Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 30, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/22/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225840
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225840.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o.
so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu majetkovej škody 125 eur a nemajetkovej ujmy 274,76 eur, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 11C/306/2012-125 zo dňa 11. decembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu, zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy
vo výške 274,76 eur, žalovanému náhradu trov konania nepriznal a žalobcovi nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania. Uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín v exekučnom konaní sp.zn. 49Er/82/2011,

ktorý spočíval v tom, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nerozhodol exekučný súd v zákonnej lehote podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v
čase podania tejto žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a
nevyžadovala rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Exekučný súd rozhodol o tejto žiadosti
dňa 28.4.2011 zamietnutím žiadosti, pričom exekučné konanie začalo už dňa 30.11.2010, došlo k
omeškaniu 149 dní. Žalobcovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré

zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej (pracovné
výkony zamestnancov pomocou informačného systému, udržiavanie a správa informačného systému,
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, publikačné výdaje,
poštovné a telekomunikačné výdavky). V exekučnom konaní sa žalobca dopytoval na stav konania,
podal sťažnosti na prieťahy v konaní v dňoch 2.7.2009, 23.9.2009, 13.11.2009, 25.2.2010, 30.8.2010,
23.11.2010, 25.5.2011. Výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných
nákladov z dôvodu, že škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Vyčíslenie

vychádza z účtovnej agendy. Uplatnenie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca odôvodnil tým, že
samotné konštatovanie porušenie práva na rozhodnutie v stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov
nepovažoval za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.JejvýškustanovilžalobcapodľadoterajšíchrozhodnutíÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyv priemernej výške 660 eur/rok, čo je 55 eur/mesiac a uplatnenú výšku vypočítal podľa počtu dní
omeškania. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci žalobca písomne požiadal o predbežné prerokovanie náhradu na náhradu škody. Do

podania žaloby žalovaný pozitívne nereagoval.

Súd prvého stupňa rozsudkom č.k. 11C/306/2012-27 zo dňa 1.8.2013 žalobu zamietol a žalovanému
náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením č.k.
5Co/390/2013-51 zo dňa 6.8.2014 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie

konanie.

V právnej veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie, ktoré žalobca navrhol zrušiť z dôvodu porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu až do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti žalobcu proti rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne o tom, že zákonná sudkyňa v tejto veci
nie je vylúčená z jej prejednania a rozhodnutia. Žalobca opätovne namietal zaujatosť všetkých sudcov

súdu prvého stupňa. Zároveň žalobca z uvedeného dôvodu navrhol prerušenie konania podľa § 109 ods.
1 písm. b/ O.s.p. a podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
č.k. II. ÚS 436/2013-11 zo dňa 12.9.2013 súd prvého stupňa zistil, že o ústnej sťažnosti žalobcu ústavný
súd rozhodol a túto sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
Na základe uvedeného súd prvého stupňa konštatoval, že dôvod na zrušenie pojednávania a prerušenie

konania uvádzaný žalobcom v čase rozhodnutia neexistoval. Ďalším návrhom navrhol žalobca prerušiť
konanie z dôvodu, že Okresný súd Prešov v konaní sp.zn. 7C/6/2010 v súlade s § 109 ods. 1 písm.
c/ O.s.p. prerušil konanie do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o štyroch prejudiciálnych
otázkach, ktoré navrhol položiť žalovaný z dôvodu, že pre ďalší priebeh konania má zodpovedanie
týchto otázok zásadný význam. Pre vznik nároku na náhradu škody má význam posúdenie správnosti

postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu,
ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Súd prvého stupňa z úradnej činnosti zistil,
že uznesenie Okresného súdu Prešov o prerušení konania nenadobudlo právoplatnosť v dôsledku
odvolania žalobcu. V tomto konaní je žalobcom fyzická osoba proti žalovaným 1/ SR - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky a 2/ POHOTOVOSŤ, s.r.o. o náhradu škody pre porušenie práva

Európskej únie. Pre nesplnenie podmienok súd prvého stupňa obidva návrhy žalobcu na prerušenie
konania zamietol.

Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, že exekučnému súdu, Okresnému súdu Trenčín,
bola dňa 17.1.2011 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného - žalobcu, proti povinnému K. A. pre vymoženie 1
167,89 eur istiny s príslušenstvom. Uznesením č.k. 49Er/82/2011-10 zo dňa 17.2.2011 exekučný
súd žiadosť súdneho exekútora zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.4.2011.
V odôvodnení exekučný súd uviedol, že exekučný titul - rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri
spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. sp.zn. SR 08320/10 zo dňa 1.10.2010 priznáva plnenie

zákonom nedovolené a odporujúce dobrým mravom. Zároveň exekučný súd poukázal na neprijateľné
zmluvné podmienky v zmluve o úvere. Uznesením č.k. 49Er/82/2011-12 zo dňa 16.6.2011 exekučný
súd exekučné konanie zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 16.7.2011. Od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie do vydania uznesenia exekučným súdom o zamietnutí tejto žiadosti uplynulo 31 dní.

Na zistený skutkový stav súd prvého stupňa aplikoval § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1 prvá a druhá
veta pred bodkočiarkou, ods. 2, 4, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z., § 41 ods. 2 písm. d/,
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2010 a dospel k záveru, že nie je právne
dôvodnépriznaťuplatňovanépeňažnéplnenianažalobcomtvrdenomskutkovomzáklade.Podľanázoru

súdu prvého stupňa exekučný súd nebol povinný udeliť (vydať) poverenie, resp. rozhodnúť o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti vzhľadom na § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania žiadosti, pretože táto lehota platí len v prípadoch,
v ktorých exekučný súd nezistil rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Ak sa tento rozpor zistí, zákon žiadnu lehotu na vydanie zamietajúceho uznesenia

neupravoval. S účinnosťou od 1.6.2010 bola prijatá právna úprava, podľa ktorej zákonná lehota neplatí
v exekučných konaniach, v ktorých je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Súd prvého stupňa
poukázal tiež na skutočnosť, že návrh na vykonanie exekúcie bol spísaný súdnym exekútorom dňa
30.11.2010 a súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnémusúdu dňa 17.1.2011, teda po zákonnej lehote. Exekučný súd je v exekučnom konaní oprávnený a
povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní, ktoré je výnimkou z materiálnej stránky právoplatnosti (rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.9.2011, sp.zn. 3MCdo 11/2010, rozhodnutie Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríques Noguera).
Výsledkom rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je súdne rozhodnutie,
ktorým súd žiadosti vyhovie alebo ju zamietne, pričom vychádza z objektívneho zistenia a posúdenia.
Opierajúc sa o závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 29.6.1999, sp.zn. 2Cdom

129/97 a zo dňa 25.8.2009, sp.zn. 25Cdo 1018/07, súd prvého stupňa uviedol, že zo zákona nevyplýva,
že súd musí žiadosti o udelenie poverenia vždy vyhovieť. Pokiaľ exekučný súd zhromažďoval dôkazy
pre rozhodnutie, tieto hodnotil a právne posudzoval, pričom išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu
rozhodnutia, takúto činnosť nemožno považovať za úradný postup, ktorý by bol nesprávny a nemožno
ho hodnotiť ako nesústredený a neefektívny. Je teda zrejmé, že posúdenie veci a vydanie rozhodnutia
nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Za splnenia podmienok podľa § 6 ods. 1 zákona

č. 514/2003 Z.z. možno posúdenie veci a vydanie rozhodnutia považovať za vydanie nezákonného
rozhodnutia. V posudzovanom prípade je významná aj tá skutočnosť, ku ktorej súd prvého stupňa
prihliadal s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 520/2012,
v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky uzavrel, že povinnosť všeobecného súdu vysporiadať
sa s veľkým množstvom podaní žalobcu v krátkom časovom období zvyšuje faktickú zložitosť veci/

vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sa žalobcu ako kritéria pre posudzovanie, či v súdnom
konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V takýchto prípadoch (hromadné veci) je možné
akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Súd prvého stupňa uviedol, že nie každý
prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný. V tejto súvislosti poukázal na názor Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyslovený v rozhodnutiach sp.zn. I. ÚS 70/02, sp.zn. I. ÚS 86/02, sp.zn. IV. ÚS
440/2012, sp.zn. IV. ÚS 471/2012. Vzhľadom na tieto názory súd prvého stupňa dospel k záveru, že
postupom exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch v
konaní. Ak tento základný predpoklad zodpovednosti za škodu nebol naplnený, tak žalobcovi nevzniklo
právo na náhradu škody z takto uplatňovaného dôvodu. Súd prvého stupňa poukázal na to, že pokiaľ

chýba nesprávny úradný postup, je bez právneho významu preskúmavať ostatné podmienky vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými sú vznik škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradnýmpostupom a vzniknutou škodou. Konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik
a výšku škody ani splnenie zákonných podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. na
náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil,

akánemajetková(morálna)ujmamuvzniklaavzhľadomnato,žežalobcajeprávnickáosoba,neozrejmil
závažnosťujmyazávažnosťnásledkov.Žalobcomtvrdenáškodanemábezprostrednúapriamupríčinnú
súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, s tvrdenými prieťahmi. Súd prvého stupňa uviedol, že
nevykonal dokazovanie listinným dôkazom - znaleckým posudkom na preukázanie výšky škody, ktorý
dňa 11.6.2014 predložil žalobca (Spr 703/2014) z dôvodu, že z výsledkov dokazovania mal dostatok

podkladov pre meritórne rozhodnutie. Znalecký posudok by mal preukázať správnosť skutkových tvrdení
žalobcu a nemôže tieto nahrádzať. Princíp voľného hodnotenia dôkazov súdom v spojení so zásadou
spravodlivého rozhodnutia o veci umožňuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú
k takému rozhodnutiu. Podľa názoru súdu prvého stupňa sú tvrdenia žalobcu o škode všeobecné po
skutkovej stránke, vyjadrené len výslednou sumou, bez skutkovej a matematickej špecifikácie. K žiadosti

žalobcu o vydanie medzitýmneho rozsudku poukázal súd prvého stupňa na § 152 ods. 1, 2 O.s.p.,
podľa ktorých rozhoduje súd o veci samej a o celej prejednávanej veci na základe predmetu konania o
náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Pre vydanie medzitýmneho rozsudku neboli splnené podmienky.
Na námietku premlčania vznesenú v konaní žalovaným súd prvého stupňa neprihliadol z dôvodu, že
premlčanie skúma súd len u existujúceho nároku. V danom prípade nárok žalobcu na náhradu škody

nebolpreukázaný,pretosúdprvéhostupňananámietkupremlčanianeprihliadal.Rozhodnutieonáhrade
trov konania úspešného žalovaného odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaný
žiadnu náhradu trov konania nevyčíslil a z obsahu spisu žalovanému žiadne trovy nevyplynuli. Podľa
§ 224 ods. 1, 3 O.s.p. súd prvého stupňa žalobcovi ako úspešnému účastníkovi v odvolacom konaní
náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca náhradu trov konania nevyčíslil a z obsahu spisu

žalobcovi žiadne trovy odvolacieho konania nevyplynuli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňalamožnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho

predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že

súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.
Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho
právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným

súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom
súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho
zaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný
sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu

Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu. Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom
vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré
nepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom.

Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva.
V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia

účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti
sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom.
Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých
súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých
založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na

súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho
konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť
dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a

sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým
bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené

v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že
pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v
zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Žalobca súdu
prvého stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s
tituluudržiavaniaasprávyinformačnéhosystémuatitulomuplatnenýchvýdavkov.Vtejtočastipovažoval

žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,
v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno
ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi

nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávanéex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Žalobca predložil ako
dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č.1/2014, ktorým je jednoznačne preukázané že nesprávny

úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie majetku vo výške určenej
posudkom. V súvislosti s tvrdeniami uvedenými v žalobe žalobca zdôraznil, že súd prvého stupňa
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predložených znaleckým posudkom na vznik
škody a jej príčinnú súvislosť. Podľa žalobcu súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval,
že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.

2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl.
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v
zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko
súd prvého stupňa nekonštatoval zistené porušenie práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté
procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a

vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,

že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa
§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť.

Žalobca v odvolaní namietal, že v konečnom rozhodnutí o veci (v rozsudku) rozhodol súd prvého
stupňa aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným
sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy, pretože rozhodnutie o návrhu na prerušenie
konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu nebolo právoplatné a jeho vydaním súd
prvého stupňa predbehol účinky jeho právoplatnosti. Takého správanie súdu prvého stupňa zakladá

porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Odvolací súd
vyhodnotil túto námietku žalobcu ako nedôvodnú za situácie, že aj v tejto časti je rozhodnutie súdu
prvého stupňa vecne správne. Je potrebné poukázať na to, že rozhodnutie o návrhu na prerušenie
konania je rozhodnutie o procesnom návrhu účastníka konania a nie je rozhodnutím vo veci samej. Aj
v prípade, že sa súd prvého stupňa s procesným návrhom žalobcu vysporiadal v konečnom rozhodnutí

samostatným výrokom rozsudku, má výrok obsahujúci rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania
vždy účinky uznesenia. Pre úplnosť však odvolací súd uvádza, že v prípade existencie podmienok
pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p. (fakultatívne prerušenie konania), by zamietavé
rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania v rozhodnutí o veci samej bolo dôvodom na jeho zrušenie.

Odvolací súd, zhodne s názorom súdu prvého stupňa, považoval návrhy žalobcu na prerušenie konania,
doručené v dňoch 30.10.2014, 5.12.2014 a 8.12.2014 po vecnej stránke za nedôvodné. Za podstatnú
skutočnosť pri posudzovaní dôvodnosti návrhov žalobcu na prerušenie konania, ktoré boli súdu prvého
stupňa doručené dňa 30.12.2014 a 5.12.2014, považoval aj odvolací súd tú skutočnosť, že v čase
rozhodovania o návrhu žalobcu na prerušenie konania dôvod tvrdený žalobcom v tomto návrhu už

neexistoval. Ústavná sťažnosť, ktorou žalobca odôvodňoval predmetný návrh na prerušenie konania,
smerovala proti rozhodnutiu Krajskému súdu v Trenčíne vydaného konaní sp.zn. 17NcC/202/2012. O
tejto ústavnej sťažnosti žalobcu rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č.k. II. ÚS
436/2013-11 zo dňa 12.9.2013 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
Ide o totožné návrhy na prerušenie konania z toho istého dôvodu. Odvolací súd ďalej konštatuje, že za

správny považuje aj právny názor súdu prvého stupňa, keď ustálil, že ani v prípade návrhu žalobcu na
prerušenie konania, ktorý bol súdu prvého stupňa doručený dňa 5.12.2014, neboli splnené podmienky
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Súd prvého stupňa správne prihliadol na predmet konania vedeného
pred Okresným súdom Prešov sp.zn. 7C/6/2010 o nároku žalobkyne fyzickej osoby o náhraduškody z dôvodu porušenia práva Európskej únie proti žalovaným 1/ Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, 2/ POHOTOVOSŤ, s.r.o., a na skutočnosť, že rozhodnutie o
prerušení konania z dôvodu položenia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, nie je

právoplatné (žaloba v konaní Okresný súd Prešov sp.zn. 7C/6/2010 na čísle listu 107-109, uznesenie na
čísle listu 110 súdneho spisu). Súd prvého stupňa rozhodol správne, keď návrhy na prerušenie konania
zamietol.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným

spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku žalobu zamietol
a žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania potrebných na účelné
uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal z dôvodu, že žalovaný podľa § 151

ods. 1 O.s.p. trovy konania nevyčíslil a z obsahu spisu žalovanému žiadne trovy nevyplývajú. Svoje
rozhodnutie súd prvého stupňa podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2
O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným
vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom namietané vady konania vymedzené
v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho

konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého
stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení

s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

Pred začatím konania vo veci samej súd prvého stupňa konštatoval, že žalobca vzniesol opätovne
námietku zaujatosti z tých istých dôvodov, o ktorých už bolo rozhodnuté odvolacím súdom a preto podľa
§ 15a ods. 4 O.s.p. na túto námietku zaujatosti neprihliadol.

V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca je
vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne obmedzuje
len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňavydalvylúčenýsudca, predstavujeodvolacídôvodpodľa §205ods.2písm.a/vspojenís§221

ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým,
či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený
súd (§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pridelená na prejednanie
a rozhodnutie sudkyni Okresného súdu Trenčín JUDr. Viere Kumovej. Krajský súd v Trenčíne ako
nadriadený súd uznesením č.k. 17NcC/202/2012-11 zo dňa 18.10.2012 rozhodol, že táto sudkyňa nie

je z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu spisu konštatuje,
že tou istou námietkou zaujatosti a z tých istých dôvodov, ktorú vzniesol žalobca v predchádzajúcom
odvolacom konaní sp.zn. 5Co/390/2013, sa odvolací súd zaoberal ako odvolacím dôvodom podľa
citovaných zákonných ustanovení a po ich posúdení nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne
skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tejto sudkyne a takýto vzťah nebolo možné odvodiť

ani z údajov žalobcu. Táto skutočnosť nepochybne vyplýva z odôvodnenia uznesenia odvolacieho
súdu č.k. 5Co/390/2013-51 zo dňa 6.8.2014. Odvolací súd opätovne skúmajúc dôvodnosť uplatneného
odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k opätovnému záveru, že na strane zákonnej sudkyne
nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ju v zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na pomer k veci a na pomer k účastníkom konania. Z obsahu spisu

vyplýva,ževexekučnejvecisp.zn.49Er/82/2011vedenejnaOkresnomsúdeTrenčínnebolaJUDr.Viera
Kumová zákonnou sudkyňou. Odvolací súd v konaní opätovne nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p.
žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tejto sudkyne a takýto vzťah nie je možné odvodiť
ani z údajov žalobcu. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že dôvodom na pochybnosti o nezaujatostinamietanej sudkyne nemôžu byť úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že súd prvého stupňa
svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu,
pretože táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietanej sudkyne k účastníkom a

k prejednávanej veci, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jej nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov
odvolací súd vyhodnotil opätovne uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú. Naviac za
situácie, že o ústavnej sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky už rozhodol (ako je vyššie
uvedené), je námietka zaujatosti opätovne vznesená žalobcom z tých istých dôvodov účelová so snahou
žalobcu predlžovať konanie námietkou, ktorej bezdôvodnosť bola v konaní posudzovaná nadriadeným

a odvolacím súdom.

Súd prvého stupňa v zmysle § 115 ods. 1 O.s.p. nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na
deň 11.12.2014, na ktorom vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu
žalobcu. Z obsahu zápisnice o pojednávaní vyplýva, že po otvorení pojednávania súd prvého stupňa
oboznámil, že žalobca navrhol pojednávanie zrušiť z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a

sudcu, opätovne namietal zaujatosť súdu prvého stupňa a navrhol prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutia
o porušení práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Súd prvého stupňa konštatoval, že z
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 436/2013-11 zo dňa 12.9.2013 bolo zistené,
že o ústavnej sťažnosti žalobcu rozhodol ústavný súd tak, že túto sťažnosť odmietol pre nedostatok

právomoci ústavného súdu. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa na námietku zaujatosti z tých istých
dôvodov, o ktorej už bolo rozhodnuté odvolacím súdom podľa § 15a ods. 4 O.s.p. neprihliadol. Odvolací
súd konštatuje, že postup súdu prvého stupňa, keď na opätovnú námietku zaujatosti vznesenú žalobcom
v konaní z tých istých dôvodov neprihliadol a vec nadriadenému súdu nepredložil na rozhodnutie o
tejto námietke zaujatosti, je v súlade s § 15a ods. 4 O.s.p., pretože o týchto dôvodoch už rozhodol

nadriadený súd.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať

došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd
preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)
odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi. Odvolací súd
po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá všetkým
stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd prvého

stupňa dňa 21.12.2012 doručil žalobu žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe vyjadril
v lehote 20 dní. Vyjadrenie žalovaného došlo súdu prvého stupňa dňa 27.10.2014. Poučenie podľa §
120 ods. 4 O.s.p. vykonal súd prvého stupňa písomne a toto doručil právnemu zástupcovi žalobcu a
žalovanému dňa 19.9.2014. Vyjadrenie žalovaného bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa
14.11.2014. Predvolanie na pojednávanie dňa 11.12.2014 prevzal právny zástupca žalobcu a žalovaný

dňa 14.11.2014. Žalovaný, ktorý sa z neúčasti ospravedlnil, nežiadal o odročenie pojednávania, odkázal
nasvojepísomnévyjadrenievoveci. Právnyzástupcažalobcusazneúčastineospravedlnil,oodročenie
pojednávania nepožiadal, navrhol, ako je vyššie uvedené, zrušenie pojednávania a prerušenie konania.
Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal
dňa 11.12.2014 splnené všetky procesné povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na

pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený

s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné preúspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Odvolacísúdzistil,žežalobcamalobjektívnumožnosťvyjadriťsakuvšetkýmskutočnostiamadôkazom,
ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom vyjadrení. Vyjadrenie žalovaného spolu s pripojenými
prílohami k vyjadreniu mal právny zástupca vo svojej faktickej dispozícii od 14.11.2014 pred začiatkom
pojednávania vo veci samej dňa 11.12.2014. V tomto smere nie je tvrdenie žalobcu pravdivé.

Na prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa § 115 ods. 1 O.s.p. pri zachovaní
lehoty podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd prvého
stupňa vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu postupom
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Na strane právneho zástupcu žalobcu absentoval dôležitý dôvod, pre ktorý by
bol súd prvého stupňa povinný pojednávanie dňa 11.12.2014 zrušiť alebo odročiť. Z doručenky súdneho
doručovateľa vyplýva, že právny zástupca žalobcu prevzal uznesenie Krajského súdu v Trenčíne o

nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci dňa 21.11.2012. Toto vykonateľné
uznesenie je v ďalších štádiách konania pre súd prvého stupňa záväzné a súd prvého stupňa bol
povinný v prejednávanej veci ďalej konať v súlade so svojou povinnosťou podľa § 1 ods. 1 O.s.p. aj
napriek tomu, že žalobca podal ústavnú sťažnosť. K odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého
uznesenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nedošlo. Odvolací súd z úradnej

činnosti zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu rozhodol uznesením č.k. II. ÚS
436/2013-11 zo dňa 12.9.2013 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu
podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (zákon o ústavnom súde). V čase pojednávania dňa 11.12.2014 na strane žalobcu a ani jeho

právneho zástupcu neexistoval dôvod na zrušenie pojednávania a prerušenie konania. Ustanovenie §
101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo
jeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania
alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty
na prípravu pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.) a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca

včas nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Tento dôležitý dôvod, pre povahu
ktorého sa nemôže pojednávania sa musí týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať
určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť závažný a svojím rozsahom alebo z iných dôvodov by mal
obsahovať dôvodený znak ospravedlnosti. Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam
konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti. Novela Občianskeho súdneho poriadku

vykonaná zákonom č. 388/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2012 zaviedla obligatórne náležitosti návrhu
na odročenie pojednávania. Návrh právneho zástupcu žalobcu tieto obligatórne náležitosti neobsahuje.
Za daného procesného stavu súd prvého stupňa umožnil sporovým stranám zúčastniť sa prejednania
veci vrátane možnosti označiť rozhodné skutočnosti a dôkazy, vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré sa
vykonali (§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke

veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.). Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na
všetky okolnosti veci, vyhodnotil postup tohto súdu ako správny, keď mal preukázané, že súd prvého
stupňa mal pre prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovaného splnené
všetky podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Zo skutočností a postupov súdu prvého stupňa v konaní
vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v

neprítomnosti účastníkov konania súd prvého stupňa neodňal účastníkom konania možnosť konať pred
súdom. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého stupňa
vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Nepravdivé je aj tvrdenie právneho zástupcu žalobcu, že nebol
poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods.
1 O.s.p. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v
nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné
bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní
budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia

a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to
čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné
bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu
skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normyupravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a
dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej

moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto
podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu.

Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou sú upravené zákonom č.

514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (účinnosť 1. júla 2004, zmena vykonaná zákonom č. 215/2007 Z.z. s účinnosťou
od 1. septembrom 2007, zmena vykonaná zákonom č. 477/2008 Z.z. a zákonom č. 517/2008
Z.z. s účinnosťou od 1. januárom 2009, zmena vykonaná zákonom č.508/2010 Z.z. s účinnosťou od
1. januárom 2011, zmena vykonaná zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013) v znení do
31.12.2012.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje existencia nesprávneho
úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ

nesprávny úradný postup existuje nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť
štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho
úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Trenčín v konaní sp.zn. 49Er/82/2011. Nesprávny úradný postup
žalobca charakterizoval ako nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom

čase a bez zbytočných prieťahov. Na preukázanie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho
v nevydaní rozhodnutia exekučným súdom v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a
bez zbytočných prieťahov žalobca navrhoval ako dôkaz súdny spis exekučného súdu vedeného medzi
oprávneným - žalobcom a povinným K. A. pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením
záväzku povinného vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 308100014 (EX 17458/2010).

V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie uznesenia o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom
v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, je nesprávnym úradným postupom podľa právoplatného
rozhodnutia vydaného v inom konaní (sťažnosť u predsedu súdu na podklade sťažnosti na prieťahy,

disciplinárne konanie, konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, konanie pred Európskym
súdom pre ľudské práva). Žalobca nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo v inom konaní rozhodnuté,
sú neodôvodnené, boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody žalobcu v exekučnom konaní
z dôvodu, že jeho pohľadávka sa stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.Odvolací súd konštatuje, že v danej veci možno posudzovať nesprávny úradný postup exekučného
súdu len z hľadiska plynulosti konania v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, pretože

vyslovenie nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote neprichádza do úvahy. Podľa § 36 ods. 1 Exekučného zákona exekučné konanie začalo dňa
17.1.2011. V čase začatia exekučného konania bolo toto konanie upravené Exekučným poriadkom v
znení účinnom od 1.6.2010, ktorý v ustanovení § 44 ods. 2 posledná veta nestanovoval pre prípad,
ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, lehotu na zamietnutie

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie sa týka prípadu, ak súd nezistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom.

Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani
v právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní pred

súdom prvého stupňa nebol zistený nesprávny úradný postup a ani existencia nezákonného rozhodnutia
exekučného súdu.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s posúdením a hodnotením listinného dôkazu, znaleckého
posudku č. 1/2014. Za splnenia všetkých procesných povinností, ktoré vykonal súd prvého stupňa v

súlade s príslušnými ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o konaní, prejednaní a rozhodnutí
veci, keď účastníkov riadne poučil o možnosti označiť a predkladať dôkazy a na pojednávaní dňa
11.12.2014vyhlásildokazovaniezaskončené,odvolacísúdvsúlades§213ods.5O.s.p.nezistildôvody
na doplnenie dokazovania, pre ktoré nebol daný právny základ žalobcom uplatnených nárokov.

Odvolací súd poukazuje na to, že niektoré odvolacieho dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci,
tvrdeniažalobcunezodpovedajúskutočnémustavuveciavovzťahukprejednávanejvecisúnepravdivé.
Je zrejmé, že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie
dôvodytakmervovšetkýchprípadoch,vktorýchžalobcauplatnilprotižalovanémunasúdochSlovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003

Z.z. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane
tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky, nepravdivé sú aj tvrdenia dodržania povinnosti súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
a postupu podľa § 123 O.s.p. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej

situácie v postupe súdu prvého stupňa v danej veci.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 v spojení s § 142 ods.1
O.s.p. Žalovanému ako úspešnému účastníkovi by patrila náhrada trov odvolacieho konania. Žalovaný
trovy si odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.