Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 23, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoE/65/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5606206136
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5606206136.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, v exekučnej veci oprávneného - POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, v zastúpení JUDr. Martin Máčaj, advokát so sídlom AK
K. XX, XXX XX G. X, Fridrich Paľko, s.r.o. IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava,
proti povinnej - I. I., nar. X. X. XXXX, bytom X. H. XXX, XXX XX X. H., pre vymoženie pohľadávky
vo výške 605,46 eur s príslušenstvom, exekúcia je vykonávaná súdnym exekútorom Mgr. Marián Kráľ

so sídlom Exekútorského úradu v O. H., V. XX, XXX XX O. H., pod sp. zn. EX 616/06, na základe
odvolania oprávneného a súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k.
5Er/730/2006-39 zo dňa 6.7.2012 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie vo výrokoch - vyhlásenia exekúcie za neprípustnú, zastavenia exekúcie a
vo výroku o povinnosti oprávneného uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 132,49 eur
v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Ďalších výrokoch uznesenia sa n e d o t ý k a .

Návrh oprávneného na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru
Európskej únie z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Mal za to, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je v danej veci
exekučným titulom je materiálne nevykonateľný z dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského súdu.
Zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinným dňa 21.10.2005 je zmluvou spotrebiteľskou. Povinný v

danom zmluvnom vzťahu mal postavenie spotrebiteľa, jednalo sa o poskytnutie peňažných prostriedkov
fyzickej osobe - nepodnikateľovi. Ide o štandardnú formulárovú spotrebiteľskú zmluvu o plnení, z
ktorej rozhodol rozhodcovský súd. Za tejto situácie je povinnosťou exekučného súdu podrobiť zmluvu
súdnej kontrole, či na základe nej sa nevymáha plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Exekučný
súd za nekalú zmluvnú podmienku vyhodnotil ustanovenie o rozhodcovskej doložke tak, ako je
formulovaná v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Podľa neho spotrebiteľovi je

odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak oprávnený
podá voči nemu žalobu u vopred ním vybraného rozhodcovského súdu, čím reálne došlo k narušeniu
zákonom sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa
podpisom zmluvy reálne vopred vzdal práva na účinnú právnu obranu. Rozhodcovský rozsudok iba
formálne prebral argumenty žalujúcej strany a nevysporiadal sa s inštitútmi zameranými na ochranu
práv vyplývajúcich pre spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy. Spotrebiteľovi tak bola odopretá možnosť

brániť svoje práva vo všetkých sporoch v ktorých sa domáha svojich práv dodávateľ v rozhodcovskom
konaní. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednanáa je dodávateľom pripravená ako súčasť vopred pripravených podmienok predloženej zmluvy, ktoré
nemá možnosť spotrebiteľ ovplyvniť. Okresný súd pri svojom právnom závere poukazuje aj na novelu
Občianskeho zákonníka ( Zákonom č. 568/2007 Z.z. v účinnom znení od 1. januára 2008) najmä

na novelizované ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Okresný súd zvýraznil zákonnú
podmienku uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy v písomnej forme tak, ako to ukladá Zákon č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov v § 4 ods. 2. Písomná forma rozhodcovskej
doložky v posudzovanej veci splnená nebola. Neexistuje teda platne uzatvorená rozhodcovská zmluva -
rozhodcovská doložka. Z týchto dôvodov rozhodcovský súd nemal oprávnenie konať a rozhodnúť spor

medzi účastníkmi. Rozhodnutie vydal na to nepríslušný orgán, absentuje vykonateľný exekučný titul
následne je daný dôvod pre postup podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.

Oprávnený svojim konaním procesne zavinil vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a následné zastavenie,
preto podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku je povinný nahradiť nevyhnutné trovy exekúcie
súdneho exekútora vo výške 132,49 eur. Okresný súd pri preskúmaní správnosti vyčíslenia a účelnosti

vynaloženia trov neuznal odmenu súdneho exekútora určenú podľa počtu hodín účelne vynaložených
na exekúciu, nakoľko súdny exekútor nárok na takúto odmenu nepreukázal a táto nebola zrejmá
ani z predloženého exekútorského spisu. Oprávnený nebol v exekúcii úspešný, tá bola vyhlásená za
neprípustnú a zastavená z dôvodu neexistencie vykonateľného exekučného titulu, z tohto dôvodu trovy
oprávnenému (ide o trovy uplatnené) priznané súdom neboli.

Exekučný súd návrh na zmenu súdneho exekútora zamietol z dôvodu, že predmetná exekúcia bola
vyhlásená za neprípustnú a zároveň zastavená.

Proti rozhodnutiu okresného súdu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie oprávnený a domáhal
sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd rozhodol

nad rámec svojej právomoci, že nebola rešpektovaná zásada dispozitívnosti (potreba podania návrhu),
že mu súd odňal svojim postupom možnosť konať pred súdom, ako aj že súd zistil skutkový stav
nedostatočne a vec nesprávne právne posúdil. Právna analýza rozhodcovskej zmluvy (doložky) je
možná len v procesnej fáze prebiehajúcej podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. vo fáze
rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie. Ak exekučný

súd už vydal poverenie na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby následne posudzoval neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na také posúdenie viazal zastavenie exekúcie. Dlžníkovi nič nebránilo
využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému
súdu; pokiaľ takto nepostupoval nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné
rozhodnutie rozhodcovského súdu pred exekučným súdom. Rozsudkom rozhodcovského súdu je

exekučný súd viazaný rovnako ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu (§ 159 ods. 2 O.s.p.).
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Aj z
uvedeného hľadiska poukazoval na nevyhnutnosť uplatňovania princípu právneho štátu, predovšetkým
princípu právnej istoty. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekúcie vykonávanej na podklade
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka; aj v takom prípade pri revízii

rozhodcovského rozsudku limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ustanovenia
§ 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci
a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského
súdu. Odvolateľ namietal ďalej diskriminačný prístup exekučného súdu voči nemu a to z dôvodu jeho
postavenia ako podnikateľského subjektu poskytujúceho krátkodobé úvery. Postupom súdu, ako aj

napadnutým uznesením, došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní, keď (oprávnený) bol uvedený do
takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných
osôb v porovnateľnom postavení a tiež z dôvodu, že nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu
rozhodnutia exekučného súdu, ktoré výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie. Súd konštatoval, že
rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa, pričom však nevykonal potrebné dokazovanie a k príslušným záverom dospel
len na základe domnienok; pokiaľ by postup súdu bolo možné považovať za vykonávanie dokazovania,
účastníci zároveň nemali právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť vykonanie dôkazov.
Exekučný súd je oprávnený skúmať len či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s
dobrými mravmi a nie, či je v súlade s dobrými mravmi rozhodcovská doložka, ako to nesprávne vykonal

súd v danej veci. Ak by aj bol exekučný súd oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky akože
nie je, táto je platná, dáva zmluvným stranám na výber či sa obrátia na rozhodcovský alebo všeobecný
súd. Nemožno súhlasiť ani s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy podľa Zákona o spotrebiteľskýchúveroch, v ktorej súvislosti odvolateľ namietal, že nemusela obsahovať údaj o ročnej percentuálnej miere
nákladov. Súd nesprávne vyhodnotil aj neprimeranosť úrokov z omeškania.
Oprávnený zároveň predložil odvolaciemu súdu návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/

O.s.p. a článku 267 zmluvy o fungovaní EÚ a žiadal, aby sa odvolací súd obrátil na Súdny dvor Európskej
únie s nasledovnými prejudiciálnymi otázkami:

1/ Či sa má ustanovenie § písm. g/ ods. 1 Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že každých okolnosti zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov.
2/Vprípadezápornejodpovedenaprejudiciálnuotázkuč.1,čijemožnéoznačenéustanoveniesmernice
Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať tak, že mu neodporuje znenie rozhodcovskej doložky v Zmluve.
3./ Či je v súlade s článkom 17 článok 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady

93/13/EHS z 5.4.1993 zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa, čo do náhrady trov exekúcie podal odvolanie súdny exekútor.
Poukazoval na obsahové znenie ustanovenia § 196 Exekučného poriadku a na aplikáciu ustanovenia
§ 14 Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení platnom

do 30.4.2008 (ďalej len Vyhláška). Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že niektoré úkony si
uplatnil duplicitne. Z vyčíslenia trov exekúcie z 29.6.2012, čo predložil súdu, je zrejmé, že žiaden úkon
nie je súčasne uplatňovaný podľa písmena a/ aj podľa písmena b/. Konštrukcia právnej vety uvedená
v § 14 Vyhlášky nestanovuje a ani sa v texte právnej normy nenachádza vylučovacia spojka, ktorá
by potvrdzovala oprávnenosť postupu pri rozhodovaní o trovách exekúcie. Práve naopak, konštrukcia

právnej vety nepochybne a jednoznačne hovorí, a gramaticky a logický výklad to len potvrdzuje, že
všetky úkony súdneho exekútora spojené s účelom exekúcie sa odmeňujú: a/ podľa počtu hodín
vynaložených na exekúciu a b/ paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti. Je neprípustné
zahŕňať úkony - vyhotovenie žiadosti o doručenie zásielky, vyhotovenie upovedomenia o ďalších trovách
exekúcie a dokonca aj vyhotovenie upovedomenia o zriadení exekučného záložného práva (teda úkon,

ktorý smeruje k zabezpečeniu pohľadávky oprávneného a vykonáva sa na jeho návrh) pod jediný úkon -
doručenie upovedomenia o začatí exekúcie. Akceptoval by nepriznanie časovej špecifikácie za spísanie
žiadosti o udelenie poverenia, túto si však neuplatňoval. Zaujímavé je tiež tvrdenie súdu, že osobná
návšteva povinného sa odmeňuje paušálne ako ďalšie zisťovanie majetku povinného. On si odmenu
však v tejto časti neuplatňoval a súd mu ju v časovej špecifikácii nepriznal pretože patrí do paušálnej

odmeny, v paušálnej odmene však nezohľadňoval.
Domáhal sa preto zmeny uznesenia v dotknutom výroku a žiadal priznať trovy exekúcie vo výške ako
ich vyčíslil v podaní zo dňa 29.6.2012.

Povinná písomné vyjadrenie k odvolaniam nepredložila.

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací(§10ods.1O.s.p.),preskúmalvecvrozsahudanomvustanovení§
212ods.1O.s.p.a beznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.)odvolanímnapadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa (v odvolaním dotknutých výrokoch) ako vecne správne potvrdil podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. a nedotýkal sa tých výrokov, ktoré odvolaním napadnuté neboli. Zároveň návrh

oprávnenéhonapredloženieprejudiciálnychotázokSúdnemudvoruEurópskej únie,resp.naprerušenie
konania, zamietol.

Odvolací súd nepovažoval návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru
Európskej únie a na následne prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. za opodstatnený.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa komunitárneho práva je
v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie predovšetkým skutočnosť, či otázka
komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípade
relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej
kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o

otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo jeho platnosti), teda musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Jej potencionálne zodpovedaniemusí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle,
že táto nemá reálny základ v prejednávanom spore.
Prvá navrhovaná prejudiciálna otázka vychádza z hypotézy absolútneho zákazu rozhodovania sporov

zo spotrebiteľských zmlúv rozhodcovskými súdmi, ktorá sa však na prejednávaný prípad nevzťahuje,
keďže súd prvého stupňa nezaložil napadnuté rozhodnutie na závere, že spotrebiteľské veci nikdy
nemôže rozhodnúť rozhodcovský súd, na závere o neprípustnosti právomoci rozhodcovského súdu v
spotrebiteľskej veci ako takej. Súd prvého stupňa uviedol dôvody, pre ktoré neakceptoval rozhodcovskú
doložku v konkrétnom znení a uzatvorenú za konkrétnych okolností. Vzhľadom na priamu nadväznosť

druhej prejudiciálnej otázky, argumentácia odvolacieho súdu je obdobná. V prípade tretej prejudiciálnej
otázky oprávnený stavia do apriorného vylučujúceho protikladu aplikáciu vnútroštátnych noriem (s
odkazom na Smernicu 93/13/EHS) oproti možnosti vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa, čo je
vyjadrením účelového pohľadu oprávneného. Celkovo možno zhrnúť, že formulácia otázok predložená
oprávneným je sugestívna a zavádzajúca, keď oprávnený opomína konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na uvedené, odvolací súd zamietol návrh oprávneného na predloženie predmetných

prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ a v dôsledku toho aj jeho návrh na prerušenie konania podľa§
109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Odvolanie oprávneného vyhodnotil odvolací súd za neopodstatnené.

V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní Zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať či rozhodcovské
konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ
sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia
Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania namietať nedostatok

právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby sa
žalobou na príslušnom súde domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku vylučujú skúmanie právomoci
rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska
právna zásada (princíp) „práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“. Nevyužitie
postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať

a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní,
pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné (viď napr. uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Ncdo/9/2012 zo dňa 16.1.2013). Odvolací súd dodáva, že v posudzovanej
veci právny vzťah založený zmluvou o úvere je vzťahom spotrebiteľským, zmluva uzatvorená medzi
účastníkmi je zmluvou spotrebiteľskou a plne bolo opodstatnené aplikovať normy spotrebiteľského práva

a vychádzajúc z tejto aplikácie poskytnúť ochranu spotrebiteľovi.

Podľa § 159 O.s.p. sa u rozsudkov rozlišuje formálna a materiálna právoplatnosť. Formálnu
právoplatnosť nadobúda rozsudok vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou
právoplatnosťou sa rozumie záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje

ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci. Ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní
však dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne
právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. nie je ním viazaný. Exekučný súd teda môže
skúmať (podľa § 45 ods. 2 Zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu) či rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastník rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom

nedovolenéaleboakodporujedobrýmmravom.Nedovolenosťpriznanéhoplnenianemožnoodvodzovať
len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok vôbec nemusí vykazovať znaky
protizákonnosti; spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť pochybenia v aplikácii hmotného
alebo procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor s dobrými mravmi sú pojmami hmotného
práva a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu má exekučný súd plné oprávnenie vstúpiť

do rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery.
Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených
v § 45 Zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní, t.z. aj z hľadiska, či rozhodcovský rozsudok
nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pritom
nie je viazaný účinkami takého rozsudku v zmysle § 35 označeného právneho predpisu v spojení s

§ 159 O.s.p. Oprávnenie exekučného súdu skúmať rozhodcovskú doložku v tom smere, či nenapĺňa
charakteristiku neprimeranej podmienky spotrebiteľskej zmluvy vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora
EÚ vo veci C-40/08.Dojednanie o rozhodcovskej doložke v súdenej veci je zaradené do Všeobecných obchodných
podmienok (Všeobecné podmienky poskytnutia úveru), ktoré obsahovo sú neoddeliteľnou súčasťou
úverovej zmluvy. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a

povinná pri uzatváraní zmluvy nemohla ovplyvniť jej obsah, ktorý bol vopred daný; ako spotrebiteľ
ju mohla prijať buď ako celok alebo odmietnuť. Podanie žaloby na rozhodcovskom súde malo za
následok, že v tej istej veci sa druhá strana už nemohla obrátiť na všeobecný súd, ani nijako zabrániť
uskutočneniu rozhodcovského konania. Uvedené vo svojich dôsledkoch núti spotrebiteľa, aby spory
vzniknuté vo vzťahu s dodávateľom boli definitívne vyriešené výlučne v rozhodcovskom konaní, čo

osobitne platí v prípadoch, keď sa s nárokom na rozhodcovský súd obráti dodávateľ a tých je absolútna
väčšina. Možnosti spotrebiteľa dosiahnuť zvrátenie účinkov daného rozhodcovského rozhodnutia boli
obmedzené na podanie ďalšej osobitnej žaloby podľa § 40 a nasl. Zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom
konaní a to len z presne stanovených dôvodov. Z pohľadu spotrebiteľa je rovnocenné, či riešenie
jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „núti“ štandardná zmluvná klauzula alebo
dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa

diktovať svoju vôľu zmluvného vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany
pred štandardnými zmluvami.

Odvolací súd len na podporu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky a v dôsledku toho odopretie
ochrany povinnej, ktorú jej ako spotrebiteľovi poskytujú ustanovenia právneho poriadku o ochrane

spotrebiteľa, postupom rozhodcovského súdu, konštatuje vychádzajúc z rozhodcovského rozsudku zo
dňa 30.5.2006, že rozhodcovský súd vôbec neskúmal, či v danom prípade nejde o spotrebiteľský vzťah.

Ani námietka odvolateľa o diskriminačnom prístupe súdu, o odlišnom zaobchádzaní s ním a povinnou,
prípadne o porušení princípu rovnosti zbraní súdom nie je opodstatnená. Pokiaľ k porušeniu princípu

rovnosti zbraní súdom malo dôjsť tým, že oprávneného nevypočul a neumožnil mu tak prejaviť svoj
názor, odvolací súd poznamenáva v konaní nebola vypočutá ani povinná, prípadne súdny exekútor (v
časti trov exekúcie), pritom rozhodnutie exekučného súdu, ktorým v obdobných prípadoch totožného
oprávneného zastavil exekúciu vedenú na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku,
na vydanie ktorého nemal rozhodcovský súd pre neplatnosti rozhodcovskej doložky právomoc,

nepredstavuje nóvum v judikačnej činnosti minimálne tunajšieho súdu. Oprávnenému zároveň ostáva
zachovaná zákonná možnosť namietať nesprávnosť záverov exekučného súdu ako súdu prvého stupňa
a na ich prieskum odvolacím súdom, čoho je dôkazom aktuálne odvolacie konanie.

Na základe uvedeného preto odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neprijateľnosti rozhodcovskej

doložky v spotrebiteľskej zmluve nemohol spor medzi účastníkmi rozhodnúť určený rozhodcovský
súd. Odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne, keďže zodpovedá
nielen výslovnej právnej úprave vnútroštátneho práva (Exekučný poriadok a Zákon č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní) ale v plnom rozsahu rešpektuje aj judikatúru súdneho dvora EÚ. Čo sa týka
ďalšíchdôvodovodvolaniaoprávnenéhoatonajmä,žezmluvanemuselaobsahovaťročnúpercentuálnu

mieru nákladov a v nadväznosti na to i dôvody riešiace otázky úrokov z omeškania a poplatkov, neboli
predmetom odvolacieho prieskumu, keďže uvedené otázky neboli predmetom posudzovania ani pred
súdom prvého stupňa v tejto konkrétnej exekučnej veci.

S odvolaním exekútora smerujúce do výroku o priznaní trov exekúcie sa krajský súd nestotožnil.

Z hľadiska duplicitnosti súdnemu exekútorovi nepatrí odmena za vyhotovenie žiadosti o doručenie
zásielky,vyhotovenieupovedomeniaoďalšíchtrováchexekúcieavyhotovenieupovedomeniaozriadení
exekučného záložného práva a to v zmysle § 14 ods. 1 písm. a/ Vyhlášky. Správne okresný súd uvedené
úkonyzhrnulpodjedinýúkon-doručenieupovedomeniaozačatíexekúcie,keďžeexekútoromuvádzané
dotknuté úkony predchádzajú konkrétnemu dotknutému úkonu, teda bez ktorých by ku konkrétnemu

úkonu - doručeniu upovedomenia o začatí exekúcie - nedošlo.
Zhľadiskatoho,čomožnopovažovaťzaúkonexekučnejčinnostivzmysle§14ods.1Vyhlášky,odvolací
súd poukazuje na § 25 Vyhlášky, podľa ktorého je v odmene súdneho exekútora zahrnutá aj náhrada za
administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou. Úkon súdneho exekútora označený
ako prevzatie a spracovanie návrhu nemožno subsumovať pod ustanovenie § 14 ods. 1 písm. a/

Vyhlášky, ale ide o administratívnu prácu v zmysle § 25 Vyhlášky, za ktorú náhrada je zahrnutá v odmene
súdneho exekútora.

Ďalšie odvolacie dôvody exekútora neboli podstatné pri posúdení jeho odvolania.O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. Oprávnený nebol v odvolacom konaní ohľadne svojho odvolania úspešný, preto by bol

inak povinný nahradiť ostatným účastníkom ich trovy, nakoľko však súdnemu exekútorovi žiadne trovy
spojené s opravným prostriedkom oprávneného nevznikli a povinná si náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnila, odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že ich náhradu účastníkom
(žiadnemu z nich) nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e odvolanie prípustné.