Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 28, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/526/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012894813
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1012894813.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek

JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci navrhovateľa: Slovenská republika,
Úrad vlády Slovenskej republiky, Nám. slobody 1, Bratislava, zastúpený: advocatius, s.r.o., Palackého
12, Bratislava, proti odporcovi: Maďarská benediktínska kongregácia, H-9090 Pannonhalma, Vár 1,
Maďarskárepublika,zastúpený:JUDr.KamilBeresecký,advokát,Farská33,Nitra,ourčenievlastníctva,
o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v Bratislave č.k. 15C/228/2000-359 zo
dňa 10.5.2012, pomerom hlasov 3:0 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 10.5.2012,č.k.

15C/228/2000-359 p o t v r d z u j e .

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi 1 276,74 eur na náhradu trov odvolacieho konania, na
účet jeho právneho zástupcu, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd určil, že navrhovateľ je vlastníkom pozemku parc. č. X/X - ostatné plochy,
o výmere 15 644 m2, zapísaného na LV č. XXXX Správa katastra pre hlavné mesto Bratislavu - okres
K. Z., obec Bratislava - Mestská časť P., kat. úz. P., ktorý je v správe Úradu vlády Slovenskej republiky, v
podiele 1/1 (ďalej len „Nehnuteľnosť“). Odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške

12 598,14 Eur.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že navrhovateľ sa žalobným návrhom zo dňa 20.6. 2000 domáhal,
aby bol určený ako vlastník Nehnuteľnosti. Nehnuteľnosť sa vytvorila odčlenením z parciel č. X, X, X/
X, XX/X, zapísaných v pozemkovej knihe vo vložke č. XXX, kat. úz. P.. Išlo o majetok grófa N. L. a
jeho manželky A.. Okresný úrad Bratislava V katastrálny odbor na základe notárskych osvedčení o
dedičstve č. V. XXX/XX-XX a č. V. XXX/XX-XX vyhotovených dňa 23.12.1999 notárom JUDr. Miloslavom

Kováčom povolil vklad na LV č. XXXX a zapísal parc. č. X/X - ostatná plocha o výmere 15 644 m2 v
katastrálnom území P. pre vlastníka Maďarská benediktínska kongregácia. Navrhovateľ súčasne žiadal
aj určiť, že odporca nie je vlastníkom spornej parcely. Následne v tejto časti zobral návrh späť podaním z
18.10.2002, spresneného podaním zo dňa 6.5.2003. Na základe vykonaného dokazovania súd prvého
stupňa zistil nasledovný skutkový stav:
Dňa 13.3.1944 knieža N. L. vyhotovil závet, v ktorom za univerzálneho dediča svojich hnuteľných a
nehnuteľných majetkov a pohľadávok ustanovil Arciopátstvo Rádu svätého Benedikta v Pannonhalme.

V závete okrem iného uviedol, že nehnuteľnosti patriace k statkom v P. sú jeho vlastníctvom len v
1 a druhá polovica patrí jeho manželke belgickej kráľovskej kňažnej A.. V prípade, že by označený
dedič neprijal poručenie, alebo by boli kladené prekážky pri preberaní celej alebo len časti pozostalosti,
za všeobecného dediča, poručiteľ ustanovil Institutum Pontificinum Benedictorum ConfoederatorumSancti Anselmi de Urbe Roma. Súčasne určil, že manželke A. ostáva doživotné užívacie právo
poručeného hnuteľného a nehnuteľného majetku, pričom požadoval, aby toto doživotné užívacie právo
bolo zabezpečené vkladom do pozemkovej knihy. N. L. zomrel dňa XX.X.XXXX. Poručiteľka A. L.

vyhotovila svoj závet dňa X.X.XXXX v P., pričom polovicu panstva P. odkázala rádu benediktínom
Arciopátstva Pannonhalma pri Györi, Maďarsko. Súčasne nariadila, aby jej manželovi N. zostalo
doživotnéužívacieprávonapolovicujejvlastníctvanehnuteľnostíahnuteľnostívP.,čomusíbyťzaistené
intabuláciou v pozemkovej knihe. Určila aj rovnakého náhradného dediča ako jej manžel. A. L. zomrela
dňa XX.X.XXXX. Dňa 10.2.1947 bola podpísaná mierová zmluva s Maďarskom (zák. č. 192/1947 Z.z.),

podľa ktorej Maďarsko postúpilo Československu obce B., P. Q. Č. spolu s katastrálnym územím.
Táto zmluva nadobudla účinnosť dňa 15.9.1947 a týmto dňom sa katastrálne územia stali súčasťou
Československa. Z pozemnoknižnej vložky č. XXX (ďalej PKN vložky č. XXX) pre kat. úz. P., vyhotovenej
v maďarskom jazyku vyplýva, že sú tam zapísané v časti Q. pozemky parc. č. X-X, X/X, XX/X, XX-
XX, X Q. XX/X. V časti K. boli ako vlastníci zapísaní N. L. a manželka A.. Tento zápis bol vykonaný
dňa 26.2. 1947, teda po smrti oboch poručiteľov. Dňa 7.5.1948 vydala konfiškačná komisia v Bratislave

rozhodnutie č. XXXXX/XXXX, ktorým rozhodla, že knieža N. L. a jeho manželku treba považovať podľa
§ 1 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 104/1945 za zradcov a nepriateľov slovenského národa, následkom
čoho pôdohospodársky majetok patriaci vlastníckym právom menovaným v katastrálnych územiach P. a
Č. je skonfiškovaný. Dňa 22.7.1960 odbor pôdohospodárstva rady ONV K. Z. vo veci naloženia s týmito
nehnuteľnosťamirozhodol,žesazdôvoduverejnéhozáujmuprideľujúdovlastníctvaČeskoslovenského

štátu v správe štátneho majetku. Zo zápisov v PKN vložke č. XXX je zrejmé, že z tejto vložky sa
dňa 22.9.1959 odčlenili parc. č. X Q. X a boli zapísané do novej vložky č. XXXX; dňa 24.1.1961 sa
odčlenila parc. č. XX/X do vložky č. XXXX; a dňa 26.10.1963 sa parc. č. XX rozdelila na parc. č.
XX/X Q. XX/X. Parcela č. XX/X sa odčlenila do novej vložky XXXX. Súd prvého stupňa skonštatoval,
že vlastnícke právo možno nadobudnúť dedením a dedičstvo sa nadobúda ku dňu smrti poručiteľa.

Z listinných dôkazov mal súd za to, že je sporné, či odporca, ktorý sa mal na základe testamentov
poručiteľov stať ich dedičom, nadobudol vlastníctvo majetku po A. L. jej smrťou dňa XX.X.XXXX, a
vlastníctvo majetku po N. L. jeho smrťou dňa XX.X.XXXX. Obaja poručitelia zomreli v M. a v čase
keď ich majetok sa nachádzal na území Maďarska. Takisto testamentmi určený dedič bol maďarským
subjektom. Preto sa na toto dedenie vzťahovali maďarské právne predpisy, a to zák. č. XVI z roku 1894.

Aj podľa nich dedičstvo získané je možné slobodne odmietnuť. Získaním dedičstva alebo odkazu sa deje
bez pričinenia sudcu. Cieľom mimosúdneho dedičského konania nie je právne určenie, ale potvrdenie
už získaných práv vo forme všeobecnej mienky rozhodnutím odovzdania pozostalosti. Podľa zásad
zápisov do pozemkových kníh, zmeny vlastníckeho práva na nehnuteľnosti môžu vzniknúť len zápisom
do pozemkovej knihy. Zápis konštituuje, zakladá alebo ruší vlastnícko-právne, vecné právo. Výnimku

z toho tvorí vlastníctvo k nehnuteľnosti získané dedením, tzv. deklaratórny zápis. Podľa názoru súdu v
danej veci malo prebehnúť dedičské pozostalostné konanie, aby dedič mohol zápisom v pozemkovej
knihe deklarovať nadobudnutie svojho vlastníctva dedením a aby boli zapísané konštituované vecné
práva osôb podľa vôle a príkazu poručiteľov v testamentoch. Prejednanie dedičstva sa vyžadovalo aj
vzhľadomnaobsahtestamentov,vktoromporučiteliasvojmajetokoznačililenvšeobecne.Bolopotrebné

zistiť, aký konkrétny majetok ku dňu smrti vlastnili. Z dôvodu, že poručitelia ustanovili aj náhradného
dediča, bolo potrebné, aby deklarovali, že dedičstvo neodmietajú. Dôkaz o prijatí dedičstva v konaní
prezentovaný nebol. Rovnako nebolo preukázané, že by sa po smrti poručiteľov ujali akejkoľvek držby
dedičstva alebo žeby akokoľvek vykonávali svoje vlastnícke právo k zdedenému majetku, alebo by
vykonali vôľu poručiteľky a nechali zapísať vecné právo doživotného užívania nehnuteľnosti manželovi

N. po smrti A. dňa XX.X.XXXX, a tiež právo následnému dedičovi. Naopak, bolo preukázané, že
maďarské orgány vyhotovili v PKN vložke č. XXX dňa 26.2.1947 zápis, ktorým za vlastníkov zapísali
manželov L., hoci títo v tom čase už nežili. Je nesporne preukázané, že dňom 15.9.1947 na základe
mierovej zmluvy pripadlo kat. úz. P. Československu a pripadli mu aj pozemky zapísané v PKN vložke
č. XXX. Aj keď konfiškačné rozhodnutie zo dňa 7.5.1948 je právne neúčinné, pretože smerovalo proti

neexistujúcim vlastníkom, je nesporné, že Československý štát sa ujal držby majetku zapísaného v
PKN vložke č. XXX a vykonávalo všetky vlastnícke práva k nemu od roku 1948. Jedným z originálnych
spôsobov nadobudnutia vlastníctva je aj vydržanie ako osobitný spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva zo zákona v dôsledku kvalifikovanej držby. Účelom vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva
držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom. Navrhovateľ preukazoval

svoje vlastníctvo k predmetu sporu aj titulom vydržania, keďže ho mal v oprávnenej držbe od roku
1948 do roku 2000, kedy mu bolo odňaté v dôsledku notárskych osvedčení z roku 1999. Podľa § 116
Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) z roku 1950, vlastnícke právo k nehnuteľnej veci sa nadobudne
pokiaľ ju niekto drží oprávnene a nepretržite 10 rokov. Táto právna úprava je zhodne upravená aj vOZ č. 509/1991 Z.z., účinnom do 1.1.1992. Súd dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené
zákonné podmienky vydržania. Československý štát začal vykonávať svoje právo od konfiškačného
rozhodnutia zo dňa 7.5.1948 a od tohto momentu s ním nakladal ako s vlastným. Bol dobromyseľný v

tom, že vlastnícke právo nadobudol rozhodnutím štátneho orgánu. Na dobrej viere držiteľa nič nemení
ani skutočnosť, že niektoré štátne orgány mali vedomosť, že majetok po manželoch L. mal zdediť na
základe testamentov odporca. Ako vyplýva z listu Povereníctva školstva a osvety zo dňa 13.1.1948
adresovaného predstavenstvu - Reholi sv. Benedikta v Komárne (ktorý spravuje majetok Rehole sv.
BenediktanaSlovensku),popripojeníobceP.kČeskoslovenskuštáthodlalurobiťopatrenianaprevzatie

uvedeného majetku a preto žiadal o oznámenie, či Rehoľa sv. Benedikta prijala odkaz bývalého grófa
L. a či opátstvo v Pannonhalme vstúpilo do držby a užívania tohto majetku pred pripojením obce P. k
Československu. Predstavený listom z 15.1.1948 odpovedal, že Úrad Pannonhalmského arciopátstva
ho nepoveril spravovaním majetku v P. a preto nemá možnosť na otázky odpovedať. Predmetný majetok
na území Slovenska nebol nikdy evidovaný ako cirkevný majetok, štát nikdy nebol rušený v držbe ani
žiadnou žiadosťou o zapísanie majetku cirkvi, ani domáhaním sa vlastníctva či už zo strany rádu v

Komárne, alebo zo strany dediča z Pannonhalmy. Súd bol toho názoru, že pokiaľ bol dedič po roku 1948
zbavený svojho vlastníckeho práva, mal sa ho dovolať podľa reštitučných zákonov, ktoré Slovenská
republika prijala po roku 1990 v snahe zmierniť následky niektorých majetkových krívd, alebo určovacou
žalobou podľa § 80 písm. c) O.s.p. na súde. Návrhy odporcu doručené súdu dňa 1.12.1999, aby
novoobjavené dedičstvo po poručiteľoch prejednal súdny komisár, sa súdu javia ako účelové v snahe

obchádzať zákon a takéto osvedčenia nemôžu platne určiť vlastnícke právo od poručiteľa, ak vlastníctvo
už nadobudol niekto iný. Sporná parc. č. X/X uvedená v notárskych osvedčeniach vznikla aj odčlenením
z parc. č. X, X Q. X/X, ktoré z vlastníctva štátu nikdy neboli odňaté a na ich odčlenenie štát nedal
súhlas, pričom zvyšky týchto parciel zostali naďalej vo vlastníctve štátu, resp. tretích osôb. Vlastníctvo
navrhovateľa vo zvyšnej časti je zapísané na LV č. XXX Q. XXX. Keďže vlastníkom sporného majetku

sa stal navrhovateľ a jeho vlastnícke právo bolo dedičskými osvedčeniami porušené a ako vlastník bol
do katastra zapísaný odporca, je daný naliehavý právny záujem navrhovateľa na požadovanom určení.

V poradí prvým rozsudkom vo veci č.k. 15C/228/00-258 zo dňa 26.2.2009 súd návrhu navrhovateľa
na určenie vlastníctva vyhovel. V časti návrhu o určenie, že odporca nie je vlastníkom pozemku

parc. č. X/X, súd konanie v dôsledku späťvzatia návrhu v zmysle § 96 ods. 1 O.s.p. zastavil. Na
základe odvolania odporcu Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 14Co/203/2009-296 zo dňa
8.6.2010 rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V zrušujúcom uznesení vyslovil, že súd prvého stupňa sa nevyporiadal so všetkými námietkami a
argumentáciou odporcu uvedenými v rámci jeho obrany proti uplatnenému nároku a neboli vykonané

všetky potrebné dôkazy pre náležité zistenie skutkového stavu. Vyhodnotil ako predčasný záver
súdu, že po vyhlásení závetov neprebehlo dedičské konanie, pretože súd sa nevyporiadal s tvrdením
odporcu, že dedičské konanie prebehlo hneď po smrti poručiteľov. Súd sa nevyporiadal ani s údajom
uvedených v oboch osvedčeniach o dedičstve JUDr. Miloša Kováča, že dedičské právo odporcu bolo
osvedčené aj vo verejnej listine - notárskej zápisnici G. XX/XXX zo dňa X.X.XXXX spísanej notárkou

JUDr. Nürnbergovou, rovnako sa nevyporiadal s účinkami potvrdenia o dedení vyhotovenom notárkou
Dr. Viktóriou Komonczy v Györi dňa XX.X.XXXX, podľa ktorého všeobecným dedičom poručiteľa N.
L. je podľa maďarského práva Arciopátstvo Maďarskej benediktínskej kongregácie v Pannonhalme.
Neobjasnená zostala aj skutočnosť prečo maďarské orgány zapísali v roku 1947 do PKN vložky č. XXX
ako vlastníkov nehnuteľností manželov N. Q. A. L., ktorí v tomto čase už nežili. Súd sa tiež nevyporiadal

s listinnými dôkazmi, že orgány štátu vedeli o závetoch oboch poručiteľov jednak pred vydaním a
aj po vydaní konfiškačného rozhodnutia, pričom záver súdu, že to nemalo vplyv na dobromyseľnosť
navrhovateľa s poukazom na odpoveď predstaveného rehole sv. Benedikta (v Komárne) z 15.1.1948,
je nepreskúmateľný. Pri posudzovaní platnosti prejednania novoobjaveného dedičstva pred súdnym
komisárom JUDr. Miloslavom Kováčom v roku 1999 sa bude potrebné vyporiadať aj s otázkou, že

predmetom tohto konania bol iný majetok ako ten, ktorý bol predmetom závetov oboch poručiteľov a
taktiež na základe akých skutočností odporca tvrdil, že ide o novoobjavené dedičstvo.

V priebehu súdneho konania, dňa 27.5.2011, vydal Úrad vlády Slovenskej republiky rozhodnutie o
zrušení rozpočtovej organizácie „Správy zariadení Úradu vlády Slovenskej republiky“ ku dňu 30.6.2011

s tým, že dňom zrušenia prechádzajú jej práva a povinnosti na Úrad vlády Slovenskej republiky. Týmto
dňom došlo v zmysle § 107 ods. 4 O.s.p. k zmene na strane navrhovateľa tak, že konajúcim za štát sa
stal Úrad vlády Slovenskej republiky.Po doplnenom dokazovaní súd prvého stupňa konštatoval, že poručitelia zanechali platné závety. Aj
keď neboli predložené originály týchto listín, ale len o overené fotokópie prekladov z maďarského a
nemeckého jazyka, súd tieto listiny nijako nespochybňuje. Mal za preukázané, že poručitelia v nich

vyslovili vôľu ustanoviť za svojho dediča Hlavné opátstvo rádu Svätého Benedikta v Pannonhalme a
následného všeobecného dediča Institutum Pontificium Benedictorum Confoederatorum Sancti Anselmi
de Urbe Roma.

K predloženým listinným dôkazom uviedol nasledovné:

Notárka JUDr. Dalma Nürnbergová v Notárskej zápisnici G. XXX/XX, Nz XX/XX napísanej dňa 2.7.1999
na základe žiadosti účastníka za Maďarskú Benediktínsku Kongregáciu Pannonhalma, zastúpený na
základe písomnej plnej moci Mgr. Henrichom Dušekom, spísala osvedčenie o právne významných
skutočnostiach v zmysle § 56 ods. 1 písm. h) not. poriadku la. V bode I. sa uvádza, že účastník
predložil overené fotokópie závetov: N. L. a jeho manželky A. a iný spisový materiál, ktorý Rehoľa

svätéhoBenediktamákdispozícii,čiužvoformeoverenýchfotokópií,resp.voriginálochnapreukázanie
skutočností, že obidva závete sú platné a zakladajú dedičské právo na pozostalosť po obidvoch
poručiteľoch. V ďalšom texte tejto časti až po šiestu stranu sa cituje z týchto závetov, konštatuje sa, že
závety spĺňajú formálne podmienky, ako boli upravené právne účinky dedenia v čase smrti poručiteľov,
opisujú sa udalosti v súvislosti zmenou hraníc medzi Maďarskou a Československou republikou a ďalšie

skutočnosti. V bode II. notárka osvedčila, že „účastník konania Rehoľa Svätého Benedikta - Maďarská
Benediktínska Kongregácia (obidva názvy sa rovnocenne a právoplatne používajú) Pannonhalma
zastúpený na základe plnej moci čestne prehlásil skutočnosti v bode I. tohto osvedčenia a je teda
dedičom na základe závetu Š., princeznej z Belgicka, kňažnej z L. a závetu N. kniežaťa G. a Z. L. N..“
K tejto notárskej zápisnici je pripojený Opis, strana siedma, Pokračujúca notárska zápisnica napísaná

dňa 24.8.1999, ktorou notárka na základe požiadania splnomocneného zástupcu účastníka vykonala
„opravu notárskej zápisnice č. G. XXX/XX, G. XX/XX tak, že č. II. notárskej zápisnice zo dňa 2.7.1999 sa
nahrádzanovýmtextom:II.osvedčujem,žeúčastníkkonaniaRehoľaSvätéhoBenedikta-Maďarská
Benediktínska Kongregácia (obidva názvy sa rovnocenne a právoplatne používajú) Pannonhalma
zastúpený na základe plnej moci čestne prehlásil skutočnosti v bode I. tohto osvedčenia a je teda

dedičom na základe závetu Š., princeznej z Belgicka, kňažnej z L. a závetu N. kniežaťa G. Q. Z. L. N.,
a teda aj pozemnoknižných parciel č. X, X, X/X Q. XX/X, zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. XXX v
kat. území P., ktoré podľa geometrického plánu č. XXXXXXXX-XX/XX vyhotoveného dňa 10.9.1999 M.
C. tvoria parcelu katastra nehnuteľností č. X/X - ost. Plocha o výmere 15.644 m2.“

Dr. Galné Komonczy Viktória, verejný notár so sídlom v Györi, vydala dňa 20.3.2006 „POTVRDENIE O
DEDENÍ“. V ňom osvedčuje, že všeobecným testamentárnym dedičom poručiteľa N. L., ktorý zomrel vo
veku 83 rokov v W. dňa XX. B. XXXX po zanechaní závetu, a ktorý bol štátnym občanom Maďarska...,
podľa maďarského práva je Hlavné opátstvo v Pannonhalma Maďarskej benediktínskej kongregácie...“.
V odôvodnení sa uvádza, že dedičské konanie bolo zahájené na žiadosť Hlavného opátstva Maďarskej

benediktínskej kongregácie v Pannonhalme a Hlavné opátstvo žiadalo vystavenie potvrdenia o dedení
na základe písomného súkromného testamentu poručiteľa vyhotoveného dňa 13.3.1944. Testament
je k dispozícii vo forme odpisu, v ktorom ho poručiteľ určil za všeobecného dediča svojho celého
hnuteľného a nehnuteľného majetku, nachádzajúceho sa kdekoľvek, doma alebo v zahraničí. Zákonný
dedič (Maďarský štát) a testamentárny dedič vyhlásili, že originál testamentu nie je možné nájsť,

uznávajú jeho existenciu, obsah a to, že testament bol v čase jeho vyhotovenia v účinnosti a vznikol s
dodržaním formalít určených v zákone XVI. Zákonný dedič nenahlásil nárok na dedenie a testamentárny
dedič žiadal vystavenie potvrdenia o dedení. Podľa odseku 1 § 50 nariadenia IM 6/1958 o Dedičskom
konaní na základe dedičského konania v otázke odovzdania dedičstva skutkový stav treba zistiť úradne
a notár môže za účelom skutkového stavu vyzvať strany na vykonanie prehlásenia, na predloženie

dokladov a iných údajov týkajúcich sa ich hodnotenia, môže vyžiadať od súdov úradov dokumenty.

Súd vyhodnotil, že tieto notárske zápisnice sú len dôkazom toho, že poručitelia zanechali závety, v
ktorých za dedičov svojho majetku označeného všeobecne (nachádzajúceho sa kdekoľvek, doma aj v
zahraničí) určili Hlavné opátstvo Maďarskej benediktínskej kongregácie v Pannonhalme (teda odporcu),

že tieto závety sú platné a že odporca sa stal dedičom. Tieto listiny ale neosvedčujú, či a aký majetok
dedičiaprijali,neosvedčujú,čiposmrtiA.vrokuXXXXaposmrtiN.vrokuXXXXbolovykonanédedičské
konanie, po ktorom by na základe závetov bol dedič zapísaný v príslušných pozemkových knihách akovlastník zdedeného konkrétneho majetku, resp. splnil odkaz poručiteľov zapísať v pozemkovej knihe
vecné právo doživotného užívania (N.), resp. právo následného dediča.

Všetky okolnosti, aj listinné dôkazy nasvedčujú tomu, že odporca nenadobudol vlastníctvo konkrétnych
nehnuteľností bezprostredne po smrti poručiteľov, na základe ich závetov. Súd opätovne poukázal na
vložku č. XXX vyhotovenú maďarskými orgánmi vo februári 1947 (po smrti obidvoch poručiteľov a
pred zmenou štátnych hraníc), kde boli zapísaní ešte stále ako vlastníci poručitelia. Ak by dedič do
tohto času uplatnil svoje dedičské právo z titulu testamentov, v tom čase nebol dôvod, ak by dedičské

konanie prebehlo ako tvrdí odporca, aby táto skutočnosť nebola vo vložke zapísaná. Tento listinný dôkaz
vzhľadom na to, že odporca k nemu nezaujal žiadne stanovisko, súd musí považovať za dôkaz toho,
že dedičstvá prejednané neboli. Samotná skutočnosť, že Dr. E. I.ny prevzal závet po N. L., prejednanie
dedičstva a nadobudnutie vlastníctva dedičom neosvedčuje.

Odporca v konaní tvrdil, že na základe tých istých závetov sa stal po poručiteľoch vlastníkom

nehnuteľností nachádzajúcich sa v Maďarsku (ktoré mu boli vydané po demokratickej zmene režimu)
a tiež nehnuteľností nachádzajúcich sa v Rakúsku, o čom ako dôkaz predložil doklad o odovzdaní
pozostalostí. V listine č. XA XXX/XX-XXX pomenovanej ako Doklad o odovzdaní pozostalosti sa
uvádza:„VnútrozemskánehnuteľnápozostalosťkniežaťaN.L.,ktorýzomrelXX.X.XXXXsozanechaním
závetu z XX.X.XXXX s dodatkami z XX.X.XXXX, X.X.XXXX, X.XX.XXXX a 1.7.XXXX sa odovzdá

podmienečne za dediča vyhlásenému dedičovi: Hlavnému opátstvu Rádu Sv. Benedikta St. Martisnberg
(Pannonhalma), zastúpenému opátstvom rádu Sv. Benedikta „Unserer lieben Frau zu den Schotten“,
ktoré je zastúpené Dr. Hermanom Peichlom ako opátom vo Wien I., s obmedzením nariadenia
menovaného náhradného dediča v prospech náhradného dediča: Institutum Pontificium Benedictinorum
Confoederatum Sancit Anselmi der Urbe Roma, zastúpeného opátom Primas Bernardus Kaelin v Ríme,

na základe závetu z 13.3.1944. Podľa výsledku pojednávania sa zapisuje vlastnícke právo polovice
nehnuteľností LV XXX pozemková kniha V.-B., súdny okres G. Q. A., patriacej kniežaťu N. L., ktorý je
zapísaný do pozemkovej knihy s pozemkami č... (uvedené čísla parciel, kultúra, stavby so súpisnými
číslami a pod.) .... pre Benediktínske Hlavné opátstvo St. Martinsberg (Pannonhalma) s obmedzením
menovania náhradného dediča nariadeného v dodatočnom vyhlásení k závetu z XX.X.XXXX v prospech

Institum Pontificium ...“ Takýto doklad bol vystavený pod č. XA XXX/XX-XXX aj o odovzdaní pozostalosti
kňažnej A. L., ktorá zomrela XX.X.XXXX, na základe závetu zo dňa X.X.XXXX, o zapísaní jej polovice
nehnuteľností na LV XXX (opísané totožne ako v listine XA XXX/XX-XXX). Tieto listiny vydal Okresný
súd Vnútorné mesto Wien dňa 17.5.1957. Listiny vydané rakúskym súdom sú pre konajúci súd
jednoznačným dôkazom toho, že aj v Rakúsku (kde po smrti poručiteľov nedošlo k zmenám hraníc

a ďalším politickým a hospodárskym zmenám po druhej svetovej vojne v takom rozsahu ako na
území Maďarska a Československa), došlo k riadnemu konaniu o prejednaní dedičstva po poručiteľoch
(podľa označenia listín začaté v r. 1947 a 1948), účelom ktorého bolo zistenie konkrétneho majetku
poručiteľov na území Rakúska a až na základe týchto výsledkov bol odporca zapísaný podmienečne
ako vlastník, s obmedzením menovania náhradného dediča nariadeného v poslednej vôli poručiteľov

podľarozhodnutízodňa17.5.1957.Takýtodokladozápisevlastníckehoprávadedičaknehnuteľnostiam
poručiteľov, ktoré sa nachádzali v k.ú. P. na základe závetov odporca po celý čas konania nepredložil,
teda neosvedčil, že dedičské konanie po smrti poručiteľov prebehlo.
Pokiaľodporcaprostredníctvomsvojhozástupcupodaldňa1.12.1999nasúddvanávrhy naprejednanie
novoobjaveného dedičstva po poručiteľke A., ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX a po poručiteľovi N., ktorý

zomrel dňa XX.X.XXXX, bol podľa názoru súdu povinný preukázať, že dedičstvo už bolo prejednané a
že sa objavil dodatočne ďalší majetok poručiteľov tak, aby sa o tomto majetku uskutočnilo konanie o
dedičstve v súlade s ustanovením § 175x O.s.p. Z návrhov odporcu a ani z osvedčení notára z r. 1999
nevyplýva nič, čo by nasvedčovalo tomu, že o ostatnom majetku poručiteľov, ktorý bol pôvodne zapísaný
vo vložke č. XXX, sa uskutočnilo hocikedy pred 1.12.1999 dedičské konanie; a že by odporca nadobudol

akúkoľvek časť z nehnuteľností zapísaných v tejto vložke (alebo akýkoľvek iný majetok poručiteľov
nachádzajúci sa na území Slovenska).

Je nespornou a preukázanou skutočnosťou, že dňa 15.9.1947, keď sa katastrálne územie P. stalo
súčasťou Československa v zmysle čl. 1 ods. 4 písm. c) Mierovej zmluvy č. 192/1947, nebol odporca -

dedič zapísaný ako vlastník nehnuteľností zapísaných vo vložke č. XXX pre toto kat. územie (a ani sa
na území Československa nezdržoval). Štát nenaložil s týmto majetkom ako s dohodovým, ani ako s
cirkevným, keďže nezískal vedomosť, že vlastníkom majetku po poručiteľoch sa stal Rád sv. Benedikta
(viď korešpondencia medzi Povereníctvom školstva a osvety a predstaveným rehole sv. Benedikta zjanuára 1948 cit. na strane 7 tohto rozsudku). S týmto majetkom preto naložil podľa nar. č. 104/1945
Zb. a skonfiškoval ho pôvodným vlastníkom.

Odhliadnuc od toho, že konfiškačné rozhodnutie zo dňa 7.5.1948 nenadobudlo z vyššie uvedených
dôvodov právnu účinnosť, je nesporne preukázané, že právny predchodca navrhovateľa -
Československý štát sa po 15.9.1947 ujal držby nehnuteľností na odstúpenom území, vykonával
minimálne od času vydania uvedeného konfiškačného rozhodnutia všetky vlastnícke práva (ius
possidendi, ius utendi et fruendi a ius disponendi) k majetku po poručiteľoch L., vrátane nehnuteľností

zapísaných v PKN vložke č. XXX. Týmto dňom minimálne bolo vlastnícke právo testamentárnemu
dedičovi odňaté, hoci aj bez právneho dôvodu.

Navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo (aj k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto sporu) na základe
rozhodnutia č.j. O.. XXXX/XXXX zo dňa 22.7.1960, ktorým Rada ONV Bratislava - vidiek v Bratislave,
odbor pôdohospodárstva ONV Bratislava - vidiek rozhodla, konajúc podľa prílohy D) vlád. Nar. Č.

122/1951 Zb. a podľa § 6 ods. 1 lit.. nar. Č. 104/1945 Zb., že nehnuteľnosti bývalých vlastníkov N. L.
Q. A. L., zapísané vo vl. č. XXX k.ú. P. ako parcela č. X, X, X, X, X, X, X/X, XX/X, XX, XX, XX, XX o
celkovej výmere 2,3076 ha, t.j. domy, hospodárske budovy a záhrady sa z dôvodov verejného záujmu
prideľujú do vlastníctva Čs. štátu, v správe štátneho majetku v P.. Toto rozhodnutie je listinou, podľa
ktorej je možno uskutočniť aj zápis vlastníckeho práva vo verejných knihách.

V čase prejednávania novoobjaveného dedičstva - parcely č. X/X, ktorá mala vzniknúť odčlenením z
parcely č. XX/X, X, X Q. X/X podľa geometrického plánu vyhotoveného 10.7.1999 (ktorý súd považuje
za sporný aj preto že výmery jednotlivých parciel, z ktorých boli odčlenené sa nezhodujú s výmerami
uvedenými vo vložke č. XXX), bolo zrejmé, že tieto pozemky neboli vo vlastníctve poručiteľov, ale

boli vo vlastníctve navrhovateľa a ďalších osôb (vrátane súkromných osôb). Zásadná prekážka pri
prejednávaní novoobjaveného dedičstva bola aj v tom, že bolo sporné, či v tomto čase bol odporca
dedičom. Je známa skutočnosť, že právnym nástupcom odporcu ako maďarského subjektu sa stal
Rád svätého Benedikta so sídlom v Komárne - Slovenská republika ako samostatný právny subjekt.
Svedčí o tom Potvrdzovacia listina napísaná dňa 1.11.1990 v Komárne. Túto listinu podpísal Dr. Y.

V., predstavený rehoľného domu v Komárne, Dr. A. Q., hlavný opát a Dr. Z. Q., arciopát Maďarskej
Benediktínskej Kongregácie. V tejto listine sa o.i. uvádza: „V dôsledku historických úprav štátnych
hraníc Hlavné opátstvo na Pannonskej Hore všetky hnuteľné a nehnuteľné majetky, ktoré pripadli na
územia nových štátov, právne previedol na rehoľné domy pôsobiace na tamojších územiach s tým,
aby ich užívali a ďalej zveľaďovali v súlade s poslaním Rádu Svätého Benedikta“. Arciopát Maďarskej

Benediktínskej Kongregácie podpísal dňa 14.3.1995 v Pannonhalme aj ďalšiu listinu označenú ako
PREHLÁSENIE s týmto textom: „ Rehoľný dom Benediktívnov v Komárne (945 01 Komárno, ul.
Palatínova 10) je pred úradmi Slovenskej Republikou samostatnou právnou osobou. Podľa predpisov
Codex Iuris Canonici (Cirkevného práva) a podľa Predpisov Maďarskej Benediktínskej Kongregácie,
je Komárňanský Rehoľný Dom Benediktínov z každého hľadiska právnym nástupcom Arciopátstva

v Pannonhalme.“ Je všeobecné známe, že tento právny nástupca (rád v Komárne) si na súdoch
Slovenskej republiky, vrátane konajúceho súdu, uplatňoval z titulu testamentov poručiteľov viaceré
majetkové nároky, či už v rámci reštitučných zákonov (č.282/1993 Zb.) alebo návrhmi na prejednanie
dedičstva po zomrelých poručiteľoch, pričom práve vyššie uvedenými listinami preukazoval svoje právne
nástupníctvo po odporcovi v tomto konaní.

Z uvedených dôvodov notár nebol oprávnený vydať osvedčenia o dedičstve predtým, ako by o spornom
nároku (§ 175k ods. 2 O.s.p.) rozhodol na základe žaloby súd. Pokiaľ aj dedič utrpel ujmu tým, že štát
mu odňal vlastníctvo nehnuteľností bez právneho dôvodu, štát umožnil zmierniť následky niektorých
majetkových krívd, pričom podmienky na uplatnenie takýchto nárokov stanovil vo viacerých zákonoch

(napr. zák. č. 229/1991 Zb., č. 282/1993 Z.z.). Tieto reštitučné predpisy sú vo vzťahu k ostatným právnym
predpisom „lex specialis“. To znamená, že ak dedičovi bolo štátom odňaté vlastníctvo v rozhodnom
období, mohol sa svojich nárokov domôcť len podľa týchto špeciálnych predpisov, nie v zjavne účelovom
dedičskom konaní. Súd tak dospel k záveru, že navrhovateľ pred vydaním dedičských osvedčení bol
vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá je v súčasnosti zapísaná ako parcela č. X/X - ostatné plochy vo výmere

15.644m2vprospechodporcu,atátonehnuteľnosťmubolaúčelovýmidedičskýmiosvedčeniamiodňatá
z vlastníctva. Preto súd určil, že navrhovateľ je vlastníkom spornej parcely č. X/X.O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi ich priznal v
plnom rozsahu. Trovy odporcovi vznikli celkovo za 25 úkonov právnej služby vo výške aktuálne platných
ustanovení vyhlášok MS SR o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v

sume 10 498,45 Eur, zvýšenú o 20 %-tnú DPH, t.j. o 2.099,69 EUR, na sumu 12.598,14 Eur.

Proti rozsudku podal odvolanie v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odporca podaním
zo dňa 27.7.2012, v podstate z týchto dôvodov:
· okresný súd vyhodnotil držbu Nehnuteľnosti navrhovateľom za obdobie od roku 1948 do roku 1999

za dobromyseľnú, pričom nevyhodnotil dôkazy, že orgány štátu vedeli pred aj po vydaní konfiškačného
rozhodnutia zo dňa 7.5.1948 o závetoch oboch poručiteľov. V tejto časti je rozsudok nepreskúmateľný,

· predložené dôkazy - notárske zápisnice JUDr. Nürnbergerovej a Dr. Galné Komonczy Viktoria súd
vyhodnotil len ako dôkazy o existencii závetov a že dedičom má byť odporca. Pritom súd mal k dispozícii
aj doklad o odovzdaní pozostalosti odporcovi, ktorý sa týkal jeho dedenia v Rakúsku, na základe

rovnakých závetov,

· prejednanie dedičstva notárom JUDr. Miloslavom Kováčom bolo v súlade so zákonom a ak okresný
súd konštatoval, že mu chýba prejednanie dedičstva, je absurdné, že toto prejednanie neberie do úvahy,

· poukázal na vyjadrenie Okresnej prokuratúry Bratislava 5 zo dňa 20.3.2001 sp. zn. Pd 4036/2000, ktoré
konštatuje, že dedičstvo po poručiteľoch právoplatne nadobudol odporca podľa vtedy platných zákonov
vyhlásením závetov,

· rozsudok si odporuje v právnom titule nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľom. Na jednej

strane uvádza, že ho nadobudol rozhodnutím č. Pôd. 2448/1960 zo dňa 22.7.1960, ktoré vychádza z
toho, že nehnuteľnosti boli skonfiškované; a na druhej strane konštatuje, že konfiškačné rozhodnutie zo
7.5.1948 je právne neúčinné. Súd pritom nikde neuvádza, že titulom nadobudnutia vlastníctva malo byť
vydržanie. Navrhovateľ však nehnuteľnosti nemohol vydržať, pretože nebol dobromyseľný od počiatku
držby, o čom odporca predložil dôkazy,

· k prejednaniu novoobjaveného dedičstva notárom JUDr. Kováčom, odporca poukázal na to, že
ustanovenie § 175k) ods. 2 O.s.p. je o niečom úplne inom ako aplikoval súd. Týka sa konaní, kedy sú
medzi dedičmi sporné skutočnosti, čo v danom prípade neprichádza do úvahy,

· okresný súd nepripustil vykonanie dokazovania v zmysle návrhov odporcu na pojednávaní dňa
10.5.2012, ktoré boli v súlade so zrušujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu. Dokazuje to predložený
úradný preklad zápisnice u verejného notára Dr. Todora Hannyho, ktorou boli vyhlásené závete a
dedičom sa stal odporca. Keďže rozsudok nebol dostatočne odôvodnený, bola tým odporcovi odňatá
možnosť konať pred súdom. Súd iba popísal obsah toho, čo tvrdili účastníci a čo je obsahom listinných

dôkazov,ažiadnymspôsobomichnevyhodnotil.Súdnevysvetlilanito,prečopoužilurčitýprávnypredpis
a aby bol zrejmý jeho vzťah so skutkovými zisteniami. Súd najmä nevysvetlil ktoré z právnych titulov,
teda konfiškačné rozhodnutie zo 7.5.1948, vydržanie alebo rozhodnutie Rady ONV Bratislava - vidiek z
22.7.1960, považuje za pravý a rozhodujúci, a z akých dôvodov,

· súd nerozhodol o celom návrhu, pretože navrhovateľ vzal čiastočne späť návrh a okresný súd nevyzval
odporcu, či so zastavením konania súhlasí,

· nie sú pravdivé závery súdu, že odporca celý majetok, ktorý mal na území Československa previedol
na samostatný právny subjekt Rád sv. Benedikta so sídlom v Komárne, pretože tento subjekt mal len

uvedený majetok spravovať podľa svojich možností,

· pre dedenie po poručiteľoch platí uhorské obyčajové právo, a k prechodu pozostalosti na
dediča dochádza smrťou poručiteľa z moci zákona. Stačilo, že dedič dedičstvo neodmietol. Cieľom
pozostalostného konania bolo len usporiadanie nadobudnutých práv. Preto úvahy o tom, či odporca

prevzal alebo neprevzal dedičstvá, a či tieto boli prejednané alebo nie, sú bez právneho významu,

· podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31.12.1950, nehnuteľnosti nemohol vydržať ten,
kto nebol dobromyseľný. Teda, že už na počiatku držby vedel, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne,alebo sa jej zmocnil bez právneho titulu. Keďže štát sa nehnuteľnosti ujal na základe neplatného
konfiškačného rozhodnutia, teda bez právneho titulu, štát sa stal obmyseľným držiteľom,

· v čase vydania konfiškačného rozhodnutia platilo vládne nariadenie, podľa ktorého bol správny orgán
povinnýustanoviťporučiteľomopatrovníka,keďnevedelzistiťichpobyt,čosanestalo.Štátprikonfiškácii
postupoval bez splnenia zákonných podmienok,

· aj rozhodnutie Rady ONV Ba - vidiek z 22.7.1960 č. O.. XXXX/XXXX dokazuje, že do tohto obdobia

štát nepovažoval sporný majetok za svoje vlastníctvo. Navyše takéto rozhodnutie o konfiškácii majetku
patrilo do právomoci privatizačnej komisie, resp. Zboru povereníkov, a táto právomoc nikdy neprešla na
národné výbory. Preto aj toto rozhodnutie je nulitným aktom.

Z týchto dôvodov konštatoval, že jeho vlastnícke právo zostalo nedotknuté. Domáha sa preto, aby
odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil, žalobu zamietol a priznal mu náhradu trov konania.

K rozsudku sa vydaril navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa 9.9.2014 a
uviedol v podstate nasledovné:

· prvostupňový súd na strane 6 a 7 rozsudku uviedol jednoznačne právny titul nadobudnutia vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti navrhovateľom. Odporca sa k otázke prejednania dedičstva žiadnym relevantným
spôsobom nevyjadril. Ak by skutočne prebehlo dedičské konanie po poručiteľoch, odporca by nadobudol
vlastnícke právo aj k ostatným nehnuteľnostiam poručiteľov, nielen k tej, ktorá je predmetom tohto
konania. Geometrický plán č. XX/XX nemôže sám osebe predstavovať právny dôvod držby veci, a to ani
keď je súčasťou listín, podľa ktorých má byť vykonaný zápis do katastra. Parcela č. X/X vznikla až v roku

1999 odčlenením z parciel zapísaných na LV XXX, k.ú. P., pričom parcely č. X,X, Q. X/X z vlastníctva
štátu nikdy neboli odňaté a neboli ani predmetom tzv. prejednania novoobjaveného dedičstva. PKV č.
XXX bola vytvorená až 26.2.1947, teda po smrti poručiteľov,

· vyjadrenie Okresnej prokuratúry Bratislava V zo dňa 20.3.2001 nie je rozhodnutím podľa § 135 O.s.p.,

z ktorého by mal súd vychádzať,

·podľaMierovejzmluvysMaďarskom,prevzalaČSRprávnystavpripojenéhoúzemiaakýbolk1.1.1938.
Podľa Dohody vo veci vydávania administratívnych spisov a verbálnej nóty z roku 1941 bolo treba
upraviť otázku, či a pokiaľ sú platné zápisy, ktoré vykonali maďarské súdy po 2.11.1938 vo vložkách

a protokoloch o nehnuteľnostiach ležiacich na Slovensku. Súčasne aj otázku aké poradie majú zápisy
a podania v knihovných veciach. Podľa názoru navrhovateľa práve z dôvodu nepreukázaných tvrdení
odporcu týkajúcich sa určitosti dedičského nároku po poručiteľoch, si dal odporca osvedčiť dedičské
právo po viac ako 50 rokoch od smrti poručiteľov, a práve v čase kedy sa viedli viaceré súdne konania
v súvislosti s týmto dedičstvom.

· k notárskej zápisnici JUDr. Dalmy Nürnbergerovej G. navrhovateľ zdôraznil, že len osvedčila na žiadosť
odporcu podľa § 56 zák. 323/1992 Zb skutočnosti, ktoré by mohli byť podkladom pre uplatnenie práv.
Pôvodné znenie tejto zápisnice zo dňa 2.7.1999 bolo ešte pred vyhotovením geometrického plánu zo
dňa 10.7.1999, ktorý bol do textu dopísaný formou opravy dňa 24.8.1999. Tento geometrický plán pritom

netvoril ani prílohu zápisnice.

· z katastrálneho konania č. J.-XXX/XX vo veci zápisu vlastníckeho práva odporcu na základe
Osvedčenia o dedičstve vydaného notárom JUDr. Kováčom vyplýva, že žiadosť o zápis bola podaná
už 2.8.1999, ale Osvedčenie o dedičstve bolo vydané až 23.12.1999. Sporná Nehnuteľnosť bola už v

minulosti zapísaná v PKV č. XXX, k.ú. P., ako p.č. XX/X o výmere 172 siah. Až následne na základe
GP č. XX/XX sa stala súčasťou novovytvorenej parcely č. X/X, ktorá je v celosti predmetom konania.
Okresný súd v rozsudku uviedol, že táto parcela neexistovala ku dňu smrti poručiteľov a teda nemohla
byť ich vlastníctvom. Predmetom osvedčenia č. XXX a XXX/XX tak nemohla byť uvedená parc. č. XX/
X - záhrada o výmere 220 871 m2, nakoľko táto parcela mala podľa PKV č. XXX výmeru 172 siah, t.j.

619,13 m2. Novovytvorená parcela č. X/X o výmere 15 644 m2 tak nezodpovedá údajom na príslušnom
výkaze výmer, ktoré tvoria prílohu GP. Prílohu dedičského spisu netvorí žiadna identifikácia parciel, z
ktorej by bol zrejmý opak. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na rozhodnutie NS ČSSR, vydaného vSborníku z rokov 1970 - 1983, podľa ktorého právoplatné rozhodnutie štátneho notárstva o dedičstve je
záväzné pre všetkých účastníkov tohto konania, nie však vo vzťahu k osobám, ktoré účastníkmi neboli.

· navrhovateľ poukázal aj na viaceré judikáty k dobrej viere detendora nehnuteľnosti, ktorá sa môže
opierať len o domnelý právny úkon, teda aj úkon neplatný. Okresný súd rozhodol, že navrhovateľ
nadobudol vlastnícke právo vydržaním. Právny titul si navrhovateľ odvodzoval od rozhodnutia Rady
ONV Ba - vidiek z 22.7.1960 č. O.. XXXX/XXXX, podľa ktorého sa z dôvodov verejného záujmu prideľujú
do vlastníctva štátu nehnuteľnosti bývalých vlastníkov - poručiteľov, zapísané vo vl. č. XXX, k.ú. P.

ako p.č. X,X,X,X,X,X,X/X,XX/X,XX,XX,XX,XX; o celkovej výmere 2,3076 ha. Tým nadobudol vlastnícke
právo aj k spornej parcele č. X/X.

· navrhovateľ ďalej poukázal na to, že podľa rozhodnutia maďarského súdu zo 17.3.1995, bola
zaevidovaná cirkevná organizácia odporcu s účinkami od 12.7.1995. Dovtedy tak odporca podľa
platného právneho poriadku neexistoval. Je to vysvetlenie prečo sa neujal držby sporného majetku.

· z dokazovania vyplynulo aj to, že vydania sporného majetku sa v iných súdnych konaniach v rámci
reštitučných nárokov domáhal Rád sv. Benedikta v Komárne, pričom súdy konštatovali, že nepreukázal,
ktoré nehnuteľnosti vlastnili poručitelia ku dňu smrti, resp. ktoré nehnuteľnosti nadobudol v rámci
dedičstva. Z výzvy na vydanie veci nevyplývalo aké konkrétne nehnuteľnosti by mali byť vydané.

· v čase smrti poručiteľov bolo územie, na ktorom sa sporné nehnuteľnosti nachádzali, súčasťou
Maďarska. Podľa uhorského obyčajového práva sa v prípade ak do pozostalosti patril predmet konania,
tak v záujme udržania poriadku v pozemkových knihách, sa obligatórne konalo z úradnej povinnosti
dedičské konanie, ktorého výsledky sa museli zaznamenať v pozemkových knihách. Pokiaľ ide o

vydržanie platilo, že právo vlastníka bez vpisu do pozemkovej knihy aj proti vlastníkovi vpísanému,
nadobudne ten, kto nehnuteľnosť za 32 rokov ako svoju má pokojne v držbe. V takýchto prípadoch
skutočný držiteľ môže žiadať, aby ho vpísali ako vlastníka, predpokladajúc, že on preukáže súvis medzi
ním a pozemnoknižným vlastníkom, akým spôsobom došla nehnuteľnosť k nemu. Základnou zásadou
tak bola držba Nehnuteľnosti.

Podľa názoru navrhovateľa súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku určito, presvedčivo a dostatočne
odôvodnil svoje závery a navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil v celom rozsahu. Súčasne si uplatnil aj
náhradu trov odvolacieho konania a k vyjadreniu priložil listinné dôkazy podľa obsahu podania.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O.s.p. ) preskúmal a prejednal vec v zmysle

§ 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že nie je dôvod na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa a
ani jeho zmenu. Súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci (§ 120 O.s.p.), vec posúdil správne
po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.) S odôvodnením
napadnutého rozsudku sa stotožňuje aj odvolací súd a odkazuje naň (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na pojednávaní pred odvolacím súdom právny zástupca odporcu zotrval v celom rozsahu na podanom
odvolaní a doplnil nasledovné:
Vo veci nebolo sporné, že poručitelia boli vlastníkmi aj sporných nehnuteľností, že zomreli pred
rokom 1947 a že do roku 1947 boli Rusovce súčasťou Maďarska. Na dedenie preto treba aplikovať
obyčajné právo. Podstata sporu začína v tom, že navrhovateľ sa ujal sporných a aj iných nehnuteľností

z pozostalosti poručiteľov a začal ich užívať. Aj uhorské obyčajné právo vyžadovalo pre vydržanie
dobromyseľnosť, teda existenciu právneho dôvodu, na základe ktorého sa držiteľ mohol domnievať, že
nehnuteľnosť vlastní. Po smrti poručiteľov sa Československo nachádzalo v etape, kedy sa konfiškoval
súkromný majetok a aj v 60-tych rokoch sa odoberali vlastníkom ich vlastnícke práva. Pre posudzovanie
týchtoúkonovjerozhodujúcečitakétokonaniebolovsúladesmorálkou.Keďžekonfiškačnérozhodnutie

z r. 1948 je neúčinné, nemohlo byť ani platným právnym titulom pre užívanie veci zo strany navrhovateľa.
K dedičskému konaniu pred notárom Dr. Kováčom uviedol, že výlučným vlastníkom a dedičom celého
majetku bol odporca, a nie je rozhodujúce, konkrétne ktorý majetok z pozostalosti si v dedičskom
konaní uplatnili. Na toto rozhodnutie odporcu mali vplyv aj ekonomické podmienky, v ktorých sa
nachádzal, pretože návrh na prejednanie dedičstva väčšieho rozsahu bol finančne náročný. Notár

uvedené dedičstvo riadne prejednal. Podľa názoru odporcu bol majetok dostatočne popísaný aj v
obidvoch testamentoch, z ktorých jasne vyplýva, že odporca bol dedičom celého majetku. Bolo na
dedičovi, aby preukázal čo poručiteľ vlastní. Odporca sa stal vlastníkom dňom smrti poručiteľov tým,
že toto dedičstvo neodmietol. Nebol povinný urobiť úkon tzv. prijatia dedičstva. Pokiaľ ide o poslednúvôľu poručiteľov vo vzťahu k náhradnému dedičovi a zapísania vecného práva pozostalého manžela,
právny zástupca poukázal na to, že závete boli spísané vo vojnovom období, kedy došlo k rozvratu
štátu a mali obavu o svoj život. V tejto dobe sa veci nerealizovali tak, ako sa mali a aj odporca mal

obmedzené možnosti, aby mohol naplniť presnú vôľu poručiteľov. Zdôraznil, že Maďarská Benediktínska
kongregácia nepretržite exituje od 1914 až doposiaľ. V jednom zo svojich podaní v priebehu konania
predložili korešpondenciu z rokov 1945-1948, z ktorej je zrejmé, že ani Československý štát nevedel,
či je vlastníkom sporných nehnuteľností.

Na otázky súdu právny zástupca odporcu uviedol nasledovné:

1. Na otázku prečo pozostalosť poručiteľov bola riadne prejednaná súdom v Rakúsku v r. 1957 a nestalo
sa tak v Maďarsku a Československu, uviedol, že prístup v Maďarsku a Československu v tomto období
bol vo vzťahu k cirkevným rádom reštriktívny, pričom v Rakúsku boli iné podmienky.

2. Na otázku, prečo si cirkevná organizácia odporcu za obdobie od r. 1948 do r. 1999 ani raz neuplatnila
voči Čsl. štátu svoje vlastnícke právo, uviedol, že na to nevie odpovedať.

3. Na otázku prečo v rámci reštitučných zákonov si na základe tých istých testamentov uplatňoval
dedičské nároky iný subjekt ako odporca, a to Rád Sv. Benedikta v Komárne vo svojom mene, pričom

v tomto spore si vlastnícke právo uplatňuje odporca, uviedol, že v 70 - tych rokoch na základe buly
pápeža došlo k rozdeleniu pôvodnej Maďarskej benediktínskej kongregácie a v r. 1977 vznikol v SR
tento samostatný právny subjekt. Na otázku súdu v tomto smere však nevie odpovedať.

4. Na otázku, aké iné dedičstvo z pozostalosti poručiteľov už bolo na území SR prejednané, keď notár

JUDr. Miloslav Kováč osvedčoval prejednanie novoobjaveného dedičstva, uviedol, že novoobjavené
dedičstvo je len technický termín, pričom na území SR žiadne iné dedičstvo prejednané nebolo.

5. Na otázku prečo sa umelo vytvárala parc. č. X/X a aké je stanovisko odporcu k tvrdeniu navrhovateľa,
že súčasťou tejto parcely sú aj pozemky, ktoré má nesporne vo vlastníctve navrhovateľ a dokonca

aj tretie osoby, zástupca uviedol, že chybou bolo zadanie právneho stavu pre geodeta, ktorý podľa
objednávky zameriaval nejaké časti územia. Nevie sa však vyjadriť kto vyhotovenie tohto geometrického
plánu objednával.

6. K ďalšiemu rozporu, ako je možné, že návrh na zápis do katastra nehnuteľnosti vlastníckeho práva

odporcu na základe osvedčenia JUDr. Kováča bol podaný už dňa 2.8.1999, pričom samotné osvedčenie
bolo vydané až 23.12.1999, uviedol, že sa k tomu nevie vyjadriť.

7. K namietanému rozdielu výmer pôvodnej parcely č. XX/X podľa PKV č. XXX, ktorá mala mať 619,30
m2, pričom podľa geometrického plánu č. XX/XX mala mať táto parcela výmeru až 220 870 m2, uviedol,

že toto jeho klient nemohol ovplyvniť a nevie sa k tomu vyjadriť.

8. Na otázku, prečo bola cirkevná organizácia odporcu zaevidovaná na území Maďarska rozhodnutím
súdu až v roku 1995, uviedol, že ide o cirkevnú organizáciu, ktorá sa spravuje cirkevným právom a toto
niejevždyvsúladesosvetskýmprávom.V50-tychrokochbolicirkevnéreholerozpúšťanénaSlovensku

rovnako ako v Maďarsku, čo však neznamená, že zanikli. Subjekt odporcu nikdy nestratil svoju právnu
subjektivitu a nepretržite existuje od r. 1514. Samotná evidencia mala len evidenčný charakter, čo
nesúviselo s právnou subjektivitou.

Právny zástupca navrhovateľa k podanému vyjadreniu zdôraznil, že súd prvého stupňa po rozsiahlom

dokazovaní rozhodol správne. Právny zástupca odporcu nereagoval na viaceré závažné právne
skutočnosti, ktorá uviedol navrhovateľ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu, ktoré navyše
vyplývajú aj z pripojených právoplatných rozhodnutí. Pokiaľ ide o právnu subjektivitu odporcu a Rádu
Sv. Benedikta v Komárne poukázal na to, že ten istý právny zástupca, ktorý zastupuje odporcu v tomto
spore, zastupoval aj Rád Sv. Benedikta v Komárne v reštitučných konaniach, kde podmienkou bolo,

aby uplatňujúci subjekt mal sídlo v Slovenskej republike. Práve toto bol dôvod, pre ktorý vznikol Rád
Sv. Benedikta v Komárne. Pôvodne si totiž nárok uplatňovala rímskokatolícka cirkev. Podrobne sa
právnou subjektivitou zaoberal Okresný súd Bratislava V v rozhodnutí č.k. 4C/222/2000-673, ktoré sa
stalo právoplatným 9.8.2006, a z ktorého vyplýva, že Rád Sv. Benedikta bol založený ako právny subjektku dňu 12.9.1999. Je otázne, či nie je v rozpore so zákonom, ak si odporca rovnaké nároky zo závetov
oboch poručiteľov uplatňoval v jednom konaní cez slovenské súdy cez iný subjekt, a paralelne v iných
súdnych konaniach sám za seba. K odvolacej námietke odporcu, že Rada ONV v roku 1960 nemala

právomoc rozhodnúť o zoštátnení pozemkov, právny zástupca uviedol, že historicky tomu predchádzala
mierová dohoda medzi Maďarskom a Československom v roku 1945, v rámci ktorej boli nehnuteľnosti z
pozostalosti poručiteľov v časti pridelené Maďarsku do vlastníctva fyzických osôb. Na základe dohody z
r. 1947 bol tento právny stav odstúpený v celosti Československu, na čo nadviazal tzv. Štrbský protokol,
ktorý prehlásil za vyrovnané všetky nároky a práva ako aj pohľadávky, ktoré by si mohli uplatňovať k

tomuto majetku maďarské subjekty. Pritom N. L. a A. L. boli belgickí občania. Majetok, ktorý sa stal
súčasťou Československa tak štát nadobudol bez akýchkoľvek nárokov. Pre nekompletnosť archívov
nebolo možné preukázať všetky skutočnosti, ale navrhovateľ tvrdí, že odporca ako cirkevný rád bol
rozpustený a nemal právnu subjektivitu. Preto aj konfiškačné rozhodnutie v r. 1947 smerovalo priamo
voči poručiteľom. Bolo to v zmysle Štrbského protokolu z r. 1947. Prvé konfiškačné rozhodnutie z r. 1947
bolo právne neúčinné, pretože smerovalo voči zomrelým subjektom. Rozhodnutie Rady ONV z r. 1960

bolo nadbytočné vzhľadom na obsah mierovej dohody z r. 1947 a Štrbský protokol z r. 1949. Štát sa ujal
držby v r. 1948, pričom svoju dobromyseľnosť odvodzuje od obidvoch konfiškačných rozhodnutí ako aj
od Štrbského protokolu. Vlastnícke právo tak navrhovateľ nadobudol ku dňu 31.12.1960.

Odvolací súd odkazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku a v kontexte

obsahu podaného odvolania považuje za potrebné zdôrazniť, že základom rozhodnutia súdu prvého
stupňa boli nasledovné skutkové a právne závery:

· Súd nespochybnil existenciu a pravosť závetov poručiteľov N. L. a A. L., na základe ktorých
určili za všeobecného dediča svojho majetku Arciopátstvo Rádu sv. Benedikta v Pannohalme, a ako

náhradného dediča Institutum Pontificinum Benedictorum Confoederatórum Sancti Anselmi de urbe
Roma. Obaja poručitelia zriadili doživotné užívacie právo pre pozostalého manžela s požiadavkou na
jeho zapísanie do pozemkovej knihy. Súd konštatoval, že obaja poručitelia zomreli v M. v čase, keď
sa tu nachádzal aj ich majetok. Pri právnom posúdení účinkov oboch závetov okresný súd vychádzal
z maďarských právnych predpisov, konkrétne zo zákona č. XVI. z roku 1984. Podľa tohto zákona

sa získane dedičstva deje bez pričinenia sudcu. Predmetom dedičského konania je len potvrdenie
už získaných práv rozhodnutím o odovzdaní pozostalosti. V tomto prípade si prejednanie dedičstva
vyžadoval aj obsah oboch testamentov, v ktorých bol majetok označený len všeobecne. Poručitelia
určili aj náhradného dediča a dedič mal deklarovať, že dedičstvo neodmieta. Odporca dôkaz o prijatí
dedičstva nepredložil; nepreukázal, že by sa akokoľvek ujal držby dedičstva, a ani to, že by rešpektoval

vôľu poručiteľky A. L., ktorá zomrela ako prvá, zapísať do Pozemkovej knihy právo doživotného užívania
Nehnuteľností pre jej manžela N. L.. Naopak, bolo preukázané, že po smrti poručiteľov maďarské orgány
vyhotovili v Pozemkovej knihe vl. XXX dňa 26.2.1947 zápis, že vlastníkmi nehnuteľností sú poručitelia,
hoci v tomto čase už nežili,

· Po uzavretí mierovej zmluvy ku dňu 15.9.1947 pripadlo Československu k. ú. P., vrátane spornej
Nehnuteľnosti zapísanej v PKN vl. č. XXX, a na základe konfiškačného rozhodnutia zo 7.5.1948 sa
stali majetkom Čsl. štátu. Aj keď konfiškačné rozhodnutie č. XXXXX/XX48 treba považovať za právne
neúčinné, je nesporné, že Čsl. štát sa ujal držby sporného majetku a vykonával od tohto času až do
roku 1999 všetky vlastnícke práva. Navrhovateľ svoje vlastníctvo odvodzoval aj od vydržania v zmysle

právnej úpravy Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., ktorý bol účinný od 1.1.1951 do 31.12.1983,
a následne súčasne platného Občianskeho zákonníka č. 509/1991 Zb., účinného od 1.1.1992. Okresný
súd vyhodnotil za splnené zákonné podmienky vydržania zo strany navrhovateľa, ktorý sa ujal držby
vo viere, že vlastnícke právo nadobudol rozhodnutím štátneho orgánu. K vedomosti štátu, že sporný
majetok zdedil odporca prostredníctvom svojho orgánu, súd k obsahu listu zo dňa 13.1.1948 poukázal

na to, že v záujme opatrení na prevzatie tohto majetku sa štát len snažil zistiť, či dedič prijal dedičstvo
a užíva majetok a ako ho obhospodaruje. Adresát listu na tieto otázky neodpovedal. Počas celej doby
držby navrhovateľ v nej nebol rušený žiadnou výzvou na domáhanie sa vydania majetku, a sporný
majetok nikdy nebol evidovaný ako cirkevný. Súd dospel k záveru, že navrhovateľ získal Nehnuteľnosť
do vlastníctva vydržaním ku dňu 31.12.1960.

· Okresný súd poukázal na to, že pokiaľ bol dedič v roku 1948 zbavený vlastníckych práv, mal
sa ho v zákonných lehotách dovolať podľa reštitučných právnych predpisov. Návrhy na prejednanie
novoobjaveného dedičstva notárovi JUDr. Kováčovi dňa 1.12.2012 vyhodnotil ako účelové. K samotnýmosvedčeniam o dedičstve po poručiteľoch N. a A. L. sp. zn. V. XXX/XX a V. XXX/XX, podľa ktorých je
odporca vlastník parcely č. X/X v k.ú. P., súd zdôraznil, že dedičstvo malo pozostávať z nehnuteľnosti
zapísanej vo vl. č. XXX ako parc. č. XX/X - záhrada o výmere 220 871 m2. Podľa geometrického plánu

č. XX/XX ide o parc. č. X/X o výmere 15 644 m2, ktorá vznikla odčlenením z parciel č. X,X, Q. X/X.
Tieto z vlastníctva štátu neboli nikdy odňaté, a zvyšky týchto parciel naďalej zostali v jeho vlastníctve,
resp. tretích osôb.

· Notársku zápisnicu JUDr. Dalmy Nürnbergovej č. G. XXX/XX z 2.7.1999 súd vyhodnotil tak, že na

základe žiadosti odporcu len spísala osvedčenie, že obidve predložené závete sú platné a zakladajú
dedičské právo na pozostalosť po oboch poručiteľoch, a že odporca čestne prehlásil skutočnosti podľa
osvedčenia a je dedičom po poručiteľoch. V pokračujúcej zápisnici z 24.8.199 bola doplnená identifikácia
zdedeného majetku ako pozemnoknižnej parcely č. X,X,X/X a XX/X, zapísanej v PKN XXX, ktoré podľa
geometrického plánu zo dňa 10.9.1999 tvoria parcelu č. X/X o výmere 15 644 m2. Súd vyhodnotil
aj obsah potvrdenia notára Dr. Galné Komonczy Viktoria v Györi zo dňa 20.3.2003, podľa ktorého je

všeobecným testamentárnym dedičom poručiteľov odporca. Rovnako aj toto potvrdenie je len dôkazom
toho, že poručitelia zanechali závety, v ktorých bol majetok uvedený všeobecne a určili ako všeob.
dediča odporcu. Neosvedčujú však, či a aký majetok dedičia prijali, či bolo po smrti poručiteľov vykonané
dedičské konanie, po ktorom by bol dedič zapísaný do Pozemkovej knihy ako vlastník zdedeného
majetku, resp. či splnil vôľu poručiteľov na zriadenie vecného práva doživotného užívania. Pritom po

smrti poručiteľov nebol dôvod, aby dedičské konanie neprebehlo a aby táto skutočnosť nebola zapísaná
do Pozemkovej knihy. Listinný dôkaz, že Dr. E. I. prevzal závet N. L., neosvedčuje prejednanie dedičstva.

· K obrane odporcu, že na základe tých istých závetov sa stal vlastníkom nehnuteľností v Maďarsku a
Rakúsku, súd poukázal na obsah predložených dôkazov z Okresného súdu Vnútorné mesto Wien zo

dňa 15.7.1957 - Listiny č. XA XXX/XX a č. XA XXX/XX, označené ako Doklad o odovzdaní pozostalosti.
Vyhodnotil ich tak, že v Rakúsku došlo k riadnemu konaniu o prejednaní dedičstva, účelom ktorého bolo
zisteniekonkrétnehomajetkuporučiteľovnaúzemíRakúskaaažnazákladejeho výsledkovbolodporca
podmienečne zapísaný ako vlastník s obmedzením menovania náhradného dediča. Takýto doklad k
sporným nehnuteľnostiam na území Slovenskej republiky odporca po celý čas nepredložil. Neosvedčil

teda, že dedičské konanie o nich prebehlo.

· K návrhom odporcu na prejednanie novoobjaveného dedičstva zo dňa 1.12.1999 súd uviedol, že
odporca bol povinný preukázať, že dedičstvo už bolo prejednané a že sa objavil dodatočne ďalší majetok
poručiteľov, čo sa nestalo. V čase prejednávania novoobjaveného dedičstva - parcely č. X/X, ktorá mala

vzniknúť odčlenením z parciel č. XX/X, X, X Q. X/X, podľa GP z 10.7.1999, súd poukázal na rozpor
vo výmerách oproti PKN vložke č. XXX, a na to, že tieto pozemky boli vo vlastníctve navrhovateľa a
ďalších osôb.

· Súd poukázal aj na to, že právnym nástupcom odporcu ako maďarského subjektu sa na Slovensku

stal Rád sv. Benedikta so sídlom v Komárne ako samostatný právny subjekt, podľa potvrdzovacej listiny
zo dňa 1.11.1990. Tento subjekt si na základe tých istých testamentov uplatňoval majetkové nároky aj
v rámci reštitučného konania, a aj návrhy na prejednanie dedičstva po poručiteľoch. Vzhľadom na to
notár JUDr. Kováč nebol oprávnený vydať osvedčenia o dedičstve predtým ako by o spornom nároku
rozhodol súd.

Už z týchto záverov súdu prvého stupňa je zjavné, že sa vyporiadal so skutočnosťami, ktoré sú
obsahom odvolacích námietok odporcu. Na pojednávaní pred odvolacím súdom, právny zástupca
odporcu nevedel odpovedať na kľúčové otázky, súvisiace s legitímnym nadobudnutím vlastníctva
odporcu k spornej parcele na základe osvedčenia o prejednaní novoobjaveného dedičstva. Štát sa

ujal vlastníctva k majetku po poručiteľoch v povojnovom období, kedy sa menilo politické aj územné
usporiadanie Európy, a na vlastnícke práva k nehnuteľnostiam mali vplyv okrem rozhodnutí štátu
(povojnové dekréty prezidenta ČSR Eduarda Beneša a nariadenia Slovenskej národnej rady) aj
medzinárodné dohovory. Tak ako uviedol navrhovateľ, pre prejednávanú vec je kľúčový aj medzinárodný
Protokol medzi Československou a Maďarskou republikou z 25.7.1949, tzv. Štrbský protokol, v rámci

ktorého Maďarská republika prehlásila za vyrovnané všetky pohľadávky a nároky, ktoré sa uplatnili
alebo sa mohli uplatniť v dôsledku nakladania s majetkom maďarského štátu, maďarských verejných
a súkromných právnických osôb v Československu, na základe zákonodarných, súdnych, správnych a
iných opatrení prijatých do podpísania protokolu. Sporná PKV vložka č. XXX bol v Pozemkovej knihevytvorená dňa 26.2.1947, teda pred prijatím tohto protokolu, pričom pôvodné parcely sa nachádzali na
území maďarského štátu a súčasťou Československa sa stali na základe povojnovej mierovej dohody s
Maďarskom zo dňa 10.2.1947. Československá republika formálne odvodzovala ujatie sa vlastníckeho

práva aj od neplatného konfiškačného rozhodnutia č. XXXXX/XXXX, smerujúcemu proti zomrelým
poručiteľom, čo je základom obrany odporcu v spore. Ani tento odvolací dôvod neobstojí. Právny titul, od
ktorého subjekt nakladajúci s majetkom odvodzuje svoju dobromyseľnú držbu s vedomím, že majetok
je jeho vlastníctvom, môže byť aj neplatný (tzv. putatívny právny úkon). V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na právne závery v rozsudku NS SR sp. zn. 5Cdo/260 zo dňa 10.2.2008, podľa ktorého

sa dobromyseľnosť držiteľa posudzuje okrem jeho subjektívnych predstáv aj z toho, či pri zachovaní
náležitej starostlivosti, ktorú možno vzhľadom na všetky okolnosti prípadu od neho požadovať, mal a
mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa
nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak bol domnelý. V prejednávanej veci Čsl.
štát pred ujatím sa vlastníctva zisťoval, či podľa závetu poručiteľov sa ujal oprávnený dedič dedičstva
a či ho užíva, ale bezúspešne. Od roku 1948 až do podania žalobného návrhu vo veci odporcom v

roku 2000, štát nebol v tejto držbe odporcom rušený, s výnimkou neúspešného reštitučného konania
koncom deväťdesiatych rokov. Reštitučný nárok si však voči štátu uplatnil iný subjekt ako odporca, a to
vo svojom vlastnom mene a z rovnakého právneho titulu (závety poručiteľov), pričom odporca v konaní
nepreukázal, že Rád sv. Benedikta v Komárne sporný majetok len spravoval. V tomto čase už vlastníctvo
prešlo na štát vydržaním, a to ku dňu 31.12.1960 tak, ako správne konštatoval prvostupňový súd. V tejto

súvislosti rozhodnutie Rady ONV Bratislava- vidiek zo dňa 22.7.1960 už nemalo žiadne konštitutívne
účinky.

Nie je sporná obrana odporcu, že podľa platného práva v čase vystavenia závetov poručiteľov, dedičstvo
nadobudol dedič ku dňu smrti poručiteľa. Keďže závety poručiteľov boli len všeobecné, majetok

poručiteľovsanachádzalnaúzemiachrôznychštátov,vzávetochbolipodmienkynaprevzatiededičstva,
povinnosť zriadenia vecného bremena a bol uvedený aj náhradný dedič, na prevzatie vlastníctva ku
konkrétnemu majetku bolo nevyhnutnou podmienkou prejednanie dedičstva v dedičskom konaní. Aj
podľa uhorského obyčajového práva sa v záujme poriadku v pozemkových knihách obligatórne konalo
dedičské konanie, a do pozemkových kníh sa uvádzali jeho výsledky. Hoci každý z poručiteľov zanechal

len jeden závet, týkajúci sa celého ich majetku, vzhľadom na to, že majetok sa nachádzal na území
rôznych štátov, mohla nastať situácia, že na území jedného štátu bolo dedičstvo riadne prejednané a
došlo k zápisu vlastníckeho práva na odporcu (konkrétne v Rakúsku na základe súdneho rozhodnutia z
roku 1957), a tam kde dedičské konanie neprebehlo k prechodu vlastníckeho práva nedošlo.

Odporca neuniesol svoje dôkazné bremeno ani v časti, súvisiacej s rozdielmi medzi výmerom parcely,
ktorú mal zdediť na základe osvedčenia o dedičstve notára JUDr. Miloša Kováča, a výmerom, aký mala
pôvodná parcela pred vyhotovením sporného geometrického plánu č. XX/XX. Nevyvrátil ani námietky
navrhovateľa, že novovytvorená parcela č. X/X týmto geometrickým plánom, vznikla odčlenením z
parciel, ktoré sú v časti v nepochybnom vlastníctve odporcu a tretích osôb. Pred odvolacím súdom

sa nevedel dokonca vyjadriť ani k tomu, kto tento geometrický plán objednal a zadal právny stav
nehnuteľnosti. Nevedel vysvetliť ani skutočnosť, ako je možné, že samotné osvedčenie JUDr. Miloša
Kováča bolo vydané dňa 23.12.1999, ale návrh na zápis vlastníckeho práva odporcu do katastra
nehnuteľností bol podaný už dňa 2.8.1999. Navyše k prejednaniu novoobjaveného dedičstva podľa
§ 175x O.s.p. by mohlo dôjsť len po predchádzajúcom riadnom dedičskom konaní, ak by sa po

právoplatnosti uznesenia o skončení dedičského konania objavil ďalší majetok poručiteľov. Správne
sú preto závery súdu prvého stupňa, že uvedené dedičské konanie nemožno považovať za riadne
prejednanie dedičstva po poručiteľoch N. Q. A. L..

Nedôvodná je aj procesná námietka, že prvostupňový súd v súvislosti s čiastočným späťvzatím návrhu

zo strany navrhovateľa, nerozhodol o celom predmete sporu. K späťvzatiu časti návrhu došlo dňa
6.5.2003. Prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené na deň 22.5.2002, ale nebolo otvorené, pretože
na žiadosť navrhovateľa ho súd odročil. Vo veci samej bolo pojednávanie otvorené až dňa 26.2.2009.
Preto na čiastočné späťvzatie návrhu a zastavenie konania podľa § 96 ods. 3 O.s.p. nebol potrebný
súhlas odporcu. O späťvzatí návrhu a zastavení konania rozhodol prvostupňový súd v rozsudku zo dňa

26.2.2009, č.l. 250, ktorý v tejto časti nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil ako vecne
správny.Navrhovateľ bol vo veci plne úspešný aj v odvolacom konaní. Súd mu preto podľa § 142 ods. 1
O.s.p. priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania. Výšku trov si navrhovateľ vyčíslil v podaní zo dňa

30.4.2015 za dva úkony právnej pomoci podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z.z, z tarifného základu 51
928,57Eur(tedatakakovprvostupňovomkonaní),atozavyjadreniekodvolaniuaúčasťnapojednávaní
dňa 28.4.2015. Odmenu za jeden úkon vyčíslil vo výške 526,13 Eur s paušálnou náhradou jeden krát
po 8,04 Eur a jeden krát po 8,39 Eur, a s 20 %-tnou DPH vo výške 213,74 Eur. Spolu požadoval priznať
náhraduvovýške1282,43Eur.Odvolacísúdzistil,ženavrhovateľnesprávnevypočítalodmenuzajeden

úkon právnej služby, ktorá je podľa § 10 ods. 1 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. z uplatneného tarifného
základu len vo výške 523,76 Eur, teda vo výške, v akej určil odmenu aj súd prvého stupňa v napadnutom
rozsudku. Odvolací súd preto priznal navrhovateľovi náhradu za právnu pomoc v odvolacom konaní vo
výške 1 276,74 Eur, ktorá pozostáva z odmeny 2 krát po 523,76 Eur; z paušálnej náhrady jeden krát po
8,04 Eur a jeden krát po 8,39 Eur; a z DPH vo výške 212,79 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.