Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, October 24, 2014

Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: 15C/28/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713212282
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Soliarová

ECLI: ECLI:SK:OSPP:2014:8713212282.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Poprad samosudkyňou JUDr. Dagmar Soliarovou v právnej veci žalobkyne: X. J., W.. X.

XX. XXXX, M. F. T., T. XXXX/X, občianka Slovenskej republiky, zast. Advokátska kancelária Rybár, s.r.o.,
so sídlom Košice, Ľudová 14 proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova
25, IČO 35807598, zast. JUDr. Barbora Korenecová, advokátka, so sídlom Malinovo, Slnečná 765/3 v
konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia s prísl. takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný uhradiť žalobkyni sumu 768,75 eur s 5,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy
768,15 eur od 15. 8. 213 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti návrh zamieta.

O trovách konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy
6.135,49 eur spolu s 5,5 % úrokom z omeškania zo sumy 6.135,49 eur od 15. 8. 2012 do zaplatenia a
na náhradu trov právneho zastúpenia z titulu bezdôvodného obohatenia.

Žalobkyňa v návrhu svoj nárok odôvodnila tým, že so žalovaným uzavrela celkom 10 zmlúv, na základe
ktorých jej žalovaný poskytol úvery v celkovej výške 9.692,63 eur. Na účet žalovaného zaplatila pri
splácaní úverov celkom 15.828,12 eur. Teda o 6.135,49 eur viac, ako boli istiny poskytnutých úverov.
Ani jedna zo zmlúv neobsahovala údaj o výške ročnej percentuálnej miery nákladov. Preto je potrebné
zmluvy považovať za bezúročné a bez poplatkov. Žalovaný mal preto právo len na vrátenie ním
poskytnutých istín vo výške súhrnne 9.692,63 eur. Zároveň zmluvy o úvere obsahujú viacero ustanovení,
ktoré možno kvalifikovať ako neprijateľné zmluvné podmienky ako aj ustanovení, ktoré sú v rozpore

so zákonom a dobrými mravmi. Najrozpornejšie sú ustanovenia týkajúce sa odplaty za poskytnuté
úvery. Odplata dosiahla úroveň takmer 100 % ročne, čo niekoľkonásobne prevyšovalo odplatu obvykle
požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri zmluve č. 7200101
zo dňa 2. 4. 2003 bol poskytnutý úver 398,33 eur, do 11.11.2003 bolo splatených 626,64 eur, čo
predstavuje navýšenie 57,32 % za 224 dní, teda 93,40 % ročne. Pri zmluve č. 7200320 zo dňa 19.
11. 2003 bol poskytnutý úver 663,88 eur, do 10. 5. 2004 bolo splatených 1.033,68 eur, čo predstavuje
navýšenie 55,70 % za 175 dní, teda 116,18 % ročne. Pri zmluve č. 7200446 zo dňa 10. 5. 2004 bol

poskytnutý úver 663,88 eur, do 2. 2. 2005 bolo splatených 1.195,- eur, čo predstavuje navýšenie 80 %
za 268 dní, teda 108,96 % ročne. Pri zmluve č. 7200689 zo dňa 28. 1. 2005 bol poskytnutý úver 464,71
eur, do 15. 3. 2006 bolo splatených 836,50 eur, čo predstavuje navýšenie 80 % za 411 dní, teda 71,05
% ročne. Pri zmluve č. 7201216 zo dňa 23. 3. 2006 bol poskytnutý úver 1.327,76 eur, do 9. 5. 2006 bolosplatených 1.513,64 eur, čo predstavuje navýšenie 14 % za 47 dní, teda 108,72 % ročne. Pri zmluve
č. 7201285 zo dňa 10. 5. 2006 bol poskytnutý úver 663,88 eur, do 20. 9. 2006 bolo splatených 1.195,-
eur, čo predstavuje navýšenie 80 % za 133 dní, teda 219,60 % ročne. Pri zmluve č. 7201459 zo dňa 20.

9. 2006 bol poskytnutý úver 1.659,70 eur, do 19. 3. 2007 bolo splatených 1.892,06 eur, čo predstavuje
navýšenie 14 % za 180 dní, teda 28,39 % ročne. Pri zmluve č. 7201737 zo dňa 19. 3. 2007 bol poskytnutý
úver 963,04 eur, do 31. 3. 2008 bolo splatených 1.742,64 eur, čo predstavuje navýšenie 101,92 % za
378 dní, teda 98,41 % ročne. Pri zmluve č. 7202037 zo dňa 2. 10. 2007 bol poskytnutý úver 331,94
eur, do 15. 4. 2011 bolo splatených 1.579,88 eur, čo predstavuje navýšenie 375,95 % za 1290 dní, teda

106,37 % ročne. Pri zmluve č. 7202307 zo dňa 27. 3. 2008 bol poskytnutý úver 2.655,51 eur, do 23. 1.
2009 bolo splatených 4.213,08 eur, čo predstavuje navýšenie 58,65 % za 321 dní, teda 66,69 % ročne.
Pre absenciu obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pre rozor dohody o odplate so
zákonom a dobrými mravmi, mal žalovaný nárok len na vrátenie istín úverov vo výške 9.692,63 eur a v
rozsahu sumy 6.135,69 eur došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k návrhu uviedol, že nárok žalovaného je v celom rozsahu premlčaný,
a preto navrhuje žalobu zamietnuť. Návrh na súd podal žalobkyňa dňa 28. 8. 2013. Zmluva o úvere č.
7200101 bola uhradená dňa 11. 11. 2003 a prípadný nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia sa
premlčal v roku 2006. Zmluva o úvere č. 7200320 bola uhradená dňa 10. 5. 2004 a prípadný nárok na
vrátenie bezdôvodného obohatenia sa premlčal v roku 2007. Zmluva o úvere č. 7200446 bola uhradená

dňa 2. 2. 2005 a prípadný nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia sa premlčal v roku 2008.
Zmluva o úvere č. 7200689 bola uhradená dňa 15. 3. 2006 a prípadný nárok na vrátenie bezdôvodného
obohateniasapremlčalvroku2009.Zmluvaoúvereč.7201216bolauhradenádňa9.5.2006aprípadný
nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia sa premlčal v roku 2009. Zmluva o úvere č. 7201285
bola uhradená dňa 20. 9. 2006 a prípadný nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia sa premlčal v

roku 2009. Zmluva o úvere č. 7201459 bola uhradená dňa 19. 3. 2007 a prípadný nárok na vrátenie
bezdôvodného obohatenia sa premlčal v roku 2010. Zmluva o úvere č. 7201737 bola uhradená dňa 31.
3.2008aprípadnýnároknavráteniebezdôvodnéhoobohateniasapremlčalvroku2011.Zmluvaoúvere
č. 7202037 bola uhradená dňa 13. 4. 2011 a prípadný nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia sa
premlčal sčasti úhrad vo výške 811,13 eur, ktoré boli vykonané do 9. 7. 2010. Naviac bol záväzok z

tejto zmluvy priznaný rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská,
a.s. sp. Zn. SR 10349/08 zo dňa 7. 11. 2008, ktorý nebol nijakým spôsobom zrušený. Rozhodcovský
súd sa zaoberal ako prejudiciálnou otázkou platnosťou zmluvy o úvere. Súd súčasne rozhodol, že
žalovaný, ktorý bol v rozhodcovskom konaní rozhodcom, má nárok na úver aj poplatok. Zmluva o úvere
č. 7202307 bola uzatvorená dňa 27. 3. 2008 a žalobkyňa sa zaviazala vrátiť peňažné prostriedky v dvoch

mesačných splátkach, preto sa na túto zmluvu nevzťahuje zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch. Zmluva preto nemusela obsahovať určenie ročnej percentuálnej miery nákladov. Žalobkyňa je
v zmluve označená obchodným menom a IČO-om, miestom podnikania.

Právny zástupca žalobkyne k námietke premlčania uviedol, že žalovaný mal 14. 3. 2001 v predmete

podnikania poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Od 1. 10. 2001 nadobudol účinnosť zákon č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý obsahoval povinnosť uvádzať ročnú percentuálnu mieru
nákladov. Všetky zmluvy o úvere boli uzavreté s dvojročným až šesťročným odstupom od účinnosti
uvedeného zákona. Po celý čas platila zákonná nevyvratiteľná fikcia bezúročnosti a pozpoplatkovitosti
v prípade absencie RPMN. Dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu

mieru nákladov je nevyhnutné hodnotiť ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného
obohatenia. Žalovaný vedel, že sa takýmito úrokmi bezdôvodne obohacuje pre ich rozpor s dobrými
mravmi. V prípade zmlúv o úvere č. 7202037 a č. 7202307 bola neprimeraná výška úrokov vytknutá aj
rozhodnutímKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.23Sp/19/2009,ktorýmbolopotvrdenérozhodnutia
Správy katastra Detva. Všetky zmluvy žalovaného obsahovali nezákonné úroky, preto sa nemôže

dovolávať toho, že pri tej ktorej zmluve o bezdôvodnom obohatení nevedel. Na strane žalovaného
išlo preto o jasný úmysel získať bezdôvodné obohatenie, preto nárok premlčaný nie je, pretože pri
úmyselnom bezdôvodnom obohatení je premlčacia doba 10 rokov. K porušeniu zmluvy o úvere č.
7202037 právny zástupca žalobkyne uviedol, že rozhodcovský rozsudok vydaný vo veci nie je možné
považovať za právoplatné rozhodnutie vo veci, keďže tento rozsudok bol vydaný súdom bez právomoci

na jeho vydanie. Rozhodcovský súd konal na základe absolútne neplatnej rozhodcovskej doložky.
Rozsudok vydaný rozhodcovským súdom bez platného založenia právomoci je ničotným právnym
aktom. Takisto s ohľadom na závery vyjadrené v rozsudku COFIDIS je potrebné v uvedenej súvislosti
posúdiť prekážku res iuducata tak, že nie je možné prihliadať na úpravu § 159 ods. 3 O. s. p. zdôvodu, že odporuje kogentným ustanoveniam európskeho práva a jej uplatnenie bráni poskytnutia
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami. K zmluve č. 7202307 žalobkyňa uviedla, že aj
tútozmluvujepotrebnépodriadiťpodprávnyrežimspotrebiteľskýchzmlúv.Žalobkyňanemohlaovplyvniť

obsah zmluvy, bola vopred naformulovaná. Je bežnou praxou žalovaného označiť pri uzatváraní zmlúv
subjekt, ktorému je úver poskytovaný, ako podnikateľa. Spotrebiteľ nemôže mať vedomosť o následkoch
označenia ako podnikateľa a následne veriteľa túto neznalosť využívajú na obchádzanie ustanovení
na ochranu spotrebiteľa. Dôležité je tiež skúmať, na aký účel boli poskytnuté peňažné prostriedky
použité. Ich použitie na nepodnikateľský účel má za následok posúdenia zmluvy, na základe ktorej boli

poskytnuté, ako spotrebiteľskej. Rovnako nie je podstatné, že v tejto zmluve boli poskytnuté prostriedky
na dobu kratšiu ako dva mesiace. Hoci takáto zmluva nespadá pod úpravu zákona č. 258/2001 Z.z.
je potrebné na ňu aplikovať Občiansky zákonník a dohodu o úrokoch posúdiť ako rozpornú s dobrými
mravmi.

Na prejednanie veci samej nariadil súd pojednávanie, ktoré sa zúčastnila žalobkyňa a právny zástupca

žalobkyne. Žalovaný aj právna zástupkyňa žalovaného sa z účasti na pojednávaní ospravedlnili. Súd v
súlade s § 101 ods. 2 O. s. p. pojednával v ich neprítomnosti.

Žalobkyňa na pojednávaní poukázala na návrh a doplnila, že tieto úvery brala väčšinou za účelom
rekonštrukcie bytu, na zakúpenie nového nábytku a vecí spotrebného charakteru. Snažila sa pomáhať

aj dcére, ktoré s ňou žila v spoločnej domácnosti. Bola živnostníčkou, pracovala vo finančnej oblasti s
príjmom 400,- až 500,- eur mesačne. Dôchodok poberala vo výške 460,- eur mesačne. Až posledné
pôžičky nevládala vzhľadom na nízky príjem splatiť. Na základe rozhodcovského rozsudku sú na ňu
vedené exekúcie, v ktorých jej boli vykonávané zrážky z dôchodku v celkovej výške 6.458,09 eur. O tom,
že zmluvy o úvere preplatila sa dozvedela niekedy koncom roku 2012 alebo začiatkom roka 2013, kedy

skontaktovala svojho právneho zástupcu.

Právny zástupca žalobkyne poukázal na predchádzajúce vyjadrenia a uviedol, že je tu jednoznačné
úmyselné bezdôvodné obohatenie sa na strane žalovaného, preto premlčacia doba je 10 rokov. Z tohto
dôvodu nie je možné na námietku premlčania vznesenú žalovaným prihliadať.

Súd z obsahu spisu najmä návrhu, vyjadrení žalobkyne, jej právneho zástupcu, vyjadrení žalovaného,
zmlúv o úvere, prehľadu o splátkach a pokutách zistil nasledovný skutkový stav: Medzi žalobkyňou a
žalovaným bolo postupne uzavretých desať zmlúv o úvere. Zmluva č. 7200101 bola uzavretá dňa 2.
4. 2003 a žalovaný na základe tejto zmluvy poskytol žalobkyni úver vo výške 398,33 eur, ktorý splatila

v 13 mesačných splátkach v celkovej výške 626,64 eur. Posledná splátka bola uhradená dňa 11. 11.
2003. Zmluva č. 7200320 bola uzavretá dňa 19. 11. 2003 a žalovaný na základe tejto zmluvy poskytol
žalobkyni úver vo výške 663,88 eur, ktorý splatila v 12 mesačných splátkach v celkovej výške 1.033,68
eur. Posledná splátka bola uhradená dňa 10. 5. 2004. Zmluva č. 7200446 bola uzavretá dňa 10. 5.
2004 a žalovaný na základe tejto zmluvy poskytol žalobkyni úver vo výške 663,88 eur, ktorý splatila v

9 mesačných splátkach v celkovej výške 1.195,- eur. Posledná splátka bola uhradená dňa 2. 2. 2005.
Zmluva č. 7200689 bola uzavretá dňa 28. 1. 2005 a žalovaný na základe tejto zmluvy poskytol žalobkyni
úver vo výške 464,71 eur, ktorý splatila v 10 mesačných splátkach v celkovej výške 836,50 eur. Posledná
splátka bola uhradená dňa 15. 3. 2006. Zmluva č. 7201216 bola uzavretá dňa 23. 3. 2006 a žalovaný
na základe tejto zmluvy poskytol žalobkyni úver vo výške 1.327,76 eur, ktorý splatila naraz v celkovej

výške 1.513,64 eur dňa 9. 5. 2006. Zmluva č. 7201285 bola uzavretá dňa 10. 5. 2006 a žalovaný na
základe tejto zmluvy poskytol žalobkyni úver vo výške 663,88 eur, ktorý splatila v 3 splátkach v celkovej
výške 1.195,- eur. Posledná splátka bola uhradená dňa 20. 9. 2006. Zmluva č. 7201459 bola uzavretá
dňa 20. 9. 2006 a žalovaný na základe tejto zmluvy poskytol žalobkyni úver vo výške 1.659,70 eur, ktorý
splatila naraz v celkovej výške 1.892,06 eur dňa 19. 3. 2007. Zmluva č. 7201737 bola uzavretá dňa 19.

3. 2007 a žalovaný na základe tejto zmluvy poskytol žalobkyni úver vo výške 863,04 eur, ktorý splatila
v 7 splátkach v celkovej výške 1.742,64 eur. Posledná splátka bola uhradená dňa 31. 3. 2008. Zmluva
č. 7202037 bola uzavretá dňa 2. 10. 2007 a žalovaný na základe tejto zmluvy poskytol žalobkyni úver
vo výške 331,94 eur, ktorý splatila v 10 splátkach v celkovej výške 1.579,88 eur. Posledná splátka bola
uhradená dňa 13. 4. 2011. Zmluva č. 7202307 bola uzavretá dňa 27. 3. 2008 a žalovaný na základe

tejto zmluvy poskytol žalobkyni úver vo výške 2.655,51 eur, ktorý splatila v 2 splátkach v celkovej výške
4.213,08 eur. Posledná splátka bola uhradená dňa 23. 1. 2009. Žalobkyni tak boli poskytnuté úvery v
celkovej výške 9.692,63 eur a žalovanému splatila sumu 15.828,12 eur.Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. júnom 2010
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon v

odseku 2 neustanovuje inak.
Podľa § 8aa ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“) ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté
pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom

2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.
Podľa § 8a zákona č. 258/2001 Z.z. prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. júla 2006 právne
vzťahy, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov.
Podľa § 1 ods. 2 písm. f) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom do 31. 12. 2007 zmluva
o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä ročnú percentuálnu mieru

nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Podľa § 1 ods. 2 písm. f) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom do 31. 12. 2007 pri nesplnení
podmienok podľa odsekov 2 a 3 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej
základe

a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo
b) dodaný tovar alebo poskytnutá služba.
Podľa § 1 ods. 2 písm. f) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom do 31. 3. 2008 zákon sa nevzťahuje
na zmluvy na ktorých základe sa vyžaduje, že spotrebiteľ úver splatí v lehote nepresahujúcej tri mesiace
alebo maximálne štyrmi splátkami v lehote nepresahujúcej 12 mesiacov.

Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa
premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať.

Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2008 spotrebiteľskou zmluvou je
každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2008 ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné.

Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2008 dodávateľ je osoba, ktorá

pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2008 spotrebiteľ je osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo

inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2008 spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvnýchstrán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet
plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2008 za individuálne dojednané
zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred
podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2008 ak dodávateľ nepreukáže

opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za
individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2008 za neprijateľné
podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v
rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v

rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2008 neprijateľné podmienky
upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa§54ods.1Občianskehozákonníkavzneníúčinnomdo31.10.2008zmluvnépodmienkyupravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa
najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje
zmluvné postavenie.

Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2008 v pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa článku 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, resp. článku 153 ods. 1 Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú

úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov.

Podľa článku 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ako „smernica“) členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky
použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich
vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok
naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa článku 2 písm. a) smernice na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú zmluvné
podmienky definované v článku 3.

Podľa článku 3 ods. 1 smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán

vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.

Podľa článku 3 ods. 3 smernice príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok,
ktoré môžu byť považované za nekalé.

Podľa prílohy smernice 93/13/EHS ods. 1 písm. q) neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti
Erzsébet Sustikné Győrfi bod 43 vnútroštátnemu súdu prislúcha posúdiť, či možno zmluvnú podmienku
kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice (93/13/ES) ako nekalú. Podľa bodu 32 tohtorozhodnutia, je teda úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, zabezpečiť potrebný účinok ochrany, ktorú
sledujú ustanovenia smernice. Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje právo
Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej

podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku hneď potom, ako je súd
oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane, ak nastolil otázku
o svojej vlastnej miestnej príslušnosti.

S ohľadom na charakter postavenia žalobkyne a žalovaného pri uzatváraní zmlúv má súd za

preukázané, že boli v postavení spotrebiteľa a dodávateľa, teda sa jednalo o zmluvy spotrebiteľské.
Súd posúdil právne vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným, ktoré boli založené vyššie uvedenými
zmluvami, ako spotrebiteľské aj s ohľadom na predmet činnosti žalovaného ako dodávateľa vo výpise z
Obchodného registra Slovenskej republiky, ako aj vzhľadom k tomu, že súdu je z jeho činnosti známe, že
žalovaný v obdobných prípadoch vystupuje opätovne. Z okolností utvárania zmluvy a najmä s ohľadom
na povahu strán zmluvy je zrejmé, že žalovaný pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej

podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril so žalobkyňou ako fyzickou osobou nepodnikateľom. Na
základe uvedeného mal súd jednoznačne preukázané, že ide o spotrebiteľské zmluvy a na právny vzťah
medzi účastníkmi je nutné aplikovať aj príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. a Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku
bez ohľadu na dohodu strán.

Žalovaný namietal, že zmluva č. 7202307 zo dňa 27. 3. 2008 nemá povahu zmluvy spotrebiteľskej, a
to z dôvodu označenia žalobkyne jej obchodným menom, miestom podnikania a IČO-om. Naviac touto
zmluvou bol žalobkyni poskytnutý úver, ktorý mala splatiť v dvoch mesačných splátkach, a preto nie je
možnétútozmluvuposudzovaťpodľazákonač.258/2001Z.z.Súdmázato,žebezohľadunaoznačenie

žalobkyne ako podnikateľa, je potrebné aj túto zmluvu považovať za zmluvu spotrebiteľskú, ak aj sú
vylúčené ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. je potrebné túto zmluvu podriadiť režimu spotrebiteľských
zmlúv podľa Občianskeho zákonníka. Táto zmluva sa nijakým spôsobom neodlišuje od ostatných zmlúv,
ktoré boli uzavreté medzi žalobkyňou a žalovaným. Podľa výpovede žalobkyne táto prostriedky použila
na súkromné účely, preto označeniu ako podnikateľa neprikladala význam. Súdu nebola preukázaná

žiadna okolnosť, na základe ktorej by bolo potrebné vzťah medzi účastníkmi založený touto zmluvou
hodnotiť inak ako vzťah spotrebiteľský, pri vzniku ktorého bola žalobkyňa v postavení spotrebiteľa a
žalovaný v postavení dodávateľa. Naviac v prípade pochybností, či sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu
má dôkazné bremeno dodávateľ, teda v tomto prípade žalovaný. Žalovaný však súdu nepredložil
žiadne relevantné dôkazy okrem označenia žalobkyne v zmluve 7202307, ktoré by nespochybniteľne

preukázali, že touto zmluvou nevznikol medzi nimi vzťah spotrebiteľský. Keďže však úver poskytnutý na
základe tejto zmluvy bol poskytnutý na obdobie kratšie ako dva mesiace, súd neposudzoval túto zmluvu
podľa ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z., ale podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Pre úvery poskytnuté spotrebiteľskými zmluvami platí, že v zmluvách, na základe ktorých boli tieto

úvery poskytnuté, musí byť uvedená ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“). V prípade,
že tento údaj nie je v zmluve uvedený, považuje sa zmluva za bezúročnú a bez poplatkov. V konaní
nebola medzi účastníkmi sporná skutočnosť, že v ani jednej zo zmlúv nebola uvedená RPMN. Žalovaný
vo svojom vyjadrení k žalobe toto tvrdenie žalovanej nijakým spôsobom nevyvracal. Súd má preto
za preukázané, že zmluvy boli uzavreté bez uvedenia RPMN. Z tohto dôvodu sú úvery poskytnuté

žalobkyni na základe týchto zmlúv bezúročné a bez poplatkov. Ak teda žalobkyňa plnila žalovanému vo
väčšom rozsahu, ako bola výška poskytnutých úverov, na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému
obohateniu. Vo vzťahu k zmluve č. 7202307 je potrebné skúmať existenciu bezdôvodného obohatenia
podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko na túto zmluvu sa nevzťahuje zákon
č. 258/2001 Z.z. V predmetnej zmluve bolo dojednané poskytnutie úveru s poplatkom dosahujúcim

výšku 66,69 % ročne. Vychádzajúc z ustálenej praxe súdov takáto výška poplatku za spotrebiteľský
úver je neprimeraná, spôsobujúca značnú nerovnováhu v pávach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, a preto je dojednanie o výške poplatku neplatné. Z toho dôvodu, ak žalobkyňa
plnila žalovanému v rozsahu poskytnutého úveru a príslušného poplatku, tak v časti plnenia, ktoré
zodpovedá poplatku za úver, ide o plnenie z neplatného ustanovenia zmluvy, a teda v tomto rozsahu aj

o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného.

Žalovanýnamietol,ževpredmetnomprípade,akajvznikolnároknavráteniebezdôvodnéhoobohatenia,
tento je už premlčaný. Právny zástupca žalobkyne tvrdil, že k premlčaniu nároku nedošlo. Na stranežalovaného sa jednalo o úmysel, a preto sa na vrátenie bezdôvodného obohatenia vzťahuje desaťročná
premlčacia doba. V prípade premlčania práva pri bezdôvodnom obohatení je zakotvená kombinovaná
premlčacia doba, t. j. subjektívna a objektívna premlčacia doba. Ich začiatok je upravený odlišne a

tieto dve premlčacie doby začínajú, plynú a končia nezávisle od seba. Subjektívna premlčacia doba
je kratšia dvojročná, objektívna premlčacia doba je buď trojročná v prípade bezdôvodného obohatenia
vzniknutého z nedbanlivosti alebo desaťročná, ak ide o bezdôvodné obohatenie spôsobené úmyselne.
Podľa výpovede žalobkyne, o plnení bez právneho dôvodu vo vzťahu k žalovanému sa dozvedela
niekedy koncom roka 2012 alebo začiatkom roka 2013, kedy skontaktovala svojho právneho zástupcu.

Žaloba bola podaná na súd dňa 28. 8. 2013, a teda subjektívna premlčacia doba na uplatnenie práva
na vrátenie bezdôvodného obohatenia bola zachovaná. Súd pritom prihliadol na to, že pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je rozhodujúce, že žalobkyňa mala možnosť sa potrebné
skutočnosti dozvedieť už skôr. Rozhodujúce je to, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedela. Z § 107
ods. 1 OZ totiž vyplýva, že pre

začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia je rozhodujúci subjektívny moment, kedy sa oprávnený (žalobkyňa) dozvie o okolnostiach,
ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva. Nie je teda podstatná a rozhodujúca okolnosť, kedy sa
oprávnený subjekt pri náležitej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že na jeho úkor došlo k vzniku
bezdôvodného obohatenia. Vo vzťahu k posúdeniu plynutie objektívnej premlčacej doby bolo podstatné

posúdenie, či sa jednalo na strane žalovaného o úmyselné bezdôvodného obohatenie. Právny zástupca
žalobkyne tvrdí, že u žalovaného sa jednoznačne jedná o úmyselné bezdôvodného obohatenia.
Žalovaný je spoločnosťou, ktorej hlavným predmetom podnikania je poskytovanie úverov z vlastných
zdrojov. Mal preto dostatočné znalosti o právnych predpisoch upravujúcich poskytovanie úverov
spotrebiteľom. Žalovaný však počas celej doby existencie právnej úpravy o spotrebiteľských úveroch

zákona č. 258/2001 Z.z., ktorá sankcionovala neuvedenie RPMN bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou,
neuvádzal vo svojich zmluvách RPMN. Jeho dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať RPMN
je nevyhnutné vyhodnotiť ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia. Súd
sa s tvrdeniami žalobkyne o úmyselnom bezdôvodnom obohatení na strane žalovaného nestotožnil.
Úmysel získať bezdôvodné obohatenie tým, že nebola v zmluvách o úveroch uvádzaná RPMN, nie je

možné podľa názoru súdu preukázať. Žalovaný bol za tento svoj postup, teda neuvedenie RPMN v
zmluvách o úvere uzavretých so žalobkyňou postihnutý tým, že plnenia, ktoré mu žalobkyňa vyplatila v
rozsahu presahujúcom istinu sú bezdôvodným obohatením, ktoré je povinný jej vrátiť. Základom činnosti
žalovaného je poskytovanie úverov za odplatu, to je hlavným predmetom jeho činnosti, a teda hlavným
zámerom a úmyslom žalovaného je podľa súdu to, aby úver aj odplata za úver mu boli zo strany

dlžníkov vyplatené a tieto ostali v jeho vlastníctve. To je v rozpore s tvrdením žalobkyne, že žalovaný sa
chcel úmyselne bezdôvodne obohatiť, pretože to by v ďalšom znamenalo, že žalovaný konal v rozpore
so svojim predmetom činnosti. Na jednej strane by žalovaný poskytoval úvery za odplatu, ktorá má
vytvárať jeho podnikateľský „zisk“, na druhej strane úmyselne konal tak, že do zmlúv neuviedol RPMN s
vedomím, že odplaty (svoj zisk) bude musieť vrátiť dlžníkom, pretože sa bezdôvodne obohacuje. Podľa

názoru súdu je u žalovaného možné hovoriť skôr o hrubej nedbanlivosti. Vzhľadom na uvedené má
súd za to, že záver o úmyselnom konaní žalovaného nebol v konaní jednoznačne dokázaný. Preto sa
súd priklonil k záveru, že konanie žalovaného nebolo úmyselné, a teda objektívna premlčacia doba
je v prejednávaných prípadoch trojročná. Pri posudzovaní premlčania pri jednotlivých zmluvách súd
vychádzal z dátumu zaplatenia poslednej splátky. Ak už totiž premlčané právo na vrátenie poslednej

splátky, je premlčané právo na vrátenie každej skoršej splátky (za použitia výkladového prostriedku od
väčšieho k menšiemu). Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu veci, poslednej úhrady pri každej zo
zmlúv uzatvorených medzi žalobkyňou a žalovaným, došlo s výnimkou zmluvy č. 7202037 k uplynutiu
objektívnej premlčacej doby na vrátenie bezdôvodného obohatenia v celom rozsahu. Súd preto v tejto
časti žalobu zamietol.

Zmluva o úvere č. 7202037 bola uzavretá dňa 2. 10. 2007. Na základe tejto zmluvy bol žalobkyni
poskytnutý úver vo výške 331,94 eur. Nakoľko žalobkyňa nesplácala úver v zmysle zmluvných dojednaní
začal žalovaný dňa 29. 9. 2008 na Stálom rozhodcovskom súde zriadenom Slovenskou rozhodcovskou,
a.s. rozhodcovské konanie. Dňa 7. 11. 2008 vydal rozhodcovský súd rozsudok sp.zn. SR 10349/08.

Podľa právneho zástupcu žalobkyne nie je možné považovať rozhodcovský rozsudok považovať za
právoplatné rozhodnutie vo veci, keďže tento bol vydaný rozhodcovským súdom bez právomoci na jeho
vydanie. Rozhodcovský súd vo veci konal a rozhodol na základe absolútne neplatnej rozhodcovskej
doložky, a preto aj jeho rozhodnutie je potrebné považovať za ničotný právny akt.Súdu je známe z jeho činnosti, že rozhodcovské doložky v zmluvách o úvere, ktoré uzatváral žalovaný so
svojimi klientami, bola rozhodcovská doložka obsiahnutá vo Všeobecných obchodných podmienkach,

ktoré boli priložené k zmluve. Rozhodcovskú doložku si žalobkyňa ako spotrebiteľ nevyjednala a nemala
na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohla len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným úverovým podmienkam, a teda aj rozhodcovskému
konaniu. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti
spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka

sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Ak
má byť rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej
autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle obidvoch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje
informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne
znamená. Žalovaný v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol. Kvalifikačným kritériom pre záver,
že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku, je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred

pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je aj daný prípad. O neprijateľnú podmienku ide aj
vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom,
ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by
bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel
zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súm má za to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom

nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby
mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade žalobkyňa nemala možnosť
podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné
obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok

resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko
možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie
rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej
podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia
smernice (93/13/ES), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné.

Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky
členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie
výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného
smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho
aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa

ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená
smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a
vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor
o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora
(ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod

40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi
spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a
ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza
sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/
EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice

všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej
zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd
spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe žalovaným vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej
doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodca zvolený žalovaným. Žalovaný
zmluvy o úvere uzatvára rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci v

rozhodcovskomkonanízaplatilrozhodcovskémusúdupoplatok.Záujmomzriaďovateľarozhodcovského
súdu zrejme bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za
prejednanie ktorých bude prislúchať odmena. Uvedená okolnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie.
Fakticky nerovný stav medzi dodávateľom a spotrebiteľom, najmä s ohľadom na nezanedbateľné
nebezpečenstvo, že spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením, bol

v tomto prípade ešte viac prehĺbený. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred
rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana,
ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernice 93/13/EHS.
Na základe uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnejspotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, žalobkyňa ako spotrebiteľ ňou nie je viazaná a
táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Súd preto neprihliadal na vydaný
rozhodcovský rozsudok, nakoľko toto rozhodnutie bolo vydané orgánom, ktorý nemal právomoc na jeho

vydanie. Žalobkyňa bola síce v poučení rozhodnutia poučená, že do 30 dní môže podať žalobu na súd,
avšak skutočnosť, že tak neurobila, nemôže byť na ujmu žalobkyne. Takýto záver vyplýva z rozsudku
Rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-473/00 - Cofidis SA and Jean-Louis Fredout, kde sa
v bode 38. konštatuje, že ochrana poskytnutá spotrebiteľovi Smernicou vylučuje použitie ustanovenia
vnútroštátneho práva, ktoré v konaní medzi dodávateľom a spotrebiteľom týkajúcom sa zmluvy uzavretej

medzi nimi, zakazuje vnútroštátnemu súdu po uplynutí určitej doby, z úradnej povinnosti alebo na
základe návrhu spotrebiteľa určiť, že podmienka v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľná. (38. In those
circumstances, the answer to the national court's question must be that the protection conferred on
consumers by the Directive precludes a national provision which, in proceedings brought by a seller
or supplier against a consumer on the basis of a contract concluded between them, prohibits the
national court, on expiry of a limitation period, from finding, of its own motion or following a plea

raised by the consumer, that a term of the contract is unfair.) Preto súd napriek tomu, že žalobkyňa
nepodala v lehote 30 dní od vydania rozhodcovského rozsudku žalobu na súd, v ktorej by napadla
právomoc rozhodcovského súdu, a teda rozhodcovský rozsudok mal nadobudnúť právoplatnosť a
založiť prekážku rozhodnutej veci, zaoberal sa platnosťou rozhodcovskej doložky. Túto ako je vyššie
vyhodnotil ako neplatnú a z tohto dôvodu neprihliadal na existenciu rozhodcovského rozsudku. Vo

vzťahu k uplatnenému nároku to znamená, že aj v tomto prípade súd mal za to, že na strane žalovaného
došlo k bezdôvodnému obohateniu v časti poplatku za úver vzhľadom na neuvedené RPMN a následne
súd posudzoval otázku premlčania. Žalobkyňa splatila celý úver nasledovne: dňa 20. 3. 2008 splátka
51,78 eur, dňa 22. 5. 2008 splátka 51,78 eur, dňa 23. 5. 2008 splátka 61,74 eur, dňa 5. 9. 2008 splátka
46,47 eur, dňa 31. 5. 2010 splátka 343,07 eur, dňa 9. 7. 2010 splátka 256,29 eur, dňa 8. 9. 2010 splátka

369,08 eur, dňa 6. 10. 2010 splátka 296,09 eur, dňa 15. 3. 2011 splátka 87,78 eur, dňa 13. 4. 2011 splátka
15,6 eur. Keďže žaloba bola podaná na súd dňa 28. 8. 2013 a premlčacia doba pri jednotlivých splátkach
plynie samostatne, nedošlo k uplynutiu premlčacej trojročnej doby pri splátkach vo výške 768,75 eur.

Podľa § 517 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je

v omeškaní.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.

Podľa § nariadenie vlády 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Keďže žalovaný bol s plnením peňažného dlhu v omeškaní, žalobca ako veriteľ má voči žalovanému
nárok na zákonné úroky z omeškania vyčíslené v súlade s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z.
o 5 percentuálnych bodov vyššie ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, t. j. vo výške 5,5 % p. a. z priznanej dlžnej sumy

768,75 od 15. 8. 2013 (t.j. odo dňa nasledujúceho po dni určenom vo výzve na vrátenie plnenia z
bezdôvodného obohatenia na zaplatenie plnenia žalovaným) do zaplatenia, na zaplatenie ktorých súd
zaviazal žalovaného.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 O. s. p. tak, že o trovách bude rozhodnuté

samostatným uznesením po právoplatnosti vo veci samej.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať v lehote 15 dní odo
dňa jeho doručenia, a to prostredníctvom Okresného súdu Poprad na Krajský súd v Prešove v troch
vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1, 2 OSP, v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.

Manžel, ktorý pri uzavretí manželstva prijal priezvisko druhého manžela ako spoločné priezvisko, môže
do troch mesiacov po právoplatnosti rozhodnutia o rozvode manželstva matričnému úradu oznámiť, že
prijíma opäť svoje predošlé priezvisko.
Manžel, ktorý pri uzavretí manželstva prijal priezvisko druhého manžela ako spoločné priezvisko a
zároveň si ponechal v poradí uvedené ako druhé priezvisko svoje predošlé priezvisko, môže do troch

mesiacov po právoplatnosti rozhodnutia o rozvode manželstva matričnému úradu oznámiť, že upúšťa
od používania spoločného priezviska.