou sporiteľňou a.s. a
žalovanými 1/ a 2/ bola uzavretá zmluva o splátkovom úvere č. 0178162613, obsahom ktorej bol
záväzok veriteľa poskytnúť im úver vo výške 250.000,- Sk a ich záväzok poskytnutý úver splácať
v pravidelných mesačných splátkach vo výške 3.300,- Sk, vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci.
Splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na 20.06.2004 a konečná splatnosť úveru na 20.04.2014.

Žalovaný 3/ prevzal ručiteľský záväzok. Dňa 04.11.2009 ako postupník so Slovenskou sporiteľňou a.s.
ako postupcom uzavrel zmluvu o postúpení pohľadávok, predmetom ktorej bolo postúpenie pohľadávky
proti žalovaným. Ku dňu postúpenia pohľadávka predstavovala sumu 11.705,93 eur a pozostávala z
istiny 10.866,95 eur, riadneho úroku 0 eur, úroku z omeškania 838,90 eur a ostatného príslušenstva0 eur. Žalovaní 1/ a 2/ riadne a včas neplnili svoj záväzok, preto pôvodný veriteľ od uzavretej zmluvy
odstúpil v priebehu konania. Do konania v jeho priebehu vstúpilo občianske združenie: Združenie na
ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré vystupovalo ako vedľajší účastník na strane žalovaných 2/ a

3/, rovnaké združenie neskôr, po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku navrhlo, aby súd
s ním ďalej konal ako s osobitným subjektom na strane žalovaných 1/, 2/, 3/ podľa § 95 ods. 1 CSP.
Žalovaní 1/, 2/, 3/, ako aj Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v postavení osobitného
subjektu namietli aktívnu legitimáciu žalobcu. Namietali, že pohľadávka právneho predchodcu žalobcu
postupiteľná nebola, keď neboli splnené podmienky uvedené v § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z..

Podaním zo dňa 13.03.2014 žalobca zobral žalobu proti žalovanému 1/ o zaplatenie sumy 67,62 eur a
proti žalovaným 2/ a 3/ o zaplatenia sumy 4.038,13 eur s príslušenstvom späť, preto súd konanie v tejto
časti podľa § 96 ods. 1, 3 O.s.p. zastavil.

2. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žalobu žalobcu vo zvyšnej časti je potrebné
zamietnuť. Právny vzťah vzniknutý medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými posúdil ako

spotrebiteľský vzťah. Keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, konštatoval, že pre postúpenie
pohľadávky postupcom, ktorým bola banka sa okrem všeobecnej úpravy obsiahnutej v ust. § 524
Občianskeho zákonníka vzťahuje špeciálna právna úprava, ktorú predstavuje Zákon o bankách, a to ust.
§ 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z., ktoré charakterizujú nasledovné aspekty: 1. postupiteľnosť bankovej
pohľadávky, 2. predchádzajúca písomná výzva klientovi, 3. omeškanie klienta viac ako 90 kalendárnych

dní, 4. postúpenie sa týka časti peňažného záväzku v omeškaní, 5. postupiteľnosť aj tretej osobe, 6.
nevyžaduje sa súhlas klienta.

3. Súd pri rozhodovaní vo veci zohľadnil ustanovenie tejto špeciálnej úpravy a dospel k záveru, že
žalobca nie je aktívne legitimovaným subjektom v konaní. Konštatoval, že z ust. § 92 ods. 8 zák. č.

483/2001 Z. z. vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá
nesplácanému dlhu. V danej veci z písomného vyjadrenia žalobcu zo dňa 06.03.2014 vyplynulo, že
k odstúpeniu od zmluvy, resp. k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru pôvodným veriteľom nedošlo.
Pokiaľ teda Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpila zmluvou zo dňa 04.01.2009 žalobcovi pohľadávku
z úveru v celom rozsahu, postupovala v rozpore s uvedeným ustanovením. Ak ku dňu postúpenia

pohľadávky nebol splatný celý úver (nedošlo k vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti, k odstúpeniu od
zmluvy, neuplynula doba konečnej splatnosti úveru) nebola oprávnená ako postupca postúpiť v celosti
svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho inému subjektu (žalobcovi). Slovenská sporiteľňa
a.s. ako banka mohla postúpiť iba svoju splatnú pohľadávku (časť záväzku po jeho splatnosti) a za
súčasného splnenia písomnej výzvy a po uplynutí zákonom stanovenej doby omeškania. Uvedené

predpokladymusiabyťsplnenévčasepostúpenia.Vdanejvecizvykonanéhodokazovaniavyplynulo,že
ku dňu uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok bola splatnou časť pohľadávky právneho predchodcu
žalobcu, a to „dospelé“ splátky vo výške 4.817,25 eur, so zaplatením ktorej sumy boli žalovaní
v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Slovenská sporiteľňa, a.s. súdu písomne
oznámila, že spisovú dokumentáciu súvisiacu s predmetným úverom odovzdala žalobcovi. Žalobca

okrem listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu, ďalšie k dispozícii nemal. Medzi nimi predloženými
dokladmisavýzvabankyozaplatenie4.817,25euradresovanážalovaným,ktorábyzodpovedalavýzve,
akú vyžaduje ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. nenachádzala. V prípade sumy 4.817,25 eur,
ktorá predstavovala splatnú pohľadávku, teda nebola dodržaná písomná forma výzvy, resp. žalobca ju
nepreukázal. Preto, pokiaľ ide o postúpenie pohľadávky vo výške 4.817,25 eur, zmluva o postúpení

pohľadávok je v tejto časti pre rozpor so zákonom o bankách podľa § 39 Občianskeho zákonníka
neplatná. Vo zvyšnej postúpenej časti išlo o postúpenie sumy, ktorá v čase postúpenia nebola splatná,
banka v tejto časti previedla teda na žalobcu viac práv než mala, a preto zmluva o postúpení pohľadávky,
ktorou banka previedla na žalobcu pohľadávku voči žalovaným je neplatná aj v druhej časti, teda v
celosti je neplatným právnym úkonom. K tvrdeniu žalobcu, že banka si môže so svojim klientom zmluvne

upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu uviedol, že takáto
zmluvná podmienka, dojednaná v bode 19.16. Všeobecných obchodných podmienok je neplatná pre
rozpor s dobrými mravmi, lebo porušuje práva spotrebiteľa. Keďže žalobu zamietol z dôvodu nedostatku
aktívnej legitimácie na strane žalobcu, ďalšími námietkami, a to uplatnenou námietkou premlčania a ani
neprijateľnosťou ďalších zmluvných podmienok sa potom už nezaoberal.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP. Žalovaným 1/, 2/, 3/, ktorí
boli vo veci plne úspešní, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Taktiež Združeniu na
ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré v konaní do 30.06.2016 vystupovalo ako vedľajší účastníkna strane žalovaných 2/, 3/ priznal proti žalobcovi právo na náhradu trov konania vzniknutých do
30.06.2016 v rozsahu 100%. Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré bolo následne
pribraté do konania ako osobitný subjekt na strane žalovaných 1/, 2/ a 3/ za súhlasu žalovaných, trovy

konania nepriznal, z dôvodu, že ich nemožno považovať za účelne vynaložené, pretože sú vynaložené
za identickú právnu službu poskytnuté zároveň strane sporu (žalovaným), ako aj tomuto osobitnému
subjektu.

5. Proti rozsudku, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý

žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že jeho žalobe vyhovie alebo aby
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Ako odvolací
dôvoduviedolnesprávneprávneposúdenieveci.Vsúvislostisnedostatkomaktívnejlegitimácievkonaní
poukázal na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení
pohľadávky, spolu s kópiami obálok, preukazujúcimi odoslanie týchto písomností žalovaným, ktoré bez
ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a

okresný súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal
existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4Obo/210/01, uznesenia Krajského súdu v Žiline, Krajského súdu v
Košiciach a Krajského súdu v Nitre. Ďalej namietal, že zo znenia ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách
nevyplýva, že by predmetom postúpenia mohla byť iba pohľadávka, alebo jej časť, ktorá je už splatná.

Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca
rozlišuje dva pojmy - pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej
vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval
súčasne aj pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé, že ak v druhej vete súvetia použil pojem
z prvej vety súvetia, bude ho potrebné chápať v tom istom význame. Pokiaľ by predmetné ustanovenie

malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v
predmetnom ustanovení výslovne uvedené. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že ak by zákonodarca v
predmetnom ustanovení mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok,
ktorý je už splatný, s ktorým je dlžník v omeškaní, potom by druhá veta ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona
o bankách bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v prípade ak by dlžník pred postúpením

pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane príslušenstva, tak by
už banka nemala čo postupovať, nakoľko predmet postúpenia by bol dlžníkom uhradený ešte pred
postúpením, a teda banka by ani nemala aké právo uplatňovať. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
úveru žalobcom uviedol, že zmluvné strany si v zmluve o splátkovom úvere dojednali plnenie v splátkach
s presným stanovením termínov splatnosti jednotlivých splátok. Žalovaní sa dostali do omeškania,

uvedené termíny neplnili a právnemu predchodcovi žalobcu tým vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti. Ak mal súd prvej inštancie za to, že zo strany postupcu, ako ani zo strany
žalobcu nedošlo k zosplatneniu úveru, mal za takéto zosplatnenie považovať uplatnenie si nároku
na súde prvej inštancie podaním žaloby. V súvislosti s tým vyslovil názor, že vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky a že banka môže

postúpiť peňažný záväzok ako celok, vrátane jeho príslušenstva. Ďalej vyslovil názor, že ust. § 92
ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky,
pretože zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia
je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok,
ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zastával

názor, že norma obsiahnutá v ustanovení § 92 ods. 8 Zákona o bankách nezakladá občianskoprávnu
povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou
bankou Slovenska podľa ust. § 50 ods. 1 Zákona o bankách. V tejto súvislosti poukázal na názor
doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M publikovaný v časopise Súkromné právo č. 1/2015. Z vyššie
uvedeného vyplýva, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona

o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky a s nedoručením takejto výzvy môžu
byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách, a teda nemôže byť s ním spojená sankcia
v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Poukázal tiež na bod 19.16. Všeobecných
obchodných podmienok, podľa ktorého klient výslovne súhlasil s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek
postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky na tretiu osobu. Pre úplnosť dodal, že sa nestotožňuje ani s

právnym názorom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého ak nie sú splnené podmienky uvedené v ust.
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách, tak je postúpenie pohľadávky v rozpore s § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, pretože pohľadávky banky voči svojim klientom nemožno považovať za druh pohľadávky,
ktoré v zmysle ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno postúpiť. Napadol tiež výrok súduprvej inštancie, ktorým priznal združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS nárok na náhradu trov
konania vzniknutých do 30.06.2016 v rozsahu 100%. Citoval ust. § 255 ods. 1, § 60, § 95 ods. 1, § 470
ods. 1, 2 a § 474 CSP, v súvislosti s čím vyslovil názor, že v zmysle cit. zákonných ustanovení mohol

súd priznať nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci len stranám sporu. Ust. §
60 CSP vymedzuje, že stranami sporu sú žalobca a žalovaný. Ustanovenia CSP nedovoľujú súdu, aby
pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov v konaniach, ktoré boli začaté predo dňom nadobudnutia
účinnosti CSP aplikoval iný režim než ten, ktorý je upravený v ust. § 251 až § 264 CSP. Združenie
nebolo v súdenom prípade stranou sporu, a preto v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP nemá nárok na

náhradu trov konania. Súd teda o trovách konania združenia mal podľa žalobcu rozhodnúť, avšak tak,
že združeniu náhradu trov konania neprizná, nakoľko nie je subjektom, ktorému môže byť náhrada trov
konania priznaná.

6.Žalovaní1/,2/,3/aZdruženienaochranuobčanaspotrebiteľaHOOSkodvolaniužalobcuvpísomnom
vyjadrení k odvolaniu žiadali rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť s tým, že sa v

plnom rozsahu stotožňujú so závermi súdu prvej inštancie, ktorý precíznym a robustným zdôvodnením
reagoval na všetky relevantné otázky, ktoré sa v spore vyskytli. K odvolaniu žalobcu proti trovám
združenia za úkony vykonané do 30.06.2016 uviedli, že názor žalobcu, že združeniu neprináleží nárok
nanáhradutrovkonaniavzhľadomktejskutočnosti,žesúčasneplatnáúčinnáprávnaúpravaprináhrade
trov konania uvádza ako subjekt tejto náhrady len strany je nielen nespravodlivý, ale aj popierajúci

celkové doterajšie legitímne vystupovanie združenia v konaní, ktoré do konania vstúpilo v súlade s
vtedy platnou právnou úpravou, realizovalo jednotlivé úkony právnej služby, a v súvislosti s ktorými
združeniu nepochybne trovy konania v čase ich realizácie vznikli. Poukázali na ust. § 470 ods. 2 CSP,
ktorý zachováva právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP.
Poukázali tiež na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/181/2015 zo dňa 22.11.2015, ktoré dáva

odpoveď, ako postupovať so združením v súdnych konaniach za zmenenej procesnej úpravy.

7. Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v napadnutej časti (t.j. okrem výrokov,
ktorými bolo konanie vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/, 3/ čiastočne zastavené, žalovaným 1/, 2/a 3/ priznaná
náhrada trov konania a Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS nepriznaná náhrada trov

konania), bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť, pričom v zmysle
ust.§ 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie,
s ktorým sa stotožňuje, a len na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

8. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovaným z
pôvodného veriteľa - Slovenská sporiteľňa a.s. na žalobcu. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca
nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaných
na splnenie peňažného záväzku titulom poskytnutého úveru, preto považoval zmluvu o postúpení

pohľadávok zo dňa 04.11.2009 v časti postúpenia pohľadávky voči žalovaným 1/ a 2/ za absolútne
neplatnú podľa § 39 Obč. zák. pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky
uvedenej v ust. § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.

9. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi

ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej,t.j.existencietvrdenéhoprávanastranežalobcu,alebo
pasívnej, t.j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho
konania (viď rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom
konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky

dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Obč. zák., ak
dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou
o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi
účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k
súdu. Súdna prax sa už odklonila od rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Obo/210/01, podľa ktorého relevantné

oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu
postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho,
aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Odklon od uvedeného
rozhodnutia vyplýva napr. z rozsudku NS SR sp. zn. 2Obo/40/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj zrozsudku NS SR sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy
o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z
úradnej povinnosti ku skutočnostiach, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu -

zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Obč. zák. nemožno vyvodiť, že dlžník
by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie
dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd SR v uznesení sp.
zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

10. Odvolací súd ďalej v zhode s názorom súdu prvej inštancie dodáva, že spôsobilým predmetom
postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zák. o bankách môže byť banková pohľadávka alebo iba časť, ktorá je
1/ splatná (dospelé splátky), a to za predpokladu 2/ písomnej výzvy, potom čo bol klient banky nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre
platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.

11. Z dokazovania, vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca nepredložil súdu
písomnú výzvu banky na splnenie dlhu, adresovanú žalovaným. Žalovaní doručenie takejto výzvy pred
postúpením namietali a táto skutočnosť v konaní zostala nepreukázaná. Sám žalobca uviedol, že nevie
výzvu súdu predložiť a táto skutočnosť tak zostala sporná. Keďže žalobca nepreukázal existenciu
písomnej výzvy banky pre účely ust. § 92 ods. 8 zák. o bankách, za takéhoto stavu je potrebné, aj podľa

názoru odvolacieho súdu, konštatovať, že podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu
žalovaných na tretiu osobu, ktorá nie je bankou (žalobca), podľa § 92 ods. 8 Zák. č. 483/2001 Z.z. o
bankách tak neboli splnené, a preto je zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 04.11.2009 neplatná pre
rozpor so zákonom. Na základe tejto skutočnosti potom nie je daná vecná aktívna legitimácia žalobcu
na uplatnenie danej pohľadávky pred súdom.

12. S poukazom na vecne správny záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k nepreukázaniu vecne aktívnej
legitimácie na strane žalobcu, odvolací súd potom už nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími
odvolacími námietkami zo strany žalobcu, poukazujúcimi na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok.

13. Z uvedených dôvodov odvolanie žalobcu odvolací súd nepovažoval za dôvodné a preto rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku o veci samej potvrdil.

14. Čo sa týka napadnutého výroku o trovách vtedajšieho vedľajšieho účastníka súd prvej inštancie
opodstatnene považoval jeho trovy za účelne vynaložené na uplatňovanie alebo bránenie práva

spotrebiteľa. Ust. § 93 ods. 2 O.s.p. do 30.06.2016 umožňovalo, aby ako vtedajší účastník sa popri
navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastnila občianskeho súdneho konania aj právnická osoba, ktorej
predmetom činnosti bola ochrana práv podľa osobitného predpisu. S účinnosťou od 15.10.2008 zákon
zaviedol druhú skupinu subjektov, ktoré mohli vystupovať ako vedľajší účastníci v konaní. K tejto tzv.
druhejskupinesubjektovvedľajšiehoúčastenstva,narozdielodprvejskupinyvedľajšiehoúčastenstva,v

ktorej muselo ísť o hmotnoprávny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania, sa hmotnoprávny
záujem na výsledku konania neskúmal. Legitimáciu na vstup vedľajšieho účastníka do konania dával
samotný zákon, keď ako vedľajší účastník vystupovala právnická osoba. Boli to aj prípady sporov o
ochrane spotrebiteľa, keď na strane spotrebiteľa mohla vystupovať právnická osoba, ktorej predmetom
činnosti bola ochrana spotrebiteľských práv podľa zákonov na ochranu spotrebiteľa. Do konania mohla

v zmysle ust. § 93 ods. 3 O.s.p. vstúpiť buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov,
urobenú prostredníctvom súdu. Podľa ods. 4 cit. zákonného ustanovenia mal vedľajší účastník v konaní
rovnaké práva a povinnosti ako účastník, avšak konal iba sám za seba. Vychádzajúc z výkladu ústavy
a zákonov na ochranu spotrebiteľov o tom, že súčasťou ochrany spotrebiteľa v konaní pred súdom
bola aj účasť vedľajšieho účastníka, je opodstatnený záver, že združenie spotrebiteľov, keď uplatnilo

základné právo na súdnu ochranu, malo zásadne právo aj na náhradu trov konania, ktoré súvisia s
právnou pomocou poskytovanou advokátom. Takáto náhrada mohla byť nepriznaná len v prípade, ak
niektoré úkony právnej pomoci spočívajúce v zastúpení advokátom boli zbytočné, resp. neúčelné, ale
táto náhrada nemohla byť nepriznaná len na základe toho, že združenie spotrebiteľov sa dalo v konaní
predsúdmizastúpiťadvokátom.KeďžeZdruženienaochranuobčanaspotrebiteľaHOOSdo30.06.2016

vystupovalo v danom konaní ako vedľajší účastník na strane žalovaných 2/ a 3/ v záujme ich ochrany ako
spotrebiteľov a vznikli mu v súvislosti s jeho vystupovaním trovy konania, bolo potrebné a opodstatnené
mu náhradu účelne vynaložených trov konania priznať, pričom priznanie týchto trov je plne v súlade sust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého účinky - vznik vedľajšieho účastníctva - zostávajú v
zmysle cit. zákonného ustanovenia zachované.

15. Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolacie námietky žalobcu nepovažoval za dôvodné, preto
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.
1, § 255 ods. 1 tak, že žalovaným 1/, 2/, 3/ a Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktorí boli

v odvolacom konaní plne úspešní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).