Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 21, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/525/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214200581
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214200581.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a sudkýň JUDr.
Evy Behranovej a Mgr. Renáty Gavalcovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO:
35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, právne zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti žalovanému: L. I., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX B.
č. X, o zaplatenie 79,26 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Dunajská Streda č.k. 7C/155/2014-61 zo dňa 5. mája 2015 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu o zaplatenie 79,26 eura s príslušenstvom
zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva. Svoje

rozhodnutie odôvodnil zistením, že predmetom sporu je úhrada istiny 79,36 eura s príslušenstvom na
tom základe, že zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 26.04.2006 právny predchodca žalobcu poskytol
žalovanému úver v sume 975,90 eura, ktorý mal splácať v mesačných splátkach po 26,42 eura s
konečnou splatnosťou úveru dňom 20.04.2011. Po postúpení pohľadávky pôvodného dodávateľa -
Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava listom zo dňa 20.12.2013 žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť
úveru s poukazom na to, že celkový dlh predstavuje 1.459,73 eura a žalovaný ho má uhradiť najneskôr

do 04.01.2014. V danom prípade súd prvej inštancie konštatoval, že ide o spotrebiteľský vzťah, preto
je vec potrebné posúdiť podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy (§ 2 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1), ustanovení Občianskeho zákonníka - zákona č.
40/1964 Zb. v znení od 01.01.2008 (§ 52 ods. 1, § 879j, § 54 ods. 1, § 524 ods. 1, 2, § 100, § 101, § 103,
§ 517, § 544 a nasl.), Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. - § 5b a dospel k záveru, že žaloba
niejedôvodná.Malpreukázané,žeprávnypredchodcažalobcuposkytolžalovanémunazákladezmluvy

o splátkovom úvere zo dňa 26.04.2006 úver v sume 975,90 eura, pričom zo špecifikácie pohľadávky
žalobcu zo dňa 13.11.2014 vyplýva, že žalovaný uhradil žalobcovi 997,81 eura, teda viac finančných
prostriedkov, ako mu bolo poskytnutých. Zo špecifikácie pohľadávky (č.l. 42 spisu) ďalej vyplýva, že
posledná úhrada bola dňa 23.06.2010, ďalšia splátka bola splatná dňa 20.07.2010 pre nesplnenie ktorej
sa dostal žalovaný do omeškania. Dátum splatnosti prvej neuhradenej splátky bol 20.07.2010, takže
najneskôr vtedy začala plynúť trojročná premlčacia doba a uplynula dňa 20.07.2013, žaloba bola podaná

dňa 22.01.2014 a preto súd považuje nárok žalobcu za premlčaný. O trovách konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 OSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Argumentoval, že úverová zmluva
bola uzavretá dňa 26.04.2006, pričom v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 OZ
len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na

zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku.
Preto sa ustanovenie § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka nevzťahovalo na predmetnú zmluvu. Týmitoustanoveniami sa totiž nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť
právnych úkonov vzniknutých pred 01.01.2008. Preto ak bola pred dňom 01.01.2008 uzavretá zmluva o
úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom, tak v danom prípade nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred

01.01.2008 posudzovať podľa § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere
uzavretej pred 01.01.2008 sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu
účastníkov. Preto súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce
sa premlčacej doby, keďže ide o zmluvu o úvere a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek
tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ, preto je nutné posúdiť predmetný záväzkový vzťah

v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. Správnosť aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka
na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere opätovne potvrdil aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí
zo dňa 24.03.2015 pod sp. zn. 7 M Cdo 9/2014, keď Najvyšší súd zrušil rozhodnutie súdu prvej
inštancie i súdu odvolacieho, pretože nesprávne aplikovali na predmetný zmluvný vzťah Občiansky
zákonník. Poukázal na ustanovenie § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka, na to, že premlčacia doba za
každé čiastkové plnenie plynie samostatne až do konečnej splatnosti úveru. V tejto súvislosti poukázal

na nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko v odôvodnení sa poukazuje na list zo dňa
20.12.2013, ktorým mal žalobca podľa názoru súdu vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. V konaní však
bolo preukázané, že žalobca listom zo dňa 16.10.2012 (nie teda 20.12.2013 ako nesprávne uvádza
súd) vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Pritom zo zmluvy o splátkovom úvere vyplýva konečná
splatnosť úveru dňa 20.04.2011 a teda už nemohlo dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru,

keďže splatnosť úveru skončila. Žalobca nemohol vyhlasovať mimoriadnu splatnosť, nakoľko všetky
splátky úveru už splatnými boli. Preto nemohla začať plynúť premlčacia doba od prvej neuhradenej
splátky (20.07.2010), nakoľko v zmysle § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka premlčacia doba začala
v uvedenom prípade plynúť až uplynutím konečnej splatnosti úveru, t.j. od 21.04.2011. Poukázal na
viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (4 Obo 54/2007, 2 M Cdo 3/2011, 6 M

Cdo 4/2012), kde sa konštatuje, že pokiaľ ide o vzťahy zo zmluvy o úvere, je potrebné tieto posúdiť
podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Poukázal tiež na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov
zaoberajúcich sa obdobným právnym problémom a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa v zmysle § 220 OSP zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie, alternatívne aby toto
rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril, samostatný odvolací návrh nepodal.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej
len „CSP“)), postupujúc podľa § 470 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1

CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 44 ods. 2
Exekučného poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti(§ 127 a § 363
CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa

procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), pritom viazaný skutkovým stavom tak, ako
ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP á contrario) a dospel k záveru, že odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
nie je možné potvrdiť ani zmeniť. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0
(§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

5. Zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), účinným od 1.7.2016, bol zrušený
doterajší procesný predpis o konaní pred súdom - zákon č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok,
pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti

tohto zákona, zostávajú zachované. Preto je ho v zmysle § 470 ods. 1 CSP potrebné aplikovať aj na
toto konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 7C/155/2014
je nárok žalobcu voči žalovanému o zaplatenie 79,26 eura s príslušenstvom.

7. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší len ak c) súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.8. Pri aplikácii citovaného zákonného ustanovenia pôjde o prípady, keď súd prvej inštancie pochybil
tak, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy a doplnenie

dokazovania odvolacím súdom nie je účelné. Tu je potrebné konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je nejasné, rozporuplné, nekonzistentné a vzájomne si odporujúce, ktoré nevychádza zo
žaloby, obsahu spisu a z predložených dôkazov. Rozhodovacia činnosť Ústavného súdu kladie dôraz
na dostatočné a relevantné dôvody rozhodnutia súdu, ktoré sa týkajú ako skutkovej, tak i právnej
stránky rozhodnutia (napr. III.ÚS 328/05, III.ÚS 116/06, III.ÚS 107/07). Rozhodnutie súdu musí byť

konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Autoritatívna povaha rozhodovacej
činnosti zakladá pre súdy zodpovednosť v zmysle požiadavky náležitého výkladu z hľadiska odbornosti,
ktorá však nesmie ísť na úkor všeobecnej zrozumiteľnosti a jednoznačnosti vysloveného právneho
názoru. Uvedené kritériá v danom prípade nie sú v rozsudku súdu prvej inštancie poznateľne naplnené.

9. Súd prvej inštancie sa v prejednávanom prípade opomenul dôsledne zamerať predovšetkým na to,

čo je predmetnom sporu. Predmetom sporu je nárok žalobcu vyplývajúci zo zmluvy o úvere zo dňa
26.04.2006 (zmluva o splátkovom úvere uzavretá účastníkmi dňa 26.04.2006 spolu s dodatkom č. 1
zo 14.02.2008), na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver 29.400,- Sk s úrokovou sadzbou
17,7% so splátkou 796,- Sk mesačne, s počtom splátok 60 s konečnou splatnosťou úveru 20.04.2011
a s uvedením ročnej percentuálnej miery nákladov 10,19%). Uvedený zmluvný vzťah medzi účastníkmi

potom trval od 26.04.2006 do 01.04.2011, kedy došlo k uplynutiu doby konečnej splatnosti úveru.
Žalobca si v konaní pritom uplatňuje celkom tri splátky úveru od 20.02.2011 do 20.04.2011 v sume
79,26 eura a nárok na súde si uplatnil dňa 22.01.2014. Pokiaľ aj žalobca uvádzal v písomnostiach rôzne
výšky pohľadávky, ktorú žalovaný neuhradil, v konaní je možné rozhodnúť len o tom nároku, ktorý si v
predmetnom spore uplatňuje, teda tri posledné splátky úveru za situácie, že mimoriadna splatnosť úveru

vyhlásená nebola a úver skončil uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý, t.j. do 20.04.2011.

10. Predmetnú úverovú zmluvu zo dňa 26.04.2006 je potrebné posudzovať aj v zmysle príslušných
ustanovení Obch. z. (§ 497 a nasl.), keďže ide o tzv. absolútny obchod a zároveň je nepochybné,
že právna predchodkyňa žalobkyne v zmluvnom vzťahu vystupovala ako dodávateľ a žalovaný ako

spotrebiteľ, pretože na rozdiel od dodávateľa nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
podnikateľskej činnosti.

11. Podľa znenia § 52 ods. 1 OZ účinného v čase od 01.04.2004 do 31.12.2007, t.j. v období, kedy
došlo k uzavretiu predmetnej zmluvy, nespadala úverová zmluva upravená v Obch. z. výslovne pod

definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 OZ (keď podľa vtedajšieho znenia spotrebiteľskými
zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto
zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane
spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na
uzavretie zmluvy), a tak by pri čisto gramatickom výklade tohto ustanovenia bolo možné dospieť k

záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv a teda aj ochrana spotrebiteľa má svoje miesto len u zmlúv
zaradených v ôsmej časti OZ, ktorý výklad však nemožno považovať za správny pre jeho
zjednodušenosť a opomenutie dôležitého faktu a síce, že táto úprava je implementáciou smerníc
Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým bol novelizovaný OZ, bola prebratá
smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a

práve túto smernicu je nutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku
upravujúcim režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice, jej účelom je aproximovať
zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok
v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, pričom spotrebiteľská
zmluva je tu definovaná ako zmluva uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom a

takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 OZ účinné do 31.12.2007.

12. Smernica č. 93/13/EHS neurčila zmluvné typy, ktoré môžu mať povahu spotrebiteľskej zmluvy a
tak sa spotrebiteľskou zmluvou stáva každá (či už zákonom upravená alebo nepomenovaná) zmluva
za predpokladu, že vykazuje znaky určené touto smernicou. Preto ust. § 52 a nasl. OZ v znení

do 31.12.2007 nemá taxatívny charakter a takto treba potom rozumieť spotrebiteľskou aj predmetnú
úverovú zmluvu bez ohľadu na jej povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ak vezmeme
do úvahy jednak charakter účastníkov tejto zmluvy a jednak to, že ide o typickú formulárovú zmluvu,
keď spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvných podmienok. Je preto potrebné na tentoprávny vzťah aplikovať § 52 a nasl. OZ týkajúci sa ochrany spotrebiteľa a príslušné ustanovenia ZoSÚ.
Ustanovenie § 54 ods. 1 prvá veta OZ pritom obsahuje príkaz aplikovať ustanovenia OZ na práva a
povinnosti spotrebiteľa, pokiaľ sú pre neho priaznivejšie ako príslušné ustanovenia Obch. z., čím toto

ustanovenie predstavuje korektív pre použitie ustanovení Obch. z., a to aj napriek charakteru úverovej
zmluvy ako absolútneho obchodu.

13. Preto nemôže obstáť argumentácia žalobcu, že až ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka
účinným odo dňa 01.01.2008 možno na obdobné vzťahy použiť normy spotrebiteľského práva, nakoľko

aj pred účinnosťou tohto ustanovenia boli v právnom poriadku Slovenskej republiky zakotvené
právnenormytýkajúcesaspotrebiteľov,napríkladzákonč.258/2001Z.z. ospotrebiteľskýchúveroch,
ktorý definuje pojmy spotrebiteľ, spotrebiteľský úver, veriteľ v rámci spotrebiteľského vzťahu. Ochranu
spotrebiteľovi v tejto súvislosti zaručovalo znenie § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že

sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje. Podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté
podľa osobitného predpisu, sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu. Z uvedeného ustanovenia
zreteľne vyplýva priama aplikovateľnosť ustanovení Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31.12.2007.

14. Za účelom odstránenia akýchkoľvek pochybností zákonodarca prijatím zákona č. 102/2014 Z. z.
novelizoval OZ a explicitne ustanovil v § 52 ods. 2 pravidlo, podľa ktorého na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva, čím nesporne potvrdzuje, že právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa

musí použiť aj na zmluvy, ktoré sú u nás upravené obchodným právom, keďže smernice EÚ kladú štátom
explicitnú povinnosť zabezpečiť, aby sa ochranné opatrenia na ochranu práv spotrebiteľa neobchádzali.

15. Súd prvej inštancie opomenul zistiť a ustáliť, čo je predmetom tohto sporu, za ktoré obdobie žalobca
uplatňuje svoju pohľadávku, neoboznámil sa s relevantnými dôkazmi, predloženými v konaní žalobcom

o tom, za ktoré obdobie jeho pohľadávka vznikla a v dôsledku uvedeného, že nevykonal potrebné
dokazovanie zamerané na zistenie nároku žalobcu a preto aj nárok žalobcu nesprávne právne posúdil.

16. Nesprávne právne posúdenie znamená, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, a
preto nevykonal dôkazy, ktoré boli navrhované. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl

súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý
mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

17. V konaní je podľa názoru odvolacieho súdu významné to, že doba trvania úverovej zmluvy medzi

účastníkmi skončila, preto neprichádza do úvahy zohľadnenie vyhlásenia o predčasnej splatnosti úveru
vykonané po zániku zmluvy(porovnaj č.l. 32 ale aj č.l. 49 spisu), keďže je úplne bez právneho významu
to, či k nemu došlo alebo nie, pretože doba trvania zmluvy skončila a žalobca si v konaní
uplatňuje posledné 3 splátky úveru.

18. Súd prvej inštancie nárok žalobcu pre premlčanie jeho práva zamietol, keď vychádzal z toho, kedy
bola posledná uhrádza vykonaná žalovaným a nie z toho, za ktoré obdobie žalobca v
skutočnosti nároku uplatňuje. Takéto počítanie lehoty nemá oporu v obsahu spisu, ani v právnej úprave.
V konaní je významné to, aký nárok žalobca uplatnil, kedy mohol toto právo uplatniť na súde po prvý
raz, kedy začala u neho plynúť premlčacia doba a nie to, kedy žalovaný poskytol poslednú úhradu,

pretože žalobca práve na ňu neviaže svoj nárok uplatnený v tomto konaní.

19. S poukazom na uvedené potom možno uzavrieť, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
predmetnú vec, pričom nevykonal dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie o veci, keď je jednoznačne
neúčelné, aby dokazovanie v danej veci vykonával odvolací súd a tým nahrádzal činnosť súdu prvej

inštancie.20. Odvolací súd po splnení všetkých zákonných podmienok § 389 ods. 1 písm. c) CSP
preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a podľa § 391 ods. 1 vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

21. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný, opätovne vec prejednať, v potrebnom rozsahu vykonať dokazovanie,
výsledky celého konania potom náležite zhodnotiť a až potom o veci rozhodnúť.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal

za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).