Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/213/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111205106
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8111205106.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove vo veci žalobcu: Ing. X. O., bytom B., W. M. č. XX, proti žalovanému: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie č.
13, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 28C 50/2011 - 171
z 09.07.2013 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok, okrem výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd žalobu v predmetnej veci o zaplatenie 232.357,44 Eur a verejné
ospravedlnenie za perzekúciu zamietol. Určil, že o trovách konania, vrátane trov konania štátu bude
rozhodnuté osobitným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

Vychádzal zo zistenia, že v predmetnej veci došlo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby pre trestný čin
ohovárania, to znamená, že nezákonnosť rozhodnutia ako predpoklad náhrady škody vyslovil krajský
súd v oslobodzujúcom rozsudku v trestnom konaní.

Pokiaľ ide o škodu, je potrebné konštatovať, že ak žalobca argumentoval, že mu škoda vznikla
s poukazom na ujmu jeho dobrého mena, tieto okolnosti boli čiastočne preukázané svedeckými

výpoveďami, že to, že prebieha trestné konanie, bolo známe osobám, ktoré rozhodovali o funkcii
žalobcu. Otázkou zostáva, či by po zmene vlády žalobca vo svojej funkcii zostal, aj napriek tomu, že
žalobca tvrdil, že nie vždy pri zmene vlády dochádza aj k zmene na vysokých postoch štátnej správy, táto
okolnosť podľa názoru súdu je v dnešnej dobe nepreukázateľná, pretože rozhodnutia politických strán
nie sú v tomto smere predvídateľné. Ďalšia škoda, na ktorú žalobca poukázal a to na jeho zdravotnom
stave, bola čiastočne preukázaná. Je pravdepodobné, že k zhoršeniu zdravotného stavu v rozhodnom

období došlo, čoho dôkazom sú potvrdenia od lekára žalobcu. Je pravdepodobné, že ak človek, ktorý
nebol nikdy trestne stíhaný, zrazu voči nemu prebieha vykonštruované trestné stíhanie, musí so zatriasť
jeho psychikou. Dokazovanie v tom smere, ktoré by relevantne potvrdilo tieto skutočnosti, však žalobca
nepredložil a súd považoval ďalšie dokazovanie za kontraproduktívne.

Najväčším problémom v tomto prípade je určenie príčinnej súvislosti medzi tým, prečo by mal štát

zodpovedať za vzniknutú škodu. V ohľadnej príčinnej súvislosti treba poukázať na to, že vzťah príčiny
a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený a existencia príčinnej súvislosti môže byť
bezpečne preukázaná a nemožno ju len predpokladať. Vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom
škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný. Žalobca argumentoval tým, že sa neprávoplatný
trestný rozkaz alebo rozsudok nemohli dostať do rúk ústredného orgánu štátnej správy a teda tam
videl túto príčinnú súvislosť. Táto skutočnosť nebola preukázaná a v celom konaní prvostupňového

súdu je táto okolnosť kľúčová. Trestný rozkaz, ako aj rozsudok boli doručované nielen žalobcovi ako
obžalovanému v konaní a okresnej prokuratúre, ale aj poškodenému JUDr. Y. a to v zmysle trestnéhoporiadku. Ak teda tento trestný rozkaz na základe trestného poriadku mala v rukách osoba, ktorá aj podľa
vyjadrení žalobcu mu vo veci škodila, podala podnet na trestné stíhanie a chcela zjavne žalobcu odstaviť
z funkcie, je vysoko pravdepodobné, že za rozširovanie takéhoto neprávoplatného trestného rozkazu

alebo rozsudku môže byť zodpovedný práve poškodený v trestnom konaní. To, že by to tak nebolo a že
by neprávoplatný trestný rozkaz alebo rozsudok unikol zo súdu, alebo že by ho niekto zo súdu zaslal
ústrednému orgánu štátnej správy alebo predstaviteľom politickej strany, žalobca nepreukázal. Práve
táto absencia príčinnej súvislosti je v danom prípade kľúčová a keďže chýba, nemožno žalobe vyhovieť.

Je nepochybné, že voči žalobcovi prebehlo neoprávnene trestné stíhanie, čo bolo potvrdené samotným
konečným rozsudkom, ktorým ho súd spod obžaloby oslobodil. Zodpovednosť štátu podľa zákona č.
514/2003 Z.z. má však svoje pravidlá a limity, príčinná súvislosť medzi opísanými skutočnosťami zo
strany žalobcu a konaním žalovaného absentuje. Preto bolo potrebné žalobu zamietnuť.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 151 ods.3 O.s.p.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.

Poukázal na to, že došlo k poškodeniu jeho dobrého mena, bolo to preukázané svedeckými výpoveďami
a uznáva to aj súd. Svedkovia rozhodovali o jeho funkcii na ďalšie obdobie, a preto nemožno hodnotiť

s odôvodnením súdu, že je ťažko preukázateľné, či by bol žalobca vo funkcii zostal.

Súd uznal aj to, že perzekúciou žalobca utrpel na zdravotnom stave, pričom je ľahko vyhodnotiteľné,
ako vplýva stres na zdravie človeka, ktorý je 4 roky neprávom súdený.

Pokiaľ ide o preukázanie príčinnej súvislosti, nie je správne tvrdenie súdu, že nebolo preukázané, že
neprávoplatný trestný rozkaz a rozsudok sa dostali na ústredné orgány štátu nezákonne a táto okolnosť
nebola preukázaná, pričom v celom prvostupňovom konaní je kľúčová. Tvrdenia súdu, že doručovanie
predmetných rozhodnutí bolo v súlade s trestným poriadkom, sú nekvalifikované a zavádzajúce.

Orgány činné v trestnom konaní sa neriadili zásadami, na ktorých je postavené trestné konanie a trestné
stíhanie.

Pokiaľ súd spochybňuje výšku požadovanej škody, je potrebné vychádzať z toho, že v právnom štáte
platí rovnosť pred zákonom a keď niekto úmyselne uráža, verejne dehonestuje človeka, jeho dobré

meno a česť, je úplne jedno, či ide o sudcu alebo niekoho iného. V tejto súvislosti je potrebné si všimnúť
najmä článok 10 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, podľa ktorého každý má rovnocenné právo na
to, aby jeho vec bola spravodlivo a verejne prerokovaná nezávislým a nestranným súdom. V súlade
s týmto článkom Všeobecnej deklarácie ľudských práv je aj článok 12 Ústavy Slovenskej republiky a
judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Výšku nemajetkovej ujmy definuje § 17 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z.z., kde sú uvedené konkrétne kritéria, podľa ktorých sa táto výška ustaľuje. Priznanie
výšky nemajetkovej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, avšak nie jeho ľubovôle. Ujma na zdraví je
aj morálna škoda, stres, psychická trauma, úzkosť a frustrácia, pričom došlo aj k porušeniu práva na
zachovanie ľudskej dôstojnosti.

V predmetnom konaní sa žalovaný relevantne k žalobe nevyjadril a argumentoval iba tým, že na
predmetnú vec sa nevzťahuje zákon č. 514/2003 Z.z. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd
rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,2 O.s.p. a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) a zistil, že nie sú podmienky pre potvrdenie, ani pre zmenu rozsudku, pretože tento bol vydaný
na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, pri nerešpektovaní pokynov odvolacieho súdu
uvedených v predchádzajúcom rozhodnutí o odvolaní žalobcu a naviac je aj nepreskúmateľný.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je potrebné hodnotiť vždy ako odňatie účastníkovi možnosti konať pred
súdom, čo je zároveň dôvodom na zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.So zreteľom na obsah odvolania žalobcu, v odvolacom konaní bol preskúmavaný výrok napadnutého
rozsudku, ktorým bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá, a preto výrok o trovách konania, ktorý
odvolaním napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a to aj z dôvodu, že ide o výrok,

ktorým sa iba upravuje vedenie konania, a preto ktorému odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 písm.
a/ O.s.p.).

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
na škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone

verejnej moci:
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
a/ Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného
súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, 2/ škodu spôsobil notár
pri výkone verejnej moci, 3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej
z poverenia súdu alebo osobitného predpisu (§ 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.).

Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak (§ 17 ods. 1 citovaného
zákona).

V prípade ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (§ 17 ods. 2 citovaného zákona).

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 citovaného
zákona).

Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa ods. 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (§ 17 ods. 4
citovaného zákona).

Vpredmetnejvecijepotrebnékonštatovať,ževzhodesosúdomprvéhostupňaajodvolacísúdpovažuje

aplikáciu zákona č. 514/2003 Z.z. v predmetnej veci za nepochybnú, a to z toho dôvodu, že tento
zákon nadobudol účinnosť 01.07.2004, pričom žalobca od počiatku poukazuje na to, že svojich nárokov
sa domáha v dôsledku trestného stíhania v štádiu konania na súde, teda počnúc vydaním trestného
rozkazu, ktorý v predmetnej veci vydal Okresný súd Humenné ako súd prvého stupňa 21.07.2004, a to
v konaní pod sp. zn. 4T 109/2004. K vydaniu tohto trestného rozkazu došlo nepochybne za účinnosti

zákona č. 514/2003 Z.z. a okrem vydania tohto súdneho rozhodnutia žalobca vo svojej žalobe a v
priebehu konania poukazuje aj na ďalšie úkony súdu prvého stupňa (Okresného súdu Humenné v
trestnom konaní), ktoré mali viesť k vzniku jeho nárokov na odškodnenie nemateriálnej ujmy, tak ako to
definuje v tomto občianskom súdnom konaní.

Je preto úlohou súdu prvého stupňa, aby takto vymedzeným rámcom žaloby sa zaoberal a v tejto
súvislosti nezostáva nič iné, len použiť z hľadiska aplikačného zákon č. 514/2003 Z.z.

Pokiaľ ide o nemateriálnu ujmu, je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa sa neriadil dostatočne
pokynmi odvolacieho súdu vyslovenými v predmetnej veci pri predchádzajúcom zrušení rozhodnutia

súdu prvého stupňa, ktoré boli vyslovené v uznesení odvolacieho súdu č.k. 1Co 76/2012 - 102 z
29.11.2012, v dôsledku toho nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a jeho rozhodnutie je naviac
aj nepreskúmateľné.Predovšetkým je potrebné konštatovať, že súdu prvého stupňa bolo uložené vykonať vo veci účastnícky
výsluch žalobcu v tom smere, aby žalobca bol náležite vypočutý ku všetkým konkrétnym okolnostiam,
ktoré uvádza ako základ svojej žaloby a základ pre priznanie nemajetkovej ujmy, pričom ku každému

konkrétnemu dôvodu by mal žalobca navrhnúť aj dôkazy a tieto by mal súd prvého stupňa aj vykonať
na základe vlastnej úvahy zaoberajúcej sa aj potrebnosťou toho -ktorého dôkazu v konaní.

Vykonanie účastníckeho výsluchu je vždy aktívnym konaním zo strany súdu, ktorý tento výsluch vedie a
cielenehozameriavanazistenierozhodujúcichapodstatnýchokolností,takabybolizistenérozhodujúce

okolnosti významné pre rozhodnutie v takejto veci.

Súd prvého stupňa však takýmto spôsobom nepostupoval a uspokojil sa s daním priestoru žalobcovi,
aby sa vo veci vyjadril bez toho, aby takýto výsluch bol súdom prvého stupňa konkrétne usmernený
za účelom zistenia vyššie uvedených podstatných právne významných okolností. Na základe toho
je potrebné konštatovať, že tieto vyjadrenia žalobcu prezentované v prvostupňovom konaní nie sú

dostatočne konkrétne a nedávajú náležitý podklad k tomu, aby bolo úplne jasné, ktoré právne významné
okolnosti je potrebné zisťovať a zameriavať k ním dokazovanie.

Ďalej je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa konštatuje aj v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia, že v prípade žalobcu prebehlo vykonštruované trestné stíhanie, čo muselo otriasť

psychikou žalobcu.

V súvislosti s tzv. vykonštruovaným trestným stíhaním je potrebné uviesť, že dôkazy, ktoré sa zatiaľ
nachádzajú v spise, potvrdzujú, že žalobca mal v kritickom období niekoľko dôvodov na vyslovenie
názoru pred svojim nadriadeným, že určité osoby, vo vzťahu ku ktorým žalobca je nadriadeným, požívajú

alkoholické nápoje. Túto okolnosť vyčerpávajúcim spôsobom analyzoval vo svojom rozhodnutí Krajský
súd v Prešove ako súd odvolací, a to v uznesení č.k. 1To 43/2007 - 435 z 24.10.2007, ktorým bolo
zamietnuté odvolanie okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 4T
109/2004 z 20.02.2007.

V tejto súvislosti súd prvého stupňa v občianskom súdnom konaní poukazuje na to, že mohlo dôjsť
(alebo dokonca muselo dôjsť) k otraseniu psychiky žalobcu počas trestného konania, i k zhoršeniu
jeho zdravotného stavu. Napriek tomu však súd prvého stupňa konštatuje, že nemožno vidieť príčinnú
súvislosť medzi takto zhoršeným zdravotným stavom žalobcu a trestným konaním. Takéto tvrdenie súdu
prvého stupňa je zjavne nepodložené a spôsobuje nepochybne už len v tejto časti nepreskúmateľnosť

rozhodnutia, najmä za situácie, že žalobcom boli predložené dôkazy a to potvrdenia od lekára, to
znamená, že žalobca si svoju povinnosť tvrdenia i dôkaznú povinnosť splnil. Za týchto okolností, pokiaľ
súd prvého stupňa mal pochybnosti o takto predložených dôkazoch a mal za to, že nepreukazujú
príčinnú súvislosť medzi zhoršeným zdravotným stavom žalobcu a trestným konaním, ktoré voči nemu
bolo vedené, mal súd prvého stupňa vykonať vo veci ďalšie dokazovanie, ktoré by bolo tieto okolnosti

bezpečným spôsobom objasnilo.

Súd prvého stupňa koncentroval svoju pozornosť počas dokazovania a odôvodnenie svojho rozhodnutia
na to, či bolo preukázané, že došlo k úniku informácií v podobe zaslania súdnych rozhodnutí týkajúcich
sa žalobcu, ktoré boli odsudzujúcej povahy na ústredné orgány štátnej správy. Tieto zistenia nie sú

podstatné. Rozhodujúcou okolnosťou, ktorá podstatná je, je okolnosť, že nadriadený žalobcu, vrátane
funkcionárov politických strán, mali vedomosť o tom, že trestné konanie voči žalobcovi prebieha. Možno
súhlasiťsozáveromsúduprvéhostupňavtomsmere,žedokazovanie,ktorébolovovecizatiaľvykonané
ipoznaniepolitickejpraxevnašomštáte,nedávadostatočnýpodkladprezáver,žetrestnékonanie,ktoré
bolo vedené proti osobe žalobcu, spôsobilo, že vo svojej funkcii po zmene vlády v roku 2006 nezotrval,

avšak je potrebné skúmať, či vedomosť vyššie uvedených osôb o tomto trestnom stíhaní mohla mať
dopad na posudzovanie osoby žalobcu a na jeho dobrú povesť alebo dobré meno.

Na túto okolnosť, teda stratu dôvery v očiach verejnosti a doterajších priateľov totiž žalobca poukazuje
vo svojej žalobe na strane 7 pod bodom 4, kde analyzuje závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi

v spoločenskom uplatnení v dôsledku predmetného trestného konania.

Ako bolo vyššie naznačené, rozhodujúcim okolnostiam, vrátane vyššie naznačených, súd prvého stupňa
nevenoval náležitú pozornosť predovšetkým z toho dôvodu, že nevykonal cielený a súdom usmernenýúčastnícky výsluch žalobcu, nedostatočne zistil skutkový stav a v závislosti od toho nemohol svoje
rozhodnutie ani presvedčivo odôvodniť.

Preto postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvého stupňa predovšetkým dôsledne sa riadiť pokynmi
odvolacieho súdu, pokiaľ ide o účastnícky výsluch žalobcu, ktorého úlohou (a to tak zo strany súdu,

ako aj žalobcu) bude uvedenie konkrétnych okolností, o ktoré opiera žalobca svoje nároky a ku každej
okolnosti, ktorú označuje za právne významnú z hľadiska toho, že môže byť základom pre vyvodenie
jeho nárokov, bude musieť žalobca označiť aj dôkazy, ktoré na preukázanie svojich tvrdení žiada vo
veci vykonať.

Časť týchto povinností žalobca už splnil, pretože predložil dôkazy týkajúce sa jeho zdravotného stavu a

navrhol aj vypočutie svedkov, a preto bude povinnosťou súdu prvého stupňa, aby sa s týmito dôkazmi
vyrovnalanáležiteichvyhodnotil,prípadnevykonaliné,ktorébudúnavrhovanévtomtokonaní,pričomje
potrebné pripomenúť, že nie je vylúčené, aby súd aj z vlastnej iniciatívy vykonal dôkaz, ktorý účastníkmi
nebol navrhnutý, ak by to vyžadovala konkrétna dôkazná situácia (§ 120 ods. 1 O.s.p.).

Pokiaľ ide o žalobcom požadované ospravedlnenie, je potrebné posúdiť adekvátnosť a obsah návrhu
žalobcu v tomto smere a rozhodnutie o ňom taktiež náležite odôvodniť a to z pohľadu § 17 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z.

Totozákonnéustanovenieumožňujetotiž,abyoprávnenáosobasadožadovalakonštatovaniaporušenia

práva (ktoré tiež môže byť zadosťučinením pre takúto osobu) alebo nemateriálnej ujmy, ak túto nie je
možné uspokojiť inak. Týmto zákonným ustanovením sa musí súd prvého stupňa dôsledne riadiť pri
rozhodovaní o návrhu žalobcu na ospravedlnenie, ktoré je taktiež súčasťou jeho žaloby.

Až po takto vykonanom dokazovaní a právnych úvahách bude možné vo veci zákonne rozhodnúť.

V konečnom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania (§
224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné.