Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, July 3, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Sži/1/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201035
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zemková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1012201035.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: R., zastúpený: IUGIS LEGAL, s.r.o.,
advokátska kancelária so sídlom Godrova 12, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskejrepubliky,Župnénámestie13,Bratislava,opreskúmaniezákonnostirozhodnutiažalovaného
č. 23RM/2012-11-I zo dňa 30. apríla 2012, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v
Bratislave č. k. 5S 188/2012-62 zo dňa 8. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 188/2012-62 zo dňa
8. apríla 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.

1.1 Krajský súd v Bratislave v konaní pod sp. zn. 5S 188/2012-62 zo dňa 08.04.2014 podľa § 250j

ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.") zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti žalovaného č. 23RM/2012-11-I zo dňa 30. apríla 2012, ktorým žalovaný
zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj ako „KS v
Bratislave") sp. zn. Spr. 6079/12 zo dňa 14.03.2012, ktorým bolo rozhodnuté o odmietnutí žiadosti
žiadateľa R. zo dňa 08.03.2012. Žalobca žiadal o informáciu podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom
prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o slobodnom prístupe

k informáciám") a to o oznámenie spisového čísla rozsudkov Krajského súdu v Bratislave, ktoré boli
v súdnom oddelení 9Saz vydané od 21.04.2011 do 08.03.2012 a ktoré zrušili rozhodnutie správneho
orgánu z dôvodu podľa § 205j ods. 3 O.s.p. buď ako jediný dôvod alebo kumulatívne s inými zákonnými
dôvodmi. O rovnakú informáciu žiadal vo vzťahu k súdnemu oddeleniu 10Saz a to za obdobie od
01.01.2011 od 08.03.2012.

1.2 Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že právo na informácie je právom
ústavným, nie však absolútnym. Možno ho obmedziť, ak tak ustanoví zákon v prípade, že ide o
opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutnej na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu,
verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Ako je zrejmé aj z konštantnej rozhodovacej
praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR"), ústava predstavuje právny
celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem (II. ÚS 128/95) a každé

ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy, pokiaľ medzi nimi
existuje príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97). Všetky základné práva slobody sa tak chránia len v takej miere
a rozsahu, pokiaľ uplatnenie jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či
dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým
kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody (PL. ÚS 7/96) a
každé základné právo a sloboda sa ústavou priznáva len v rozsahu účelu daného práva alebo slobody

(II. ÚS 81/99).1.3 Uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom žalovaného, že žiadosť o poskytnutie informácie
obsahovala požiadavku, ktorá si vyžaduje zber a spracovanie žalobcom požadovaných informácií
(pozri napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžo/190/2008 zo dňa 27.05.2009) a následne vytváranie novej

kvantitatívnej informácie v zmysle požiadaviek žiadateľa.

1.4 Bol názoru, že zo zákona o slobodnom prístupe k informáciám nevyplýva povinnosť, ktorá by
povinnému subjektu ukladala povinnosť zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať a spracovávať
informácie požadované žalobcom ako žiadateľom, ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentácie

nenachádzajú. Rovnako z tohto zákona nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť
oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci. Oprávnené osoby môžu
požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii
a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť.
1.5 Krajský súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že žalobcom požadovanú informáciu bolo pre
povinnú osobu možné získať len spracúvaním informácií súdnych spisov a týmto vytvorením novej

informácie, z čoho je s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu zrejmé, že žalobcom žiadanú
informáciu nemala povinná osoba k dispozícii, keďže ju nemala k dispozícii v takej forme, ako ju
žalobca žiadal sprístupniť. Jej vytváranie, resp. spracúvanie podľa dostupných informácií by si vyžiadalo
vykonanie úkonov, ktoré nesmerujú k výkonu právomoci povinnej osoby, pričom následne by sa žiadosť
stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby.

1.6 Čo sa týka žalobcom namietanej skutočnosti, že Krajský súd v Košiciach (ďalej aj ako „KS v
Košiciach") v obdobnej žiadosti žalobcu rozhodol sprístupnením informácií, a tým zo strany KS v
Bratislave došlo k porušeniu základného pravidla správneho konania upraveného v § 3 ods. 5 (správne 3
ods. 4) zákona č. 71/1967 Zb.; tak s týmto názorom sa prvostupňový súd nestotožnil. Vecne správny bol

postup KS v Bratislave pri rozhodnutí o žiadosti žalobcu Spr. 6079/12 zo dňa 14.03.2012 o odmietnutí
sprístupnenia požadovaných informácií podľa § 15 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám.
Poukázal, že ani v týchto prípadoch sa nejednalo o celkom obdobné prípady, keď KS v Košiciach novú
informáciu nevytváral, len žiadateľovi oznámil, že takéto v požadovanom období neboli súdom vydané.

1.7 Krajský súd nepriznal úspech ani námietke žalobcu, že žalovaný sa nevysporiadal s ústavným
aspektom zásahu do ústavného práva na informácie podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Krajský súd ďalej
uviedol, že právo na prístup k informáciám je síce Ústavou SR garantovaným právom (čl. 26), avšak
nejedná sa o právo absolútne a toto má svoje obmedzenia v podobe iných právnych noriem, tu priamo
vyplývajúce z podmienok ako sú konkretizované v zákone č. 211/2000 Z. z. Bolo preto povinnosťou

konajúcich správnych orgánov, ktorú aj riadne dodržali, skúmať, či v danom prípade zákon č. 211/2000
Z. z. umožňuje požadovanú informáciu v požadovanej podobe sprístupniť, resp. pri nesprístupnení zo
zákonných dôvodov túto odmietnuť. V danom prípade tak správny orgán prvého stupňa i žalovaný
svoju zákonnú povinnosť riadne a v súlade so zákonom o slobodnom prístupe k informáciám splnili
a po zistení zákonného dôvodu znemožňujúceho sprístupnenie informácií vecne správne rozhodli.

Takéto rozhodnutie o nesprístupnení informácií z dôvodu ustanoveného zákonom (§ 15 ods. 1) potom
spĺňa podmienku legality, legitimity aj primeranosti a takéto zdôvodnenie je z hľadiska požiadaviek
preskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu celkom postačujúce. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu o
aplikácii neúčinného právneho predpisu, t.j. ustanovenie § 15 ods. 1 posledná veta zákona č. 211/2000
Z. z., keď vychádzajúc z gramatického výkladu dikcie tohto zákonného ustanovenia, z čoho je zrejmé,

že ako už správne a logicky argumentoval žalovaný, sa jedná o zloženú vetu a prvostupňový správny
orgán z toho pri svojom rozhodnutí vychádzal.

1.8 O trovách konania krajský súd rozhodol podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi
vzhľadom na jeho vecný neúspech náhradu trov konania nepriznal, keďže základnou podmienkou

náhrady je čo i len čiastočný úspech v konaní.

2.

2.1 Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací

súd zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti
na nové konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.2.2 V dôvodoch odvolania uviedol, že už v žalobe proti napadnutému rozhodnutiu uviedol, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia a napadnuté rozhodnutie vychádza z neúčinného právneho predpisu.

2.3 Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s námietkou žalobcu, že rozhodnutie
nemá oporu v zákone, pretože sa opiera o ust. § 15 ods. 1 posledná veta zákona o slobodnom prístupe
k informáciám, pretože žiadna posledná veta sa v citovanom ustanovení nenachádza a žalovaný sa v
napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal námietkou, že prvostupňový správny orgán mohol poskytnúť

požadované informácie, pretože Krajský súd v Košiciach sa s takmer totožnou žiadosťou žalobcu
vysporiadal meritórne a na žiadosť riadne odpovedal.

2.4 Podľa žalobcu prvostupňový súd sa v odôvodnení rozsudku úplne vyhol relevantným námietkam
žalobcu, ktoré sa týkali nesprekúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov a pristúpil priamo k právnemu posúdeniu veci. Takýmto postupom porušil jeho

právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je súčasťou základného práva na spravodlivý proces.
Odvolacie dôvody špecifikované v bode 4 písm. a/ a b/ odvolania však žalobca považoval za kľúčové,
pretože ho viedli k podaniu žaloby proti napadnutému rozhodnutiu, keďže k nastoleným otázkam
nedostal v napadnutom rozhodnutí žiadnu odpoveď. Uviedol, že ak by dostal v napadnutom rozhodnutí
zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď najmä na otázku, prečo Krajský súd v Košiciach sa obdobnou

žiadosťou podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám riadne zaoberal a odpovedal na ňu, je viac
než pravdepodobné, že by žalobu proti napadnutému rozhodnutiu nepodal, pretože si bol už v tom čase
vedomý, že orgány verejnej moci nie sú povinné vytvárať nové informácie, ktoré nemajú k dispozícií vo
forme požadovanej žiadateľmi o sprístupnenie informácie.

2.5PokiaľideoprávneposúdenieKrajskéhosúduvBratislave,ktorésatýkaporušeniatzv.precedenčnej
zásady zo strany tohto súdu, žalobca s týmto právnym posúdením Krajského súdu v Bratislave
nesúhlasil, pretože Krajský súd v Košiciach sa žiadosťou žalobcu podľa citovaného zákona riadne
zaoberal a požadovanú informáciu mu sprístupnil. Z odpovede Krajského súdu v Košiciach podľa
žalobcu vyplýva, že zo všetkých rozhodnutí, ktoré boli vydané v súdnych oddeleniach 5Saz a 4Saz v

požadovanom období, nebolo možné uviesť žiadne, pretože nespĺňali kritérium, ktoré bolo pre žalobcu
relevantné. Krajský súd v Košiciach však mohol predmetnú informáciu poskytnúť výlučne tak, že jemu
(KS KE) dostupným spôsobom preskúmal všetky rozhodnutia, ktoré boli vydané Krajským súdom v
Košiciach v súdnych oddeleniach 5Saz a 4Saz v požadovanom období a ktoré mohli spĺňať žalobcom
požadované kritérium. Krajský súd v Košiciach teda mohol odpovedať meritórne na žiadosť žalobcu

iba tak, že uvedie, že žiadne rozhodnutia, ktoré požadoval žalobca neboli vydané alebo mohol uviesť
konkrétne čísla spisových značiek rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach, ktoré spĺňali žalobcovo
kritérium. Ak by však mal Krajský súd v Košiciach vytvárať v súvislosti so žiadosťou žalobcu novú
informáciu,vydalbyrozhodnutiepodľaust.§15ods.1zákonaoslobodnomprístupekinformáciám,teda
postupoval by obdobne ako Krajský súd v Bratislave, ktorý vydal rozhodnutie. Skutočnosť, že Krajský

súd v Košiciach nevytvára novú informáciu, dokazuje žalobca aj ďalšou (už druhou v poradí) odpoveďou
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16.04.2014. Uvedenou odpoveďou Krajský súd v Košiciach opätovne
poskytol žalobcovi požadované informácie. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že dva odlišné správne
orgány - súdy, postupujú v obdobných prípadoch odlišne. Teda jeden zo správnych orgánov - súdov,
žalobcom požadovanou informáciou disponuje a druhý nie. Takáto situácia podľa žalobcu spôsobuje

právnu neistotu, ktorú neodstránil ani žalovaný v napadnutom rozhodnutí, pretože sa v napadnutom
rozhodnutí existenciou prvej odpovede Krajského súdu v Košiciach vôbec nezaoberal.

2.6 K dôvodom rozsudku týkajúcim sa námietky žalobcu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané na
základe neúčinného právneho predpisu, žalobca považuje toto právne posúdenie Krajského súdu v

Bratislavezanesprávne,pretoževzákonesaposlednávetav§15ods.1zákonaoslobodnomprístupek
informáciám, nenachádza. V zmysle ustáleného a zaužívaného spôsobu odkazovania na právne normy
a ich časti v individuálnych právnych aktoch, sa § 15 ods. 1 citovaného zákona skladá iba z jednej vety.
Ako uviedol žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe proti napadnutému rozhodnutiu, súvetie sa skladá
z dvoch alebo viacerých viet tvoriacich významový a formálny celok. V zmysle tejto definície zloženej

vety (súvetia) teda jednotlivé časti zloženej vety (súvetia), t.j. jej jednotlivé vety, vytvárajú významový
a formálny celok iba vo svojom súhrne, t.j. spojením jednotlivých viet do zloženej vety (súvetia), nie
ich oddelením. Teda jednotlivé vety, z ktorých sa zložená veta (súvetie) skladá, netvoria samostatnývýznamový a formálny celok, preto na tieto vety nemožno podľa žalobcu odkazovať v individuálnych
právnych aktoch, čo platí obzvlášť o ich výrokovej časti.

2.7 Žalobca je názoru, že ak by sa mal uplatňovať spôsob odkazovania na právne normy alebo
ich časti v individuálnych právnych aktoch, ktorý uplatnil krajský súd v rozhodnutí, bol by uvedený
spôsob odkazovania neprehľadný a nezrozumiteľný pre jednotlivých adresátov. Krajský súd mal teda
poukázať výlučne na ust. § 15 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám bez toho, aby
uvedené ustanovenie ďalej členil na jednotlivé vety zloženej vety (súvetia), pretože takýto postup by bol

dostatočne zrozumiteľný a najmä v súlade so zaužívaným odkazovaním na právne normy a ich časti v
individuálnychprávnychaktoch.Ztýchtodôvodovmážalobcazato,ženapadnutérozhodnutievychádza
v tejto časti z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3.

3.1 K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave napáda z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom. Tvrdí, že už v žalobe predniesol
námietky, pre ktoré napadnuté rozhodnutie žalovaného vydané v správnom konaní považoval za
nepreskúmateľné. Konkrétne malo ísť o námietky:
- rozhodnutie žalovaného nemá oporu v zákone, pretože sa opiera o poslednú vetu ustanovenia § 15

ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám pretože v tomto ustanovení sa žiadna posledná veta
nenachádza,
- prvostupňový orgán požadované informácie mal poskytnúť, keďže Krajský súd v Košiciach sa takmer
s totožnou žiadosťou žalobcu vysporiadal meritórne a na žiadosť odpovedal.

3.2 Prvostupňový súd mal vydať rozsudok, ktorým žalobu zamietol bez toho, aby sa týmito námietkami
žalobcu zaoberal. Následne dokonca žalobca dopĺňa, že „z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, ako
sa KS BA s týmito žalobnými dôvodmi vysporiadal, resp. ako sa s námietkami žalobcu proti rozhodnutiu
vysporiadal žalovaný v napadnutom rozhodnutí".

3.3 Na str. 8 napadnutého rozsudku v úvode prvého odseku Krajského súdu v Bratislave sa uvádza:
„Čo sa týka žalobcom namietanej skutočnosti, že Krajský súd v Košiciach o obdobnej žiadosti žalobcu
rozhodol sprístupnením informácií, a tým zo strany Krajského súdu v Bratislave došlo k porušeniu
základného pravidla správneho konania upraveného v § 3 ods. 5 (správne § 3 ods. 4 zákona č. 71/1967
Zb., tak s týmto názorom sa súd zásadne nemôže stotožniť. Z dôvodov ako sú vyššie uvedené vecne

správny bol postup Krajského súdu v Bratislave pri rozhodnutí o žiadosti žalobcu Spr. 6079/12 dňa
14.03.2012 o odmietnutí sprístupnenia požadovaných informácií podľa § 15 ods. 1 zákona o slobodnom
prístupe k informáciám. Napokon sa tu ani nejednalo o celkom obdobné prípady, keď Krajského súdu
Košice novú informáciu nevytváral, len žiadateľovi oznámil, že takéto rozhodnutia v požadovanom
období neboli súdom vydané."

3.4 Citovaná pasáž predstavuje podľa žalovaného teda jasné a zrozumiteľné odôvodnenie, prečo súd
ani druhej námietke žalobcu, ktorú popisuje na str. 2 odvolania, článok II, písm. A), bod 4b), nepriznal
úspech. Ani vo vzťahu k tejto námietke teda nepreskúmateľnosť rozsudku neprichádza do úvahy.

3.5 Žalobca už v odvolaní proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Spr. 6079/12 poukázal
na skutočnosť, že na totožnú žiadosť o sprístupnenie informácií mu Krajský súd v Košiciach požadované
informácie sprístupnil. Už v rozhodnutí o odvolaní sa žalovaný stotožnil práve s postupom Krajského
súdu v Bratislave, t.j. s postupom, že v prípade žiadosti o informácie žalobcu je nevyhnutné vydať
rozhodnutie o odmietnutí sprístupnenia informácie. Krajský súd v Bratislave v napadnutom rozsudku

vyjadril jasné presvedčenie, že práve postup zvolený v rozhodnutí sp. zn. Spr. 6079/12 zo dňa
14.03.2012bolsprávny.Navyšepoukazujenaskutočnosť,ževprípadetotožnýchžiadostíadresovaných
Krajskému súdu v Bratislave a Krajskému súdu v Košiciach skutkové okolnosti neboli ani len obdobné,
keďže Krajský súd v Košiciach nevydal žiadne rozhodnutie, ktoré by vyhovovalo kritériám žalobcu a túto
skutočnosť žalobcovi oznámil. Tieto závery považuje žalovaný za správne a právne korektné.

3.6 Žalovaný poukázal na skutočnosť, že pri rozhodovaní o žiadosti žiadateľa Krajského súdu v
Bratislave nepoznal postup Krajského súdu v Košiciach pri rozhodovaní o obdobnej žiadosti žiadateľa,
preto v danom prípade nebolo v jeho možnostiach postupovať obdobne. Porušením precedenčnejzásady by bolo, ak by sám Krajský súd v Bratislave o obdobných žiadostiach o sprístupnenie informácie
rozhodol odlišne (t.j. v jednom prípade by informácie sprístupnil a v inom by ich sprístupnenie odmietol).

3.7 Čo sa týka povinnosti označiť ustanovenie právneho predpisu podľa ktorého sa rozhodlo,
je jednoznačným spôsobom deklarovať voči účastníkovi konania konkrétne ustanovenie právneho
predpisu, ktorý je dôvodom vydania rozhodnutia a to tak, aby účastník toto ustanovenie nezameniteľne
spoznal. Keďže § 15 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. obsahuje len súvetie, spôsob označenia právneho
predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, nebol mätúci a žalobcovi musí byť jasné, podľa akého právneho

predpisu sa rozhodlo.

3.8 Správnosť napadnutého rozsudku Krajského súdu v Bratislave potvrdzuje i rozhodovacia činnosť
Najvyššieho súdu SR, ktorý vo veci sp. zn. 7Sž/104/99 v rozsudku zo dňa 24.02.2000 za procesnú
vadu rozhodnutia nepovažoval dokonca ani skutočnosť, že sa v ňom zákonný predpis uviedol s vadou
(nesprávne uvedenie roku) a to z dôvodu, že „nemohlo dôjsť k omylu v posúdení, podľa akého zákona

úrad rozhodoval." Obdobne je tomu tak i v tomto prípade, z označenia zákonného ustanovenia, podľa
ktorého sa rozhodlo, nemohlo dôjsť k omylu v posúdení, podľa akého zákonného ustanovenia sa
rozhodlo.

3.9 Žalovaný z dôvodov uvedených vyššie žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. 5S 188/2012-62 zo dňa 08.04.2014 potvrdil.

4.

4.1 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta

prvá O.s.p.) v pôvodnom konaní pod sp. zn. 4Sži/43/2014 preskúmal napadnutý rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1
O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu je nedôvodné a potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 188/2012-62 zo dňa
08.04.2014.

4.2 Proti rozsudku Najvyššieho súdu SR podal žalobca ústavnú sťažnosť a Ústavný súd SR dňa
02.02.2017 o sťažnosti rozhodol tak, že rozsudok Najvyššieho súdu SR zrušil.

4.3 Z obsahu administratívneho spisu senát odvolacieho súdu v tomto konaní zistil, že žiadateľ v žiadosti

o informáciu zo dňa 07.03.2012 požadoval sprístupnenie spisových čísel (správne má byť značiek,
poznámka odvolacieho súdu) rozsudkov Krajského súdu v Bratislave, ktoré boli v súdnom oddelení
9Saz vydané od 21.04.2011 do 08.03.2012 a ktoré zrušili rozhodnutie správneho orgánu z dôvodu
podľa § 250j ods. 3 O.s.p. (buď ako jediný dôvod alebo kumulatívne s inými zákonnými dôvodmi). O
rovnakú informáciu žiadal vo vzťahu i k súdnemu oddeleniu 10Saz a to za obdobie od 01.01.2011

do 08.03.2012. Žalobca požadoval sprístupniť požadované informácie e-mailom zaslaním na adresu:
[email protected] .

4.3 Krajský súd v Bratislave, ktorý je v predmetnom konaní povinnou osobou, listom zo dňa 09.03.2012
požiadal riaditeľku správy krajského súdu Ing. Juditu Jánošíkovú o vyjadrenie či povinná osoba

vedie takéto štatistiky, ak áno, požaduje „lustráciu" týchto vecí a doloženie predmetných informácií v
tabuľke pre potreby súdu, vrátane oznámenia či žiadateľom požadované informácie možno sprístupniť,
resp. ktoré informácie žiadateľovi sprístupniť nemožno. Riaditeľka správy súdu, ktorej bola žiadosť o
vyjadrenie doručená, listom zo dňa 13.03.2012 povinnej osobe oznámila, že požadované podklady
k žiadosti o informácie nemožno predložiť z dôvodu, že tamojší súd nevedie štatistické údaje v

požadovanom smere a z tohto dôvodu nie je možné sprístupniť požadované informácie žiadateľovi.

4.4 Dňa 14.03.2012 povinná osoba vydala rozhodnutie sp. zn. Spr. 6079/12, ktorým odmietla žiadateľovi
poskytnúť požadované informácie s poukazom na § 15 ods. 1, posledná veta zákona o slobodnom
prístupe k informáciám. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedla, že v danom prípade nevedie

evidenciu súdnych rozhodnutí podľa formy rozhodovania, t.j. podľa § 250j ods. 3 O.s.p a z uvedeného
dôvodu nie je možné poskytnúť ani informáciu o spisových číslach rozsudkov povinnej osoby, ktoré
zrušili rozhodnutia správneho orgánu z dôvodu vyššie uvedeného ustanovenia za akékoľvek obdobie.
Rovnako konštatovala, že nemá ani vedomosť o inej povinnej osobe, ktorá disponuje požadovanýmiinformáciami, resp. má povinnosť takéto informácie viesť. Povinná osoba ďalej uviedla, že v zmysle §
64 ods. 1, 2 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom
poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Vyhláška MS SR č. 543/2005 Z. z."), na žiadosť tých, ktorí to potrebujú na uplatnenie alebo
obhajovanie svojich práv, možno vydať úradné potvrdenie o skutočnostiach známych zo súdneho spisu,
prípadne odpis alebo rovnopis niektorých písomností, pričom ustanovenia osobitných predpisov tým nie
sú dotknuté. Vydávanie úradných potvrdení, rovnopisov a odpisov zo súdneho spisu je spoplatnené
podľaosobitnéhopredpisu,pričomzamestnanecsúdu,ktorývyhotovujeodpisaleborovnopispísomnosti

spíše o vydaní úradného potvrdenia úradný záznam, ktorý založí do súdneho spisu.

4.5 Povinná osoba rovnako uviedla, že v danom prípade možno požadované informácie získať
prostredníctvom tzv. „lustrácie" vecí, ktorú realizuje súd na základe „obyčajnej žiadosti podľa zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení, v spojení s
ustanovením § 64 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z.

4.6 Povinná osoba žiadateľovi uviedla, že za „lustráciu" jednej veci sa platí súdny poplatok 2,50 € podľa
Sadzobníka súdnych poplatkov, časti II. poplatky za úkony súdov, položka 24a zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.").

4.7 Záverom povinná osoba vyjadrila názor, že vzhľadom na absenciu zoznamu súdnych rozhodnutí
podľa ustanovení O.s.p., resp. iných foriem archivácie, ako aj s ohľadom na skutočnosť, že nemá
vedomosť o inej povinnej osobe, ktorá by požadovanými informáciami disponovala, bolo potrebné
predmetnú žiadosť o informácie odmietnuť podľa § 15 ods. 1 posledná veta v spojení s § 18 ods. 1
zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

4.8 Žiadateľ v odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu zo dňa 20.03.2012 namietal, že
rozhodnutie povinnej osoby považuje za nezákonné a nepreskúmateľné, pretože vo výroku rozhodnutia
odkazuje na § 15 ods. 1 posledná veta citovaného zákona, ktorá sa v tomto ustanovení podľa
žiadateľa nenachádza. Žiadateľ súčasne pripustil, že požadované informácie povinná osoba nemusí

mať v organizovanej forme, ale nie je to dôvod na odmietnutie požadovaných informácií. Vo vzťahu k
legitimite zásahu do jeho práva na informácie uviedol, že Ústava Slovenskej republiky neustanovuje
výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať, prijímať a rozširovať. Predmetom práva
na informácie môžu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu čl. 26
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky".

4.9 Žiadateľ rovnako uviedol, že pokiaľ ide o webovú stránku www.rozhodnutia.sk umožňujúce
vyhlásenie súdnych rozhodnutí podľa určitého ustanovenia zákona, táto pokrýva iba časť obdobia, ktoré
žiadateľ požadoval.

4.10 Záverom odvolania žiadateľ konštatoval, že z ročných štatistických výkazov sudcov v dotknutých
súdnych oddeleniach vyplýva, že sa vyhľadávacia činnosť týka minimálne 74 súdnych rozhodnutí, čo
nie je podľa žiadateľa neprimerané, a preto by jeho žiadosti malo byť vyhovené.

4.11 Žalovaný rozhodnutím č.: 23 RM/2012-11-I zo dňa 30. apríla 2012 odvolanie žalobcu zamietol a

potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave Spr. 6079/12 zo dňa 14.03.2012.

4.12 Včas podanou žalobou na Krajský súd v Bratislave sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti
žalovaného č. 23RM/2012-11-I zo dňa 30. apríla 2012, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a
potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Spr. 6079/12 zo dňa 14.03.2012, ktorým bolo

rozhodnuté o odmietnutí žiadosti žiadateľa R. zo dňa 08.03.2012. Žalobca žiadal o informáciu podľa
zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o slobodnom prístupe k informáciám") a to o oznámenie spisového čísla rozsudkov
Krajského súdu v Bratislave, ktoré boli v súdnom oddelení 9Saz vydané od 21.04.2011 do 08.03.2012
a ktoré zrušili rozhodnutie správneho orgánu z dôvodu podľa § 205j ods. 3 O.s.p. buď ako jediný dôvod

alebo kumulatívne s inými zákonnými dôvodmi. O rovnakú informáciu žiadal vo vzťahu k súdnemu
oddeleniu 10Saz a to za obdobie od 01.01.2011 od 08.03.2012.4.13 Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 08.04.2014 žalobu zamietol a žalobcovi náhradu trov
konania nepriznal.

4.14 Žalobca sa proti predmetnému rozsudku krajského súdu odvolal. Najvyšší súd Slovenskej republiky
v konaní pod sp. zn. 4Sži/43/2014 zo dňa 05.05.2015 rozsudok Krajského súdu Bratislava potvrdil a
žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

4.15 Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol, že skutočnosti ktorými žalobca spochybňuje

predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Poukázal, že podstatnou
povinnosťou označiť ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, je povinnosť
jednoznačným spôsobom deklarovať voči účastníkovi konania konkrétne ustanovenie právneho
predpisu, ktoré je dôvodom vydania rozhodnutia a to tak, aby účastník toto ustanovenie nezameniteľne
poznal. Keďže § 15 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám obsahuje len súvetie, spôsob
označenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, nebol mätúci a žalobcovi musí byť jasné,

podľa akého právneho predpisu a konkrétneho ustanovenia sa rozhodlo.

4.16 Najvyšší súd poukázal na skoršie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktorý vo veci sp. zn.
7Sž/104/99 v rozsudku zo dňa 24.02.2000 konštatoval, že za procesnú vadu rozhodnutia sa nepovažuje
dokonca ani skutočnosť, že sa v tam preskúmavanom rozhodnutí zákonný predpis uviedol s vadou

(nesprávne uvedenie roku) a to z toho dôvodu, že nemohlo dôjsť k omylu v posúdení, podľa akého
zákona žalovaný rozhodoval. Obdobne je tomu tak i v tomto prípade, keď z označenia čísla paragrafu,
podľa ktorého sa rozhodlo, nemohlo dôjsť k omylu v tom smere, podľa akého zákonného ustanovenia sa
rozhodlo. Žalobca v dôvodoch žaloby i z odvolania poukázal na § 15 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. tak,
ako ho v rozhodnutí uviedol prvostupňový správny orgán, pričom podľa odvolacieho súdu pochybenie

prvostupňového správneho orgánu žalobca vykladá príliš formalisticky. Uvedené pochybenie krajského
súdu v prvostupňovom administratívnom rozhodnutí je formálnou vadou, ktorá nemá vplyv na zákonnosť
uvedeného rozhodnutia.

5.

5.1 Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd") bola 26.08.2015 doručená sťažnosť
JUDr. U. (ďalej aj „sťažovateľ") doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 21.12.2015 vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava") a práva podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor") rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „najvyšší súd") sp. zn. 4 Sži 43/2014 z 5. mája 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok").

5.2 Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 830/2016-15 z 10. novembra 2016 prijal sťažnosť na ďalšie
konanie. Prijal záver, že predmetom prijatej sťažnosti sú dva okruhy námietok sťažovateľa voči

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu:
(i) sťažovateľ namieta, že nesprístupnením informácie krajským súdom došlo k porušeniu jeho
základného práva na informácie, pričom toto pochybenie krajského súdu neodstránil napadnutým
rozsudkom ani najvyšší súd. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je navyše podľa jeho názoru
arbitrárny a najvyšší súd sa nevysporiadal so všetkými jeho relevantnými námietkami:

(ii) sťažovateľ namieta, že zo strany najvyššieho súdu mu nebolo zaslané vyjadrenie žalovaného k ním
podanému odvolaniu proti rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd tým porušil princíp rovnosti zbraní,
ako aj sťažovateľovo právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom.

5.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 26 ods. l, 2 a 4 a čl. 46 ods. l ústavy a práva

podľa čl. 6 ods. l dohovoru Ústavný súd uviedol, že podľa čl. 26 ods. l ústavy, sloboda prejavu a právo
na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom,
písmom,tlačou,obrazomaleboinýmspôsobom,akoajslobodnevyhľadávať,prijímal'arozširovaťideya
informáciebezohľadunahraniceštátu.Vydávanietlačenepodliehapovoľovaciemukonaniu.Podnikanie
v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

5.4 Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.5.5 Podľa čl. 46 ods. l ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky.

5.6 Podľa čl. 6 ods. l dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo. verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestrannýrn súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o
jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine. z ktorého je obvinený.

5.7 Právo na informácie je nepochybne jedným z najpodstatnejších výdobytkov transformácie
Slovenskej republiky na slobodnú demokratickú spoločnosť (režim). Právo na informácie a ústavné
garancie nerušeného výkonu tohto práva tvoria bariéru voči kabinetnému výkonu verejnej moci (zo
strany súdov nevynímajúc) a umožňujú podrobiť výkon verejnej moci kontrole zo strany verejnosti (v
širšom občianskej spoločnosti).

5.8 Súčasťou práva na informácie je tak nepochybne právo slobodne vyhľadávať a získavať informácie.
Takto formulované právo sa pritom vzťahuje aj na informácie, ktoré sa týkajú alebo súvisia s
činnosťou štátu či akýchkoľvek iných subjektov vykonávajúcich štátnu moc. Na túto skutočnosť napokon
opakovane nepriamo poukázal aj ústavný súd, keď vo viacerých svojich rozhodnutiach akcentoval

význam zákona o slobode informácií so základným právom na informácie (napr. nálezy sp. zn. III. ÚS
169/03 z 19. decembra 2003 a sp. zn. I. ÚS 236/06 z 28. júna 2007).

5.9 Moderný štát je však veľmi komplexným telesom a subjekty moci sa prejavujú mnohorakým
spôsobom. Z tohto pohľadu je často náročné posúdiť rozmanité situácie pri žiadostiach o poskytnutie

informácií, pretože zákon o slobode informácií je z tohto pohľadu relatívne lakonický. To však nič nemení
na citlivosti ústavného súdu k prípadnej netransparentnosti moci.

5.10Ústavnýsúdvychádzaztoho,žezákonoslobodeinformáciíjekonkretizácioučl.26ods.5ústavy,je
zákonodarcovým vyvážením medzi právom na informácie na jednej strane a funkčnosťou mechanizmu

štátu, ktorá jednoducho vyžaduje diskrétnosť niektorých informácií.

5.11 Prevedené na skutkový a právny stav v sťažovateľovej veci ústavný súd konštatoval, že žiadosť o
poskytnutie informácie v danej veci sťažovateľa spadá pod ochranu čl. 26 ods. 5 ústavy.

5.12 Krajský súd ako povinná osoba sprístupňujúca informácie odmietol podľa § ods. l zákona o slobode
informácií žiadosť sťažovateľa o sprístupnenie informácie (žiadosť o sprístupnenie spisových čísiel
rozsudkov krajského súdu, ktoré boli v súdnom oddelení 9Saz vydané od 21. apríla 2011 až do dňa
podania žiadosti a ktoré zrušili rozhodnutia správneho orgánu z dôvodu podľa § 250j ods. 3 O.s.p. -
buď ako jediný dôvod, alebo kumulatívne s inými zákonnými dôvodmi - pričom o rovnakú informáciu

žiadal aj vo vzťahu k súdnemu oddeleniu 10Saz, a to od l. januára 2011 do dňa podania žiadosti) na tom
základe, že povinná osoba nevedie evidenciu súdnych rozhodnutí podľa formy rozhodovania, t. j. podľa
paragrafov a zákonov, na ktoré vo svojej žiadosti poukazuje sťažovateľ, v danom prípade podľa § 250j
ods. 3 O.s.p. S týmto záverom sa stotožnili aj správne súdy, konkrétne aj najvyšší súd v napadnutom
rozsudku.

5.13 S uvedenými závermi sa však ústavný súd stotožniť nemohol. Poukázal, že vedené odôvodnenie
nezohľadňuje kľúčové premenné, ktoré si vzhľadom na ústavné garancie práva sťažovateľa na
informácie vyžadovali byť vzaté do úvahy a byť riadne zodpovedané.

5.14 Uviedol, že to, že krajský súd nevedie evidenciu súdnych rozhodnutí podľa formy rozhodovania, t. j.
podľa paragrafov a zákonov, ešte neznamená, že krajský súd nemá interný elektronický register podaní
a rozhodnutí, resp. vhodný interný počítačový softvér, v rámci ktorého je možné dohľadať konkrétnu
rozhodovaciu činnosť konkrétnych senátov krajského súdu. Krajský súd mohol a mal sťažovateľovi
ako žiadateľovi objasniť, či takýmito elektronickými prostriedkami disponuje, či ich v prípade kladnej

odpovede využil pri snahe vyhovieť žiadosti sťažovateľa a s akým výsledkom.

5.15 Je názoru, že krajský súd mohol a mal využiť pri vybavovaní žiadosti sťažovateľa postup obdobný,
ako využil Krajský súd v Košiciach pri vybavovaní takmer totožnej žiadosti sťažovateľa. A teda krajskýsúd mohol dopytovať konkrétne senáty 9Saz a 10Saz a informovať sťažovateľa, či podľa informácií z
týchto senátov existujú také rozhodnutia, aké sťažovateľ vo svojej žiadosti označil (a v prípade kladnej
odpovede takéto požadované rozhodnutia, samozrejme, sprístupniť). Ústavný súd nevyslovuje, že

zodpovednýpracovníkzavybaveniežiadostitakýmtospôsobomreálnenepostupoval,alebolopotrebné,
aby krajský súd sťažovateľovi uvedené riadne oznámil v písomnom rozhodnutí a dal tak najavo, že sa
jeho žiadosti snažil vyhovieť aj tým spôsobom, že vyťažil samotné senáty 9Saz a 10Saz s konkrétnym
výsledkom.

5.16 Nič nebránilo (resp. ak bránilo, bolo potrebné to zdôvodniť) krajskému súdu, aby sťažovateľovi
zaslal kópie všetkých rozhodnutí (právoplatné a anonymizované) prijatých v senátoch 9Saz a 10Saz
v sťažovateľom požadovanom a označenom období (ktoré, samozrejme, krajský súd má minimálne
v papierovej forme archivované - mysliac tým konkrétne spisy senátov 9Saz a 10Saz) s tým, aby si
sťažovateľ sám v uvedených rozhodnutiach vyhľadal podľa jeho kľúčových bodov tie, ktoré požadoval.

5.17 Právna úprava § 64 ods. l a 2 Vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z., na ktorú krajský súd sťažovateľa
odkázal, nie je v prípade sťažovateľovej žiadosti relevantná, keďže sťažovateľ nežiadal o potvrdenie o
skutočnostiach známych z konkrétneho spisu, ale žiadal o informácie o spisových značkách rozhodnutí
(vecí) v určitých okruhoch právnych problémov, ktoré mu v čase podania žiadosti neboli známe (ich
existencia, počet, konkrétne spisové značky a pod.), kde by až následne (ak by také rozhodnutia, ktoré

sťažovateľ definoval vo svojej sťažnosti, existovali a krajský súd by ich sťažovateľovi sprístupnil na
základe jeho žiadosti) sťažovateľ mohol už z konkrétneho spisu (následne už jemu známeho podľa
sprístupnených spisových značiek) požadovať v zmysle vyhlášky potvrdenie o skutočnostiach známych
zo súdneho spisu, prípadne odpis alebo rovnopis niektorej písomnosti.

5.18 Keďže uvedené nedostatky pri vybavovaní sťažnosti sťažovateľa zo strany krajského súdu, ktoré
nie sú zlučiteľné s právom sťažovateľa na informácie, neodstránil ani najvyšší súd v napadnutom
rozsudku, došlo podľa názoru ústavného súdu k porušeniu základného práva sťažovateľa na informácie
v zmysle čl. 26 ods. l, 2 a 4 ústavy. Zároveň tak nedošlo zo strany najvyššieho súdu k zodpovedaniu
(reakcii) kľúčových otázok dôležitých pre spravodlivé rozhodnutie veci a odôvodnenie napadnutého

rozsudkujetaknepostačujúceprekonštatovaniezachovaniaprávasťažovateľanasúdnuochranupodľa
čl. 46 ods. l ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré kladú
podmienky na určité kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

5.19 Ústavný súd rozhodol tak, že v zmysle § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b/ zákona o ústavnom súde

zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2
výroku nálezu). Úlohou najvyššieho súdu bude podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde vec znova
prerokovať a rozhodnúť, a to s ohľadom na závery ústavného súdu uvedené v tomto náleze.

5.20 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, že najvyšší

súd sťažovateľovi nezaslal na vyjadrenie (na repliku) stanovisko žalovaného k ním podanému odvolaniu,
uviedol, že tak Európsky súd pre ľudské práva, ako aj ústavný súd v minulosti takýto lapsus zo strany
konajúcich súdov opakovane považovali za porušenie práva účastníka konania na rovnosť zbraní, v
širšom na kontradiktórnosť konania (k tomu pozri judikatúru ESĽP - Trančíková v. Slovenská republika z
13. 1. 2015, sťažnosť č. 17127/12; Ringier Axel Springer v. Slovenská republika zo 4. 10. 2011, sťažnosť

č. 35090/07. body 84 - 86: Hudáková a ďalší v. Slovenská republika z 27. 4. 2010, č. 23083/05, bod 29:
alebo judikatúru ústavného súdu - II. ÚS 584/2011, I. ÚS 276/2016. III. ÚS 32/2015).

5.21 Navyše v tomto prípade sám najvyšší súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa uznal
nedoručenie vyjadrenia žalovanej strany sťažovateľovi, pričom poskytol svoj pohľad na dôvody takéhoto

postupu z jeho strany.

5.22 Avšak z dôvodu, že (i) ústavný súd z už popísaných dôvodov pod bodom 2 nálezu zrušil napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, a teda z dôvodu, že (ii)
najvyšší súd bude mať možnosť v ďalšom priebehu konania doručiť uvedené vyjadrenie žalovanej strany

sťažovateľovi, resp. z dôvodu, že (iii) sťažovateľ bude mať možnosť sa s obsahom vyjadrenia žalovanej
strany po vrátení veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie detailne oboznámiť, a (iv) v spojitosti s
pridŕžaním sa princípu zdržanlivosti a minimalizácie zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov už ústavný súd bližšie neskúmal obsah vyjadrenia žalovanej strany k odvolaniusťažovateľa a nezamýšľal sa nad otázkou, či sťažovateľovi bol obsah tohto vyjadrenia žalovanej známy
alebo či žalovaná uvádzala vo svojom vyjadrení nové skutočnosti a argumenty, s ktorými sa mal
sťažovateľ právo oboznámiť a na ne reagovať.

5.23 Ústavný súd tak nemohol bez dôvodných pochybností vysloviť porušenie práv sťažovateľa podľa
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu spočívajúcim v nedoručení vyjadrenia
žalovanej strany sťažovateľovi.

5.24 Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku).

5.25 Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania vo výške 599,60 € v súvislosti s právnym
zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

6.

6.1 Podľa § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, ak Ústavný súd
právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci
vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a
rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom Ústavného súdu SR.

6.2 Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, každý má právo na prístup k
informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.

6.3 Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, správny poriadok (ďalej len „Správny

poriadok"), rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne
orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikli
neodôvodnené rozdiely.

6.4 Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie, musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi

predpismi, musí ho vydať orgán, na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

6.5 Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom.

6.6 Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej
republiky, ktorý vyslovil v náleze II. ÚS 830/2016-39 zo dňa 02.02.2017 (§ 56 ods. 6 zákona č.
38/1993 Z. z.). Vzhľadom na túto viazanosť Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že výhrady
vyslovené v predmetnom náleze vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa

obsahovo - po vecnej stránke (skutkovej aj právnej) rovnako týkajú aj rozsudku Krajského súdu v
Bratislave z 08.04.2014 sp. zn. 5S/188/2012-62. Táto okolnosť viedla Najvyšší súd Slovenskej republiky
kzáveru,ževdanejprocesnejsituácii,ktoránastalaporozhodnutíÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky,
je odôvodnenie rozsudku krajského súdu príliš všeobecné a príliš široko koncipované a neodráža
konkrétnunamietanúsituáciužalobcu.VposudzovanejvecivzmyslenálezuÚstavnéhosúduSRkrajský

súd nepreskúmal komplexne námietky žalobcu a nevysporiadal sa s nimi v odôvodnení svojho rozsudku,
postupoval nedôsledne, rozhodnutie je predčasné a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý
rozsudok krajského súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§
221 ods. 2 O.s.p.), v ktorom krajský súd po náležitom vysporiadaní sa so závermi Ústavného súdu SR
ako aj opakovane so žalobnými dôvodmi, vo veci znova rozhodne a svoje rozhodnutie náležite (teda

dostatočne konkrétne) odôvodní tak, aby ústavnému právu na spravodlivé súdne konanie bolo urobené
zadosť.

6.7NajvyššísúdSlovenskejrepublikykzhoravyslovenémuprávnemunázorupovažujeeštezapotrebné
dodať, že napriek opravnému systému, ktorý sa v správnom súdnictve v Slovenskej republike nateraz

uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd
ako súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho (od 1.
júla 2016 súdu kasačného) je preskúmavať vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí súdov a nienahrádzať prieskum zákonnosti správnych orgánov, ktorá patrí do pôsobnosti súdu prvého stupňa
včítane odôvodňovania rozhodnutia.

6.8 V novom rozhodnutí rozhodne krajský súd aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.).

6.9 Krajský súd v ďalšom konaní bude postupovať v zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky II. ÚS 830/2016-39 zo dňa 02.02.2017, body 10.3, 10.4, 10.5, 10.6 a vysporiada sa so všetkými

dôvodmi, ktoré Ústavný súd SR v predmetnom náleze vyslovil.

7.

7.1 Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť nový procesný predpis - Správny súdny

poriadok. Podľa § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej
len „SSP"), odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

7.2 Vzhľadom k tomu, že predmetné odvolacie konanie začalo predo dňom

nadobudnutia účinnosti SSP, t.j. pred 01.07.2016, Najvyšší súd SR procesne postupoval podľa
ustanovení O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.