Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 26, 2015

Súd: Okresný súd Bratislava IV
Spisová značka: 40C/77/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413206636
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Kubiš
ECLI: ECLI:SK:OSBA4:2015:1413206636.11

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava IV samosudcom JUDr. Michalom Kubišom v právnej veci žalobcu: W. Q., trvale
bytom B. XXX/XX, 900 28 Ivanka pri Dunaji, zastúpený JUDr. Marekom Doktorom, advokátom so sídlom
Piaristická 273/21, 911 01 Trenčín, IČO: 42 151 082, proti žalovanému: K. A., trvale bytom Bratislava -
Karlova Ves, zastúpený Advokátska kancelária Kucek & Partners, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 12, 811
08 Bratislava, IČO: 36 865 192, o zaplatenie 81 369,14 eura s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 81 369,14 eura spolu s úrokmi z omeškania vo výške
9 % ročne zo sumy 80 413,- eur od 01.11.2010 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania pozostávajúcu z náhrady súdneho
poplatku za žalobu vo výške 4 882,- eur a z náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 4 969,31 eura

do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám právneho zástupcu žalobcu JUDr. Marek Doktor,
advokát so sídlom Piaristická 273/21, Trenčín.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 81 369,14 eura a úrokov z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 80 413,- eur od 01.09.2010 do zaplatenia. Na odôvodnenie žaloby uviedol,
že na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 30.06.2010 poskytol žalovanému pôžičku vo výške 80 413,-

eur. Žalovaný prevzal celú požičanú sumu pri podpise zmluvy, čo svojím podpisom na zmluve potvrdil
a zaviazal sa celú požičanú sumu spolu s úrokom vrátiť najneskôr do 31.08.2010. Dohodnutý úrok 7 %
ročne od 30.06.2010 do 31.08.2010 predstavuje sumu 956,14 eura. Keďže žalovaný pôžičku v lehote
splatnosti nevrátil, žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania z požičanej sumy v zákonnej výške.

Súd vydal vo veci platobný rozkaz č.k. 30Ro/1041/2013-21 zo dňa 09.10.2013, proti ktorému podal

žalovaný včas odpor s odôvodnením, že si nie je vedomý žiadnej zmluvy o pôžičke zo dňa 30.06.2010,
na tejto zmluve nie sú jeho pravdivé údaje a v žiadnom prípade to nie je jeho podpis a nikdy takúto
zmluvu o pôžičke nepodpísal.

V ďalšom priebehu konania žalovaný tvrdil, že k odovzdaniu peňazí nikdy nedošlo, žiadne peniaze od
žalobcuneprevzal,atedanedošloanikzmluveopôžičke,ktoráje reálnymkontraktom.Namietolpravosť

listiny označenej ako zmluva o pôžičke, ako aj pravdivosť údajov v nej uvádzaných. Uviedol, že prvá
strana zmluvy bola vymenená, navyše číslo jeho občianskeho preukazu uvedené na prvej strane zmluvy
je neaktuálne, keď k jeho zmene došlo rok predtým. Poukázal tiež na to, že až do doručenia platobného
rozkazu nemal o uplatnenom nároku žiadnu vedomosť, nikdy uplatnený nárok neuznal ani sa nezaviazal
na jeho zaplatenie, pričom žalobca ho na vrátenie peňazí nevyzýval.Uznesenímč.k.40C/77/2014-181zodňa17.04.2015právoplatnýmdňa13.05.2015súdzastavilkonanie
v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 80 413,- eur od 01.09.2010 do
31.10.2010, a to vzhľadom na späťvzatie žaloby v tejto časti zo strany žalobcu.

Súd vykonal vo veci dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav:

Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 30.06.2010, ktorú žalobca priložil k žalobe (č.l. 4-5 spisu, originál v prílohovej
obálke na č.l. 75 spisu, ďalej len "zmluva 1") súd zistil, že ako veriteľ je v nej uvedený žalobca a ako

dlžník žalovaný s číslom OP: B. XXX XXX. Podľa čl. I. veriteľ dnešného dňa dlžníkovi požičiava sumu
80 413,- eur. Požičaná suma bola odovzdaná dlžníkovi v hotovosti pri podpise tejto zmluvy. Podpisom
na tejto zmluve dlžník potvrdzuje prevzatie celej požičanej sumy. Podľa čl. II. bod 1. zmluvné strany
sa dohodli, že veriteľ poskytuje dlžníkovi pôžičku odplatne, s pevne dohodnutým úrokom vo výške 7
% ročne z požičanej sumy pri dodržaní termínu splatnosti podľa tejto zmluvy. Podľa čl. II. bod 2. ak v
lehote splatnosti dlžník pôžičku nesplatí, zmluvné strany sa dohodli na úroku z omeškania vo výške 36

% ročne z omeškanej sumy, počnúc prvým dňom omeškania. Podľa čl. III. bod 1. dlžník sa zaväzuje
požičanú sumu prevzatú spôsobom dohodnutým v čl. I. tejto zmluvy vrátiť spolu s úrokom najneskôr do
31.08.2010 v celosti. Podľa čl. IV. bod 1. na zabezpečenie záväzku z tejto zmluvy o pôžičke sa dohodli
zmluvné strany na spísaní notárskej zápisnice, v ktorej dlžník uzná svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke vo
výške 80 413,- eur spolu so 7 % úrokom ročne počítaným od poukázania požičanej sumy do 31.10.2010

a 36 % úrokom z omeškania ročne od 01.09.2010 do zaplatenia a ktorá bude obsahovať právny záväzok
vyplývajúci dlžníkovi z tejto zmluvy a súhlas dlžníka s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. V prípade,
že nedôjde k jej spísaniu do 7 dní, dlh z pôžičky sa stane ihneď splatným. Zmluva je obsiahnutá na
dvoch stranách, pričom na druhej strane je podpísaná obidvomi zmluvnými stranami.

Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 30.06.2010, ktorú žalobca predložil na pojednávaní konanom dňa
23.01.2015 (originál v prílohovej obálke na č.l. 153 spisu, ďalej len "zmluva 2")) súd zistil, že ako veriteľ
je v nej uvedený žalobca a ako dlžník žalovaný s číslom Y.: Z. XXXXXX. Články I. a II. sú totožné
ako v prípade zmluvy 1. Podľa čl. III. bod 1. dlžník sa zaväzuje požičanú sumu prevzatú spôsobom
dohodnutým v čl. I. tejto zmluvy vrátiť spolu s úrokom najneskôr do 31.10.2010 v celosti. Podľa čl. IV. bod

1. na zabezpečenie záväzku z tejto zmluvy o pôžičke sa dohodli zmluvné strany na spísaní notárskej
zápisnice, v ktorej dlžník uzná svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke vo výške 80 413,- eur spolu so 7 %
úrokom ročne počítaným od poukázania požičanej sumy do 31.10.2010 a 36 % úrokom z omeškania
ročne od 01.11.2010 do zaplatenia a ktorá bude obsahovať právny záväzok vyplývajúci dlžníkovi z tejto
zmluvy a súhlas dlžníka s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. V prípade, že nedôjde k jej spísaniu do

17 dní, dlh z pôžičky sa stane ihneď splatným. Zmluva je obsiahnutá na dvoch stranách, pričom na prvej
aj druhej strane je podpísaná obidvomi zmluvnými stranami.

Výsluchom žalobcu súd zistil, že so žalovaným sa spoznal v roku 2006, žalobca podnikal v stavebnej
oblasti a žalovaný v oblasti realít, teda sa zaoberal skupovaním pozemkov a ich predajom V roku

2007 založil spolu so žalovaným spoločnosť Jubin-invest, ktorej činnosť bola zameraná rovnako na
skupovanie pozemkov a ich následný predaj. Tento podnikateľský zámer sa však nerealizoval, činnosť
spoločnosti bola umŕtvená a v roku 2011 žalobca z tejto spoločnosti odišiel. V roku 2010, keď žalovaný
riešil nejaké pozemky, prišiel za žalobcom do jeho spoločnosti Techmontstav s tým, že si potrebuje
požičať peniaze pre svoj podnikateľský zámer. Žalobca pripravil zmluvu, ktorú žalovaný pred ním

podpísal. Pri tomto úkone nebol nikto iný prítomný, o pôžičke však vedela partnerka žalovaného p.
V.. Táto žalobcu stále upokojovala, že žalovaný rieši nejaké stavebné pozemky, že potom peniaze
vráti, k čomu však nedošlo. Neskôr p. V. zomrela a nakoľko žalovaný napriek sľubom peniaze stále
nevracal, tak sa žalobca rozhodol podať žalobu. Ešte pred tým však žalovaného ústne žiadal o vrátenie
pôžičky. Žalobca tiež uviedol, že žalovanému už v minulosti viackrát požičal peniaze, a to raz sumu

okolo 100 000,- Sk a dva krát okolo 200 000,- Sk, ktoré žalovaný aj vrátil. Vždy na tieto sumy uzavreli
zmluvy, ktoré sa po vrátení peňazí roztrhali. Peniaze požičiaval žalovanému vždy v hotovosti vo svojej
spoločnosti Techmontstav, pričom nikdy sa nevypisovali žiadne pokladničné doklady. Žalobca ďalej
uviedol, že nakoľko sa so žalovaným poznal dlhšiu dobu, stretávali sa pravidelne aj 3 krát do týždňa, a
teda mu dôveroval, nedošlo k spísaniu notárskej zápisnice, ako sa to uvádza v čl. IV. zmluvy o pôžičke.

Tiež uviedol, že on mal v tom období obrat okolo 1 miliardy Sk, takže pre neho to až taká závratná
čiastka nebola, a tiež vedel, že žalovaný mal projekty za 200 miliónov Sk. K existencii druhej zmluvy o
pôžičke zo dňa 30.06.2010, ktorú žalobca predložil na pojednávaní konanom dňa 23.01.2015 (zmluva
2), žalobca uviedol, že k tomu došlo tak, že celá pôžička bola dohadovaná dlhší čas dopredu, asi mesiacpred tým ho oslovil žalovaný, že si potrebuje požičať na dva, tri mesiace. Potom prišiel žalovaný k nemu
na firmu a podpísal tú prvú zmluvu, ktorá už bola dlhšie pripravená. Žalobca následne zavolal pani S.
(účtovníčka žalobcu - pozn. súdu), aby doniesla obálku s peniazmi, ktorú mal pripravenú v trezore a ktorý

sa nachádzal v kancelárii pani S.. Táto doniesla obálku k nemu do kancelárie, kde sedel so žalovaným
a následne obálku odovzdal žalovanému. Uviedol tiež, že žalovaný pri študovaní zmluvy došiel na to, že
sú tam neaktuálne údaje jeho občianskeho preukazu a keď došlo k prerobeniu tej zmluvy, tak žalovaný
povedal, že to asi nebude schopný splatiť v tej pôvodnej lehote 31.08.2010, preto zmenili aj tú lehotu na
31.10.2010. Vyhotovili teda novú zmluvu, ktorú žalovaný podpísal na obdivoch stranách. Celé stretnutie

trvalo asi jednu hodinu. K rozdielnemu číslu občianskeho preukazu žalovaného na prvej zmluve uviedol,
že disponoval viacerými písomnosťami, keďže spolu so žalovaným podnikali a pri vyhotovovaní prvej
zmluvy vychádzal z tých údajov, ktoré boli na týchto dokladoch. Na otázku súdu, aby vysvetlil rozpor
v článku IV. zmluvy 1, v ktorom sa uvádza, že na zabezpečenie záväzku z tejto zmluvy o pôžičke sa
dohodli zmluvné strany na spísaní notárskej zápisnice, v ktorej dlžník uzná svoj záväzok vo výške 80
413,- eur spolu so 7 % úrokom ročne od poukázania požičanej sumy do 31.10.2010, čo je v rozpore s

tým, že na predchádzajúcej strane v článku III. bola dohodnutá lehota splatnosti do 31.08.2010, žalobca
uviedol, že muselo dôjsť iba k preklepu pri vyhotovovaní tej zmluvy. Na otázku súdu, aby vysvetlil,
prečo došlo v zmluve 2 k predĺženiu lehoty, do ktorej sa mala spísať notárska zápisnica zo 7 na 17 dní,
žalobca uviedol, že nakoľko žalovaný žiadal o predĺženie lehoty splatnosti celého dlhu, tak sa predĺžila
aj lehota na spísanie notárskej zápisnice. Na otázku súdu, prečo na zmluve 1 je žalovaný podpísaný

iba na poslednej strane a na zmluve 2 na obidvoch stranách, žalobca uviedol, že prvá zmluva bola už
pripravená, a tak ju dal žalovanému podpísať len na poslednú stranu, ale nakoľko potom došlo k zmene
tých údajov čo sa týka občianskeho preukazu aj lehoty splatnosti, tak ju dal žalovanému podpísať na
obidve strany. K tomu, prečo zmluvu 2 predložil v konaní až dodatočne, žalobca uviedol, že ohľadne
žalovaného má založené tri šanóny, a to s označením "pôžička", "Jubin invest", a ešte jeden, ktorý sa

týkagaráže,ktorúchcelkúpiťodžalovaného.Zmluvu1 maluloženúvšanóneoznačenomako"pôžička",
pričom po prvom pojednávaní zistil, že v šanóne označenom ako "Jubin invest" má založená zmluvu 2.
Preto sa ani na tom prvom pojednávaní nezmienil o zmluve 2, keďže bol v tom, že zmluva, ktorú priložil
k žalobe je tá správna zmluva. Na otázku, prečo žalobca po podpise zmluvy 2 neznehodnotil zmluvu 1,
žalobca uviedol, že mal so žalovaným korektné vzťahy, pre neho tá zmluva bola iba formalita, založil

ju do šanónu a viac to neriešil.

Výsluchom žalovaného súd zistil, že so žalobcom mal korektné vzťahy, žiadne peniaze si však od neho
nepožičal. Potvrdil, že podpis na druhej strane zmluvy o pôžičke (zmluvy 1) je jeho, uviedol však, že
prvá strana k tejto zmluve nepatrí. Pôvodne si chcel od žalobcu požičať túto väčšiu sumu na projekt

s pozemkami, ale z toho napokon vzišlo, a preto si peniaze ani nepožičal. Po troch dňoch prišiel za
žalobcom a povedal mu, že ak to bude potrebovať, tak dohodnú ďalší postup. Čo sa týka jeho podpisu
na druhej strane zmluvy uviedol, že pôvodne podpísal zmluvu o budúcej pôžičke, ktorú mu predložil
žalobca na tom stretnutí, na ktorom sa rozprávali o projekte s pozemkami, ale keďže sa mu táto zmluva
nepozdávala, konkrétne úroky, ktoré sa mu zdali vysoké, a tiež si chcel peniaze požičať na kratšiu dobu,

tak napokon ju žalobcovi doniesol vrátiť. Tiež uviedol, že by si nedovolil prevziať takú sumu v hotovosti,
ale nechal by si ju poslať na účet, aby to vedel preukázať, keďže ako podnikateľ mal u seba pravidelne
daňové kontroly. Potvrdil, že od žalobcu si v minulosti požičal peniaze, ale tieto aj riadne vrátil. Pokiaľ ide
o predchádzajúce pôžičky, vždy sa podpísali zmluvy, ktoré pripravil žalobca, potom išli do Tatra banky,
tam žalobca vybral peniaze, podpísali pokladničný doklad, on peniaze prevzal v hotovosti, a potom, keď

peniaze vrátil, tak žalobca ten doklad ako aj zmluvy roztrhal, a tým sa to uzavrelo. Čo sa týka druhej
zmluvy o pôžičke zo dňa 30.06.2010, ktorú žalobca predložil na pojednávaní konanom dňa 23.01.2015
(zmluva 2), žalovaný uviedol, že podpis na nej je jeho, peniaze však neprevzal. Na otázku súdu, prečo
sa podpísal na obidve strany zmluvy, teda aj pod tú časť, kde sa uvádza, že svojím podpisom potvrdzuje,
že prevzal sumu 80 413,- eur, žalovaný uviedol, že vtedy sa mal realizovať ten obchod, z ktorého však

vzišlo a on potom tú zmluvu po jednom alebo troch mesiacoch žalobcovi vrátil. Uviedol tiež, že ak by tie
peniaze naozaj prevzal, tak by trval na spísaní notárskej zápisnice. Na otázku, aby vysvetlil rozpor vo
svojich tvrdeniach, keď najskôr uviedol, že podpísal zmluvu o budúcej pôžičke a že bola vymenená prvá
strana, žalovaný uviedol, že on nie je právnik, nemal dôvod to riešiť vtedy a nemá dôvod to riešiť ani
teraz, zmluvu podpísal iba preto, že žalobca ho o to žiadal, a to pre prípad, že by mu tie peniaze požičal.

Výsluchom svedkyne P. S. súd zistil, že pracuje pre žalobcu v spoločnosti Techmontstav ako účtovníčka
od 01.04.2001, žalovaného pozná, nakoľko k nim chodil viackrát na firmu. K spornej pôžičke uviedla, že
keď prišiel žalovaný do firmy a sedel so žalobcom v kancelárii, čo mohlo byť tak 4 - 5 rokov dozadu, takju žalobca zavolal, aby vybrala z trezora obálku a doniesla ju do kancelárie. Svedkyňa nevedela uviesť,
aká čiastka peňazí sa nachádzala v obálke, nakoľko obálka bola na viacerých miestach zacvaknutá
a prehnutá, formátu A4. Nepamätala si ani, či obálka bola nejako označená, uviedla však, že obálka

bola asi centimeter až centimeter a pol hrubá. Na otázku súdu, ako dlho sedel žalovaný so žalobcom v
kancelárii, svedkyňa uviedla, že presne nevie, ale väčšinou spolu sedeli okolo hodiny. Uviedla tiež, že
keď vošla do kancelárie s obálkou, tak žalobca mal na stole nejaké papiere, ale nevedela uviesť aké.
Napokon uviedla, že k trezoru mala prístup ona a žalobca, pričom viackrát sa stalo, že žalobca doniesol
nejakú obálku, dal ju do trezora a povedal jej, že to je jeho, aby o tom vedela. Poukázala na to, že firemné

peniaze boli oddelené od súkromných peňazí žalobcu, ktoré boli v obálkach.

Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:

Podľa § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len "O.z.") zmluvou o pôžičke prenecháva
veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí

dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podľa § 658 ods. 1 O.z. pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

Podľa § 517 ods. 1 prvá veta O.z. dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.

Podľa § 517 ods. 2 O.z. ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z. (v znení účinnom ku dňu omeškania s poukazom na § 10c
nariadenia) výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky 2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Zmluva o pôžičke sa považuje za zmluvu reálnu, teda k zmluve o pôžičke nedochádza iba na základe

dohody strán (účinným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy), ale až skutočným odovzdaním predmetu
pôžičky dlžníkovi. V prípade sporu o zaplatenie dlhu z pôžičky má preto žalobca (veriteľ) dôkazné
bremeno preukázať tvrdenie, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu o pôžičke a že na základe nej
mu poskytol peňažné prostriedky, ktoré sa dlžník zaviazal v dohodnutej dobe vrátiť.

Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o tom, že so žalovaným uzavrel zmluvu o pôžičke a že mu na
základe nej poskytol peňažné prostriedky vo výške 80 413,- eur, ktoré sa žalovaný zaviazal v dohodnutej
lehote vrátiť, predložil písomnú zmluvu o pôžičke zo dňa 30.06.2010, v ktorej sa uvádza, že peňažné
prostriedky boli dlžníkovi odovzdané v hotovosti pri podpise zmluvy, čo dlžník svojím podpisom na
zmluve potvrdzuje. Žalovaný sa bránil tvrdením, že hoci zmluvu podpísal, peniaze neprevzal.

Pri súkromných listinách (ako je aj zmluva o pôžičke zo dňa 30.06.2010) treba rozlišovať ich pravosť
(teda skutočnosť, že listina pochádza od toho, kto je v nej uvedený ako vystaviteľ) a správnosť
(pravdivosť) jej obsahu (teda údajov v nej uvádzaných). Z uvedeného rozlíšenia je zrejmé, že žalovaný
v konaní nespochybňoval pravosť listiny označenej ako zmluvu o pôžičke (nespochybňoval, že zmluvu

podpísal), ale pravdivosť v nej uvádzaných údajov o tom, že požičaná suma mu bola odovzdaná v
hotovosti pri podpise zmluvy a že podpisom na zmluve potvrdil prevzatie celej požičanej sumy. Žalovaný
svoju obranu založil na tom, že v prípade súkromnej listiny stačí, ak ju spochybní, pričom je na žalobcovi,
aby uniesol dôkazné bremeno o správnosti spochybnených údajov. Poukazoval pritom na rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 3 Cdon 1031/96 a sp. zn. 22 Cdo 2727/99. Súdu je známa

označená judikatúra najvyššieho súdu a v zásade sa s ňou stotožňuje. Súd však zastáva názor, že
nepostačuje akékoľvek formálne spochybnenie pravdivosti obsahu súkromnej listiny. Za situácie, že
žalovaný v zmluve o pôžičke svojím podpisom pod sporným textom (na tej istej strane) potvrdil, že
peňažné prostriedky od žalobcu prevzal a následne v súdnom konaní tvrdí, že peňažné prostriedky
neprevzal, musí uviesť rozumné dôvody tohto rozporu a tento rozpor logicky a presvedčivo vysvetliť.

To však žalovaný neurobil. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že žalovaný pôvodne tvrdil (v odpore
proti platobnému rozkazu), že si nie je vedomý žiadnej zmluvy o pôžičke, na zmluve v žiadnom prípade
nie je jeho podpis a nikdy takúto zmluvu o pôžičke nepodpísal. Neskôr tvrdil, že podpis na druhej strane
zmluvy je jeho, ale že on podpísal zmluvu o budúcej pôžičke, pričom prvá strana zmluvy bola vymenená.Zmenu svojej obrany odôvodňoval tým, že nie je právnik. K tomu súd uvádza, že skutočnosť, či žalovaný
určitú listinu podpísal alebo nie, resp. či bola vymenená prvá strana listiny za inú, sa netýka právnej
stránky veci ale skutkovej, a nemá tak žiadny súvis s právnym vzdelaním. Každý, bez ohľadu na právne

vzdelanie, si musí byť vedomý, aký je rozdiel v argumentácii ohľadne toho, či určitú listinu podpísal alebo
nie. Po predložení zmluvy o pôžičke podpísanej na obidvoch stranách žalovaným (zmluvy 2), žalovaný
uviedol, že zmluvu podpísal iba preto, že žalobca ho o to žiadal, a to pre prípad, že by mu tie peniaze
požičal.Naotázku,abyvysvetlilrozporvosvojejobrane,keďnajskôrtvrdil,žepodpísalzmluvuobudúcej
pôžičke a že bola vymenená prvá strana zmluvy, žalovaný uviedol, že on nie je právnik, nemal dôvod to

riešiť vtedy a nemá dôvod to riešiť ani teraz. K tomu súd uvádza, že takéto zdôvodnenie nepovažuje súd
ani za logické a už vôbec nie za presvedčivé. Mimochodom ani obrana žalovaného založená na tom, že
podpísal zmluvu o budúcej pôžičke (keďže podpísal druhú stranu zmluvy a prvá strana bola vymenená)
nemohla obstáť, keď na druhej strane zmluvy (1 aj 2) sa v čl. IV. výslovne uvádza: "Na zabezpečenie
záväzku z tejto zmluvy o pôžičke sa dohodli zmluvné strany na spísaní notárskej zápisnice, v ktorej
dlžník uzná svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke... Obranu žalovaného a jej zmenu v priebehu konania

preto súd vyhodnotil ako účelovú a nedôveryhodnú.

Naopak žalobca logicky a presvedčivo popísal postup pri uzavieraní zmluvy a odovzdaní peňazí
žalovanému, logicky a presvedčivo zdôvodnil existenciu dvoch zmlúv o pôžičke a zmenu údajov v
nich uvedených, keď uviedol, že po podpísaní zmluvy 1 v kancelárii žalobcu vo firme Techmontstav

žalovaný zistil, že sú v nej uvedené neaktuálne údaje jeho občianskeho preukazu, ktoré tam vpísal
žalobca, ktorý vychádzal z údajov žalovaného na písomnostiach, ktorými disponoval, keďže spolu so
žalovaným podnikali. Následne zmenili aj lehotu splatnosti pôžičky, keďže žalovaný o to požiadal s
tým, že to asi nebude schopný splatiť v pôvodnej lehote. Vyhotovili teda novú zmluvu (zmluvu 2),
ktorú žalovaný podpísal na obdivoch stranách, keďže došlo k zmene údajov aj na prvej aj na druhej

strane. Žalobca rovnako logicky zdôvodnil, prečo zmluvu 2 predložil v súdnom konaní až dodatočne, keď
uviedol, že ju mal založenú v inom šanóne ako zmluvu 1, čo však zistil, až po prvom pojednávaní, keď
žalovaný spochybnil samotnú zmluvu. Dovtedy ani nevedel, že má založené obidve zmluvy v rôznych
šanónoch a myslel si, že k žalobe priložil tú správnu zmluvu. Neformálnejší postup pri uzavieraní zmluvy
logicky vyplýva z toho, že medzi žalobcom a žalovaným boli nadštandardné vzťahy, keďže v tom čase

spoločne podnikali (boli spoločníkmi v jednej obchodnej spoločnosti), dlhšiu dobu sa poznali a pravidelne
(niekoľkokrát do týždňa) sa navštevovali. Neformálnejší postup pri uzavieraní zmluvy vyznieva logicky
aj v tom kontexte, že v minulosti žalobca žalovanému už peniaze požičal (3 krát) a žalovaný ich vždy
vrátil. K poskytnutiu pôžičiek pritom došlo za obdobných okolností a obdobným spôsobom (v hotovosti
v spoločnosti žalobcu Techmontstav po podpísaní zmlúv, bez svedkov a bez zabezpečenia notárskymi

zápisnicami alebo inými prostriedkami, pričom zmluvy sa po vrátení peňazí roztrhali). Pokiaľ ide o
tvrdenie žalovaného, že predchádzajúce pôžičky mu boli odovzdané v aute po vypísaní pokladničných
dokladov, toto sa v konaní nepreukázalo. Žalobca mal teda na základe vyššie uvedených skutočností
k žalovanému dôveru. Napokon uvedený neformálnejší postup pri uzavieraní zmluvy bol odôvodnený
aj tou skutočnosťou, že žalobcovi sa v tom období v podnikaní darilo a disponoval veľkým obnosom

peňazí (čo žalobca preukázal pokladničnými dokladmi na č.l. 143-147 spisu a výpismi z účtu na č.l.
148-150). Vyššie uvedenými okolnosťami žalobca odôvodnil aj to, prečo nedošlo k spísaniu notárskej
zápisnice, ako sa to uvádza v čl. IV. zmluvy o pôžičke. Pokiaľ v tejto súvislosti žalovaný uvádzal, že ak
by peniaze naozaj prevzal, tak by trval na spísaní notárskej zápisnice, súd uvádza, že spísanie notárskej
zápisnice by bolo viac v jeho neprospech ako jej nespísanie v prospech žalobcu, nakoľko notárska

zápisnica (v ktorej by žalovaný svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke uznal) by predstavovala vykonateľný
exekučný titul a žalobca by teda ani nemusel viesť súdne konanie. Všetky vyššie uvedené skutočnosti
tak nepriamo potvrdzujú, že k poskytnutiu spornej pôžičky došlo na stretnutí v kancelárii žalobcu pri
podpise zmluvy. Za nepriamy dôkaz ohľadne poskytnutia pôžičky považoval súd aj výpoveď svedkyne
S., ktorá potvrdila, že keď žalovaný prišiel do firmy a sedel so žalobcom v kancelárii, tak ju žalobca

zavolal, aby vybrala z trezora obálku a doniesla ju do kancelárie, kde mal žalobca na stole rozložené
nejaké papiere. Uvedené korešponduje s popisom uzatvárania zmluvy a odovzdania peňazí uvádzaným
žalobcom vo svojej výpovedi. Rovnako obdobie uvádzané svedkyňou (4 - 5 rokov dozadu) korešponduje
s dátumom uzatvorenia zmluvy. Svedkyňa rovnako potvrdila, že obálka, ktorú priniesla do kancelárie
žalobcu bola asi centimeter až centimeter a pol hrubá, čo mohlo zodpovedať obnosu peňazí požičaných

žalovanému. Svedkyňa tiež potvrdila, že v obálke boli iba súkromné peniaze žalobcu, ktoré boli v trezore
oddelené od firemných. Jej výpoveď pritom súd vyhodnotil napriek jej pracovnoprávnemu vzťahu so
žalobcom ako vierohodnú, nakoľko v nej nezistil, žiadne skutočnosti, ktoré by jej výpovednú hodnotu
znižovali alebo inak oslabovali. Jej pracovnoprávny vzťah k žalobcovi ju bez ďalšieho nemohol z tohtohľadiska akokoľvek diskvalifikovať. Svedkyňa vypovedala spontánne, v jej výpovedi sa nevyskytli žiadne
logické rozpory a jej výpoveď bola v súlade aj s ostatnými dôkazmi, predovšetkým s výpoveďou žalobcu.
Súd tiež poukazuje na to, že svedkyňa si na niektoré skutočnosti nevedela spomenúť a rovnako niektoré

skutočnosti nevedela presne popísať, čo vylučuje, že by bola žalobcom pred výsluchom akokoľvek
ovplyvnená alebo priamo inštruovaná o tom, ako a čo má vypovedať (v takom prípade by vedela presne
a úplne popísať všetky pre vec podstatné skutočnosti). Svedkyňa bola navyše pred výsluchom poučená
o trestných následkoch krivej výpovede, vypovedala tak pod hrozbou trestného stíhania v prípade
uvedenia nepravdy alebo zamlčania podstatných okolností. V prospech poskytnutia pôžičky nepriamo

svedčí aj účel, na aký boli peniaze žalovanému požičané (projekt s pozemkami). Tento účel bol v súlade
s činnosťou, v oblasti ktorej žalovaný podnikal, pričom tento účel nebol medzi účastníkmi sporný (potvrdil
ho aj samotný žalovaný). Pokiaľ žalovaný uvádzal, že napokon sa projekt s pozemkami, na ktorý si chcel
požičať peniaze, nerealizoval a on potom tú zmluvu po jednom alebo troch mesiacoch žalobcovi vrátil,
tak jednak sa súdu javí nanajvýš nelogické, aby žalovaný uzavieral zmluvu o pôžičke (s ustanovením o
prevzatí peňazí žalovaným pri podpise zmluvy hneď v prvom článku zmluvy, pod ktorý sa žalovaný aj

podpísal), ak by si chcel peniaze požičať "niekedy v budúcnosti" (v takom prípade mal uzavrieť zmluvu o
budúcej zmluve) a jednak súdu nie je zrejmé, prečo po vrátení zmluvy po "jednom až troch mesiacoch"
netrval na jej znehodnotení žalobcom (zvlášť ak obsahovala predmetné ustanovenie o prevzatí peňazí
pri podpise zmluvy). Súdu nie je tiež zrejmé, prečo vôbec žalovaný vracal zmluvu žalobcovi. Na tomto
mieste súd poukazuje na ďalší rozpor vo výpovedi žalovaného, keď pôvodne tvrdil, že potom ako sa

projekt s pozemkami nerealizoval, tak po "troch dňoch" prišiel za žalobcom a povedal mu, že ak to bude
potrebovať, tak dohodnú ďalší postup. Rovnako jeho vysvetlenie k vráteniu zmluvy v tom zmysle, že
zmluva sa mu nepozdávala, konkrétne úroky, ktoré sa mu zdali vysoké, a že si chcel peniaze požičať
na kratšiu dobu, postráda logický základ. Ak sa žalovanému "nepozdávali" také podstatné náležitosti
zmluvy ako je úrok a lehota splatnosti, tak nemal zmluvu podpisovať vôbec. Tieto náležitosti sú pritom

uvedené hneď na prvej strane zmluvy pod sebou (čl. II. a III.), žalovaný tak už pri vzletmom pohľade na
zmluvu musel vedieť, či sa mu tieto údaje "pozdávajú" alebo nie (a nie až dodatočne po niekoľkých dňoch
z tohto dôvodu vracať zmluvu žalobcovi). Navyše úrok 7 % ročne považuje súd za celkom štandardný.
Súd tiež poukazuje na to, že žalovaný musel zmluvu študovať už na stretnutí v kancelárii žalobcu, keď si
všimol takú skutočnosť, ako je neaktuálne číslo jeho občianskeho preukazu. Argument žalovaného, že

si potreboval peniaze požičať na kratšiu dobu (a preto zmluvu vrátil), vyznieva v kontexte čl. III. bod 2.
zmluvy ("Veriteľ akceptuje predčasné splatenie dlhu s tým, že úrok sa vypočíta z dlžnej sumy k termínu
predčasnej splátky") rovnako nelogicky ako všetky predchádzajúce. V tejto súvislosti súd poukazuje na
to, že celá zmluva je formulovaná veľmi stručným, jednoduchým a ľahko pochopiteľným jazykom, jej
rozčlenenie a štruktúra je veľmi prehľadná, pričom tie najpodstatnejšie údaje sú obsiahnuté na prvej

strane zmluvy (suma, úrok, úrok z omeškania a splatnosť). Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že by si
nedovolilprevziaťtakúsumuvhotovosti,alenechalbysijuposlaťnaúčet,abytovedelpreukázať,keďže
ako podnikateľ mal u seba pravidelne daňové kontroly, tak k tomu súd uvádza, že jednak pôžička mu
bola poskytnutá ako fyzickej osobe (bez vymedzenia účelu v zmluve) a jednak dokladom o jej poskytnutí
bola samotná zmluva (obsahujúca text o prevzatí peňazí žalovaným v čl. I.). Tento text s podpisom

žalovaného tak plní rovnakú funkciu ako príjmový pokladničný doklad (preto vypisovanie "ďalšieho"
pokladničného dokladu obsahujúceho ten istý text a potvrdzujúceho tú istú skutočnosť by bolo neúčelné
a nadbytočné). Ak žalovaný v rámci obrany poukazoval na to, že žalobca ho celý čas nevyzýval na
vrátenie peňazí, pričom k ich vymáhaniu pristúpil až takmer po troch rokoch, tak k tomu možno uviesť,
že je výsostné právo žalobcu rozhodnúť sa, kedy si uplatní svoje právo žalobou na súde, pričom aj

tento časový odstup žalobca logicky vysvetlil tým, že partnerka žalovaného p. Máčajová (s ktorou sa
aj žalobca dobre poznal) ho stále upokojovala, že žalovaný rieši nejaké stavebné pozemky, že potom
peniaze vráti. Po jej smrti žalobca žalovaného viackrát ústne žiadal o vrátenie pôžičky, ale tento napriek
prísľubompeniazenevrátil.Hociústnevýzvyžalobcavkonanínepreukázal(čoaninebolodobremožné),
tak opätovne súd poukazuje na neformálny blízky vzťah žalobcu a žalovaného, v kontexte ktorého potom

ústne výzvy, ako aj väčší časový odstup do podania žaloby, vyznievajú celkom logicky a pochopiteľne.

Po vyhodnotení všetkých vyššie uvedených skutočností a vykonaných dôkazov jednotlivo, ako aj vo
vzájomnej súvislosti, s prihliadnutím na všetko, čo za konania vyšlo najavo, vrátane toho, čo uviedli
účastníci, dospel súd k záveru, že žalobca uzavrel so žalovaným zmluvu o pôžičke, na základe ktorej

poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 80 413,- eur, ktoré žalovaný v lehote splatnosti
nevrátil. Súd si je vedomý toho, že väčšina z vyššie uvedených skutočností a dôkazov (s výnimkou
samotnej zmluvy o pôžičke) predstavovali iba nepriame dôkazy. Tieto však vo svojom súhrne a v
spojitosti s jediným priamym dôkazom (zmluvou o pôžičke), ktorý sa žalovanému nepodarilo dostatočnelogicky, rozumne a presvedčivo spochybniť, poskytujú podľa názoru súdu dostatočný podklad pre záver,
že k poskytnutiu pôžičky žalovanému skutočne došlo. Navyše za situácie, aká bola v prejednávanej veci,
teda že pri odovzdaní peňazí nebol okrem žalobcu a žalovaného nikto iný prítomný, by iba formálne

spochybnenie zmluvy žalovaným a zamietnutie žaloby z tohto dôvodu (ako sa toho dožadoval žalovaný),
neviedlo podľa názoru súdu k spravodlivému výsledku.

Keďže teda žalobca uniesol v konaní dôkazné bremeno ohľadne všetkých rozhodujúcich skutočností
(skutočnosť, že žalovaný peňažné prostriedky v lehote splatnosti nevrátil nebola sporná), súd jeho

žalobe (po čiastočnom späťvzatí žaloby) v celom rozsahu vyhovel.

Pokiaľ ide o žalovanú sumu 81 369,14 eura táto pozostáva jednak z požičanej sumy 80 413,- eur ako
aj z vyčíslených úrokov 7 % ročne z tejto sumy od 30.06.2010 do 31.08.2010 (956,14 eura), ktoré si
žalobca uplatnil v súlade s čl. II. bod 1. zmluvy. Pokiaľ ide o úrok z omeškania, tento si žalobca uplatnil
v zákonnej výške (9 % ročne) a od nasledujúceho dňa po splatnosti dlhu (31.10.2010) - § 517 ods. 1

prvá veta, ods. 2 O.z. v spojení s § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z..

Na záver súd k námietke premlčania uplatnenej žalovaným v záverečnom vyjadrení (doručenom súdu
dňa 07.05.2015) uvádza, že táto nebola v konaní uplatnená dôvodne. Žalovaný ju totiž založil na
tom, že v konaní došlo k zmene žaloby (skutkového stavu), keď žalobca odvodzoval svoj nárok zo

zmluvy 2, ktorú predložil až na pojednávaní konanom dňa 23.01.2015. Až týmto dňom malo dôjsť podľa
neho k uplatneniu práva žalobcu na súde. S takýmto výkladom sa však súd nemohol stotožniť. Súd
si je vedomý, že za zmenu žaloby sa považuje aj zmena skutkového základu (skutkových okolností),
z ktorého si žalobca uplatňuje svoj nárok. K takejto situácii však v posudzovanom prípade nedošlo
(preto súd o zmene žaloby ani nerozhodoval). Žalobca si totiž svoj nárok uplatnil zo skutkového stavu,

ktorý opísal v podanej žalobe (podanej na súd dňa 10.04.2013). Skutkovým základom uplatneného
nároku bola zmluva o pôžičke, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému peňažnú pôžičku vo
výške 80 413,- eur, pričom žalovaný ju nevrátil. Takto opísaným skutkovým stavom si žalobca splnil
svoju povinnosť tvrdenia. Na preukázanie tohto skutkového stavu žalobca predložil zmluvu 1, čím si
splnil svoju dôkaznú povinnosť. Neskôr v priebehu konania (na pojednávaní konanom dňa 23.01.2015)

predložil zmluvu 2, čím si však žalobca stále plnil iba svoju dôkaznú povinnosť (ktorú si môže plniť až
do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie - § 120 ods. 4 O.s.p.). Preto ak dodatočne došlo
k zmene dôkazu, ktorým žalobca preukazoval svoj nárok založený na rovnakom skutkovom základe,
nedošlo k zmene žaloby (a tým ani k premlčaniu práva žalobcu). Navyše súd dáva do pozornosti,
že nie každá námietka premlčania uplatnená v súdnom konaní musí viesť nevyhnutne k úspešnému

výsledku v podobe zamietnutia žaloby (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS
309/95 a sp. zn. I. ÚS 718/11, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 414/2012,
rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/459/2011 zo dňa 26.04.2012). Ak by teda žalovaný za
skutkového stavu, aký bol v prejednávanej veci, dôvodne vzniesol námietku premlčania, súd by ju
podrobil dôslednému testu jej súladnosti s dobrými mravmi. Keďže však súd právo žalobcu na vrátenie

pôžičky nepovažoval za premlčané, neposudzoval vznesenú námietku premlčania z tohto hľadiska.

O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta
O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.. Žalobca mal v konaní čiastočný neúspech, a to v časti príslušenstva (úrokov
z omeškania od 01.09.2010 do 31.10.2010), keď zobral žalobu v tejto časti späť bez toho, aby to bolo

zapríčinené správaním žalovaného. Procesne tak zavinil zastavenie konania v tejto časti, čo možno
hodnotiť ako jeho neúspech (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 19/2010 zo dňa
26.01.2011). Keďže však jeho neúspech bol iba v pomerne nepatrnej časti, súd mu priznal plnú náhradu
trov konania. Náhrada trov konania pozostáva z náhrady súdneho poplatku za žalobu vo výške 4 882,-
eur a z náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 4 969,31 eura, a to za:

a) 6 úkonov právnej služby po 585,89 eura (prevzatie a príprava zastúpenia, účasť na pojednávaniach
dňa 23.01.2015, dňa 13.03.2015, dňa 17.04.2015 a dňa 26.05.2015, písomné vyjadrenie k veci zo dňa
21.05.2015) + 1x režijný paušál (rok 2014) po 8,04 eura + 5x režijný paušál (rok 2015) po 8,39 eura
+ 20 % DPH,

b) náhradu cestovného za cestu osobným motorovým vozidlom z miesta sídla právneho zástupcu
(Trenčín) do miesta sídla súdu (Bratislava IV) a späť (252 km) :
- dňa 23.01.2015 pri priemernej spotrebe 4,7 l/100 km a cene PHM 1,135 eura/l + za použitie motorového
vozidla 0,183 eura/1km, spolu 59,56 eura + 20 % DPH,- dňa 13.03.2015 pri priemernej spotrebe 4,7 l/100 km a cene PHM 1,161 eura/l + za použitie motorového
vozidla 0,183 eura/1km, spolu 59,88 eura + 20 % DPH,
- dňa 17.04.2015 pri priemernej spotrebe 4,7 l/100 km a cene PHM 1,182 eura/l + za použitie motorového

vozidla 0,183 eura/1km, spolu 60,12 eura + 20 % DPH,
- dňa 26.05.2015 pri priemernej spotrebe 4,7 l/100 km a cene PHM 1,229 eura/l + za použitie motorového
vozidla 0,183 eura/1km, spolu 60,68 eura + 20 % DPH,

c) náhradu za stratu času po 83,88 eura za cestu osobným motorovým vozidlom z miesta sídla

právneho zástupcu (Trenčín) do miesta sídla súdu (Bratislava IV) a späť (6 polhodín po 13,98 eura) dňa
23.01.2015, dňa 13.03.2015, dňa 17.04.2015 a dňa 26.05.2015, spolu 335,52 eura + 20 % DPH

(náhrada trov právneho zastúpenia vyčíslená v zmysle v zmysle § 9, § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. a/,
c/, d/, § 15 písm. a/, b/, § 16 ods. 3, 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., § 7 ods. 1, 2,
4, 5, 6 písm. b) zákona 283/2002 Z.z. a v zmysle § 1 písm. b) opatrenia č. 632/2008 Z.z.).

Súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho zástupcu žalobcu s
poukazom na § 149 ods. 1 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom

súde Bratislava IV.

Odvolanie proti rozsudku musí obsahovať všeobecné náležitosti každého podania podľa § 42 ods. 3
O.s.p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, podpísané datované, v
dostatočnom počte rovnopisov a s prílohami, v opačnom prípade bude rovnopis s prílohami vyhotovený

na trovy účastníka), a náležitosti podľa § 205 ods. 1 O.s.p. (proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa rozhodnutie napáda, v čom sa rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha).

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že (§ 205

ods. 2 O.s.p.):
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozsudkom, možno podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.