Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, February 5, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/248/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112234142
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:7112234142.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a z členov

senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa: E. E.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom O., X. XXXX/X, zastúpeného JUDr. Petrom Gdovinom, advokátom so sídlom
v Humennom, Nám. slobody 12, proti odporcovi Rapid life životná poisťovňa, a. s., IČO: 31 690 904,
so sídlom v Košiciach, ul. Garbiarska 2, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan,
s. r.o., IČO: 47 231 785, so sídlom v Košiciach, Užhorodská 21, o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné z 04. 10. 2013, č. k. 21C 31/2013-200,
o odvolaní odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Humenné z 21. 10. 2013, č. k. 21C 31/2013-213,

takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok s výnimkou výroku o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za návrh.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za návrh, z r u š u j e
uznesenieotrováchkonaniaavrozsahuzrušeniavracia vec súduprvéhostupňanaďalšiekonanie.

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Humenné (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom zrušil rozhodcovský

rozsudok Arbitrážneho súdu Košice vydaný dňa 19. 01. 2012, sp. zn. 2C 1212/2012, vyslovil, že odporca
je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy súdneho konania, o výške ktorých rozhodne súd samostatným
uznesením a zaviazal odporcu zaplatiť na účet Okresného súdu Humenné súdny poplatok za podanú
žalobu vo výške 331,50 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Napadnutým uznesením prvostupňový súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi trovy právneho
zastúpenia vo výške 327,24 Eur na účet jeho právneho zástupcu v lehote 15 dní od právoplatnosti

uznesenia.

Rozhodnutie odôvodnil zistením, že v danom prípade bola medzi účastníkmi konania uzatvorená
poistná zmluva, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou. Vo všeobecných poistných podmienkach v čl. XV.
je dojednanie o rozhodcovskej doložke. Rozhodcovská doložka bola uzavretá v rámci poistnej zmluvy
č. 4186490289 uzavretej dňa 20. 08. 2007. Na konci tlačiva všeobecných obchodných podmienok,
oddelene - samostatne od ostatného textu VPP, sa nachádza tzv. osobitné dojednanie č. 01/2007 k

poistnej zmluve. Navrhovateľ v konaní uviedol, že pri podpise poistnej zmluvy a ostatných listinách síce
poistnú zmluvu a listiny podpísal, avšak poistné podmienky si neprečítal a ani nebol s nimi uzrozumený.
Pri podpise zmluvy mu prítomný zástupca poisťovne predložil už hotové tlačivá a zástupca poisťovne ich
sámdoplňovaloúdaje,naktorésanavrhovateľapýtal.Jednanieajuzatváraniepoistnýchzmlúvprebehlov byte u susedy, kde navrhovateľ náhodne prišiel na návštevu a bola tam prítomná sprostredkovateľka
poistenia, ktorá za odporcu ponúkala a následne uzatvárala poistnú zmluvu a vypĺňala všetky tlačivá.
Táto navrhovateľovi uviedla, že musí podpísať všetky kolonky zmluvy, ak chce mať poistenie bez

bližšieho vysvetlenia koloniek, a to potom, ako im vysvetľovala poistenie, koľko budú platiť, čo za to
dostanú, ak nastane poistná udalosť, aké bude poistné plnenie a pod.. Iné veci z poistnej zmluvy -
spory z poistnej zmluvy, súdy, či rozhodcovské konanie spolu neriešili. Odporca v konaní tvrdil, že išlo
o individuálne dojednanú rozhodcovskú doložku.

Prvostupňový súd skonštatoval, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd
rozhodol je formulovaná vo všeobecných poistných podmienkach, konkrétne v čl. XV. a je súčasťou
neprehľadného textu písaného malými písmenami splývajúcimi s ostatnými zmluvnými podmienkami.
Podľa uvedenej rozhodcovskej doložky všetky vzájomné spory a sporné nároky poistenia budú
rozhodnutévrozhodcovskomkonaní.Rozhodcovskádoložkatakznemožňujepoistenémuspotrebiteľovi
zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a núti ho v prípade sporu alebo sporných nárokov

podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, a tým mu odoberá možnosť brániť svoje práva pred
všeobecným súdom. Z uvedeného dôvodu rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Uzavrel, že je neprijateľné,
aby rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok na riešenie sporov akejkoľvek
spotrebiteľskej zmluvy. Táto podmienka je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, ako

slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý teória a prax
označujú za fakticky nerovný, nevyvážený. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci je súčasťou
obsahu formulárovej zmluvy, ktorú odporca v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch
uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je dojednanie rozhodcovskej
doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je nekalou v zmysle čl. 3 ods. 3 a jeho

prílohy 5 smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, ale aj z pohľadu všeobecnej charakteristiky neprijateľnej podmienky uvedenej v § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia poistnej zmluvy. Dojednanie rozhodcovskej doložky
a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojom dôsledku k tomu, že spotrebiteľovi bola
odopretá ochrana, ktorú mu poskytuje ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka tiež smernice ES/93/13/

EHS. Preto súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej
zmluve je neprimeranou podmienkou, ktorá je absolútne neplatná od počiatku, a preto ňou spotrebiteľ
nie je viazaný. Zo strany odporcu sa to javí ako snaha vyhnúť sa súdnej kontrole podľa spotrebiteľského
práva. Okrem toho súd zistil z rozhodcovského rozsudku, návrhu na jeho vydanie, poistnej zmluvy a
VPP, že predmetom rozhodcovského konania je osobitná pohľadávka poisťovne podľa čl. XVII., ods.

7a VPP, čo predstavujú náklady poisťovne spojené s uzavretím poistenia, a to konkrétne províziu,
ktorú vyplatila poisťovňa svojmu sprostredkovateľovi poistenia, ktorý za ňu uzavrel poistnú zmluvu
s navrhovateľom. Preto súd považoval aj toto dojednanie za neprijateľnú zmluvnú podmienku (§
53 Občianskeho zákonníka), ktorá spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v
neprospech spotrebiteľa. Poisťovňa na neho prenáša spotrebiteľské riziko spojené s týmto podnikaním

a zo vzťahu, ktorý je medzi poisťovňou a jej sprostredkovateľským agentom. Pokiaľ je sprostredkovateľ
poistenia podľa zmluvy s poisťovňou povinný vrátiť províziu poisťovni, je to vzťah len medzi nimi,
je to záväzok sprostredkovateľa poistenia a nemôže sa prenášať na spotrebiteľa. Takéto dojednanie
je absolútne neplatné ako neprijateľná podmienka (§ 53 Občianskeho zákonníka) a okrem toho ide
o neplatné zmluvné dojednanie pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). Tento

samostatný dôvod taktiež sám o sebe umožňuje súdu v tomto konaní zrušiť rozhodcovský rozsudok
podľa §40 písm. j/ Zákona o rozhodcoch.

Navrhovateľ je podľa § 4 ods. 2 písm.za/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch oslobodený od
súdneho poplatku. Keďže navrhovateľ bol v konaní úspešný, súdny poplatok je povinný zaplatiť odporca

podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona. Preto súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za
podaný návrh vo výške 331,50 Eur (položka 3 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkov).

Napadnutým uznesením prvostupňový súd rozhodnutie o trovách konania odôvodnil podľa § 142 ods.
1 veta prvá O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov

potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Navrhovateľ mal v konaní plný úspech, a preto mu súd uznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov
právneho zastúpenia vo výške 627,24 Eur.Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie odporca. Poukázal na neobjasnený
skutkový stav veci súdom prvého stupňa a nesprávne právne posúdenie veci, ako aj nesprávnu aplikáciu
zákona č. 244/2002 Z. z. na daný prípad. Zdôraznil, že oslobodenie priznané účastníkovi konania podľa

§ 4 ods. 2 písm. za/ Zákona o súdnych poplatkoch sa na prípady prieskumu rozhodcovských rozsudkov
nevzťahuje. Spotrebiteľ nie je podľa dikcie citovaného ustanovenia od súdneho poplatku oslobodený
vždy, ale iba v prípade, ak sa domáha ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu. Zákon č.
71/1992 Zb. žalobu podľa § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. medzi osobitné predpisy, na ktoré
odkazuje § 4 ods. 2 písm. za/ zákona o súdnych poplatkoch nezaraďuje, a teda tento typ sporu pod

zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov nespadá. Tvrdenie súdu o tom, že rozhodcovská doložka
nebola osobitne dojednaná, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Navrhovateľ jednoznačne mal
možnosť, a teda mal dané na výber, či podpíše rozhodcovskú doložku alebo je nepodpíše, pričom
nepodpísaním by nebol dotknutý zvyšok poistného vzťahu. Odporca navyše zabezpečil, že poistná
zmluva bola uzatváraná v prítomnosti odborne spôsobilej osoby zapísanej v zozname NBS, ktorá
všetky potrebné skutočnosti a podmienky mohla navrhovateľovi vysvetliť. Písomné dôkazy - záznam o

požiadavkách a potrebách klienta podpísaný navrhovateľom 20. 08. 2007 svedčí o tom, že navrhovateľ
svojím podpisom potvrdil, okrem iného aj to, že už nechcel nič vysvetliť, doplniť ani dojednať. Odporca
osobitné vyjednanie preukázal písomnou listinou podpísanou navrhovateľom, pričom bez ohľadu na
to, že daná listina bola vo forme formulára tak umožňovala, aby ju (resp. jej časť predstavujúcu
rozhodcovskú doložku) navrhovateľ nepodpísal, ale keďže tento ju podpísal, tak svoju vôľu prejavil.

Preto závery súdu o tom, že v danom prípade nejde o individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky
sú nesprávne, vychádzajú z nesprávne zisteného skutkového stavu a súd vec aj nesprávne právne
posúdil. Konajúci súd v podstate dospel k záveru, že konanie odporcu v zmysle VPP nemá také
účinky, na akých sa zmluvné strany dohodli, resp. s ktorými vyslovili súhlas, čo je neprípustný zásah
do súkromnoprávneho vzťahu medzi zmluvnými stranami zo strany súdu a navyše sa nesprávnosti

tohto postupu nedomáhala žiadna zo strán. Uvedené ustanovenie všeobecných poistných podmienok
je platné a účinné, a preto je výkon práva podľa tohto ustanovenia odporcom oprávnený, požíva
súdnu ochranu a nemôže byť súdom vyhlásený za protiprávny. Na základe uvedeného zverejnením
dodatku č. 2 v súlade so všeobecnými poistnými podmienkami bola navrhovateľovi daná možnosť
dodatočne ovplyvniť svoj zmluvný vzťah, a to tak, že by ju odmietol. Prvostupňový súd požiadavku na

riadne odôvodnenie rozhodnutia v zmysle judikatúry Ústavného súdu nedodržal, keď sa nevysporiadal
so skutočnosťou, ktorá je nepochybne rozhodujúcou pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a to s
charakterom a povahou podmienky 7a čl. XVII. VPP ako takej, ktorá ovplyvňuje výšku poistného
ako základnej ceny plnenia (poistnej ochrany), a teda napadnuté rozhodnutie je aj v tejto časti
nepreskúmateľné a arbitrárne. Pokiaľ súd mienil posúdiť ustanovenie 7a čl. XVII. VPP v zmysle ust.

§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, v takom prípade by musel
dospieť k záveru, že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán, avšak v danom prípade k takémuto záveru súd nedospel, nakoľko súd neuviedol, že
by nerovnováha v právach a povinnostiach v dôsledku dojednania tejto podmienky mala byť značná.
Navyše súd ani neuviedol v čom konkrétne vidí nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa. Podľa názoru odporcu tu nie je žiadna skutočnostiach, ktorá by v
právach alebo povinnostiach navrhovateľa ako spotrebiteľa zakladala značnú nerovnováhu. Tiež nie je
pravdivé tvrdenie o tom, že by sa predmetnou pohľadávkou prenášalo na spotrebiteľa, tzv. podnikateľské
riziko, nakoľko predmetné ustanovenie VPP neobsahuje podmienku, v zmysle ktorej sa napr. poistné
plnenie malo znížiť v závislosti od množstva uzavretých poistiek. V prípade, ak navrhovateľ nesúhlasil s

pohľadávkou uplatnenou odporcom v rozhodcovskom konaní, mal navrhovateľ podať odpor. Predmetnú
pohľadávku už súd v tomto konaní skúmať nemôže, pretože predmetom tohto konania nie je spor
medzi navrhovateľom a odporcom, ktorý bol predmetom rozhodcovského konania, ale predmetom tohto
konania je iba to, či boli splnené podmienky uvedené v ust. § 40 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní,
ktoré včas namietal navrhovateľ. Vytýkal konajúcemu súdu, že sa pri rozhodovaní riadil „dvojakým

metrom“, keď na jednej strane sa odvoláva na rozhodnutia slovenských súdov, ktoré sú v neprospech
odporcu, avšak na druhej strane odmietol prihliadnuť na rozhodnutie slovenských súdov v prospech
odporcu z dôvodu, že v slovenskom právnom poriadku neplatí právo judikátov. Odporca poukázal na
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 332/09 v zmysle ktorého, súd je pri
hodnotení dôkazov viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklekticky a neopodstatnený

výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Odporca vychádzajúc zo znenia odôvodnenia
rozsudku uviedol, že ak súd pri rozhodovaní v tejto veci vychádzal z rozhodnutí súdov v exekučnom
konaní, tak ich mal aj konkretizovať, nakoľko niektoré rozhodnutia odvolacích súdov boli zrušené, a
pokiaľ ide o rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, tak je potrebné uviesť, že odporcapredložil súdu nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. 07. 2013, ktorým Ústavný
súd konštatoval porušenie základné práva odporcu na spravodlivý proces, a to postupom Najvyššieho
súdu SR v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 2Cdo 5/2012. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho

súdu SR, sp. zn. 6Cdo 1/2012 uviedol, že dotknutým uznesením Najvyšší súd rozhodol v procesnej
forme o odmietnutí dovolania. Napriek tomu vyslovil v odôvodnení uznesenia závery meritórnej povahy,
nemajúce žiaden vzťah ku dôvodom odmietnutia dovolania, a to, že „v preskúmavanej veci súdy v
exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť, a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky“,
resp. že „dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili

nevyváženosťdohodnutejrozhodcovskejdoložky“.PodľanálezuÚstavnéhosúdu,sp.zn.I.ÚS402/2008
„ak sa Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania meritórne vecou nezaoberal a dovolanie odmietol,
potom ani nemohol meritórne formulovať závery nižších súdov“. Z citovaného nálezu vyplýva, že v
konečnom dôsledku uvedeným postupom Najvyšší súd odmietol spravodlivosť, pretože uvádzať vecné
názory v rámci procesného rozhodnutia, ktorým sa odmietlo dovolanie je neprípustné. Vo vzťahu k
rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo 1/2012 odvolateľ poukázal na informáciu o prijatí

ústavnej sťažnosti Ústavným súdom SR. Uznesením Ústavného súdu SR, sp. zn. II. 382/2012 zo dňa
10. 07. 2013 Ústavný súd prijal na ďalšie konanie sťažnosť odporcu, ktorou namietal porušenie jeho
základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, okrem iného aj postupom
a uznesením Najvyššieho súdu, sp. zn. 6Cdo 1/2012 z 21. 03. 2012. Z vyššieho uvedeného je zrejmé,

že v konaní pred Ústavným súdom sa zjavne rieši otázka, ktorá môže mať význam pre toto súdne
konanie, preto odporca z dôvodu hospodárnosti konania navrhol, aby súd predmetné konanie o zrušenie
rozhodcovského rozsudku podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. prerušil, a to až do právoplatného
ukončenia konania o uznesení Najvyššieho súdu, sp. zn. 6Cdo 1/2012, vedeného pred Ústavným súdom
pod sp. zn. II. ÚS 328/2013, Rvp 5052/2012. Na základe vyššie uvedených skutočností žiadal, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie s tým, že v prípade úspechu si uplatňuje trovy odvolacieho aj prvostupňového konania.

Odvolaním odporca napadol aj uznesenie o trovách konania a žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K odvolaniu odporcu podal písomné vyjadrenie navrhovateľ. Uviedol, že súd prvého stupňa správne zistil
skutkový stav veci, vec správne právne posúdil. Odvolanie odporcu považuje za nedôvodné a žiadal,
aby odvolací súd rozsudok potvrdil ako vecne správny, vrátane súvisiaceho uznesenia o náhrade trov
konania. Zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške 81,46 Eur.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v
zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a
zistil, že súd prvého stupňa správne zistil vo veci samej skutkový stav, správne vyvodil právne závery a
vo veci aj správne rozhodol. Na jeho zisteniach sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania a

odvolací súd v plnom rozsahu na jeho zistenia a právne závery odkazuje.

Zásadnou právnou otázkou v predmetnej veci je vyriešenie otázky, či rozhodcovská doložka, na
základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol a ktorá je upravená v čl. XV. VPP odporcu, podľa ktorej všetky
vzájomné spory a sporné nároky poistenia budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, je podmienkou

individuálne dojednanou (ako tvrdil odporca) a v negatívnom prípade, či zakladá hrubý nepomer v
právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka).

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa

(ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonník, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Za individuálne

dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských

zmluvách sú neplatné.

V zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(,,Smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak
napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých
na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.

V zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, sa zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho
zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa.

V danej veci sa navrhovateľ domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku podanou žalobou zo dňa 27.
12.2012nasúdezdôvodu,žedňa19.01.2012vydalArbitrážnysúdKošicevovecisp.zn.2C1212/2012
rozhodcovský rozsudok, ktorým navrhovateľovi bola uložená povinnosť do 5 dní od právoplatnosti

rozhodcovského rozsudku zaplatiť odporcovi sumu vo výške 61,74 Eur a trovy rozhodcovského konania
vo výške 276 Eur (č. l. 78 spisu). Rozhodcovský rozsudok bol navrhovateľovi doručený 30. 11. 2012 (č.
l. 81 spisu). Navrhovateľ napáda rozhodcovskú doložku, ktorá nebola individuálne dojednaná, pretože
nemohla ovplyvniť obsah rozhodcovskej doložky, ale len či ju podpíše alebo nie. Namietala aj nesprávne
právne posúdenie veci rozhodcovským súdom.

Navrhovateľ uzatvoril s odporcom poistnú zmluvu dňa 20. 08. 2007. Zmluvu dojednával so
sprostredkovateľom a vo VPP v časti XV. je obsiahnuté dojednanie o rozhodcovskom konaní. Obsahom
je dohoda poisťovne a poistníka o tom, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa
rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. V závere všeobecných podmienok je

ako osobitné zmluvné dojednanie pod číslom 01/2007 znovu dojednaná rozhodcovská doložka vo forme
samostatnej tabuľky, s uvedením textu: „poistník a poisťovňa týmto vyjadrujú obaja spoločne a každý
zároveň svojím podpisom samostatne svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými
stranami, že sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti praktickosti a rýchlosti podrobia
rozhodcovskému konaniu v zmysle časti XV. všeobecných poistných podmienok. Toto ustanovenie

chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku“ (č. l. 36 spisu).

Práve na základe takto dojednanej rozhodcovskej doložky v poistnej zmluve bol dňa 19. 01. 2012 pod
sp. zn. 2C/1212/2012 vydaný rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina 41, Košice,
ktorým bola navrhovateľovi uložená vyššie uvedená povinnosť (č. l. 41 - 43 spisu).

Rozhodcovská doložka sa tak stala súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú odporca v rámci svojej
podnikateľskej činnosti použil v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu
spotrebiteľov.

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza nie z
minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového okruhu klauzúl. V
konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata uvedený v § 53 ods. 4 OZ upravil
postupne viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm.
k/ bola upravená až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2008, kým

hlavná transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 1.4.2004).

Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň
sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľnýchpodmienok aj širšie ako odporúča smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie
opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia
maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, (čl. 8 smernice).

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni
judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v

§ 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo
okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné
zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu
na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude
len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na kritériá neprijateľnej podmienky, za ktorú sa považuje podmienka, ktorá
1. je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom, že o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil

spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si
medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie
na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu (porov.
napr. uznesenia Krajského súdu v Trnave vo veciach sp. zn. 10CoE 153/2011, sp. zn. 10CoE 230/2011,
sp. zn. 10CoE 109/2011). Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu

spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu
„vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený
pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý
mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ (In: Štandardné zmluvy,
str. 214, Vydavateľ Aleš Čeněk, 2010).

Podľa dôvodovej správy k § 53 ods. 4 písm. r/ OZ ,,spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie iba
v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom konaní a
zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná
za neprijateľnú“.

Teda podľa Csacha doložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa
arbitráži. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ nie je len o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným
súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť
sa nezvratne arbitráži.

Ako je zrejmé zo smernice, na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim
zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O typovú zmluvu vrátane rozhodcovskej doložky ide
aj v predmetnej právnej veci. Nepochybne ide o štandardnú typovú zmluvu medzi podnikateľom a
spotrebiteľom (čl. 1ods.1, čl.2 písm. b/,c/ Smernice Rady 93/13/EHS).

Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre
spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia,
čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej zmluvy. Naopak, ak
niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva - pre neho transparentný štátny súd.

Odvolacísúdpritomnepochybujeotom,žespotrebiteľ,ktorýsarozhodneosobitneindividuálnevyjednať
rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho individuálne
(„sólo“) vyjednávanie nedávalo zmysel.

Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje limity a musí byť aj pre súkromnoprávnu sféru

arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže výrazne
zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne
prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konanívrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom čo
najskoršieho privodenia exekúcie.

Podľa obsahu spisu dodávateľ preukázateľne navyše nevysvetlil spotrebiteľovi význam rozhodcovskej
doložky, rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, nepredstavil mu pravidlá, podľa ktorých sa
bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal mu po preukázateľnom poučenie na výber rozhodnúť sa
( pre porovnanie § 90 ods. 3 Zákona o platobných službách).

Aj procesné pravidlá rozhodcovského súdu ponímajúce kontraktuálnu inkorporáciu prostredníctvom
rozhodcovskej doložky sú súčasťou zmluvného vzťahu a ako formulárový produkt podliehajú súdnej
kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok. Ak povinný spotrebiteľ mal vyjednať súkromný „súdny“
proces, mal by nepochybne poznať tieto pravidla. O týchto niet v spise ani zmienky a oprávnený sa
tomuto problému v odvolaní vyhol. Preukázateľné poučenie sa musí týkať aj pravidiel arbitráže.

Odvolací súd si nedokáže predstaviť rokovanie spotrebiteľa o rozhodcovskej doložke a jej perfektné
individuálne zmluvné vyjednanie, ak spotrebiteľ nepozná jeho obsah (vedľajší predmet zmluvy). Je
takmer notorietou, že v rámci uzatvárania spotrebiteľských zmlúv sa díleri nezmieňujú o podrobnostiach
a procesných pravidlách rozhodcovského konania. Získavanie podpisov spotrebiteľov pod údajné
individuálnevyjednaniemákampaňovitýrozmer.Tvrdenieotom,že sitakýtoprocesvyjednalspotrebiteľ

a pritom nepoznal jeho obsah, je poznačené neudržateľnou tendenciou dosiahnuť arbitráž, s čím je
spojené ďalšie zvýšenie nákladov spotrebiteľa.

Znenie Smernice Rady 93/13/EHS má význam pre postup súdu pri výklade a aplikácii generálnej
klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 OZ, pretože už len tým, že tvorca smernice osobitne v prílohe poukázal

na niektoré klauzuly, nepochybne tak urobil preto, že majú vysokú potenciu spôsobiť v praxi značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Tým, že je v rámci prílohy smernice
spomínaná aj arbitráž, je treba mať v aplikačnej praxi súdov osobitne na zreteli arbitráž, čo prvostupňový
súd ani najmenej nepodcenil, práve naopak.

Môže sa vyskytnúť otázka, či by vôbec spotrebiteľa napadla myšlienka namietať neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky. Tú odvolací súd poukazuje na nutnosť objektívneho posúdenia rozhodcovskej
doložky a nie je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita.
Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ) a je povinnosťou nielen súdu,
aleajrozhodcuztohtoprávnehoposúdeniavyvodiťvšetkyprávnedôsledkyaposkytnúťnáležitúochranu

pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že rozhodca iba
zriedkavo pristupuje k posúdeniu platného založenia vlastnej právomoci, resp. túto iba formalisticky
skonštatuje ako danú. Odvolací súd tak nadobudol presvedčenie, že aj toto konanie je prejavom
nerešpektovania práv spotrebiteľov, resp. reflexiou absencie nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu.

Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach sa ponúka napríklad osobitným
vyjednaním a nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Arbitráž môže fungovať, ale za transparentných
podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu ide.

Na individuálne dojednanie je však potrebné rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený

v OZ. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných
praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa; ďalej
len ,,ZOS“). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá
arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti
formuláru, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič

nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok versus
vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera.

Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných
podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd neprijíma, a odsudzuje ako

konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ
práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval
rozhodcovskú doložku.Dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a
má poznať aj dôsledky ich používania. Dodávateľ musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky
mu súd nemôže vymôcť.

Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa
rozumie ,,najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky
diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby,
alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe,

využívanajmäomyl,lesť,vyhrážku,výraznúnerovnosťzmluvnýchstránaporušovaniezmluvnejslobody
(pre porov. § 4 ods. 8 ZOS).

Názor, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, nie
je dôsledný. Bez toho, aby odvolací súd in abstracto nejako spochybňoval materiálnu právoplatnosť
právoplatnýchrozhodcovskýchrozsudkov,priktorýchdošlokrešpektovaniuprávnychpredpisov,jetreba

poznamenať, že podľa § 35 zákona č. 244/202 Z. z. o rozhodcovskom konaní (,,ZRK“) má rozhodcovský
rozsudok síce rovnaké účinky, ale len pre účastníkov konania a nie pre všetky štátne orgány, ako
je tomu v prípade rozsudku všeobecného súdu (§ 159 ods. 1 O. s. p.). Podľa § 35 ZRK .....,,má
doručený rozsudok pre účastníkov konania rovnaké účinky“.... Exekučný súd a ani iný štátny orgán tak
nie je pri právnom posúdení a výkone jemu štátnou mocou priznaných právomocí viazaný rozsudkom

súkromného rozhodcu založenom na neplatnej rozhodcovskej doložke, čo je ipso facto prirodzenou
reflexiou jeho súkromnoprávnej povahy a jednoznačným vyjadrením hraníc jeho právnych účinkov.

Vyjadrenia odporcu postrádajú náležitý stupeň objektivity a rešpektu k zásadám súkromného práva a
princípu ochrany práv slabšieho subjektu (porov. uznesenie NS SR 6Cdo 1/2012).

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v
štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do
takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby

spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný
rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre
exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si
medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie
na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh

na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. ...“

Odvolací súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval a je to uvedené aj v spomínanom
stanovisku kolégia, že nijako nespochybňuje význam materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia,
a to predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného súdneho rozhodnutia. Na druhej

strane však materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju
prelomiť v zákonom stanovených prípadoch (porov. účinky rozhodnutia v blokovom konaní, ktorým súd
nie je viazaný, § 135 ods. 1 in fine O. s. p.)..

Európsky súd pre ľudské práva nevidel porušenie čl. 6 Dohovoru v prípade, že z podstatných dôvodov

došlo k prelomeniu účinkov veci právoplatne štátnym súdom judikovanej (porov. § 64 rozsudku
Zehentner v. Rakúsko).

Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách ,,Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so

spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok“.
Európska komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že „pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku,
aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných

právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj
na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu
zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto
zásady“ (bod 33 pripomienok EK vo veci C-76/10).Podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie „politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany
spotrebiteľa“.
Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z

predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom
postavení. To platí aj vo vzťahu, keď zmluvný vzťah obsahuje aj vedľajšie zmluvné ustanovenia
formulárovej povahy (záložné zmluvy, ručiteľské zmluvy, dohody o zrážkach zo mzdy, rozhodcovské
zmluvy a pod.).
Možnosť zmeny obsahu štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé,

že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším
zásahom tzv. súdnou kontrolou (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA
C 240/98-C 244/98).

Snaha názorovo uprednostniť jednostranný výklad zákona na strane odvolateľa evidentne naráža na
ciele práva Európskej únie, ktoré musí štát naplniť. Medzinárodná zmluva vrátane Zmluvy o fungovaní

EÚ má po jej ratifikácii prednosť a v hierarchii právnej sily je nad zákonom (čl. 7 ústavy). Lojalita k aktom
EÚ je zásadná a rešpektovanie judikatúry súdneho dvora je principiálnou otázkou. Odvolací súd nechce
relativizovať význam princípu právnej istoty vyplývajúci z právoplatného rozhodnutia ale na druhej strane
ak ide o výnimočné a závažné okolnosti a naplnenie cieľov práva EÚ, súd ich má naplniť.

Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci 6Cdo 1/2012, ktoré
prelomovo poukazuje na princíp ochrany spotrebiteľa, ktorého skutočný význam odvolateľ nijako do
reality nepretavuje. Aj keď ústavnoprávna ochrana a ochrana základných práv a slobôd, medzi ktoré
patrí aj vysoký záujem na ochrane spotrebiteľa (čl.38 Charty ,,politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň
ochrany spotrebiteľa“) má subsidiárnu povahu, ciele tejto ochrany sa musia stať súčasťou rozhodovania

všeobecných súdov. Aj súd v predmetnej veci je súdom Európskej únie a rámec jeho rozhodovania
je meritórne určený Zmluvou o fungovaní EÚ, Chartou Európskej únie a smernicou (v predmetnej veci
najmä článok 6 smernice).

Tak ako už odvolací súd spomenul, ochrana pred neprijateľnými podmienkami sa má vykonať v

režime pravidiel verejného poriadku, a teda pravidiel, ktorých dodržiavanie musí štát bezpodmienečne
vyžadovať (čl. 50 uznesenia súdneho dvora POHOTOVOSŤ/Korčkovská).

Podľa čl. 3 ods. 2 smernice ,,Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá
vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne

formulovanou štandardnou zmluvou“.

Možnosť ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nič nemení na podstate povahy individuálne
vyjednanej rozhodcovskej doložky. Odvolací súd nepredložil prejudiciálnu otázku na tento problém,
pretože nemá žiadne pochybnosti o tom, že možnosť voľby (ak by nebolo možné konštatovať nekalú

obchodnú praktiku) nevyjadruje nič iné ako techniku ponuky návrhu, pričom podstata individuálne
vyjednanej podmienky sa nemení (CILFIT).

Evidentne ide o vopred dodávateľom naformulované zmluvné klauzuly vrátane časti o rozhodcovskom
konaní a rovnako je zrejmé, že spotrebiteľ nemôže meniť formulárovú zmluvu ani obsah rozhodcovskej

zmluvy vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Cieľ smernice garantovať súdnu kontrolu
neprijateľnosti zmluvných podmienok sa týka 1. dodávateľom vopred naformulovaných klauzúl a 2.
bez možnosti meniť ich obsah. Je pritom irelevantné, či niektorú časť zmluvy dodávateľ osobitne
spotrebiteľovi navrhol.

Na porovnanie, ak by záložná zmluva, či iný zabezpečovací prostriedok nebol podmienkou uzavretia
zmluvy, ale išlo by o typové akty (formulárové na opakované použitie), bolo by značne problematické
konštatovať, že súd nemá právo vykonať súdnu kontrolu formulárových podmienok. V danom prípade
formulárových podmienok arbitráže.

Podľa názoru vyjadreného v odvolaní by platilo, že všetky rozhodcovské zmluvy dohodnuté so
spotrebiteľom sú individuálne vyjednané len z dôvodu, že spotrebiteľ uviedol o jeden podpis v zmluve
naviac. Úplne by sa strácal cieľ a zmysel súdnej kontroly formulárových podmienok , ktorých obsah
spotrebiteľ nemôže nejako zmeniť. Spotrebiteľ mohol rozhodcovskú doložku ako celok prijať aleboodmietnuť, a na otázku, či si rozhodcovskú doložku vymienil, možno iba ťažko odpovedať kladne, keďže
jej obsah, vrátane relevantných pravidiel rozhodcovského procesu zjavne nepoznal.

Teória prezentovaná v odvolaní je v priamom rozpore s relevantnými ustanoveniami OZ. Tu rovnako
platí, že za podmienku, ktorá nie je individuálne vyjednaná, sa považuje podmienka, ktorá bola vopred
naformulovaná a spotrebiteľ nemôže meniť jej obsah. Ak by podstatu individuálne vyjednanej zmluvnej
podmienky determinovala bez ďalšieho možnosť výberu, zo súdnej kontroly by boli vylúčené všetky
formulárové typové zmeny a doplnky k pôvodnej zmluve, keďže bolo len na spotrebiteľovi, či k

formulárovým zmenám pristúpi. S tým sa odvolací súd nemôže stotožniť, keďže by došlo k popretiu
zmyslu a cieľa ochrany práv spotrebiteľa (Smernice 93/13/EHS) a k spochybneniu ochrany a podpory
efektívneho vnútorného trhu EÚ očisteného od nemorálnych zmluvných klauzúl. Vo formulároch môžu
byť pre spotrebiteľa dôležité, ale aj nepotrebné veci, no spoločným znakom za každých okolností je,
že spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah formulára . Buď ho akceptuje alebo zmluva nevznikne.
Súdna kontrola bola vytvorená práve z dôvodu ochrany pred diktátom formulárových zmlúv, vrátane

formulárových zmien a doplnkov pripravených vopred dodávateľom. Uvedený cieľ žalovaný náležite
nedocenil, resp. nesprávne interpretoval, o to viac, že ide o medzinárodný záväzok Slovenskej republiky
k EÚ.

Tento záver možno vystihnúť z judikatúrneho vývoja súdneho dvora v rozhodnutí Pohotovosť/

Korčkovská (bod 50.). Preto aj ochrana poskytovaná súdom vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej
podmienke je o presadení noriem vyššej právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné na
to, aby nekalá podmienka spotrebiteľa nezaväzovala. Pri dôslednom aplikovaní judikatúrnych záverov
súdneho dvora tak aj prvostupňový súd ako článok súdnej sústavy EÚ a ako orgán členského štátu
EÚ postupoval náležite a rozhodol vecne správne tým, že poskytol ochranu spotrebiteľovi pred nekalou

rozhodcovskou doložkou.

Moc rozhodcu rozhodovať spory nie je delegovaná zo strany žiadneho verejnoprávneho subjektu
(uznesenie ÚS ČR IV. ÚS 130/02). Prvostupňový súd interpretoval a aplikoval právo v súlade s
medzinárodnou zmluvou. Pre úplnosť judikatúra sa už dotkla aj možnosti nepoužitia zákonného pravidla

(porov. rozsudok Cofidis C-473/00, pripomienky EK k prejudiciálnej otázke KS v Prešove C-252/11
Šujetová/Rapid life, v ktorej veci EK navrhuje nepoužiť zákonné pravidlo v § 88 ods. 2 O. s. p. in
fine v znení účinnom do 31.12.2011; v priebehu prejudiciálneho konania došlo k zmene úpravy; pozn.
odvolacieho súdu).

Ako už odvolací súd spomenul, smernica uvádza len vzorový okruh podmienok pre členské štáty a čl. 8
smernice umožňuje členským štátom prijať opatrenia aj nad rámec smernice. Slovenský zákonodarca
upravil indikatívny výpočet neprijateľných podmienok. Nemožno preto vylúčiť ani judikatúru, ktorá určí
rozhodcovské doložky individuálne nevyjednané bez ďalšieho za neprijateľné a bude to v súlade s
cieľmi smernice a Občianskym zákonníkom.

Nevhodné predkladanie zmluvných podmienok sa týka smernice Európskeho parlamentu a Rady z
11.5.2005 2005/29ESonekalýchobchodnýchpraktikáchpodnikateľovvočispotrebiteľomnavnútornom
trhu, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady
97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004

(„smernica o nekalých obchodných praktikách“). Odvolací súd pripomína, že OZ v rovine vnútroštátnej
zakotvuje normatívne mantinely posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

Na strane odporcu je dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ si vo svetle vyššie uvedených
požiadaviek odvolacieho súdu (nielen formálne) individuálne vyjednal rozhodcovské konanie. V tomto

smere popri nedôslednej argumentácii neboli doložené žiadne relevantné listinné dôkazy podporujúce
záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky. Nie spotrebiteľ má dokázať, že nedošlo k
individuálnemu vyjednaniu, ale dodávateľa zaťažuje bremeno presvedčivo preukázať individuálne
vyjednanie (§ 53 ods. 3 OZ) - ani tento aspekt nie je v odvolaní zohľadnený. Z predloženej zmluvy
nevyplýva individuálne vyjednaná rozhodcovská zmluva a odporca neoznačil žiadne iné relevantné

dôkazy. Ak si spotrebiteľ individuálne vyjednal rozhodcovskú zmluvu, potom by muselo platiť , že si
individuálne (podľa predstav spotrebiteľa) vyjednal aj podmienky arbitráže. Z obsahu spisu však takýto
záver rozhodne nemožno prijať. Dôvodne teda možno konštatovať, že odporca si dôkazné bremeno o
individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky nesplnil.Navrhovateľ nemal možnosť ovplyvniť obsah predmetnej doložky. Mohol ju buď prijať ako celok alebo
odmietnuť. Obsah tejto rozhodcovskej doložky bol dodávateľom (odporcom) vopred pripravený a na jej

obsahu navrhovateľ nijakým spôsobom neparticipoval. Už len tento samotný fakt spochybňuje tvrdenie
odporcu, že ide o individuálny návrh navrhovateľa na riešenie prípadného sporu v rozhodcovskom
konaní.

Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej sa

podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutá, ak bola pripravená vopred a spotrebiteľ preto nebol
schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl.
3 ods. 2 Smernice).

Z obsahu spisu a napokon aj tvrdenia samotného odporcu nevyplýva, že by ako dodávateľ vysvetlil
navrhovateľovi význam rozhodcovskej doložky, pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť tento proces a po

preukázateľnom poučení, mu dal na výber sa rozhodnúť. Preto, ak napríklad spotrebiteľ mal vyjednať
tento súkromný proces, mal by nepochybne tieto pravidlá poznať. O nich však v spise tiež niet žiadnej
zmienky. Preto tvrdenie odporcu o tom, že takýto proces si dojednal spotrebiteľ (v danom prípade
navrhovateľka) a pritom nepoznala jeho obsah, je z pohľadu vykonaného dokazovania neudržateľné.

V predmetnej veci napr. trovy rozhodcu prevyšujú niekoľkonásobne vymáhanú istinu pohľadávky
vo výške 61,74 Eur a trovy rozhodcovského konania predstavujú 276 Eur. Už len táto skutočnosť
predstavuje neprimeranosť arbitrážneho procesu.

Odvolací súd sa preto nestotožnil s tým, že rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná medzi

navrhovateľkou a odporcom.

Predkladanie takto dohodnutých rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú
pravidlá arbitráže, nevenujú pozornosť tejto časti formuláru, pretože táto doložka je zakotvená do
všeobecných zmluvných podmienok vyhotovenej v štandardnej rozhodcovskej zmluve, na samostatnom

liste - hárku papiera, odvolací súd považuje za nevhodné .

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora a na tú skutočnosť, že priemerný
spotrebiteľnepoukáženanekalosťzmluvnejpodmienky(MostazaClaro,bod25.-27.,C168/05,Océano
Grupo Editoria, Asturcom, a iné).

Dodávateľ (odporca) s odbornou starostlivosťou musel vedieť, že nemá používať neprijateľné
podmienky, má poznať aj dôsledky ich používania.

Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa rozumie

„najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie
alebo vybočenie z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovanie služby, alebo môže
privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä
omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušenie zmluvnej slobody (§ 4 ods. 8
zákona o ochrane spotrebiteľa).

Odporca v odvolaní namieta nesprávnosť výroku o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za návrh, tiež
napadá súvisiace uznesenie o povinnosti odporcu zaplatiť trovy konania. Prvostupňový súd rozhodnutie
o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania odôvodnil ust. § 4 ods. 2 písm.
za/ v spojení s ust. § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra

trestov s tým, že navrhovateľ bol v konaní úspešný, je oslobodený od platenia súdnych poplatkov, a preto
súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh. Výrok o náhrade trov konania
odôvodnil úspechom navrhovateľa v konaní (§ 142 ods.1 prvá veta O. s. p.). V súvislosti s úspechom v
predmetnom spore odvolací súd poukazuje na ust. § 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. podľa ktorého,
ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodu podľa ust. § 40 písm. a/, c/, pokračuje v konaní vo veci v

rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z uvedeného vyplýva, že
aj keď súd prvého stupňa svojím rozhodnutím zrušil rozsudok rozhodcovského súdu, nejde o konečné
rozhodnutie vo veci, pretože z ust. § 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. vyplýva povinnosť pokračovať v
konaní. Preto úspech v spore bude možné vysloviť, až po konečnom rozhodnutí vo veci samej. Keďžepovinnosťou súdu prvého stupňa bude ďalej pokračovať v konaní o žalobe rozhodcovského konania
(ako to vyplýva z ust. § 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.), rozhodnúť o povinnosti zaplatiť súdny
poplatok za návrh a rozhodnúť o trovách konania bude možné až v rozhodnutí, ktorým sa konanie

skončí, t. j. v konečnom rozhodnutí. Z tohto dôvodu odvolací súd rozhodnutie o povinnosti zaplatiť
súdny poplatok odporcom za návrh na začatie konania a rozhodnutie o trovách konania považoval za
predčasné, nemajúce svoje opodstatnenie.

Odporca v odvolaní poukazoval na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 1/2012 s tým, že práve na základe

jeho sťažnosti boli prijaté ústavné sťažnosti aj vo vzťahu k rozhodnutiu NS SR sp. zn. 6Cdo 1/2012, na
základektoréhomalsúdprvéhostupňazaložiťsvojerozhodnutie.Navrhovalprerušiťkonanievsúvislosti
s konaním na Ústavnom súde SR vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu, aj s poukazom na nález Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012-47.

Odvolací súd mal za to, že jeho návrh nie je dôvodný. Nie je povinnosťou odvolacieho súdu prerušiť

konanie z dôvodu, že pred Ústavným súdom SR prebieha konanie, resp. sa má rozhodnúť o sťažnosti
proti uzneseniu NS SR. Pokiaľ poukazoval na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo 5/2012, ktoré bolo
nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 499/2012-47 zrušené, išlo o inú skutkovú situáciu ako v
prejednávanej veci.

So zreteľom na uvedené preto odvolací súd mal za to, že rozhodcovský rozsudok vydaný v
spotrebiteľskej veci je v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na základe ktorej sa zakladá
právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa správne konštatoval neplatnosť rozhodcovskej doložky z

dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, teda navrhovateľa. Doklady predložené navrhovateľom
takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy uzatvorenej medzi navrhovateľom a odporcom vyplýva, že
rozhodcovská doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v
nej uvádzalo, že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné

poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. v časti týchto podmienok. Na tom nič
nemení skutočnosť, že v deň podpisu obe strany podpísali (pokračovanie predtlačeného formulára)
aj formulárovú časť odkazujúcu na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných
podmienkach.

Záverom odvolací súd zhŕňa, že odvolacie námietky odporcu sú neadekvátne skutkovému a právnemu
stavu veci. Občianske súdne konanie má svoje zásady a nemôže predstavovať len akýsi nástroj na
vymáhanie plnení bez rešpektovania princípov, ktoré sú v súlade s hodnotovým poriadkom uznávaným
väčšinou v spoločnosti (uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, IV. ÚS 55/201-19).

So zreteľom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok s výnimkou výroku o povinnosti odporcu
zaplatiť súdny poplatok za návrh v zmysle ust. § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Zrušil rozsudok
vo výroku o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok, zrušil uznesenie o trovách konania v zmysle
ust. § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu na ďalšie konanie.

V konaní o trovách konania rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania..

Vo veci rozhodol odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.