Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, June 14, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/1531/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113235295
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6113235295.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.

Petra Priehodu a členov senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci
navrhovateľa: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752,
v konaní zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16,
Bratislava, IČO: 47 233 516, proti odporcom: 1/ B. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. XXX, I., 2/ Q.
T., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. F. XXX/XX, I., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcov:
Spotrebiteľské združenie OSA, so sídlom Fedinova 9, Bratislava, v konaní právne zastúpeného
advokátskou kanceláriou HKP Legal, s.r.o., so sídlom Sasinkova 6, Bratislava, IČO: 36 727 334, o

zaplatenie 390,25 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa a vedľajšieho účastníka proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 01. 10. 2014 č. k. 16C/39/2014 - 76, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým nepriznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania
a trov právneho zastúpenia z r u š u j e a v tomto rozsahu mu vec v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

V ostatných výrokoch rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol, odporcom 1/, 2/ a vedľajšiemu

účastníkovi náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia nepriznal. Rozhodol tak s odôvodnením,
že medzi účastníkmi konania bola uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere, ktorá nemá obligatórne
náležitosti, a preto podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. považoval poskytnutý úver za bezúročný
a bez poplatkov. Okrem toho poukazoval tiež na to, že konanie navrhovateľa pri poskytovaní úveru
je aj v rozpore s dobrými mravmi, a to pre dohodnutú výšku odplaty, ktorá je v neprospech odporcov
1/, 2/, ako dlžníkov z revolvingového úveru. Aj z tohto dôvodu preto považoval uzavretú zmluvu v
zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka za neplatnú. Po zistení, že zo strany odporcov došlo k

zaplateniuvyššejsumy,akoimbolazostranynavrhovateľaposkytnutá,nepovažovalnávrhnavrhovateľa
za dôvodný, a preto ho zamietol. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.,
a to vo vzťahu k odporcom 1/, 2/ tak, že týmto náhradu trov konania nepriznal, lebo si trovy neuplatnili,
a pokiaľ ide o vedľajšieho účastníka, tak považoval vykonané úkony za neúčelné, pretože podania boli
šablónovité bez zohľadnenia konkrétnosti daného prípadu, a preto nebol dôvod na priznanie trov.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie navrhovateľ do veci samej, ale aj vedľajší účastník do

výroku, ktorým mu neboli priznané trovy konania.

Navrhovateľ v dôvodoch odvolania poukazoval na to, že rozhodnutie okresného súdu nie je správne.
Predovšetkým poukazoval na to, že údaj o RPMN bol v zmluve riadnym spôsobom medzi účastníkmidohodnutý. V tomto smere poukazoval na údaje, ktoré uviedol žiadateľ o požadovanom revolvingovom
úvere, ktoré sa týkali jednak RPMN, ako aj ročnej úrokovej sadzby. Z údajov, ktoré sa nachádzajú v
zmluve o schválení revolvingového úveru, vyplýva, že zo strany navrhovateľa tieto požadované údaje

neboli prekročené, ba práve naopak, boli nižšie oproti tomu, čo bolo požadované zo strany žiadateľa,
a preto tieto údaje je nemožné hodnotiť tak, že boli v neprospech odporcov 1/, 2/, ako žiadateľov
revolvingu. V konečnom dôsledku výška RPMN ako aj výška úrokovej sadzby bola stanovená nižšie,
ako bolo požadované zo strany žiadateľov, teda odporcov 1/, 2/, a preto táto okolnosť nie je v ich
neprospech, a preto tu nemožno hovoriť vôbec o tom, že by išlo o právnu neistotu vytvorenú zo strany

navrhovateľa vo vzťahu k odporcom 1/, 2/. Podľa názoru navrhovateľa zmluva obsahuje aj všetky
podstatné údaje o splatnosti daného úveru. Úver nebolo preto možné posudzovať ako bezúročný a bez
poplatkov. Náležitosti zmluvy o úvere boli dodržané a v súlade so zákonom č. 258/2001 Z. z. Okrem toho
poukazoval na to, že v § 3 ods. 10 a 11 zákona č. 258/2001 Z. z. je stanovená maximálna výška odplaty.
Výška odplaty bola upravená aj osobitnými ustanoveniami, a to § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere. Bol toho názoru, že ustanovenie §

53 ods. 6 a § 3 ods. 10, 11 zákona č. 258/2001 Z. z. majú právnu povahu lex specialis a súd mal
daný právny vzťah posudzovať podľa uvedených ustanovení. Keďže predmetný úver patrí do pôsobnosti
zákona č. 258/2001 Z. z., tak podľa § 3 ods. 10 Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmela prekročiť výšku ustanovenú nariadením vlády.
V § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 238/2008 Z. z. bola ustanovená výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata

za poskytnutie spotrebiteľského úveru tak, že výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru s
výnimkou podľa ods. 2 nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá dvojnásobku priemernej hodnoty ročnej
percentuálnej miery nákladov pre príslušný typ spotrebiteľského úveru platný ku dňu podpisu zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a zverejnený podľa § 7a ods. 2 zákona a súčasne nesmie prevýšiť sumu,
ktorá zodpovedá štvornásobku hodnoty váženého priemeru priemerných hodnôt ročnej percentuálnej

miery nákladov a priemernej úrokovej miery za všetky typy spotrebiteľských úverov platnej ku dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa § 7a ods. 2 zákona. Výška odplaty za
spotrebiteľské úvery bola teda regulovaná, a pokiaľ nepresiahla stanovenú maximálnu hranicu, bola
odplata uzatvorená v súlade so zákonom. Dohodnutá odplata medzi navrhovateľom a odporcami 1/, 2/
neprevýšila túto maximálnu hodnotu, a preto závery okresného súdu sú nesprávne aj pokiaľ sa týka

aplikácie ustanovenia § 39 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené okolnosti žiadal preto
navrhovateľ rozhodnutie okresného súdu zmeniť a podanému návrhu vyhovieť, prípadne tento zrušiť a
vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Vedľajší účastník v podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu napadol výrok, ktorým mu okresný

súd nepriznal náhradu trov konania. Žiadal v napadnutom výroku rozhodnutie okresného súdu zmeniť a
priznať mu náhradu trov konania. Vychádzal z toho, že okresný súd nesprávne rozhodol o náhrade trov
konania, keď mal dôsledne vychádzať z ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p., teda z toho, že v konaní boli
odporcovia 1/, 2/ ako aj vedľajší účastník vystupujúci na ich strane úspešní, a preto im patrí náhrada
trov konania. Vedľajší účastník tak, ako každý iný účastník konania, má právo sa dať zastúpiť právnym

zástupcom z radov advokátov, a pokiaľ v konaní pri poskytnutí právnej pomoci vznikli trovy, má v prípade
úspechu vedľajší účastník právo na ich náhradu. Nesúhlasil s tvrdením okresného súdu, že podané
vyjadrenie nezohľadňuje konkrétne okolnosti daného prípadu. Práve naopak, je toho názoru, že podané
vyjadrenie tieto údaje obsahuje, pretože obsahuje aj podrobnú argumentáciu k dôvodom, ktoré boli
uvádzané zo strany navrhovateľa a návrh na rozhodnutie vo veci. Okrem toho súd ani nekonkretizoval,

v čom videl dôvod šablónovitosti podaní, na základe ktorých nepriznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu
trov. Žiadal preto rozhodnúť v zmysle podaného odvolania a vedľajšiemu účastníkovi priznať jednak
náhradu trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.

Krajský súd preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch v rozsahu danom

ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O. s.
p. a tento v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil vo veci samej a výroku o trovách vo
vzťahu k odporcom 1/, 2/, a vo výroku o trovách vedľajšieho účastníka v zmysle ustanovenia § 221 ods.
1 písm. h/ O. s. p. ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Je
tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odseku
2 až 7 § 213 O. s. p.Z obsahu spisu vyplýva, že účastníci konania dostali poučenie podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O. s.
p. o tom, že sú povinní predložiť alebo označiť všetky dôkazy a skutočnosti skôr, ako vo veci vyhlási
sudca dokazovanie za skončené, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliadne.

Takéto poučenie bolo súčasťou predvolania na pojednávanie okresného súdu. Pojednávania Okresného
súdu Banská Bystrica dňa 01. 10. 2014 sa nezúčastnil navrhovateľ a jeho právny zástupca, ktorí svoju
neúčasť na pojednávaní neospravedlnili a do pojednávania okresného súdu ani nenavrhli iné dôkazy
okrem tých, ktoré boli v konaní predložené. Právny zástupca vedľajšieho účastníka svoju neúčasť na
pojednávaníokresnéhosúduospravedlnilasúhlasilstým,abybolopojednávanéajvjehoneprítomnosti.

Pokiaľ potom okresný súd pojednával v neprítomnosti účastníkov konania podľa § 101 ods. 2 O. s. p.,
považoval jeho postup krajský súd za správny, takisto za správny aj jeho postup, pokiaľ uznesením
vyhlásil dokazovanie za skončené, keďže účastníkom bolo dané poučenie podľa ustanovenia § 120 ods.
4 O. s. p.
Za daného stavu potom aj krajský súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa,
pretože nezistil, že by bol daný dôvod na opakovanie dôkazov predložených pred okresným súdom

alebo doplnenie dokazovania v zmysle ustanovenia § 213 ods. 3 až 5 O. s. p.

V zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Popreskúmanívecinazákladepodanéhoodvolaniazostranynavrhovateľadovecisamejdospelkrajský
súd k záveru, že okresný súd v danej veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, vykonané
dôkazyajvyhodnotilvsúlades§132O.s.p.asvojerozhodnutieajnáležiteodôvodnilpodľaustanovenia

§ 157 ods. 2 O. s. p. S dôvodmi rozhodnutia okresného súdu sa krajský súd stotožňuje a na tieto
poukazuje.

Z obsahu spisu je nesporné, že medzi navrhovateľom a odporcami 1/, 2/ bola uzavretá Zmluva
o revolvingovom úvere, a to dňa 15. 10. 2009 pod č. XXXXXXXXXX. V danom prípade išlo o

poskytnutie finančných prostriedkov medzi navrhovateľom a odporcami 1/, 2/, ako fyzickými osobami
nepodnikateľmi, teda išlo o spotrebiteľský úver medzi navrhovateľom a odporcom. V tomto treba
považovať záver okresného súdu za správny a tento nespochybnil ani samotný navrhovateľ.

Okresný súd správne posudzoval uvedený úver podľa Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch. Je nesporné, že zmluva uzatvorená medzi navrhovateľom a odporcami 1/, 2/ mala písomnú
formu, teda išlo o platne uzatvorenú zmluvu. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. však zmluva o
spotrebiteľskom úvere musela okrem všeobecných náležitostí obsahovať aj údaje v tomto ustanovení
obsiahnuté. Ak takéto údaje neobsahovala, tak podľa § 4 ods. 3 citovaného zákona druhej vety
neobsahovala náležitosti podľa ods. 2 písm. a/, b/, d/ až j/, k/ a l/ a poskytnutý úver sa považuje za

bezúročný a bez poplatkov.

Ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje čo i len jeden údaj podľa § 4 ods. 2 Zákona
o spotrebiteľských úveroch, ktoré musí zmluva obsahovať, tak treba vychádzať potom zo záveru
uvedeného v § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. Krajský súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu,

že v zmluve chýba údaj o konečnej splatnosti revolvingového úveru, presné údaje o splatnosti úveru má
obsahovať zmluva, ktorá bola uzatvorená medzi navrhovateľom a odporcami 1/, 2/. Nestačí, aby tieto
údaje boli obsiahnuté v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, pretože tieto všetky náležitosti
mali byť obsahom riadne uzatvorenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ ide o poskytnutý revolving,
tak tu krajský súd poukazuje na to, že Zákon č. 258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch nerobí rozdiel

pri náležitostiach podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. u revolvingu a ostatných úveroch. Pokiaľ je
preto uvedený len predpoklad RPMN, tak takýto údaj nie je postačujúci pre záver, že táto podmienka v
zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. bola splnená.

V zmysle vyššie uvedeného potom okresný súd správne vyvodil, že v danom prípade treba predmetný

úver posudzovať za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 4 ods. 3 Zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch.Pokiaľ ide o ďalšie námietky odvolateľa, tak treba poukázať na to, že nariadenie vlády SR č. 238/2008
zo dňa 11. 06. 2008, ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prekročiť odplata za poskytnutie
spotrebiteľského úveru účinnú od 01. 07. 2008, tak podľa § 1 ods. 1 tohto nariadenia výška odplaty

za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá dvojnásobku priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov pre predpísaný typ spotrebiteľského úveru platný ku
dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnený podľa § 7a ods. 2 zákona č. 258/2001
Z. z. a súčasne nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá štvornásobku hodnoty váženého priemeru
priemerných hodnôt ročnej percentuálnej miery nákladov a priemernej úrokovej miery za všetky typy

spotrebiteľských úverov platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa §
7a ods. 2 zákona. Pokiaľ ide o pravidlá maximálnej možnej odplaty, táto bola ustanovená v nadväznosti
na priemerovaný údaj ročnej percentuálnej miery nákladov reportované kvartálne subjektmi finančného
trhu. Uvedený model administratívneho stropu odplaty bol nepochybne posunom v právnej úprave
zameranej na ochranu práv spotrebiteľa. Ako však ukázala aplikačná prax, v konečnom dôsledku
viedol k posilneniu poskytovania nevýhodných spotrebiteľských úverov pre spotrebiteľov. Praktickým

dôsledkom tejto právnej úpravy bolo, že údaje o RPMN pobočiek bánk, zahraničných bánk sa v jednom
koši stretávali s údajmi nebankových subjektov, ktoré pri niektorých typoch spotrebiteľských úveroch
požičiavali finančné prostriedky pri RPMN dosahujúcej stovky percent. Takáto právna úprava nebola
správna, bola benevolentná k finančnému trhu a svojím účinkom občanov značne poškodzovala, keďže
podporovala úžeru na finančnom trhu. Za daných okolností je krajský súd názoru, že mohol súd

prvého stupňa judikovať neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere pre jej rozpor s dobrými mravmi
(§ 39 Občianskeho zákonníka). Zákonom č. 379/2008 Z. z. bolo zavedené nové znenie § 53 ods. 6
Občianskeho zákonníka, ktoré reflektovalo na vyššie popísanú novelu zákona č. 258/2001 Z. z., pričom
zákonodarca rozlíšil v ods. 6 režim spotrebiteľských úverov a režim ostatných úverov a pôžičiek, ktoré
nemajú tento charakter. Zákonom č. 659/2007 Z. z. v jeho čl. 22 bode 2 s účinnosťou od 01. 04. 2008

došlo k doplneniu nového odseku 11 v § 3 zákona č. 258/2001 Z. z., ktorý ustanovil, že ak je zmluva
o spotrebiteľskom úvere v rozpore s ustanovením ods. 10, je neplatná v rozsahu, v ktorom odporuje
tomuto ustanoveniu, ak sa ten, kto je takouto zmluvou dotknutý neplatnosti dovolá. Uvedená zmena
predstavuje opatrenie zamerané na prospech finančného trhu a jeho subjektov. S účinnosťou od 01.
04. 2008 bol povolený koncept absolútnej neplatnosti, tzv. úžernej zmluvy platnej a účinnej od 01. 01.

2008, zmenený na koncept relatívnej neplatnosti a navyše aj neplatnosti čiastočnej zameranej len na
časť plnenia, ktoré je v rozpore s administratívnym stropom odplaty podľa zákona č. 258/2001 Z. z. Išlo
o nevýhodnú legislatívnu zmenu, ktorá nepriamo podporovala úžerné praktiky dominujúce v tom období
na finančnom trhu. Zásadným následkom uvedenej legislatívnej zmeny bolo, že s tým istým druhom
porušenia zákona a práva spotrebiteľa spájali dva právne predpisy rôzne právny následky. Išlo o stav

nežiaduci, pričom právna úprava zákona č. 258/2001 Z. z. nedostatočným spôsobom tak zabezpečovala
ochranu práv spotrebiteľa.

Ak sám zákonodarca vytvoril takýto stav nedostatočnej ochrany práva spotrebiteľa, tak potom správne
pristúpil okresný súd k posúdeniu daného právneho vzťahu aj podľa ustanovenia § 39 Občianskeho

zákonníka. Námietky odvolateľa preto krajský súd nepovažoval za dôvodné.

Z vyššie uvedených dôvodov preto krajský súd považoval rozhodnutie okresného súdu za vecne
správne, a preto vo výroku, ktorým okresný súd návrh navrhovateľa zamietol a odporcom 1/, 2/ nepriznal
náhradu trov konania, rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa ustanovenia § 219

ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

Vo výroku, ktorým okresný súd nepriznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania a trov právneho
zastúpenia, rozhodnutie okresného súdu zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že v konaní mali odporcovia 1/, 2/ a vedľajší účastník, ktorý na ich
na strane vystupoval, úspech. Okresný súd pri náhrade trov konania správne vychádzal z ustanovenia
§ 142 ods. 1 O. s. p. Pokiaľ odporcovia 1/, 2/ náhradu trov konania neuplatnili a okresný súd im
túto náhradu nepriznal, tak v tejto časti odporcovia 1/, 2/ odvolanie proti rozsudku okresného súdu

nepodali a rozhodnutie nadobudlo vo vzťahu k nim právoplatnosť. Pokiaľ však ide o náhradu trov
vedľajšieho účastníka, tak do dôvodov rozhodnutia okresný súd uviedol, že mu nepriznal náhradu trov
konania len z dôvodu, že išlo o úkony, ktoré neboli účelné, podania boli šablónovité bez zohľadnenia
konkrétnosti prípadu, pričom navyše občianske združenie je založené za účelom poskytovania ochranyspotrebiteľom, za týmto účelom mal oprávnenie vystupovať v konaní pred súdom. Zvolenie si právneho
zástupcuanáslednevzniknutétrovysúdnepovažovalzaúčelnébránenieauplatňovanieprávazostrany
vedľajšieho účastníka.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že svoj záver okresný súd o tom, že úkony neboli účelné a
podania boli šablónovité bez zohľadnenia konkrétnosti prípadu, bližšie okresný súd nezdôvodnil. Túto
okolnosť vytýkal aj vedľajší účastník v podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu do výroku o
trovách konania. V tejto časti rozhodnutie okresného súdu nie je dostatočne, a preto nie je ani krajským

súdom preskúmateľné. Je nesporné, že vedľajší účastník sa dal v konaní zastúpiť právnym zástupcom
z radov advokátov. Krajský súd k tomu poznamenáva, že tak, ako každý iný účastník konania, tak aj
vedľajšíúčastníkkonaniasamoholdaťvkonanízastúpiťprávnymzástupcomzradovadvokátov,pretože
mu v tom nebránilo žiadne ustanovenie procesného predpisu. Ak toto svoje právo využil, tak realizoval
len svoje oprávnenie vyplývajúce z čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. Táto okolnosť preto nemôže byť dôvodom
pre nepriznanie trov konania vedľajšiemu účastníkovi.

V ďalšom konaní preto okresný súd dôsledne posúdi uplatnené trovy vedľajšieho účastník, vykonané
právne úkony a svoj záver o trovách konania riadnym spôsobom zdôvodní tak, aby mohol byť následne
preskúmateľný. Z týchto dôvodov preto v napadnutom výroku o trovách vedľajšieho účastníka krajský
súd rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že

okresný súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 226 O. s. p.
Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.