Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 26, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/61/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114235488
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5114235488.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a Mgr. Františka Dulačku, v právnej veci žalobcu:
Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO : 00 151 653, právne zastúpený :
JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., so sídlom Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, IČO: 36 866 598,
proti žalovanému: P. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX/XX, M. O. U., o zaplatenie 6.707,40 Eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 6C/398/2014-90 zo
dňa 30. augusta 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku o trovách

konania, p o t v r d z u j e .

Výrok, ktorým bolo žalobnému návrhu vyhovené, z o s t á v a n e d o t k n u t ý .

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
822,42Eurspolusúrokmizomeškaniavovýške5%ročnezosúmazaobdobie,ktorésúkonkretizované
vo výroku tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobný návrh zamietol. Žalovanému priznal proti žalobcovi

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 80 %.

2. Vykonaným dokazovania mal preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol právny vzťah
na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 19.03.2008, ktorý v čase uzavretia podľa § 497
Obchodnéhozákonníkamalcharakterabsolútnehoobchodnéhozáväzkovéhovzťahu.Zároveňvšakišlo
o spotrebiteľský úver, ktorý sa riadil ustanoveniami zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a
ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (konkrétne ustanovenia týchto predpisov boli citované v bodoch

15 až 24 a 35 až 39 napadnutého rozsudku). Žalobca sa ako veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanému ako
dlžníkovipeňažnéprostriedkydosumy160.000,-Sk(5.311,03Eur)ažalovanýsazaviazaltietožalobcovi
vrátiť a zaplatiť mu úroky. Žalobca si svoju povinnosť splnil poskytnutím peňažnej sumy 156.301,- Sk
(5.188,24 Eur) žalovanému bezhotovostne prevodom na jeho bankový účet dňa 19.03.2008 s tým, že
žalovaný mal vrátiť žalobcovi sumu 160.000,- Sk, t.j. aj vrátane sumy žalovanému poskytnutej, ale ihneď
započítanej na úhradu spracovateľského poplatku vo výške 3.699,- Sk (vrátane úrokov a poplatku za
správu úveru ) v 119 mesačných splátkach vo výške 2.350,- Sk.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že dotknutá úverová zmluva neobsahovala náležitosti podľa ust. §
4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z.z. V zmluve nebola nikde uvedená výška splátok istiny a úroku, t.j.
aká časť každej mesačnej splátky v celkovej výške 2.350,- Sk, mala byť započítaná na splatenie istinya na splatenie úroku. Napriek tejto chýbajúcej podstatnej náležitosti je zmluva o úvere v zmysle § 4
ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z. v znení platnom v čase jej uzavretia platná, ale rovnako sa v zmysle tohto
ustanovenia poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalovanému tak vznikla povinnosť

vrátiť žalobcovi 119 mesačných splátok vo výške 1//119 poskytnutej sumy 156.301,- Sk, t.j. vo výške
1.313,453 Sk so splatnosťou prvej splátky dňa 20.04.2008 a poslednej 119. splátky dňa 20.02.2018, pri
splatnosti 2. až 118. splátky 20. dňa príslušného kalendárneho mesiaca.

4. Súd prvej inštancie preto bez ďalšieho s odkazom na konštatovanú bezúročnosť a bezpoplatkovosť

predmetného spotrebiteľského úveru žalobu v časti o zaplatenie sumy 1.405,32 Eur a úrokov vo výške
11,75 % ročne zo sumy 5.101,92 Eur od 16.09.2014 do zaplatenia ako zmluvných úrokov zamietol.
Vychádzajúc zo zistenia, že žalovaný ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru zo strany žalobcu
mal s prihliadnutím na splatnosť jednotlivých splátok uhradiť žalobcovi menšiu sumu, tak ku dňu
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti nebol vôbec v omeškaní s plnením peňažného záväzku a žalobcovi
nemohlo vzniknúť právo podľa všeobecných obchodných podmienok žiadať žalovaného o okamžité

splatenie celého úveru. Ak tak žalobca urobil, jeho právny úkon zo dňa 14.11.2013 je v rozpore so
znenímust.§53ods.9Občianskehozákonníka,atedaprerozporstýmtozákonnýmustanovenímpodľa
§ 39 Občianskeho zákonníka je právnym úkonom neplatným. Žalovanému vznikla povinnosť naďalej
splácať poskytnutý úver v splátkach. Žalovaný sa dostal do dňa rozhodnutia súdu vo veci do omeškania
s plnením svojich peňažných záväzkov tak ako bolo zo strany prvostupňového súdu rozhodnuté o jeho

povinnosti uhradiť žalobcovi úroky z omeškania vo výškach a za obdobie konkretizovaných vo výroku
napadnutéhorozsudku.Súdprvejinštancieustálil,žežalovanýsavobdobíod21.01.2014do15.09.2014
nenachádzal v omeškaní, a preto nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania ako nedôvodný za
toto obdobie zamietol. Rovnako zamietol žalobu aj v časti úrokov z omeškania, ktorých sa domáhal
žalobca zo splátok v rozsahu presahujúcej sumu splátky vo výške vyčíslenej bez úroku a bez poplatkov.

O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP podľa pomeru úspechu strán sporu v konaní.

5. Proti tomuto rozsudku do výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá podal odvolanie žalobca a žiadal
rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zmeniť a žalobnému návrhu vyhovieť, zároveň mu priznať plnú
náhradu trov konania. Namietal nesprávne právne posúdenie veci, ak súd prvej inštancie neaplikoval

na prejednávanú vec nadriadené akty Európskej únie tak ako to vyplýva z čl. 7 Ústavy SR, v zmysle
ktorého tieto akty majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Ohľadom náležitosti v zmysle §
4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z.z. uviedol, že zmluva o úvere mala všetky náležitosti v súlade so
Smernicou Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov
a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru v znení Smernice Rady

90/88/EHS z 22. februára 1990 a Smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára
1998 a tiež Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS. Poukázal na právne záväzný judikát
Súdneho dvora EÚ C-42/15 zo dňa 09.11.2016, podľa ktorého nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere
uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy

umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Rovnako podľa jeho
záverov, zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami,
nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie
tejtoistiny.Tietoustanoveniavspojenísčl.22ods.1tejtosmernicebrániatomu,abyčlenskýštátstanovil
takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej úprave. Vychádzajúc z týchto záverov potom nepostupoval súd

prvej inštancie správne, ak posúdil vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru za neplatný právny úkon.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - „CSP“) po zistení,

že sa jedná o konanie začaté pred nadobudnutím účinnosti CSP, t.j. pred 01.07.2016, podľa § 470 ods.
1 CSP vo veci ďalej konal a rozhodol už podľa tohto nového právneho predpisu. Po zistení, že odvolanie
podala včas strana sporu (§ 60 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný,
bez nariadenia odvolacieho konania (§ 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 a § 177 ods. 2 písm.
c/ CSP) preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, ktorý podľa §

387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

8. Jednou z obligatórnych náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. i)
zák. č. 258/2001 Z.z. , citovaného v bode 23 napadnutého rozsudku, je uvedenie výšky, počtu a termínusplátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Odvolateľ poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa
09.11.2016 v právnej veci C-42/15, v zmysle ktorého nemôžu členské štáty stanoviť takúto povinnosť
vo svojej vnútroštátnej úprave.

9.SúdnydvorEÚvosvojomrozhodnutívyslovil,žeSmernicasamávykladaťtak,žečlenskéštátynesmú
zachovaťanizaviesťvosvojomvnútroštátnompráveustanovenia,ktorésaodchyľujúodustanovenítejto
Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úveroch
neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - Zákon, ktorý nad rámec

smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o
úverenasplneniektorýchjeviazanéposúdeniebezúročnostiabezpoplatkovostispotrebiteľskéhoúveru.

10. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza,
že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský
zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie

ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona
o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami
Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov
SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie
splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za

bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a
frekvencie splátok spotrebiteľa.

11. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a Zákonom o spotrebiteľských úveroch. To
však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica.

V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp.
nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že
žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa
nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

12. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa
jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici
priamy účinok.

Súd preto musí skúmať, či môže Smernici priznať nepriami účinok. V zmysle ustálenej judikatúry
Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak
právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na
právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto
prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí

ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať
o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad
Zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.

13. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky

istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriami účinok, jednalo by sa
o výklad vnútroštátneho zákona contra legem.

14. Odvolací súd je preto názoru, že napriek odkazu žalobcu na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora
EÚ, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade

absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z., ktorý aplikoval
okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnostikrajskýsúdpovažovalrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomvýrokuzavecnesprávny
a tento potvrdil. Rovnako za vecne správny považoval aj závislý výrok o trovách konania. Súd prvej
inštancie dôsledne vychádzal z pomeru úspechu a neúspechu strán sporu pri určení, v akom rozsahu

je žalobca povinný nahradiť trovy konania žalovanému.

15. Krajský súd žalovanému ako účastníkovi v odvolacom konaní úspešnom priznal podľa § 396 ods.
1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu protineúspešnému žalobcovi. O výške týchto trov v zmysle § 262 CSP rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnom rozhodnutí vo veci, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

16. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)