Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 5, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/53/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2711206108
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2711206108.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov

senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcu: Slovenská kancelária
poisťovateľov, so sídlom Bratislava, Trnavská cesta 82, IČO: 36 062 235, zastúpeného: Allianz
- Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, proti
žalovanému: K. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., K. XXXX/XX, zastúpenému spoločnosťou: Právne
centrum, s.r.o., so sídlom Bratislava, Žilinská 8, IČO: 36 698 873, o zaplatenie 17.975,99 Eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Skalica, zo dňa 28.12.2015
č. k. 1C/125/2012-380, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd opätovne (rovnako ako jemu predchádzajúcim a tunajším
súdom zrušeným rozsudkom z 11. júna 2013) vyhovel žalobe žalobcu a zaviazal žalovaného k povinnosti
zaplatiť žalobcovi sumu 17.975,99 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy
13.502,71 Eur od 26.8.2011 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy
4.473,28 Eur od 25.9.2012 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 1.430,56 Eur, všetko do 3 dní

po právoplatnosti tohto rozsudku.

2.Rozhodnutiesúdprvejinštancieodôvodnilprávnecitáciouustanovení§8ods.1,§22a,§29zákonač.
24/1991Zb.opoisťovníctve(účinnéhood1.3.1991do28.2.2002),§1ods.1písm.a),§3ods.1písm.a),
§10ods.2písm.a),b),§11ods.1písm.a),ods.5,§13,§14,§15ods.1,§16ods.1a2VyhláškyMFSR
č. 423/1991 Zb. o zákonnom poistení za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, § 1 ods. 1
zákonač.381/2001Z.z.opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkou

motorového vozidla, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 489, § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, 2, § 445, § 447 ods. 1, 2 a 3,
§ 517 ods. 1, 2, § 879h Občianskeho zákonníka, § 272 ods. 3, § 293 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení, § 251 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce, § 195 zákona č. 65/1965 Zb Zákonník
práce (účinného do 31.12.1992), § 17 ods. 1, 2, 4, 5 zákona č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú
pohotovosť a o priemernom zárobku (účinnom do 29.2.1996), § 135 ods. 1, § 142 ods. 1, § 137 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku a vecne tým, že z vykonaného dokazovania vyvodil ten právny záver,
že predmetom konania je žaloba žalobcu na uplatnenie úhrady regresnej pohľadávky vo výške 100 %

z vyplateného poistného plnenia, ktoré predstavuje sumu 17.975,99 Eur. Žalovaná suma predstavuje
plnenie, ktoré bolo vyplatené poškodenému S. N. ako náhrada za stratu na zárobku po skončení PN
alebo pri invalidite v období od 24.9.2008 do 25.6.2012. Zaplatenie žalovanej sumy žiada z dôvodu, že
ako právny nástupca poisťovne má právo na náhradu súm, ktoré vyplatila z dôvodu škody spôsobenejprevádzkou motorového vozidla proti poistenému, ktorý spôsobil škodu po požití alkoholického nápoja,
ak bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške 0,30 promile.

3. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalovaný v prvom rade namietal nedostatok aktívnej
legitimácie žalobcu s tým, že poukazuje na to, že doposiaľ nebola zo strany žalobcu predložená
príslušná poistná zmluva. V zmysle ust. § 28 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a svedčí stav z hmotného
práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva, lebo práva a povinnosti Slovenskej poisťovne, a.s.,

vzniknuté zo zákonného poistenia prechádzajú 1. januára 2002 na kanceláriu. V zmysle § 1 ods. 1
uvedeného zákona je kancelária Slovenská kancelária poisťovateľov. Tieto práva a povinnosti uplatňuje
a vykonáva v mene a na účet kancelárie Slovenská poisťovňa, a.s. V zmysle právnych predpisov
účinných v čase vzniku poistnej udalosti ku dňu 11.1.1992 t.j. § 1 ods. 1 písm. a/ Vyhlášky Ministerstva
financií Slovenskej republiky č. 423/1991 Zb. o zákonnom poistení za škodu spôsobenú prevádzkou
motor. vozidla (ďalej len „vyhlášky“) Zákonné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla uvedeného v § 2 tejto vyhlášky (ďalej len "zákonné poistenie") vykonáva Slovenská
poisťovňa, akciová spoločnosť (ďalej len "poisťovňa"). Zákonné poistenie sa vzťahuje, ak sa ďalej
neustanovuje inak, na zodpovednosť za škodu prevádzkovateľa a vodiča motorového vozidla, ktorého
typ podlieha evidencii motorových vozidiel v Slovenskej republike. V zmysle § 13, 14 vyhlášky za
tuzemské motorové vozidlo vzniká povinnosť platiť poistné pridelením štátnej poznávacej značky a trvá

do zániku motorového vozidla, pričom povinnosť platiť poistné má, kto je v čase vzniku tejto povinnosti
zapísaný v technickom preukaze ako držiteľ motorového vozidla (ďalej len "držiteľ"). V ostatných
prípadoch má túto povinnosť vlastník motorového vozidla. S poukazom na ust. 15 ods. 1, § 16 ods. 1
vyhlášky poistné sa platí naraz na celý kalendárny rok a je splatné najneskoršie do konca februára tohto
roka a kto je povinný platiť poistné, je povinný sám si ho vypočítať podľa príslušných ustanovení tejto

vyhlášky. Poistné sa platí bez vyzvania prevodom z účtu vedeného v peňažnom ústave alebo poštovou
poukážkou osobitne za každé motorové vozidlo. Z uvedeného vyplýva, že v roku 1992 existovalo len
zákonné poistenie, ktoré monopolne vykonávala Slovenská poisťovňa a.s. (t.č. Allianz - Slovenská
poisťovňa, a.s.) a neboli uzatvárané písomné poistné zmluvy. Poistné vzniklo priamo zo zákona, a to
okamihom pridelenia štátnej poznávacej značky príslušnému motorovému vozidlu a trvalo až do zániku

motorového vozidla. Vzhľadom na vyššie uvedené má súd za to, že žalobca je aktívne legitimovaný
v tomto konaní a to v zmysle citovaných ustanovení zákona č. 381/2001 Z.z., konkrétne ustanovenia
§ 28 ods. 2 a ods. 3 , z ktorých vyplýva, že od 1.1.2002 zo zákona prešli všetky práva a povinnosti
vzniknuté zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
do 31.12.2001, čo je aj v danej veci, na žalobcu s tým, že tieto v jeho mena a na jeho účet vykonáva po

zmene obchodného mena spoločnosť Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s.

4. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania, súd prvej inštancie uzavrel, že pohľadávka, ktorá je
predmetom konania nie je premlčaná. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 4 Cdo
284/2010 z 28. októbra 2011 vyslovil právny názor, že právo Slovenskej kancelárie poisťovateľov proti

tomu, kto zodpovedá za škodu, na náhradu toho, čo za neho plnila (§ 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov), je regresným právom, a nie právom na náhradu škody.
Toto regresné právo Slovenskej kancelárie poisťovateľov podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej
premlčacej dobe (§ 101 Občianskeho zákonníka), ktorá začína plynúť odo dňa nasledujúceho po dni,

kedy bolo poškodenému plnené. Prvý uplatnený nárok zo strany Allianz - poisťovňa, a.s. bol plnený
dňa 24.9.2008 a žaloba bola podaná na súd dňa 12.9.2011, teda v zákonnej všeobecnej trojročnej
premlčacej dobe (§ 101 Občianskeho zákonníka). Žalovaný namietal premlčanie bez akéhokoľvek
bližšieho zdôvodnenia, keď neuviedol žiadne tvrdenia na podporu dôvodnosti ním vznesenej námietky
premlčania, a preto sa ani súd nemal možnosť bližšie vyjadriť k úvahám žalovaného smerujúcim k

tvrdeniu o premlčaní pohľadávky, ktorá je predmetom konania.

5.Čosatýkasamotnéhonárokužalobcu,súdprvejinštanciepovykonanomdokazovanídospelkzáveru,
že tento je v celom rozsahu dôvodný. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalovaný dňa 11.1.1992
spôsobilmotorovýmvozidlomzn.ŠkodaFAVORIT,ŠPZ:SEC80-75dopravnúnehodu,priktorejspôsobil

poškodenému S. N. ťažkú ujmu na zdraví. Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Senica č.k.
1T/46/92 mal súd preukázané, že osobné motorové vozidlo zn. Škoda FAVORIT, ŠPZ: SEC 80-75 počas
uvedenej dopravnej nehody viedol žalovaný pod vplyvom alkoholu. Z priloženého znaleckého posudku
znalca z odboru súdneho lekárstva MUDr. Miroslava Hagaru je preukázané, že v čase dopravnej nehodypočas vedenia motorového vozidla mal 1,93 až 2,45 promile alkoholu v krvi. Ďalej z obsahu trestného
spisu je zrejmé, že žalovaný z miesta dopravnej nehody ušiel, pričom zranenému S. N. neposkytol prvú
pomoc a taktiež na hlavnom pojednávaní súdu vypovedal, že išiel motorovým vozidlom pod vplyvom

alkoholu. Za tento skutok bol žalovaný uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa §
224 ods. 1, 2 Trestného zákona, trestného činu neposkytnutia pomoci podľa § 208 Trestného zákona
a trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písm. d) Trestného zákona
rozsudkomOkresnéhosúduSenicasp.zn.1T/46/1992zodňa30.4.1992,ktorýnadobudolprávoplatnosť
dňa 30.4.1992. Vzhľadom na uvedené súd nebral za dostatočnú obranu žalovaného, ktorou sa bránil

tým, že žalobca nepreukázal, že by mal nárok na regresný nárok za plnenie, ktoré plnil v rámci poistnej
udalosti č. PU:02/908/08672, lebo nebolo dostatočne preukázané, že alkohol, ktorý mal žalovaný
v čase dopravnej nehody v krvi bol v príčinnej súvislosti so škodou, ktorú spôsobil. V zmysle ust. §
11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 423/1991 Zb. poisťovňa má
právo na náhradu súm, ktoré vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla,
proti poistenému, ktorý spôsobil škodu po požití alkoholického nápoja, ak bol zistený v krvi obsah

alkoholu vo výške nad 0,30 promile. Súd vychádzal z toho, že dostatočne obsahom súdneho spisu
Okresného súdu Senica č.k. 1T/46/92 bolo preukázané, aký obsah alkoholu v krvi mal žalovaný v čase
spôsobenia dopravnej nehody. Žalovaný zapríčinil veľmi vážnu dopravnú nehodu s ťažkým následkom
na zdraví poškodenému S. N., motorové vozidlo viedol v ťažkom stupni opitosti a z miesta nehody ušiel,
čo dostatočne preukazuje príčinnú súvislosť škody, ktorú v súvislosti s nehodou zapríčinil žalovaný a

požitím alkoholu. Iná príčina dopravnej nehody nebola žalovaným preukázaná.

6. Ak aj žalovaný v konaní namietal okrem iného i nepreukázanie príčinnej súvislosti medzi dopravnou
nehodou a invaliditou poškodeného, uvedenú námietku žalovaného súd prvej inštancie taktiež
nepovažoval za dôvodnú, keďže obsahom súdneho spisu Okresného súdu Senica sp. zn. 1T/46/92

a tiež aj posudkovou spisovou dokumentáciou Sociálnej poisťovne bolo jednoznačne preukázané, že
poškodený S. N. sa stal invalidným v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, ku ktorej došlo dňa
11.1.1992. Z nálezu a posudku MUDr. Miroslava Hagaru - znalca z odboru zdravotníctva, odvetvie
súdne lekárstvo, ktorý je súčasťou súdneho spisu Okresného súdu Senica sp. zn. 1T/46/92, vyplýva,
že poškodený S. N. pri dopravnej nehode utrpel otras mozgu, zmliaždenie mozgu, zlomeninu spodiny

lebečnej, opuch v záhlavovej časti pokrývok lebečných, krvné podliatinky v podkolenných jamách.
Poranenia boli spôsobené s ťažkým bezvedomím, areflexiou. V závere posudku je uvedené, že v danom
prípade ide o úraz ťažký - vážnu poruchu zdravia, ktorá je v príčinnej súvislosti s úrazovým dejom,
ktorý sa stal dňa 11.1.1992 pri dopravnej nehode v obci Holíč, na Hollého ulici. Z obsahu posudkovej
spisovej dokumentácie Sociálnej poisťovne týkajúcej sa poškodeného S. N., a to konkrétne zo Zápisnice

o rokovaní Posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia Okresnej správy sociálneho zabezpečenia
Senica zo dňa 24.11.1992 vyplýva, že poškodeného dňa 11.1.1992 zrazilo auto. Poškodený je
invalidný, lebo pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav je neschopný vykonávať akékoľvek sústavné
zamestnanie.Vposudkovomzáverejeuvedené,žeideostavpokontúzioucerebri(zmliaždeniemozgu),
fractúram baseoscranií 1. sin. (zlomenina spodiny lebečnej) s liqorelou a poúrazovom SAK. Stav po

ventriculoperitoneálnej drenáži pre 4-komorový poúrazový hydrocefalus, pričom v závere je výslovne
uvedené, že invalidita je následkom úrazu. Na základe uvedeného má súd za to, že v konaní bolo
jednoznačne preukázané, že invalidita poškodeného nastala v dôsledku dopravnej nehody zo dňa
11.1.1992, ktorú spôsobil žalovaný a v súvislosti s ktorou bol rozsudkom Okresného súdu Senica sp. zn.
1T/46/1992 zo dňa 30.4.1992, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.4.1992, uznaný vinným z trestného

činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Trestného zákona, trestného činu neposkytnutia pomoci
podľa § 208 Trestného zákona a trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201
písm. d) Trestného zákona, pričom tunajší súd je v zmysle ust. § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku týmto rozhodnutím viazaný.

7. Súd prvej inštancie potom uzavrel i to, že sa stotožnil aj s výškou vyplácanej renty. Výpočet straty
na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite sa do 31.7.2004 vyčísľoval v
zmysle ust. § 447 Občianskeho zákonníka ako rozdiel medzi priemerným zárobkom pred poškodením
a zárobkom dosahovaným po poškodení s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo
čiastočného invalidného dôchodku. Počnúc dňom 1.8.2004 v zmysle novelizovaného ustanovenia

§ 447 Občianskeho zákonníka, náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti
poškodeného alebo pri invalidite sa posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako suma úrazovej
renty podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení, t.j. podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení. Na zvyšovanie úrazovej renty platí primerane ustanovenie § 82 cit. zákona. Z prílohy k poistnejudalostičís.839/33-60392/36vyplýva,žepoškodenémuS.N.bolarenta(stratanazárobkuposkončení
PN) vypočítaná na sumu 4.145,- Sk, keď na základe priemerného denného zárobku, sumy 291,- Sk
(vychádzajúc z rozhodného obdobia: 3. štvrťrok 1992 a z porovnateľných zárobkov 3 pracovníkov:

C. K. 299,- Sk, N. S. 282,- Sk, J. J. 292,- Sk), bol vypočítaný mesačný zárobok vo výške 6.326,-
Sk (291 x 21,74) a následne odpočítaný priznaný invalidný dôchodok vo výške 2.181,- Sk. Takto
vypočítaná renta sa následne zvyšovala s poukazom na príslušné valorizačné opatrenia. Žalovaný
namietal v konaní samotný výpočet žalovanej sumy, ktorý považuje za neurčitý a zmätočný, keďže
priemerný zárobok poškodeného bol vypočítaný z priemerného zárobku ďalších troch zamestnancov a

nevychádza z priemerného zárobku poškodeného. V zmysle ust. § 17 zákona č. 1/1992 Zb. o mzde,
odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku v znení účinnom do 29.2.1996 (teda v
rozhodnom čase), priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ z hrubej mzdy
zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období a z doby odpracovanej v rozhodnom období.
Rozhodným obdobím je predchádzajúci kalendárny štvrťrok; priemerný zárobok sa zisťuje k prvému dňu
nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Ak však zamestnanec v rozhodnom období neodpracoval aspoň

22 dní, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok
sa zistí z hrubej mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodného obdobia, prípadne z hrubej
mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. Poškodený S. N. bol odo dňa 19.11.1992 uznaný plne invalidným a odo
dňa 21.12.1992 mu bol priznaný invalidný dôchodok. Rozhodným obdobím pre zistenie priemerného
zárobku poškodeného tak bol 3. štvrťrok 1992. Keďže podľa potvrdenia o strate na zárobku počas PN zo

dňa 17.5.1994, ktoré vydal SIGMA HODONÍN, štátny podnik, poškodený S. N. bol neschopný práce od
11.1.1992 do 20.12.1992 (teda v rozhodnom období nedopracoval aspoň 22 dní), bolo potrebné použiť
namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Za pravdepodobný zárobok treba považovať
zárobok, ktorý by poškodený dosiahol pri práci, zodpovedajúcej jeho schopnostiam a kvalifikácii,
nebyť poškodenia zdravia. Pravdepodobný zárobok pritom treba určiť ku dňu, v ktorom poškodenému

vznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní
invalidity (por. Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 1. septembra 2006, sp. zn. 3 Cdo 80/2005; Rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 10. septembra 2002, sp. zn. 2 Cdo 32/2002 ). Ak teda žalobca vychádzal pri
určení priemerného denného zárobku poškodeného z priemerných zárobkov iných zamestnancov, ktorí
v rozhodnom období vykonávali obdobnú prácu a ktorých výšku zárobku mal preukázanú v potvrdení o

zárobku zo dňa 9.12.1996 (ktoré vydala JIHOMORAVSKÁ ARMATURKA spol. s r.o.), súd takýto postup
žalobcu považuje za správny. Súd zároveň v tejto súvislosti poznamenáva, že žalobca zároveň predložil
v konaní i listinu označenú ako „Sdělení“, datovanú dňa 7.1.1993, ktorú vydala SIGMA HODONÍN,
štátny podnik a ktorá obsahuje priemerný denný zárobok 3 zamestnancov, totožných ako v prípade
potvrdenia, ktoré vydala JIHOMORAVSKÁ ARMATURKA spol. s r.o., pričom obe potvrdenia sa líšia vo

výške zárobku u jedného z týchto zamestnancov. Keďže však v listine, ktorú vydala SIGMA HODONÍN,
štátny podnik nie je uvedené, akého obdobia sa týkajú priemerné zárobky týchto zamestnancov, žalobca
tak nemal dôvod z tohto potvrdenia vychádzať a podľa jeho vyjadrenia z neho ani nevychádzal. Z
prílohy k poistnej udalosti čís. 839/33 - 60392/36 vyplýva, že poškodenému S. N. bola renta (strata
na zárobku po skončení PN) vypočítaná na základe priemerného denného zárobku, sumy 291,- Sk,

vychádzajúc z rozhodného obdobia: 3. štvrťrok 1992 a z porovnateľných zárobkov 3 pracovníkov: C.
K. 299,- Sk, N. S. 282,- Sk, J. J. 292,- Sk, pričom uvedené sumy korešpondujú so sumami uvedenými
v potvrdení o zárobku zo dňa 9.12.1996, ktoré vydala JIHOMORAVSKÁ ARMATURKA spol. s r.o. Na
základe vyššie uvedeného sa tak súd v plnom rozsahu stotožnil s výškou vyplácanej náhrady za stratu
na zárobku, pričom v podrobnostiach súd zároveň poukazuje na podanie žalobcu doručené súdu dňa

23.9.2015,ktoréobsahujepodrobnýspôsobvýpočtuvýškynáhradyvyplácanejvjednotlivýchmesiacoch
s poukazom i na príslušné valorizačné opatrenia.

8. Podľa súdu prvej inštancie tak dôvodom, prečo na poistiteľa prechádza právo, ktoré má poistený proti
inému na náhradu škody spôsobenej poistnou udalosťou, je postihnutie osoby zodpovednej za škodu

aj v tých prípadoch, keď poistený, ktorému bola spôsobená škoda, dostane náhradu od poistiteľa. Ide o
zákonnýprechodpráva,kuktorémudochádzabezprejavuvôleúčastníkov.Prechodsatýkalenprávana
náhradu škody a je obmedzený výškou sumy, ktorú vyplatil poistiteľ poistenému. Existenciu postihového
práva možno odvodiť z tzv. odškodňovacej zásady, ktorá v oblasti poistného práva zakazuje poisteným
obohatiť sa v dôsledku existencie poistno-právneho vzťahu. Postihové právo poistiteľa predpokladá

existenciu práva poisteného na náhradu škody proti tretej osobe. Toto právo môže vzniknúť pri rôznych
skutkových situáciách, napriek tomu, však bude rozhodujúce to, že vznikla škoda a škodca za ňu
zodpovedá podľa zákona. Navrhovateľ uplatnil regresnú náhradu voči žalovanému za škodu, ktorú
spôsobil dopravnou nehodou ako prevádzkovateľ motorového vozidla z dôvodu, že viedol motorovévozidlo pod vplyvom alkoholu. Predpokladmi zodpovednosti sú udalosť vyvolaná osobitnou povahou
prevádzky dopravného prostriedku, vznik škody a príčinná súvislosť medzi uvedenými predpokladmi.
V konaní bolo žalobcom dostatočne preukázané, že prišlo ku škode na zdraví, dôvodom vzniku

zodpovednosti za spôsobenú škodu bola okolnosť, že žalovaný riadil motorové vozidlo pod vplyvom
alkoholu, a tiež bola preukázaní i príčinná súvislosť s uvedenými skutočnosťami. Medzi účastníkmi
konania prišlo k vzniku záväzkového vzťahu zo spôsobenej škody, ktorú žalobca plnil poškodenému, a
na ktorú má žalobca právo, lebo žalovaný je zodpovedný podľa všeobecného princípu zodpovednosti.
Žalovaný je v zmysle § 11 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 423/1991 Zb.

o zákonnom poistení za škodu spôsobenú prevádzkou motor. vozidla povinný na náhradu súm, ktoré
vyplatila poisťovňa z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, proti poistenému, ktorý
spôsobil škodu po požití alkoholického nápoja, ak bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške nad 0,30
promile. Žalobca v konaní preukázal výšku súm, ktoré plnil uvedeným titulom poškodenému. Žalovaný
v konaní žiadnym dôkazom nepreukázal zbavenie sa zodpovednosti za vzniknutú škodu v súvislosti s
jeho konaním v rozpore so zákonom, ktoré bolo predmetom trestného konania vedeného na súde. Súd

preto žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.

9. Žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením dlhu v časti sumy 13.502,71 Eur po siedmich dňoch,
kedy bol žalobcom vyzvaný na zaplatenie dlhu (ktoré bolo formulované v listine žalobcu zo dňa 4.8.2011,
doručenej žalovanému dňa 10.8.2011), a preto sa 18.8.2011 dostal do omeškania. Žalobcovi tak vzniklo

právo i na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vykonávacieho
predpisu (výška úrokov z omeškania je ustanovená vykonávacím predpisom, a to § 3 Nariadenia vlády
č. 87/1995 Z.z. ako o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzby Európskej centrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu), čo je v danom prípade vo výške
9,50 % ročne. Keďže si žalobca uplatnil úrok z omeškania až odo dňa 26.8.2011, pričom súd je v

zmysle § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku týmto návrhom viazaný, nemôže ho prekročiť a
prisúdiť viac než čoho sa žalobca domáha, pretože takéto konanie nie je možné začať bez návrhu a
z právneho predpisu nevyplýva určitý spôsob vyrovnania medzi účastníkmi, súd priznal žalobcovi úrok
z omeškania až od tohto dátumu. Žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením dlhu v časti sumy
4.473,28 Eur po piatich dňoch, kedy bol žalobcom vyzvaný na zaplatenie dlhu /ktoré bolo formulované

v listine žalobcu zo dňa 6.9.2012, ktorá sa vrátila žalobcovi ako nedoručená dňa 17.9.2012/, a preto sa
25.9.2012 dostal do omeškania. Žalobcovi tak vzniklo právo i na zaplatenie úrokov z omeškania podľa §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vykonávacieho predpisu (výška úrokov z omeškania je ustanovená
vykonávacím predpisom, a to § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ako o 8 percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzby Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením

peňažného dlhu), čo je v danom prípade vo výške 8,75 % ročne. Súd preto žalobcovi priznal i uplatnený
nárok na zaplatenie úroku z omeškania.

10. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a
žalobcovi ako strane, ktorá mala vo veci úspech priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie

a bránenie práva proti žalovanému ako strane, ktorá vo veci úspech nemala. Priznané trovy konania
predstavujú náhradu za zaplatený súdny poplatok za podanie žaloby v sume 1.078,50 Eur a náhradu
hotových výdavkov - cestovné zástupcu žalobcu v sume 352,06 Eur, t.j. trovy konania v celkovej sume
1.430,56 Eur.

11. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom právneho zastúpenia
odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a prizná mu náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho
konania. Dôvodil odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. b), písm. d), písm. e), písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku ako i tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 (§ 205

ods. 2 písm. a) OSP). Podľa odvolateľa prvoinštančný súd nerešpektoval právne závery a právny názor
odvolacieho súdu, obsiahnuté v zrušujúcom uznesení zo dňa 11.2.2015, sp. zn. 25Co/139/2014-261.
Právny výklad a aplikácia zákonných ustanovení súdom prvej inštancie je podľa neho nesprávna a
zvýhodňujúca žalobcu. Zdôrazňuje preto a opakuje len niektoré jeho námietky prednesené počas
prvoinštančného konania. Naďalej tvrdí, že na strane žalobcu absentuje aktívna vecná legitimácia, t.j.

oprávnenie žalobcu ako účastníka tohto súdneho konania vyplývajúce z hmotného práva. Ďalej má
za to, že výpočet žalovanej sumy špecifikovanej žalobcom je neurčitý a zmätočný a nie je dostatočne
preukázaný. Namieta ďalej výpočet priemerného mesačného zárobku poškodeného, ktorý nevychádza
z priemerného mesačného zárobku poškodeného, a teda má za to, že nie je vypočítaný v súlades platnými právnymi predpismi, ale naopak v rozpore s nimi. Žalobca oprávnenosť svojich výpočtov
nepreukázal ani poukázaním na § 195 Zákonníka práce a § 17 zák. č. 1/1992 Zb. o mzde. Ani
jedno z uvedených ustanovení neoprávňuje žalobcu, aby pri výpočte priemerného mesačného zárobku

poškodenéhovychádzalzpriemernéhomesačnéhozárobkutrochsprípadomvôbecnesúvisiacichosôb.
Poisťovňa pritom nemá právo na náhradu vyplatených súm v každom prípade, keď poistený sa zúčastní
na vzniku škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Právo poisťovne domáhať sa poisteného
náhrady sumy vyplatenej poškodeným nie je odvodené od práva poisteného, ktoré by na poisťovňu
prešlo v zmysle § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale ide o osobitný právny nárok poisťovne proti

poistenémunazákladepoistnéhovzťahuupravenéhov§11ods.1písm.a)vyhl.č.43/1991Zb.,vktorom
sú aj presne vymedzené podmienky, za ktorých tak môže postupovať. Preto, aby poisťovňa mohla v
súlade s § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 423/1991 Zb. uplatňovať s úspechom svoje právo na úhradu súm,
ktoré vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, musí poistený spôsobiť
škodu úmyselne alebo po požití alkoholického nápoja, ak bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške nad
0,3 promile, alebo návykovej látky, alebo lieku, označeného zákonom viesť motorové vozidlo. Žalobca

svojou žalobou nepreukázal, že žalovaný spôsobil škodu v príčinnej súvislosti s požitím alkoholického
nápoja a samotná prítomnosť alkoholu v krvi poisteného nie je jedinou podmienkou bez všetkého
pre uplatnenie náhrady vyplatených poistných plnení. Uplatnený regresný nárok na náhradu škody v
sebe nesie na strane žalobcu povinnosť preukázať existenciu nároku na náhradu škody. Pri vzniku
zodpovednosti za škodu musia byť naplnené základné náležitosti vzniku škody, ktorými sú porušenie

právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou,
zavinenie.Zožalobcomdoloženejzápisniceorokovaníposudkovejkomisiesociálnehozabezpečeniazo
dňa14.12.1993č.620618/6899azostatnýchdokladovniejezrejmé,žepoklesschopnostipoškodeného
vykonávať pracovnú činnosť súvisí s poškodením zdravia poškodeného spôsobeného pri dopravnej
nehode zo dňa 11.1.1992. V zápisnici sa len konštatuje, že poškodený je invalidný od novembra

1992, pričom k nehode došlo dňa 11.2.1992, a že pred priznaním invalidného dôchodku pracoval
ako traktorista v Sigme Hodonín. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca v súdnom konaní nepreukázal
príčinnú súvislosť medzi dopravnou nehodou, práceneschopnosťou poškodeného, uznanou invaliditou
a vyplatenou náhradou. Žalobca riadnym spôsobom nepreukázal, že pokles schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť bol spôsobený poškodením zdravia ako následku dopravnej nehody z 11.2.1992.

Na základe uvedených skutočností preto rozporuje nárok žalobcu čo do právneho dôvodu aj výšky
uplatnenej sumy náhrady. Ďalej poukazuje na znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ako
i na to, že napriek tomu, že súd nie je povinný vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom a ku všetkým
tvrdeniam účastníkov konania je nevyhnutné, aby bol uplatnený nárok nepochybný. V tomto konaní boli
vznesené pochybnosti o existencii nároku na náhradu škody. Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych

záveroch musia tak byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti
rozhodnutia najmä zo strany účastníkov konania, ktorým je takéto rozhodnutie určené. Má za to, že v
tomto konaní žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nebola ustálená vyplatená náhrada poškodeného
za škodu na zdraví, príčinná súvislosť medzi zníženým zárobkom a škodovou udalosťou a následná
povinnosť poisťovne poskytnúť poistné plnenie. Vzhľadom na to nemožno považovať ani regresný nárok

žalobcu uplatnený v tomto konaní za preukázaný. Žalovaný nárok nie je zo strany žalobcu preukázaný
a žalobný návrh žalobcu považuje v celom rozsahu za nedôvodný.

12. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že rozhodnutie súdu považuje za vecne
správne, zistené na základe doplneného dokazovania vykonaného v intenciách uzneseniach krajského

súdu. Listinné doklady jednoznačne preukazujú nárok žalobcu. Rozhodnutie je riadne odôvodnené,
nepripúšťa pochybnosti o jeho správnosti. S podaným odvolaním nesúhlasí, považuje ho za nedôvodné,
zavádzajúce. V podanom odvolaní neboli uvedené žiadne skutočnosti, ktoré by mali mať za následok
zmenu rozhodnutia vo veci samej. S poukazom na uvedené preto žiada odvolací súd, ktorý pozná právo,
aby rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

13. K doručenému vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaný prostredníctvom právneho zastúpenia zaujal
písomné stanovisko, v ktorom poukázal na to, že naďalej trvá na doterajších vyjadreniach vo veci. Má za
to, že súd prvej inštancie nerešpektoval právne závery a právny názor odvolacieho súdu. Žalobca stále
nepreukázal, že je nositeľom subjektívneho žalovaného práva, o ktorom sa v tomto konaní rozhoduje.

Tiež má za to, že výpočet žalovanej sumy špecifikovanej žalobcom je zmätočný, neurčitý a taktiež nie
je dostatočne preukázaný. Žalobca v konaní nepreukázal príčinnú súvislosť medzi dopravnou nehodou,
práceneschopnosťou poškodeného, uznanou invaliditou a vyplatenou náhradou. S tvrdením žalobcu, že
rozhodnutie je riadne odôvodnené, nepripúšťa pochybnosti o jeho správnosti, nemožno súhlasiť. Úvahysúdu o skutkových ale aj právnych záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby
nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia. Odvolaciemu súdu preto navrhuje, aby vydal rozsudok
v znení ako bol naformulovaný v odvolaní.

14. K doručenému stanovisku žalovaného k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu sa žalobca vyjadril v
tom smere, že sa pridržiava svojich doterajších podaní a navrhuje odvolaciemu súdu rozhodnutie súdu
prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť.

15. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej
CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo
podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu

existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného

výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti

ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365
CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), e)
a f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1

CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a

dospel k právnemu záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie vo veci samej je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

17. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť,

či súd prvej inštancie skutkovo a právne správne posúdil regresný nárok žalobcu predstavujúci náhradu
poistného plnenia vyplateného poškodenému z dôvodu jeho škody na zdraví spôsobenej žalovaným pri
dopravnej nehode po požití alkoholu zisteného vo výške nad 30 promile prevádzkou jeho motorového
vozidla predstavujúcej nárok poškodeného na náhradu za stratu na zárobku po skončení PN alebo pri
invalidite za obdobie od 24.9.2008 do 25.6.2012.

18. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného práva a pretože v celom rozsahu
zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na

výstižné, správne, presvedčivé a vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného
rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov
súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Vzhľadom na to, že súd
prvej inštancie sa v odôvodnení preskúmavaného rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal
so všetkou relevantnou argumentáciou strán predostretou v spore, včítane argumentácie odvolateľa,

ktorého odvolacie námietky v podstatnej časti nereflektujú argumentáciu odôvodňujúcu rozhodnutie
o žalobe použitú prvoinštančným súdom, odvolací súd už ani nemá čo podstatné k odôvodneniu
prvoinštančného rozsudku uviesť.19. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie preto stručne dodáva už iba
nasledovné:

20. Predovšetkým nemohli obstáť námietky absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorá v
konaní nemala byť podľa odvolateľa jednoznačne preukázaná, ako ani námietka výpočtu priemerného
mesačného zárobku poškodeného, keďže odvolateľ absenciu vecnej legitimácie žalobcu na podanie
žaloby, ako i nesprávnosť výpočtu priemerného mesačného zárobku poškodeného súdom v odvolaní
bližšie nekonkretizoval, argumentáciu súdu prvej inštancie vo vzťahu k uvedeným námietkam žalovaný

nevyvracal a odvolací súd tvrdené nesprávne závery súdu prvej inštancie podľa takýchto len
všeobecných, bližšie nekonkretizovaných námietkach, nezistil.

21. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku, táto zdôrazňovala to, že aby poisťovňa mohla v súlade s § 11
ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 423/1991 Zb uplatňovať s úspechom svoje právo na náhradu súm, ktoré
vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, musí poistený spôsobiť škodu

úmyselne alebo po požití alkoholického nápoja, ak bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške nad
0,30 promile, alebo návykovej látky, alebo lieku označeného zákonom viesť motorové vozidlo. Žalobca
pritom nepreukázal, že škoda bola spôsobená v príčinnej súvislosti s požitím alkoholického nápoja a
samotná prítomnosť alkoholu v krvi poisteného nie je jedinou podmienkou bez všetkého pre uplatnenie
náhrady vyplatených poistných plnení. S touto argumentáciou ale odvolací súd nemôže súhlasiť, pretože

k vzniku nároku poisťovne voči poistenému postačí objektívny fakt, že poistený spôsobil škodu po požití
alkoholického nápoja, ak bol v krvi zistený obsah alkoholu vo výške nad 0,30 promile. Inak povedané, ak
stačí ku vzniku uvedeného nároku poisťovne samotná existencia objektívnej skutočnosti, nevyžaduje sa
už príčinná súvislosť medzi touto skutočnosťou a spôsobenou škodou. Iný výklad z textu ustanovenia
§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 492/1991 Zb. vyvodiť nie je možné. Zo slovného spojenia spôsobil

škodu po požití alkoholického nápoja nemožno v žiadnom prípade vyvodiť uvádzanú potrebu príčinnej
súvislosti medzi požitím alkoholu a spôsobenou škodou. Práve naopak, z uvedenej textácie celkom
jednoznačne vyplýva, že ak bolo preukázané požitie alkoholu (a to vo výške nad 0,30 promile v krvi, čo
v danom prípade bolo nesporne mnohonásobne viac) poistenému, ktorý spôsobil dopravnú nehodu, má
poisťovňa voči nemu regresný nárok a to bez ohľadu na to, aká bola bezprostredná príčina dopravnej

nehody (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Odo 1132/2004).

22. Napokon ani namietaná absencia súvisu medzi poklesom schopnosti poškodeného vykonávať
pracovnú činnosť s poškodením jeho zdravia spôsobeného pri dopravnej nehode zo dňa 11.1.1992,
keďže sa v zápisnici o rokovaní posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia zo dňa 14.12.1993

konštatuje, že poškodený je invalidný od novembra 1992, pričom k nehode došlo dňa 11.1.1992 a
pred priznaním invalidného dôchodku pracoval ako traktorista v Sigme Hodonín, čím potom nebola
preukázanápríčinnásúvislosťmedzidopravnounehodou,práceneschopnosťoupoškodeného,uznanou
invaliditou a vyplatenou náhradou, v žiadnom prípade neobstojí. Súd prvej inštancie sa s uvedenou
námietkou zaoberal v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorej argumentácii nie je čo vytknúť,

navyše odvolateľ ju nevyvracia. Len odkazuje na zápisnicu o rokovaní posudkovej komisie sociálneho
zabezpečenia zo dňa 14.12.1993, v ktorej sa konštatuje, že poškodený pred priznaním invalidného
dôchodku pracoval ako traktorista v Sigme Hodonín, z čoho odvolateľ zrejme vyvodzuje, že nakoľko k
dopravnej nehode a tým i k zraneniu poškodeného došlo v januári 1992 a invalidný sa stal až v novembri
1992, azda medzitým pracoval....? Tu pritom skutočne niet pochybnosti o tom, že vzhľadom na vážnosť

zranení poškodeného, ktoré utrpel pri dopravnej nehode spôsobenej žalobcom (znalecký posudok z
trestného konania vedeného voči žalovanému v súvislosti s dopravnou nehodou) už ďalej pracovať
nemohol (napokon vyplýva to aj z dokumentácie Sociálnej poisťovne týkajúcej sa poškodeného, z ktorej
si žalovaný vybral len jeden dokument, ktorý je však potrebné posudzovať v súvislosti s ostatnými), čo
viedlo k priznaniu mu plnej invalidity. Uvedené pritom nič nemení na tom, že poškodený pred priznaním

mu invalidného dôchodku pracoval ako traktorista, samozrejme z logiky veci vyplýva, že naposledy tak
bolo pred jeho vážnym úrazom spôsobeným dopravnou nehodou, ktorú zavinil žalovaný.

23. Na záver odvolateľ namietal i nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, s čím jednoznačne
nie je možné súhlasiť, pretože prvoinštančný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s v tom čase

platným § 157 ods. 2 OSP. Odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo odpoveď na všetky relevantné
otázky súvisiace s predmetom konania. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej)
štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové
(materiálne) náplne zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť;tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcim
súdom. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného odvolateľa neuspokojila, neznamená, že odôvodnenie
nespĺňa náležitosti zákonného rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 OSP. Za odňatie možnosti konať pred

súdom nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv,
či požiadaviek odvolateľa. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva
jednostrannosť a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bol a potretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru odvolacieho súdu, skutkové a právne
závery súdu prvej inštancie nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, pretože odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ako celok
spĺňa požiadavky zákona na odôvodnení rozhodnutia.

24. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov preto dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie
nezaložil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení, preto odvolací súd znovu napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, ako i v napadnutom výroku o trovách konania osobitnými
odvolacími dôvodmi nenamietaného, podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

25. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol
odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému

žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov
odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

26. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).