Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami… Judgement was issued on Monday, September 4, 2017

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 5C/176/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2310206316
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2017:2310206316.24

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, sudkyňou JUDr. Erikou Tischlerovou, v spore žalobcu: Slovenská konsolidačná,

a.s., so sídlom Bratislava, Cintorínska ul. č. 21, IČO: 35 776 005, proti žalovanej: J.. P. Y., nar.
XX.XX.XXXX, bytom R., t. č. K. XXX, Č. N., právne zastúpenej JUDr. Ivanom Rendekom, advokátom so
sídlom Šafárikova 1522, Galanta, o zaplatenie 10.406,69 eura s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 10.074,59 eura spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 10.074,59 eura od 05.11.2011 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku, s tým, že plnením P. A., nar. XX.XX.XXXX, podľa rozsudku Okresného súdu Galanta č.k.
5C/176/2010-273 zo dňa 27.11.2013 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 5C/176/2010-290 zo dňa

18.12.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 25Co/189/2014-311 zo dňa 07.04.2015
a M. J., nar. XX.XX.XXXX, podľa platobného rozkazu Okresného súdu Galanta č.k. 21Ro/1070/2010-11
zo dňa 15.04.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 25Co/189/2014-311 zo dňa
07.04.2015, v rozsahu ich plnenia povinnosť žalovanej zaniká.

II. Súd konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10.406,69 eura od
11.01.2010 do 03.05.2010 zastavuje.

III. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.

IV. Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Právny predchodca žalobcu sa žalobou zo dňa 26.03.2010, doručenou súdu dňa 01.04.2010 domáhal
vydania rozhodnutia, ktorým by súd žalovanú v 1. rade (P. A., Q.. XX.XX.XXXX) ako dlžníčku a žalovanú
v 2. rade (M. J., Q.. XX.XX.XXXX) ako ručiteľku zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu
vovýške12.225,98euraspolusúrokomzomeškaniavovýške9%ročnezdlžnejsumyod11.01.2010do

zaplatenia. Podaním zo dňa 10.11.2010, doručeným súdu dňa 18.11.2010, žiadal, aby súd pripustil vstup
ďalšieho subjektu do konania na strane žalovaných, a to žalovanej v 3. rade (J.. P. Y., Q.. XX.XX.XXXX)
ako ďalšej ručiteľky a následne podaním zo dňa 10.01.2012 žiadal, aby súd žalované v 1. až 3. rade
zaviazal na zaplatenie sumy vo výške 12.225,98 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z
dlžnej sumy od 11.01.2010 do zaplatenia. Po čiastočných späťvzatiach žaloby žiadal zaviazať žalované
v 1. až 3. rade spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 10.406,69 eura od 11.01.2010 do zaplatenia.

2. Rozsudkom č.k. 5C/176/2010 - 273 zo dňa 27.11.2013 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k.
5C/176/2010 - 290 zo dňa 18.12.2013 rozhodol súd o žalobe žalobcu tak, že žalovanú v 1. rade zaviazal
zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 10.406,69 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zosumy 10.406,69 eura od 04.05.2010 do zaplatenia, do 31.12.2016, žalobu vo zvyšku zamietol a súčasne
rozhodol o trovách konania a o povinnosti žalovanej v 1. zaplatiť súdny poplatok.

3. Predmetný rozsudok napadol žalobca odvolaním, o ktorom odvolací súd uznesením č.k.
25Co/189/2014-311 zo dňa 07.04.2015 rozhodol tak, že odvolanie žalobcu voči vyhovujúcej časti voči
žalovanej v 1. rade včítane závislých výrokov o trovách konania a poplatkovej povinnosti žalovanej
v 1. rade odmietol. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom v
zamietajúcej časti voči žalovanej v 3. rade a výroku o trovách konania medzi žalobcom a žalovanou

v 3. rade zrušil a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie. Ďalej odvolací súd napadnutý
rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom v zamietajúcej časti voči žalovanej v 2. rade a výroku o
trovách konania medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade zrušil a konanie voči nej zastavil. O trovách
konania medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade rozhodol tak, že žalobca a žalovaná v 2. rade navzájom
nemajú právo na náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že prejednávanej veci
prvoinštančný súd vydal na návrh žalobcu platobný rozkaz č.k. 21Ro/1070/2010-11 zo dňa 15.04.2010,

ktorým žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi sumu
12.225,98 eura s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 12.225,98 eura od 11.01.2010 do
zaplatenia, pričom proti tomuto platobnému rozkazu žalovaná v 2. rade odpor nepodala. Uviedol, že v
prípade žalovanej v 1. rade ako dlžníčky a odporkyne 2 ako ručiteľky ide o spoločenstvo samostatné,
preto ak podala proti platobnému rozkazu odpor len žalovaná v 1. rade, nemal jej úkon žiadne účinky pre

žalovanú v 2. rade (M. J.), ohľadom ktorej platobný rozkaz nadobudol účinky právoplatného rozsudku.
O jej povinnosti zaplatiť žalobcovi uplatnenú pohľadávku bolo právoplatne rozhodnuté (res iudicata), a
z tohto dôvodu pre neodstrániteľný nedostatok podmienok konania odvolací súd napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom v zamietajúcej časti voči žalovanej v 2. rade,
ako aj vo výroku o trovách konania medzi navrhovateľom a žalovanou v 2. rade zrušil a konanie voči

nej zastavil. Uviedol, že predmetom konania v prejednávanej veci potom zostal už len nárok žalobcu
voči žalovanej v 3. rade ako ručiteľky, ktorá vstúpila do konania až po vydaní platobného rozkazu a
nadobudnutí jeho právoplatnosti voči žalovanej v 2. rade, na zaplatenie pohľadávky vo výške 10.406,69
eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10.406,69 eura od 04.05.2010 do
zaplatenia.

4. V zmysle pokynov odvolacieho súdu bolo teda povinnosťou prvoinštančného súdu opätovne posúdiť
žalobu žalobcu vo vzťahu k žalovanej v 3. rade (v ďalšom už len „žalovanej“, keďže konanie bolo vo
vzťahu k žalovanej v 1. a žalovanej 2. rade právoplatne skončené), doplniť potrebné dokazovanie a
následne vo veci znova rozhodnúť a aj o náhrade trov konania.

5. Uznesením č.k. 5C/176/2010 - 358 zo dňa 21.10.2016, súd vyhovel návrhu na zmenu subjektu na
strane žalobcu a pripustil, aby do konania vstúpil na miesto pôvodného žalobcu: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Bratislava, Pribinova č. 2, nový žalobca: Slovenská
konsolidačná, a.s., IČO: 35 776 005, so sídlom Bratislava, Cintorínska ul. č. 21.

6. Súd sa vo veci oboznámil s doposiaľ vykonaným dokazovaním /výsluchom strán sporu, Zmluvou
č. Y.-XXX-XXX/EO-XXXX o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu, odstúpením
od zmluvy, kúpnou zmluvou zo dňa 10.03.2006, výpisom z LV č. XXX, znaleckým posudkom č.
15/2006 znalkyne Ing. Anny Pappovej, čestným prehlásením, potvrdením o prevzatí finančnej hotovosti

z 11.03.2006, platobným poukazom zo dňa 25.04.2006, oznámením Tatra Banky o zamietnutí žiadosti
o poskytnutie hypotekárneho úveru zo dňa 29.11.2007, žiadosťami o úver, žiadosťou o mimoriadne
pridelenie návratnej sociálnej výpomoci, žiadosťami o prijatie, rozpočtom zo dňa 28.2.2006, žiadosťou
o poskytnutie sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu i s prílohami, záznamom z rokovania
komisie pre realizáciu sociálnej politiky za ROMVSR o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo dňa

11.04.2006, zápisom z mimoriadneho zasadnutia z komisie na realizáciu sociálnej politiky rozpočtovej
organizácie úrad MVSR, ktoré sa konalo 11.04.2006, prezenčnou listinou zo zasadnutia, zoznamom
žiadostí o sociálnu návratnú výpomoc, výkazom na zrážku dane a vykonávanie pravidelných mesačných
zrážok, rozhodnutím o zriadení Centrálnej rozhodcovskej komisie, rezerváciou finančných prostriedkov
sociálneho fondu, záznamom z rokovania Centrálnej rozhodcovskej komisie zo dňa 12.10.2006,

zápisom zo zasadnutia komisie na realizáciu sociálnej politiky rozpočtovej organizácie, ktoré sa konalo
dňa 20.10.2006 za tretí štvrťrok 2006, prezenčnou listinou zo zasadnutia, zoznamom žiadostí o sociálnu
návratnú výpomoc, príkazom na zrážku dane a vykonávaní pravidelných mesačných zrážok zo mzdy zo
dňa15.11.2006,kúpnouzmluvouuzatvorenoumedziM.J.akopredávajúcimaZ..H.U.akokupujúcimzodňa05.06.2006,kúpnouzmluvouuzatvorenoumedziZ..H.U.akopredávajúcimaJ..P.Š.akokupujúcou
zo dňa 11.07.2006, dodatkom č. 1 ku kúpnej zmluve uzatvoreným dňa 11.07.2006, prehľadom splátok
a transakcií zo strany odporkyne v I. rade, zbierkou pokynov generálneho riaditeľa sekcie ekonomiky

Ministerstva vnútra SR, Zmluvou č. SE-179-120/EO-2006 o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci
zo sociálneho fondu, platobným poukazom zo dňa 12.10.2006/, ako aj ďalším podstatným obsahom
spisového materiálu a zistil nasledovný skutkový stav:

7. Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že P. A., ktorá v konaní vystupovala ako žalovaná

v 1. rade a voči ktorej bolo konanie už právoplatne skončené, uzatvorila s právnym predchodcom
žalobcu ako svojim zamestnávateľom dňa 13.10.2006 Zmluvu o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci
zo sociálneho fondu č. Y.-XXX-XXX/EO-XXXX, v zmysle ktorej jej bola poskytnutá bezúročná,
bezhotovostná sociálna návratná výpomoc zo sociálneho fondu na účel kúpy rodinného domu vo
výške 400.000,- Sk, ktorú sa zaviazala splácať mesačne po 3.335,- Sk (110,70 eura). Taktiež bolo
preukázané, že táto pohľadávka bola zabezpečená ručením M. J., ktorá v konaní vystupovala ako

žalovaná v 2. rade a voči ktorej bolo konanie právoplatne skončené platobným rozkazom Okresného
súdu Galanta č.k. 21Ro/1070/2010-11 zo dňa 15.04.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v
Trnave č.k. 25Co/189/2014-311 zo dňa 07.04.2015 a taktiež ručením žalovanej J.. P. Y. (pôvodne ako
žalovaná v 3. rade), voči ktorej ešte toto konanie pokračuje. Ručenie žalovanej vzniklo na základe jej
písomného vyhlásenia zo dňa 12.10.2006, ktoré bolo súčasťou zmluvy zo dňa 13.10.2006, a týmto na

seba zobrala voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník. Dňa 10.07.2009
bol s dlžníčkou P. A. rozviazaný pracovný pomer z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny.

8. Podľa Čl. 2 bod 2.1 Zmluvy reg. číslo Y.-XXX-XXX/EO-XXXX o poskytnutí sociálnej návratnej
výpomoci zo sociálneho fondu zo dňa 13.10.2006 (ďalej „Zmluvy“), organizácia poskytne sociálnu

návratnú výpomoc jednorazovo v mesiaci október 2006.

9. Podľa Čl. 2 bod 2.3 Zmluvy, dlžník súhlasí s pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 3.335,- Sk
počínajúc mesiacom november 2006, ktoré budú uhradené vždy najneskôr do 20. dňa každého mesiaca
formou zrážky zo mzdy (so splácaním je potrebné začať v mesiaci nasledujúcom po plánovanom

čerpaní). Posledná splátka vo výške 3.135,- Sk bude realizovaná v mesiaci október 2016.

10. V zmysle Čl. 2 bod 2.6 Zmluvy, dlžník v prípade kúpy bytu, rodinného domu, vrátane pozemku do
vlastníctva predloží pred čerpaním sociálnej návratnej výpomoci originál, alebo overenú kópiu kúpnej
zmluvy o prevode vlastníckych práv. V prípade jej nepredloženia je organizácia oprávnená od zmluvy

odstúpiť.

11. Podľa Čl. 2 bod 2.7 Zmluvy, organizácia je oprávnená odstúpiť od zmluvy a žiadať splatenie zostatku
sociálnej návratnej výpomoci pred lehotou splatnosti naraz v prípade, že:
a) zistí porušenie čl. 1, bodu 1.1., v prípade postupného čerpania sociálnej návratnej výpomoci pozastaví

jej čerpanie a vyzve dlžníka k okamžitému splateniu zostatku sociálnej návratnej výpomoci,
b) nepredloží požadované doklady dohodnuté v čl. 3, ods. 3.1 osobitných podmienok tejto zmluvy,
c) dlžník je v omeškaní so splateným 2 splátok sociálnej návratnej výpomoci.

12. Podľa Čl. 2 bod 2.8 Zmluvy reg. číslo Y.-XXX-XXX/EO-XXXX o poskytnutí sociálnej návratnej

výpomoci zo sociálneho fondu zo dňa 13.10.2006 (ďalej „Zmluvy“), dlžník sa zaväzuje, že pri skončení
pracovného pomeru zaplatí zostatok sociálnej návratnej výpomoci najneskôr do šiestich mesiacov až
odo dňa ukončenia pracovného pomeru.

13. Podľa Čl. 2 bod 2.10 Zmluvy, v prípade nesplnenia ustanovení bodov 2.8 a 2.9, t. j. nesplatenia

zostatku sociálnej návratnej výpomoci v stanovenej lehote, organizácia uplatní sankčné opatrenie -
úročenie zostatku v sociálnej návratnej výpomoci po dobu omeškania. Úroková sadzba bude stanovená
vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby vyhlasovanej Národnou bankou Slovenska platnej v čase
vzniku dlhu.

14.PodľaČl.4bod4.1Zmluvy,pohľadávkaorganizáciebudezabezpečenáručenímtretíchosôb,ktorým
berú na seba povinnosť, že pohľadávku organizácie uspokoja v plnej výške, ak ju neuspokojí dlžník
sám do tridsiatich dní od písomnej výzvy, a to vo forme aktívnej solidarity, t.j. organizácia je oprávnená
požadovať plnenie celého dlhu od ktoréhokoľvek ručiteľa.15. Podľa Čl. 4 bod 4.3 Zmluvy, ručitelia svojim podpisom potvrdzujú, že boli oboznámení s obsahom
ručiteľského záväzku so svojimi právami a povinnosťami a súhlasia s tým, že podmienka písomnej výzvy

bude splnená, ak zašle organizácia výzvu na poslednú známu adresu ručiteľov.

16. Podľa Čl. 4 bod 4.4 Zmluvy, ručitelia zaväzujú oznámiť veriteľovi všetky nové skutočnosti, ktoré budú
mať alebo by mohli mať vplyv na jeho schopnosť plniť za dlžníka.

17. Podľa Čl. 4 bod 4.5 Zmluvy, ručitelia berú na vedomie, že ich ručiteľský záväzok zaniká splnením
zaručovanej pohľadávky.

18. Žalovaná v priebehu konania žiadala návrh voči nej zamietnuť. Uviedla, že žalobca v konaní uviedol,
že mu bola predložená kúpna zmluva, avšak podľa jej vedomosti to mala byť kúpna zmluva z marca
konkrétne z 10.03.2006 medzi pánom J. a žalovanou v 1. rade. Nárok, ktorý je predmetom konania

vznikol však na základe zmluvy o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo dňa 13.10.2006, kedy
už preukázateľne navrhovateľovi muselo byť jasné, že na základe prvej sociálnej výpomoci z marca
toho roku sa žalovaná v 1. rade vlastníčkou nestala, a takisto nebola navrhovateľovi predložená kúpna
zmluva medzi žalovanou v 1. rade a skutočným vlastníkom ku dňu 13.10.2006. Podľa jej názoru
žalobca predmetnú zmluvu o poskytnutí soc. návratnej výpomoci nemal uzatvoriť, a má za to, že táto

zmluva odporuje svojím obsahom a účelom pokynu generálneho riaditeľa sekcie ekonomiky Ministerstva
vnútra SR k poskytovaniu sociálnych návratných výpomocí zo sociálneho fondu č. 5/2005 alebo ho
prinajmenšom obchádza. Preto považuje predmetnú zmluvu za neplatnú. Poukázala na § 19 ods. 3 z.
č. 523/2004 Z.z., §§ 1 ods. 1 písm. a), 2 ods. 1 a 3 ods. 2 z. č. 278/1993 Z .z. Tiež poukázal na čl. 3
písm. a), čl. 4 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 2, čl. 4 ods. 4, čl. 8 ods. 15 Pokynu generálneho riaditeľa a na

§ 39 OZ. Uviedla, že zmluva o poskytnutí výpomoci je jednoznačne v rozpore so zákonom o správe
majetku štátu a zákonom o rozpočtových pravidlách verejnej správy, resp. ich obchádza. Z uvedených
dôvodov nie je pasívne legitimovaná v danom konaní. Poukázala aj rozpor čl. 4 ods. 1 a čl. 4 ods. 3
Zmluvy o poskytnutí výpomoci, kde čl. 4 ods. 1 Zmluvy o poskytnutí výpomoci hovorí o tom, že veriteľ má
zasielať výzvu samotnému dlžníkovi a ručiteľ má hradiť až potom, ako dlžník dlh nezaplatil ani do 30 dní

odo dňa, ako pošle veriteľ výzvu dlžníkovi, nelogicky potom vyznieva čl. 4 ods. 3 zmluvy, v ktorom majú
ručitelia súhlasiť s tým, aby sa takáto výzva posielala na ich poslednú známu adresu. Tiež nelogicky
vyznieva čl. 4 ods. 1 Zmluvy o poskytnutí výpomoci, a to, že ručitelia uspokoja pohľadávku organizácie,
ak ju neuspokojí dlžník ani po písomnej výzve a to vo forme aktívnej solidarity. Podľa nej môže byť
aktívna solidarita len na strane dlžníka. Vzhľadom k týmto nejasnostiam a rozporom považuje Zmluvu

o poskytnutí výpomoci, aspoň v časti ručiteľov za neplatnú, pokiaľ sa súd nestotožní s argumentáciou o
neplatnosti celej zmluvy. Žalovaná istina v zmysle zmluvy mala byť splácaná v splátkach vždy k 20. dňu
v mesiaci, avšak v roku 2006 navrhovateľ eviduje v zmysle zmluvy iba jednu splátku, a to decembrovú.
Z tohto dôvodu vznáša námietku premlčania prvej splátky, ktorá by mala byť uhradená v novembri 2006.
Pokiaľ ide o zvyšok istiny, ktorú navrhovateľ uplatňuje voči tomu výhrady nemá. V zmysle zmluvy by mali

byť tieto úroky z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby vzhľadom k tomu, že diskontná
sadzba bola v čase odkedy si navrhovateľ uplatňuje úroky 1%, preto by mali byť úroky z omeškania
vo výške 2%. V tom zmysle poukazuje na § 17 ods. 1 zák. č. 659/2009 o zavedení meny Euro, podľa
ktorého sa úroková sadzba NBS rovná úrokovej sadzbe ECB. Poukazuje na to, že medzi zmluvnými
stranami došlo k uzatvoreniu dohody, teda išlo o zmluvné úroky z omeškania a tieto majú prednosť pred

zákonnými, tzn. že vyhláška určuje iba horný strop úrokov z omeškania, a pokiaľ boli zmluvne dohodnuté
nižšie úroky z omeškania, tieto majú prednosť.

19. Žalobca sa na pojednávaní pridržal vyjadrení právneho predchodcu a uviedol, že v predmetnom
sporovom konaní ostala na strane žalovaných už len žalovaná v 3. rade z titulu ručiteľského záväzku,

ktorá celý čas namietala platnosť hlavného záväzku, a tým pádom aj platnosť ručiteľského záväzku.
K uvedenému zastával názor, že rozpor s internými predpismi MV SR nemôže spôsobiť absolútnu
neplatnosť právneho úkonu, nakoľko interný predpis konkrétne pokyn generálneho riaditeľa, sekcie
ekonomiky MV SR č. 5/2005 nie je viac ako zákon, pričom doteraz nebol relevantným spôsobom
preukázaný rozpor so zákonom, konkrétne so zákonom č. 278/93 Z.z. o správe majetku štátu, preto len

holé tvrdenie, že sa jedná o absolútnu neplatnosť hlavného záväzku bez uvedenia konkrétneho rozporu
s citovaným zákonom nie je možné posúdiť ako neplatnosť hlavného záväzku, tým pádom stále existuje
aj ručiteľský záväzok, ktorý je platný. Nebol preukázaný rozpor so zák. 523/2004 Z.z. a 278/93 Z.z.
o správe majetku štátu, to znamená, že žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že správca majetkuštátu poskytoval sociálnu návratnú výpomoc žalovanej v 1. rade nehospodárne a neefektívne v zmysle
citovaných zákonov, nakoľko správca majetku štátu vykonáva správu majetku štátu vlastným menom
a na vlastnú zodpovednosť, a tým, že konal na vlastnú zodpovednosť, tak bola žalovanej v 1. rade

poskytnutá pôžička na základe schválenia Centrálnej rozhodcovskej komisie zo dňa 12.10.2006, a to
zmluvou o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu č. Y.-XXX-XXX/EO-XXXX zo
dňa 13.10.2006. V uvedenom prípade išlo o schválenie pôžičky v zmysle ust. čl. 10 bodu 3. pokynu MV
SR č. 5/2005, t.j. že v uvedenom prípade išlo o riešenie problému nad rámec tohto pokynu, kedy bola
oprávnená o poskytnutí predmetnej pôžičky rozhodnúť centrálna rozhodcovská komisia. Aj keby sa súd

nestotožnil s tým, že zmluva je v súlade s ust. tohto článku, pokynu č. 5/2005, hlavný záväzok považuje
za platný, nakoľko nebol nijakým spôsobom poukázaný rozpor so zákonnými ustanoveniami. Poukázal
na to, že v súdnej, ale aj v bežnej právnej praxi sa podanie žaloby, ktorou sa uplatňuje zaplatenie dlhu
považuje za kvalifikovanú výzvu na splnenie. Jej účinky nastanú doručením žaloby dlžníkom. Na základe
uvedeného sa súdom ustálilo v predchádzajúcom konaní, že povinnosť zaplatenia úrokov bude odo dňa
doručenia žaloby žalovanej v 1. rade, t.j. odo dňa 04.05.2010. Preto žiada zaplatenie totožnej sumy ako

bola vo výroku rozsudku zaviazaná žalovaná v 1. rade. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby
súd žalovanú v 3. rade zaviazal z titulu ručiteľského záväzku zaplatiť žalobcovi sumu istiny vo výške
10.406,69 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy tejto istiny od 04.05.2010 do
zaplatenia, pričom v rozsahu plnenia jednej zo žalovaných (v 1. rade alebo 2. rade) zaniká druhým z
nich povinnosť plniť. Náhradu trov konania si neuplatnil, nakoľko im po postúpení pohľadávky žiadne

nevznikli.

20. Žalovaná sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu sa v celom rozsahu pridržala všetkých
svojich doterajších vyjadrení. Uviedla, že v konaní už niekoľkokrát vysvetlila, z akých dôvodov považuje
Zmluvu o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu zo dňa 13.10.2006 za absolútne

neplatnú. Zhrnula, že i Ministerstvo vnútra SR je rozpočtovou organizáciou napojenou na štátny
rozpočet a na zabezpečenie efektívneho a hospodárneho nakladania s prostriedkami štátu v rezorte
MinisterstvavnútraSR,vrátaneprostriedkovsociálnehofondu,atokonkrétnepriposkytovanísociálnych
návratných výpomocí, bol vydaný pokyn generálneho riaditeľa sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky o poskytovaní sociálnych návratných výpomocí zo sociálneho fondu, ktorý bol

uložený aj do súdneho spisu. Pôvodný žalobca pri nakladaní s prostriedkami v sociálnom fonde mal
postupovať tak, aby pri ich poskytnutí zamestnancom zabezpečil maximálne efektívne použitie, aby
bola zabezpečená hospodárnosť nakladania s týmito prostriedkami. V rozpore s jedným s podstatných
zámerovzákonodarcuvyjadrenýchvzákoneorozpočtovýchpravidláchazákoneosprávemajetkuštátu,
teda zabezpečiť práve efektívne a hospodárne nakladanie s prostriedkami štátu, poskytol prostriedky

na základe Zmluvy o poskytnutí soc. výpomoci P. A., pričom samotná táto zmluva, ale aj postup, ktorý
jej predchádzal, vôbec nezabezpečoval efektívne a hospodárne nakladanie s verejnými prostriedkami,
obchádzal zákon o rozpočtových pravidlách a tiež zákon o správe majetku štátu, a podľa jeho názoru bol
s týmito zákonmi dokonca v rozpore. Neefektívnosť a nehospodárnosť potvrdzuje aj to, že uzatvorená
zmluva bola aj jednoznačne v rozpore s pokynom generálneho riaditeľa, ktorý mal zabezpečovať

efektívnosť a hospodárnosť nakladania s prostriedkami fondu. V jednom roku mohla byť zamestnancovi
poskytnutá len jedna výpomoc a iba po splatení predchádzajúcej výpomoci, P. A.Á. však Ministerstvo
vnútra SR poskytlo dve pôžičky, a to bez splnenia podmienky predchádzajúceho splatenia. Pôžička mala
byť poskytnutá za účelom toho, aby nehnuteľnosť po zakúpení bola vo vlastníctve zamestnanca, čo
splnené nebolo. Poskytnutie pôžičky malo byť prísne účelové, a to konkrétne za účelom kúpy domu

P. A., ona, ale pritom podľa predložených podkladov nič nekúpila. Peniaze mali byť prevedené na
účet predávajúceho, pričom boli prevedené na účet zamestnancovi, teda pani Eve Fedorčákovej, ktorá
ich použila na úplne iný účel. Poskytnutie výpomoci bolo teda prísne účelové, v tomto prípade na
účel kúpy rodinného domu, čo však dodržané nebolo, nakoľko P. A. žiaden dom nekúpila, pritom v
čase, kedy bola uzatvorená zmluva o poskytnutí soc. výpomoci muselo byť už ministerstvu zrejmé, že

sa táto jeho zamestnankyňa vlastníčkou domu nestane. Jedným z účelov zákona o správe majetku
štátu je zabezpečiť hospodárne a efektívne vynakladanie a spravovanie financií v majetku štátu. Týmto
postupom pri uzatváraní predmetnej zmluvy však Ministerstvo vnútra SR absolútne nepostupovalo
hospodárne a s potrebnou mierou opatrnosti, tak, aby došlo k efektívnemu nakladaniu s majetkom
štátu, čím došlo k porušeniu zákona o správe majetku štátu a zákona o rozpočtových pravidlách

verejnej správy, resp. takýmto postupom bol obchádzaný účel týchto zákonov. Napriek tomu, že ide
o súkromnoprávnu zmluvu medzi štátom a P. A. - ako zamestnancom a fyzickou osobou, ani táto
zmluva svojim obsahom nemôže odporovať zákonu alebo ho obchádzať a je príkladom neefektívneho
nakladania s verejnými prostriedkami. Rovnako poukázala na to, že žalovaná je ručiteľkou, pričomručiteľský vzťah je vzťahom akcesorickým a v prípade neplatnosti hlavného záväzku je neplatný aj
ručiteľský vzťah. Vzhľadom ku všetkým uvedeným skutočnostiam žiadala žalobu zamietnuť v celom
rozsahu. Eventuálne pre prípad, že by bol súd iného názoru, teda že by považoval Zmluvu o poskytnutí

sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu zo dňa 13.10.2006 za platný právny úkon, poukázala
na viacero dôležitých skutočností. Podľa zmluvy mal ručiteľ plniť až potom, ako ho na to vyzve pôvodný
žalobca, pričom mal plniť do 30 dní odo dňa písomnej výzvy. Až doručením takejto výzvy sa ručiteľ
môže dozvedieť, že dlžník neplní a že má plniť on. Pôvodný žalobca žalovanej žiadnu výzvu neposlal,
o neplnení splátok P. A. a o svojej povinnosti plnenia sa dozvedela až doručením žaloby zo súdu. V

zmysle súdnej praxe sa za výzvu považuje aj doručenie žaloby. Tvrdila teda, že sa mohla dostať do
omeškania teoreticky najskôr dňom, ktorý nasleduje po dni, kedy jej bola doručená žaloba. Z doručenky
vyplýva, že zásielka súdu bola prevzatá až dňa 31.10.2011. Do omeškania som sa teda mohla dostať
najskôr dňom 01.11.2011, ale vzhľadom k zmluvnej povinnosti plniť až v lehote 30 dní odo dňa doručenia
výzvy, sa domnieva, že sa do omeškania mohla dostať až dňa 01.12.2011. Z uvedeného dôvodu by
mal preto súd v časti úrokov z omeškania od 11.01.2010 do 30.11.2011 žalobu zamietnuť. V zmluve

o poskytnutí návratnej výpomoci boli dohodnuté úroky z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej
sadzby vyhlásenej NBS v čase vzniku dlhu. Žalovanej je známe, že výšku úrokov z omeškania určuje
vykonávacípredpis,avšakvzmyslesúdnejpraxesistranymôžudojednaťúrokyzomeškaniaajvovýške
nižšej ako určuje vykonávací predpis, nie však naopak. Preto sa domnieva, že do úvahy prichádzajú
úrokyzomeškaniaažododňa01.12.2011,pretoúrokyzomeškaniabymalibyťvovýške2%.Poukázala

tiež na to, že podľa zmluvy o poskytnutí soc. výpomoci sa táto mala Ministerstvu vnútra SR splácať
v splátkach. Prvá splátka vo výške 110,70 eura podľa uzatvorenej Zmluvy o poskytnutí soc. výpomoci
mala byť uhradená ešte v novembri 2006, uhradená pritom podľa podkladov žalobcu nebola. Podľa
rozpisu splátok od pôvodného žalobcu neboli uhradené ani splátky (každá vo výške 110,70 eura) za
mesiace január a apríl 2007, týmto vzniesla námietku premlčania k týmto splátkam, nakoľko pôvodný

žalobca požiadal o pristúpenie žalovanej do konania až dňa 10.11.2010. Rovnako uviedla, že predmetnú
nehnuteľnosť po dohode s bankou predala, nakoľko nevládala splácať hypotéku. Po celú dobu úver
splácala len ona, nikdy v predmetnej nehnuteľnosti nebývala a ani o to nemala záujem. Po vyplatení
úveru ostala na nule, teda z predaja nemala žiaden profit, ale je rada, že už nemusí poskytovať zadarmo
bývanie osobe, s ktorou už roky neudržiava žiaden kontakt.

21. Podľa § 19 ods. 3 zák. č. 523/2004 o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu 13.10.2006 (ďalej len „zákon o rozpočtových pravidlách“),
právnické osoby a fyzické osoby, ktorým sa poskytujú verejné prostriedky, zodpovedajú za hospodárenie
s nimi a sú povinné pri ich používaní zachovávať hospodárnosť, efektívnosť a účinnosť ich použitia; pri

poskytovaní preddavkov z verejných prostriedkov sú povinné postupovať podľa odsekov 8 až 10.

22. Podľa § 31 ods. 1 písm. a/, b/, j/ zákona o rozpočtových pravidlách, porušením finančnej disciplíny je
a) poskytnutie alebo použitie verejných prostriedkov v rozpore s určeným účelom, b) poskytnutie alebo
použitie verejných prostriedkov nad rámec oprávnenia, ktorým dôjde k vyššiemu čerpaniu verejných

prostriedkov, j) nehospodárne, neefektívne a neúčinné vynakladanie verejných prostriedkov.

23. Podľa § 31 ods. 7 zákon o rozpočtových pravidlách, subjekt verejnej správy, ktorý porušil finančnú
disciplínu podľa odseku 1 písm. a) až n), je povinný uplatniť voči zamestnancovi zodpovednému za
porušenie finančnej disciplíny postup podľa osobitných predpisov. Ak sa verejné prostriedky poskytli za

podmienok, ktorých nesplnenie je spojené s povinnosťou ich vrátenia, uplatní sa pri porušení týchto
podmienok rovnaká sankcia ako pri porušení finančnej disciplíny podľa odseku 1 písm. a).

24. Podľa§ 1 ods. 1 písm. a/, § 3 ods. 2 zák. č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu (ďalej len „zákon o
správe majetku štátu“), tento zákon upravuje správu majetku vo vlastníctve Slovenskej republiky (ďalej

len „majetok štátu“) vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére, ktorú vykonáva správca majetku
štátu (ďalej len „správca“), a to štátna rozpočtová organizácia a štátna príspevková organizácia. Správca
je oprávnený a povinný majetok štátu užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti
s ním, nakladať s ním podľa tohto zákona, udržiavať ho v riadnom stave, využívať všetky právne
prostriedky na jeho ochranu a dbať, aby nedošlo najmä k jeho poškodeniu, strate, zneužitiu alebo

zmenšeniu.

25. Podľa § 14a ods. 1, ods. 2, ods. 4 písm. a/ zákona o správe majetku štátu, Ministerstvo
financií a správy finančnej kontroly vykonávajú vládny audit dodržiavania ustanovení tohto zákonaa osobitných predpisov pri správe majetku štátu vykonávanej správcami uvedenými v § 1 ods. 1,
okrem Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky, zriaďovateľmi pri udeľovaní súhlasu podľa
tohto zákona a dodržiavania povinností uložených týmto zákonom pri nakladaní s majetkom štátu

prevedeným, prenajatým alebo vypožičaným fyzickým osobám a právnickým osobám. V pôsobnosti
ministerstva financií je vykonávanie vládneho auditu dodržiavania ustanovení tohto zákona a osobitných
predpisov pri správe majetku štátu vykonávanej ministerstvami a ostatnými ústrednými orgánmi štátnej
správy Slovenskej republiky, pri udeľovaní súhlasu ministerstvami a ostatnými ústrednými orgánmi
štátnej správy Slovenskej republiky ako zriaďovateľmi a vládny audit dodržiavania ustanovení tohto

zákona fyzickými osobami alebo právnickými osobami, ktoré nadobudli majetok štátu za cenu nižšiu
než primeranú alebo majú majetok štátu v nájme alebo vo výpožičke od ministerstiev a ostatných
ústredných orgánov štátnej správy. V prípade zistenia porušenia ustanovení tohto zákona a osobitných
zákonov môžu ministerstvo financií a správy finančnej kontroly podľa závažnosti porušenia uložiť pokutu
správcovi až do výšky 6.000 eur.

26. Podľa § 546 Občianskeho zákonníka, dohodou účastníkov možno zabezpečiť pohľadávku ručením.
Ručenie vzniká písomným vyhlásením, ktorým ručiteľ berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že
pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník.

27. Podľa § 548 ods. 1 OZ, ručiteľ je povinný dlh splniť, ak ho nesplnil dlžník, hoci ho na to veriteľ

písomne vyzval.

28. Podľa § 563 OZ, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v
rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

29. Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

30. Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná

a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

31. Podľa § 103 OZ, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých
splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565),
začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

32.Podľa§517ods.2OZ,akideoomeškaniesplnenímpeňažnéhodlhu,máveriteľprávopožadovaťod
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

33. Podľa § 10c Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskehozákonníkavznenínesk.predpisov(ďalej„Nariadeniavládyč.87/1995Z.z.“),akzáväzkový
vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k
31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.

34. Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2009 do 31.01.2013,
výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

35. Súd sa v prvom rade zaoberal námietkami žalovanej ohľadom absolútnej neplatnosti Zmluvy o

poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu zo dňa 13.10.2006, kde dôvodila najmä
tým, že táto zmluva, ale aj postup, ktorý jej predchádzal, vôbec nezabezpečoval efektívne a hospodárne
nakladanie s verejnými prostriedkami, obchádzal zákon o rozpočtových pravidlách a tiež zákon o správe
majetku štátu, a podľa jej názoru bol s týmito zákonmi dokonca v rozpore, keďže nebolo dodržané
prísne účelové poskytnutie výpomoci. Tvrdila tiež, že Ministerstvo vnútra SR absolútne nepostupovalo

hospodárne a s potrebnou mierou opatrnosti, tak, aby došlo k efektívnemu nakladaniu s majetkom štátu,
čím došlo k porušeniu zákona o správe majetku štátu a zákona o rozpočtových pravidlách verejnej
správy, resp. takýmto postupom bol obchádzaný účel týchto zákonov a keďže žalovaná je ručiteľkou,
pričom ručiteľský vzťah je vzťahom akcesorickým a v prípade neplatnosti hlavného záväzku je neplatnýaj ručiteľský vzťah, žiadala žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Týmito námietkami žalovanej bolo
potrebné sa zaoberať z dôvodu, že pri ručení platí zásada, že bez platného hlavného záväzku niet
ručenia, a teda, ak zmluva, na základe ktorej vznikol hlavný záväzok, je neplatná, je neplatná aj dohoda o

ručení. Súd však v prípade tejto zmluvy ani ručiteľského záväzku žalovanej nezistil skutočnosti, ktoré by
zakladali neplatnosť týchto právnych úkonov v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Sankcia absolútnej
neplatnostiobsiahnutávustanovení§39OZpredstavujevýznamnýzásahdoautonómievôlezmluvných
strán, aplikácia tohto ustanovenia preto nesmie byť nadužívaná, ale musí byť v každom konkrétnom
prípade zvažovaná aj vo vzťahu k iným sankčným ustanoveniam zákona. Nemožno totiž zabúdať,

že hoci každú vadu právneho úkonu možno formálne chápať ako porušenie zákonom stanovených
náležitostí, teda ako rozpor so zákonom, súkromné právo obsahuje ucelený systém rôznych sankčných
následkov, ktoré postihujú takéto vady. Ustanovenie § 39 OZ je preto možné aplikovať subsidiárne iba
v tých prípadoch, keď konkrétne vada úkonu nie je postihnuteľná podľa iných ustanovení zákona; to
platí najmä za situácie, keď takéto ustanovenie obsahuje miernejší sankčný následok, než je absolútna
neplatnosť právneho úkonu. Taktiež tvrdenie žalovanej, že zmluva o poskytnutí sociálnej návratnej

výpomoci zo sociálneho fondu odporuje svojím obsahom a účelom Pokynu generálneho riaditeľa sekcie
ekonomiky Ministerstva vnútra SR k poskytovaniu sociálnych návratných výpomocí zo sociálneho
fondu č. 5/2005 alebo ho prinajmenšom obchádza, bola bez právneho významu, keďže o rozpor so
zákonom nejde, ak právny úkon odporuje predpisu, ktorý všeobecne záväznú povahu nemá (napr.
pokynu či internej inštrukcii ústredného úradu). Súd je teda toho názoru, že ani prípadné pochybenia

pri poskytovaní tejto sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu na účel kúpy rodinného domu
zamestnávateľom zamestnancovi by nezakladali neplatnosť tohto právneho úkonu (zmluvy) a v prípade,
ak by bolo zistené porušenie zákona o správe majetku štátu príslušný subjekt by mohol vyvodiť voči
správcovi (Ministerstvu vnútra SR) sankcie v zmysle 14a ods. 4 zákona o správe majetku štátu a
následne pri porušení finančnej disciplíny podľa § 31 zákona o rozpočtových pravidlách, by bola

založená povinnosť subjektu verejnej správy uplatniť v zmysle § 31 ods. 7 citovaného zákona voči
zodpovednému zamestnancovi príslušné sankcie. Taktiež poukaz žalovanej na skutočnosť, že P. A.
žiaden dom nekúpila, pritom v čase, kedy bola uzatvorená zmluvy o poskytnutí soc. výpomoci muselo
byť už ministerstvu zrejmé, že sa táto jeho zamestnankyňa vlastníčkou domu nestane, čím teda chcela
podporiť svoje tvrdenia, že nebolo dodržané prísne účelové poskytnutie výpomoci, nebol v danej

veci relevantný, nakoľko táto skutočnosť neovplyvňuje podstatu právneho vzťahu medzi veriteľom a
ručiteľom. Opačný záver by bol v rozpore s účelom ručenia ako právnym prostriedkom na zabezpečenie
práv a povinností zo záväzkov. Zmluva navyše obsahovala v jej ustanoveniach v prípade nedodržania
podmienok jej poskytnutia zo strany dlžníka len možnosť organizácie (MV SR), t.j. veriteľa odstúpiť od
tejto zmluvy o sociálnej návratnej výpomoci, vôbec nezakotvovala povinnosť právneho predchodcu

žalobcu tak urobiť. Je vecou ručiteľa, aby si zadovážil informácie o tom, aké povinnosti mu vyplynú
z ručiteľského záväzku a dôvod, pre ktorý sa ručiteľ rozhodoval zaviazať na splnenie dlhu namiesto
dlžníka, je bez právneho významu. Zákon neukladá veriteľovi žiadnu poučovaciu povinnosť vo vzťahu
k ručiteľovi o tom, aké povinnosti preňho vyplynú z ručiteľského záväzku. Je teda na ručiteľovi, aby si
sám a ešte predtým, ako záväzok prevezme, obstaral informáciu v tomto smere.

36. Pokiaľ ide o právnu podstatu občianskoprávnej úpravy ručenia, nemá ručiteľský záväzok formu
pasívneho solidárneho záväzku. Vstup ručiteľa do záväzkového právneho pomeru veriteľa a dlžníka
neznamená prevzatie dlhu popri pôvodnom dlžníkovi ani pristúpenie k záväzku. Ručiteľ nie je teda s
dlžníkom zaviazaný spoločne a nerozdielne a nemá postavenie solidárneho dlžníka. Inštitút ručenia

sa vyznačuje dvoma základnými znakmi: akcesoritou a subsidiaritou. Akcesorický charakter ručenia
znamená, že obsah ručiteľského záväzku sa riadi obsahom hlavného záväzku. Z akcesority ručenia
vyplýva, že záväzok ručiteľa je existenčne závislý od hlavného záväzku: ak zanikne pohľadávka, ktorej
splnenie ručiteľ zabezpečuje, zanikne tiež ručiteľský záväzok, a to práve ako prejav uvedenej akcesority.
Akcesorický charakter ručenia sa prejavuje aj v prípade, ak dôjde k postúpeniu pohľadávky na nového

veriteľa (postupníka); postúpenou pohľadávkou prechádza zabezpečenie na postupníka. Subsidiarita
ručiteľského záväzku znamená, že ručiteľ nie je zaviazaný vedľa hlavného dlžníka ako spoločný dlžník,
ale je povinný uspokojiť pohľadávku veriteľa až vtedy, ak ju neuspokojí dlžník. Ručiteľ teda nie je
primárnym, ale až sekundárnym dlžníkom. Zo subsidiárneho charakteru ručenia tiež vyplýva, že kým
pri pasívnej solidarite má veriteľ právo žiadať o splnenie celého dlhu od ktoréhokoľvek dlžníka, pri

ručiteľskom záväzku musí veriteľ vyzvať na plnenie najprv dlžníka, a až potom, keď táto bola výzva
neúspešná, môže požadovať plnenie od ručiteľa (pozri § 548 ods. 1 OZ). Povinnosť ručiteľa splniť dlh
nastupuje teda len na druhom mieste, čo sa prejavuje tým, že veriteľ môže od neho vymáhať splneniedlhu len vtedy, keď dlžníka vyzval (upomenul) na plnenie (§ 548 ods. 1 OZ) a keď dlžník napriek tomu
nesplnil.

37. Pokiaľ doba trvania ručenia nebola obmedzená, na existenciu povinnosti ručiteľa plniť za dlžníka
nemá vplyv okolnosť, kedy veriteľ uplatní svoju pohľadávku priamo u dlžníka alebo na súde. Zákon
neukladá veriteľovi povinnosť domáhať sa svojich práv. V súlade s požiadavkou právnej istoty iba bráni
existencii dlhotrvajúcich práv a im zodpovedajúcich povinností inštitútom premlčania (§ 100 a nasl. OZ),
ktorého účelom je jednak stimulovať veriteľa na včasné vykonanie svojho práva a súčasne zabrániť

tomu,abybolidlžníciponeobmedzenúdobuvystavenívymožiteľnostiichpovinnostínasúde.Premlčanú
pohľadávku dlžníka nie je povinný uhradiť ani ručiteľ.

38. Ako dôvodnú súd vyhodnotil námietku premlčania 3 splátok po 110,70 eura za mesiac november
2006, január 2007 a apríl 2007, vznesenú žalovanou, pričom tieto splátky podľa prehľadu predloženého
právnym predchodcom žalobcu dlžníčka P. A. neuhradila, čo v konaní ani žalobca nerozporoval, resp.

sa k týmto skutočnostiam vôbec nevyjadril. Premlčacia doba podľa právnej úpravy v Občianskom
zákonníku beží u hlavného dlžníka aj u ručiteľa samostatne, nezávisle na sebe, ale jej začiatok plynul
v posudzovanej veci u dlžníčky aj u ručiteľky rovnako - od splatnosti neuhradených splátok, a to za
november 2006 (20.11.2006), január 2007 (20.01.2007), apríl 2007 (20.04.2007). Takže od 21.11.2006
(pri splátke za november 2006), 21.01.2007 (pri splátke za január 2007), 21.04.2007 (pri splátke za apríl

2007)malžalobcamožnosťuplatniťprávonasúde,takprotidlžníčke,akoajprotiručiteľkám.Užalovanej
bola žaloba uplatnená na súde dňa 18.11.2010, t.j. podaním návrhu na pripustenie vstupu žalovanej do
konania na strane žalovaných na súd. Pokiaľ žalobca neuplatnil právo proti žalovanej do troch rokov od
splatnosti nezaplatených splátok uvedených vyššie a žalovaná vzniesla námietku premlčania, súd z toho
dôvodu právo priznať nemohol. Z týchto dôvodov súd žalobu v časti istiny 332,10 eura voči žalovanej

zamietol.

39. Súd sa ďalej zaoberal námietkou žalovanej, že sa mohla dostať do omeškania teoreticky najskôr
dňom, ktorý nasleduje po dni, kedy jej bola doručená žaloba, t.j. najskôr dňom 01.11.2011, ale vzhľadom
kzmluvnejpovinnostiplniťažvlehote30dníododňadoručeniavýzvy,sadomnieva,žesadoomeškania

mohla dostať až dňa 01.12.2011. Základnou podmienkou omeškania dlžníka je splatnosť dlhu. Nárok
veriteľa je splatný, keď dlžník plnenie, na ktoré je povinný, musí splniť. Ak deň splatnosti dlhu nie je
dohovorený alebo inak určený, môže splatnosť dlhu privodiť veriteľ sám tým, že požiada dlžníka, aby dlh
splnil (§ 563 OZ). To znamená, že splatnosť dlhu nastáva prvého dňa po tom, čo veriteľ vyzval dlžníka na
plnenie. Pokiaľ ide o rozsah záväzku ručiteľa vo vzťahu k veriteľovi, rozhodujúci je vždy obsah hlavného

záväzku medzi dlžníkom a veriteľom. Zásadne platí, že ručenie sa vzťahuje nielen na hlavný záväzok
dlžníka, ale aj na príslušenstvo dlhu; ručiteľ ručí iba za úroky z omeškania, ktoré sa stali splatnými po
uzavretí dohody o ručení. Ručiteľ spravidla zodpovedá za splnenie dlhu v takom istom rozsahu ako
dlžník, čo sa však platí v prípade, ak nebol rozsah ručenia obmedzený. Žalovaná sa v čl. 4 Zmluvy
(bod 4.1 v spojení s bodom 4.3) ako ručiteľka zaviazala, že na základe výzvy veriteľa, pohľadávku

organizácie uspokoja v plnej výške, ak ju neuspokojí dlžník sám do tridsiatich dní od písomnej výzvy,
ktorá bude zaslaná na poslednú známu adresu ručiteľov. Súd tieto body čl. 4 zmluvy vykladal na ťarchu
žalobcu,nakoľkojehoprávnypredchodcazmluvuvyhotovil,apritomvnejjednoznačne neuviedol,čitáto
lehota 30 dní od doručenia výzvy na splnenie dlhu je určená pre dlžníka alebo aj pre ručiteľov. Písomná
výzva adresovaná dlžníkovi na splnenie splatného záväzku, ktorá je predpokladom pre vymáhanie

plnenia záväzku od ručiteľa, môže byť obsiahnutá v žalobe, ktorou sa veriteľ domáha voči dlžníkovi
zaplatenia dlžnej sumy. Naproti tomu zákon nepredpisuje, aby vyzvaný mal byť aj ručiteľ, čo je veľká
nevýhoda pre ručiteľa; povinnosť zaslať upomienku ručiteľovi však v prejednávanej veci obsahovala
dohoda medzi veriteľom a ručiteľom (čl. 4 Zmluvy), čo súd s poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil
ako zmluvné obmedzenie rozsahu ručenia, pokiaľ ide o splatnosť zabezpečenej pohľadávky. Z obsahu

spisu vyplýva, že žaloba s prílohami spolu s uznesením, ktorým bol pripustený vstup žalovanej do
konania, bola žalovanej doručená dňa 04.10.2011 + 30 dní v zmysle čl. 4 Zmluvy, teda žalovaná
bola povinná dlh splniť do 04.11.2011. Odo dňa nasledujúceho po tomto dni, t.j. od 05.11.2011 sa
dostala do omeškania. Z uvedeného dôvodu súd žalobu v časti úrokov z omeškania od 04.05.2010
do 04.11.2011 žalobu zamietol. Právny zástupca žalovanej uvádzal iný dátum (31.10.2011), kedy boli

žalovanej doručené predmetné písomnosti, avšak súd mal z doručeniek založených v spise preukázané,
že žaloba s prílohami a uznesením č.l. 56 bola doručená žalovanej dňa 04.10.2011; dňa 31.10.2011 jej
bolo doručené predvolanie na termín pojednávania.40. Žalobca (jeho právny predchodca) už v rámci odvolania proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k.
5C/176/2010 - 273 zo dňa 27.11.2013 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 5C/176/2010 - 290 zo dňa
18.12.2013, doručeného súdu dňa 20.01.2014 a ani v konaní nasledujúcom po rozhodnutí odvolacieho

súdu netrval na pôvodnom žalobnom petite v časti úrokov z omeškania zo žalovanej istiny od 11.01.2010
do zaplatenia, ale žiadal už len úroky z omeškania od 04.05.2010 do zaplatenia. Súd vzhľadom na toto
vyjadrenie žalobcu, ktoré posúdil ako čiastočné späťvzatie žaloby, konanie v súlade s § 145 ods. 2 CSP
v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10.406,69 eura od 11.01.2010 do
03.05.2010 zastavil (výrok II. rozsudku).

41. Čo sa týka výšky úrokov z omeškania, táto bola dohodnutá v Zmluve (čl. 2 bod 2.10) zo dňa
13.10.2006 v súlade v tom čase platným a účinným ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., t.j. vo výške
dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu. Žalovaná v tejto súvislosti uvádzala, že v zmluve o poskytnutí návratnej
výpomoci boli dohodnuté úroky z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby vyhlásenej NBS v

čase vzniku dlhu, avšak napriek tomu, že výšku úrokov z omeškania určuje vykonávací predpis, v zmysle
súdnej praxe si strany môžu dojednať úroky z omeškania aj vo výške nižšej ako určuje vykonávací
predpis. Preto sa domnievala, že do úvahy prichádzajú úroky z omeškania až odo dňa 01.12.2011,
preto úroky z omeškania by mali byť vo výške 2 %. K tomuto súd uvádza, že pojem „základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky“ vymedzuje § 17 ods. 1 generálneho zákona o zavedení meny euro

(zákon č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro v SR a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov). Z tohto ustanovenia vyplýva, že pod pojmom „diskontná sadzba NBS“ sa odo dňa
zavedenia meny euro (01.01.2009) rozumie základná úroková sadzba ECB. Takáto zmena základnej
úrokovej sadzby pri prechode SR na menu euro nemá vplyv na dokončenie úročenia podľa pôvodnej
výšky úrokovej sadzby počas úrokového obdobia, ktoré začalo plynúť pred dňom zavedenia meny euro

a ktoré uplynie po zavedení meny euro v SR. Ako bolo uvedené vyššie, súd ustálil, že žalovaná sa do
omeškania dostala 05.11.2011, t.j. až po zavedení meny euro, a preto tieto domnienky žalovanej o výške
úrokovej sadzby nemajú žiadne opodstatnenie. Už zo samotnej zmluvy jednoznačne vyplýva spôsob
určenia výšky zákonných úrokov z omeškania - podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. (znenie účinné
v čase uzatvorenia zmluvy). Napriek uvedenému, súd k tomuto súd ešte uvádza, že ustanovenie § 517

ods. 2 vety za bodkočiarkou OZ účastníkom dohodu o inej výške úrokov z omeškania výslovne síce
nezakazuje, nemožnosť prijatia odchylnej zmluvnej úpravy však vyplýva z charakteru tohto ustanovenia.
Ak sa v ňom uvádza, že „výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis“, nenecháva gramatický výklad tohto ustanovenia priestor pre úvahy, či možno výšku úroku
z omeškania alebo poplatok z omeškania stanoviť inak, teda ani dohodou účastníkov. Ani z hľadiska

funkčnej interpretácie citovaného ustanovenia nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že výška úrokov
z omeškania je ním stanovená pre účastníkov občianskoprávnych vzťahov záväzne. Z uvedeného
vyplýva, že výška úrokov z omeškania v danej veci predstavuje 9,5 % ročne (t.j. základná úroková
sadzba ECB v období od 13. 07. 2011 do 08. 11. 2011 - 1,50 % + 8 percentuálnych bodov). Nakoľko si
však žalobca uplatnil úroky z omeškania vo výške 9 % ročne, súd je týmto viazaný a nemôže prisúdiť

viac ako strana žiada (ultra petitum). S poukazom na uvedené zaviazal žalovanú na zaplatenie úroku z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy priznanej istiny 10.074,59 eura od 05.11.2011 do zaplatenia.

42. Pokiaľ ide o samotný výrok I. rozsudok, súd so zreteľom na uvedené dôvody a najmä so zreteľom na
to, aby veriteľ nemohol byť uspokojený viacnásobne tým istým plnením, hoci jedným na základe plnenia

z dlžoby a ďalšími na základe plnenia z ručiteľského vzťahu, v záujme určitosti výroku rozsudku vyjadril
povinnosť žalovanej ručiteľky s ohľadom na už právoplatne skončené konanie voči pôvodne žalovaným
v 1. a 2. rade, ktoré vo výroku označil ich identifikačnými údajmi. Takýto výrok v rozsudku bráni tomu, aby
veriteľ mohol dosiahnuť to isté plnenie viackrát a zároveň odstraňuje pochybnosti, ktoré by inak mohli
nastať pri výkone rozhodnutia, lebo takto už v základnom konaní o veci samej sa riešia hmotnoprávne

otázky základu nároku.

43. Podľa § 262 ods. CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

44. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

45. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.46. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

47. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP a § 256 ods. 1 CSP. Žalobca mal v konaní neúspech v časti istiny 332,10 eura a úroku z omeškania,
v ktorých súd žalobu zamietol a tiež v časti úrokov z omeškania, v ktorej zobral žalobu späť. Vzhľadom
na nepatrný neúspech žalobcu v spore by mal žalobca nárok na náhradu konania v plnom rozsahu,

nakoľko si však žiadne neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli, súd mu náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku môže podať odvolanie strana, v ktorej neprospech bol rozsudok vydaný do 15
dní od jeho doručenia na Okresnom súde Galanta.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.
Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom po nadobudnutí jeho vykonateľnosti dobrovoľne
splnená, je možné podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný
poriadok).