Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, June 26, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/35/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8103899445
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8103899445.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov
JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej, v právnej veci žalobcu B. V., I.. X.X.XXXX, G. Z. Š. XXX,
právne zastúpený: JUDr. Dušan Remeta, advokát so sídlom Prešov, Masarykova 2, proti žalovanej: O.
H., I.. X.X.XXXX, G. Z. Ž., N. XXXX/XX, o zaplatenie 12.945,63 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 15C/28/2003- 276 zo dňa 22. 12. 2016 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu voči žalovanej zamietol. O trovách konania
rozhodol tak, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou na tunajší súd 24.3.2003 sa žalobca

vočipôvodnežalovanýmv1.až3.radedomáhalzaplateniasumy390.000Sk,-vprepočte12.945,63Eur
s 15 %-ným úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby a zároveň žiadal náhradu
trov konania. Titulom uplatneného nároku bolo zaplatenie kúpnej ceny žalobcom za auto, ktoré žalobca
do vlastníctva nenadobudol. Žalobca ponechal právnu kvalifikáciu na posúdenie súdom, podľa neho sa
jedná o bezdôvodné obohatenie.

3. Okresný súd Prešov rozhodol dňa 21.4.2009 rozsudkom č.k. 15C 28/2003-118 tak, že žalovanému
v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 12.945,63 Eur s 13 %-ným ročným úrokom z omeškania
splatným od 17.3.2003 do zaplatenia a povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 647,28
Eur. Žalobu voči žalovaným v 2. a 3. rade zamietol a náhradu trov konania im nepriznal. Rozsudok vo
vzťahu k žalovanému v 3. rade a v zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti nadobudol právoplatnosť dňa
29.3.2011.

4. Po podanom odvolaní Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 8Co/68/2010-165 zo dňa 21.2.2011
zrušil rozsudok súdu I. stupňa s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby vo vzťahu k žalovanému v 3. rade,
výroku o nepriznaní trov konania žalovanému v 3. rade a výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti
a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie. Vytkol súdu I. stupňa nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia a tiež, že nie je zrejmé, ako súd I. stupňa zo zisteného skutkového stavu

dospel k vysloveným právnym záverom a uložil mu povinnosť postupovať tak, aby jeho rozhodnutie bolo
presvedčivé a preskúmateľné.

5. Okresný súd Prešov opätovne rozhodol rozsudkom dňa 20.3.2012 tak, že uložil žalovanému v 1. rade
povinnosť zaplatiť žalobcovi 12.945,63 Eur s 13 %-ným ročným úrokom z omeškania od 17.7.2003 do
zaplatenia a nahradiť trovy konania. Žalobu voči žalovanej v 2. rade zamietol, náhradu trov konania

žalovanej v 2. rade nepriznal a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Uznesením č.k. 15C/28/2003-204
zo dňa 21.2.2013 opravil súd chybu v písaní v záhlaví rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa20.3.2012 ohľadne dátumu narodenia žalovaného v 1. rade. V odôvodnení rozsudku súd posúdil
zodpovednosť žalovaného v 1. rade ako zodpovednosť za škodu spôsobenú žalobcovi a zaviazal ho na
zaplatenie dlžnej sumy. Vo vzťahu k zodpovednosti žalovanej v 2. rade povedal, že okolnosti prípadu

a miera zavinenia zo strany žalovanej v 2. rade je veľmi nízka s poukázaním na to, že konala podľa
pokynov žalovaného v 1. rade, ktorý bol jej manželom a v konečnom dôsledku zo získaných finančných
prostriedkov nijako neprofitovala.

6. Po podanom odvolaní žalobcom dňa 24.5.2012 v podobe blankytného odvolania, ktoré doplnil až

5.12.2012 rozhodoval Krajský súd v Prešove, ktorý uznesením č.k. 8Co/69/2013-207 zo dňa 26.2.2014
zrušil rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výroku o zamietnutí žaloby voči žalovanej v 2. rade
a v súvisiacom výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade a v rozsahu
zrušenia vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie. Týmto rozhodnutím nadobudol právoplatnosť
rozsudok vo vzťahu k žalovanému v 1. rade. Krajský súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že súd I.
stupňa síce vyvodil zodpovednosť za škodu vzniknutú žalobcovi zo strany žalovanej v 2. rade, ako

aj zrejme ustálil existenciu vzniknutej škody, konštatoval porušenie právnej povinnosti spočívajúcej v
uzavretí kúpnej zmluvy na predmet kúpy, ktorého už nebola vlastníčkou a napokon uzavrel, že prípadné
zavinenie žalovanej v 2. rade je možné hodnotiť ako nevedomú nedbanlivosť. Rozhodol tak preto, že
okolnosti prípadu a miera zavinenia zo strany žalovanej v 2. rade je veľmi nízka a tiež ju ospravedlňuje,
že dôverovala bývalému manželovi. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu I. stupňa sa však nedá zistiť, ktorú

právnu normu z uvedených dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval do vyslovenia záveru o zamietnutí
žaloby voči žalovanej v 2. rade. Povinnosť súdu riadne odôvodňovať rozhodnutie je odrazom práva
účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a
povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách

rozhodnutia práve zvoleným spôsobom odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych opravných prostriedkov. Z uvedeného dôvodu odvolací súd
zrušil rozsudok súdu I. inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

7. Súd vo veci rozhodoval na základe nezmeneného skutkového stavu tak, ako ho popísal v zrušených

rozhodnutiach. V odôvodnení označuje strany, ako boli pôvodne žalované napriek tomu, že žalovanou v
konaní je už len O. H., avšak pre popis skutkového stavu je to potrebné. Súd pri rozhodovaní vychádzal
z výpovede žalobcu, žalovaných v 1. až 3. rade, obsahu listín kúpnopredajnej zmluvy z 13.11.2002,
kópie technického preukazu, plnomocenstva, kúpnopredajnej zmluvy z 29.10.2002, spisového materiálu
Okresného súdu Prešov 5T/75/2005, písomných stanovísk právnych zástupcov, ako aj ďalší spisový

materiál a zistil tento skutkový stav:

8. Dňa 13.11.2002 uzavrel žalobca so žalovanou v 2. rade kúpno-predajnú zmluvu na predmet kúpy
osobné motorové vozidlo Audi A6 X,X G. S. E zelenej metalízy, výrobné číslo podvozku D výrobné
číslo motora F Žalobca kúpnu cenu vyplatil pred odovzdaním predmetu kúpy osobám splnomocneným

žalovaným v 1. rade na prevzatie kúpnej ceny. Po odovzdaní kúpnej ceny žalobca odišiel osobne
prevziať motorové vozidlo do autobazáru F. F. G., no majiteľ bazáru W. W. ho informoval, že vlastníkom
vozidla je on a na potvrdenie skutočností mu predložil kúpno-predajnú zmluvu na rovnaké motorové
vozidlo z 29.10.2002. Potom, ako žalobcovi v autobazári odmietli motorové vozidlo vydať, tento oznámil
vec orgánom činným v trestnom konaní.

9. Žalobca vo výpovedi uviedol skutočnosti zhodné s tými, ktoré popísal v žalobe. Doplnil, že motorové
vozidlo si vybral v autobazáre Auto F. G. kde mu predajca povedal, že bude možné dojednať cenu
motorového vozidla o 20.000 Sk,- nižšie, načo žalobca prejavil záujem stretnúť sa s majiteľom vozidla
a dohodnúť. Žalobca sa so žalovaným v 1. rade telefonicky dohodol na osobnom stretnutí ktoré

prebehlo potom, ako bol autobazár zatvorený, čo spätne žalobca vyhodnotil ako zrejmý úmysel zo strany
žalovaného v 1. rade. Žalovaný v 1. rade tvrdil, že vozidlo patrí jeho manželke žalovanej v 2. rade, s
ktorou ale žalobca nerozprával. Žalobca nezbadal nič podozrivé a žalovaný v 1. rade bol veľmi ochotný,
keď sa podujal všetko zabezpečiť aj čo sa týka prepisu motorového vozidla. Pri komunikácii žalobcu a
žalovaného v 1. rade bol okrem žalovaného v 3. rade prítomný aj L. Z., ktorého priamo vtedy žalovaný v

1. rade splnomocnil na prevzatie peňazí doma u žalobcu. L. Z. sa mal u žalobcu zastaviť na druhý deň a
prevziaťfinančnúhotovosť,pričomžalobcažiadal,abymuzároveňdoviezlimotorovévozidlo.Žalovanýv
1.radepovedal,žetonebudemožné,pretožemáinépovinnosti.Deňnasledujúcipoosobnomrozhovore
prišli do O. svedkovia W. W. a L. Z. s podpísanou zmluvou žalovanou v 2. rade a za prítomnosti manželkyžalobcu, svedka F. G. a žalovaného v 3. rade došlo k odovzdaniu peňazí žalobcom pánom Z. a W..
Žalobca si nechal prevzatie peňazí potvrdiť príjmovým pokladničným dokladom. V rovnaký deň odišiel
žalobca so žalovaným v 3. rade prevziať motorové vozidlo do autobazáru, kde mu jeho majiteľ W. W.

povedal, že asi kúpil najdrahší technický preukaz. Žalobcovi bolo majiteľom autobazáru povedané, že
vlastníkom motorového vozidla je autobazár nie žalovaní v 1. a 2. rade. Žalobca telefonoval žalovanému
v1.rade,avšakdovolaťsamunepodarilo,pretovyhľadalžalovanúv2.rade.Žalovanáv2.radepotvrdila
podpísanie zmluvy, ale podľa jej vyjadrenia bola k tomuto donútená. Žalobca vypovedal, že žalovaná
v 2. rade sa rozplakala a on videl, že asi hovorí pravdu. Žalobcovi potom zavolal žalovaný v 1. rade a

dohodli sa na osobnom stretnutí kde mu povedal, aby nerobil paniku a všetko sa dá na pravú mieru.
Počas osobného rozhovoru žalovanému v 1. rade volal pán Z., že im vykradli auto a ukradli aj finančnú
hotovosť zaplatenú ako kúpnu cenu. Vtedy už žalobca tušil, že je niečo zlé a že žalovaný v 1. rade vôbec
v ničom nehovorí pravdu. Následne žalobca oznámil tieto skutočnosti polícii a podal žalobu.

10. Pravdivosť opísaných skutočností potvrdil vo výpovedi aj žalovaný v 3. rade.

11. Žalovaný v 1. rade bol vypočutý prostredníctvom dožiadaného súdu v Žiline dňa 2.4.2004 a uviedol,
že žalobca prejavil záujem o kúpu predmetného motorového vozidla Audi A6 a žalovaný v 1. rade sa o
tomdozvedeltak,žežalobcamuzavolalnamobil.Predajmotorovéhovozidlaneorganizovalažalovanáv
2. rade, len žalovaný v 1. rade spoločne s kupujúcim. Na otázku súdu na základe čoho predal žalovaný v

1. rade motorové vozidlo žalobcovi, keď v čase uzavretia zmluvy už nebol jeho vlastníkom a ani žalovaná
v 2. rade odpovedal, že nedošlo k predaju vozidla, došlo len k dohode vyplatenia sumy za Audi A6
autobazáru G., ktorý bol vlastníkom motorového vozidla. Na otázku, či žalovaný v 2. rade uznáva nárok
žalobcu uviedol, že je ochotný zaplatiť mu 390.000 Sk,- ale nie preto, žeby cítil vinu, ale cíti občiansku
spoluzodpovednosť so žalobcom.

12. Súd vypočul žalovanú v 2. rade prostredníctvom dožiadaného súdu v Žiline dňa 4.3.2004 ktorá
uviedla,žebývalýmanželžalovanýv1.radenaňuvždypísalautásčímnemalaproblém,alenerozumela
tomu. Manžel jej doniesol na podpis zmluvu, bol to vlastne iba papier o prepise auta, dátum si nepamätá
a tento podpísala. Týmto papierom nerozumela preto nevie uviesť, či to bola zmluva, alebo niečo iné.

So žalobcom sa stretla až vtedy, keď za ňou prišiel k rodičom a kričal, že ho okradli a že pôjde na políciu.
Následne žalovaná v 2. rade volala žalovanému v 1. rade a požiadala ho, aby to vyriešil, lebo nechce
mať žiadne problémy. K predaju predmetného vozidla uviedla, že urobila to, o čo ju manžel požiadal a
nevedela nič o tom, že auto bolo predané najprv autobazáru a potom žalobcovi.

13. Žalovaná v 2. rade sa zúčastnila súdneho pojednávania dňa 10.1.2012 a uviedla skutočnosti zhodné,
ako vypovedala na Okresnom súde v Žiline. So žalovaným v 1. rade boli manželmi od roku 1998 do roku
2003. Žalovaná v 2. rade bola formálnou vlastníčkou auta, toto využíval manžel. Manželovi dôverovala.
K predmetnej kúpe uviedla, že manžel jej doniesol na podpis splnomocnenie na predaj auta a inak ju
o predaji neinformoval. Potvrdila, že potom jej doniesol podpísať aj ďalší papier druhýkrát kedy sa ho

aj pýtala, že načo mu je keď mu už podpisovala a tento jej povedal, že to potrebuje k predaju a že to
predtým je neplatné. Žalobcu stretla prvýkrát vo večerných hodinách keď prišiel za ňou k jej rodičom
a vykrikoval že ho okradli. Žalovaná v 2. rade sa až vtedy dozvedela, čo sa stalo. Žalovaná v 2. rade
nepoprela pravosť listín - kúpnej zmluvy a splnomocnenia, ale nevedela o duplicitnom predaji auta.

14. Z fotokópie technického preukazu motorového vozidla Audi A6, ktoré je predmetom tohto konania
súd zistil, že držiteľom motorového vozidla bola O. H. - žalovaná v 2. rade.

15. Z fotokópie kúpno-predajnej zmluvy o kúpe osobného motorového vozidla zo dňa 13.12.2002 súd
zistil, že predávajúcou bola O. H., Z. XXXX/X, E. a kupujúcim B. V., O. XXX, B., predmet kúpy osobné

motorové vozidlo Audi A6. Zmluva je zmluvnými stranami podpísaná, na spodnom okraji je dopísané,
„ kúpil som v cene 390.000 Sk,-, viď v doklad“.

16. Z pokladničného dokladu zo dňa 13.11.2002 súd zistil, že od B. V., bytom O. XXX prevzal W. W.
sumu 390.000 Sk,- a účelom platby bola úhrada za osob. voz. Ako pokladník je podpísaný Z. a W.. Ako

svedok je podpísaná F. V., V. V. a F. G..

17. Z fotokópie listinného dôkazu - splnomocnenie súd zistil, že podpísaná O. H., bytom Z. XXXX/X
E., nar. X.X.XXXX splnomocnila B. V., bytom O. XXX, nar. X.X.XXXX k predaju a úkonom súvisiacim spredajom motorového vozidla typ Audi A6, O. ZA-XXXBJ, č. motora F vin. O rok výroby XXXX, zelená
metalíza. Na splnomocnení je podpísaná žalovaná v 2. rade a jej podpis je notársky overený, dátum
splnomocnenia chýba.

18. Z listinného dôkazu kúpno-predajnej zmluvy uzatvorenej 29.10.2002 v G. medzi predávajúcimi O. H.,
G. H. a kupujúcim W. W. predmetom ktorej bolo osobné motorové vozidlo Audi A6 bližšie špecifikované
za kúpnu cenu 380.000 Sk,-. Ako predávajúci je podpísaný žalovaný v 2. rade.

19. Z pripojeného spisového materiálu Okresného súdu Prešov 5T 75/07 súd zistil, že obžalovaný G. H.
bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu podvodu podľa ustanovenia § 250 ods. 1, ods. 3 Tr.zák.
účinnéhodo31.8.2003ktorýspáchaltak,žedňa13.11.2002vobciO.č.XXXokr.B.povzájomnejdohode
predal B. V. osobné motorové vozidlo zn. Audi A6 S. E ktoré patrilo jeho manželke O. H. na základe jej
splnomocnenia a riadne uzavretej kúpno-predajnej zmluvy za sumu 390.000 Sk,- (12.945,63 Eur) ktorú
za predávajúceho podpísala O. H. v E. na ul. Z. č. X a za kupujúceho B. V. vo svojom mieste trvalého

bydliska, ktoré peniaze od poškodeného prevzal W. W. a to napriek tomu, že uvedené motorové vozidlo
kúpno-predajnou zmluvou zo dňa 29.10.2002 už raz predal autobazáru Auto F. W. - G. za sumu 380.000
Sk,- (12.613,69 Eur) čím B. V. spôsobil škodu v sume 390.000 Sk,- (12.945,63 Eur) teda na škodu
cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku
väčšiu škodu za čo mu súd uložil trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov s podmienečným odkladom na

XX mesiacov. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 4.11.2010.

20. Zo spisu sp.zn. 5T 75/07 súd zistil, že žalovaná v 2. rade splnomocnila žalovaného v 1. rade na
predaj a prevzatie finančnej hotovosti za osobné motorové vozidlo Audi A6 dňa XX.XX.XXXX, kde na
splnomocnení je podpísaná žalovaná v 2. rade a podpis je úradne overený. Okrem toho žalovaná v

2. rade splnomocnila Auto F. G. - G. autobazár W. W. k predaju a úkonom súvisiacim s predajom
motorového vozidla Audi A6 dňa 29.10.2002. Žalovaná v 2. rade je podpísaná a jej podpis je úradne
overený. V spise sa nachádza aj výdavkový pokladničný doklad č.XXXX/XX zo dňa 29.10.2002 na
sumu 380.000 Sk,- prevzatých od Auto F. G. - G. podpis na výdavkovom pokladničnom doklade nepatrí
žalovanej v 2. rade ale žalovanému v 1. rade.

21. Žalovaná doplnila svoju ústnu výpoveď na pojednávaní 20.11.2015 a uviedla, že sa necíti byť za
škodu spôsobenú žalobcovi zodpovedná. Pokiaľ jej bývalý manžel dával niečo podpisovať, aj keď v tom
čase mala iné starosti a problémy, samozrejme sa ho pýtala, za akým účelom, na čo on jej odpovedal,
že chce predať auto. Keď žalovaná nevedela ktoré auto, vedela len, že značka Audi, bývalý manžel to

robil takým spôsobom, že za ňou prišiel a povedal jej, že potrebuje rýchlo niečo podpísať a nedal jej
priestor na to, aby sa s týmto oboznámila. Povedal jej napríklad, že „nestaraj sa, to sa vybaví“ a ona to
podpísala, keďže mu dôverovala. Na položené otázky odpovedala, že bývalý manžel na ňu písal autá
možno jedno, dve, možno tri, určite ich nebolo povedzme desať. Nespomenula si, ktoré v poradí bolo
sporné auto Audi. Po prevalení problému žalovaná postupovala spôsobom, že kontaktovala bývalého

manžela potom, ako ju navštívil pán V. a kričal na ňu, na čo jej bývalý manžel povedal, že to nemá riešiť,
že jej to vysvetlí. Inú iniciatívu nevyvinula.

22. Právny zástupca za žalobcu vo vyjadrení doručenom súdu 4.12.2015 uviedol, že žalovaná porušila
právnu normu tým, že žalobcovi predala kúpnou zmluvou, ktorú vlastnoručne podpísala spolu s

plnomocenstvom pre žalobcu, obe zo dňa 13.11.2002 motorové vozidlo Audi A6 S.: E ktoré ale už
bolo predtým predané kupujúcemu W. W. z F. F. na základe kúpnej zmluvy z 29.10.2002, a teda
predala majetok, ktorého nebola vlastníkom. Žalobcovi vznikla v príčinnej súvislosti s tým konaním
škoda vo výške 390.000,- Sk titulom vyplatenia kúpnej ceny za vozidlo, ktorého sa nestal vlastníkom.
Žalovaná je tak spoluzodpovedná za spôsobenie škody spolu so žalovaným v 1. rade, ktorý jej bol

bývalým manželom. Ak výsledkom spoločného prv dohodnutého protiprávneho konania viacerých
škodcov je škoda, ktorá bezprostredne vznikla pôsobením len niektorých z nich, je treba vyvodiť, že
škoda vznikla v príčinnej súvislosti i s protiprávnym konaním tých, ktorí svojim počínaním bezprostredne
škodový následok nevyvolali, ak napriek tomu prispeli podstatným spôsobom ku vzniku škody. Spoločná
zodpovednosť nie je pritom vylúčená tým, že nemožno jednoznačne určiť podiel jednotlivých škodcov na

dosiahnutí celkového výsledku (rozsudok NS ČR 25Cdo/11/2004). Žalovaná v 2. rade dňa 29.10.2002
podpísala žalovanému v 1. rade plnomocenstvo na predaj predmetného vozidla, pričom už o dva týždne
13.11.2002podpísalakúpnuzmluvuaplnomocenstvonaprepisvozidlažalobcovi.Vzhľadomnakrátkosť
času nie je objektívne možné, aby žalovaná nevedela alebo si neuvedomila, že predáva rovnaké vozidloinej osobe, ktoré už raz predané bolo. Aj keď žalovaná v 2. rade príliš dôverovala manželovi, to ju
však nezbavuje povinnosti postupovať s nevyhnutnou opatrnosťou a primeranou starostlivosťou pri
zariaďovaní jej záležitostí. Ak sa napriek tomu spoliehala, že nemôže nastať situácia ako nastala, konala

ľahkovážne v minimálne v rozsahu nevedomej nedbanlivosti. Svedčí o tom správanie žalovanej, ktorá
pri zistení problému len zavolala manželovi a nerealizovala inú aktívnu činnosť na zistenie a objasnenie
situácie. Pokiaľ sa súd I. inštancie zamýšľa nad otázkou, prečo nebola trestne stíhaná aj žalovaná popri
žalovanom v 1. rade, je to zrejme z dôvodu, že trestný čin podvodu je úmyselný trestný čin, pre ktorý sa
vyžaduje úmyselná forma zavinenia a nie je možné ho spáchať formou nedbanlivostného zavinenia. Na

základe uvedeného navrhol žalovanú zaviazať na zaplatenie dlžnej sumy žalobcovi.

23. Právna zástupkyňa za žalovanú v 2. rade v písomnom stanovisku uviedla, že žalovaná nikdy
neprejavilaskutočneslobodnúavážnuvôľuuzavrieťkúpnuzmluvuzodňa13.11.2002,ktorejpredmetom
bol prevod vlastníckeho práva k predmetnému motorovému vozidlu. Žalovaná bola požiadaná jej
vtedajším manželom, aby podpísala „nejaké papiere“ a následne bola požiadaná, aby podpísala

splnomocnenie k úkonom súvisiacim s predajom predmetného vozidla. V konaní bolo preukázané, že
takéto správanie žalovaného vo vzťahu k manželke bolo správaním bežným a opakovalo sa počas
trvania manželstva. Žalovaná nemala nijakú vedomosť o tom, že predmet kúpy bol už skôr predmetom
inej kúpnej zmluvy. Kúpna zmluva z 29.10.2002 s F. F. s.r.o. bola podpísaná žalovaným v 1. rade.
Žalobca so žalovanou nikdy nerokoval o predmete kúpnej zmluvy, ani o kúpnej cene a platobných

podmienkach.Žalovanásasožalobcompredpodpisomanipopodpisekúpnejzmluvynestretla,predmet
kúpy neodovzdala a neprevzala kúpnu cenu. Tieto skutočnosti nesporne vyplývajú aj z výpovede
samotného žalobcu. Žalovaná poukázala na to, že prejav jej vôle bol v rozpore s vnútornou vôľou, čo
vyplýva nielen zo samotného prejavu vôle, ale aj z okolností, za ktorých bol urobený. Absentovala vážna
vôľa, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Z absolútne neplatného právneho úkonu je

povinnosťou strán plnenie vrátiť, teda vydať tzv. bezdôvodné obohatenie. Bezdôvodné obohatenie ako
majetkový prospech však musí reálne existovať na strane subjektu, ktorý mal z neplatného právneho
úkonu prospech, a ktorému v tomto dôsledku vznikla povinnosť majetkový prospech vydať. Nakoľko
na strane žalovanej nedošlo k bezdôvodnému obohateniu, navrhla žalobu voči nej zamietnuť aj s
poukázaním na rozpor s dobrými mravmi.

24. Na pojednávaní dňa 24.11.2016 súd v súlade s ust. § 181 C.s.p. vyslovil právne posúdenie veci a
uviedol, že na zistený skutkový stav bude aplikovať ust. § 451 OZ o bezdôvodnom obohatení.

25. Súd vec právne posúdil podľa ustanovenia § 37 ods. 2 OZ, § 588 OZ, § 451 ods. 1,2 OZ a dospel

k nasledovným záverom.

26. Bezdôvodné obohatenie je právny inštitút, ktorý vznik obohatenia viaže na to, že na takéto
obohatenie nie je právny dôvod, žiadna zmluva, alebo dohoda, alebo zákonné ustanovenie, čiže
ide o neoprávnený majetkový prospech. Pre vznik zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie nie

je nevyhnutné, aby k tomuto došlo úmyselne alebo nejakým protiprávnym úkonom, aj keď to nie
je vylúčené. Bezdôvodným obohatením je predovšetkým majetkový prospech získaný plnením bez
právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho úkonu, ktorý odpadol,
plnením z nepoctivých zdrojov. Bezdôvodne sa obohatí aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal
plniť sám.

27. V súdenej veci dospel súd k záveru, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade
je potrebné posúdiť podľa ust. § 451 OZ. Je nesporné, že žalobca a pôvodne žalovaná v 2. rade
uzavreli dňa 13.11.2002 zmluvu, ktorej predmetom bola kúpa osobného motorového vozidla Audi A6
X,X G., S.: E v zmluve špecifikované aj výrobným číslom podvozku a motora bez uvedenia kúpnej ceny.

Takto uzavretá zmluva nemohla byť platným právnym úkonom s poukázaním na to, že žalovaná v 2.
rade v čase uzavretia zmluvy už nebola vlastníčkou predmetného motorového vozidla, teda na iného
nemohla previesť práva, ktorými nedisponovala (§ 37 ods. 2 OZ) V zmluve absentovala kúpna cena
ako obligatórna náležitosť zmluvy, čo by ju robilo tiež neplatnou. Prevod vlastníctva od nevlastníka sa
považuje za plnenie objektívne nemožné a úkon ako taký za absolútne neplatný. O počiatočnú právnu

nemožnosť plnenia ide vtedy, ak v okamihu uzavretia zmluvy existuje právna prekážka brániaca v tom,
aby sa stala platnou. V danom prípade sa porušila základná zásada „nemo plus iuris“, ktorá následne
zhojená nebola. (rozsudok NS ČR 22Cdo/1072/1999) S argumentáciou právnej zástupkyne žalovanej,
že právny úkon je absolútne neplatný aj pre nedostatok vôle žalovanej, ktorá neprejavila skutočneslobodnú a vážnu vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu dňa 13.11.2002 je možné polemizovať a nedostatok
slobodne a vážne prejavenej vôle v žalovanou v konaní preukázaný nebol. Žalovaná je plne spôsobilá
na právne úkony a má si byť vedomá toho, čo podpisuje aj keď ju do istej miery možno chápať s

poukázaním na vzťah, ktorý bol medzi žalovaným v 1. rade a žalovanou v 2. rade. Pokiaľ súd posúdil
zmluvuz13.11.2002zaabsolútneneplatnýprávnyúkonbolopotrebnézistiť,činastranežalovanejdošlo
k bezdôvodnému obohateniu. Z výsledkov dokazovania v tomto konaní, ako aj zo záverov vyplývajúcich
z konania vedeného na tunajšom súde v trestnej veci 5T/75/07 dospel súd k záveru, že žalovaná sa na
úkor žalobcu bezdôvodne neobohatila. Obdobnú situáciu rieši nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 2617/11

zo dňa 30.7.2013. Ústavný súd vyhovel sťažnosti sťažovateľky, ktorá namietala, že ju všeobecné súdy
zaviazali vydať bezdôvodné obohatenie napriek tomu, že sa na úkor označenej osoby bezdôvodne
neobohatila. Súdy tak porušili právo sťažovateľky na spravodlivý proces v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd. Nález je dostupný na stránke www.profipravo.cz
v sekcii „bezdôvodné obohatenie“ a súd si dovolí zosumarizovať stručný obsah rozhodnutia. Z popisu
skutkového stavu vyplýva, že rozhodnutiami všeobecných súdov bola sťažovateľka zaviazaná na

zaplatenie sumy 450.000,- Kč vedľajšiemu účastníkovi spoločne a nerozdielne s ďalšími dvoma
fyzickými osobami. Voči sťažovateľke sa viedlo stíhanie pre trestný čin podvodu, pričom spod obžaloby
bola oslobodená. Sťažovateľka sa mala trestného činu dopustiť tým, že z podnetu iných osôb uzavrela
leasingovú zmluvu na odber osobného automobilu, ktorý bol následne predaný vedľajšiemu účastníkovi
za čiastku 450.000,- Kč, ktorú iné osoby použili pre svoju potrebu. Sťažovateľka leasingovú zmluvu

podpísala na nátlak, teda nebolo zistené zavinenie sťažovateľky. Sťažovateľka vytýkala všeobecným
súdom to, že napriek odlišnej právnej kvalifikácii v žalobe ako nárok na náhradu škody súdy aplikovali na
predmetný právny vzťah ustanovenia o bezdôvodnom obohatení §§ 451, 457 OZ. Bola toho názoru, že
súdysícemôžuaplikovaťvlastnéprávneposúdenie,nesmúvšakdoplňovaťchýbajúceskutkovétvrdenia
nevyhnutné pre úspešné aplikovanie nároku. Ústavný súd ČR nevidel pochybenie všeobecných súdov v

tom, čo namietala sťažovateľka napriek tomu, že sťažnosť je opodstatnená. Podstata ústavnej sťažnosti
spočívala v posúdení otázky, či predávajúci z neplatnej kúpnej zmluvy je povinný vydať plnenie, ktoré
nikdy fakticky neprevzal, naopak ho prevzala osoba, ktorá bola splnomocnená. Záver vyplýva z ust. §
457 OZ podľa ktorého platí, že pokiaľ je zmluva neplatná, bola zrušená, je každý z účastníkov povinný
vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. V súdenej veci však sťažovateľka opakovane tvrdila, že

nielen kúpna zmluva, ale aj splnomocnenie inej osoby k prevzatiu plnenia z tejto zmluvy je neplatné.
Ustanovenie § 451 OZ zakotvuje základné koncepčné znaky bezdôvodného obohatenia a povinnosť
vydať ho tak, že kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Z tohto vyplýva,
že bezdôvodné obohatenie musí predovšetkým vzniknúť, tzn. fakticky existovať a súčasne musí byť
zrejmé, kto sa na čí úkor obohatil. Ustanovenie § 457 OZ k tomu ďalej dodáva, že ak je zmluva

neplatná, alebo bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
Sťažovateľka s vedľajším účastníkom uzavrela neplatnú kúpnu zmluvu o kúpe osobného automobilu,
pričom zo zmluvy nebolo plnené jej ale tretej osobe. Je teda zrejmé, že k faktickému prevzatiu sumy
z jej strany nikdy nedošlo. Pokiaľ medzi sťažovateľkou a tretou osobou došlo k splnomocneniu k
prevzatiu plnení z neplatnej zmluvy je zrejmé, že aj v tomto prípade sa jedná o neplatný právny úkon.

Plnenie zo zmluvy tak nebolo adresované účastníkovi, ale osobe odlišnej od účastníka. Nie je teda
možnékonštatovať,žebysťažovateľkevzniklapovinnosťvydaťbezdôvodnéobohateniepodľa§457OZ.
Ustanovenie § 457 OZ vyjadruje všeobecnú povinnosť účastníkov neplatnej zmluvy, prípadne zmluvy,
ktorá bola zrušená vrátiť všetko, čo dostali. Jedná sa teda o stanovenie vzájomnej povinnosti. V súdenej
veci by to znamenalo, že sťažovateľke by mal byť vrátený osobný automobil a vedľajšiemu účastníkovi

finančná čiastka. Toto ustanovenie však dopadá iba na tie situácie, kedy obe strany fakticky plnili. Je
zrejmé, že aj v prejednávanej veci 15C/28/2003sa jedná o totožnú situáciu, keď uzavretá kúpna zmluva
dňa 13.11.2002 je absolútne neplatný právny úkon pričom je zrejmé, že absolútne neplatným právnym
úkonom bolo aj splnomocnenie na prevzatie finančných prostriedkov žalovaným v 1. rade od žalobcu s
poukázaním na to, že plnomocenstvo sa viazalo na absolútne neplatný právny úkon. Ďalším nesporným

faktom bolo to, že žalovaná skutočne neobdŕžala plnenie od žalobcu za predané motorové vozidlo sume
pôvodne 390.000,- Sk. Z uvedeného dôvodu žalovaná nemôže byť zaviazaná na vydanie bezdôvodného
obohatenia v tejto sume voči žalovanému v 1. rade. V danom prípade súd posúdil nárok žalobcu ako
nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená podvodným konaním žalovaného v 1. rade, ktorého
protiprávnosť konštatoval aj súd v trestnej veci 5T/75/07, keď bol uznaný vinným zo spáchania trestného

činu podvodu na žalobcovi. Voči žalovanej súd žalobu zamietol, keďže sa na úkor žalobcu bezdôvodne
neobohatila.28. Podľa § 251 C.s.p., trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

29. Podľa § 255 ods. 1,2 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

30. Podľa § 262 ods. 1,2 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

31. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa pomeru úspechu a úspešnej žalovanej priznal voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

32. Žalobca v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvej inštancie zmenil
tak, že žalobe žalobcu vyhovie. Žalobca s napadnutým rozsudkom nesúhlasí, nakoľko tento vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

33. Odvolateľ v podanom odvolaní poukázal ďalej na to, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal
s ustanovením § 42 OZ. Neplatnosť právneho úkonu môže okrem zmarenia právnych účinkov, ktoré
účastníci právneho úkonu sledovali, vyvolať aj ďalšie nepriaznivé právne následky. Jedným z nich je
vznik bezdôvodného obohatenia. Druhým je vznik zodpovednosti za škodu, čo predvída Občiansky
zákonník v tomto ustanovení. Ak z neplatného právneho úkonu vznikne škoda, vznikne konajúcemu

mimo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie aj zodpovednosť za škodu. Zodpovednosť za škodu pri
neplatnosti právneho úkonu nie je osobitným prípadom tejto zodpovednosti a spravuje sa ustanoveniami
o všeobecnej zodpovednosti za škodu (§ 420 OZ). Predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je
protiprávny úkon, ktorý viedol k neplatnosti právneho úkonu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi
týmito predpokladmi a existencia zavinenia. Protiprávnosťou sa tu rozumie spôsobenie neplatnosti

právneho úkonu konaním zmluvnej strany, pričom v tomto prípade nerozhoduje, či ide o absolútnu či
relatívnu neplatnosť právneho úkonu. Škodou sa tu rozumie majetková ujma, ktorá vznikla ako dôsledok
neplatnostiprávnehoúkonu.Škodavdôsledkuneplatnostiprávnehoúkonumôževzniknúťajvtedy,keby
nevznikol nárok zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Ide o samostatné a súbežne existujúce
nároky. Potreba aplikovať na zistený skutkový stav ustanovenia OZ o náhrade škody vyplýva podľa

žalobcu aj z právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý bol pre súd prvej inštancie záväzný (§ 391 ods.
2 CSP).

34. Žalobca má za to, že v prejednávanej veci bol bez akýchkoľvek pochybností preukázaný
právny nárok žalobcu na náhradu škody voči žalovanej, ktorá vznik škody zavinila svojou vedomou

nedbanlivosťou, pretože žalovaná si vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu (najmä pokiaľ ide o
úradne osvedčené podpisy žalovanej na dokumentoch podpisovaných s relatívne krátkym časovým
odstupom) musela byť vedomá skutočnosti, že svojim konaním môže žalobcovi spôsobiť škodu. Okrem
toho však pre vznik zodpovednosti za škodu na strane žalovanej (bez ohľadu na prípadnú trestnú
zodpovednosť) postačuje aj zavinenie vo forme nevedomej nedbanlivosti tak, ako to v konečnom

dôsledku vo svojom skoršom rozhodnutí (rozsudok zo dňa 20.03.2012) konštatoval aj súd prvej
inštancie.

35. Pokiaľ ide o samotný novo zaujatý právny názor súdu prvej inštancie o tom, že na zistený skutkový
stav veci je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. o bezdôvodnom obohatení, s

týmto žalobca nesúhlasí taktiež z dôvodu, že v celkovom postupe žalovanej badať známky škodu
vyvolávajúceho konania škodcu, príp. konania, ktoré je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi.

36. Nemožno opodstatňovať rozhodnutie v danej veci poukazom na predmetný nález Ústavného súdu
ČR sp. zn. I. ÚS 2617/11 zo dňa 30.07.2013, keďže sa jedná o rozdielne skutkové okolnosti. V

spomínanom prípade riešenom v konaní pred ÚS ČR totiž sťažovateľka vznik škody nijako nezavinila
(na rozdiel od žalovanej v tomto konaní) a navyše sama poukazovala na to, že predmetný právny úkon
je absolútne neplatný.37. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že
odvolanie žalobcu je opodstatnené.

38. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu je potrebné poukázať na to, že súd prvej inštancie v
odôvodnení svojho rozhodnutia jednoznačne ustálil, že zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovanou
nemohla byť platným právnym úkonom, keďže žalovaná v čase uzavretia zmluvy už nebola vlastníčkou
motorového vozidla , teda na iného nemohla preniesť práva, ktorými nedisponovala ( § 37 ods. 2 OZ).

39. Prevod vlastníctva od nevlastníka sa považuje za plnenie objektívne nemožné a úkon ako taký za
absolútne neplatný. O počiatočnú právnu nemožnosť plnenia ide vtedy, ak v okamihu uzavretia zmluvy
existuje právna prekážka brániaca v tom, aby sa stala platnou.

40. Odvolací súd považuje za potrebné zvýrazniť, že ak možno subjektu, ktorý sa právnym úkonom

zaviazal plniť nemožný predmet pričítať zavinenie, môže to mať na jeho strane za následok vznik
záväzku na náhradu škody ( § 42 v spojení § 420 OZ).

41. Jedným zo základných predpokladov riadneho prejednania veci je presné vymedzenie toho, čo je
predmetom konania. Žalobca je preto povinný jasne a konkrétne uviesť, čoho sa domáha a z akého

dôvodu.

42. Z obsahu spisu ako aj odôvodnenia napadnutého rozsudku nepochybne vyplýva ( obsah vyjadrenia
právnehozástupcužalobcudoručenýsúdu4.12.2015),žežalobcažalobouvovzťahukžalovanejuplatnil
nárok na náhradu škody.

43. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nie je možné zistiť, ako sa súd prvej inštancie z takto
žalobcom vymedzeným predmetom konania vyporiadal.

44. Citované zákonné ustanovenia v odôvodnení napadnutého rozsudku neupravujú vzťahy o úpravu

ktorých žalobca žiada.

45. Pre nedostatok dôvodov je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný.

46. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 CSP. Ich správnosť a úplnosť je

predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo
nie sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia.

47. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké

prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Obdobným spôsobom náležitosti odôvodnenia rozsudku upravovalo ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. v
znení účinnom do 30.06.2016.

48. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje

spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP dochádza nielen k tomu, že rozsudok
je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné
právonasúdnuochranuniejenaplnenéreálnymobsahom.Konaniearozhodovanievšeobecnýchsúdov
sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v
ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti

svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako súd
v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní
o veci samej.49. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa účastníkovi odníma možnosť v odvolacom konaní
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k
nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.

50. Keďže nedostatočne zdôvodnenie rozhodnutia je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný postup
súdu, ktorým bolo znemožnené žalovanému, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia
§ 389 ods. 1 písm. b) CSP rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

51. Po vrátení veci bude potrebné zo strany súdu prvej inštancie zaoberať sa tvrdeným nárokom
tvoriacimvecsamú.Lenvovzťahuktaktotvrdenémunárokumožnopotomžalobevyhovieťalebožalobu
zamietnuť a poskytnúť tak strane sporu procesnú ochranu požadovanú žalobou.

52. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu ( § 391 ods. 2 CSP) v
novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania ( § 396 ods. 3 CSP).

53. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).