Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, June 22, 2017

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/17/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110215332
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8110215332.18

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcov: 1/ A. M., rod.

T., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XX, D., 2/ G.. Ľ. D., nar. X.XX.XXXX, bytom R. XXXX/X, D. - U.Á. Š., 3/ H.
T., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XX, D., 4/ Ľ. T., rod. L., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XX, D., všetci žalobcovia
právne zastúpení Eva Petránová Advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Puškinova 16, Prešov, proti
žalovanému: A. L., nar. XX.X.XXXX, bytom W.Á. X, L., právne zastúpený JUDr. Miloš Kaščák, advokát,
so sídlom M. R. Štefánika 171, Vranov nad Topľou, o zaplatenie peňažnej náhrady za vecné bremeno,
takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. O náhrade trov konania medzi účastníkmi rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.

o d ô v o d n e n i e :

1. Pôvodná žalobkyňa K. T. sa žalobou došlou tunajšiemu súdu dňa 16.06.2010 domáhala na žalovanom
zaplatenia bezdôvodného obohatenia vo výške 1.533,98 Eur s príslušenstvom, spočívajúcim v úrokoch
z omeškania vo výške 9 % ročne z uvedenej sumy od 09.05.2009 až do zaplatenia.
1.1. Svoj návrh odôvodnila tým, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v
katastrálnom území U. Š., zapísanej na LV č. XXXX ako parcela registra Y., číslo XXX/XX o výmere

1208 m2, pričom na tejto nehnuteľnosti je postavený bytový dom súpisné číslo XXXX, vedený na parcele
registra „V.“ č. XXXX o výmere 168 m2, zapísaný na LV XXXX. V tomto obytnom dome je okrem
iného aj byt vo výlučnom vlastníctve žalovaného, pričom žalovaný je aj podielovým spoluvlastníkom
spoločných častí a spoločných zariadení bytového domu. Žalovaný teda užíva nehnuteľnosť vo
vlastníctve žalobkyne.

1.2. V priebehu konania došlo k prevodu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti z pôvodnej

žalobkyne na základe darovacej zmluvy zo dňa 09.05.2012, na H. T. a G.. Ľ. D.. Pôvodná žalobkyňa
navrhla vstup týchto účastníkov do konania, pričom títo svoj súhlas so vstupom vyjadrili a uznesením
tunajšieho súdu zo dňa 20.08.2012, č.k. 9C/17/2011-166 došlo k pripusteniu zmeny účastníkov konania
na strane žalobcov.
1.3. Na základe návrhu žalobcov bola uznesením č.k. 9C/17/2011-184 zo dňa 09.11.2012 pripustená
zmena návrhu v tomto znení, že: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade jednorazovú
náhradu za zriadené vecné bremeno a za výkon práva z vecného bremena vo výške 1.450,- Eur s 8,5

% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.450,- Eur od 16.06.2010 až do zaplatenia, každému po 1-
ici, t.j. 752,- Eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň bolo konanie v časti o zaplatenie
sumy nad sumu 1.450,- Eur, vrátane úrokov z omeškania, zastavené.“2. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa listín tvoriacich súdny spis a s prihliadnutím na
vyjadrenia účastníkov konania zistil nasledujúce:
2.1. Právni predchodcovia žalobkyne boli vlastníkmi nehnuteľností zapísaných v pozemnoknižnej vložke

č. XXX, k.ú. U. Š. a to parciel č. XXX/X a XXX/X. Parcela č. XXX/X bola 29.5.1958 rozdelená mimo
iného aj na parcelu č. XXX/XX, pričom táto parcela bola odpísaná na novú pozemnoknižnú vložku č.
XXX v k.ú. U. Š.. Vlastníkom tejto parcely sa stala K. T., rod. W., teda pôvodná žalobkyňa. Výmera tejto
nehnuteľnosti bola 12 árov a 45 m2.
2.2. Počas trvania vlastníckeho práva žalobkyne bol na jej nehnuteľnosti postavený bytový dom, súpisné

číslo XXXX, zapísaný na LV XXXX, k.ú. U. Š., pričom právny vzťah k parcele, na ktorej leží stavba
XXXX, nie je evidovaný na LV. Bytový dom na pozemku pôvodnej žalobkyne bol postavený koncom
50-tych a začiatkom 60-tych rokov. V rámci tohto bytového domu sa nachádzajú 4 bytové jednotky,
žalovaný je vlastníkom jednej z nich. Žalovaný je zároveň vlastníkom aj podielu na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu v rozsahu 69/284 v pomere k celku.
2.3. Vlastníci jednotlivých bytov sa stali vlastníkmi na základe zmluvy o prevode družstevného bytu,

keďže pôvodne boli byty vo vlastníctve Stavebného bytového družstva Prešov. Žalobca nadobudol
vlastníctvo k bytovej jednotke na základe zmluvy uzavretej dňa 17.12.2001, ktorej vklad bol pod
číslom H. - XXXX/XX povolený Správou katastra Prešov dňa 6.3.2002. Zo zmluvy je nepochybné, že
prevádzajúcim, teda vlastníkom bytu, a pôvodne aj celého domu bolo Bytové družstvo Prešov.
2.4. Vo vzťahu k bytovému domu bolo zákonom č. 182/1993 Z.z., a to konkrétne § 23 ods. 5 zriadené

vecné bremeno na pozemok, pričom táto skutočnosť medzi účastníkmi konania sporná nebola, a preto
sa ňou súd bližšie nezaoberal.
2.5. Po zmene právnej kvalifikácie svojho nároku žalobcovia predložili geometrický plán č. 13/2011
vyhotovený C. H. - I. zo dňa 12.4.2011, kde pôvodná parcela registra „Y.“ č. XXX/XX bola rozdelená na
novovytvorené parcely registra „V.“ č. XXXX/X, ktorá sa nachádza pod bytovým domom na pozemku

žalobkyne vo výmere 137 m2 a priľahlé parcely XXXX/X o výmere 42 m2 zo zadnej časti bytového domu,
č. XXXX/X o výmere 32 m2 z prednej časti bytového domu a prístupovú cestu č. XXXX/X o výmere 53
m2. Na základe tohto geometrického plánu bol potom vyhotovený aj znalecký posudok č. 68/2011 B..
W. G., ktorý stanovil všeobecnú cenu týchto nehnuteľností na 9.900,-Eur, cenu ročného nájmu týchto
pozemkov za m2 spolu vo výške 654,72 Eur a všeobecnú hodnotu práv a závad na bytovom dome ako

aj na prístupovej ceste na sumu 5.800,- Eur. Štvrtina zo sumy 5.800,- Eur je 1.450,- Eur, teda žalovaná
suma.

3. Vyššie zistený skutkový stav súd právne posudzoval nasledujúco.

„ Podľa § 123 Občianskeho zákonníka - Vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.
Podľa § 124 Občianskeho zákonníka - Všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa
im rovnaká právna ochrana.
Podľa § 135c Občianskeho zákonníka

ods.1 - Ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka
pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len "vlastník
stavby").
ods.2 - Pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi
pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí.

ods.3 - Súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä
tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.
Podľa § 151n ods. 1 Občianskeho zákonníka - Vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci
v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva
zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria

určitej osobe.
Podľa § 151n ods.2 Občianskeho zákonníka - Vecné bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti
prechádzajú s vlastníctvom veci na nadobúdateľa.
Podľa § 151o ods.1 Občianskeho zákonníka - Vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na
základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím

príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť
tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva
zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.Podľa článku 20 ods. 4 Ústavy SR - Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné
iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov - Tento zákon

upravuje spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom dome,
práva a povinnosti vlastníkov týchto bytových domov, práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových
priestorov, ich vzájomné vzťahy a práva k pozemku.
Podľa § 23 ods. 5 Zákona č. 182/1993 Z.z. - Ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k
pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností.

V predmetnom konaní bolo nepochybne preukázané, že na nehnuteľnostiach pôvodnej žalobkyne a v
súčasnosti na nehnuteľnostiach žalobcov 1. a 2. sa nachádza stavba, pričom ide o stavbu na cudzom
pozemku v zmysle ust. § 135c Občianskeho zákonníka. Napriek skutočnosti, že táto stavba bola
postavená socialistickou organizáciou, nešlo o stavbu oprávnenú, nakoľko nebolo preukázané, že by
vtedajší vlastníci dali súhlas k takémuto konaniu. Predmetná stavba je bytovým domom, v ktorom sa
nachádzajú 4 bytové jednotky, ktoré na základe zmluvy o prevode vlastníctva k družstevnému bytu

nadobudli terajší vlastníci, medzi nimi aj žalovaný. Právny režim k tomuto bytovému domu je upravený
ustanoveniami zákona č. 182/1993 Z.z., pričom tento zákon upravuje okrem iného aj vzťah medzi
vlastníkom bytu a vlastníkom pozemku, ak vlastník stavby (resp. bytu) nie je zároveň aj vlastníkom
pozemku. Pokiaľ teda vlastník bytového domu nie je aj vlastníkom pozemku, pričom nie je možné vyriešiť
jehovzťahpostupompodľa§23ods.1.-4.,vznikázozákonakpozemkuprávozodpovedajúcevecnému

bremenu v prospech vlastníka domu.
Otázka výkladu § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. bola inštruktívne riešená rozsudkom Krajského
súdu v Prešove, sp. zn. 18Co/10/2011, ktorý v ňom uviedol, že:
- „vznik vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. je potrebné považovať za
usporiadanie stavby na cudzom pozemku bez ohľadu na to, či táto bola zriadená oprávnene alebo

neoprávnene,
- vlastníkovi domu, ak nebol vlastníkom pozemku, vzniklo právo zodpovedajúce, vecnému bremenu,
ktoré sa zapísalo do katastra nehnuteľností. Toto vecné bremeno vzniklo od účinnosti zákona č.
182/1993 Z.z., teda dňom 1.9.1993,
- vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi

predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň majú aj súkromnoprávny prvok,
- vecné bremeno charakterizuje občianske právo ako právo užívať vec niekým iným než vlastníkom
vecí, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo strpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať a
tzv. zákonné vecné bremená majú tiež tento charakter. Ich režim nie je úplne totožný s režimom
zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, nejedná sa však

o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva vo vzťahu k
vecným bremenám. Pokiaľ tieto špeciálne právne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim
všeobecnou úpravou podľa hmotnoprávnych ustanovení Občianskeho zákonníka, preto aj keď zákona
č. 182/1993 Z.z. neuvádza, že vecné bremená vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vznikajú za náhradu, je
potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj z článku 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd v kontexte s

tým s vysloveným právnym záverom v podobnej úprave Občianskeho zákonníka, konkrétne § 135c ods.
3, ktorý tiež upravuje zriadenie vecného bremena za náhradu. Finančná náhrada za zriadenie vecného
bremena je nepochybne majetkovým právom, vyplývajúcim z vecného bremena,
- predmetné vecné bremeno vzniká in rem (k veci) a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého
pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne

u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena
je nepochybne jednorazová, nemá teda charakter opakujúceho sa plnenia. Je nelogické, aby pri
každej zmene vlastníctva, mal nový vlastník zaťaženého pozemku, nový nárok na finančnú náhradu
za vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je iba jeden a podľa názoru odvolacieho súdu má ho len
ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena,

teda k účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z., t.j. k 1.9.1993. Ďalší vlastník zaťaženej nehnuteľnosti už
nadobudol pozemok aj s vecným bremenom. Vecné bremená prechádzajú na nového nadobúdateľa
spolu s vlastníctvom prevádzanej veci, preto nie je možné, aby ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého
pozemku s existujúcim vecným bremenom sa mohol úspešne domáhať finančnej náhrady. Bolo preto
vecou pôvodnej vlastníčky, či si nárok na túto finančnú náhradu uplatní alebo nie. V zápornom prípade

nárok neprechádza na nového majiteľa ako kupujúceho,
- z uvedeného vyplýva, že žalobca sa stal vlastníkom sporného pozemku, na ktorom sa nachádza bytový
dom vo vlastníctve žalovaných v roku 2007, avšak spolu s prevodom vlastníckeho práva prešlo na neho
aj obmedzenie spočívajúce v trpení zákonom zriadeného vecného bremena k predmetnému pozemku,opravujúceho pomery existujúcej stavby bytového domu k pozemku v jeho vlastníctve. Náhrada na
zaplatenie odplaty za užívanie vecného bremena vznikla iba pôvodnej vlastníčke a nie samotnému
odporcovi.“

Okresný súd sa s vyššie citovaným rozsudkom Krajského súdu v Prešove v celom rozsahu stotožňuje
a zároveň ešte dodáva, že uvedené rozhodnutie bolo predmetnom aj preskúmania Ústavného súdu SR
vo veci sp. zn. I. ÚS 1/2012 zo dňa 11.1.2012. Ústavný súd došiel k záveru, že výklad krajského súdu
a závery v ňom vyslovené neboli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
podstaty a zmyslu. Podľa vyjadreného názoru Ústavného súdu, v tomto rozhodnutí KS v Prešove, nie
je možné ustáliť prvky arbitrárnosti v právnom závere, podľa ktorého zriadením vecného bremena v
zmysle zákona Národnej rady SR č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov bol vzájomný vzťah medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby vyriešený
ex lege a preto aplikácia ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka o vyporiadaní stavby na cudzom

pozemku už neprichádzala do úvahy, pričom vzhľadom na článok 11 ods. 4 listiny patrí vlastníkovi
pozemku náhrada z titulu obmedzenia vlastníckeho práva v dôsledku zriadenia vecného bremena v
prospech vlastníkov stavby. Nie je možné ustáliť prvky arbitrárnosti ani v závere, že právo na náhradu
za obmedzenie vlastníckeho práva patrilo iba tomu subjektu, ktorý bol vlastníkom vecným bremenom
zaťaženého pozemku v momente vzniku vecného bremena a nie sťažovateľovi, ktorého krajský súd

nepovažoval za aktívne vecne legitimovaného v súvislosti s uplatnenou peňažnou pohľadávku, pretože
za legitimovaného považoval iba predchádzajúceho vlastníka.
Z vyššie citovaného rozsudku Krajského súdu v Prešove ako aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR
vychádzal aj Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. 16Co/383/2012, v ktorom zopakoval názor,
že nárok na poskytnutie finančnej náhrady za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazový a

má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného
bremena, teda k účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z., t.j. k 1.9.1993. Vo veci prejednávanej Krajským
súdom v Banskej Bystrici tento uviedol, že: „ Navrhovatelia A až F sú tzv. ďalšími vlastníkmi zaťaženej
nehnuteľnosti, ktorí nadobudli pozemok už s vecným bremenom. Vecné bremená prechádzajú na
nového nadobúdateľa spolu s vlastníctvom prevádzanej veci, preto nie je možné, aby ďalší nadobúdateľ

už zaťaženého pozemku s existujúcim vecným bremenom sa mohol úspešne domáhať finančnej
náhrady. Ako vyplýva z výpisu listu vlastníctva č. XXXX navrhovateľka A nadobudla spoluvlastnícky
podiel na nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy, navrhovatelia B až F nadobudli podiel na
nehnuteľnosti na základe osvedčenia o dedičstve. Nehnuteľnosť nadobudli navrhovatelia A až F už s
existujúcim vecným bremenom, preto sa nemôžu úspešne domáhať finančnej náhrady.“

Vo vyššie uvedenom judikatórnom trende pokračoval Krajský súd v Prešove aj rozsudkom sp. zn.
1Co/114/2012 zo dňa 12.6.2013, v ktorom potvrdil vyššie prezentované názory.
Od práve citovaných právnych názorov Krajského súdu v Prešove, Krajského súdu v v Banskej Bystrici
ako aj Ústavného súdu SR, nemá v prejednávanej veci procesný súd dôvod sa odkloniť.
V prejednávanej veci na základe darovacej zmluvy uzavretej v súlade s ust. § 628 a nasledujúcich

Občianskeho zákonníka došlo počas konania medzi pôvodnou žalobkyňou K. T. a novými žalobcami
H.A. T. a G.. Ľ. D. k prevodu okrem iného aj nehnuteľností, náhrada za zákonné vecné bremeno,
na ktorých viaznúce, je predmetom tohto konania. Treba však zdôrazniť v zmysle vyššie uvedeného,
že v tomto prípade žalobcovia v 1. a 2. rade nadobudli nehnuteľnosti zaťažené vecným bremenom
ako tzv. ďalší vlastníci, a preto sa títo už náhrady za zákonné vecné bremeno domáhať nemôžu.

Vychádzajúc aj z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, je v podstate irelevantné, či k
prevodu pozemku zaťaženého zákonným vecným bremenom došlo mimo konania alebo počas súdneho
konania. Podstatné je to, že došlo k zmene vlastníctva. Na uvedenom nič nemení ani všeobecná
deklarácia uvedená v článku 4. predmetnej darovacej zmluvy, v ktorej sa uvádza, že týmto dňom
úžitky, nebezpečenstvá, povinností ako aj všetky práva spojené s vlastníctvom darovanej nehnuteľnosti

prechádzajú na obdarovaných, teda žalobcov v 1. a 2. rade. Treba uviesť, že táto deklarácia sa
týka úžitkov, nebezpečenstiev, povinností ako aj všetkých práv spojených s vlastníctvom darovanej
nehnuteľnosti. Okrem iného to znamená to, že spolu s darovanou nehnuteľnosťou prechádza na
obdarovaných aj vecné bremeno. V danom prípade náhrada za zákonné vecné bremeno zriadené §
23 ods. 5 zákona č. 182/199 Z.z. nie je právom resp. pohľadávkou spojenou s nehnuteľnosťou ale je

výlučným osobným právom vlastníka nehnuteľnosti, ktorý bol vlastníkom k 1.9.1993, teda ku dňu, keď
zo zákona bolo zriadené spomínané vecné bremeno.Súd nevylučuje, že žalobcovia v 1. a 2. rade by predmetnú pohľadávku uplatňovať mohli. Mohli by ju
však uplatňovať iba na základe jej postúpenia zo strany pôvodnej žalobkyne postupom podľa § 524
Občianskeho zákonníka.

Podľa § 524 Občianskeho zákonníka - Veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť
písomnou zmluvou inému.
Z uvedeného ustanovenia Občianskeho zákonníka je zrejmé, že zmluva o postúpení pohľadávky
musí mať písomnú formu. Potom pri výklade právneho úkonu urobeného v písomnej forme, možno
vychádzať iba z toho, čo je v tomto úkone uvedené. Občiansky zákonník nevymedzuje, akým spôsobom

má byť postúpená pohľadávka v zmluve o postúpení pohľadávky identifikovaná. Vyžaduje však, aby
táto identifikácia bola urobená priamo v tejto zmluve, prípadne odkazom na nejakú inú listinu. Súd
poukazuje napríklad na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 775/2004, z ktorého vyplýva,
že niet pochýb o tom, že postupovaná pohľadávka sa identifikuje predovšetkým údajmi o osobe
dlžníka a predmete plnenia. Napriek tomu, že k prevodu vlastníckeho práva k vecným bremenom
zaťaženej nehnuteľnosti došlo počas súdneho konania a súd pripustil zmenu účastníkov na strane

žalobcu, samotným týmto prevodom vlastníckeho práva k zaťaženej nehnuteľnosti nedošlo aj k prevodu
pohľadávky, ktorá patrila do majetku predchádzajúceho vlastníka zaťaženej nehnuteľnosti. Je zrejmé,
že zo zmluvy o darovaní nie je z ničoho možné vyvodiť, aby predmetom prevodu, či už odplatného
alebo bezodplatného bola aj pohľadávka voči žalovanému. Ako už súd uviedol, toto v žiadnom prípade
nemôže plynúť z článku 4 darovacej zmluvy, pretože okrem iného právny úkon v písomnej forme má

byť určitý a zrozumiteľný tak, aby aj nezainteresovaná osoba vedela, čo je jeho predmetom. Ak by
si nezainteresovaná osoba prečítala uvedenú darovaciu zmluvu, v žiadnom prípade by na jej základe
nemohla dôjsť k záveru, že zo strany pôvodnej žalobkyne sa na obdarovaných, teda terajších žalobcov
v 1. a 2. rade prevádza pohľadávka týkajúca sa náhrady za zákonné vecné bremeno, pričom z tejto
pohľadávky by mal byť dlžníkom žalovaný. Je teda zrejmé, že zo strany pôvodného žalobcu ako i

nových žalobcov došlo k postupu založenom na nesprávnom právnom názore, podľa ktorého spolu s
postupovanou nehnuteľnosťou prechádza aj osobná pohľadávka jej pôvodného vlastníka na náhradu
za zriadené vecné bremeno.
Na zdôraznenie argumentácie súd len dodáva, že v prípade ak by predmetom darovania bola
nehnuteľnosť, ktorá je predmetom nájmu, tak novému vlastníkovi iba z titulu prevodu vlastníckeho práva

nepatrí nezaplatené nájomné za obdobie, keď vlastníkom ešte nebol. Toto nájomné patrí pôvodnému
vlastníkovi.
Vo vyššie citovaných rozhodnutiach krajských súdov ako aj Ústavného súdu SR nebola výslovne riešená
otázka, kto je osobou povinnou na zaplatenie náhrady za zákonné vecné bremeno. Súd má za to, že
rovnako ako pri osobe oprávnenej, treba aj pri osobe povinnej vychádzať striktne z § 23 ods. 5 zákona

o vlastníctve bytov, z ktorého je zrejmé, že vecné bremeno sa zriaďuje v prospech vlastníka domu.
Znova treba vychádzať z toho, že osobou povinnou na zaplatenie náhrady je vlastník domu a to ten,
ktorý ním bol v čase, keď právo vecného bremena k pozemku vzniklo, teda ten, ktorý bol vlastníkom
k 1.9.1993, keď zákon č. 182/1993 Z.z. nadobudol účinnosť. Uvedené je zrejmé aj z § 500 ods.2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za dlhy viaznuce na veci je zodpovedný scudziteľ.

Je nepochybné, že v tomto čase vlastníkom domu a ani vlastníkom bytu v ňom nebol žalovaný.
Vlastníkom domu, a teda osobou povinnou k zaplateniu tejto náhrady, bolo nepochybne Bytové družstvo
Prešov.
Rovnako ako pri vecnom bremene in rem povinnosť z vecného bremena prechádza z pôvodného
vlastníka na nového vlastníka, platí to aj opačne, teda, že právo z vecného bremena prechádza z

vlastníka spolu s prevodom alebo prechodom vlastníctva na vlastníka nového. To znamená, že žalovaný
v prejednávanej veci nadobudol už byt spolu s existujúcim právom z vecného bremena, to znamená,
že toto vecné bremeno sa nezriaďovalo zákonom v jeho prospech ale v prospech jeho právneho
predchodcu, a preto keď žalovaný nadobudol bytovú jednotku, vrátane spoluvlastníckeho podielu na
dome postavenom na pozemku pôvodnej žalobkyne, nadobudol toto vlastníctvo spolu už aj s existujúcim

vecným bremenom.
Nie je preto na strane žalovaného daná pasívna vecná legitimácia rovnako, ako na strane žalobcov
nie je daná aktívna vecná legitimácia na zaplatenie nároku, ktorého zaplatenia sa domáhajú, preto súd
žalobu zamietol.
Vzhľadom na vyššie uvedené by aj prípadná námietka premlčania nebola právne relevantná, aj keď by

sama bez ďalšieho spôsobila, že uplatnený nárok by nebolo možné priznať (žaloba mohla byť prvýkrát
podaná dňom vzniku zákonného vecného bremena), pretože ak súd dôjde k záveru, že z dôvodu
premlčania by pohľadávku ani v prípade jej existencie nebolo možné priznať, nie je potrebné zaoberať
sa ďalej spornými otázkami a vykonávať o nich dokazovanie z dôvodu hospodárnosti. Súd však muselbrať ohľad na dispozitívne právo žalovaného, ktorý po tom, ako došlo k zmene žaloby, nielen v jej
právnej kvalifikácii ale aj k zmene skutkového stavu, keďže náhrada za zriadenie vecného bremena
sa z hľadiska skutkového nestotožňuje s konaním o vydanie bezdôvodného obohatenia, námietku

premlčania nevzniesol.“

4. Na základe odvolania žalobcov bol v poradí prvý rozsudok OS Prešov založený na argumentácii
uvedenej v bode 3. odôvodnenia zrušený uznesením KS v Prešove č.k. 20Co/30/2014 - 280, v ktorom
krajský súd uviedol: „Zmyslom a cieľom občianskeho súdneho konania je poskytnúť spravodlivosť.

Odvolací súd sa v zásade stotožňuje s východiskami, ku ktorým dospel prvostupňový súd, a ktoré sú aj
presvedčivo vyargumentované s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky a iné
rozhodnutie tunajšieho súdu. Odvolací súd je však presvedčený, že, ak zákonodarca zriadil zo zákona
vecné bremeno k pozemku zastavanému bytovým domom (§ 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. ), jediný ústavne konformný výklad pripadá taký, že
takéto zo zákona vzniknuté vecné bremeno bude dopadať len na vzťahy, ktoré vznikli po nadobudnutí

účinnosti tohto zákona. Je v rozpore s princípom právnej istoty a princípmi, na ktorých je založený
demokratický štát, aby zákonodarca už na existujúce spoločenské vzťahy adaptoval nový inštitút pritom
účastníci týchto spoločenských vzťahov majú vzájomné vzťahy regulované inými inštitútmi súkromného
práva (bezdôvodné obohatenie, neoprávnené stavba a pod.). Vychádzajúc z princípu ústavnosti zákona
(kým nerozhodne ÚS SR o jeho neústavnosti), neprichádza do úvahy všeobecnému súdu konštatovať

neústavnosť zákona, ale všeobecný súd môže pristúpiť k výkladu aplikácii problematického zákona
ústavnokonformným spôsobom, a to tak, že buď vyloží problematické ustanovenie tak, že ho bude
aplikovať výlučne iba na spoločenské vzťahy vzniknuté po nadobudnutí účinnosti tohto zákona (stavby
postavené na cudzom pozemku bez súhlasu vlastníka pozemku po účinnosti zákona, t.j. 1.9.1993)
alebo jednoducho takúto normu nepoužije. Prvostupňový súd síce z formalistického hľadiska prima facie

presvedčivo argumentuje, ale podľa názoru odvolacieho súdu ústavne nekonformným spôsobom.
Je vecou prvostupňového súdu, či preruší konanie a podá návrh na konanie o súlade zákona s ústavou.
V prípade, že tak neurobí, mal by pristupovať k predmetnej právnej veci ústavne konformne a inštitút
vecného bremena neaplikovať. Súd nie je viazaný právnym posúdením veci, ktoré použil účastník
konania. Pre súd je dôležitý skutok popísaný účastníkom konania a otázka, čoho sa účastník domáha.

Je zjavné, že sa ako vlastník veci domáha náhrady za užívanie jeho veci, na ktoré nedá súhlas. Za
takej okolnosti prichádza do úvahy podľa konštantnej judikatúry náhrada za bezdôvodné obohatenie. Na
základe uvedeného odvolací súd rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby zrušil v zmysle ust. § 221 ods.
1 písm. h) O.s.p. a vec v rozsahu zrušenia
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

5. Pri novom rozhodnutí bol teda súd viazaný právnym názorom krajského súdu, ku ktorému však
považuje za potrebné pripojiť niekoľko poznámok.
5.1. Krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení neuviedol ani jeden dôvod, prečo sa odkláňa od v
rozsudku citovanej rozhodovacej praxe, vrátane rozhodovacej praxe KS v Prešove a to aj senátu v

zložení, ktorý rozhodoval prejednávanú vec v odvolacom konaní.
5.2. Spôsobom uvedeným v bode 3. odôvodnenia rozhodol KS v Prešove aj vo veci sp.zn. 20Co/1/2011,
23Co/12/2015 a iných.
5.3. Ako už bolo uvedené, jedná sa o bytový dom so 4 bytmi. Okrem žalovaného boli žaloby podané
aj voči ostatným 3 vlastníkom bytov, pričom Krajský súd v Prešove rozhodol rozhodnutiami sp. zn.

11Co/4/2013 (žalovaný B. B.), 19Co/50/2013 (žalovaný B.. D. W.) a 13Co/114/2013 (žalovaný K. V.)
presne v intenciách uvedených v bode 3. odôvodnenia tohto rozsudku.
5.4. Medzičasom bolo v Zbierke rozhodnutí NS SR pod číslom 73/2016 zverejnené rozhodnutie NS SR
sp.zn.3Cdo/49/2014,ktoréproblematikunáhradyriešivsúladesbodom3.odôvodneniatohtorozsudku.

6. Ako už bolo vyššie uvedené, súd je viazaný zrušovacím rozhodnutím KS v PO a preto predmetnú
problematiku riešil ako bezdôvodné obohatenie podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.
6.1. Keďže však žalobcovia požadovali náhradu za čas, po ktorý vlastníkom nehnuteľnosti bola právna
predchodkyňa žalobcov, musela by im byť pohľadávka na náhradu platne postúpená (aj keď súd
zastáva názor, že neexistovala, nakoľko dôvod užívania nehnuteľností zo strany žalovaného spočíval v

zákonnom vecnom bremene ako je uvedené vyššie).
Otázku možného postúpenia pohľadávky však súd 1. inštancie vo svojom prvom rozsudku tiež riešil,
keď uviedol: „Súd nevylučuje, že žalobcovia v 1. a 2. rade by predmetnú pohľadávku uplatňovať mohli.Mohli by ju však uplatňovať iba na základe jej postúpenia zo strany pôvodnej žalobkyne postupom podľa
§ 524 Občianskeho zákonníka.
Podľa § 524 Občianskeho zákonníka - Veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť

písomnou zmluvou inému.
Z uvedeného ustanovenia Občianskeho zákonníka je zrejmé, že zmluva o postúpení pohľadávky
musí mať písomnú formu. Potom pri výklade právneho úkonu urobeného v písomnej forme, možno
vychádzať iba z toho, čo je v tomto úkone uvedené. Občiansky zákonník nevymedzuje, akým spôsobom
má byť postúpená pohľadávka v zmluve o postúpení pohľadávky identifikovaná. Vyžaduje však, aby

táto identifikácia bola urobená priamo v tejto zmluve, prípadne odkazom na nejakú inú listinu. Súd
poukazuje napríklad na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 775/2004, z ktorého vyplýva,
že niet pochýb o tom, že postupovaná pohľadávka sa identifikuje predovšetkým údajmi o osobe
dlžníka a predmete plnenia. Napriek tomu, že k prevodu vlastníckeho práva k vecným bremenom
zaťaženej nehnuteľnosti došlo počas súdneho konania a súd pripustil zmenu účastníkov na strane
žalobcu, samotným týmto prevodom vlastníckeho práva k zaťaženej nehnuteľnosti nedošlo aj k prevodu

pohľadávky, ktorá patrila do majetku predchádzajúceho vlastníka zaťaženej nehnuteľnosti. Je zrejmé,
že zo zmluvy o darovaní nie je z ničoho možné vyvodiť, aby predmetom prevodu, či už odplatného
alebo bezodplatného bola aj pohľadávka voči žalovanému. Ako už súd uviedol, toto v žiadnom prípade
nemôže plynúť z článku 4 darovacej zmluvy, pretože okrem iného právny úkon v písomnej forme má
byť určitý a zrozumiteľný tak, aby aj nezainteresovaná osoba vedela, čo je jeho predmetom. Ak by

si nezainteresovaná osoba prečítala uvedenú darovaciu zmluvu, v žiadnom prípade by na jej základe
nemohla dôjsť k záveru, že zo strany pôvodnej žalobkyne sa na obdarovaných, teda terajších žalobcov
v 1. a 2. rade prevádza pohľadávka týkajúca sa náhrady za zákonné vecné bremeno, pričom z tejto
pohľadávky by mal byť dlžníkom žalovaný. Je teda zrejmé, že zo strany pôvodného žalobcu ako i
nových žalobcov došlo k postupu založenom na nesprávnom právnom názore, podľa ktorého spolu s

postupovanou nehnuteľnosťou prechádza aj osobná pohľadávka jej pôvodného vlastníka na náhradu
za zriadené vecné bremeno.“ Na uvedenom závere súd 1. inštancie zotrváva.
6.2. Záver uvedený v bode 6.2. odôvodnenia zodpovedá aj záveru KS v Prešove vo veci sp. zn.
13Co/114/20103 (žalovaný K. V.O.), ktorý uviedol: „Odvolací súd je naviac toho názoru, že ak Darovacou
zmluvou zo dňa 9.5.2012 neprešlo na terajších žalobcov právo na jednorazovú náhradu za zriadené

vecné bremeno z darcu T. O., rod. G., nar. XX.X.XXXX, boli prevedené iba vecné práva - nehnuteľnosti
v nej uvedené, neprešla na nich ani peňažná pohľadávka na jednorazovú náhradu za zriadené vecné
bremeno.Vtakomtoprípadežalobcoviav1.a2.radeniesúaktívnelegitimovanívtomtokonaníohľadom
predmetu sporu. O tom svedčí aj to, že počas celého konania nepreukázali žiadnu zmluvu o postúpení
tejto pohľadávky z právnej predchodkyne na nich, týkajúcu sa jednorazovej náhrady za zriadené vecné

bremeno.“

7. Na základe vyššie uvedeného teda súd 1. inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol a na jeho právne
posúdenia nemalo vplyv, že žalobca H. T. zomrel a jeho dedičmi sú Ľ. T., H.A. T. a A. M. a ani to, že na
pojednávaní konanom dňa 22.06.2017 došlo k zmene žaloby na primerané určenie, ktorú súd pripustil

podľa § 142 C.s.p.

8. Podľa § 251 C.s.p. - Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods.2 C.s.p. - O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
8.1. Žalovaný v konaní úspešný má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% od neúspešných

žalobcov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)

vyhotoveniach.Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto

vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.