Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 25, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/162/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115232219
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5115232219.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar

Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej
veci žalobcu: Z. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. č. XXX, F. X. H., právne zastúpený: Advokátska
kancelária JUDr. Ing. Dušan Chlapík s.r.o,, Sládkovičova 13, Žilina, proti žalovanému: Slovenská
republika, zastúpená -Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova č. 2, Bratislava, o zaplatenie
1.070,56 eur s príslušenstvom, o odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k.
14C/334/2015-95 zo dňa 6. apríla 2017 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním, ktorým bola žalovanej

uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 997,67 eur spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od
26.8.2015 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním ponecháva n e d o t k n u t ý.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom ako súd prvej inštancie zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcovi
997,67 eur spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 26.8.2015 do zaplatenia do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanú zaviazal k povinnosti nahradiť žalobcovi
trovy konania v rozsahu 86 %.
V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazom na ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkonoch verejnej moci a zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov,
judikatúru Najvyššieho súdu SR, ustanovenia a vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a vykonané dokazovanie
konštatoval nasledovné skutkové a právne závery:
Po vyhodnotení dôkazov rešpektujúc právny názor súdu druhej inštancie dospel k záveru, že žaloba

je vo svojom základe dôvodná a poukázal na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej štát zodpovedá za
škodu spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia, ktoré sa skončilo zastavením alebo oslobodením
spod obžaloby. V predmetnom konaní bol žalobca spod obžaloby oslobodený a má pri splnení ďalších
zákonných predpokladov podľa citovaného zákona zásadne právo na náhradu škody vrátane náhrady
nákladov na trovy obhajoby. Pri stanovení pasívnej legitimácie zástupcu štátu žalovaného prihliadal
na doterajšiu judikatúru a vyslovené právne závery Najvyššieho súdu SR, uznesenie z 26.9.2012
sp.zn. 6Cdo/149/2011, ako aj závery prijaté Najvyšším súdom SR v rozsudku zo dňa 14.10.2015 č.k.

8Cdo/289/2014 a konal ako so zástupcom odporcu s Generálnou prokuratúrou SR podľa § 4 ods. 1
písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z., pričom zhodne stanovil pasívnu legitimáciu zástupcu aj krajský súd.
S poukazom na vykonané dokazovanie a uplatnenie nároku v zmysle § 15 ods.1 citovaného zákona
spolu s odpoveďou Generálnej prokuratúry SR ako zástupcu štátu, nárok bol nesporne a preukázateľneprerokovaný s príslušným orgánom, čo nepopieral ani žalovaný. Preto sa zaoberal výškou škody, ktorá
žalovanému vynaložením trov právneho zastúpenia s jeho zastupovaním v trestnom konaní vznikla.
Zistil, že žalobca v konaní nepreukázal úkon podľa § 14 ods.1 písm. a) zákona č. 655/2004 Z.z., ktorý

sa preukazuje záznamom z porady a podpisom klienta, ktorý v konaní predložený nebol, pričom takýto
úkon, teda nielen prevzatie veci, ale aj porada s klientom, nemusí byť nevyhnutne vykonaný. V tomto
rozsahu poukázal na závery stanoviska trestno-právneho kolégia NS SR sp.zn. Tpj90/2010, uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.4.2013 sp.zn. 2Tos 11/2013 a uznesenie NS SR zo dňa 29.11.2011
sp.zn. 5Tos 24/11.

Súd preto priznal žalovanému náhradu trov za vynaložené úkony, ktoré sa nestali v konaní sporné,
pričom ich výšku určil podľa ustanovenia § 12 ods.3 písm. a) citovanej vyhlášky. Hotové výdavky určil
ako režijný paušál v súlade s ustanovením § 16 ods.3 citovanej vyhlášky, cestovné v zmysle ustanovenia
§ 15 písm. a) citovanej vyhlášky a stratu času v súlade s ustanovením § 17 ods.1 citovanej vyhlášky.
Nárok na úkon právnej služby, prípravy a prevzatia veci a režijného paušálu náležiacemu k tomuto úkonu
zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v celkovej

sume 997,67 eur.
Pokiaľ žalovaný namietal nepreukázanie skutočnosti, že právny predchodca žalobcu (zrejmá
nesprávnosť právny zástupca žalobcu) je platcom DPH, súd mal túto skutočnosť preukázanú IČO-m ako
aj údajmi zverejnenými na Daňovom riaditeľstve SR.
Žalobcovi priznal nárok na úrok z omeškania v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3

Nariadenia vlády č. 87/1993 Z.z.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 2 CSP.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu v časti výroku, ktorým bola žalovanej
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 997,67 eur spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od

26.8.2015 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a o náhrade trov konania podal odvolanie
žalovaný. Navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a
žalobu zamietnuť. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že rozsudkom okresného súdu bol porušený
zákon, nakoľko konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Predpokladom

práva na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. je vo všeobecnosti existencia nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávny úradný postup orgánov verejnej moci pri výkone verejnej moci. Žalobca
ako titul, od ktorého odvodzuje svoj nárok, uvádzal obžalobu. Obžaloba však nie je rozhodnutie. Uplatniť
si pritom na súde možno nárok len z titulu, ktorý bol aj predbežne prerokovaný s príslušným orgánom
verejnej moci. Predbežne prerokovaná však bola ako titul, od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok

obžaloba.
Aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vyplýva, že v prípade posudzovania zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia má oslobodzujúci
rozsudok rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia
pre nezákonnosť, k čomu dospel tzv. extenzívnym výkladom zák. č. 514/2003 Z.z. S touto teóriou

síce nesúhlasí, ale Najvyšší súd SR opakovane judikoval, že oslobodzujúci rozsudok má takéto účinky
výlučne vo vzťahu k uzneseniu, vzneseniu obvinenia a nie k obžalobe. Aplikovať tieto rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR na daný prípad nemožno, keďže k uplatneniu nároku nedošlo z titulu uznesenia o
vznesení obvinenia. S týmito argumentmi sa súd prvej inštancie dostatočne v rozsudku nevysporiadal,
čo má za následok inú vadu konania, teda je nesprávne rozhodnutie vo veci.

3. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku okresného súdu podal písomné vyjadrenie žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnej výške. Vo svojom vyjadrení uviedol, že so závermi žalovaného sa nestotožňuje a

tieto považuje za nesprávne v rozpore so zisteným a preukázaným skutkovým stavom. Ako je zrejme
z podanej žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 30.3.2015,
žalobca v tejto žiadosti jasne popísal skutkový stav v predmetnej trestnej veci a poukázal na uznesenie
o vznesení obvinenia voči jeho osobe, proti ktorému podal sťažnosť, ktorú sťažnosť ako nedôvodnú
prokurátor zamietol. Ako písomný listinný dôkaz žalobca pripojil k svojej žiadosti predmetné uznesenia

o vznesení obvinenia ako aj svoju sťažnosť a zamietnutie sťažnosti prokurátorom. Vo svojej žiadosti
poukázal a predložil obžalobu podanú prokurátorom, avšak na túto poukazoval jednak ako rozhodnutie
prokurátora po skončení vyšetrovania, ale najmä vo vzťahu k tomu, ktorý orgán vystupuje v mene
Slovenskej republiky v predmetnej veci, a to Generálna prokuratúra SR.Rovnako v podanej žalobe a v súdnom konaní ako listinné dôkazy predložil uznesenie o vznesení
obvinenia ako aj svoju sťažnosť proti tomuto uzneseniu, zamietnutie sťažnosti prokurátorom. Je teda
zrejme, že uznesenie o vznesení obvinenia je ako listinný dôkaz súčasťou spisu a na toto rozhodnutie

žalobca poukazoval jednak vo svojej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku ako aj v podanej žalobe.
Pokiaľ žalobca v priebehu konania poukazoval aj na podanú obžalobu prokurátorom, je zrejme, že
sa jedná o nadväzujúce rozhodnutie prokurátora na celé prípravné konanie, pričom prokurátor mal
povinnosť dohliadať na zákonnosť prípravného konania z úradnej povinnosti.

Pokiaľ žalovaný namieta, že sa súd prvej inštancie dostatočne nevysporiadal s vyjadreniami žalovaného
a jeho záverečným návrhom poukázal na to, že tvrdenia žalovaného sú rovnaké počas celého konania,
a s týmito sa už vyporiadal dostatočne, zrozumiteľne aj odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí
5Co/310/2016 zo dňa 31.10.2016, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný.

4. Krajský súd ako funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo

podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods.1 CSP)
preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP, a
bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods.1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej
inštancie v časti výroku napadnutého odvolaním potvrdil v súlade s ustanovením § 387 ods.1, 2 CSP
z dôvodu jeho vecnej správnosti. Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním

ponechal nedotknutý.

5. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

6. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

7. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v
konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.
Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

8. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a

vyhodnotením toho, čo uviedli účastníci v rámci odvolacieho konania, konštatuje, že súd prvej inštancie
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, pričom výstižne a dostatočne odôvodnil,
čo ho viedlo k vydaniu rozhodnutia a vysporiadal sa s rozhodujúcimi skutočnosťami. Rozhodnutie
prvostupňového súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.

Okresnýsúdvodôvodnenísvojhorozhodnutiauviedolrozhodujúciskutkovýstav,primeranýmspôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol
žiadne skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť

skutkový stav a následne prijaté právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne
správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd.

9. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd považuje za nevyhnutné
uviesť, že právo na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, je možné uplatňovať len voči

štátu a ako správne konštatoval aj okresný súd, v mene Slovenskej republiky mal ako ústredný orgán
štátnej správny, v mene ktorej koná, vystupovať Generálna prokuratúra SR. Zákon o zodpovednosti
za subjekt zodpovedný z nezákonného rozhodnutia, označuje štát. Právna úprava obsiahnutá v tomto
zákone je tak založená na princípe jediného výlučného nositeľa zodpovednosti za škodu, ktorým je štát,
ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone svojej exekutívnej funkcie. Štát je teda subjektom

zodpovednosti za škodu a zákon vymedzuje orgány, z činnosti ktorých pri výkone verejnej moci mohla
zodpovednosť štátu vzniknúť. Štát ako zodpovedný subjekt nezodpovedá za seba, ale za subjekt, ktorý
škodučinemajetkovúujmuzapríčinil.Týmjeorgánštátu,naktorésúprenesenéurčitéúlohy,pretožeštát
zodpovedá za tie orgány, oni sami nie sú subjektmi zodpovednostného vzťahu. Trestné konanie začínavždy vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšené podaním obžaloby a v rámci tohto
konania vykonávajú pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného zboru, ako aj prokurátor. Vo veci náhrady
škody spôsobenej na tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci ako orgán konajúci v mene

štátu, prichádzalo v čase rozhodovania prvostupňovým súdom do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako
aj Generálna prokuratúra SR. K námietke žalovaného, že Generálna prokuratúra SR nie je príslušná
na zastupovanie štátu v tomto konaní, sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením rozhodnutia okresného
súdu. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobca si uplatnil svoj nárok na predbežné prerokovanie
nároku na Generálnej prokuratúre SR. Generálna prokuratúra SR sa vecne zaoberala nárokom žalobcu

a vyhodnotila ho ako vecne nedôvodný. Generálna prokuratúra tak prijala postavenie zástupcu SR pri
predbežnom prerokovaní nároku žalobcu a s tým aj potom súd v konaní konal. Nemohol potom odvolací
súd prisvedčiť argumentom odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolanie, pretože žalobca si dôvodne
uplatnil náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy za vzniknuté trovy, ktoré mu v súvislosti s týmto
konaním vznikli. Aj podľa odvolacieho súdu boli naplnené všetky predpoklady pre vznik zodpovednosti
žalovaného za škodu, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci v zmysle ustanovení Zákona o

zodpovednosti za vzniknutú škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci č. 514/2003 Z.z., preto rozsudok
okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

10. Pokiaľ ide o námietky, ktoré uvádzal žalovaný v podanom odvolaní týkajúce sa titulu, od ktorého
žalobca odvodzuje svoj nárok, t.j. obžalobu, ktorá nie je rozhodnutím, tak odvolací súd, ako aj súd prvej

inštancie uvádza, že žalobca vo svojej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo
dňa 30.3.2015 vyslovene nepoukazuje len na obžalobu, ale popisuje celý skutkový stav v trestnej veci,
pričom k svojej žiadosti pripojil listinné dôkazy. Uvedené listinné dôkazy a skutkový stav popísal aj vo
svojej žalobe a na ne poukazoval v priebehu celého konania.

11. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácie
odvolateľa,naktorýchzaložilsvojeodvolaciedôvodyarozhodoltak,akojeuvedenévovýrokurozsudku.

12. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ustanovenia § 396 odst.1
CSPvspojenísustanovením§255odst.1CSP,vzmyslektoréhosúdpriznástranenáhradutrovkonania

podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalobcu,
a preto odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

13. V rozhodnutí odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovanie v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)