Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, November 28, 2011

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/143/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109215319
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2011:8109215319.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov
JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Márie Kupkovej v právnej veci žalobcu Ing. P. B., bytom V., Q. W. č. XX,
proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Generálnou prokuratúrou SR so sídlom v Bratislave,
Štúrova č. 2, o zaplatenie 497.908,78 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov z 29.9.2010 č.k. 28 C 150/2009 - 243 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudokvovýrokuozamietnutížalobyozaplatenierozdielumedziušloumzdoužalobcu
vyplývajúcou z funkcie prednostu KÚ ŽP v Prešove a mzdou skutočnou a rozdielu medzi odstupným s
príslušenstvom za obdobie od októbra 2006 do júna 2010.

V prevyšujúcej časti rozsudok z r u š u j e a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne

osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Prvostupňový súd sa predovšetkým v dôvodoch
rozhodnutia vyporiadal s argumentáciou žalovaného ohľadom premlčania nároku, ktorá neobstojí.
Zdôraznil, že pri posudzovaní otázky premlčania nie je rozhodný deň podania obžaloby proti žalobcovi
v trestnom konaní, ale rozhodujúci je dátum ukončenia trestného konania, ktoré nastalo 24.10.2007.
Žaloba bola podaná 10.7.2009, pričom už predtým sa žalobca domáhal a uplatňoval si svoje nároky v
súlade so zákonom č. 514/2003 Z.z. na Ministerstve spravodlivosti SR, ako aj na Generálnej prokuratúre

SR. Nárok žalobcu preto nie je premlčaný. Súd prvého stupňa sa ďalej vyporiadaval so skutočnosťou
v tom zmysle, či podaná obžaloba v trestnom konaní 4 T 109/2004 OS Humenné bola nezákonným
rozhodnutím, za ktoré má štát niesť následky. Táto základná podmienka podľa názoru súdu prvého
stupňa nebola splnená. Zdôraznil, že postavenie prokuratúry v trestnom práve je nastavené tak, že
prokurátor nemôže sám uplatňovať zásadu in dubio pro reo a v náznakoch pochybností zastavovať
trestné konanie. Proti podaniu obžaloby, ktorý je návrhom, nie je možné podať opravný prostriedok.
Opravným prostriedkom sa v širšom ponímaní môže chápať už samotné konanie pred súdom, ktoré

buď potvrdí názor prokurátora a obžalovaného odsúdi, alebo obžalovaného spod obžaloby oslobodí
a vysloví iný právny názor. To sa stalo aj v predmetnom konaní a po vykonanom dokazovaní a
vyslovenom právnom názore krajského súdu pri zrušujúcom prvom rozsudku OS v Humennom, bol
napokon žalobca spod obžaloby oslobodený. Na základe ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. však nie
je možné takýto úkon prokuratúry považovať za nezákonné rozhodnutie a ani celý postup prokuratúry
nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup. Táto okolnosť sa javila súdu prvého stupňa ako

kľúčová a to, že nepovažoval podanie obžaloby za nezákonné rozhodnutie, keďže nie je rozhodnutím
v zmysle Trestného poriadku, ale ani v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a nie je ani nezákonným,
nemožno ani jej postup v trestnom konaní považovať za nesprávny úradný postup podľa § 9 ods. 1zákona č. 514/2003 Z.z. Z dôvodu právnej istoty súd prvého stupňa vykonal dokazovanie aj ohľadom
samotnej škody, ktorá mala byť spôsobená postupom Okresnej prokuratúry v Humennom žalobcovi.
Má za to, že žalobca ani po vykonaní dokazovania a svedeckých výpovediach neuniesol dôkazné

bremeno ohľadom tej časti žalobného návrhu, ktorý sa týka doplatenia náhrady mzdy. Uviedol, že k
samotnému odvolaniu žalobcu z funkcie došlo ministrom životného prostredia a nebolo preukázané,
že by to bolo z dôvodu prebiehajúceho trestného konania. Prvostupňový súd poukázal na to, že
politická prax v Slovenskej republike je taká, že pri zmene politickej garnitúry po parlamentných voľbách,
prebiehajú pravidelné zmeny v politických funkciách prednostov rôznych úradov. Prednosta krajského

úradu životného prostredia je nepochybne politickou funkciou, čo nespochybnil ani žalobca, ktorý tiež
tvrdil, že do tejto funkcie bol nominovaný prostredníctvom politickej strany ANO. To, že bol žalobca
odvolaný z funkcie po parlamentných voľbách a zmene politickej garnitúry a že nepreukázal, že to
priamo súvisí s trestným stíhaním, nakoľko svedecké výpovede sa v tomto rôznili, súd prvého stupňa
vyhodnotil, že tu nie je ani príčinná súvislosť medzi odvolaním z funkcie prednostu krajského úradu
životného prostredia a vtedy prebiehajúcim trestným stíhaním vo veci. Ak by aj súd prvého stupňa

zohľadnil svedeckú výpoveď svedka Korbu, uviedol, že aj za tej situácie tu absentuje príčinná súvislosť
medzi konaním žalovaného a odvolaním z funkcie žalobcu. Žalobca si okrem doplatku mzdy uplatňoval
aj ďalšie nároky, a to pokiaľ ide o nárok na ušlú mzdu za účasť na konaniach 4 T 109/2004. Tu súd
prvého stupňa uviedol, že žalobca nárok nezdôvodnil, v trestnom konaní vystupoval ako obžalovaný.
Ďalej trovy za právne zastúpenie si uplatňoval v konaní OS Humenné 18 C 189/2009, v tomto konaní

žalobca nebol úspešný a náklady za toto konanie nemožno považovať za náhradu škody, za ktorú by
mal niesť zodpovednosť žalovaný. Čo sa týka nároku žalobcu ohľadom náhrady škody za nemajetkovú
ujmu a ospravedlnenie, súd prvého stupňa uviedol, že nárok nebol nijako odôvodnený. Žalobca počas
celého konania poukazoval na nezákonný postup zo strany prokuratúry nielen podanou obžalobou, ale
aj jej šikanóznym správaním, ktoré malo zasiahnuť do jeho súkromného života, avšak okrem samotného

faktu odvolania z funkcie žalobca nepredložil a nenavrhol vykonanie takého dôkazu, ktorým by potvrdil
zásah do jeho osobného života. Súd prvého stupňa preto žalobu zamietol poukazujúc na základný
argument v tom zmysle, že podaná obžaloba z 1.7.2004 Okresnou prokuratúrou v Humennom nebola
nezákonným rozhodnutím pre spomínané dôvody. V závere prvostupňový súd uviedol, že si uvedomuje,
že prebehnutým trestným konaním mohli žalobcovi vzniknúť také následky, za ktoré by mal niesť v

prípade tak zdôvodneného oslobudzujúceho rozsudku zodpovednosť štát, avšak v súčasnej právnej
úprave SR, ktorá sa opiera v takýchto prípadoch len o zákon č. 514/2003 Z.z., nie je možné v tomto
prípade zodpovednosť štátu zastúpeného generálnou prokuratúrou odvodiť. Prvostupňový súd ďalej
rozhodol, že o trovách konania účastníkov rozhodne po právoplatnosti rozsudku podľa § 151 ods. 3
O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok
zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo navrhol rozsudok zmeniť tak, aby jeho
návrhu bolo vyhovené. V dôvodoch odvolania poukazoval na to, že podanou žalobou z 10.7.2009 sa

podľa zákona č. 514/2003 Z.z. domáha náhrady škody voči žalovanej s tým, že naposledy upresňoval
žalobný návrh dňa 13.9.2010 a na tomto aj trvá. Žalobu podával z toho dôvodu, že Okresná prokuratúra
v Humennom vzniesla voči nemu obžalobu, ktorá je preukázateľne nezákonná a vykonštruovaná a teda
celý postup prokuratúry počas prípravného konania a hlavných pojednávaní až do vydania záverečného
oslobodzujúceho rozsudku považuje za nezákonný. Tým vlastne počas štyroch rokov perzekúcie trpel v

zamestnaní, v súkromí, aj zdravotne s následkami a v súčasnosti i do budúcna bolo aj znevážené jeho
meno v rodine a spoločnosti. Celá obžaloba spočívala v tom, že on ako štatutárny zástupca organizácie,
v tom čase ako prednosta Okresného úradu v Medzilaborciach, ústne v kancelárii prikázal Dr. I. - Z.,
aby ako priamy nadriadený kontroloval Dr. J. a ďalších v súvislosti s užívaním alkoholických nápojov
na pracovisku. Myslí si, že celý jeho postup bol a stále je zákonný, pretože tieto povinnosti vyplývali z

jeho pracovných povinností štatutára organizácie v súlade so zákonmi Slovenskej republiky. Tieto jeho
aktivity nemohli byť kvalifikované ako trestný čin ohovárania, tak ako to považovala Okresná prokuratúra
v Humennom. Prokurátor nedôsledne už v prípravnom konaní urobil záver, keď vlastne podal obžalobu,
pretožetamboliinformácie,akonapr.žebolipísanéanonymnélistynaDr.J.naÚradpreštátnuslužbu,v
ktorých boli informácie o jeho alkohole na pracovisku, aj o jeho okamžitom zrušení pracovného pomeru,

že zlikvidovali listinné dôkazy z archívu a podobne. Žalobca má za to, že pokiaľ by prokurátor dodržal
zákonom upravený postup trestného konania, nemohol ho obžalovať a ak už bol nedôsledný počas
prípravného konania, tak počas hlavných pojednávaní, ak vyšli najavo ďalšie skutočnosti o tom, že celé
podanie trestného oznámenia Dr. J. na jeho osobu je vykonštruované a úmyselné, mohol obžalobustiahnuť, resp. trestné stíhanie zastaviť alebo netrvať tvrdošijne na potrestaní žalobcu. V poslednom
rade podal aj odvolanie na krajský súd a až do konca trval na jeho potrestaní. Žalobca ďalej tvrdí, že
ak by tento vykonštruovaný trestný proces neprebehol, podľa výpovede svedka S. by ostal vo funkcii

prednostu Krajského úradu životného prostredia v Prešove a minister životného prostredia SR by nedal
návrh na jeho odvolanie. Urobil tak iba preto, že bol trestne stíhaný a bol vo veci vydaný rozsudok, aj
keď nie právoplatný v tom čase. Súhlasí s tým, že politické zmeny prebiehajú po zmene vlády, ale nie je
to zákon a ani pravidlo a aj ľudia ostávajú vo funkciách naďalej, ak je vôľa ich tam mať. Vôľa zo strany
pána S. bola, ale takpovediac vďaka prokuratúre táto možnosť nebola. Čo sa týka preukázania ušlej

mzdy, všetko zdokladoval súdu a to za rozhodné obdobie októbra 2006 až do augusta 2010. Čo sa týka
doplatku mzdy za účasť na konaniach, toto súdu predložil a zdokladoval. Je pre neho rozčarovaním,
že štyri roky chodil na súdne pojednávania, bol oslobodený spod obžaloby a v právnom štáte nie je
tu toho, kto by uhradil jeho zákonné nároky. Ministerstvo spravodlivosti SR to odmietlo, Okresný súd v
Humennom taktiež a následne aj Krajský súd v Prešove nepotvrdil žalobu, ktorú podal na JUDr. J.. Čo
sa týka nemajetkovej ujmy, žalobca tvrdí, že jej výšku rapídne znížil v porovnaní s čiastkami vyplatenými

iným mediálne známym kauzám, pretože aj keď bol funkčne na ich úrovni, ba aj vyššej, teda pôsobil ako
krajský prednosta, ale zdôrazňuje, že sa cíti ako jednoduchý človek s iným vzdelaním. Poukázal v tomto
smere na ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Uvádza, že priznanie výšky nemajetkovej
ujmy je síce predmetom voľnej úvahy súdu, nie však jeho ľubovôľou. Poškodením jeho cti a dobrého
mena už žiadna oprava ani odpoveď nepomôžu. Ujma na zdraví je aj morálna škoda - stres, psychická

trauma, úzkosť, frustrácia. Porušilo sa aj právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti. Súd prvého stupňa
nezohľadnil stanovisko z lekárskej správy a doloženej všeobecne uznávanej charakteristiky ako pôsobí
stres na zdravie. Žalobca tiež poukázal na článok 10 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, podľa ktorej
každý má rovnocenné právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo a verejne prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho právach a záväzkoch alebo akomkoľvek trestnom čine, z

ktorého je obvinený. V zmysle týchto dôvodov navrhol podanému odvolaniu vyhovieť.

Žalovanánavrhlarozsudoksúduprvéhostupňaakovecneaprávnesprávnypotvrdiť.Popriužvyjadrenej
argumentácii upriamuje pozornosť odvolacieho súdu aj na to, že súd neodoprel žalobcovi klásť otázky

svedkom, ktoré by boli pre posúdené veci relevantné. Súd prvého stupňa zaujal správny právny názor,
keď na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam. Svedectvo pána
S. nie je podľa žalovanej pre posúdenie dôvodnosti návrhu relevantné. Žalobca bol z funkcie odvolaný
Vládou Slovenskej republiky, pričom svedok S. nebol oprávnený vypovedať v jej mene. Ak teda tvrdil, že
by žalobca ostal vo funkcii, nebyť trestného konania vedenému voči nemu, išlo o jeho subjektívny názor

bez akéhokoľvek vzťahu k objektívnej realite. Medzi žalobcom a tvrdeným spôsobením škody a úkonmi
podriadených zložiek žalovanej niet priamej príčinnej súvislosti. Jej existenciu žalobca nepreukázal a
nepreukázal ani dôvodnosť tvrdení týkajúcich sa údajného spôsobenia nemajetkovej ujmy.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 ods. 1,2 O.s.p. spolu
s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu je sčasti dôvodné.

Žalobca v tomto konaní vo vzťahu k žalovanej uplatňuje náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Z obsahu spisu plynie, že Okresná prokuratúra v Humennom dňa 1.7.2004 podala na žalobcu obžalobu

podľa § 176 ods. 1 Trestného poriadku na tom základe, že o inom oznámil nepravdivý údaj, ktorý je
spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, najmä poškodiť ho v zamestnaní, čím
mal spáchať trestný čin ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona. Rozsudkom Okresného súdu
Humenné zo dňa 20.2.2007 č.k. 4 T 109/04-418 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove zo
dňa 24.10.2007 č.k. 1 To 43/07-435 bol žalobca spod obžaloby okresného prokurátora v Humennom

oslobodený po zistení, že tento skutok, ktorý mu bol kladený za vinu, nie je trestným činom. Toto
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.10.2007.Náhradu škody v súvislosti s týmto trestným stíhaním žalobca v rámci predbežného prerokovania nároku
uplatnil na Generálnej prokuratúre SR v Bratislave, ako aj na Ministerstve spravodlivosti SR v Bratislave.
Generálna prokuratúra SR - organizačný a kontrolný odbor v Bratislave listom zo 7.1.2009 žiadosť

žalobcu na náhradu škody odmietla ako nedôvodnú majúc za to, že preskúmaním postupov prokurátora
v spomínanej trestnej veci nedošlo k žiadnym porušeniam zákona. Ministerstvo spravodlivosti SR listom
z 29.4.2009 náhradu škody z titulu právoplatného oslobodenia žalobcu spod obžaloby pre trestný čin
ohovárania priznalo celkovom rozsahu 1.384,66 Eur a v prevyšujúcej časti žiadosti nebolo vyhovené.

Podľa § 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom k 24.10.2007, tento zákon upravuje
a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,
b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy
pri výkone samosprávy,
c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

Podľa § 4 ods. 1 písm. e/ citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo

správnom konaní.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 17 ods. 1,2 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením)

trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto
zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody
spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona
sa ustálilo na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený
spod obžaloby, mal podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej

uznesením o vznesení obvinenia (R35/1991). Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa
dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. zotrváva súdna prax
aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z. Tento zákon zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, v dôsledku
čoho neposudzuje sa správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu
povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci

je výsledok tohto konania.

Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia
obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z
analogického výkladu úpravy najbližšej a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným
rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre
nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby.Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení.
Podstatanárokunanáhraduškodysatotižvtomtoprípadeneviaženasprávnosťčinesprávnosťpostupu
orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného

stíhania (do pozornosti rozsudok NS SR 3 Cdo 194/2010).

Právna úprava náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu obsiahnutá v zákone č. 514/2003 Z.z. nadväzuje na všeobecnú

občianskoprávnu úpravu zakotvenú v zákone č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov, v zmysle
ktorej v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením,
vzhľadom na ujmu spôsobenú poškodenému subjektu, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch.
Pokiaľ však je možné dosiahnuť náhradu nemajetkovej ujmy iným spôsobom ako už spomínanou
peňažnou náhradou, právna úprava dáva prednosť tejto inej forme náhrady.

V zmysle uvedených záverov tak prichádza do úvahy zodpovednosť štátu za škodu v zmysle ustanovení
zákona č. 514/2003 Z.z. aj v prípade trestného konania, výsledkom ktorého bolo oslobodenie žalobcu
spod obžaloby podanej Okresnou prokuratúrou v Humennom avšak za situácie, že vznik škody je
preukázaný.

Aj napriek týmto záverom odvolací súd hodnotí preskúmavané rozhodnutie v časti zamietnutia žaloby
o zaplatenie rozdielu medzi ušlou mzdou žalobcu vyplývajúcou z funkcie prednostu KÚ ŽP v Prešove
a medzi mzdou skutočnou a rozdielom medzi odstupným s prísl. za obdobie od októbra 2006 do júna

2010, ako vecne správne. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje so zisteniami prvostupňového
súdu o nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi konaním Okresnej prokuratúry v Humennom a
odvolaním žalobcu z funkcie prednostu Krajského úradu životného prostredia v Prešove. Je zrejmé,
že státnozamestnanecký pomer žalobcu v tomto úrade trval od 1.1.2004 do 21.9.2006 a bol ukončený
jeho odvolaním z funkcie prednostu. Svedok U. S. ako vtedajší predseda Krajskej rady SNS v Prešove

síce uvádzal, že po parlamentných voľbách konaných na Slovensku v roku 2006 predkladanie návrhu
na odvolanie žalobcu z jeho funkcie ovplyvňoval aj fakt prebiehajúceho trestného konania, avšak je
zrejmé i to, že zhruba v rovnakom časovom období boli v rámci Slovenskej republiky odvolávaní
aj ďalší prednostovia krajských úradov životného prostredia (č.l. 124). Dôvod preukazujúci súvislosť
odvolania žalobcu z postu prednostu Krajského úradu životného prostredia v Prešove pre prebiehajúce

trestné konanie tak relevantne zistený nebol. Chýba preto jeden zo základných predpokladov vzniku
zodpovednosti za škodu, ktorým je príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a samotnou
škodou. Už v tomto štádiu konania tak možno konštatovať, že prvostupňový súd s ohľadom na vykonané
dokazovanie žalobu v časti o zaplatenie rozdielu ušlej mzdy vyplývajúcej z funkcie prednostu KÚ ŽP
a odstupného dôvodne zamietol. Odvolací súd zároveň dodáva, že tento konkrétny nárok si žalobca v

rámci predbežného prejednania nároku podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona na Generálnej prokuratúre
SR neuplatňoval.

Poukazujúc na uvedené odvolací súd rozsudok v tejto časti ako vecne správny potvrdil postupom podľa

§ 219 O.s.p.

Pokiaľ ide o ďalšie žalobcom žiadané nároky na ušlú mzdu v súvislosti s účasťou na pojednávaniach
v konaní Okresného súdu Humenné 4 T 109/04 a náhradu nemajetkovej ujmy s prísl., odvolací súd

konštatuje, že z preskúmavaného rozhodnutia nie sú dostatočným spôsobom zistiteľné dôvody, na
základektorýchsúdprvéhostupňavyhodnotilichneopodstatnenosť.Štruktúraodôvodneniarozhodnutia
je pritom vždy v priamej spojitosti so základným právom účastníkov na súdnu ochranu podľa článku
46 ods. 1 Ústavy SR. Ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne
určuje ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné

pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu
ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania
posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval
pri svojom rozhodovaní o veci samej. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázaťjeho správnosť a odôvodnenia súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri
vydávaní rozhodnutí.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je vždy dôvodom pre zrušenie veci postupom podľa § 221 ods. 1 písm.
f/ O.s.p., pretože v dôsledku nepreskúmateľnosti rozhodnutia sa odníma účastníkovi možnosť konať
pred súdom za situácie, že nie je transparentne jasné, na čom je založené rozhodnutie súdu. Súd prvého
stupňa sa preto v ďalšom konaní (§ 221 ods. 2 O.s.p.) dôsledne vyporiada s ostávajúcimi nárokmi

žalobcu a všetky zistené dôkazy vyhodnotí v ich vzájomných súvislostiach.

V novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.