Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, August 30, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 10Sa/20/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200786
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7017200786.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: J. C., narodený

XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť S. M., toho času miesto pobytu Ú. H. W. H. B. J., zastúpený Centrom
právnej pomoci, Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 30798841, týka sa Kancelárie Košice,
Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium
Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície
Prešov, Oddelenie cudzineckej polície PZ Košice, Trieda SNP 35, 040 11 Košice, o správnej žalobe zo
dňa 09.08.2017 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. s. PPZ-HCP-PO6-37-014/2017-ZVC zo dňa
02.08.2017, takto

r o z h o d o l :

I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného
zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej Prešov, Oddelenie
cudzineckej polície PZ Košice, Trieda SNP 35, 040 11 Košice č. s. PPZ-HCP-PO6-37-014/2017-ZVC
zo dňa 02.08.2017, týkajúce sa žalobcu: J. C., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť S. M., bez
dokladov totožnosti a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca J. C., narodený XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený

zo zaistenia.

III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalovaný rozhodnutím o zaistení č. s. PPZ-HCP-PO6-37-014/2017-ZVC zo dňa 02.08.2017 (č.l. 14-16
spisu) zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“ resp.
„ZoPC“) na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov
stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 02.11.2017 s tým, že štátny

príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Zároveň ho umiestnil v Ú. H.
W. H. B. J. (ďalej „Ú. J.“) podľa § 88 ods. 5 ZoPC.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č.
3T/80/2016 zo dňa 08.12.2016 (právoplatný dňa 12.12.2016) bol účastník konania uznaný vinným
zo spáchania prečinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 1 Trestného zákona spáchaného formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Zároveň v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

popísal žalovaný samotný skutok. Doplnil, že za uvedený prečin bol odsúdený na trest odňatia slobody
v trvaní dvoch rokov. Dňa 02.08.2017 bol prepustený z Ú. F. R.Ý. R. I. R. Q. Z. J. R. P. - Š., K.. T., pričom
po predvedení na správny orgán bola vykonaná lustrácia s negatívnym výsledkom a začaté správne
konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia v zmysle § 77 ZoPC z dôvodu, že bol právoplatneodsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky
(ďalej „SR“).

3. Dodal, že z jeho výpovede zo zápisnice o vyjadrení v zmysle § 22 ods. 1 Správneho poriadku vyplýva,
že je štátnym príslušníkom Ruskej federácie, je ženatý a má päť detí, ktoré žijú v Rakúsku s jeho
manželkou, pričom do Rakúska pricestoval začiatkom roka 2010 a požiadal o azyl z politických dôvodov,
ktorý mu bol udelený o šesť mesiacov (presný dátum uviesť nevedel). Zároveň sa vyjadril aj ku skutku,
za ktorý bol odsúdený. V zápisnici rovnako uviedol, že na území SR nemá žiadnu rodinu, ani príbuzných,

z domovskej krajiny musel ujsť, nakoľko bol prenasledovaný čečenskými a ruskými teroristami, pretože
si chránil svoju vlasť. Dostal sa do Rakúska, kde mu bol udelený azyl. V Rakúsku žije aj jeho rodina, a
to manželka a jeho päť deti. Doklady má v Rakúsku, ale pas, ktorý mu bol vydaný rakúskymi úradmi, je
už neplatný. Uviedol, že sa chce vrátiť späť do Rakúska k svojej manželke a deťom.

4. Správny orgán uviedol, že podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je vykonateľné rozhodnutie

o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-PO6-37-009/2017-ZVC zo dňa 02.08.2017 a skutočnosť,
že na území SR sa zdržiava bez cestovného dokladu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení mu
bol uložený zákaz vstupu na tri roky a nebola uložená lehota na vycestovanie. Preto správny orgán
uviedol, že bolo potrebné rozhodnúť o jeho zaistení a umiestniť ho v Ú. H. W. H. B. R. J. s cieľom
zabezpečiť výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky. V rámci

administratívneho vyhostenia bolo zistené, že účastník konania nemá na území SR povolený pobyt, nie
je držiteľom žiadneho dokladu, ktorý by ho oprávňoval zdržiavať sa na území Slovenskej republiky.

5. V odôvodnení rozhodnutia rovnako uviedol, že pred vydaním rozhodnutia sa zaoberal aj tým,
či bude možné vykonať trest vyhostenia, teda či zaistenie účastníka konania bude účelné a či je

tento vyhostiteľný, pričom pri preverení informácií uverejnených Úradom hraničnej a cudzineckej
polície, Prezídia Policajného zboru Bratislava na internetovej stránke, kde je uvedená dĺžka návratovej
procedúry štátnych príslušníkov Ruskej federácie, ako aj preverením, že Ú. H. W. H. B. J. na základe
doterajších skúseností pri vybavovaní náhradných cestovných dokladov pre občanov Ruskej federácie
uvádza, že dĺžka doby vystavenia náhradného cestovného dokladu závisí od skutočnosti, či má štátny

príslušník podporné doklady a tiež od dĺžky previerky v domovskej krajine, ktorú si Generálny konzulát
Ruskej federácie vyžiada od príslušných orgánov v Rusku. Ak štátny príslušník Ruskej federácie
spolupracuje, vypísal žiadosť o vystavenie náhradného dokladu a z domovskej krajiny zabezpečil kópiu
podporného dokladu, doba vystavenia náhradného cestovného dokladu trvá približne tri mesiace. V
prípade, ak štátny príslušník nespolupracuje, je potrebné čakať na výsledok lustrácií, ktoré sa postupne

dopĺňajú k žiadosti o náhradný cestovný doklad. V takomto prípade doba vystavenia náhradného
cestovného dokladu môže byť dlhšia ako šesť mesiacov. O dĺžke doby zaistenia rozhodol správny orgán
v trvaní troch mesiacov, pričom mal za to, že to vyplýva z aplikačnej praxe Oddelenia cudzineckej
polície Policajného zboru Košice a nakoľko účastník konania počas správneho konania spolupracoval so
správnym orgánom a je teda predpoklad, že bude spolupracovať aj s útvarom policajného zaistenia pri

zabezpečovaní náhradného cestovného dokladu. Preto rozhodol o zaistení na spodnej hranici možného
zaistenia.

6. Pokiaľ sa týka uloženia alternatív zaistenia a niektorej povinnosti uvedenej v § 89 ods. 1 písm.
a) a písm. b) ZoPC, rozhodol správny o nevyužití tejto alternatívy, nakoľko účastníkovi konania bolo

rozhodnutím o administratívnom vyhostení uložený zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých
členských štátov na dobu troch rokov. Dodal, že pred vydaním rozhodnutia dal možnosť účastníkovi
konania sa vyjadriť k postupu policajného útvaru pred realizáciou zaistenia, k podkladom pre vydanie
rozhodnutia o zaistení, k spôsobu ich zistenia a prípadne navrhnúť ich doplnenie v zmysle § 120
ods. 7 ZoPC, pričom tento v zápisnici zo dňa 02.08.2017 uviedol, že nechce nič uviesť, ani doplniť.

Správny orgán mal za to, že rešpektoval Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
Ústavu SR, ako aj platné zákony a nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky zaistenia
by boli neprimerané najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život účastníka konania a ako uviedol
účastník konania je ženatý a jeho najbližšia rodina sa nachádza v Rakúsku. Záverom dodal, že po
zohľadnení všetkých skutočností dospel k záveru, že zaistením účastníka konania na účel výkonu

administratívneho vyhostenia nebude neprimeraným spôsobom zasiahnuté do jeho základných práv a
slobôd garantovaných v zmysle článku 8 Dohovoru, nakoľko je tento zásah v súlade so zákonom a
nevyhnutný v záujme ochrany verenej bezpečnosti, predchádzania zločinnosti, ochrany práv a slobôd
iných.7. Správnou žalobou zo dňa 09.08.2017 (č.l. 1-4 spisu) sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia
žalovaného č. s. PPZ-HCP-PO6-37-014/2017-ZVC zo dňa 02.08.2017 a nariadenia jeho bezodkladného

prepustenia. Zároveň si uplatnil trovy konania.

8. S napadnutým rozhodnutím žalovaného v celom rozsahu nesúhlasil z dôvodu, že žalovaný
nedostatočne zistil skutkový stav veci, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, jeho rozhodnutie je zároveň nepreskúmateľné pre absentujúcu právnu úvahu

žalovaného ohľadom viacerých závažných skutkových a právnych okolností.

9. Doplnil, že žalobcovi bol na území Rakúska udelený azyl a z toho dôvodu je oprávnený zdržiavať
sa na území iného členského štátu, t. j. Rakúska. Táto skutočnosť bola v konaní o administratívnom
vyhostení, vedenom voči žalobcovi, potvrdená aj rakúskymi štátnymi orgánmi a na preukázanie tejto
skutočnosti žalobca predložil konajúcemu súdu doklady o jeho oprávnenom pobyte na území Rakúska.

V tejto súvislosti poukazoval na článok 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa
16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov
tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), ako aj na
Odporúčanie komisie C/2015/6250 z 01.10.2015, ktorým sa ustanovuje spoločná „Príručka o návrate“,
ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní úloh spojených s návratom.

Vzhľadom k tomu, že v právnej veci ide o cudzinca, ktorý má na území iného členského štátu povolenie
na pobyt, bolo povinnosťou žalovaného na prejednávanú vec aplikovať článok 6 ods. 2 Návratovej
smernice a v prvom rade vyzvať žalobcu, aby dobrovoľne opustil územie Slovenskej republiky a vrátil
sa na územie Rakúska, kde má povolený pobyt ako osoba s priznaným postavením utečenca. Keďže
tak žalovaný nespravil, nesprávne právne vec posúdil. Rakúsko nie je oprávnené odoprieť vstup na

svoje územie osobe, ktorej priznalo medzinárodnú ochranu a má na jeho území z toho dôvodu povolený
pobyt. Rovnako na susediacu polohu Rakúska nebolo zo žiadnych dôvodov nevyhnutné aplikovať v
prejednávanej veci inštitút zaistenia, pričom na území Rakúska má manželku a päť detí, ku ktorým sa
chce vrátiť. Navyše sám žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že žalobca počas priebehu
konania pred ním spolupracoval a predpokladá sa, že aj v budúcnosti spolupracovať bude a teda potrebu

núteného odsunu žalobcu ani on samotný nezakladá na dôvodoch verejného poriadku. Konštatoval,
že vzhľadom na tieto skutočnosti nebol žalovaný oprávnený pristúpiť k jeho zaisteniu, ale správne
mal v zmysle článku 6 ods. 2 Návratovej smernice vyzvať žalobcu na dobrovoľný odchod z územia
SR. Iba v prípade neuposlúchnutia výzvy až vtedy by bol žalovaný oprávnený využiť zaistenie žalobcu
ako donucovací prostriedok pre zabezpečenie jeho odsunu na územie Rakúska. Teda napadnuté

rozhodnutie žalovaného je nezákonné v rozpore s článkom 6 ods. 2 Návratovej smernice, a teda aj s
článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Žalovaný vec nesprávne právne posúdil tým, že na predmetnú vec
vôbec neaplikoval článok 6 ods. 2 Návratovej smernice.

10. Rovnako v prejednávanej veci neexistuje riziko úteku žalobcu, pretože ten má na území Rakúska

oprávnený pobyt z dôvodu udeleného azylu, má tam manželku a päť detí, ku ktorým sa chce dobrovoľne
vrátiť a preto je daný najvyšší predpoklad dobrovoľného splnenia povinnosti opustiť územie Slovenska
zo strany žalobcu. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom neodôvodnil riziko úteku
žalobcu, hoci v zmysle Návratovej smernice môže iba v tomto prípade pristúpiť k zaisteniu cudzinca za
účelom jeho administratívneho vyhostenia. Žalovaný sa týmito skutočnosťami v napadnutom rozhodnutí

nezaoberal, ani ich následne právne neposúdil. Teda jeho rozhodnutie je v rozpore s Návratovou
smernicou EÚ. Poukazoval na právny názor kasačného súdu vyjadrený v rozsudku 1SZa/9/2016, v
ktorom kasačný súd poukázal na potrebu eurokomformného výkladu vnútroštátnych právnych noriem.
Ohľadne tejto námietky doplnil, že rovnako napáda aj rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení s
uložením zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov, pretože také rozhodnutie považuje okrem

iného za zmätočné a nezákonné, keďže žalobca má na území Rakúska, ako tiež jedného z členských
štátov EÚ, povolený pobyt a preto mu nie je možné rozhodnutím slovenských orgánov zakázať pobyt
na území aj tohto štátu.

11. V ďalšom žalobnom bode poukazoval na článok 15 ods. 1 Návratovej smernice a ohľadne

daného uviedol, že rozhodnutie žalovaného taktiež trpí vadou nepreskúmateľnosti a nedostatočného
odôvodnenia rozhodnutia a nedostatočného zisteného skutkového stavu veci v časti skúmania a
vyhodnotenia možnosti uloženia miernejších donucovacích opatrení voči zaisteniu (alternatív zaistenia).
Žalovaný sa nijakým spôsobom nezaoberal možnosťou uplatnenia alternatívnych opatrení voči zaisteniuapretojerozhodnutienepreskúmateľné.Ibastrohoaformalistickykonštatoval,žesarozhodolneuplatniť
alternatívne opatrenia, pretože žalobcovi bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a bol
mu uložený zákaz vstupu na územie všetkých členských štátov na dobu troch rokov, čo nemožno

považovať za dostatočné odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu. V priebehu konania o zaistení
nevykonal žiadne zisťovanie skutkového stavu ohľadom možnosti splnenia zákonných podmienok pre
využitie miernejšieho opatrenia voči zaisteniu, čím zistenie skutkového stavu žalovaným je z tohto
dôvodu nedostatočné. Teda žalovaný na individuálnom princípe neodôvodnil náležite prečo žalobca
nespĺňa konkrétne zákonné podmienky pre tú ktorú formu miernejšieho donucovacieho opatrenia voči

zaisteniu a teda prečo nepristúpil k ich aplikácii, hoci mu to ukladá Návratová smernica, zákon o pobyte
cudzincov a vyplýva to aj z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov SR.

12. V správnej žalobe žalobca rovnako namietal, že rozhodnutie žalovaného trpí vadou riadneho
odôvodneniarozhodnutiaajvčastistanoveniadĺžkydobyzaistenia.Znapadnutéhorozhodnutiavyplýva,
že žalovaný odôvodnil stanovenú dĺžku doby zaistenia, aj samotnú účelnosť zaistenia ako keby sa

jednalo o návrat žalobcu na územie krajiny pôvodu, t. j. Ruska, čo nebol prejednávaný prípad. Žalovaný
nesmie kontaktovať zastupiteľské úrady Ruska o vystavenie náhradného cestovného dokladu žalobcovi
a čakať na jeho preverenie v domovskej krajine, pretože sa jedná o osobu s priznaným postavením
utečenca. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé ako a či vôbec zisťoval žalovaný
potrebnú dĺžku doby zaistenia v prípade, že sa jedná o cudzinca, ktorý má byť vrátený na územie

Rakúska a ktorému budú rakúske štátne orgány prípadne vystavovať náhradné cestovné dokladu (ak
budú potrebné). V zmysle judikatúry všeobecných súdov SR správny orgán je povinný zdôvodniť prečo
je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Poukazoval na rozsudok Mestského súdu v Prahe sp. zn.
7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/20/2012, rozsudok
Najvyššieho súdu SR 10Sza/4/2012 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/36/2014 zo

dňa 19.08.2014.

13. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 17.08.2017 (č.l. 5-9 spisu) uviedol, že aj
keď žalobca uviedol v správnej žalobe označenie vo veci zaistenia proti rozhodnutiu o zaistení č. s.
PPZ-HCP-PO6-37-009/2017-ZVC a aj keď je pod touto spisovou značkou registrované rozhodnutie o

administratívnom vyhostení žalobcu, dané podanie posúdil v zmysle § 19 ods. 2 Správneho poriadku a
má za to, že ide o žalobu vo veci zaistenia proti rozhodnutiu o zaistení č. s. PPZ-HCP-PO6-37-014/2017-
ZVC. Právny zástupca žalobcu rovnako potvrdil po kontaktovaní, že rovnako podá správnu žalobu voči
rozhodnutiu o administratívnom vyhostení.

14. Pokiaľ sa týka žalobných bodov uvedených v časti I. správnej žaloby mal žalovaný za to, že
napadnuté rozhodnutie je vydané v zmysle zákona a rozhodol sa využiť tieto zákonné možnosti
na zaistenie žalobcu, pričom sa týmito zaoberal pri vydaní napadnutého rozhodnutia. Návratová
smernica sa zaoberá štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sa na území členských štátov zdržiavajú
neoprávnene, čo však nebol prípad žalobcu, nakoľko žalovaný po preverení oprávnenosti pobyt

prejednával jeho právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin a výkon administratívneho vyhostenia
s následným zaistením žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Žalovaný postupoval
v zmysle zákona o pobyte cudzincov, kde je v Prílohe č. 2 Zoznam preberaných právne záväzných
aktov Európskej únie. V bode 11 prílohy je uvedená Návratová smernica, čím je priamo aplikovaná
do zákona o pobyte cudzincov a táto smernica prejednáva návrat štátnych príslušníkov tretích

krajín, ktorí majú neoprávnený pobyt. Pokiaľ zástupca žalobcu cituje ustanovenie článku 15 ods.
1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES a uvádza, že rozhodnutie trpí vadou
nepreskúmateľnosti, nedostatočného odôvodnenia a nedostatočne zisteného skutkového stavu v
časti skúmania a vyhodnotenia možnosti uloženia miernejších donucovacích opatrení voči zaisteniu
(alternatív zaistenia), žalovaný s daným nesúhlasil a mal za to, že s týmito skutočnosťami sa zaoberal

pri vydaní napadnutého rozhodnutia a rozhodol sa tieto nevyužiť a ako už bolo uvedené Návratová
smernica prejednáva návrat štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí majú neoprávnený pobyt, čo nebol
prípad žalobcu, nakoľko má priznaný štatút utečenca. Ohľadne námietky, že napadnuté rozhodnutie trpí
vadou riadneho odôvodnenia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia uviedol, že dĺžka zaistenia bola
stanovená na základe aplikačnej praxe žalovaného, nakoľko sa zisťuje lehota a účelnosť zaistenia podľa

štátnej príslušnosti žalobcu a v rozhodnutí bola stanovená maximálna možná dĺžka zaistenia. Avšak v
prípade žalobcu, ktorý má priznaný štatút utečenca v Rakúskej republike a rakúske štátne orgány vydajú
žalobcovi náhradný cestovný doklad, prípadne iný doklad, môže byť táto lehota v prípade zabezpečenia
potrebných dokladov kratšia a žalobca môže byť prepustený zo zaistenia pred uplynutím tejto dobyzaistenia. Stanovená dĺžka doby zaistenia v strednej hranici troch mesiacov zodpovedá zákonným
predpokladom, keďže možno stanoviť najviac jej šesť mesiacov a žalovaný mal za to, že je primeraná
a riadne odôvodnená.

15. Záverom uviedol, že zaistenie žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. p) ZoPC je zákonné a vzhľadom
na dôvod administratívneho vyhostenia žalobcu, ktorým je jeho právoplatné odsúdenie za úmyselný
trestný čin na území Slovenskej republiky, je tento dôvod pre žalovaného dostatočne vážnym dôvodom
k tomu, aby obmedzil osobnú slobodu žalobcu jeho zaistením. Jeho zaistenie bolo nevyhnutné v záujme

istoty žalovaného že žalobca po tom, čo bol prepustený na slobodu, skutočne opustí územie Slovenskej
republiky a vycestuje na územie Rakúskej republiky, kde má priznaný štatút utečenca tým, že žalovaný
zabezpečí výkon rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení.

16. Rozhodnutím o administratívnom vyhostení č. s. PPZ-HCP-PO6-37-009/2017-ZVC zo dňa
02.08.2017 (nachádzajúcom sa v administratívnom spise žalovaného) správny orgán rozhodol o

administratívnom vyhostení účastníka konania na územie Rakúskej republiky z dôvodu právoplatného
odsúdenia za úmyselný trestný čin bez uloženého trestu vyhostenia súdom v zmysle § 82 ods. 2
písm. c) zákona o pobyte cudzincov a podľa § 82 ods. 3 písm. b) mu uložil zákaz vstupu na územie
Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu troch rokov s tým, že lehota zákazu
vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia. Zároveň podľa § 83 ods. 2 písm. b)

ZoPC neurčil účastníkovi konania lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky. Z odôvodnenia
predmetného rozhodnutia súd zistil, že účastník konania nemá na území Slovenskej republiky udelený
pobyt s výnimkou tolerovaného pobytu z dôvodu výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mal v dobe od
11.05.2016 z úradnej moci udelený v zmysle § 58 ods. 4 písm. c) ZoPC z dôvodu výkonu trestu odňatia
slobody. Prepustením z výkonu trestu na slobodu dňa 02.08.2017 mu zanikol tolerovaný pobyt na území

SR,pričomtentonepredložilžiadnedokladyoprávňujúcehohonavstupapobytnaúzemíSR,respektíve
schengenského priestoru a z vykonaných lustrácií bolo zistené, že má záznam v Rakúskej republike.
Preto bolo kontaktované Spoločné kontaktné pracovisko s Rakúskou republikou, odkiaľ bolo potvrdené,
že účastník konania má na území Rakúskej republiky uznaný štatút utečenca, je držiteľom cestovného
dokladu č. P. a jeho pobyt na území Slovenskej republiky a schengenského priestoru je oprávnený.

Rovnako správny orgán uviedol, že účastníka konania nemožno vyhostiť do domovskej krajiny (Ruská
federácia) z dôvodu existencie prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1 ZoPC a preto
správny orgán rozhodol o vyhostení účastníka konania do Rakúskej republiky, kde má udelený azyl, čo
je zároveň aj krajinou, do ktorej je účastník konania ochotný dobrovoľne sa vrátiť.

17. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je
štátnymobčanomSlovenskejrepublikyaniobčanomÚnie;štátnympríslušníkomtretejkrajinysarozumie
aj osoba bez štátnej príslušnosti.

18. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho

príslušníka tretej krajiny
b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

19. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť
zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

20. Podľa § 82 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí
štátneho príslušníka tretej krajiny, ak
c) bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia.

21. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo
veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia
uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.

22. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný
d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.23. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“),Každýmáprávonasloboduaosobnúbezpečnosť.Nikohonemožnopozbaviťslobodyokrem
nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom:

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

24. V zmysle ustanovenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej
slobody bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné.

25. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

26. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi

predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

27. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil

správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

28. Pokiaľ sa týka žalobných námietok žalobcu voči rozhodnutiu žalovaného súd právne uzatvára:

29. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-
PO6-37-014/2017-ZVC zo dňa 02.08.2017, ktorým zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o
pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas
nevyhnutne potrebný, najviac do 02.11.2017 (§ 88 ods. 4 ZoPC) s tým, že ho umiestnil v Ú. J..

30. Pokiaľ žalobca namietal, že jeho zaistenie je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru vzhľadom na
rozpor s čl. 6 ods. 2 Návratovej smernice s poukazom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR
v súvislosti s eurokonformným výkladom vnútroštátnych právnych noriem správny súd zdôrazňuje, že v
preskúmavanej veci nie je bez významu tá skutočnosť, že žalobca má udelený štatút utečenca v inom
členskom štáte Európskej únie, a to Rakúsku, kde sa zdržiava aj jeho rodina - manželka a deti, pričom

ako vyplynulo z jeho výpovede, ako aj z konštatovaní žalovaného, žalobca je ochotný dobrovoľne sa
vrátiť do krajiny kde mu bola udelená medzinárodná ochrana - Rakúsko.

31. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza, že žalobca nemá na území SR povolený pobyt a nie je
držiteľom žiadneho dokladu, ktorý by ho oprávňoval zdržiavať sa na území SR.

32. V zmysle Návratovej smernice (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa
16.12.2008) článku 2 odsek 2 písm. b) sa môžu členské štáty rozhodnúť, že túto smernicu nebudú
uplatňovať na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorým sa podľa vnútroštátneho práva uložil návrat ako
trestná sankcia alebo návrat z trestnej sankcie vyplýva, alebo voči ktorým prebieha extradičné konanie,

pričom súdu nie je známe, aby Slovenská republika realizovala danú možnosť.

33. V zmysle Odporúčania Komisie C(2015)6250 z 01.10.2015, ktorým sa stanovuje spoločná „Príručka
o návrate“, ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní úloh spojených
s návratom vyplýva, že Dublinské nariadenie neobsahuje pravidlá pre spätné prijímanie osôb pod

medzinárodnou ochranou a preto z tohto dôvodu sa má uplatniť tzv. všeobecných režim stanovený
v článku 6 ods. 2 Návratovej smernice, čo znamená, že členský štát B (kde sa osoba neoprávnene
zdržiava) musí požiadať osobu, aby sa vrátila späť do členského štátu A (kde má poskytnutú formu
medzinárodnej ochrany) a ak táto osoba dobrovoľne neuposlúchne, musí členský štát B zvážiť vydanie
rozhodnutia o návrate pri zohľadnení všetkých záruk stanovených v Návratovej smernici.

34. Pokiaľ ide o eurokonformný výklad, kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil, že aj keď
si členské štáty môžu zvoliť spôsob a prostriedky vykonania smernice na vnútroštátnej úrovni, nezbavuje
ichtopovinnostiprijaťtakéopatrenia,ktorézabezpečiapotrebnýúčinok.Inakpovedané,členskéštátysúpovinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie úplného účinku smernice v súlade s cieľom,
ktorý smernica sleduje. Povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice, aby sa dosiahol výsledok
stanovený touto smernicou, ako aj povinnosť členských štátov prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo

osobitnej povahy na zabezpečenie tejto povinnosti, vyplývajúca z článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej
únie (ex čl. 10 Zmluvy o Európskom spoločenstve), sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov
vrátane súdnych orgánov v rozsahu ich právomoci. V súlade s povinnosťou zabezpečiť úplnú účinnosť
práva Únie je vnútroštátny súd, správny orgán alebo aj iný orgán, ktorý aplikuje vnútroštátne právo,
povinný vykladať ho čo najviac v zmysle znenia a cieľov smernice, aby sa dosiahol smernicou sledovaný

výsledok, a to bez ohľadu nato, či sú vykladané vnútroštátne ustanovenia neskoršie alebo skoršie ako
smernica, alebo či smernica bola transponovaná načas. Vnútroštátne orgány aplikácie práva majú v
rámcisvojichprávomocívždyusilovaťoeurokonformnývýkladvnútroštátnehopráva,abysazabezpečila
úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade
majú alebo nemajú priamy účinok (rozsudok NS SR 1Sza/9/2016).

35. S poukazom na vyššie uvedené bolo teda povinnosťou správneho orgánu v prípade žalobcu
aplikovať tzv. všeobecný režim v zmysle Návratovej smernice a predovšetkým aplikovať čl. 6
ods. 2 Návratovej smernice a vyzvať žalobcu na dobrovoľné splnenie povinnosti uloženej mu v
rámci konania o administratívnom vyhostení (Rozhodnutie o administratívnom vyhostení č.s. PPZ-
HCP-PO6-37-009/2017-ZVC zo dňa 02.08.2017, ktorým správny orgán rozhodol o administratívnom

vyhostení žalobcu na územie Rakúskej republiky). Teda v prvom rade mal žalovaný vyzvať žalobcu, aby
dobrovoľne opustil územie SR a vrátil sa na územie Rakúska, kde má priznané postavenie utečenca,
v dôsledku čoho je jeho pobyt na území Rakúska oprávnený. Rakúsko navyše je susediacou krajinou
so Slovenskou republikou, čo umožňuje jednoduchý presun žalobcu na jeho územie, žalobca má v
danej krajine rodinu a je aj ochotný sa do danej krajiny dobrovoľne vrátiť. Preto má súd zato, že daná

žalobná námietka je dôvodná a samotné zaistenie žalobcu sa v danom štádiu konania nejaví ako účelné
a efektívne.

36. Rovnako aj Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti vo veci El Dridi,
C-61/11, bod 41 výslovne zdôraznil, že v smernici o návrate sa stanovuje odstupňovanie opatrení,

ktoré treba prijať na účely vykonania rozhodnutia o návrate, a to od opatrenia, ktoré ponecháva
dotknutej osobe najväčšiu slobodu, a to poskytnutie lehoty na dobrovoľný odchod, až po opatrenia, ktoré
obmedzujú najviac jej slobodu, a to zaistenie v špecializovanom zariadení.

37. Pokiaľ sa týka námietky nedostatočného odôvodnenia stanovenia dĺžky doby zaistenia žalobcu,

pričom žalobca namietal, že stanovenú dĺžku doby zaistenia, ako aj účelnosť zaistenia žalovaný
odôvodnil ako keby išlo o návrat žalobcu na územie krajiny pôvodu - Ruska, možno konštatovať, že
daná námietka je dôvodná.

38. Z rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu, ktoré je podkladom pre zaistenie žalobcu podľa

§ 88 ods. 1 písm. b) ZoPC vyplýva, že územie, na ktoré má byť žalobca vyhostený, je Rakúsko. Rovnako
z odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva, že v danej krajine - Rakúsku, bola žalobcovi udelená
medzinárodná ochrana vo forme azylu, čím je žalobca oprávnený sa zdržiavať na území tohto členského
štátu oprávnene. Pokiaľ teda žalovaný pristúpil k zaisteniu žalobcu na účel výkonu administratívneho
vyhostenia mal aj stanovenú dĺžku doby zaistenia odôvodniť s prihliadnutím nie na štátnu príslušnosť

žalobcu (ktorá je v danej veci irelevantná), ale na tú skutočnosť, že krajinou, do ktorej má byť žalobca
vyhostený je Rakúsko, ako krajina v ktorej má žalobca udelenú formu medzinárodnej ochrany. Teda
žalovaný mal v konaní a nielen pri stanovení dĺžky doby zaistenia zohľadniť najmä tú skutočnosť, že v
prípade žalobcu ide o osobu s priznaným postavením utečenca v inom členskom štáte Európskej únie.

39. Vzhľadom na tú skutočnosť, že samotné zaistenie je v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru,
sa súd bližšie nezaoberal ďalšími žalobnými námietkami.

40. Po zvážení všetkých odvolacích námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd v
súladescitovanýmizákonnýmiustanoveniamipodľa§230ods.1písm.a) Správnehosúdnehoporiadku

azdôvodovuvedenýchv§191ods.1písm.c)ad)Správnehosúdnehoporiadkunapadnutérozhodnutie
žalovaného č. s. PPZ-HCP-PO6-37-014/2017-ZVC zo dňa 02.08.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd poukázal v
odôvodnení svojho rozhodnutia.41. Zároveň v súlade s § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku súd nariadil žalovanému,
aby žalobca J. C., nar. XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.

42. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich
náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude
rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote

siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci

samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.