Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 24, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/129/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114214311
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114214311.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Mareka

Kohúta a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobkyne: Y. I., nar. X.X.XXXX, bytom E., E. XXX/
XX, zastúpená JUDr. Ernestom Vokálom, advokátom AK v Prešov, Hlavná 61, 080 01 Prešov, proti
žalovanému: D. G., nar. XX.X.XXXX, bývajúci v D., O. XX, t.č. R. XX, D.Š., zastúpený JUDr. Vladimírom
Milasom, advokátom AK v Prešove, Masarykova 13, 080 01 Prešov, o zaplatenie 2.000,- eur s prísl.,
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 25C/268/2014-60 zo dňa 16.4.2015,
takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovaný má vo vzťahu k žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobkyne a túto zaviazal zaplatiť
žalovanému náhradu iných trov konania vo výške 120,- eur a trov právneho zastúpenia vo výške 537,62
eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V dôvodoch rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa podanou
žalobou domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2.000,- eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5,25 % ročne z tejto sumy od 22.5.2014 do zaplatenia a tiež náhrady trov konania.
V návrhu uviedla, že so žalovaným žila v spoločnej domácnosti 8,5 roka. Začiatkom roka 2013 mu na

požiadanie odovzdala 2.000,- eur, ktoré potreboval na úpravu bytu, ktorý si kúpil. V dobrej viere, že sa
tieto peniaze použijú na spoločné bývanie mu peniaze odovzdala a na tento účel si zobrala pôžičku. Po
ich rozchode však žalobkyňa žiadala tieto peniaze späť z titulu bezdôvodného obohatenia.

2. Žalovaný nesúhlasil s návrhom žalobkyne. Uviedol, že žalobkyňa mu finančné prostriedky poskytla,
avšak tieto bral ako kompenzáciu za nájomné, ktoré žalobkyňa počas ich spolužitia neplatila.

3. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil skutkový stav, podľa ktorého žalobkyňa a žalovaný
boli partneri a počas svojho spolužitia žili vo viacerých bytoch ako nájomcovia. Počas spoločného
spolužitia ani v jednom z nájmov alebo podnájmov, v ktorých žili, nemali písomnú dohodu o tom, akým
spôsobom budú uhrádzať spoločné náklady na bývanie alebo stravu. Súd skúmal to, či účastníkmi došlo
k uzatvoreniu zmluvy ohľadne tejto otázky a či zo strany žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu
na úkor žalovanej. Súd však nezistil ani jednu z týchto skutočností. Nepochybne bolo preukázané, že
účastníci žili v spoločnej domácnosti, ktorú mali postupne vo viacerých podnájmoch. Ani v jednom z

týchto bytov alebo domov nemali uzatvorenú písomnú zmluvu o hradení spoločných nákladov a každý
z účastníkov uhrádzal podľa svojich možností náklady na bývanie. Účastníci takto žili dlhšiu dobu a ako
potvrdili svedkovia, ich vzťah považovali za normálny a bezproblémový. Je teda zrejmé, že účastníkom
takýto spôsob platenia, či už nájomného alebo stravy, vyhovoval a nespôsoboval medzi nimi viditeľnéproblémy. Tvrdenia žalovaného, že by žalobkyňa mala poskytnúť akúsi kompenzáciu, resp. že by si
mohol zarátavať na prípadnú pohľadávku žalobkyne svoju pohľadávku, sú teda nedôvodné. Žalovaný
nemá voči žalobkyni žiadny vymáhateľný nárok z titulu neuhradenia časti nájomného počas spoločného

spolužitia a prípadné započítanie teda neprichádza do úvahy. Na druhej strane bolo nepochybne
preukázané, že zo strany žalobkyne boli žalovanému poskytnuté finančné prostriedky na základe jeho
požiadania. Tieto boli prevedené na účet žalovaného a tento ich použil do svojho bytu. Žalobkyňa
finančné prostriedky poskytla žalovanému dobrovoľne, bez akéhokoľvek nátlaku. Účastníci tak, ako
počas celého spolužitia, ani vo vzťahu k týmto finančným prostriedkom medzi sebou neuzatvorili žiadnu

zmluvu týkajúcu sa prípadného vrátenia finančných prostriedkov. Žalobkyňa nepreukázala, že by vo
vzťahu k týmto finančným prostriedkom medzi nimi existovala zmluvy o pôžičke, prípadne iná zmluva,
ktorá by zaväzovala žalovaného na vrátenie finančných prostriedkov po ukončení ich vzájomného
spolužitia. Finančné prostriedky boli použité do bytu žalovaného, v ktorom účastníci ešte asi rok
spoločne bývali. Keďže žalobkyňa nepreukázala skutočnosť, že by plnila žalovanému bez právneho
dôvodu, nepreukázala niektorú zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods.

2 OZ, a preto nebol žiaden dôvod, aby súd takejto žalobe vyhovel. Zo strany žalovaného neexistuje
právna povinnosť, keďže u žalobkyne absentuje právny titul, na základe ktorého jej mali byť finančné
prostriedky vrátené. Konanie žalobkyne bolo dobrovoľné a pokiaľ nebrala do úvahy skutočnosť, že so
žalovaným nie sú manželia, nemajú medzi sebou uzatvorenú žiadnu zmluvu o spoločnom hospodárení a
žiadnym spôsobom si neupravili prípadné vrátenie finančných prostriedkov alebo iný spôsob naloženia s

finančnými prostriedkami po prípadnom ukončení spolužitia, je to jej zodpovednosť a ide to na jej ťarchu,
ako osoby plne spôsobilej na právne úkony. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

4. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa a navrhla tento zmeniť a jej návrhu vyhovieť,
prípadne ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa žalobkyne súd nesprávne

právne posúdil vec, keďže bolo nepochybne preukázané, že z jej strany boli žalovanému poskytnuté
finančné prostriedky na základe jeho požiadania a tieto boli prevedené na jeho účet, pričom ich použil do
svojho bytu. Súd teda nesprávne právne posúdil vec, nakoľko dospel k záveru, že by jej žalovaný tieto
finančné prostriedky nemal vrátiť. Mala za to, že pre vznik zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie
nie je nevyhnutné, aby k takémuto obohateniu došlo úmyselne alebo nejakým protiprávnym úkonom.

Je neprípustné, aby sa niekto obohacoval na úkor druhého bez toho, aby na to mal nejaký právny
dôvod, preto je nevyhnutné, aby ten, kto sa na úrok iného bezdôvodne obohatil, musel obohatenie
vydať. Žalobkyňa mala za to, že vynaložením investícií do cudzej nehnuteľnosti bez právneho dôvodu
vzniká žalovanému bezdôvodné obohatenie k okamihu, kedy ku zhodnoteniu nehnuteľnosti došlo. V
tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25Cdo/355/2001. Žalovaný sa

nepochybne bezdôvodne obohatil o sumu 2.000,- eur, nakoľko peniaze, ktoré mu poskytla, investoval
do svojej nehnuteľnosti a tým navýšil jej hodnotu, ktorá je v jeho výlučnom vlastníctve.

5. Žalovaný vo vyjadrení na odvolanie žalobkyne navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
S obsahom odvolania sa nestotožnil. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je podľa obsahu a jeho

odôvodnenia výsledkom starostlivého vyhodnotenia vykonaných dôkazov. Súd na skutkový stav zistený
z vykonaného dokazovania správne aplikoval platné právo, preto je rozsudok vo výroku vecne správny.

6. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobkyne podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku so zreteľom na ust. § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, ostávajú zachované.
Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalobkyne bolo podané pred týmto
dátumom, preto jej vzniklo právo na prejednanie odvolania podľa doterajších právnych predpisov. Niet
žiadneho zákonného dôvodu, aby odvolanie žalobkyne bolo prejednané podľa Civilného sporového
poriadku. S ohľadom na princíp legitímneho očakávania a princíp právnej istoty bolo treba prejednať

odvolanie žalobkyne podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy toto odvolanie bolo podané. Naviac v
podmienkach právneho a demokratického štátu majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti.
Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl.
I. ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právneho istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj
zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval

na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný
spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis
nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho
predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt právauž nemôže ovplyvniť svoje práva nadobudnuté v minulosti. Na základe vyššie uvedenej argumentácie
preto odvolací súd prejednal odvolanie žalobkyne podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., pričom dospel k záveru,
že jej odvolanie nie je dôvodné.

7. Súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver.
Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje správnosť dôvodov
v ňom uvedených a na zvýraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť nasledovné: Vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa a žalovaný žili ako partneri od roku 2005 do roku 2014,

pričom bývali v spoločnej domácnosti a spoločne uhrádzali všetky náklady spojené s týmto spolužitím.
Finančné prostriedky, ktoré sú predmetom konania žalobkyňa poskytla žalovanému v decembri 2012.
Ak teda žalobkyňa a žalovaný po tomto dátume ešte spoločne žili a uhrádzali náklady spojené s
týmto spolužitím, treba tento spôsob hospodárenia považovať za taký, na akom sa dohodli a z ktorého
nevyplývajú nijaké vzájomné nároky. Preto z tohto jednotlivého prípadu nemožno usudzovať, že by
žalobkyni vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ak by tomu tak bolo, potom každá

jednotlivá platba, ktorú vynaložili počas spoločného spolužitia, by znamenala obohatenie toho ktorého
partnera tohto partnerského vzťahu. Ak sa teda žalobkyňa a žalovaný, aj keď konkludentne, na takomto
spôsobe hospodárenia dohodli, potom nemožno z neho vyvodzovať osobitné jednotlivé nároky.

8. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako

vecne správny.

9. Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania má oporu v ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 CSP.

10. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie

je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).