Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, June 5, 2017

Súd: Okresný súd Košice II
Spisová značka: 28C/240/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7212227895
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kolesár
ECLI: ECLI:SK:OSKE2:2017:7212227895.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice II, sudcom JUDr. Martinom Kolesárom, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 8, Bratislava, v spore o náhradu škody a iné, rozhodol

r o z h o d o l :

Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a.

Žalobu z a m i e t a .

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému 100% trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 27.9.2012 podal žalobca (tiež) žaloby, ktorými sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému
nahradiť mu škodu a nahradiť tiež nemajetkovú ujmu, ktorá mu podľa jeho tvrdenia bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučných konaniach.

2. V sporoch vedených pred tunajším súdom pôvodne pod sp. zn. 28C/240/2012, 28C/241/2012,
28C/246/2012, 28C/247/2012, 28C/251/2012, 28C/256/2012, 28C/257/2012, 28C/260/2012,
28C/263/2012, 28C/266/2012, 28C/267/2012, 28C/268/2012, 28C/269/2012, 28C/270/2012,
28C/272/2012 a 28C/273/2012, žalobca tvrdil, že exekučný súd sa v jednotlivých exekučných veciach
v ktorých vystupoval ako oprávnený dopustil nesprávneho úradného postupu tiež nedodržaním

zákonom určenej 15 dňovej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie; akcentoval pritom, že na rozhodcovské rozsudky, ktoré predstavovali exekučné tituly sa
výluka tejto lehoty, určená vo vtedajšom ust. § 44 ods. 2 nevzťahovala, keďže Exekučný poriadok
vo svojom ust. § 41 ods. 2 písm. d) vylúčil uplatňovanie tejto lehoty vo vzťahu k rozhodnutiam
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ktoré však podľa názoru žalobcu s rozhodnutiami
rozhodcovských súdov nemožno stotožňovať. Podľa tvrdenia žalobcu v exekučnej veci proti povinnej
Y. V. (28C/240/2012) rozhodol súd o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (v tejto

skupine sporov vždy zamietnutím žiadosti o vydanie poverenia) s odstupom 442 dní od uplynutia
zákonnej lehoty, proti povinnej N. Z. (28C/241/2012) s odstupom 446 dní, proti povinnému U. J.
(28C/246/2012) s odstupom 65 dní, proti povinnému D. Ť. (28C/247/2012) s odstupom 87 dní, proti
povinnej D.Z. D. (28C/251/2012) s odstupom 91 dní, proti povinnému G. U. (28C/256/2012) s odstupom
109 dní, proti povinnej N. Z. (28C/257/2012) s odstupom 446 dní, proti povinnej Z. U. (28C/260/2012)
s odstupom 320 dní, proti povinnému J. Y. (28C/263/2012) s odstupom 248 dní, proti povinnému

M. H.M. (28C/266/2012) s odstupom 96 dní, proti povinnej D. H. (28C/267/2012) s odstupom 85
dní, proti povinnej L. L. (28C/268/2012) s odstupom 134 dní, proti povinnej D. D. (28C/269/2012) s
odstupom 343 dní, proti povinnému D. E. (28C/270/2012) s odstupom 480 dní, proti povinnému E.A. (28C/273/2012) s odstupom 476 dní a proti povinnému E. U. (28C/272/2012) s odstupom 202 dní).
Za nesprávne v úradnom postupe súdu v označených exekučných veciach (až na žaloby vo veciach
28C/257/2012, 28C/269/2012 a 28C/272/2012) žalobca považoval tiež i to, že súd pred rozhodnutím

o žiadosti o udelenie poverenia na vykonane exekúcie vôbec preskúmaval zákonnosť exekučných
titulov.Argumentáciažalobcuvtomtosmerebolazaloženánanázoreomožnostimeritórnehoprieskumu
rozhodcovských rozsudkov súdom len postupom a za podmienok podľa ust. § 40 a § 43 zák. č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní a naopak o nedostatku právomoci súdov, preskúmavať rozhodcovské
rozsudky v exekučnom konaní.

3. Obdobne v sporoch vedených pred tunajším súdom, pôvodne pod sp. zn. 28C/244/2012,
28C/248/2012, 28C/250/2012, 28C/252/2012, 28C/254/2012, 28C/255/2012, 28C/258/2012,
28C/261/2012, 28C/262/2012, 28C/264/2012 a 28C/271/2012 žalobca tvrdil, že exekučný súd nedodržal
zákonom určenú lehotu na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie; na
rozdielodpredchádzajúcejskupinyžalôb,všakvtýchtoexekučnýchveciachsúdpoverenienavykonanie
exekúcie udelil. Podľa tvrdenia žalobcu v exekučnej veci proti povinnému N. J. (28C/244/2012) súd

vydal poverenie na vykonanie exekúcie s odstupom viac ako 5 mesiacov od uplynutia zákonnej lehoty,
proti povinnému Z. D. (28C/248/2012) rovnako s odstupom viac ako 5 mesiacov, proti povinnému
G. Y. (28C/250/2012) s odstupom viac ako 6 mesiacov, proti povinnému D. Y. (28C/252/2012) s
odstupom 381 dní, proti povinnému Š. U. (28C/254/2012) s odstupom viac ako 5 mesiacov, proti
povinnej N. U. (28C/255/2012) s odstupom viac ako 8 mesiacov, proti povinnému G. Č. (28C/258/2012)

s odstupom viac ako 6 mesiacov, proti povinnému G. Š. (28C/261/2012) s odstupom viac ako 5
mesiacov, proti povinnému L. Š. (28C/262/2012) s odstupom viac ako 6 mesiacov, proti povinnému G.
L. (28C/264/2012) s odstupom viac ako 6 mesiacov a proti povinnej M. D. (28C/271/2012) s odstupom
341 dní.
4. Nakoniec v sporoch vedených pred tunajším súdom, pôvodne pod sp. zn. 28C/249/2012,

28C/253/2012, 28C/259/2012, 28C/265/2012 žalobca tvrdil, že škoda a nemajetková ujma mu vznikli
následkom nedodržania zákonom určenej lehoty 30 dní na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora exekučným súdom. V žiadnej z touto skupinou žalôb dotknutých exekučných vecí - proti
povinnému D. I. (28C/249/2012), J. I. ( 28C/253/2012), I. U. (28C/259/2012) a O. H. (28C/265/2012)
žalobca rozsah omeškania nekonkretizoval a v tejto otázke odkázal na obsah spisov, vedených súdom

v týchto exekučných veciach.
5. V prípade prvej skupiny žalôb (až na veci 28C/257/2012, 28C/269/2012 a 28C/272/2012) si žalobca
uplatnil náhradu škody v rozsahu v tom ktorom exekučnom konaní vymáhanej pohľadávky, tvrdiac,
že následkom nesprávneho úradného postupu už táto pohľadávka „...viac nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskoprávnom konaní, vedenom proti dlžníkovi...“

a „nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo
strany exekučného súdu. V prípade ostatných dvoch skupín žalôb ( tiež vo veciach 28C/257/2012,
28C/269/2012 a 28C/272/2012) podľa tvrdenia žalobcu vznikla mu majetková ujma tým, že v čase
od podania návrhu (žiadosti) až do rozhodnutia o ňom exekučným súdom vynaložil náklady na
správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, náklady na udržiavanie a

správu informačných systémov a náklady spojené tiež s administratívnym spracovaním textov urgencií
adresovaných exekučnému súdu. V každej žalobe žalobca tvrdil, že následkom nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu došlo k vzniku i nemajetkovej ujmy , podľa tvrdenia žalobcu tým, že márne
plynutie času ohrozilo jeho legitímne očakávania a vyvolalo riziká zániku povinného, „zmarenia účelu
konania pre stratu kontaktu s povinným“ a insolvencie povinného a tiež tým, že nesprávny úradný

postup exekučného súdu zasiahlo do jeho spoločnosti, ovplyvnilo jeho podnikateľské plánovanie a
rozhodovanie, viedlo uňho k strate dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci.
6. Žalobca tvrdil, že pred podaním žalôb na súde márne písomne požiadal žalovaného o predbežné
prerokovanie uplatnenej náhrady škody, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom tunajšieho
súdu. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca navrhol vykonať dôkaz písomnosťami, tvoriacimi obsah

jednotlivých exekučných spisov a obsah tiež spisu Ministerstva spravodlivosti SR vo veci predbežného
prerokovania uplatnených nárokov na náhradu škody. Vo vzťahu k základu uplatnených nárokov iné
dôkazy žalobca nepredložil ani neoznačil a neuplatnil ani iné prostriedky procesného útoku
7.Uznesenímzodňa10.10.2012súdvšetkyveci,takakosúuvedenévbodoch2až4odôvodneniaspojil
na spoločné konanie, v ktorom takto spojené veci prejednal a rozhodol o nich pod sp. zn. 28C/240/2012.

8. Žalovaný žiaden z uplatnených nárokov, a to ani len sčasti, neuznal. Na svoju obranu v
podstatnom poprel tiež skutkové tvrdenia žalovaného ohľadne dátumov podaní návrhov (žiadostí)
v jednotlivých exekučných konaniach, oneskoreným rozhodnutím o ktorých podľa žaloby vznikla
žalobcovi škoda a nemajetková ujma; v tejto súvislosti zároveň namietal i neunesenie dôkaznéhobremena žalobcom, argumentujúc pritom, že neuvedením spisových značiek exekučných konaní a len
označením ako dôkazného prostriedku exekučných spisov namiesto predloženia listinných dôkazov,
žalobca preniesol vlastnú dôkaznú povinnosť na súd. Žalovaný namietal ďalej nezrozumiteľnosť žaloby,

ktorá, podľa jeho názoru, svojim skutkovým opisom nedávala jednoznačnú odpoveď na otázku, či
škoda a nemajetková ujma mala vzniknúť žalobcovi len nesprávnym úradným postupom (prieťahmi a
prieskumom rozhodcovských rozsudkov) alebo i nezákonným rozhodnutím (o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie), ktoré sa v žalobách podľa tvrdenia žalovaného spomínalo
tiež. Žalovaný potvrdil, že žalobca mu dňa 23.4.2012 doručil žiadosti o predbežné prerokovanie nárokov,

namietal však, že k uplatneniu nárokov na súde došlo ešte pred uplynutím zákonnej 6 mesačnej lehoty
(27.9.2012), a preto žaloby boli podľa názoru žalovaného podané predčasne. K riadnemu prerokovaniu
nárokovna náhraduškodypredpodanímžalôbnedošlopodľatvrdeniažalovanéhotiežpreto,žežiadosti
o predbežné prerokovanie neboli úplné, pričom žalobca súčinnosť potrebnú pre doplnenie a preukázanie
rozhodujúcich skutočností, neposkytol. Z vecného hľadiska žalovaný pripustil, že v niektorých prípadoch
moholexekučnýsúdrozhodnúťonávrhunazmenusúdnehoexekútorapouplynutízákonnejlehoty,tvrdil

však, že so zmenou súdneho exekútora rozhodoval exekučný súd aj o trovách pôvodného exekútora,
k čomu, keďže bola potrebná jeho súčinnosť, pokiaľ ju súdny exekútor riadne neposkytol, o zmene
súdneho exekútora nebolo možné rozhodnúť včas z objektívnych dôvodov. Čo do lehoty na rozhodnutie
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie žalovaný vo svojej argumentácii poukázal a to,
že od 1.6.2011 výluka lehoty na exekučné konania vykonávané na podklade rozhodcovských rozsudkov

v nadväznosti na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku výslovne vyplývala zo znenia ust. § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku a že pokiaľ ide o skoršie obdobie, i keď podľa vtedajšieho ust. § 41 ods.
2 písm. d) Exekučného poriadku sa lehota 15 dní na rozhodnutie o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vzťahovala na vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, z
autentického výkladu Národnej rady SR v dôvodovej správe k novelizovanému zneniu tohto ustanovenia

je podľa názoru žalovaného zrejmé, že novelizáciou sa sledovalo len spresnenie použitej formulácie v
snahe vyhnúť sa mylným interpretáciám. Na takejto mylnej interpretácii je podľa žalovaného založený
názor žalobcu o jasnom zámere zákonodarcu pri formulácii ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku v znení do 1.6.2011 a cez to vylúčení aplikácie uvedeného ustanovenia na rozhodcovské
rozsudky. Vo vzťahu k obom lehotám (na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora i na

rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) žalovaný odmietol názor žalobcu o
prítomnostizbytočnéhoprieťahuvprípadekaždéhonedodržaniatýchtolehôtaupriamilpritompozornosť
i na závery Ústavného súdu SR v jeho rozhodnutí I. ÚS 16/02, podľa ktorých nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty samo o sebe neznamená prieťahy v konaní automaticky, ale že v každom jednotlivom
prípade je potrebné mimo určených lehôt zohľadniť i okolnosti danej veci. Naviac, podľa argumentácie

žalovaného, súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody, spôsobenej nesprávnym úradným postupom
súdu, spočívajúcim v prieťahu v konaní, nie je oprávnený riešiť otázku rýchlosti a efektívnosti takého
konania, ale preskúmavať ju môže iba Ústavný súd SR na základe ústavnej sťažnosti alebo predseda
súdu na podklade sťažnosti na prieťahy podľa ust. § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. Žalovaný v základe
poprel tiež skutkové tvrdenia žalobcu o vzniku škody, o vzniku nemajetkovej ujmy a o existencii príčinnej

súvislosti medzi prípadným nedodržaním určenej lehoty a nákladmi, ktoré podľa tvrdenia žalobcu
bol nútený vynaložiť (škodou) resp. stavom mysle následkom takéhoto omeškania (nemajetkovou
ujmou). Žalovaný rozporoval tiež i výšku uplatnených nárokov náhradu škody a nemajetkovej ujmy,
namietajúc v tejto súvislosti, že žalobca svoje tvrdenia v tomto smere nijak nepreukázal. Žalovaný
vecne odmietol tiež tvrdenie žalobcu, že samotné preskúmavanie rozhodcovských rozsudkov pred

rozhodnutím o žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na ich podklade, predstavovalo
nesprávny úradný postup. Žalovaný v tomto zmysle poukázal jednak na to, že povinnosť súdneho
prieskumu prijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľských vzťahoch i v exekučnom konaní a teda
správnosť zvoleného úradného postupu, bola už judikovaná okrem iných i Najvyšším súdom SR ( 5Cdo
291/2010), Ústavným súdom SR (IV. ÚS 60/2011-13) i Súdnym dvorom EÚ ( Asturcom C-40/08) a jednak

na to, že keďže tento postup vyústil do súdneho rozhodnutia, zodpovednosť za škodu by mohla za
splnenia ostatných podmienok zakladať len prípadná nezákonnosť takého rozhodnutia nie samotný
úradný postup takémuto rozhodnutiu predchádzajúci.

9. Žalobca v reakcii na takúto obranu žalovaného argumentoval, že z pohľadu ust. § 71 ods. 1 O.s.p.,

označením súdnych spisov, obsahujúcich písomnosti, na ktoré sa v žalobách odvoláva, svoju dôkaznú
povinnosť splnil; nesúhlasil pritom so žalovaným preceňovanou potrebou označenia spisových značiek
týchto súdnych konaní a akcentoval, že ostatné údaje o týchto konaniach, ktoré označil v žalobách, sú
spôsobilé odlíšiť každé konanie od iných aj bez údaja o spisovej značke. Žalobca ďalej nesúhlasil snázorom žalovaného o nemožnosti preskúmavať rýchlosť a efektívnosť súdneho konania v konaní o
náhrade škody spôsobenej prieťahom v tomto konaní a vyjadril pritom názor, že v konaní o náhrade
škody súd nerieši otázku porušenia základného práva, ktorú je oprávnený riešiť len Ústavný súd SR.

Žalobca ďalej argumentoval, že pri výklade právnych noriem je potrebné vychádzať z predpokladu, že
pokiaľ zákonodarca použije dva rozdielne pojmy, rozumie tým dve rozličné veci a nie z predpokladu
o možnej nepresnosti zákonodarcu, z ktorého vo svojom názore vychádza žalovaný. Poukázal pritom
na to, že rozhodcovské komisie pôsobili na základe § 207 Zákonníka práce a vyhl. č. 42/1975 Zb.
do 31.1.1991, že rozhodnutia týchto orgánov, vydané do toho času zostali zachované a predstavovali

exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku s tým, že naproti tomu rozsudky
rozhodcovských súdov boli exekučný titulom podľa písm. i) tohto zákona, považujúcim za exekučný titul
i iné vykonateľné rozhodnutia a schválené zmiery, ktorých výkon pripúšťa zákon. Žalobca nesúhlasil s
názorom žalovaného o možnosti, či povinnosti preskumávať rozhodcovské rozsudky v spotrebiteľských
sporoch v exekučnom konaní podľa európskeho práva či judikatúry a na podporu opačného názoru
predložil znalecký posudok č. 1/2013 doc. JUDr. D. H., PhD., znalca z odboru právne vzťahy k cudzine,

odvetvie Európske právo zo dňa 24.6.2013, v zmysle záveru ktorého záväzné ani nezáväzné pramene
práva Európskej únie, vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ nezakazuje, aby majetkové spory, v ktorých
zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v
rozhodcovskom konaní. Rozhodnutia (NS SR a ÚS SR), na ktoré v tejto súvislosti poukázal žalovaný,
podľa žalobcu, nakoľko neboli publikované postrádajú zásadný právny význam. Zdôraznil pritom, že

pokiaľ tieto rozhodnutia i pripustili možnosť prieskumu rozhodcovských rozsudkov v exekučnom konaní,
tento prieskum je obmedzený vnútroštátnou právnou úpravou, určujúcou pravidlá v rámci opravných
prostriedkov, v danom prípade už spomenutými ust. § 40 a § 43 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní a vyžaduje, podľa presvedčenia žalobcu, iniciovanie tohto postupu spotrebiteľom, možnosť
vyjadriť sa k tomuto postupu veriteľom i zisťovanie rozhodujúcich skutočností vykonaním dokazovania

zákonom ustanoveným procesným postupom. I v nedodržaní tohto postupu, vedúce k porušeniu zásady
rovnosti zbraní, žalobca videl v úradnom postupe exekučných súdov, nesprávnosť. Na podporu svojej
argumentácie v tomto smere žalobca odkázal tiež na závery Krajského súdu v Bratislave v uznesení
sp. zn. 18CoE/641/2011 zo dňa 30.11.2012. Žalobca nesúhlasil ani s názorom žalovaného o význame
podania žaloby pred uplynutím zákonnej lehoty na predbežné prerokovanie a dôvodil v tomto smere, že

podmienkou pre prejednanie a rozhodnutie o nároku na náhradu škody, spôsobenej pri výkone úradnej
moci je uplatnenie predbežného prejednania nie formálne predbežné prejednanie, k čomu vzhľadom
na postup žalovaného v tomto konaní, by i tak nedošlo. Žalobca v tejto súvislosti zároveň odmietol
námietku žalovaného, aby po podaní žiadosti o predbežné prejednanie neposkytol potrebnú súčinnosť
a tvrdil, že reagoval na každý podnet žalovaného obšírnym stanoviskom, v ktorom podrobne vysvetlil

všetky rozhodujúce skutočnosti. Naopak, žalovaný i napriek tomu, že to v vzájomnej korešpondencii
deklaroval, reálne kroky potrebné na prejednanie nároku, podľa tvrdenia žalobcu nevykonal. Žalobca
odmietol názor žalovaného o výlučnej pôsobnosti Ústavného súdu SR a predsedu súdu preskúmať
súdne konanie z hľadiska plynulosti a argumentoval, že pokiaľ má súd právomoc rozhodnúť o nároku
na náhradu škody, spôsobenej nesprávnym úradným postupom (tiež) iného súdu, musí mať oprávnenie

skúmať aj okolnosti s tým súvisiace včítane správnosti úradného postupu z hľadiska plynulosti konania
a zachovávania lehôt. Žalobca vo svojej argumentácii v tomto smere poukázal na ust. § 9 ods. 1 zák. č.
514/2003 Zb., ktorý za nesprávny úradný postup považuje tiež porušenie povinnosti urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v určenej lehoty a tiež zbytočný prieťah v konaní a zdôraznil potrebu rozlišovať medzi
týmito nesprávnosťami v úradnom postupe. K námietke žalovaného v smere nepreukázania vynaloženia

tvrdených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov,
náklady na udržiavanie a správu informačných systémov a náklady spojené tiež s administratívnym
spracovaním textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, žalobca uviedol, vo všeobecnosti, že
nemožno reálne predpokladať aby nesprávny úradný postup nemal na majetok a aktivity žalobcu vplyv
a v konkrétnosti tvrdil tiež, že pokiaľ sa v konkrétnom spise alebo u predsedu súdu nachádza sťažnosť

na postup súdu, urgencia, žiadosť o informáciu o stave konania, je nevyhnutné konštatovať, že niekto
toto podanie musel spracovať, vyhotoviť, vytlačiť, podpísať, zabezpečiť jeho doručenie súdu, čím je
podľa jeho názoru nepopierateľne vznik škody preukázaný. Naviac podľa jeho presvedčenia, uplatnený
nárok na náhradu škody spadá do skupiny nárokov, ustálenie výšky ktorých je spojené s nepomernými
ťažkosťami, čo podľa jeho názoru zakladá možnosť aplikáciou ust. § 136 O.s.p. určiť výšku náhrady

škody s použitím sudcovskej úvahy. Nakoniec žalobca vo svojej argumentácii v tomto smere tvrdil tiež,
že v každej z exekučnej veci mu bola spôsobená škoda nevyhnutne aspoň v minimálnej výške, ktorú
na základe jeho objednávky stanovil Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave znaleckým
posudkom č. 1/2014 zo dňa 17.1.2014, predloženým v inom konaní vedenom pred tunajším súdompod sp. zn. 36C/241/2012, na obsah ktorého žalobca v tomto spore odkázal. Podľa tohto znaleckého
posudku oneskoreným rozhodnutím súdu o udelení poverenia na vykonanie exekúcie mu mala byť v
každej z exekučných vecí spôsobená majetková škoda vo výške minimálne 30,76 Eur a oneskoreným

rozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora minimálne vo výške 31,68 Eur.

10. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (C.s.p.) ktorým
došlo k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30.6.2016 Občiansky súdny poriadok
(O.s.p.). V súlade s ust.§ 470 ods. 1 C.s.p. súd po účinnosti tohto zákona vo veci postupoval podľa

nového procesného predpisu pri zachovaní právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali dovtedy v
zmysleust.§470ods.2vetaprváC.s.p.Nakoľkoaniuplatneniesudcovskejkoncentrácieaaniuplatnenie
o ustanovení o popretí skutkových tvrdení nemohlo byť v danom prípade vzhľadom na okolnosti prípadu
v neprospech niektorej z procesných strán, súd v konaní po 1.7.2016 postupoval bez zohľadnenia
obmedzení vyplývajúcich pre skôr začaté konania z ust.§ 470 ods. 2 veta druhá C.s.p.

11. Na prejednanie veci samej súd nariadil pojednávanie (tiež) na deň 5.6.2017. Nakoľko riadne a včas
predvolaný zástupca sa pojednávania bez ospravedlnenia nezúčastnil, na tomto pojednávaní súd vec
prejednal a vo veci aj rozhodol v jeho neprítomnosti, postupom podľa ust. § 181 v spojení s ust. § 183
C.s.p.

12. Podľa ust. § 3 ods. 1 písm. a) a písm. d) zák. č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších zmien a
doplnkov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci (tiež) a) nezákonným
rozhodnutím, d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa ust. § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, nárok na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe,
ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred
predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku
(ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa ust. § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu
škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri
uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne

prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná
poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom
oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné
prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
Podľa ust. § 3 C.s.p., súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne

veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.
Podľa ust. § 10 ods. 1 veta prvá C.s.p., ak spor alebo vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej
republiky, súd konanie bezodkladne zastaví a spor alebo vec mu postúpi.

13. Medzi stranami nebola spornou a ako z nespornej súd postupom podľa ust. § 151 ods. 1 C.s.p.

vyšiel zo žalobcom tvrdenej skutočnosti, že pred začatím konania požiadal žalovaného o predbežné
prerokovanie posudzovaných nárokov, pričom strany sa vo svojich tvrdeniach zhodli tiež i na tom, že
k uspokojeniu týchto nárokov žalovaným ani len sčasti nedošlo. I keď je v tejto súvislosti pravdivým
tvrdenie žalovaného, že žalobca uplatnil nároky na súde ešte pred uplynutím zákonnej lehoty na ich
predbežné prerokovanie (23.10.2012), a teda, že žaloba bola dňa 27.9.2012 skutočne podaná, z

hľadiska právomoci súdu spor strán prejednať a rozhodnúť o ňom, predčasne. Je potrebné mať však na
zreteli zároveň, že k uplynutiu tejto lehoty došlo v krátkom čase po podaní žaloby, vylučujúcom vzhľadom
na povahu i mnohosť vecí a postup súdu v spore bezprostredne po jeho začatí, vyvodenie procesných
dôsledkov existencie prekážky konania. Podstatným je, že pre rozhodnutie je rozhodujúci stav veci čase
jeho vyhlásenia (§ 217 ods. 1 C.s.p.) a preto námietka žalovaného v uvedenom smere, bola už v čase

kedy ju uplatnil právne bezvýznamnou.

14. Podľa ust. § ods. 9 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2002, štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje ajporušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. (2) právo

na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom
spôsobená škoda.
Podľa ust. § 9 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za
nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup
alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b)
Ústavy Slovenskej republiky.(2) Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho

v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
15. Žalobca sa v spore domáhal náhrady škody a odškodnenia nemajetkovej ujmy, ktorá mu podľa opisu

rozhodujúcich skutočností v posudzovaných žalobách mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom
tunajšieho súdu v exekučných konaniach, a to jednak (v niektorých prípadoch) nedodržaním zákonom
stanovených lehôt na rozhodnutie o žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a o návrhu
na zmenu súdneho exekútora a jednak tiež (v niektorých prípadoch) i tým, že pred rozhodnutím
o žiadostiach na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd vecne preskúmaval rozhodcovské

rozsudky, na podklade ktorých sa exekúcia mala viesť.

16. I keď k nesprávnemu úradnému postupu a k vzniku škody či nemajetkovej ujmy podľa tvrdenia
žalobcu malo dôjsť v každom z posudzovaných prípadoch do 1.1.2013, kedy nadobudol účinnosť zák.
č. 412/2012 Z. z., ktorým došlo k novelizácii zák. č. 514/2003 Z. z. v časti vymedzujúcej pojem

nesprávneho úradného postupu (§ 9), z dôvodovej správy k tomuto zákonu podľa posúdenia súdu
jasne a nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že zákonodarcom touto novelou sledovaným cieľom bolo
precizovať už skoršiu úpravu výslovným určením toho, že v kontexte inými zákonmi a právom EÚ
vymedzenej kompetencie iných orgánov preskúmať správnosť postupu súdu či zákonného sudcu z
hľadiska dodržania zákonom určenej lehoty či plynulosti konania ( predovšetkým tiež Ústavného súdu

SR podľa ust. § 49 a nasl. zák. č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov a predsedov
všeobecných súdov podľa ust. § 62 a nasl. zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a
doplnkov), právomoc posudzovať nesprávnosť úradného postupu súdu z hľadiska dodržania zákonom
ustanovenejlehotypreurobenieprocesnéhoúkonualeboprevydanierozhodnutia, zhľadiskanečinnosti
čiprítomnostizbytočnýchprieťahovvkonaní,zásadnenepatríaanipodľaskoršejúpravynepatrilainému

súdu. Pre záver o nesprávnom úradnom postupe tunajšieho súdu tak nepostačuje skutkové zistenie,
že v konkrétnom prípade súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
určenej lehote, alebo aby nerešpektoval lehotu určenú zákonom pre rozhodnutie o návrhu na zmenu
súdneho exekútora, alebo aby bol kratšie alebo dlhšie obdobie nečinný, ale vyžaduje sa, aby porušenie
takejto lehoty, nečinnosť alebo zbytočný prieťah konštatoval na to zmocnený orgán. Žalobca v žiadnom

z posudzovaných prípadoch netvrdil a ani súd z dotknutých exekučných spisov nezistil, aby Ústavný
súd SR, predseda Okresného súdu Košice II, disciplinárny súd alebo Európsky súd pre ľudské práva
tunajšiemu súdu či zákonným sudcom v posudzovaných exekučných konaniach vytkol nedodržanie
lehoty, nečinnosť či prieťah. Za týchto okolností súd pre záver o nesprávnom úradnom postupe
exekučného súdu následkom nedodržania zákonných lehôt, nečinnosti alebo zbytočných prieťahov

nemal podklad a už len z toho dôvodu, keďže sám nebol oprávnený posudzovať správnosť úradného
postupu z tohto hľadiska, žalobám, smerujúcim k náhrade škody či k odškodneniu nemajetkovej ujmy,
spôsobených oneskoreným postupom, nemohol vyhovieť.17. Len pre úplnosť súd považuje za potrebné poznamenať ďalšie dve podstatné skutočnosti. Po prvé,
k postupu súdu v jednotlivých exekučných konaniach v kontexte tvrdení žalobcu o nedodržaní zákonom
určených lehôt pri rozhodovaní o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a o návrhoch

na zmenu súdneho exekútora, súd upriamuje pozornosť na to, že z exekučných spisov vyplýva, že
informácie žalobcu ohľadne dátumov urobenia jeho procesných návrhov a čase, kedy o týchto návrhoch
rozhodol exekučný súd sa v drvivej väčšine prípadov rozchádzajú so skutočnosťou; nejedná sa pritom
lenonepatrnénepresnostialezásadnéodlišnosti(napríkladvžalobevoveci28C/264/2012tvrdížalobca
omeškanie viac ako 6 mesiacov pritom k udeleniu poverenia došlo na tretí deň od doručenia žiadosti,

v žalobe vo veci 28C/255/2012 tvrdí žalobca 8 mesačné omeškanie, pritom k udeleniu poverenia došlo
na desiaty deň od doručenia žiadosti, v žalobe vo veci 28C/246/2012 tvrdí žalobca omeškanie 65
dní, pritom k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia došlo na štvrtý deň od doručenia žiadosti).
Vo väčšine posudzovaných prípadov pritom, ako už bolo príkladom spomenuté, lehota, určená pre
rozhodnutie zákonom dokonca bola naproti tvrdeniu žalobcu dodržaná, čo v kontexte z rozhodovacej
činnosti získanej vedomosti o opakovanosti takéhoto postupu žalobcu v úvahe súdu evokuje pochybnosť

o žalobcom skutočne sledovanom ciele jeho žalôb. Na druhom mieste súd akcentuje nesprávnosť
právneho názoru žalobcu o viazanosti lehotou v prípade rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, založeného na formulácii ust. § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku do 1.6.2011 a na interpretácii tohto ustanovenia, založenej
na predpoklade o zákonodárcom zámernom použití termínu „rozhodcovská komisia“ a na potrebe

dôsledného rozlišovania rozhodnutí tohto subjektu od rozhodnutí, vydaných rozhodcovskými súdmi. V
tejto právnej otázke sa súd stotožnil s argumentáciou žalovaného podľa ktorej je formulácia dotknutého
ustanovenia len výsledkom legislatívnej nepresnosti pričom napriek použitému výrazu rozhodcovské
komisie exekučným titulom podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom
do 1.6.2011 boli tiež rozhodnutia rozhodcovských súdov, na ktoré sa tak vzťahovala výluka 15 dňovej

lehoty na rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia upravená v ust. § 44 ods. Exekučného poriadku.
Táto skutočnosť i z pohľadu súdu presvedčivo vyplýva z dôvodovej správy k zákonu, ktorým došlo
s účinnosťou od 1.6.2011 k novelizácii dotknutého ustanovenia, podľa ktorej zmenou zákonodárca
sledoval len precizovanie v záujme odstránenia interpretačnej rôznosti.

18. Za správnu naproti žalobcovi považoval súd tiež argumentáciu žalovaného o právnej povinnosti
exekučnýchsúdovpreskúmavaťzákonnosťexekučnýchtitulov,medziinýmiirozsudkovrozhodcovských
súdov. Výstižne v rámci svojej obrany v tomto zmysle žalovaný poukázal na judikovanie tejto otázky
v prospech ním prezentovaného názoru i Najvyšším súdom SR ( 5Cdo 291/2010), Ústavným súdom
SR (IV. ÚS 60/2011-13) i Súdnym dvorom EÚ ( Asturcom C-40/08). V právnom prostredí Slovenskej

republiky sa závery vyplývajúce i z týchto rozhodnutí všeobecne prijali a stali sa súčasťou už ustálenej
súdnej praxe, pričom súdu nie je známe, aby vyššia súdna autorita v tejto otázke rozhodla inak.
Ako z takých súd z tohto právneho záveru vyšiel a právne uzavrel, že preskúmaním rozhodcovských
rozsudkov sa tunajší súd nesprávneho úradného postupu nedopustil. Čo je ešte podstatnejšie, ani v
prípade odlišného záveru, a teda pokiaľ by sme teoreticky pripustili, že preskúmaním rozhodcovských

rozsudkov exekučný súd pochybil, by súd nemohol žalobcovi priznať náhradu škody či nemajetkovej
ujmy tým spôsobenú preto, že tento postup vyústil priamo do rozhodnutia, vecnú správnosť ktorého
i z hľadiska jemu predchádzajúceho postupu (včítane žalobcom namietanej iniciatívy povinného,
vyjadrovacej procedúry a dokazovania ) mohlo žalovaný napadnúť opravným prostriedkom. Z pohľadu
týchto odlišností jedná sa o rozhodovaciu činnosť nie úradný postup, zodpovednosť za prípadnú

nezákonnosť ktorej v rámci rozhodnutia zákon viaže na odlišné podmienky, ktoré však žalobca netvrdil.

20. Riadiac sa týmito úvahami súd uzavrel, že k žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu
zo strany Okresného súdu Košice II v žalobcom označených konaniach v žalobe uvedeným spôsobom
nedošlo, tým nedošlo k naplneniu jednej zo základných podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a tak aj bez potreby skúmania ostatných podmienok pre vznik
tejto zodpovednosti (škody a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou), súd
žalobu v celom jej rozsahu, zamietol.

21. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 C.s.p., pričom plne úspešnému žalobcovi s

použitím ust. § 255 ods. 1 C.s.p. priznal nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania.
V súlade s ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.22.. Žalobca písomným podaním, doručeným dňa 5.3.2015 navrhol prerušiť konanie do času
rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho sťažnosti, ktorú podala proti právoplatnému rozhodnutiu
Krajského súdu v Košiciach o nevylúčení z prejednania a rozhodovania veci zákonného sudcu.

23. Podľa ust. § 162 ods. 1 C.s.p., súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky
na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky
(ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania

pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika
viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu
spravodlivosti. Podľa ust. § 164 C.s.p. Ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.

24. Nakoľko konanie o sťažnosti strany sporu pred Ústavným súdom SR nespadá do rámca žiadneho
z prípadov, pre ktoré súd konanie musí či môže prerušiť podľa citovaných ust. § 162 ods. 1 a § 164
C.s.p., neboli tu podľa posúdenia súdu dané zákonné predpoklady pre vyhovenie návrhu žalovanej na
prerušenie konania. Súd v tejto súvislosti poznamenáva, že Ústavný súd v konaní o sťažnosti skúma
ústavnú konformitu postupu a rozhodnutia, nerozhoduje však vo veci samej a tak meritórne nerieši ani

otázky, ktoré by mohli mať pre toto konanie význam. Nakoľko súd návrh na prerušenie konania zamietol,
rozhodol o ňom podľa ust. § 162 ods. 3 C.s.p. spolu s rozhodnutím vo veci samej.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1 C.s.p.),
ktoré môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.) v lehote 15 dní od

jeho doručenia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 C.s.p.)

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ
domáha (§ 363 C.s.p.) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 C.s.p.)

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť
a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 2, 3 C.s.p.).
Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ak
povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie (§ 38 ods. 2 Exekučného poriadku).