Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 12, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoE/48/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3809213667
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3809213667.4

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek
senátu JUDr. Ivice Čelkovej a Mgr. Ivany Šlesarovej v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom,
advokátom so sídlom Bratislava, Pribinova 25 a Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej: D. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom H.,

U. XXX/XX, štátna občianka Slovenskej republiky, o vymoženie 964,63 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
oprávnenéhoprotiuzneseniuOkresnéhosúduPrievidzazodňa11.apríla2012,č.k.15Er/2244/2009-49,
takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania sa z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu
zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Ex. por. a § 58 ods. 1 Ex.
por., § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ako aj smernicu Rady č. 93/13/
EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že oprávnený návrhom zo dňa 30.09.2009 navrhol vykonať

exekúciu voči povinnej, na podklade rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 30.06.2009, sp.
zn. SR 07199/09, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.08.2009
a vykonateľnosť dňa 13.08.2009. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi JUDr.
Rudolfovi Krutému udelené súdom dňa 29.03.2010. Z predloženého exekučného titulu zistil, že
dňa 26.09.2008 bola medzi oprávneným a povinnou uzavretá zmluva o úvere č. XXXXXXX (ktorej
neoddeliteľnou súčasťou sú aj Všeobecné obchodné podmienky), z ktorej vyplýva, že oprávnený

poskytol povinnej ako dlžníkovi sumu vo výške 531,10 Eur (16.000,- Sk) za poplatok vo výške 512,51
Eur (15.440,- Sk), pričom povinná sa zaviazala vrátiť úver s poplatkom v celkovej výške 1.043,62 Eur
(31.440,- Sk) v 12 mesačných splátkach po 86,97 Eur (2.620,- Sk), počnúc dňom 17.10.2008. Súd prvej
inštancie dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, nakoľko
z obsahu spisu nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní tejto zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by jej bol poskytnutý úver na výkon zamestnania,

povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Preskúmaním predmetných Všeobecných
obchodných podmienok, ako neoddeliteľnej časti zmluvy o úvere, konkrétne čl. 17, vzhliadol v takto
ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. V danom prípade bola voľba rozhodcovského
súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského
súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému
rozhodnutiu povinnej si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu

zmluvy vôbec pristúpila. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky
hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalýchzmluvných dojednaní podľa § 53 ods. 4 Obč. zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvoreniu zmluvy,
ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach
značnú nerovnováhu podľa § 53 ods. 1 Obč. zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvoreniu zmluvy.

Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu prvej
inštancie spĺňa všetky podmienky tak
z pohľadu ustanovení § 53, § 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvoreniu zmluvy, ako aj z
pohľadu Smernice Rady č. 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská
doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc

z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto
rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie prebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol
rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie
uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a exekúciu zastavil. Uviedol, že v zmysle § 200 ods. 2 Ex. por. po právoplatnosti uznesenia

rozhodne o trovách exekúcie.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote, prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby odvolací súd alternatívne konanie podľa § 109

ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky: 1/ či sa má písm. q) Prílohy smernice Rady
93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za
každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej
doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2 /v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je

možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje
uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorú citoval a 3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných
práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a
hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky
veriteľa voči spotrebiteľovi. Svoje odvolanie oprávnený odôvodnil tým, že súd prvej inštancie rozhodol

nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.); že nebol podaný návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. e)
O.s.p.); že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a)
v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.); že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). V súvislosti s odvolacou
námietkou, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec zverenej právomoci oprávnený uviedol, že
exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať všetky úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo
pre veriteľa. Mal za to, že k takejto situácii došlo, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného

titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Skonštatoval, že ochranu práva, pre ktorú
existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (aplikácia § 40 a nasl. zákona č. 244/2002
Z.z.), nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou
kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na

konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky, a to pre rozpor s princípom právne istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok. K odvolacej námietke, že nebol podaný návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný oprávnený tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania
o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade

takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (§ 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Ďalej mal
oprávnený za to, že exekučný súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom. Namietal,
že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre
rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu
obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pričom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo

jeho právne postavenie. Exekučnému súdu vytýkal, že postup, ktorý zvolil, dával nezákonne povinnému
dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného došlo k
zmareniu exekúcie. Poukázal na to, že oprávnený je voči povinnej v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ
nebol uhradený jeho legitímny dlh. Ďalej oprávnený namietal, že exekučný súd nevykonal vo vecináležite dokazovanie a k svojim záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia
skutočného stavu. Konštatoval, že úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. V
súvislosti so záverom prvostupňového súdu o tom, že dojednaná rozhodcovská doložka je neplatná pre

rozpor s dobrými mravmi uviedol, že v zmysle predmetnej rozhodcovskej doložky je účastníkom zmluvy
daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu
možnosť,aleoreálnuaskutočnúmožnosťvoľbyrozhodujúcehoorgánu.Skutočnosť,ževprejednávanej
veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá
vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť

voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Ďalej vyjadril svoj
nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce
dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, a teda v
predmetnej zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera
nákladov. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania

odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný
charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť,
že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy
obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR sp.
zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy

možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinná si však
svoju povinnosť nesplnila, a preto by mala za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú
sankciu. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko
poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci
v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu

so všetkou administratívou s tým spojenou. Dodal, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s
právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd
už raz posudzoval a o nej právoplatne rozhodol. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil
súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. K
návrhu na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. uviedol, že odvolací súd ako súd

poslednej inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie povinnosť položiť Súdnemu
dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade sa otvára otázka ústavnosti jeho
postupu s poukazom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na výklad
pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ako aj na
nesprávny slovenský preklad pojmu nekalá podmienka v ustanovení písm. q) ods. 1 prílohy smernice

93/13/EHS. Záverom uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná možnosť posúdiť
exekučné konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z
doterajšieho výkladu úniového práva a jeho aplikácii vnútroštátnymi súdmi.

3. Na základe podaného odvolania krajský súd ako súd odvolací uznesením zo dňa 31. januára 2013,

č.k. 16CoE/86/2012-76 návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
zamietol a uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. V
odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre
nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2

zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní. Uviedol, že súd je oprávnený v každom štádiu vedenia exekúcie
ex offo skúmať, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť. Samotné
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou pre rozhodnutie
o zastavení exekúcie. Zastával názor, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,

nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech povinnej, preto je neplatná v celom rozsahu. Návrh oprávneného na prerušenie
exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol z dôvodu, že v zmysle ustanovenia
§ 36 ods. 5 Exekučného poriadku exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť, okrem prípadov, ak
tak ustanoví osobitný predpis (napríklad § 14 ods. 5 písm. b) zákona č. 7/2005 Z. z.). Taktiež návrh

oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie považoval odvolací
súd za nedôvodný. Konštatoval, že predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú
posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa
vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov.4. Na základe dovolania podaného oprávneným Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo
dňa 28. novembra 2014, sp. zn. 2Oboer/169/2013 návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho

konania zamietol a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 31. januára 2013, č.k. 16CoE/86/2012-76 v
napadnutej časti (v potvrdzujúcom výroku) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd zistil,
že oprávnený vo svojom odvolaní proti uzneseniu súdu prvej inštancie navrhol, aby súd prvej inštancie
postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku

s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti oprávnený uviedol, že pre
exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočnenie revízneho postupu
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bez akejkoľvek časovej limitácie. Dovolací súd ďalej zistil, že
odvolacísúdotomtoprocesnomnávrhuoprávnenéhonaprerušeniekonanianerozhodolavodôvodnení

svojho rozhodnutia neuviedol, žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania
nezaoberal. Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. Dovolací súd uviedol, že v ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh
oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a rozhodne o ňom.

5. Odvolací súd po zrušení uznesenia tunajšieho súdu zo dňa 31. januára 2013,
č.k. 16CoE/86/2012-76 v jeho potvrdzujúcom výroku dovolacím súdom vec opätovne v zrušenej časti
prejednal a preskúmal podľa § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP, posúdil
návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a dospel k záveru, že návrh
na prerušenie konania je potrebné zamietnuť a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné

podľa § 387 ods. 1 CSP, ako vecne správne potvrdiť.

6.Odvolacísúd,ktorýpristúpilkrozhodovaniuvtejtovecipo01.07.2016,postupovalvodvolacomkonaní
v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade s § 470 ods.
2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase rozhodnutia veci

súdomprvejinštancieaodvolaniapodanéhozaplatnostiaúčinnostizákonač.99/1963Zb.Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.). Odvolací súd tak rešpektuje základné
princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov
a naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).

7. Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa ustanovenia § 109 ods.
1 písm. b) O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných
dôvodov:

8. Podľa § 243b ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konania začaté pred 1. novembrom
2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.

9. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013, ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po

skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
10. V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví konkrétny osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm.
b) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov). Vzhľadom na uvedené ustanovenie odvolací súd dospel k

záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie nie je podľa zákona prípustné, a preto návrh oprávneného
na prerušenie exekúcie zamietol.

11. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky
vyslovený v náleze č.k. I. ÚS 218/2013-26 zo dňa 3. júla 2013, v ktorom rozhodnutí ústavný

súd uviedol, že podľa § 254 ods. 3 O.s.p. na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú
ustanovenia predchádzajúcich častí O.s.p. (vrátane III. časti, v ktorej je § 109 ods. 1 O.s.p.), ak tento
osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením, ktoré ustanovuje inak,je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.10.2013), ktoré vylučuje aplikáciu § 109
O.s.p., pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo.

12. K návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. odvolací súd
uvádza, že prerušiť konanie podľa druhej vety tohto ustanovenia možno len vtedy, ak k záveru, že
všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s Ústavou, dospel súd, a nie
účastník konania (R106/1998). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd, nie je právo na podanie návrhu na zaujatie stanoviska podľa § 109 ods. 1 písm.
b) O.s.p. (I. ÚS 53/10).

13. Pokiaľ ide o odvolanie oprávneného proti uzneseniu súdu prvej inštancie, odvolací súd preskúmal
všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a dospel k záveru,
že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP z

týchto dôvodov:

14. Podľa § 473 CSP v znení účinnom od 01.07.2016, zrušuje sa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov.

15. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajúzachované.Aksatentozákonpoužijenakonaniazačaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o

predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania,
ak by boli v neprospech strany.

16. Podľa § 243d ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa

osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti
tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť
poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského
konania zaväzovať. Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade
rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci

podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy
účinné do 31. decembra 2014.

17. Podľa § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 sa spravuje

predpismi účinnými v čase jej uzavretia.

18. Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase
vydania rozhodcovského rozsudku, teda v znení do 31.12.2014 (ďalej len ,,zákon č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní“), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných

predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

19. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014,
súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.

b) alebo c).

20. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom
do 31.12.2014) ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie ajbez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c), t.
j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom

nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2014) explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov
uvedených v citovanom zákonnom ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu
na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, resp. exekúcia nachádza.

21. V tomto smere neboli dôvodné námietky oprávneného, že rozhodcovský rozsudok už bol predmetom
skúmania zo strany súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo následné čiastočné alebo
úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný,
výslovne upravený v § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (v
znení účinnom do 31.12.2014). Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať

z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie,
keď sú na to dané zákonné dôvody.

22. Exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek

štádiu exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to aj
na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť,
pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1
Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013).

23. Všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú
dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný
v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 165/2011).

24. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi
zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v

určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1
zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo
formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská

zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská
zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených
listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú
zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o

rozhodcovskom konaní).

25. Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval

by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom

súde, je tu irelevantná.

26. Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného
súdu, ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho

vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

27. Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, je exekučný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne
aj konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012 sp.
zn. 5 Cdo 230/2011).

28. Za správny považuje odvolací súd právny názor súdu prvej inštancie, že predmetná Zmluva o
úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinnou bol založený na jej základe
spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva o úvere zo dňa 26.09.2008
vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení

platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, teda ide o zmluvu (bez ohľadu na právnu formu),
ktorú uzatvoril dodávateľ - oprávnený ako právnická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal
v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom - povinnou ako fyzickou osobou
nepodnikateľom, kedy povinná pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto súd prvej inštancie postupoval správne, ak na vzťah účastníkov

aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, chrániace spotrebiteľa. V zmysle § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka v príslušnom znení sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
29. Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2014), bolo preto v danej veci
potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia § 53 ods. 1, 4 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, s
prihliadnutím aj na príslušnú smernicu Rady 93/13/EHS. Súd prvej inštancie správne zisťoval, či úverová
zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má
nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská

doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán
značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinnej (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v
znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku v bode 17. Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru správne považoval súd prvej inštancie za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej
neplatnosti podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období.

30. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že v zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú
byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach
vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu
formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou

rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný
stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom
zmluvy. Na základe toho súdny dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo
nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné
na tento účel. Aj podľa platnej právnej úpravy Slovenskej republiky nie sú zmluvné ustanovenia,

ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie
sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných
ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek
podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných
ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej

viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods.
1 smernice Rady 93/13/EHS).31. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie, ktorý rozhodcovskú doložku v danej
zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto zmluvného ustanovenia je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom

individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej adhéznej formulárovej
zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. V danom prípade veriteľ mohol na
základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý
si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky
spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa

na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu
pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej
vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú
jej neoddeliteľnou súčasťou. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy,
ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale
ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ

by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej
doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku
a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08,
C-473/00, C-243/08, C-168/05).

32. Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu

a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ
ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

33. Nakoľko v predmetnom prípade bola uzavretá neplatná rozhodcovská zmluva, táto nemohla
platne založiť právomoc rozhodcovského súdu (v danom prípade Stály rozhodcovský súd zriadený
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s.) na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré
by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej

pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom). Podobne
tak judikoval i Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v Uznesení zo dňa 21. marca 2012, sp. zn.
6Cdo 1/2012 skonštatoval, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá,

alebobolauzavretáneplatne.Nedostatokprávomocirozhodcovskéhosúduodvíjajúcisaodneexistencie
či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť
(nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

34. Odvolací súd zároveň v postupe súdu prvej inštancie nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa

ochrany práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ani porušenie
práva na spravodlivý súdny proces a ani neprípustné nahradzovanie procesnej pasivity povinnej.
Oprávnenému bola možnosť vyjadriť sa k zistenému skutkovému stavu a právnym záverom exekučného
súdu reálne poskytnutá v odvolacom konaní, ktorý napokon túto možnosť aj využil.

35. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie správne exekúciu zastavil. Odvolací
súd preto uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

36.Pokiaľideotrovyodvolaciehoadovolaciehokonania,odvolacísúdonichnerozhodoval,nakoľkosúd
prvejinštanciedoposiaľnerozhodolotrováchexekúcieakocelku.Súdprvejinštancietakprirozhodovaní

o trovách exekúcie rozhodne aj o trovách odvolacieho a dovolacieho konania.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).