Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 12, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoP/72/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316202762
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2316202762.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci navrhovateľa: G. F., nar. XX.X.XXXX, bytom F.
XXX/XX, Y., právne zastúpený: Erben & Erben, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Mostová 2,
Bratislava, proti povinnému: L. F., nar. XX.X.XXXX, bytom P. J. Y. X, Y., právne zastúpený: Advokátska
kancelária Mgr. Andrej Bartošovič, so sídlom Pázmaňa 2020/30, Šaľa, o zvýšenie výživného na plnoleté
dieťa, o odvolaní povinného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 31. októbra 2016, č.k.
35C/63/2016-142, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej p o t v

r d z u j e .

II. Navrhovateľ má nárok na náhradu trov prvoinštančného konania vo výške 1.148,54 eur a odvolacieho
konania vo výške 574,89 eur, ktoré sumy sa ukladá povinnému zaplatiť k rukám právneho zástupcu
navrhovateľa do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie uložil povinnému platiť navrhovateľovi na
výživu sumu 250 eur mesačne vždy do 20. dňa vopred k rukám navrhovateľa, počnúc 17.2.2016
(výrok prvý), zročné výživné za obdobie od 17.2.2016 do 31.10.2016 vo výške 1.775 eur mu súd

povolil platiť v mesačných splátkach po 100 eur spolu s bežným výživným, po právoplatnosti tohto
rozsudku pod hrozbou straty výhody splátok (výrok druhý), vo zvyšnej časti návrh zamietol (výrok
tretí), čím zmenil rozsudok Okresného súdu Galanta č.k. SA-6C/50/04-26 zo dňa 18.3.2005 v časti
rozsahu vyživovacej povinnosti povinného (výrok štvrtý) a napokon uložil povinnému zaplatiť náhradu
trov konania navrhovateľovi vo výške 1.435,68 eur k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní od
právoplatnosti rozsudku (výrok piaty).

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 62 ods. 1, ods. 2, ods. 5, § 63
ods. 1, § 65 ods. 3, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1 Zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len Zákon o rodine), vecne dôvodil, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa
17.2.2016 domáhal zvýšenia výživného voči povinnému, ktorý je jeho otcom, a to zo sumy 100,- Eur
mesačne na sumu 400,- Eur mesačne a zameškané výživné navrhol povoliť mu uhradiť v splátkach
po 100,- Eur mesačne. Návrh odôvodnil tým, že rozsah vyživovacej povinnosti bol naposledy upravený
rozsudkom zo dňa 18.3.2015 na sumu 99,58 Eur mesačne, odkedy náklady na výživu navrhovateľa

vzrástli, v súčasnosti je plnoletý, je študentom strednej školy a nemá vlastné príjmy, pričom suma
doposiaľ stanoveného výživného už pokrýva približne iba štvrtinu jeho skutočných výdavkov. Povinný
s návrhom navrhovateľa nesúhlasil, považoval ho za nereálny s odôvodnením, že jeho situácia mu
neumožňuje prispievať na výživné vyššou sumou.3. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že je tu dôvod na zvýšenie výživného z pôvodne
stanovenej sumy 100,- Eur na sumu 250,- Eur mesačne. Vychádzal zo zistení, že k poslednej úprave

výživného došlo rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 18.3.2005, č.k. SA 6C 50/04 - 26, kedy súd
manželstvo rodičov navrhovateľa rozviedol a schválil rodičovskú dohodu, na základe ktorej bol maloletý
navrhovateľ zverený do výchovy matky a otcovi uložená povinnosť platiť na jeho výživu mesačne po
3.000,-Sk,pričomvtomčasemalnavrhovateľsedemrokovachodildo1.ročníkazákladnejškoly,príjem
matky navrhovateľa bol okolo 9.400,- Sk (312,- Eur) a otec bol dobrovoľne nezamestnaný. V súčasnosti

je navrhovateľ študentom 4. ročníka Strednej odbornej školy, Nové Zámky v odbore grafik digitálnych
médií a má v pláne pokračovať v štúdiu na vysokej škole. Býva s matkou, do školy denne dochádza
vlakom, má značné výdavky na štúdium a to na ZRPŠ, učebnice, pomôcky, účasť na lyžiarskom výcviku
a exkurziách spojených s predmetom štúdia, v súvislosti so štúdiom by si potreboval kúpiť nový počítač
a má záujem získať vodičské oprávnenie. Vo voľnom čase sa venuje karate, kde mesačné členstvo v
športovom klube stojí 15,- Eur, návšteva posilňovne okolo 10,- Eur, mimo toho má výdavky na kultúrne

zariadenia (kino, divadlo, koncerty), na čo mu matka dáva vreckové vo výške 50,- Eur mesačne.
Navrhovateľ žije v spoločnej domácnosti s matkou, u ktorej došlo k čiastočnému nárastu príjmu zo
sumy 312,- Eur na sumu 908,- Eur oproti príjmu v čase posledného rozhodovania o výživnom, táto
však uhrádza všetky výdavky spojené s bývaním a vedením domácnosti vo výške 365,- Eur (nájomné,
elektrina, hypotéka, internet a TV), ako aj všetky potreby navrhovateľa, pričom sama má výdavky na

cestovné do zamestnania 70,- Eur mesačne.

4. Povinný, ktorý bol v čase poslednej úpravy dobrovoľne nezamestnaný, je od 10.8.2012 živnostníkom v
predmete stavebníctvo a podľa daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby dosiahol za rok 2015
základ dane 3.721,- Eur, zároveň je jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti ALLSTAV SERVICE

s.r.o. zapísanej do obchodného registra 23.2.2012, táto spoločnosť však podľa daňového priznania za
rok 2015 nevykonávala žiadnu činnosť. Podľa vyjadrenia povinného jeho príjem sa pohybuje od 600,-
Eur do 800,- Eur, o paralelný pracovný pomer sa popri živnosti nikdy nepokúšal, vždy pracoval na
živnosť, hoci vzdelanie má stredoškolské v odbore elektromechanik, tejto činnosti sa nikdy nevenoval.
Za prácou dochádza autobusom, motorové vozidlo nevlastní. Finančne mu vypomáha priateľka aj jeho

matka, dôchodkyňa. Býva v dvojizbovom byte v D. s priateľkou, ktorá je zamestnaná s príjmom okolo
340,- Eur. Povinný vyčíslil svoje mesačné výdavky na sumu 1.310,- Eur (400,- Eur na nájomné, 25,-
Eur na elektrinu, 25,- Eur na TV a internet, 70,- Eur ako cestovné náklady, 200,- Eur ako splátku
pôžičky, 40,- Eur na mobilný telefón, 50,- Eur na drogériu a čistiace prostriedky, 300,- Eur na stravu,
100,- Eur na oblečenie a 100,- Eur výživné na navrhovateľa). Okrem navrhovateľa inú vyživovaciu

povinnosť nemá, pre neplnenie vyživovacej povinnosti bol v r. 2015 odsúdený na podmienečný trest
odňatia slobody a bola mu uložená povinnosť uhradiť nedoplatok na výživnom okolo 1.300,- Eur, v
súčasnosti je na vymoženie pohľadávky na výživnom na majetok povinného vedené exekučné konanie.
Podľa predložených dokladov o platbách za mesiace január až jún 2016 povinný uhrádzal výživné v
pôvodne stanovenej výške 100,- Eur a uhradil sumu 600,- Eur, podľa vyjadrenia navrhovateľa od júla

2016 výživné prestal uhrádzať.

5. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že vyživovacia povinnosť
povinného voči navrhovateľovi naďalej trvá, nakoľko navrhovateľ nie je zatiaľ schopný sám sa živiť a
uspokojovať svoje potreby. Zároveň na strane navrhovateľa došlo od poslednej úpravy výživného v roku

2005 k zmene pomerov, keďže v čase pôvodného rozhodovania mal 7 rokov a navštevoval 1. ročník
základnejškoly,vsúčasnostiještudentommaturitnéhoročníkastrednejškolymimomiestabydliska.Súd
vychádzal predovšetkým z odôvodnených potrieb plnoletého dieťaťa, ktoré v danom prípade predstavujú
náklady spojené so štúdiom (vyčíslené na 165,- Eur ročne/v priemere 13,75 Eur mesačne + ďalšie
výdavky na exkurzie), výdavky na stravu a hygienu (vyčíslené spolu s matkou navrhovateľa na 200,-

Eur mesačne), životná poistka spolu s matkou 35,- Eur mesačne, výdavky spojené so záujmami a
voľnočasovými aktivitami 75,- Eur mesačne a ďalšie náklady na oblečenie a obuv, ktoré sú vynakladané
priebežne, ktoré výdavky navrhovateľom vyčíslené a doložené súd v celom rozsahu uznal za dôvodné,
rovnako aj očakávané výdavky súvisiace s kúpou nového počítača (odôvodnené oblasťou, v ktorej
sa navrhovateľ pripravuje na budúce povolanie), či získaním vodičského oprávnenia ( keďže takýto

výdavok jednoznačne smeruje k rozšíreniu možností navrhovateľa pre jeho budúce uplatnenie), pričom
súd tieto náklady nepovažoval za nadštandardné, pričom považoval za potrebné na ne prihliadať, hoci
k ich vynaloženiu zatiaľ nedošlo. Náklady navrhovateľa súd považoval za odôvodnené vo vyčíslenom
rozsahu okolo 400,- Eur mesačne, pričom vzhľadom k nárastu výdavkov a na časový odstup 11 rokov odposlednejúpravyjenepochybné,ženastranenavrhovateľadošlokzásadnejzmenepomerov,súvisiacej
tak s fyzickým rastom ako aj psychickým vývojom, a súčasne za uvedené obdobie došlo k prirodzenému
nárastu životných nákladov, ktoré zmeny sa však na rozsahu vyživovacej povinnosti žiadnym spôsobom

neodrazili, hoci povinný si týchto okolností musel byť vedomý.

6. Pri posudzovaní možností a schopností povinného súd vychádzal z ust. § 62 ods. 5 a § 63 ods.
1 Zákona o rodine. Povinný pred súdom uviedol, že jeho príjem sa pohybuje od 600,- do 800,- Eur,
svoje mesačné výdavky však vyčíslil na sumu 1.310,- Eur. Súd dôvodil, že povinnosť rodiča, ktorý má

príjmy z inej ako závislej činnosti je tieto riadne preukázať a doložiť, pričom podľa daňového priznania
povinného ako fyzickej osoby vyplýva, že za rok 2015 vykázal základ dane 3.721,- Eur, nevyplýva z
neho akým spôsobom a z akej činnosti dosahuje povinný ním uvádzané príjmy 600-800,- Eur mesačne.
Povinný súdu neosvedčil, že sa jeho príjmy skutočne pohybujú v uvedenom rozmedzí, keďže o tom
nesvedčia ním vyčíslené výdavky v rozsahu 1.300,- Eur, pričom súd nemohol akceptovať jeho tvrdenie,
že výdavky, ktoré má nad rámec príjmov (t.j. sumu okolo 700 - 500,- Eur), mu pomáha uhrádzať jeho

priateľka (ktorá má príjem 340,- Eur) alebo jeho matka ( starobná dôchodkyňa), čo súd považoval za
nereálne a predovšetkým povinným nepodložené, že by si tieto osoby mohli dovoliť zo svojich príjmov
podporovať povinného mesačne sumami v rozsahu 500-700,- Eur a zároveň by dokázali uspokojovať
svoje vlastné potreby. Za neprijateľné súd považoval aj to, že ako vlastný výdavok na stravu uviedol
mesačne 300,- Eur, na druhej strane však považuje za nereálne, aby na výživu svojho 19 ročného

syna platil sumou vyššou ako 100,- Eur. Súd poukázal na to, že navrhovateľ si náklady na stravu a
bežnú hygienu spoločne so svojou matkou vyčíslil na 200,- Eur, pričom vychádzajúc zo zásady, že dieťa
má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov, potom náklady potrebné na zabezpečenie stravy by
mali byť na strane plnoletého syna a jeho otca aspoň porovnateľné. Súd tiež neprihliadol na povinným
tvrdenú mesačnú splátku pôžičky vo výške 200,- Eur, keďže existenciu akéhokoľvek záväzku povinný

nepreukázal a zároveň platí, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodiča.

7. Zvýšenie výživného z pôvodne stanovenej sumy 100,- Eur na sumu 250,- Eur mesačne zohľadňuje
rast nákladov navrhovateľa v súvislosti so štúdiom a zároveň zodpovedá možnostiam a schopnostiam
povinného bez ohrozenia jeho schopnosti zabezpečovať v nevyhnutnej miere svoje vlastné potreby.

Povinný pred súdom svoje deklarované príjmy dostatočným spôsobom nepreukázal a zároveň
nepreukázal, akým spôsobom uhrádza svoje vyčíslené výdavky, ktoré takmer dvojnásobne prevyšujú
ním uvádzané príjmy. Povinný je súkromným podnikateľom, ktorý má príjmy z inej ako závislej činnosti.
Možnosť uplatnenia sa povinného na pracovnom trhu je objektívne znížená tým, že mu bolo odobraté
vodičské oprávnenie, aj túto skutočnosť si však zavinil sám neplatením vyživovacej povinnosti voči

navrhovateľovi ani v pôvodne stanovenom rozsahu. Vzhľadom na možnosti a schopnosti matky
navrhovateľa ako druhej povinnej osoby, s ktorou navrhovateľ naďalej žije v spoločnej domácnosti, suma
250,- Eur podľa názoru súdu postačí na krytie odôvodnených potrieb navrhovateľa. Keďže výživné bolo
zvýšené odo dňa podania návrhu, t.j. od 17.2.2016, súd povolil povinnému uhradiť zročné výživné za
obdobie od 17.2.2016 do 31.10.2016 v celkovej sume 1.775,- Eur (výživné za 9,5 mesiaca po 250,- Eur

- 2.375,- Eur po zohľadnení vykonaných úhrad vo výške 600,- Eur) v mesačných splátkach po 100,- Eur
spolu s bežným výživným. Vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

8. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 v spojení s § 55 Civilného mimosporového poriadku keď
dospel k záveru, že nakoľko navrhovateľ sa v konaní domáhal úpravy zákonnej vyživovacej povinnosti

voči svojmu otcovi ako plnoleté dieťa odkázané na výživu rodičov, považoval súd za spravodlivé priznať
mu aj náhradu trov konania. Tieto pozostávajú z trov právneho zastúpenia za 5 úkonov právnej služby
vo výške 1.153,50 Eur, režijného paušálu 42,90 Eur a 20% DPH zo súčtu tarifnej odmeny a režijného
paušálu (1.196,40 Eur), vo výške 239,28 Eur, celkovo účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia
navrhovateľa predstavovali sumu 1.435,68 Eur, ktorú mu súd priznal.

9. Proti tomuto rozsudku v jeho vyhovujúcej časti podal včas odvolanie povinný, ktorý navrhol
odvolaciemu súdu, aby zmenil rozsudok Okresného súdu Galanta a návrh na zvýšenie výživného
v celom rozsahu zamietol, prípadne aby zvýšil výživné najviac na sumu 150 eur mesačne a splátky
zročného výživného povolil v sume 50 eur mesačne. Zároveň žiadal nepriznať náhradu trov konania

žiadnej zo zúčastnených strán. Svoje odvolanie odôvodnil tým, že súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Podľa odvolateľa súd nezohľadnil, že od poslednej úpravy výživného v roku 2005 došlo
na strane matky navrhovateľa ako druhej povinnej osoby, k takému nárastu príjmov (z pôvodných 312eur na 908 eur), že nebolo potrebné zvyšovať vyživovaciu povinnosť otca. Ďalej odvolateľ bol toho
názoru, že navrhovateľ v konaní výrazne nadsadil svoje výdavky, keď sumu 400 eur mesačne, ktorá
bola ustálená na úhradu jeho potrieb, napriek tomu, že ide o plnoleté dieťa, považoval odvolateľ za príliš

vysokú sumu a nereálnu. Uviedol, že tu ide o dieťa vo veku, kedy už nedochádza každé dva - tri mesiace
k fyziologickým zmenám, ktoré by vyžadovali nakupovanie nového ošatenia či obuvi ako u mladších detí
a za odôvodnené potreby dieťaťa tiež nemožno považovať podiel na splátkach hypotekárneho úveru
matky. Celkové výdavky navrhovateľa, ktoré predložil a vyčíslil, ktoré súd bez ďalšieho akceptoval, boli
nadhodnotené a spolu by predstavovali vyše 400 eur mesačne, čo v súčasnosti predstavuje u mnohých

rodín kompletný príjem dospelého človeka a nie výdavky na školopovinné dieťa v rodine, kde je len jeden
rodič. Ďalej súdu vytkol, že nesprávne ustálil, že by povinný deklarované príjmy a výdavky nedostatočne
preukázal a vydokladoval, keďže tento riadne predložil daňové priznania a bolo teda potrebné považovať
za preukázané, že jeho mesačný príjem sa pohybuje v rozmedzí uvádzaných 600-800 eur mesačne.
Preto súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 63 ods. 1 Zákona o rodine. Samotná skutočnosť, že
povinný nevie preukázať, z akých zdrojov pokrýva svoje výdavky, nemôže automaticky znamenať, že

jeho výdavky sú nadhodnotené a už vôbec nemôže byť podkladom na spochybňovanie skutočnej a
doloženej výšky jeho príjmov. V konaní nebolo preukázané, že by bol dobrovoľne nezamestnaný alebo
že by pracoval „načierno“, a preto nemalo dôjsť k aplikácii princípu potencionality príjmu alebo k inej
právnej fikcii, ale bolo treba brať ako podklad pre výpočet výživného základ dane podľa daňového
priznania ako sumu, ktorá ostáva voľná na úhradu ostatných „osobných výdavkov“, prípadne mal súd

vychádzať z údajov prezentovaných povinným, teda zo sumy 600 - 800 eur mesačne. Povinný poukázal
na to, že doslova prežíva z mesiaca na mesiac s pomocou matky a pôžičiek od známych, a zvýšenie
výživného v rozsahu, aké žiada navrhovateľ spolu s vysokými splátkami zročného výživného by bolo
pre neho doslova likvidačné. Poukázal tiež na to, že medzičasom už nežije so svojou priateľkou, takže
niet dôvodu spoločne posudzovať príjmy viacerých osôb. Na jeho strane tak došlo k zmene pomerov

k horšiemu, keď je o vyše 10 rokov starší a má zvýšené výdavky, zatiaľ čo na druhej strane u matky
navrhovateľa došlo k takmer trojnásobnému nárastu príjmov, čím sa zvýšila jej schopnosť zabezpečovať
výdavky navrhovateľa. Vytkol tiež súdu prvej inštancie, že neaplikoval zaužívanú súdnu prax, podľa
ktorej výživné povinného rodiča na všetky výživou oprávnené osoby má predstavovať maximálne cca
25% - 30 % z čistého príjmu. Za nesprávny považoval odvolateľ aj výrok o náhrade trov konania, keď

aj v tomto prípade, rovnako ako v konaniach vo veci starostlivosti o maloletých, malo byť rozhodnuté
bez priznania náhrady trov konania. Súd nijakým spôsobom neodôvodnil aplikáciu ust. § 55 CMP,
teda v čom takéto priznanie trov považuje za spravodlivé, hoci v tomto prípade by priznanie náhrady
trov konaní malo byť mimoriadnou výnimkou. Sporná je aj výška priznaných trov, keď navrhovateľ bol
úspešný len z polovice (požadoval zvýšenie o 300 eur, avšak výživné bolo zvýšené len o 150 eur) a ním

uplatnená suma v prípade priznania náhrady trov tak mala byť znížená o polovicu, odhliadnuc od toho,
že za samostatný úkon nemožno považovať zaslanie doplňujúcich podkladov, keďže nejde o písomné
podanie vo veci samej. Navrhol preto, aby súd výrok o náhrade trov konania v celom rozsahu zrušil a
navrhovateľovi nepriznal žiadnu náhradu trov.

10. Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok v celom rozsahu
potvrdiť, a zaviazať povinného aj k náhrade trov odvolacieho konania. K argumentácii odvolateľa
ohľadom zvýšených príjmov matky uviedol, že jej príjmy sú výsledkom jej nadmerného pracovného
nasadenia ( nadčasov a nočných zmien), preto pokiaľ by súd z tohto dôvodu rozhodol o nezvýšení
výživného, došlo by k faktickému trestaniu matky za nadštandardné úsilie vynaložené za tým účelom,

aby svojmu dieťaťu poskytla dostatočné prostriedky na zabezpečenie potrieb. Navyše s takýmto
zvýšením príjmu nemožno dlhodobo počítať ako s obligatórnym činiteľom zvyšovania vlastného príjmu.
K výhrade odvolateľa o nadsadení výdavkov navrhovateľa uviedol, že pokiaľ odvolateľ poukazoval na
kontrast medzi jeho výdavkami a výdavkami navrhovateľa, ktoré má spolu s matkou, tu treba uviesť, že
tieto svedčia o nepomere avšak v neprospech povinného, keďže matka má na zabezpečenie bývania

mesačný nájom 105 eur na rozdiel od povinného, ktorý tvrdí, že má náklady na zabezpečenie bývania
vo výške 400 eur, pričom tento markantný rozdiel vo výške nájomného nemohla spôsobiť ani skutočnosť,
že bývajú v rozdielnych mestách, keďže sú od seba vzdialené len cca 14 km. Výšku nákladov na
bývanie povinného nedosahujú náklady navrhovateľa s matkou ani v prípade, ak sa k nim pripočíta
platenáhypotéka,zatiaľčonadruhejstranetietonákladysúporovnávanévýlučnesnájomným.Podobne

náklady uvádzané matkou s navrhovateľom pre dve osoby na stravu a drogériu sú cca 200 eur,
zatiaľ čo povinný uvádza vlastné náklady iba na stravu pre neho samotného v sume 300 eur. Aj tu
je medzi nimi očividný nepomer, svedčiaci o vyššom životnom štandarde povinného. Navrhovateľovi
a jeho matke zostáva na stravu 100 eur mesačne, pričom človek zo sumy 50 eur mesačne len ťažkovyžije. Z uvedeného vyplýva, že ak boli náklady na život nadsadené, potom na strane povinného a nie
navrhovateľa, odhliadnuc od skutočnosti, že z odvolania nie je jasné, ktoré konkrétne náklady na život
považuje za nadsadené, keďže jediná čiastka, ktorú navrhovateľova matka platí vyššiu ako povinný, je

poplatok za televíziu a internet. Tento výdavok však navrhovateľ považuje za odôvodnený vzhľadom na
potreby dospelého študenta strednej školy v odbore grafik digitálnych médií. K otázke akceptovania
podielu na splátkach hypotekárneho úveru matky započítaného na dieťa navrhovateľ uviedol, že
zabezpečenie bývania dieťaťa je základnou potrebou dieťaťa, na ktorú sa prihliada pri určovaní výšky
výživného, pričom bez hypotéky by matka nebola schopná zabezpečiť primerané bývanie. Zároveň

splácanie hypotéky je kvázi vytváraním úspor, nakoľko takto naakumulované peniaze zostanú v rukách
matky a dá sa predpokladať, že časom prejdú na navrhovateľa, pričom tu poukázal na rozsudok OS
Trnava sp.zn. 8P/32/2016, kde došlo práve k takémuto započítaniu. Pokiaľ ide o priznanie náhrady trov
konania, aj v tejto časti považoval navrhovateľ rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne, keď otec,
ktorý dlhodobo a sústavne sa vyhýba svojej vyživovacej povinnosti, musí znášať náhradu trov, ktoré
svojím správaním zavinil, pričom ustanovenie § 55 CMP vyslovene dáva súdu možnosť takto rozhodnúť.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení,
že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP v spojení s § 7 ods. 1 a § 156
Civilného mimosporového poriadku, ďalej len CMP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), prejednal vec s ohľadom na rozsah podaného odvolania,

keďže tu ide o návrhové konanie (§ 65 CMP), a to bez viazanosti odvolacími dôvodmi (§ 66 CMP).
Vzhľadom k potrebe doplnenia dokazovania pre zistenie skutočného stavu veci nariadil odvolací súd v
zmysle § 385 ods. 1, v spojení s § 68 CMP 383 CSP pojednávanie, na ktorom vec prejednal v prítomnosti
právnychzástupcovúčastníkovkonania,doplnildokazovanielistinnýmidôkazmipredloženýmipovinným
a to daňovým priznaním za r. 2016, jeho nájomnou zmluvou, zmluvou o pripojení, výpisom z obchodného

registra SR spol. ALLSTAV SERVICE s.r.o., dokladom o úhrade pohľadávky spol. Slovak Telekom, ako
listinnými dôkazmi, predloženými navrhovateľom, a to potvrdením o prijatí na vysokoškolské štúdium,
potvrdením o príjmoch matky navrhovateľa, výpisom z účtu preukazujúcim vykonané úhrady v súvislosti
s prihláškou na vysokoškolské štúdium, potvrdením o platbe za získanie vodičského oprávnenia a
vyjadreniami právnych zástupcov účastníkov na pojednávaní a na základe zisteného skutočného stavu

dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je treba ako vecne správny potvrdiť.

12. Vyššie opísaným postupom sa totiž aj po doplnení dokazovania v odvolacom konaní potvrdila
správnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie vedúcich k záveru o dôvodnosti podaného návrhu,
ako aj správnosť posúdenia veci po právnej stránke súdom prvej inštancie, ktorý za primerané výživné

považoval práve sumu 250,- eur, s čím sa stotožnil aj odvolací súd.

13. Odvolateľ namietal, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko súd akceptoval
navrhovateľom uvádzané náklady na výživu, ktoré sú neprimerane vysoké. Odvolací súd uvádza, že

navrhovateľ ako študent posledného maturitného ročníka strednej školy, resp. v súčasnosti začínajúci
študent vysokej školy má podstatne vyššie mesačné výdavky ako v čase posledného rozhodovania, keď
musí platiť cestovné a výdavky spojené so štúdiom, okrem toho náklady na bývanie, ošatenie, stravu,
hygienu, ako aj voľnočasové aktivity, ale aj jednorazové výdavky, ktoré smerujú k získavaniu zručností
uľahčujúcich mu budúce uplatnenie na trhu práce, ako vodičské oprávnenie, prípadne kvalitnejší

počítač, na ktoré súd prvej inštancie správne tiež prihliadol. Odvolací súd preto nepovažoval náklady
uvádzané navrhovateľom za premrštené a ich výšku v rozsahu 400,- až 450,- eur v tomto prípade
treba považovať za sumu zodpovedajúcu jeho odôvodneným potrebám. Naopak, za neprimerane
vysoké možno považovať výdavky uvádzané povinným, ktorý sa v rozpore s akoukoľvek logikou snažil
v konaní na jednej strane bagatelizovať výdavky navrhovateľa, pri súčasnom zdôrazňovaní výšky

vlastných výdavkov vynakladaných za tie isté potreby. Na nepomer prostriedkov vynakladaných zo
strany povinného a zo strany navrhovateľa, a to osobitne vo vzťahu k rovnakým základným kategóriám
potrieb, ktoré musia obaja uspokojovať ako strava a bývanie, už správne poukázal v odôvodnení aj
súd prvej inštancie a potom tiež navrhovateľ, ktorý veľmi podrobne jednotlivé položky prezentované
oboma účastníkmi v konaní rozobral a porovnal v písomnom vyjadrení k odvolaniu, čím zdôraznil ich

nepomer, ktorý z dokazovania aj vyplýva. Treba potom uzavrieť, že povinnému sa ani v odvolacom
konaní nepodarilo presvedčiť súd o pravdivom opísaní a zdokladovaní jeho zárobkových možností
a objektívnom vyčíslení jeho nevyhnutných výdavkov. Povinný preukázal, že obchodná spoločnosť
ALLSTAV SERVICE s.r.o., ktorej bol jediným spoločníkom a konateľom, mu v rozhodnom obdobíneprinášala už žiadny zisk, keď ku dňu 02.10.2015 došlo k jej výmazu ex offo. Ako živnostník fyzická
osoba však podniká naďalej v oblasti stavebníctva, pričom podľa predloženého daňového priznania za
r. 2015 dosiahol základ dane 3.721,- eur ( t.j. v priemere mesačne 310,- eur) a za r. 2016 základ dane

2.880,- eur (t.j. v priemere mesačne 240,- eur). Ak potom svoje výdavky uvádzal vo výške 1.310,- eur
mesačne, jediným možným záverom z tohto vyplývajúcim je ten, že povinný zavádzal buď v otázke
výšky svojich príjmov alebo v otázke výšky svojich výdavkov. Tvrdenie, že finančne mu vypomáha
matka a priateľka ( resp. už iba matka, keďže s priateľkou už nežije), považoval aj odvolací súd a to
nielen s ohľadom na príjmy označených osôb, za ničím nepodložené a účelové s cieľom vyhnúť sa

zvýšeniu vyživovacej povinnosti. To isté platí aj v prípade, že v súčasnosti sa jeho výdavky znížili na
sumu820,-eurtak,akouviedoljehoprávnyzástupcanapojednávaní(bezbližšiehošpecifikovania,ktoré
výdavky to vlastne odpadli - s výnimkou zníženia nájomného o 40,- eur mesačne z pôvodných 400,-
eur na 360,- eur) a rovnako nie je možné akceptovať ani vysvetlenie o vykrývaní nedostatku vlastných
finančných prostriedkov z pôžičiek na pokrytie svojich nákladov, pretože toto by svedčilo o ľahkovážnom
a neekonomickom správaní povinného, ktorý si musí byť vedomý vyživovacej povinnosti, ktorá mu k

navrhovateľovi trvá.

14. Nesprávne právne posúdenie veci videl odvolateľ tiež v nezohľadnení zvýšených príjmov matky od
poslednej úpravy výživného. Odvolací súd však mal za to, že súd prvej inštancie jej zvýšené príjmy vzal
do úvahy a túto skutočnosť aj náležite vyhodnotil. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že dokazovaním

bolo zistené, že od roku 2005 sa príjem matky zvýšil zo sumy 312,- eur na sumu priemerného čistého
príjmu 908,74 eur v období od 04/2015 do 03/2016 a na sumu 1.107,36 eur v období od 05/2016
do 04/2017, pričom však je to ona, kto musí dlhodobo pokrývať zvyšujúce sa potreby navrhovateľa,
keďže otec sa okrem platenia výživného určeného v r. 2005 ničím iným na jeho výžive nepodieľa
a to ani vecne, ani hradením bežných konzumných výdavkov pri stretávaní ( keďže sa so synom

nestretáva)arovnakoaniprispievanímnajednorazovévyššievýdavky(napr.vodičskéoprávnenie,kúpa
počítača), ktoré sa pritom preukázateľne nedajú zaplatiť z bežného výživného. Argument povinného,
že súd nezohľadnil zvýšenie príjmov matky je preto neopodstatnený, matka totiž bez akýchkoľvek
pochýb prispieva na navrhovateľa podstatne vyššou sumou výživného než v r. 2005, ale zrejme aj
vyššou sumou než zodpovedá jej schopnostiam a možnostiam a to dobrovoľne, keďže sa snaží o

zvýšenie príjmov priberaním nadčasov a nočných zmien práve v záujme zabezpečenia vyššej životnej
úrovne navrhovateľa. Názor povinného, že z dôvodu takéhoto nárastu príjmov matky už nebolo potrebné
zvyšovať vyživovaciu povinnosť otca, je nesprávny a nemajúci oporu v zákone. Podľa § 62 Zákona o
rodine sú obaja rodičia povinní dieťa živiť (do času, kým nie je schopné živiť sa samé), pričom obaja
rodičia prispievajú na jeho výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Bolo by

v rozpore so základnými princípmi úpravy vyživovacej povinnosti zakotvenej v Zákone o rodine, ale aj
v rozpore s princípmi spravodlivosti požadovať od matky, ktorá okrem podielu na výžive sa o dieťa aj
celé roky osobne starala, aby suplovala aj vyživovaciu povinnosť otca (navyše za cenu mimoriadneho
pracovného nasadenia).

15. Vedený týmito úvahami tak odvolací súd nepovažoval námietky odvolateľa za dôvodné.
Prvoinštančný súd správne zistil, že výživné určené v r. 2005 už dávno nezodpovedá potrebám
navrhovateľa, vyvolaným podstatnou zmenou pomerov, ktorá od r. 2005 nastala a vychádzal z jeho
odôvodnených potrieb. Rovnako správne súd zistil podstatné zmeny pomerov aj na strane povinných
rodičov, ktorých schopnosti a možnosti náležite vyhodnotil a výživné určil vychádzajúc z kritérií Zákona

o rodine a to tak, aby zodpovedalo odôvodneným potrebám dieťaťa s prihliadnutím na zásadu, že
dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodiča, pričom s dôvodmi uvádzanými v odôvodnení jeho
rozhodnutia sa stotožnil aj odvolací súd. Výživné vo výške 250,- eur berie zároveň do úvahy dlhú dobu,
ktorá uplynula od poslednej úpravy a skutočnosť, že povinný nemá žiadnu inú vyživovaciu povinnosť.
Argumentácia odvolateľa, že takto určené výživné je pre neho likvidačné nemôže obstáť vzhľadom

k zistenému skutočnému stavu a to už len s prihliadnutím k neprimerane vysokým výdavkom, ktoré
povinný vynakladá na stravu a ošatenie, keďže po ich znížení na polovicu (pri strave zo sumy 300,- eur
na 150,- eur mesačne a pri ošatení zo sumy 100,- eur na 50,- eur mesačne) získa povinný dostatočnú
rezervu na hradenie zvýšeného výživného bez ohrozenia na uspokojovaní jeho existenčných potrieb,
dokonca aj bez výraznejšieho zásahu do jeho životnej úrovne.

16. Keďže výživné bolo určené v správnej výške, so správnym počiatkom zvýšenia vyživovacej
povinnosti a s vyčísleným nedoplatkom, ktorého výška nebola v konaní rozporovaná, na základe vyššieuvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej z
dôvodu vecnej správnosti podľa § 387 ods. 1 CSP v celosti potvrdil.

17. Povinný sa odvolal aj proti výroku o trovách konania, v ktorej časti súd podľa jeho názoru
nesprávne vec právne posúdil, keď malo byť rozhodnuté bez priznania náhrady trov konania. Dôvodil, že
navrhovateľ nepreukázal, že by sa dožadoval vyššieho výživného mimosúdnou cestou ani nepreukázal
inú skutočnosť odôvodňujúcu významný odklon od zaužívanej rozhodovacej praxe. Súd aplikáciu
ust. § 55 CMP neodôvodnil, keď neuviedol, v čom takéto priznanie považuje za spravodlivé, hoci v

tomto prípade by priznanie náhrady trov malo byť mimoriadnou výnimkou. Rozporoval výšku priznanej
náhrady, keď súd nezohľadnil pomer úspechu navrhovateľa, navyše priznal náhrady aj za úkon, za ktorý
náhrada nepatrí (zaslanie doplňujúcich podkladov, čo podľa neho nie je úkonom právnej služby, keďže
nejde o písomné podanie vo veci samej).

18. Podľa § 52 CMP, žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon

neustanovuje inak.

19. Podľa § 53 CMP, v konaní vo veciach určenia rodičovstva a v konaniach vo veciach notárskych
úschov môže súd priznať náhradu trov konania účastníkom, ktorí mali vo veci úspech, proti účastníkom,
ktorí úspech nemali, ak to možno spravodlivo požadovať.

20. Podľa § 54 CMP, ak účastník, jeho zástupca alebo ten, kto mal v konaní nejakú povinnosť, zavinil
trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, je povinný ich nahradiť.

21. Podľa § 55 CMP, súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti

prípadu spravodlivé.

22. Po preskúmaní rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania odvolací súd dospel k záveru,
že odvolanie povinného je dôvodné, ale iba čo do výpočtu trov. Pokiaľ ide o posúdenie dôvodnosti
priznania náhrady, odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že sú tu také dôvody, pre ktoré

je namieste aplikácia § 55 CMP. Náhrada trov v mimosporových konaniach je postavená na zásade,
že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, avšak vtedy, ak CMP neustanovuje
inak. V predmetnom ustanovení § 52 sa teda generálne vylučuje nárok na náhradu trov konania v
mimosporových konaniach s výnimkami ustanovenými v § 53 až § 56. Podľa ust. § 55 CMP súd
môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé.

Materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady trov konania môže súd použiť vo všetkých
typochmimosporovýchkonaní,pričomnarozdielod§53savšakneaplikujeprincípnáhradytrovkonania
z hľadiska úspechu v konaní.

23. Ustanovenie § 55 CMP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť

aplikácie v zmysle svojvôle súdu, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či
v prejednávanej veci neexistujú také výnimočné okolnosti, na ktoré je potrebné pri rozhodovaní o
trovách výnimočne prihliadnuť. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v
okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní týchto okolností treba prihliadať na osobné,
majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli

účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Priznanie náhrady trov konania v konaniach
vedených podľa CMP musí teda zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným
z rozhodujúcich hľadísk bude aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči
účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza teda do úvahy
v prípadoch, keď súd po preskúmaní okolností konkrétnej veci dôjde k záveru, že ide o výnimočný

prípad, a tento musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.

24. Povinný je toho názoru, že tu nejde o výnimočný prípad, s čím sa ale odvolací súd nestotožnil.
Navrhovateľjedieťaťompovinnéhoajenapriekplnoletosticelkomodkázanývýživnounasvojichrodičov,
pretože sa formou denného štúdia pripravuje na budúce povolanie. Vzhľadom k tomu, že povinný si

neplnil dobrovoľne vyživovaciu povinnosť, ktorá mu vyplýva priamo zo zákona (§ 62 ods. 1 Zákona
o rodine) a to vo výške podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov (§ 62 ods. 2
Zákona o rodine), prinútil nepriamo navrhovateľa iniciovať toto súdne konanie. Nedá sa nesúhlasiť s
názorom navrhovateľa, že otec, ktorý sa dlhodobo a sústavne vyhýba svojej vyživovacej povinnostimusí znášať náhradu trov konania, ktoré svojím správaním zavinil. Pokiaľ povinný argumentuje, že
navrhovateľ sa nedožadoval vyššieho výživného mimosúdnou cestou, odvolací súd poznamenáva, že
takýto pokus by bol s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote neúspešný, čo je zrejmé jednak z

toho, že povinný ani doterajšie výživné riadne neplatí a musí byť vymáhané exekučne a jednak s
ohľadom na postoj povinného v tomto súdnom konaní. Keďže navrhovateľ nemá právnické vzdelanie,
dal sa v konaní zastupovať advokátom, ktorému v prípade nepriznania náhrady trov konania musí jeho
služby zaplatiť. Navrhovateľ je bez vlastných príjmov, nemajetný, pričom zahájenie konania o zvýšenie
výživného navrhovateľ nezavinil, naopak, zavinenie tu možno pripísať na vrub povinnému. Bolo by preto

v rozpore s princípmi spravodlivosti, aby musel trovy advokáta platiť z vlastných prostriedkov, t.j. z
výživného, ktorým mu prispieva matka a otec, prípadne čiastočne z poberaných prídavkov na dieťa.
Trovytohtokonania,napriektomu,ženávrhbolpodanýdôvodne,bytakskonzumovaliajčasťvýživného,
priznaného v tomto konaní, čo je kontraproduktívne, keďže výživné bolo určené na iné odôvodnené
potreby dieťaťa. Majetkové pomery povinného sú podstatne lepšie ako majetkové pomery navrhovateľa,
pričom možnosti navrhovateľa svoje pomery zlepšiť sú z dôvodu dennej prípravy na štúdium veľmi

obmedzené. Vedený týmito úvahami odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že s
ohľadom na okolnosti prípadu bude spravodlivé požadovať od povinného, aby navrhovateľovi nahradil
trovy právneho zastúpenia, ktoré mu v tomto konaní vznikli.

25. Pokiaľ ide o výpočet trov konania, pozostávajúcich iba z trov právneho zastúpenia, tu bolo treba

vychádzať zo sumy 9.000,- eur ako tarifnej hodnoty určenej podľa § 10 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.
teda päťnásobkom ročného plnenia po 150,- eur, ktoré si navrhovateľ vysúdil priznaním zvýšeného
výživného. Nesprávne preto postupoval súd prvej inštancie, ak pri výpočte tarifnej odmeny vychádzal
z päťnásobku ročného plnenia celkovej sumy výživného 250,- eur, pretože suma 100,- eur pôvodne
určeného výživného nebola predmetom rozhodovania. Nesprávne však uvažoval aj odvolateľ, pokiaľ

žiadal posudzovať otázku pomeru úspechu a neúspechu v tomto konaní, pretože na rozdiel od § 53
CMP sa pri rozhodovaní podľa § 55 CMP hľadisko úspechu v konaní neaplikuje. Za jeden úkon právnej
služby potom advokátovi navrhovateľa prislúchala v zmysle právnych predpisov odmena 253,94 eur,
keďže si však uplatnil odmenu nižšiu a to 230,70 eur za úkon, správne súd priznal iba takto uplatnené
trovy. Odvolací súd potom preskúmal súdom prvej inštancie priznanú náhradu, pričom musel dať za

pravdu odvolateľovi, že advokátom uplatnená náhrada za podanie zo dňa 06.05.2016, ktorým doplnil do
spisu listinný dôkaz ( potvrdenie o príjme matky) nemožno považovať za úkon právnej služby a priznanie
náhrady zaň nemá oporu v právnych predpisoch. Preto odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej
inštancie v tejto časti a priznal navrhovateľovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania vo výške
1.148,54 eur, pozostávajúcu z odmeny advokáta za 4 úkony právnej služby v sume 922,80 eur (4 x

230,70 eur) v zmysle § 13a vyhlášky, príslušného režijného paušálu v sume 34,32 eur (4 x 8,58 eur) v
zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky a DPH v sume 20% DPH zo súčtu tarifnej odmeny a režijného paušálu vo
výške 191,42 eur (20% zo sumy 957,12 eur), v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky.

26. O trovách odvolacieho konania, ktorých náhradu v odvolacom konaní si navrhovateľ uplatnil v

písomnom vyjadrení k odvolaniu, odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 55 CMP a priznal mu náhradu za 2 úkony právnej služby, ktoré sú z obsahu súdneho spisu zrejmé
a síce 1/ vyjadrenie k odvolaniu a 2/ účasť na pojednávaní dňa 12.07.2017 v celkovej sume 461,40 eur
(2 x 230,70 eur), režijný paušál za tieto dva úkony v sume 17,68 eur (2 x 8,84 eur ) a DPH v sume 20%
DPH zo súčtu tarifnej odmeny a režijného paušálu vo výške 95,81 eur (20% zo sumy 479,08 eur), čo

predstavuje spolu 574,89 eur.

27. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zák.č. 233/1995 Z.z., alebo ak ide o rozhodnutie o starostlivosti o maloletého,

styk s maloletým alebo inú ako peňažnú povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať
návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia podľa štvrtej časti CMP.