Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 29, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12CoPr/6/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712212126
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6712212126.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.

a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu L.. O. R., nar. XX.
XX. XXXX, s trvalým pobytom M. S. XXXX/X, XXX XX R., proti žalovanému Slovenská republika -
Ozbrojené sily SR, zastúpenému Ministerstvom obrany Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova 8,
832 47 Bratislava, o antidiskriminačnej žalobe, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Zvolen č.k. 15Cpr/3/2012-204 zo dňa 09. 01. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Zvolen p o t v r d z u j e.

Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Zvolen ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný
súd“) rozsudkom zo dňa 09. 01. 2014 žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol (prvý výrok). Zároveň vo
výroku konštatoval, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
(druhý výrok).
1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia súd v prvej inštancii konštatoval, že žalobca sa žalobou
doručenou súdu dňa 06. 08. 2012 domáhal vyslovenia porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
vo vzťahu k nemu zo strany žalovaného, čím došlo k zásahu do jeho práva na prístup k zamestnaniu.

Zároveň žiadal uložiť žalovanému povinnosť upustiť od tohto konania a napraviť protiprávny stav a to
tak, že bude zaradený do výberu na pozíciu v štruktúrach D. (P.) P.. Taktiež žiadal, aby žalovanému bola
uložená povinnosť zaplatiť mu nemajetkovú ujmu v sume 3.000,-- € a nahradiť mu trovy konania.
1. 3. Žalobu odôvodnil tým, že pôsobí u žalovaného ako profesionálny vojak vo Vojenskom útvare XXXX
R.. Dňa 18.1.2012 zaslal veliteľovi útvaru vo R. žiadosť o zaradenie do výberu na pozíciu v štruktúrach
D., ktorú v tom čase vykonával G.. L.. M. C.. Zároveň požiadal žalovaného o informovanie o spôsobe
vybavenia jeho žiadosti. O spôsobe vybavenia svojej žiadosti nebol upovedomený, preto dňa 08. 03.

2012 opätovne požiadal personálne oddelenie o vyjadrenie k svojej žiadosti. V rovnaký deň po ukončení
24-hodinovej zmeny v pohotovostnom systéme dostal rozkaz na predvedenie k veliteľovi, kde mu veliteľ
ústne oznámil rozhodnutie o zamietnutí jeho žiadosti s odvolaním sa na nesplnenie podmienok Y.. To
znamená,ženezodpovedápožiadavkámpodľaopisuvojenskejčinnostinadanúfunkciu.Žalobcamalza
to, že žalovaný takýmto postupom porušil pri zaobchádzaní s ním ako zamestnancom zásadu rovnakého
zaobchádzania a zároveň mal za to, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych
vzťahov nebol zo strany zamestnávateľa v súlade s dobrými mravmi. Vzhľadom na absenciu riadneho

odôvodnenia rozhodnutia veliteľa, ako aj ďalšie nedostatky tohto rozhodnutia nie je možné uvedené
rozhodnutie veliteľa preskúmať, avšak mal za to, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania
a že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov nebol zo strany žalovaného
ako zamestnávateľa v súlade s dobrými mravmi. Z tohto dôvodu podal sťažnosť podľa Zákonníka práces tým, že dňa 02. 07. 2012 mu bola sťažnosť vrátená s odporúčaním obrátiť sa so svojimi právami na
súd. Žalobca sa domnieva, že jeho nezaradenie na pozíciu v štruktúrach D. vychádza „z kamarátskeho“
vzťahu s bývalým veliteľom operačného centra O.. L.. A. S.. O.. S. bol prepustený zo štátnej služby v

novembri 2011, okrem iného z dôvodu nezhôd s veliteľom VÚ R.. Vzhľadom k tomu, že má priateľský
vzťah s L.. S. domnieva sa, že nebol zaradený do výberu kandidátov na pozíciu v štruktúrach D.. Na
pojednávaní dňa 11. 12. 2012 žalobca konkretizoval porušenie zásady rovnakého zaobchádzania s
poukazom na antidiskriminačný zákon, kde s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 1 malo byť dôvodom
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania „iné postavenie“ a tiež ods. 2 tohto ustanovenia - porušenie

dobrých mravov. Podľa žalobcu by sa to dalo subsumovať aj pod politické a iné zmýšľanie, kde to nie
je možné vnímať doslovne v užšom zmysle, ale aj ako určitý vzťah k osobe, to znamená iné zmýšľanie,
sociálny pôvod a podobne. Jeho diskriminácia spočívala podľa jeho vyjadrenia v nezaradení do štruktúr
D.. Na záver svojej výpovede uviedol, že mu nevznikol nárok na funkciu v štruktúrach D., ale mal mať
právo zúčastniť sa tohto výberu na funkciu v štruktúrach D.. V tom videl porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania.

1. 4. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na vyjadrenia strán sporu, na
predložené dôkazné prostriedky a z nich vyplývajúce dokazovanie a na konkrétne zákonné ustanovenia
(§ 2 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, 3, § 11 ods. 1, 2 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou /ďalej len antidiskriminačný zákon/, § 1 ods. 1, 2, § 3 ods.
1, 2, 3, § 191 ods. 1 zákona č. 346/2005 o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl SR

v platnom znení /ďalej len zák. č. 346/2005 Z.z./ a v tej dobe platné a účinné ustanovenie § 120 ods.
1, veta prvá Občianskeho súdneho poriadku).
1. 5. Následne súd prvej inštancie uviedol, že: „V danej veci sa jednalo o žalobu podanú v zmysle
antidiskriminačného zákona. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca je profesionálnym
vojakom a vzťahy profesionálnych vojakov sú upravované zák. č. 346/2005 Z.z. v platnom znení. Na

právne vzťahy profesionálnych vojakov pri vykonávaní štátnej služby sa primerane použijú ustanovenia
Zákonníka práce ak to ustanovuje tento zákon, pričom v § 191 ods. 1 tohto zákona sú presne uvedené
ustanovenia Zákonníka práce, ktoré sa použijú aj na právne vzťahy profesionálnych vojakov. Zákaz
diskriminácie v zmysle Zákonníka práce je upravený v ustanovení § 13. Ustanovenie § 13 Zákonníka
práce sa s poukazom na § 191 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z.z. v spojení s ustanovením § 1 ods. 2 vyššie

citovaného zákona nevzťahuje na právne vzťahy profesionálneho vojaka. Preto v prípade porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné vychádzať z ustanovenia § 3 zákona č. 346/2005 Z.z.,
ktorý odkazuje na ustanovenia antidiskriminačného zákona. Podľa antidiskriminačného zákona má
každýprávonarovnakézaobchádzanieaochranupreddiskrimináciou.Vprípadeporušeniatejtozásady
má právo domáhať sa ochrany svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich

právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách z dôvodu nedodržania zásady rovnakého
zaobchádzania. Žalobca s poukazom na ustanovenie § 9 antidiskriminačného zákona sa domáhal
ochrany svojich práv na súde s tým, že namietal porušenie zásady rovnakého zaobchádzania pri výbere
žalovaného do štruktúr D. na pozíciu Z. P.. Nenamietal to, že nebol vybratý do tejto pozície, ale namietal,
že mu nebolo umožnené uchádzať sa o uvedenú pozíciu a teda, že nebol zaradený medzi uchádzačov

do výberového konania. Podľa neho spĺňal všetky požadované kritéria a podmienky pre svoje zaradenie
a príčinu nezaradenia videl v svojom priateľskom vzťahu medzi L.. S. (bývalý profesionálny vojak),
ktorý mal mať napäté vzťahy s veliteľom L.. B.. Vzhľadom na znenie antidiskriminačného zákona,
zásada rovnakého zaobchádzania bolo podľa neho porušená s poukazom na dobré mravy a tiež z
dôvodu iného postavenia. Práve v tom, že mal priateľský vzťah s niekým s kým mal jeho nadriadený

zlé vzťahy videl dôvod, prečo nebol zaradený do týchto pozícií v štruktúrach D..“ V tejto súvislosti
súd prvej inštancie ďalej uviedol, že „v konaní súd vypočul tak L.. S., ako aj L.. B., ktorí uviedli, že
mali rozdielne názory, avšak z výpovede žiadneho z nich nebolo jednoznačne preukázané, že by tieto
rozdiely boli osobnej povahy, resp. osobného charakteru. Jednalo sa o názorové rozdiely vo výklade
zákona 346/2005 Z.z.. Rozpory boli aj v ich výpovediach pokiaľ sa jednalo o postup pri navrhovaní

kandidátov s tým, že L.. B. poprel akúkoľvek komunikáciu ohľadom žalobcu s L.. S..“ Okrem toho súd
prvej inštancie poukázal „na skutočnosť, že celý proces výberu profesionálneho vojaka na plnenie úloh
mimo územia SR je upravený v Z. konkrétne Z., ktoré tvoria súčasť spisu v celom znení. V zmysle týchto
SOP postupoval spôsob navrhovania kandidátov na pozíciu v štruktúrach D., kde odborným garantom
bol veliteľ vzdušných síl a nie L.. B.. Podrobnosti ohľadom výberu upravuje Nariadenie náčelníka GŠ

OS SR č. A., ktoré určuje kto je odborným garantom na konkrétnu pozíciu (viď vyššie uvedené). V
danej veci tak ako bolo preukázané prebehlo nespočetné množstvo šetrení vzhľadom na sťažnosti zo
strany žalobcu, kde boli vykonávané kontroly príslušnými kontrolnými úradmi zložiek MO. Zo záverov
kontrolnevyplynulo,žebyvprípadenomináciekandidátovvsúvislostisuvedenoupozíciouvštruktúrachD. došlo k porušeniu nariadenia náčelníka GŠ OS SR ohľadom odborného garanta. To, že niektorý
z kandidátov nespĺňali požadované predpoklady bolo síce konštatované kontrolou, avšak nespadá to
do kompetencie súdu skúmať a zisťovať, či skutočne jednotliví kandidáti spĺňali predpoklady pre toto

zaradenie alebo nie. Úlohou súdu bolo zisťovať, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu zásad rovnakého
zaobchádzania a či výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov bol zo strany
jeho zamestnávateľa v rozpore s dobrými mravmi.“ Následne súd prvej inštancie poukázal „na znenie §
11 ods. 1 a 2 antidiskriminačného zákona, kde síce žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu
rovnakého zaobchádzania ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať,

že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Subjektívny názor žalobcu na diskrimináciu
jeho osoby nie je ešte dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému
postupu. Dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
nezaťažuje len a výlučne žalovaného, ale zaťažuje aj žalobcu (§ 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona).
Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odôvodniť, že
došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Nestačí len tvrdiť, ale je potrebné aj predložiť

také dôkazy, z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.
Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý má následne právo preukazovať,
že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Bolo teda povinnosťou žalobcu preukázať, že došlo
skutočne ku diskriminácii jeho osoby a potom bolo na v žalovanom, aby preukázal, že neporušil zásadu
rovnakého zaobchádzania. Žalobca tvrdil, že došlo k diskriminácii jeho osoby, avšak túto diskrimináciu

videl len v nadštandardnom vzťahu s L.. S., ktorý mal nepriateľský vzťah s veliteľom L.. B.. Z tohto
dôvodu nebol zaradený aj napriek písomnej žiadosti do výberového konania na pozíciu v štruktúrach
D.. Naopak vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 11. 12. 2012 potvrdil postup žalovaného s tým, že
sa u žalovaného nedávali písomné žiadosti na takéto pozície, ale nadriadený vytypoval tri až päť osôb,
ktoré boli vhodné na túto pozíciu. Aj napriek tomu si dal žiadosť hoci v zmysle služobných predpisov

takýto postup neprichádza do úvahy a nevyplýva ani z SOP. Za výber kandidáta zodpovedá odborný
garant, ktorým bol v tomto prípade veliteľ vzdušných síl v zmysle nariadenia náčelníka GŠ OS SR (...).
To znamená, že ani L.. B., ani L.. S. (tak ako sa mylne domnieval) neboli odborným garantom za výber
kandidátov na uvedenú pozíciu. Navyše v závere konania bolo účastníkmi konania konštatované, že
uvedená funkcia v štruktúrach D. bola zrušená a z kandidátov navrhnutých odborným garantom nebol

nik na túto pozíciu z tohto dôvodu nominovaný.“
1. 6. V závere odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej prvoinštančný súd uviedol, že „keďže
žalobca neuniesol dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní diskriminácie jeho osoby v súlade s
ustanoveniami antidiskriminačného zákona, súd pre neunesenie dôkazného bremena žalobu v celom
rozsahu zamietol. Chýbali totiž objektívne okolnosti, ktoré by odôvodňovali prijatie záveru, že vo vzťahu

k nemu došlo k diskriminačnému postupu, nakoľko jeho subjektívny názor nestačí na prijatie záveru, že
vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminácii (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 16/09).“
1. 7. V súvislosti s trovami konania prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že postupoval
podľa (v tej dobe platného a účinného) ustanovenia § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a preto
o náhrade trov konania „bude rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote po právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej.“

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca (prostredníctvom pôvodného právneho zástupcu)
v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a jeho
žalobe vyhovel, a aby žalovanému zároveň uložil povinnosť nahradiť mu trovy konania, eventuálne, aby

napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2. 2. V odôvodnení odvolania uviedol, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu považuje za
nesprávny, nezákonný a nedôvodný z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

2. 3. V súvislosti s uvedením konkrétnych odvolacích argumentov poukázal na to, že prvoinštančný
súd „odôvodnil svoje rozhodnutie predovšetkým tým,“ že ako žalobca neuniesol dôkazné bremeno
spočívajúce v preukázaní diskriminácii jeho osoby v súlade s ustanoveniami antidiskriminačného
zákona. Poukázal na zákonné znenie ustanovenia § 11 antidiskriminačného zákona a v tejto súvislosti
ďalej uviedol, že princíp preneseného dôkazného bremena zakotvený v uvedenom ustanovení „bol v

rámci komunitárneho práva vygenerovaný Súdnym dvorom ES v rámci jeho judikatúry ako princíp, ktorý
odráža potrebu efektívneho uplatňovania princípu rovnosti (prípad W. 109/88). Zmysel preneseného
dôkazného bremena vyplýva predovšetkým z toho, že diskriminácia, tak ako tomu bolo v tomto prípade,
sa zriedka deje otvorene, väčšinou o nej neexistujú priame dôkazy a žalobcovia spravidla nedisponujúdostatkominformácií,ktorýmibymohlibezakýchkoľvekpochybnostípreukázaťexistenciudiskriminácie,
resp. iného porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a/alebo dôvodov pre ne. Z formulácie
«usudzovať», ale aj z príslušnej judikatúry a z relevantných ustanovení preambúl k antidiskriminačným

smerniciam vplýva, že primárny dôkaz o porušení zásad rovnakého zaobchádzania predložený
žalobcom, na základe ktorého sa dôkazné bremeno prenáša na žalovaného, aby ten preukázal opak,
nemusí tvrdenú diskrimináciu preukazovať s istotou, resp. bez akýchkoľvek pochybností, ale stačí
určitá miera pravdepodobnosti. Moment kedy nastane prima facie dôkaz o diskriminácii - teda kedy
je pravdepodobné, že sa diskriminácia udiala a dôkazné bremeno sa prenáša na žalovaného, aby

preukázal opak - závisí od konkrétneho prípadu a je na súde aby zistil či sú naplnené podmienky
na prenesenie dôkazného bremena. Avšak výklad antidiskriminačného zákona podľa prvoinštančného
súdu a preukazovanie naplnenia podmienky na prenesenie dôkazného bremena podľa prvoinštančného
súdu by vo všeobecnosti popierali samotný zmysel ustanovenia § 11 ods. 2 antidiskriminačného
zákona a zapracovanie preneseného dôkazného bremena do antidiskriminačného zákona.“ V súvislosti
s týmito teoretickoprávnymi úvahami vo vzťahu k prejednávanému sporu potom uviedol, že „ako

profesionálny vojak vykonávajúci štátnu službu v ozbrojených silách Slovenskej republiky vo Vojenskom
útvare XXXX R. preukázal, že pri zaraďovaní do výberu na pozíciu do štruktúr D. s ním bolo
zaobchádzané neobvyklým a znevýhodňujúcim postupom.“ Napriek skutočnosti, že „nikto z kandidátov
zaradených L.. B. do výberu na pozíciu do štruktúr D. nespĺňal podmienky na zaradenie do výberu
na pozíciu do štruktúr D., do výberu zaradení boli,“ zatiaľ čo on nie. Prvoinštančný súd sa teda v

tomto prípade nesprávne domnieva, že nie sú naplnené podmienky na prenesenie dôkazného bremena,
keďže z ním predložených skutočností „je viac ako pravdepodobné, že došlo k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania.“ Podľa jeho názoru, z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva,
že s ním bolo pri zaraďovaní do výberu na pozíciu do štruktúr D. „zaobchádzané neobvyklým a
znevýhodňujúcim postupom.“ Okrem toho uviedol, že „tvrdil, že znevýhodňujúce zaobchádzanie bolo

motivované diskrimináciou z dôvodu nadštandardného vzťahu s L.. S., ktorý má nepriateľský vzťah s L..
B..“ Motiváciu znevýhodňujúceho zaobchádzania však preukazovať nemusí, „nakoľko tá sa v prípade
dôkazu odlišného zaobchádzania predpokladá (ÚS ČR ÚS 37/04).“ Z uvedených skutočností vyplýva,
že rozsudok prvoinštančného súdu je nesprávny z dôvodu, že na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec aj nesprávne právne posúdil.

3. 1. Žalovaný v písomnom vyjadrení odvolaniu žalobcu žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdil.
3. 2. V súvislosti argumentáciu žalobcu uvedenou v odvolaní týkajúcou sa ustanovenia § 11 ods.
2 antidiskriminačného zákona upravujúcou prenesenie dôkazného bremena v prípade, ak žalobca

predloží súdu dôkazy, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania došlo, poukázal na to, že to, „aby sa potvrdila alebo vyvrátila skutočnosť, či v danom
prípade došlo k diskriminácii žalobcu, bolo úlohou dokazovania ako takého, Vychádzajúc zo znenia
§ 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona je síce žalovaný povinný preukázať, že neporušil zásadu
rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať

že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, avšak dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich
sa porušenia danej zásady nezaťažuje výlučne žalovaného, ale zaťažuje aj žalobcu.“ Prvoinštančný
súd podľa jeho názoru „celkom správne konštatoval, že žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno
týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odôvodniť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii
jeho osoby. Nestačí len tvrdiť, ale je potrebné aj predložiť také dôkazy, z ktorých možno dôvodne usúdiť,

že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, až vtedy nastáva moment, kedy sa dôkazné
bremeno presúva na žalovaného.“ V tejto súvislosti ďalej uviedol, že „žalobca v spore nepredložil resp.
nenavrhol vykonať žiadny dôkaz, z ktorého by bolo možné usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzaniadošlo.“Taktiežzopakovalsvojetvrdenie,že„kdiskrimináciižalobcuvdanejvecinemohlo
dôjsť, nakoľko v procese výberu jednotlivých kandidátov na obsadenie danej pozície v štruktúrach

D. boli dodržané všetky postupy v zmysle predpisov, ktoré tento proces upravujú.“ V tejto súvislosti
poukázal na konkrétne ustanovenia relevantných služobných predpisov. Okrem toho poukázal na to,
že „žiadny žiadateľ nemá právny nárok na zaradenie do výberu, a to ani v prípade, ak by spĺňal
všetky požiadavky v zmysle «M.».“ Vo vzťahu k žalobcovi teda možno povedať, že „ak by aj spĺňal
všetky požiadavky na danú funkciu, odbornému garantovi žiadny predpis neukladá povinnosť ho na túto

pozíciu nominovať. Navyše žalobca nespĺňal kvalifikačné predpoklady na danú pozíciu.“ V súvislosti s
argumentáciou žalobcu prezentovanou v prvoinštančnom konaní, v ktorej poukazoval na skutočnosť,
že ani profesionálni vojaci, ktorí boli na predmetnú pozíciu nominovaný do výberu, nespĺňali všetkykvalifikačné predpoklady, uviedol, že títo profesionálni vojaci spĺňali zásadnú požiadavku, ktorou bola
požadovaná dĺžka praxe.
3. 3. Pokiaľ žalobca založil svoje tvrdenie o diskriminácii najmä na tvrdení o názorových nezhodách

medzi L.. A. S. a A.. L.. M. B., tak v tejto súvislosti žalovaný uviedol, že „ani jeden z menovaných nebol
odborným garantom pre danú pozíciu.“
3.4.Vzáverevyjadreniakodvolaniužalovanýpoukázalnato,žepetitžalobyžalobcu,ktorýmsadomáha
svojho zaradenia do výberu na pozíciu v štruktúrach D. je nevykonateľný, pretože 1. decembra 2012
vstúpila do platnosti nová organizačná štruktúra veliteľskej štruktúry D., v súvislosti s ktorou nebola

predmetná pozícia Slovenskej republiky alokovaná.

4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu nevyjadril.

5. Odvolanie žalobcu bolo podané ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „O.s.p“), ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný

sporový poriadok. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Z
citovaného ustanovenia vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovanie o odvolaní prebieha
už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s

poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého „právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované.“

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, §
380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods.

3 CSP, a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

7. 1 Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
7. 2 Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného

súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s
vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením
jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým
spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a
teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.

9. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, okolnosti
alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa
prvoinštančný súd pri rozhodnutí a pri jeho odôvodnení náležite nevysporiadal.

10. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods.
2 CSP) preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu
uvedené v odvolaní.

11. Ako bolo uvedené vyššie, žalobca v odvolaní namietal nesprávny výklad ustanovenia § 11 ods.

2 antidiskriminačného zákona ohľadom splnenia podmienky na prenesenie dôkazného bremena na
žalovaného. Z ustanovenia § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona vyplýva, že „žalovaný je povinný
preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z
ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.“ Ako
správne konštatoval súd v prvej inštancie, z citovaného ustanovenia vyplýva, že dôkazné bremeno

v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne
žalovaného, ale v primárnej fáze zaťažuje (aj) žalobcu. Ten musí prioritne uniesť dôkazné bremeno
týkajúce sa skutočností, z ktorých možno dôvodne vyvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej
diskriminácii jeho osoby. To znamená, že na prenesenie dôkazného bremena v takomto spore zo stranyžalobcu na žalovaného nestačí len tvrdenie žalobcu, že zo strany žalovaného došlo k jeho diskriminácii,
ale je potrebné, aby žalobca predložil také relevantné dôkazy, z ktorých možno dôvodne (teda bez
zásadnejších dôvodných pochybností) usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania v

jeho prípade došlo. Žalobca však túto podmienku nesplnil, pretože v konaní nepreukázal skutočností, z
ktorých by bolo možno dôvodne usudzovať, že v jeho prípade došlo zo strany žalovaného pri nezaradení
do výberu na pozíciu do štruktúr D. k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. V spore bolo
preukázané, že odborným garantom pre výbere kandidáta, resp. kandidátov na pozíciu do štruktúr D. bol
v prípade daného charakteru vojska veliteľ vzdušných síl Armády Slovenskej republiky. To znamená, že

ani veliteľ žalobcu L.. B. a ani L.. S. nemali oprávnenie rozhodovať o kandidátoch na pozíciu do štruktúr
D..Ztohologickyvyplýva,žeanižalobcomtvrdený„nepriateľský“vzťahL..S.(sktorýmmalžalobapodľa
jeho vyjadrenia nadštandardný vzťah) s veliteľom L.. B. nemohol mať žiadny vplyv na rozhodovanie o
kandidátoch na pozíciu do štruktúr D..

12. Záverom odvolací súd poznamenáva, že antidiskriminačný zákon zabezpečuje i reparačnú funkciu.

V tomto prípade však uplatnenie uvedenej funkcie neprichádza do úvahy, pretože predmetná funkcia
štruktúrach D. bola zrušená a z tohto dôvodu z kandidátov navrhnutých odborným garantom nebol na
tútopozíciuniktonominovaný.Ztohovyplýva,žežalobažalobcuvčastivktorejžiadaluložiťžalovanému
povinnosť upustiť od ním vytýkaného konania a napraviť protiprávny stav a to tak, že bude zaradený do
výberu na pozíciu v štruktúrach D. - Z. (P.) P., stratila svoj účel.

13. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387
ods. 1, 2 CSP potvrdil.

14. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím

§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady
trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).