Rozsudok ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Monday, October 19, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23To/61/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111011808

Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Samaš

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3111011808.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Samaša a sudcov JUDr.
Františka Kováča a JUDr. Patrika Príbelského, PhD. na verejnom zasadnutí konanom dňa 19. októbra
2015 prejednal odvolania prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín a obžalovaného

H. A.,

nar. XX.XX.XXXX v W., trvale bytom O. - T., O. XXX, konateľ svojej firmy, na verejnom zasadnutí
prítomného,

ktoré podali proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, sp.zn. 1T/159/2011 zo dňa 17. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

I.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/, ods. 2 Tr.por. zrušuje sa v napadnutom rozsudku celý výrok o uložených
trestoch.

Podľa § 322 ods. 3 Tr.por. sa obžalovaný odsudzuje pri nezmenenom výroku o vine podľa § 149 ods.
2 Tr.zák. s použitím §§ 36 písm. j/, 38 ods. 3 Tr.zák. k trestu odňatia slobody na 3 (tri) roky. Podľa §§
51 ods. 1, 2, 49 ods. 1 písm. a/ Tr.zák. sa obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne

odkladá za súčasného uloženia probačného dohľadu na skúšobnú dobu 4 (štyroch) rokov.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr.zák. s použitím §§ 36 písm. j/, 38 ods. 3 Tr.zák. sa obžalovanému ukladá aj trest
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu na dobu 5 (päť) rokov.

Výrok o vine a náhrade škody zostáva týmto zrušením nedotknutý.

II:

Podľa § 319 Tr.por. sa odvolanie prokurátora zamieta, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom súdu prvého stupňa bol obžalovaný H. A. uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149
ods. 1, 2 písm. a/ Tr.zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. h/ Tr.zák., pretože dňa 10. februára
2011 v čase o 19.30 hod. v Trenčíne, viedol osobné motorové vozidlo zn. VW R., P.: Q. po ceste I/61tak, že v km 127,300 v smere od centra mesta na Dubnicu nad Váhom, v blízkosti križovatky ciest
ulíc gen. M.R. Štefánika a Pred Poľom, neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, vlastnostiam
vozidla, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky, najmä v inkriminovanom mieste, kde

bola dovolená rýchlosť 50 km/h, jazdil nepovolenou rýchlosťou 99 km/hod., následkom čoho pravou
prednou časťou vozidla narazil najprv do chodkyne J. E., a následne do chodkyne mal. dcéry D. E.,
ktoré prechádzali cez vozovku z pohľadu vodiča smerom zľava doprava tak, že vstúpili do jazdnej dráhy,
v dôsledku čoho chodkyňa J. E. utrpela pomliaždenie pľúc, krvácanie do svalstva hrudníka kompletné
roztrhnutie srdcovnice v jej oblúku, trhliny pečene a ďalšie poranenia, v dôsledku ktorých zranení došlo k

traumaticko-hemoragickémušokuanáslednejsmrti,akoajchodkyňaml.D.E.,nar.XX.XX.XXXXutrpela
mnohopočetné rezné rany, krvácanie do hrudnej steny, trhliny v zostupnej časti aorty, zlomeninu krčnej
chrbtice, natrhnutie črevného úponu a ďalšie zranenia, následkom ktorých došlo k zlyhaniu centrálnej
nervovej sústavy a následnej smrti, pričom vodič závažným spôsobom porušil ustanovenie § 16 ods. 1
a 4 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke.

Bol za to odsúdený podľa § 149 ods. 1 Tr.zák. s prihliadnutím na §§ 38 ods. 3, 36 písm. j/ Tr.zák. k trestu
odňatia slobody na 24 mesiacov nepodmienečne, pre výkon ktorého trestu bol podľa § 48 ods. 2 písm.
a/ Tr.zák. zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr.zák. s použitím § 353 ods. 2 písm. b/ Tr.por. bol obžalovanému uložený aj trest

zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu na dobu 5 rokov.

Podľa § 288 ods. 1 Tr.por. súd odkázal poškodeného Z.. J. J. s nárokom na náhradu škody na občianske
súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolania prokurátor a obžalovaný. Prokurátor
písomne zahlásil odvolanie tak, že toto smeruje proti výroku o treste v neprospech obžalovaného.
Následne odvolanie písomne odôvodnila prokurátorka. Prokurátorka zopakovala úvahy súdu, ktoré
ho viedli k uloženiu trestov, pričom s týmito úvahami sa nestotožnila. Poukázala na to, že zo
znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva vyplýva, že technickou príčinou dopravnej nehody

bola neprimeraná rýchlosť jazdy obžalovaného a taktiež tento oneskorene reagoval na pohyb chodkýň,
ktoré prechádzali cez vozovku, pričom vznikla zrážka s fatálnymi následkami. Spôsobom prechodu
cez vozovku chodkyne nevytvorili vodičovi náhlu prekážku v cestnej premávke, pretože podľa názoru
znalca, ak by sa vozidlo obžalovaného pohybovalo rýchlosťou 50 km/h, chodkyne by bezpečne prešli
cez vozovku bez toho, aby vozidlo muselo zmeniť smer jazdy alebo rýchlosť. Súd prvého stupňa pri

ukladaní trestu neprihliadol na závažnosť, s akou obžalovaný porušil dopravné predpisy a spôsobil
smrteľné zranenia poškodeným a na mieru jeho zavinenia. Uložený trest odňatia slobody a zákazu
činnosti považovala prokurátorka za neadekvátny, neprimeraný a nespôsobilý plniť v dostatočnej miere
účel trestu. Prokurátorka navrhla zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 321 ods. 1 písm. e/ Tr.por.
vo výroku o treste s tým, aby odvolací súd sám uložil obžalovanému podľa § 322 ods. 3 Tr.por. prísnejší

nepodmienečný trest odňatia slobody, ako aj prísnejší trest zákazu činnosti.

Obžalovanýpísomnepodalodvolaniejednaksám,akoajprostredníctvomsvojhoobhajcu.Zpodrobného
odôvodnenia odvolania obhajcom vyplynulo, že odvolanie smeruje proti niektorým skutkovým zisteniam,
avšak bez vplyvu na inak ním považovanú správnu právnu kvalifikáciu. Zároveň odvolanie smerovalo

proti výroku o uložených trestoch. Obhajca namietal skutkové zistenia týkajúce sa rýchlosti jazdy
obžalovaného až 99 km/h. Taktiež namietal záver súdu prvého stupňa v tom, že nezistil nepovolený
prechod chodkýň cez cestu a že chodkyniam nemožno pričítať podiel na vzniku dopravnej nehody.
Uviedol, že rýchlosť 99 km/h vyplynula len z „varianty C“ znaleckého posudku Ústavu súdneho
inžinierstva Žilina. Pritom táto varianta bola založená na predpoklade, že obžalovaný brzdil svoje vozidlo

rovnakou intenzitou od začatia brzdenia až do zastavenia vozidla v konečnej polohe po dopravnej
nehode. Z vykonaného dokazovania pritom takýto spôsob brzdenia vozidla obžalovaným nevyplynul.
Naviac obhajca poukázal na zvukový signál vo vozidle obžalovaného signalizujúci poruchu svetiel, čo
môže vysvetliť, prečo svedok W. A. stratil na nejakú dobu z dohľadu svetlá vozidla obžalovaného.
Taktiež z vyjadrenia spoločnosti Porsche Slovakia s.r.o., Bratislava vyplynulo, že v prípade intenzívneho

(havarijného) brzdenia, by sa aktivovali všetky smerové svetlá, čo ale svedok J. X. nevidel. Vzhľadom k
tomu, že sa nepodarilo preukázať, či obžalovaný začal brzdiť až v reakcii na náraz alebo pred nárazom,
súd prvého stupňa v zmysle zásady „in dubio pro reo“ mal ustáliť rýchlosť pred zrážkou len 75 km/hod.
K pohybu chodkýň po vozovke obhajca najmä uviedol, že chodkyniam možno pričítať predovšetkýmporušenie ustanovenia § 53 ods. 3 zák. č. 8/2009 Z.z., keď chodec smie mimo priechodu pre chodcov
cez vozovku prechádzať len kolmo na jej os a chodci smú prechádzať cez vozovku mimo priechodu
pre chodcov, len ak s ohľadom na vzdialenosť a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel, nedonútia ich

vodičov na zmenu smeru alebo rýchlosti jazdy. Naviac obhajca poukázal na ovplyvnenie alkoholom u
staršej z chodkýň J. E., čím sa súd prvého stupňa dostatočne nezaoberal. Obhajca súčasne uviedol, že
tieto namietané dve skutkové okolnosti potom majú vplyv na správne uloženie trestu. Obhajca k trestu
ďalej poukázal na bezúhonnosť obžalovaného, na vedenie usporiadaného rodinného života, keď sa
mu spolu s družkou dňa 18.05.2015 narodilo dieťa, ktoré spoločne vychovávajú. V prípade odsúdenia

obžalovaného k nepodmienečnému trestu odňatia slobody by sa jeho rodina dostala do stavu núdze.
Tento trest by teda nepostihol len obžalovaného, ale aj jeho rodinu, vrátane chorých rodičov. Obžalovaný
viedol riadny život aj od spáchania skutku, od ktorého uplynula doba viac ako 4,5 roka. Od dopravnej
nehody až doposiaľ obžalovaný prežíva veľké psychické utrpenie z toho, že pri dopravnej nehode
zahynuli dve osoby. Obhajca alternatívne navrhol uložiť obžalovanému trest odňatia slobody na dva roky
podmienečne, resp. tri roky podmienečne s probačným dohľadom a primeraný trest zákazu činnosti

viesť motorové vozidlá všetkého druhu a na základe zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa podľa § 321
ods. 1 písm. b/, d/, e/ Tr.por. v celom rozsahu alebo zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa podľa § 321
ods. 1 písm. e/ Tr.por. len vo výroku o treste.

Obžalovaný sám podrobne písomne odôvodnil svoje odvolanie. K skutkovému stavu prakticky namietal

len skutkové zistenie týkajúce sa jeho rýchlosti, keď uviedol, že jeho rýchlosť bola do 70 km/hod.
Uviedol, že on tie dievčatá nevidel a pravdepodobne oni nevideli ani jeho, pričom však nie je človekom,
ktorý by vlastnú vinu zviedol na obete nešťastia. Ďalej sa obžalovaný vo svojom odvolaní zaoberal
„svojím životom“, vrátane jeho rodičov, družky a dieťaťa, po dopravnej nehode. Uviedol najmä, že
sa dostal do nesmierne ťažkej sociálnej situácie, ktorá pramenila jednak z psychických následkov po

dopravnej nehode, a jednak z veľmi ťažkej finančnej situácie. Až vrátenie vodičského preukazu súdom
mu umožnilo znovu „zarobiť“ peniaze a živiť svoju rodinu. Navrhol, aby mu bol uložený prísny, ale
spravodlivý trest, ktorý nezničí jeho mladú rodinu, hoci vie, že on jednu rodinu zničil, ale nie úmyselne.
Obžalovaný k odvolaniu pripojil internetové správy o podobných dopravných nehodách, kde páchatelia
dostali podmienečný trest odňatia slobody.

Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaný doplnil odvolanie najmä v tom, že má
informácie o tom, že ústav súdneho inžinierstva neprijal predmetný posudok v naprostej zhode všetkých
pracovníkov ústavu. Taktiež uviedol, že už 1711 dní po nehode žije veľmi ťažko v podstate na úrovni
žobráka, pričom pri živote ho drží len jeho družka, novonarodené dieťa a starostlivosť o rodičov. Do

väzenie nechce ísť, pretože nebude mať kto platiť hypotéku, plienky a stravu dieťaťa. Z väzenia sa
nebude mať kde vrátiť.

Prítomné strany na verejnom zasadnutí (obžalovaný, obhajca, prokurátorka krajskej prokuratúry) zotrvali
na svojich odvolaniach, pričom odvolanie protistrany navrhovali ako nedôvodné zamietnuť.

Odvolací súd podľa § 317 ods. 1 Tr.por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom predchádzalo a dospel k záveru, že
dôvodné je len odvolanie obžalovaného, smerujúce proti výroku o treste odňatia slobody.

Pokiaľ ide o procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu prvého stupňa, v tomto smere
v odvolaniach nebola vytýkaná žiadna chyba, pričom ani odvolací súd sám nezistil také chyby, ktoré by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por.

1) Ďalej k vytýkaným skutkovým chybám v odvolaní obžalovaného, uvádza senát odvolacieho súdu

nasledovné. Ako vyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní (ale aj z obsahu vyšetrovacieho
spisu), súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie najmä výsluchmi osôb a znalcov, ktoré mu
umožňovalo urobiť správne a nespochybniteľné skutkové závery. Z týchto skutkových záverov vyplynulo
naplnenie znakov skutkovej podstaty prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a/ Tr.zák. s
poukazom na ustanovenie § 138 písm. h/ Tr.zák.

Pokiaľ obhajca namietal „kvalitu“ naplnenia objektívnej stránky konania obžalovaného z pohľadu
rýchlosti jeho jazdy, tu je potrebné uviesť, že táto skutková otázka vyplynula už nielen zo znaleckého
dokazovania, ale aj z výpovedí priamych svedkov (najmä S. J., J. X., J. X., H. M.), ktorí vypovedali osvojej jazde rýchlosťou okolo 50 km/hod. a o predbiehaní vozidlom obžalovaného dosť rýchlo, resp. dosť
vyššou rýchlosťou. Profesionálny vodič - vodič autobusu svedok H. M. vypovedal o vysokej rýchlosti
vozidla obžalovaného okolo 100 km/hod. Už obsah týchto výpovedí svedkov by prakticky postačoval

na to, aby prekročenie povolenej rýchlosti 50 km/hod. v obci obžalovaným bolo po právnej stránke
kvalifikované ako porušenie dôležitej povinnosti vodiča.

Nemožno potom spochybňovať ani záver znaleckého posudku ústavu, keď na základe technického
zhodnotenia jazdy obžalovaného a vzniknutej nehody - stopy na mieste činu, keď prakticky v zhode so

svedkami stanovil rýchlosť vozidla obžalovaného na 99 km/hod. Súd prvého stupňa pritom dostatočne
presvedčivo odôvodnil, prečo „variantu C“ považoval za zodpovedajúcu vykonaným dôkazom.

Senát odvolacieho súdu neprisvedčil ani hodnoteniu výpovede vodiča protiidúceho vozidla - svedka W.
A. zo strany obhajcu, ktorý mohol vidieť poruchu svetiel (náhle zhasnutie) na vozidle obžalovaného.
Tento svedok nevypovedal o zhasnutí svetiel, ale o náhlom znížení ich úrovne nad vozovkou až do tej

miery, že sa mu na krátku dobu stratili. Súčasne však tento svedok videl pred vozidlom obžalovaného
siluety osôb, ktoré nepochybne musel vidieť vo svetlách vozidla obžalovaného. Tento svedok pritom sám
vypovedal, že vo svojom jazdnou pruhu chodkyne cez cestu prechádzať nevidel, pretože jeho svetlá
tak ďaleko nesiahali.

Pre správny znalecký záver ústavu, že obžalovaný začal brzdiť prakticky až „tesne“ pred momentom
zrážky, svedčí opäť aj výpoveď svedka W. A., ktorý časový úsek medzi brzdením a momentom nárazu
do chodkýň vymedzil „milisekundou“.

Obhajcom namietaná okolnosť, že vozidlo obžalovaného bolo vybavené systémom výstražného

znamenia - blikanie smerových svetiel pri intenzívnom brzdení (odvolací súd v tomto smere doplnil
na verejnom zasadnutí dokazovanie), nie je v tomto smere významný, pretože nepochybne pozornosť
priamych svedkov sa „sústredila“ na vzniknutú dopravnú situáciu - haváriu. Pritom to, že žiaden
zo svedkov toto výstražné znamenie nezaregistroval, ešte neznamená, že toto nesvietilo. Nemusí
znamenať ale ani to, že pokiaľ nesvietilo, obžalovaný intenzívne nebrzdil, veď napr. obžalovaným

uvádzaná signalizácia poruchy svetiel sa mohla týkať práve tejto funkcie vozidla, čo by sa javilo ako
logické, keď obžalovaný o zvukovej signalizácii vypovedal a nešlo pritom o poruchu predných svetiel
vozidla obžalovaného.

K druhej skutkovej námietke obhajcu týkajúcej sa prechodu chodkýň cez cestu, z pohľadu možnej

nepovolenosti, uvádza senát odvolacieho súdu predovšetkým to, že hodnotenie povolenosti, či
nepovolenosti tohto prechodu, nie je súčasťou výrokovej časti rozsudku - jeho skutkovej vety. Je ale
faktom, že v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa je výslovne uvedené (str. 1. druhý odsek od
hora na konci), že súd nezistil nepovolený prechod chodkýň cez cestu a nemožno im pričítať podiel na
vzniku kolíznej situácie - na dopravnej nehode. S takýmto hodnotením správania sa chodkýň „na ceste“,

senát odvolacieho súdu úplne nesúhlasí. Nejde však o takú rozdielnosť názorom, ktorá by vyžadovala
doplnenie skutkovej vety rozsudku, alebo zmenu použitej právnej kvalifikácie. Má však význam pre
hodnotenie miery zavinenia konania obžalovaného z pohľadu rozhodovania o treste, ako bude na to
poukázané nižšie.

2) K napadnutému výroku o treste (trestoch), uvádza senát odvolacieho súdu nasledovné. Podané
odvolania hodnotili uložené tresty za neprimerané (obžalovaný za prísne, prokurátor za mierne).
Odvolací súd však najprv zistil, že výroky v rozsudku súdu prvého stupňa o uložených trestoch odňatia
slobody a zákazu činnosti sú v rozpore s Trestným zákonom, resp. Trestným poriadkom.

SúdprvéhostupňauložilobžalovanémuH.A.trestodňatiaslobodypodľa§149ods.1Tr.zák.,pričomale
obžalovaný bol uznaný vinným aj podľa odseku 2 § 149 Tr.zák., a preto mal byť obžalovanému uložený
trest odňatia slobody podľa § 149 ods. 2 Tr.zák. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní pritom vyplýva, že
takto nesprávne bol rozsudok aj vyhlásený, a preto nejde o zrejmú pisársku chybu.

Aj výrok o treste zákazu činnosti je nesprávny, pretože vo výroku je nesprávne použité aj ustanovenie
§ 353 ods. 2 písm. b/ Tr.por., ktoré sa týka ukladania trestu zákazu činnosti (určuje najvyššiu hornú
výmeru) trestným rozkazom. Aj v tomto prípade zo zápisnice o hlavnom pojednávaní vyplýva, že takto
nesprávne bol rozsudok aj vyhlásený, a preto nejde o zrejmú pisársku chybu.Napriek tomu, že vyššie uvedené chyby neboli vytýkané v odvolaniach ani obžalovaného ani
prokurátora, bol povinný odvolací súd na ne prihliadnuť podľa § 317 ods. 1 Tr.por., pretože inak by tieto

chyby odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr.por. Z tohto dôvodu boli zrušené
výroky o trestoch odňatia slobody a zákazu činnosti podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr.por.

Súčasne však senát odvolacieho súdu prisvedčil aj odvolaniu obžalovaného, že uložený trest odňatia
slobody nepodmienečne je neprimerane prísny - § 321 ods. 1 písm. e/ Tr.por. Túto neprimeranú prísnosť

spôsobu výkonu trestu odňatia slobody videl odvolací súd v nasledovných významných skutkových a
iných okolnostiach prípadu.

Podľa § 34 ods. 4 Tr.zák. je súd rozhodujúci o treste povinný prihliadnuť aj na zavinenie, vrátane miery
zavinenia páchateľa. Napriek vzniknutým nenapraviteľný následkom nemožno prechod poškodenej J.
E. spolu s 12-ročnou dcérou a v ruke s taškou s hrncom za tmy, keď odhad rýchlosti vozidiel je sťažený,

cez cestu, ktorá sa skladá z viacerých jazdných pruhov v obidvoch smeroch (v najužšej časti šírka
približne 17 m), naviac s alkoholom v krvi 0,57 promile, čím nepochybne tiež bola znížená pozornosť
a ostražitosť, hodnotiť inak, ako veľmi riskantný. Táto riskantnosť znamenala prakticky nebezpečie ich
„zrazenia“ aj vodičmi idúcimi v súlade s predpismi. Tento svoj záver opiera senát odvolacieho súdu aj o
výpovede svedkov J. X. a J. X., ktorí videli poškodené zľava prechádzať cez cestu (od Dubnice v tejto

dobe prakticky neprichádzalo žiadne auto), pričom obidvaja svedkovia zhodne uviedli, že si mysleli, že
tieto sa v strede zastavia, pretože od Trenčína prichádzalo viacero áut, okrem auta obžalovaného, teda
už aj z pohľadu „správne“ idúcich vodičov, prechod chodkýň cez cestu bez prerušenia bol „nebezpečný“,
avšak nie protiprávny, ako ho hodnotil obhajca.

Ďalej sa senát odvolacieho súdu najmä zaoberal otázkou, či je nevyhnutne potrebné uložiť
obžalovanému H. A. trest odňatia slobody spojený s jeho výkonom v príslušnom ústave na výkon
trestu. Tu je potrebné prisvedčiť aj názoru súdu prvého stupňa, že u obžalovaného nejde o kriminálne
narušenú osobu, ktorú by bolo potrebné izolovať od zvyšku spoločnosti nepodmienečným trestom
odňatia slobody. Aj záver súdu prvého stupňa, že z pohľadu závažnosti porušenia povinností vodiča,

z pohľadu spôsobeného dvojnásobného nenapraviteľného následku a účelu generálnej prevencie, je
uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody v zásade žiadúce, je v zásade súladný s ustálenou
súdnou praxou.

Senát odvolacieho súdu sa však na verejnom zasadnutí opätovne oboznámil s tým, čo obžalovaný prežil

a prežíva už takmer 5 rokov od toho, čo „usmrtil obidve poškodené. Nie je pritom dôvod neveriť jeho
slovám o doživotnej traume, pričom výkon trestu je len „dočasná“ stránka ukladania sankcii. Súčasne
senát odvolacieho súdu nemohol prehliadnuť, že výkonom trestu odňatia slobody by boli mimoriadne
vážne dotknuté osoby blízke obžalovanému odkázané nielen na jeho finančnú pomoc, ale aj osobnú
starostlivosť (družka, polročné dieťa, ťažko chorí rodičia). Z vyjadrenia obžalovaného pritom vyplýva, že

pracuje dňom a nocou (najazdí 200 km denne), aby vôbec finančne zabezpečil svoju rodinu.

Z týchto vyššie uvedených dôvodov napriek tomu, že aj súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí
vychádzal aj z ustanovenia § 34 ods. 3 Tr.zák. (negatívny vplyv trestu na blízke osoby), senát
odvolacieho súdu neprecenil záujem generálnej prevencie nad záujmom skutočnej reálne potrebnej

prevýchovy obžalovaného.

Súčasne ale odvolací sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa o uložení trestu odňatia slobody
na samej dolnej hranici trestnej sadzby. Práve spôsobený dvojnásobný následok predpokladaný
ustanovením § 149 Tr.zák. - smrť inej osoby, vyžaduje uloženie trestu nad dolnú hranicu trestnej sadzby.

Senát odvolacieho súdu však zvolil takú výmeru trestu odňatia slobody, ktorú bolo možné podľa § 51
Tr.zák. podmienečne odložiť s probačným dohľadom.

Trest zákazu činnosti riadenia motorových vozidiel z pohľadu výmery stanovenej súdom prvého stupňa
inak považoval za zákonný a správny, a preto rozhodol o tomto treste rovnako.

Z takto rozvedených dôvodov rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie, ktoré urobil odvolací súd bolo možné urobiť aj len z podnetu odvolania
obžalovaného, odvolací súd odvolanie prokurátora zamietol ako nedôvodné, pretože uložené tresty
neboli neprimerane mierne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny
opravný prostriedok.