Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, August 1, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/33/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8107221908
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8107221908.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a

sudcov JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu: H.. D. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Š. XXX/XX, H.Z. F. R., právne zastúpený JUDr. Milanom Chovancom, advokátom, Vojtecha
Tvrdého 791/17 Žilina proti žalovanému: Petit Press, a.s., Nám. SNP 30 Bratislava, IČO: 35 790
253, právne zastúpený JUDr. Patrikom Palšom, advokátom, PALŠA A PARTNERI, ADVOKÁTSKA
KANCELÁRIA, spol. s.r.o., ul. Masarykova 13 Prešov, IČO: 36 492 086, o ochranu osobnosti, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 10C/273/2007-543 zo dňa 19.10.2012 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, ktorou sa domáhal ochrany
osobnosti, a to uloženia povinnosti žalovanému uverejniť v denníku SME - Východ ospravedlnenie
v znení „Vydavateľ denníka SME - Východ sa týmto ospravedlňuje PhDr. Jaroslavovi Dujavovi za
nepravdivú informáciu o tom, že bol obvinený z brania úplatku zverejnenú v denníku SME - Východ
dňa 21.09.2004 v článku Prešovského policajta zatiaľ neprepustia. Informáciu sme zverejnili bez toho,
aby sme disponovali dôkazmi o jej pravdivosti alebo hodnovernosti“, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy

vo výške 9.958,18 eur. Uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške 94,23 eur na účet
Okresného súdu Prešov, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že o trovách konania bude
rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, stanovisko žalovaného, výsledky vykonaného dokazovania
obsah pripojených listinných dôkazov, a to obsah článku pod názvom „Prešovského policajta zatiaľ
neprepustia“ uverejneného dňa 21.09.2004 v denníku SME - Východ, ďalej na výsluchy svedkov, a to

E. Q., E.. T. I., Z.G. C., U. C., C. C., D. P., Š.L.M. R., Ľ. R.É., D.. T. H., H. E., ako aj obsah pripojeného
spisu Okresného súdu Prešov, sp. zn. 11C/273/2007, ako aj ostatné listinné dôkazy nachádzajúce sa
v spise a zistil, že dňa 21.09.2004 uverejnil denník SME článok pod názvom „Prešovského policajta
zatiaľ neprepustia“, v znení „Kriminalista z Útvaru boja s organizovaným zločinom v Prešove D. C. je
stále policajtom, hoci ho obvinili zo zneužitia právomoci, ublíženia na zdraví a brania úplatku.“ Minister
vnútra od svojho nástupu väčšinou každého policajta prepustil zo zboru hneď po obvinení. V prípade
C. však bude ministerstvo čakať na právoplatné rozhodnutie súdu. Podľa hovorcu ministerstva T. I.

bolo C. možné prepustiť do roka, od termínu, keď údajne spáchal trestný čin, „najneskôr však do
2 mesiacov, odkedy sa to jeho nadriadený dozvedel.“ C. však trestný čin podľa obvinenia spáchal
pred 3 rokmi a v tom čase mal podľa I. iných nadriadených ako teraz. C. bol krátko po obvinení vo
väzbe, dnes je na slobode. Okrem iného ho viacnásobný zločinec obvinil, že ho na policajnej stanicibrutálne zbil.“ Voči žalobcovi boli v období do uverejnenia článku u žalovaného vznesené obvinenia
pre viaceré trestné činy, a to za zneužívanie právomoci verejného činiteľa, obmedzovanie osobnej
slobody, ublíženia na zdraví, porušovanie domovej slobody, kde sa jednalo o 13 skutkov, pričom v

súčasnosti žalobca bol právoplatne oslobodený spod viacerých obvinení. Trestné stíhanie vo veci
podozrenia z trestného činu ohovárania, na ktoré dal podnet žalobca voči autorke predmetného článku
bolo zastavené z dôvodu, že nebola naplnená skutková podstata trestného činu ohovárania. Medzi
stranami sporu nebola sporná skutočnosť, že voči žalobcovi nebolo vznesené obvinenie pre spáchanie
trestného činu bránia úplatku. Žalobca bol vo väzbe pre obvinenie z trestných činov ublíženia na

zdraví a zneužívania právomoci verejného činiteľa, pričom v čase obvinenia pre spáchanie trestného
činu ublíženia na zdraví bol právoplatne oslobodený. Denníky Pravda, Národná obroda už v roku
2003 zverejnili články s uverejnením plného mena žalobcu s uvedením skutočnosti, že bol vzatý do
väzby a že voči nemu je vedené trestné stíhanie. Tieto informácie prebehli vo viacerých médiách s
uverejnením plného mena žalobcu, voči ktorým sa tento v súčasnosti domáha, resp. domáhal práva
na ochranu osobnosti, a to v celkovo 8-mich občianskoprávnych konaniach. Plné meno žalobcu bolo

zverejnené v súvislosti s trestnými činmi zneužívania právomoci verejného činiteľa, ublíženia na zdraví
a bránia úplatku dňa 17.12.2003 v denníku Pravda, 10.09.2003 a 16.12.2003 v denníku Národná
obroda. Následne po vyjdení článku u žalovaného nasledovali ďalšie mediálne výstupy s uvedením
plnéhomenažalobcu,napr.Dominofórum,Hospodárskenovinyapodobne.Tietoinformácienezverejnili
len printové média, ale tiež televízna spoločnosť Markíza. Z výsluchu svedkov v konaní, súd prvej

inštancie zistil, že vypočutí svedkovia po oboznámení sa s článkom denníka žalovaného boli prekvapení
najmä z toho, že voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie pre trestný čin bránia úplatku, pričom denník
SME považovali za seriózny zdroj informácií. Pokiaľ s ním boli v pomere kolegiality, pracovnoprávnych
vzťahov, snažili sa svoje kontakty obmedzovať (svedok D.. T. H. a Ľ. R.). Svedkovia v príbuzenskom
pomere k žalobcovi, a to Z. C., U. C. a C. C. uviedli, že po zverejnení predmetných informácií u

žalovaného zaregistrovali poznámky a úškrny v súvislosti s tým, že nakoľko je žalobca úplatkár, určite
má aj dosť peňazí, čo bolo vytýkané zo strany spolužiakov aj synovi žalobcu. Svedkovia z rodinného
prostredia žalobcu zhodne uviedli, že po vydaní týchto informácii sa rodinné vzťahy opätovne zhoršili
s poukazom na to, že už predtým došlo k medializovaným informáciám ohľadom žalobcu. Svedkovia
D. P., Š. R., H. E. uviedli, že poznajú žalobcu z mimopracovnej činnosti a nie sú s ním ani v rodinnom

vzťahu. Po zverejnení článkov došlo k negatívnym reakciám zo strany rodičov detí, ktorých trénoval
žalobca vo futbalovom klube v obci Pečovská Nová Ves, resp. k tomu, že u svedka Š. R., ktorý
má autoservis došlo k strate klientov, ktorí vedeli o jeho vzťahu k žalobcovi a u svedka E. došlo k
obmedzeniu spoločných kontaktov, ktoré mali predtým. Svedkovia zhodne uviedli, že v médiách sa
predtým vyskytli informácie ohľadom žalobcu v súvislosti s jeho obvineniami, nie však v súvislosti

s obvinením z trestného činu brania úplatku. Z výpovede E.. T. I., vtedajšieho tlačového hovorcu
Ministerstva vnútra SR, vyplynulo, že opakovane informoval médiá o trestnom stíhaní žalobcu, pričom
komunikoval aj s novinárkou E. Ž. (Q.Z.). Rozsah informácii, ktoré boli zverejnené určoval vyšetrovateľ
alebo policajný orgán s tým, že vážnejšie trestné činy policajtov vyšetroval Úrad boja proti organizovanej
kriminalite. S novinármi komunikoval aj prostredníctvom emailov, pričom tlačové informácie sú už toho

času skartované. Neuvádzal, že by žalobca bol obvinený z trestného činu brania úplatku. Ako hovorca
komunikačného odboru Ministerstva vnútra SR poskytoval len krstné mená a iniciál priezviska, pričom
nespomínal si, že by ho žalobca alebo jeho obhajca kontaktoval v súvislosti so žiadosťou o zmenu, či
opravu poskytnutých informácií. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na obsah spisu Okresného súdu
Prešov, sp. zn. 11C/273/2007, z ktorého vyplýva, že svedkovia H. E. a D. P., ako aj Š. R. uviedli,

že ich priateľské vzťahy so žalobcom sa narušili po odvysielaní prvých relácií Paľba a podobne boli
negatívne reakcie aj okolia, z ktorých prvá relácia bola odvysielaná v januári v roku 2005. Svedkyňa E.
Q., redaktorka žalovaného uviedla, že informácie zverejnené v článku získala od hovorcu Ministerstva
vnútra SR s tým, že si nespomínala presne akým spôsobom, či to bolo v rámci tlačovej konferencie, či na
základe korešpondencie medzi nimi. Taktiež uviedla, že si nepamätá skutočnosť, či hovorca Ministerstva

vnútra SR uviedol pri podávaní tejto informácie celé meno žalobcu. Predmetný článok pripravila v
súvislosti s informáciou pre verejnosť bez nejakého úmyslu voči žalobcovi. Tieto skutočnosti vyplynuli aj
z výsluchu E.. T. I., ktorý v tom čase pracoval ako hovorca Ministerstva vnútra SR a taktiež si nepamätal
na rozsah ani spôsob, akým tieto informácie poskytol. Bežným postupom bolo to, že Ministerstvo vnútra
SR dostalo podklad od príslušného útvaru policajného zboru. O tomto prípade žalobca nekomunikoval

na základe pokynu nadriadeného v súvislosti so záujmom zmedializovať túto udalosť. Podľa správy
Prezídia policajného zboru, žalobca bol v čase publikácie článku u žalovaného služobne zaradený vo
funkcii starší referent - špecialista odboru boja proti organizovanej kriminalite - východ Úradu boja protiorganizovanej kriminalite Prezídia policajného zboru SR s tým, že táto funkcia nebola riadiacou funkciou
v rámci policajného zboru. Táto skutočnosť vyplýva aj z popisu pracovnej činnosti žalobcu.

Následne súd prvej inštancie citoval čl. 10, 17 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 19 ods. 1, 2,
čl. 26 ods. 1, 2, 3, 4 Ústavy SR, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 8a ods. 1 Trestného poriadku
účinného do 31.12.2005, ako aj ust. § 226, § 153 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku a uviedol,
že z odôvodnenia odvolacieho súdu v uznesení č. k. 4Co/60/2011-473 zo dňa 20.01.2012 vyplýva,
že v konaní o ochranu osobnosti je súd viazaný textom ospravedlnenia a nemôže tento text meniť. Z

výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že informácia, ktorú zverejnil žalovaný o tom,
že žalobca bol obvinený z trestného činu bránia úplatku nie je pravdivá, ktorú informáciu žalovaný získal
zo správy tlačového odboru Ministerstva vnútra SR. Vychádzajúc z Ústavy SR, v zmysle ktorej cenzúra
nie je prípustná, ako aj z nálezu ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 107/2010 je zrejmé, že od vydavateľa periodickej
tlače nemožno požadovať, aby selektoval informácie od štátneho orgánu, na ktoré sa mohol s dôverou
spoliehať, pretože sa tým upiera právo verejnosti na úplné informácie vo veciach verejného záujmu. To,

že takúto informáciu poskytol štátny orgán vyplýva aj zo zistených skutočností, že táto informácia bola
zverejnená aj v iných denníkoch, a to Pravda, Národná obroda pred zverejnením v denníku SME. Z
tohto dôvodu, súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalovaný zverejnil informáciu získanú od
štátneho orgánu, a preto petit žaloby minimálne v časti, v ktorej sa žalobca domáha, aby bolo uvedené
v petite výroku, že „informáciu sme zverejnili bez toho, aby sme disponovali dôkazmi o jej pravdivosti

alebo hodnovernosti“, nie je dôvodný. Súd prvej inštancie poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci Selisto c/a Fínsko, podľa ktorej nie je možné sankcionovať médium za to, že
sa bez overenia pravdivosti spoliehalo na obsah oficiálnych informácii, ktoré sa až neskôr ukázali byť
nepravdivými. S poukazom na tieto zistené skutočnosti, súd prvej inštancie dospel k záveru, že nemožno
vyhovieť žalobe na vydanie ospravedlnenia, ktoré požadoval žalobca. Zverejnenie nepravdivého údaju

automaticky nemusí znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby. Takýto zásah
je daný len vtedy, ak existuje medzi zásahom a porušením osobnostnej sféry príčinná súvislosť a
tento zásah v konkrétnom prípade presiahol určitú intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej
spoločnosti nemožno tolerovať. V danom prípade žalovaný postupoval v zmysle čl. 26 Ústavy SR, kedy
ako verejnoprávne médium informoval o veciach verejného záujmu, pričom sa nepochybne jednalo o

vec verejnú, lebo boli zverejnené informácie týkajúce sa činnosti orgánov činných v trestnom konaní, t.j.
príslušníka policajného zboru. Tento záver vyplýva aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo
veci Prager a Oberschlick c/a Rakúsko zo dňa 26.04.1995.

Súd prvej inštancie ďalej riešil otázku konfliktu ústavného práva fyzickej osoby na zachovanie ľudskej

dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena s čl. 17 Listiny základných práv a slobôd, a s
čl. 26 ústavy, ktorý chráni slobodu prejavu a právo na informácie. V danom prípade bolo nutné prihliadnuť
na skutočnosť, že žalovaným je verejnoprávne médium, pričom aj v rámci judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva je chránené právo novinárov na šírenie informácií o veciach verejného záujmu
za predpokladu, že jednajú v dobrej viere a na presnom skutkovom základe a poskytujú spoľahlivé

a presné informácie v súlade s novinárskou etikou. V konaní neboli preukázané skutočnosti, že by
žalovaný prostredníctvom svojich novinárov nekonal v dobrej viere a neposkytoval informácie v súlade
s novinárskou etikou. Žalovaný informoval o skutočnostiach týkajúcich sa verejného záujmu, ktoré sú
nutnévdemokratickejspoločnostiprezachovaniezákladnýchdemokratickýchhodnôt,pričomvychádzal
z oficiálneho zdroja. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva vo veci Terna c/a Taliansko, R-VS zo dňa 06.05.2003, ako aj Lindon, Odchakovský -
Laurenc a July c/a Francúzsko, R-VS zo dňa 22.10.2007, ako aj Pedersen a Baadsgaard c/a Dánsko, R-
VS zo dňa 17.12.2004. Taktiež uviedol, že spravodajstvo založené na rozhovoroch alebo reprodukovaní
výroku iných osôb, a to či už len editovaných alebo nie, predstavuje jeden z najvýznamnejších
prostriedkov ako môže tlač plniť svoju základnú úlohu, tzv. verejného strážneho psa (napr. The Observer

The Guardian c/a Spojené kráľovstvo zo dňa 26.11.1999), pričom v takých prípadoch treba rozlišovať
podľa toho, či tieto výroky pochádzajú od novinára alebo sú len citáciami iných osôb, nakoľko potrestanie
novinára za pomoc pri šírení výrokov učinených inou osobou by vážne obmedzilo príspevok tlače z
diskusií o veciach verejného záujmu a malo by to byť možné len pokiaľ existujú vážne dôvody pre takýto
postup (Jersild c/a Dánsko zo dňa 23.09.1994). Ďalej súd prvej inštancie poukázal na vec Kolumbany

a ďalší c/a Francúzsko zo dňa 25.06.2002, z ktorého vyplýva, že vtedy, kedy tlač prispieva k verejnej
diskusii o otázkach vyvolávajúcich oprávnené obavy, musí mať možnosť sa opierať o oficiálne správy
bez toho, aby musela podnikať nezávislý prieskum. V opačnom prípade by mohla byť menej schopná
plniť nepostrádateľnú úlohu tvz. strážneho psa. Obdobne v tejto súvislosti súd poukázal na ďalšierozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom vo svetle týchto rozhodnutí dospel k záveru,
že zverejnenie nepravdivej informácie, ktorú čerpal žalovaný z oficiálneho zdroja nepredstavovalo taký
zásah do osobnostných práv žalobcu s prihliadnutím na úlohu tlače v demokratickej spoločnosti, že by

mohol súd vyhovieť podanej žalobe, a to s prihliadnutím na viazanosť súdu petitom žaloby.

Ďalej súd prvej inštancie zvažoval konflikt medzi ústavnými právami, teda právom na slobodu prejavu
a právom na ochranu osobnosti, ako aj zohľadnil skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonaným
dokazovaním, že žalobca bol osobou, ktorej sa médiá venovali dlhodobo, aj pred zverejnením článku

v denníku žalovaného a rodina, známi, príbuzní vedeli nepochybne už z iných informačných zdrojov o
trestnom stíhaní žalobcu. Podľa názoru súdu prvej inštancie, žalobca nepreukázal výsluchmi svedkov
to, že práve zverejnením tohto článku došlo k takému vážnemu zásahu do jeho práva na ochranu
osobnosti. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že článok v denníku Sme bol len ďalším zo série
článkov, ktoré predtým už vyšli v iných mienkotvorných médiách a ktoré sa venovali vzneseniu obvinenia
voči žalobcovi, čím mal súd za to, že sa nejednalo o ojedinelý zásah, či prípad, ktorý by odôvodňoval iné

právne posúdenie vo vzťahu ku konfliktu ústavných práv. V konaní bolo preukázané, že tieto informácie
boli zverejnené v denníku Pravda, Národná obroda, pričom ani v týchto prípadoch nemožno hovoriť
o tom, že sa jedná o bulvárne médiá. Jedná sa taktiež o mienkotvorné denníky minimálne na úrovni
denníka žalovaného. Vypočutí svedkovia poukázali iba na ďalšie zhoršenie vzťahu so žalobcom, pričom
na tieto skutočnosti poukazovali aj v ďalších konaniach, ktoré sa týkali hlavne sporu s televíziou Markíza,

ktorá následne odvysielala reportáže ohľadom žalobcu, kde títo svedkovia opätovne potvrdili, že došlo
k zhoršeniu týchto vzťahov. Výpovede svedkov s prihliadnutím na tieto skutočnosti preto súd prvej
inštancie považoval za účelové.

Súdzamietolnávrhžalobcuvčastiozverejnenieospravedlnenia,apretonebolomožnépriznaťaniprávo

na zaplatenie nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k postaveniu žalobcu uviedol, že bol členom Policajného
zboru Slovenskej republiky, a ako policajt teda verejný činiteľ je uňho znížený priestor súkromnej sféry, v
dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany jeho osobnostných práv. Aj túto skutočnosť súd
zohľadnil pri hodnotení konfliktov dvoch ústavou garantovaných práv. Vo vzťahu k vznesenej námietke
premlčania súd uviedol, že táto nebola dôvodná, lebo začatie plynutia premlčacej doby nastalo podaním

návrhu na súd a nie až pripustením zmeny petitu.

O trovách štátu súd rozhodol podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že zaviazal
žalobcu zaplatiť trovy štátu, ktoré vznikli v súvislosti s vyplatením svedočného svedkovi vo výške 94,23
eur z rozpočtových prostriedkov súdu. Žalobcovi bolo priznané oslobodenie v súvislosti so zaplatením

súdneho poplatku, avšak medzičasom mu boli priznané peňažné sumy z titulu nemajetkovej ujmy, čo z
pohľadu jeho predpokladu pre oslobodenie od súdnych poplatkov znamená, že nie sú u neho dôvody
pre oslobodenie od súdnych poplatkov, a preto podľa výsledku konania mu súd uložil povinnosť nahradiť
trovyštátu.Kvýrokuotrováchkonaniasúdpoukázalnaust.§151ods.3Občianskehosúdnehoporiadku
s tým, že vyslovil, že o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej vzhľadom na zložitý

prípad po skutkovej aj právnej stránke.

2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Namietal nesprávne skutkové
zistenia, vrátane nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že v čase publikácie
článku žalovaným bol služobne zaradený vo funkcii starší referent - špecialista odboru boja proti

organizovanej kriminalite - Východ Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru
Slovenskej republiky a táto funkcia nebola riadiacou funkciou v rámci policajného zboru. Z tohto dôvodu
nesúhlasil so záverom súdu, že ako člen Policajného zboru požíva nižšiu mieru ochrany súkromnej
sféry. Namietal nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov. Podľa jeho názoru, bolo vykonaným
dokazovaním preukázané, že uverejnenie sporného článku ohľadne informácie, že bol obvinený z

bránia úplatku, vážne zasiahlo do jeho rodinných, pracovných, ale aj ostatných spoločenských vzťahov.
Sporný článok spôsobil zhoršenie jeho spoločenského postavenia, ako aj jeho rodiny, priateľov a
spolupracovníkov. Bola znížená dôveryhodnosť širokej verejnosti, ako aj jeho zamestnávateľa vo vzťahu
k jeho osobe. Musel on, ako aj jeho členovia rodiny obmedziť svoje spoločenské, športové aktivity, ako
aj došlo k obmedzeniu jeho rodinných príslušníkov v spoločenskom živote. Ďalej poukázal na zákonné

podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, a to na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu
Českej republiky, ako aj Slovenskej republiky, ako aj rôzne odborné stanoviská publikované s tým,
že podľa jeho názoru súd napadnutým rozhodnutím nerešpektoval ustálenú súdnu prax a rozhodol vrozpore s aplikačnou praxou súdov Slovenskej republiky, ale aj súdov Európskej únie. Navrhol zmeniť
napadnutý rozsudok a žalobe v celom rozsahu vyhovieť.

3.Právnyzástupcažalovanéhovovyjadreníkodvolaniuuviedol,žesúdprvejinštancierozhodolvsúlade
s platným právnym poriadkom. Nepovažoval na opodstatnené odvolacie dôvody žalobcu. Poukázal na
to, že vo veci súd rozhodol na základe vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým bol
viazaný v zmysle ust. § 226 Občianskeho súdneho poriadku. Vo vzťahu k navrhovanému petitu poukázal
na ust. § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého je súd v konaniach o ochranu

osobnosti prísne viazaný navrhovaným petitom. Z obsahu spisu, ako aj z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia vyplýva, že súd opakovane, postupom podľa § 43 Občianskeho súdneho poriadku vyzýval
žalobcu na upresnenie navrhovaného petitu. Vo vzťahu k petitu vyslovil právny názor aj odvolací
súd v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, ktorý však zo strany žalobcu nebol akceptovaný. K
namietanému hodnoteniu dôkazov, právny zástupca žalovaného poukázal na to, že hodnotenie dôkazov
je vecou súdu, nie strán sporu a že súd správne vyhodnotil konflikt dvoch rovnocenných ústavných

práv na strane žalobcu o ochranu osobnosti a na strane žalovaného právo na slobodu prejavu, ale
aj na strane verejnosti právo na informácie. Správne vychádzal z testu proporcionality požadovaného
Európskym súdom pre ľudské práva, ako aj Ústavným súdom Slovenskej republiky s posúdením, kto,
o kom, čo, kedy, kde a ako s tým, že uvedený text správne vyhodnotil, že k zásahu spôsobom pre
ktorý by mal nasledovať súdny zásah do slobody prejavu nedošlo. Platný právny poriadok neumožňuje,

aby vydavateľ periodickej tlače zodpovedal za obsah informácie, ktorú poskytol orgán verejnej moci -
Ministerstvo vnútra SR a ktorej obsah pre uverejnenie nebol menený. Vo vzťahu k uplatnenému nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že tento nárok prichádza do úvahy vtedy, ak ospravedlnenie nie
je postačujúce. Právny zástupca žalovaného podotkol, že už skôr v priebehu súdneho konania v denníku
uverejnilinazákladevlastnéhouváženiaaslobodnéhorozhodnutiaopravuinformácietýkajúcejsaosoby

žalobcu. Z týchto dôvodov navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok, uplatnil si náhradu trov odvolacieho
konania, ktoré špecifikoval.

4. Uznesením odvolacieho súdu č. k. 4Co/141/2012-655 zo dňa 11.12.2013, odvolací súd rozhodol o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 10C/273/2007-543 zo dňa 19.10.2012

tak, že napadnutý rozsudok potvrdil. Na základe podaného dovolania žalobcu, uznesením Najvyššieho
súdu SR, č. k. 2Cdo/6/2015-781 zo dňa 28.01.2016, bol rozsudok Krajského súdu v Prešove č.
k. 4Co/141/2012-655 zo dňa 11.12.2013 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Dôvodom
zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu bolo porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces z dôvodu,
že odvolacím súdom nebolo doručené žalobcovi písomné vyjadrenie žalovaného k odvolaniu zo dňa

22.11.2012 (čl. 582 spisu), a preto žalobca sa nemal možnosť dozvedieť o tomto vyjadrení, ani sa
k nemu vyjadriť. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva zo dňa 13.01.2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa súd
zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci
odvolacieho konania. Zo záveru predmetného rozhodnutia vyplýva, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu

neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola
vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na
rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak
bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.

5. Právny zástupca žalobcu k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu zo dňa 22.11.2012 (čl. 582) v podaní
v spise na čl. 808 uviedol, že v plnom rozsahu odmieta cielené vyjadrenie žalovaného adresované
súdu prvej inštancie. Trvá na vyjadreniach, ktoré predložil súdu prvej inštancie v odvolaní žalobcu
proti rozsudku, ako aj v dovolaní žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu, o ktorom bolo rozhodnuté
Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Z dôvodu hospodárnosti konania, vyjadrenia duplicitne

nezasiela, nakoľko sú súčasťou spisu a všetkým procesným stranám boli doručené. Vyjadrenie žalobcu
zo dňa 15.05.2017 (čl. 808 spisu) bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaného na vyjadrenie, ktorý
písomné vyjadrenie nepredložil.

6. Podľa § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016

(ďalej len CSP), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnomprejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by bolo
v neprospech strany.

Citované ustanovenie je vyjadrením princípu okamžitej aplikability ustanovení Civilného sporového
poriadku aj na konanie začaté pred nadobudnutím jeho účinnosti so zachovaním princípu justifikácie
účinkov procesných úkonov vykonaných za účinnosti pôvodného Občianskeho súdneho poriadku v
znení platnom a účinnom do 30.06.2016, ktorých následky sa uznávajú i vtedy, ak novšia právna úprava
s nimi nepočíta.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34
CSP) vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
s nariadením termínu verejného vyhlásenie rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu
19.07.2017 (§ 378 ods. 1 spojený s § 219 ods. 1, 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie

je dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym
posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd

použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho
nesprávne vyložil.
Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, ako aj uplatnenými odvolacími námietkami, odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie
správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil v zhode s vysloveným právnym

názorom odvolacieho súdu v uznesení č. k. 4Co/60/2011-473 zo dňa 20.01.2012. Skutkový stav vo
veci sa nezmenil ani po zrušení rozsudku a vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej
inštancie po skutkovej aj právnej stránke.

8. K odvolaniu žalobcu uvádza, že namietané nesprávne skutkové závery neboli opodstatnené. Súd
prvej inštancie vyhodnotil vykonané dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov jednotlivo
i vo vzájomnej súvislosti, vyplývajúcou z ust. § 132 Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom
a účinnom do 30.06.20.16. Hodnotenie dôkazov je vecou súdu, nie strán sporu. Nie je porušením
práva strany sporu na súdnu ochranu ani práva na spravodlivý súdny proces, iné hodnotenie dôkazov,

ako podľa názoru strany sporu, ktorý dôkaz navrhla vykonať, resp. ktorý dôkaz predložila. Podstatou
posúdenia uplatneného nároku bola kolízia dvoch ústavou garantovaných práv a to práva na ochranu
osobnosti fyzickej osoby a slobody prejavu žalovaného s tým spojené právo na informovanie verejnosti
o otázkach verejného záujmu. Pri strete práva na ochranu osobnosti v konaniach a slobody prejavu
je kľúčovou otázka intenzity zásahu do jedného základného práva, ktorá sa pomeruje s mierou

uspokojiteľnosti druhého práva v kolízii, pričom intenzita zásahu a miera uspokojenia nadobúdajú jednu
zhodu. Súd prvej inštancie túto kolíziu správne vyhodnotil nielen z pohľadu rozhodovania všeobecných
súdov, ale aj z pohľadu rozhodovania Ústavného súdu Slovenskej republiky, vrátane rozhodovacej praxe
a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Na základe správnych skutkových záverov vec správne
právne posúdil. Uplatnená námietka nesprávnych skutkových záverov preto nebola dôvodná.

9.Knamietanémupostaveniužalobcuakopríslušníkapolicajnéhozboruajehoposúdeniaakoverejného
činiteľa odvolací súd uvádza, že je nesporné, že žalobca v čase publikovania článku žalovaným
bol príslušníkom policajného zboru a ako verejný činiteľ si musel byť vedomý toho, že je vystavený
pozornosti verejnosti, ako aj musí akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti minimálne

v takom rozsahu v akom svoje ústavné a zákonné právomoci vykonávajú na verejnosti , t. j. v styku s
verejnosťou.Vznesenieobvineniazospáchaniatrestnejčinnostiverejnéhočiniteľajenepochybnevecou
verejného záujmu a u osôb verejného záujmu dochádza preto k zníženiu ochrany ich súkromnej sféry,
v dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany ich osobnostných práv. Aj na túto skutočnosť
súd prvej inštancie správne poukázal. Navyše odvolací súd zdôrazňuje, že predmetom konania bolo

namietané zverejnenie informácie ohľadne vzneseného obvinenia okrem iného aj z trestného činu
brania úplatku, čo pravdivé nebolo avšak v konaní bolo jednoznačne preukázané, že informácia bola
žalovanému poskytnutá orgánom verejnej moci - Tlačovým odborom Ministerstva vnútra SR a v zmysle
nálezuÚstavnéhosúduSRsp.zn.IVÚS107/2010,odvydavateľaperiodickejtlačenemožnopožadovať,aby selektovali informácie získané od štátneho orgánu, na ktoré sa mohli s dôverou spoliehať, pretože sa
tým upiera právo verejnosti na úplne informácie o veciach verejného záujmu. Aj na túto skutočnosť súd
prvej inštancie správne poukázal. Nielen denník žalovaného, ale aj iné denníky ako Pravda, Národná

obroda a to ešte pred zverejnením článku žalovaného v denníku Sme - Východ zverejnili tú istú
informáciu s totožným obsahom vo vzťahu k žalobcovi, a preto je nepochybné, že išlo o informáciu
nespracovanú s obsahom vydaným príslušným orgánom verejnej moci. Žalobca v konaní nenamietal,
že v predmetnom článku boli použité jeho osobné údaje týkajúce sa mena a priezviska, na čo poukázal
v odvolaní, ako aj súvisiace rozhodnutia iných všeobecných súdov , ktoré sa týkali uvedenia osobných

údajov. Ani táto namietaná skutočnosť preto nebola dôvodná.

10. Správne súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu na ochranu osobnosti vo vzťahu k ospravedlneniu
sprihliadnutímajnaviazanosťnavrhovanéhopetitu,ktorývkonaniachoochranuosobnostiniejemožné
súdommeniťspoukazomnaustanovenie§153ods.1Občianskehosúdnehoporiadkuvzneníplatnoma
účinnom do 30.06.2016, čo znamená, že minimálne navrhovaný text ospravedlnenia týkajúci sa získania

informácie bez overenia je nepravdivý. Aj z tohto pohľadu preto súd správne posudzoval nedôvodnosť
návrhu. Pokiaľ nie je dôvodné priznanie ospravedlnenia v súvislosti so zásahom do osobnostných
práv, nie je možné domáhať sa nemajetkovej ujmy, ktorý nárok prichádza do úvahy až vtedy, pokiaľ
ospravedlnenie nie je postačujúce ( § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie správne
uzavrel, že nebolo možné žalobe žalobcu vyhovieť ani ohľadne náhrady nemajetkovej ujmy, a preto

žalobu v celom rozsahu zamietol. Právne posúdenie uplatneného nároku bolo súdom prvej inštancie
správne, a preto uplatnená námietka nesprávneho právneho posúdenia taktiež nebola dôvodná.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v súlade s ust. § 387
ods. 1, 2 CSP.

11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol postupom podľa § 396 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovaného v odvolacom konaní, ktorému odvolací súd
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP).
O výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom (§ 262 ods. 2 CSP).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý' rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý- za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen.ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.