Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, August 14, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/186/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815218040
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3815218040.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy

Markovej a členiek senátu Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobkyne:
P. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. A. XXX, zastúpenej: JUDr. Alena Babišová, advokátka so sídlom
Banská Bystrica, Pestovateľská 2682/18, proti žalovanému: W. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. A.
XXX, zastúpenému: JUDr. Jaroslav Hujík, advokát so sídlom Prievidza, Hviezdoslavova 3, o určenie,
že nehnuteľnosti patria do dedičstva a o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 5C/357/2015-68 zo dňa 11. januára 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti vo výroku II. a III. p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v anárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, okresný súd výrokom I. zastavil konanie o nároku
žalobcov 1/, 2/ a výrokom II. zamietol žalobný návrh, ktorým sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že
1) pozemok parc. reg. „C“ č. 219/3 v časti o výmere 76 m2 - zastavané plochy a nádvoria (diel 2), vedený
na LV č. 3001, k.ú. Valaská Belá, obec Valaská Belá, patrí do dedičstva po neb. Q. E., 2) určenia, že
pozemok parc. reg. „C“ č. 219/4 o výmere 46 m2 - zastavané plochy a nádvoria, vedený na LV č. 3001,
k.ú. Valaská Belá, obec Valaská Belá, patrí do dedičstva po neb. Q. E. v podieli 1-ica a 3) určenia, že

pozemok parc. reg. „C“ č. 219/4 o výmere 46 m2 - zastavané plochy a nádvoria, vedený na LV č. 3001,
k.ú. Valaská Belá, obec Valaská Belá, patrí do vlastníctva žalobkyne 1/ v podieli 1-ica. O trovách konania
rozhodol výrokom III. tak, že žalovanému priznal právo na ich náhradu v celom rozsahu.

2. V odôvodnení rozsudku okresný súd poukázal na skutkový stav, ktorý vyplynul z vykonaného
dokazovania. Neb. Q. E. - manžel žalobkyne bol výlučným vlastníkom CKN parc. č. 229 - záhrady o
výmere 148 m2, k.ú. Valaská Belá, zapísanej na LV č. 1766. Vlastníctvo k nej nadobudol na základe

dedenia, čo vyplýva z výpisu z LV zo dňa 11.2.1989, ako aj z rozhodnutia Štátneho notárstva v
Prievidzi sp. zn. D 747/77 zo dňa 29.12.1977 o dedičstve po poručiteľovi Q. E., nar. X.X.XXXX,
zomr. dňa X.X.XXXX. Na základe uvedeného rozhodnutia sa Q. E. stal aj spoluvlastníkom parc. č.
226/1, v k.ú. Valaská Belá, v podiele 3/8-iny. Následne spolu so žalobkyňou získal do bezpodielového
spoluvlastníctva zvyšnú časť uvedenej parcely, a to na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23.10.1986,
uzavretej formou notárskej zápisnice N 395/86, NZ 383/86, so M. E., nar. 20.9.1944. Uvedená kúpna
zmluva bola zaregistrovaná Štátnym notárstvom pod č. reg. I 13/87 dňa 13.1.1987. V konaní o dedičstve

po neb. Q. E., vedenom pred Okresným súdom Prievidza pod sp. zn. 14D/727/2004, Dnot 126/2004,
boli okrem iného predmetom dedenia i CKN parc. č. 226/1 a 229, v k.ú. Valaská Belá, s tým, že parc.
č. 226/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 180 m2, zapísaná na LV č. 2643, nadobudli pôvodné
žalobkyne v 1. až v 3. rade každá v podiele 1/6-ina a uvedená parcela v podiele 1-ica pripadla titulomvyporiadania BSM do vlastníctva žalobkyne. Parcelu č. 229 - záhrada o výmere 72 m2, zapísanú
na LV č. 1766, pre k.ú. Valaská Belá, v celosti nadobudla žalobkyňa. Podľa oznámenia Katastrálneho
úradu v Trenčíne, Správa katastra v Prievidzi, zo dňa 28.10.2010 položkou výkazu zmien č. 16/87 sa

zapísala kúpna zmluva, ktorou žalobkyňa s manželom kúpila okrem iného aj parc. č. 226/1 o výmere
226 m2. Položkou výkazu zmien VZ-230/90 sa zapísala kúpna zmluva, ktorou žalobkyňa s manželom
odpredala podľa geometrického plánu č. 244-243-794-85 časť z parc. č. 226/1 o výmere 46 m2, z čoho
vyplýva zostatková výmera parc. č. 226/1, t.j. 180 m2. Z oznámenia Katastrálneho úradu v Trenčíne,
Správa katastra v Prievidzi, zo dňa 16.04.2013 vyplýva, že žalobkyňa požiadala o odstránenie chýb

v katastrálnom operáte a o došetrenie. Bolo jej oznámené, že notárskou zápisnicou N 395/86 - kúpna
zmluva R I 13/87 nadobudla spolu s manželom vlastníctvo k parc. č. 226/1 o výmere 226 m2. Notárskou
zápisnicou N 329/90 - kúpna zmluva R I 1485/90, v súlade s geometrickým plánom č. 244-243-794-85,
sa z parc. č. 226/1 odpredalo 46 m2 pod parc. č. 219/4 a zostatková výmera parc. č. 226/1 je potom 180
m2. Zároveň z oznámenia vyplýva, že podľa právnej listiny boli žalobkyňa a jej manžel zastupovaní p.
M. E.. Zo splnomocnenia zo dňa 17.05.1990 vyplýva, že Q. E. a manželka P. (žalobkyňa) splnomocnili

M. E., bytom Valaská Belá, vo veci odpredaja časti nehnuteľnosti v k.ú. Valaská Belá parc. č. 226/1
v súlade s geometrickým plánom. Následne dňa 26.06.1990 došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy formou
notárskej zápisnice N 329/90, NZ 311/90 medzi M. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. F., B. X/X, ktorý
zastupoval podľa plnej moci aj Q. E., nar. XX.XX.XXXX, a jeho manželku P. (žalobkyňu) a W. X., nar.
XX.XX.XXXX, na základe ktorej došlo k predaju časti parc. č. 219/1, označenej na geometrickom pláne

č. 244-243-794-85 zo dňa 27.06.1986 ako diel č. 1 vo výmere 140 m2, časti parc. č. 229 označenej
na uvedenom geometrickom pláne ako diel č. 2 vo výmere 76 m2 a časti parc. č. 226/1 označenej
ako diel 3 vo výmere 46 m2 do bezpodielového spoluvlastníctva manželov M. X. a manželky W.. Zo
zmluvy vyplýva, že odčlenené časti vytvárajú novoutvorenú parc. č. 219/3 - záhrady vo výmere 216
m2 a parc. č. 219/4 - dvor vo výmere 46 m2. Kúpna cena bola v zmluve dojednaná vo výške 1.572,-

Kčs. Zmluva bola registrovaná Štátnym notárstvom v Prievidzi pod číslom RI 1485/90 dňa 19.7.1990.
Z geometrického plánu, vyhotoveného Geodéziou, n.p. Žilina, č. 244-243-794-85, zameraného dňa
27.06.1986 a vyhotoveného dňa 7.7.1986, vyplýva, že ním došlo k zmeraniu parc. č. 219/3 a 219/4, v
k.ú. Valaská Belá. Týmto geometrickým plánom bola vytvorená parc. č. 219/3 - záhrady o výmere 216
m2 odčlenením časti parc. č. 219/1 - lúka vo výmere 140 m2 z celkovej výmery 1164 m2 a odčlenením

časti parc. č. 229 - záhrady vo výmere 76 m2 z celkovej výmery 148 m2. Parcela č. 219/4 - dvor o výmere
46 m2 bola vytvorená odčlenením časti parc. č. 226/1 - zastavané plochy vo výmere 46 m2 z celkovej
výmery226m2.Podľageometrickéhoplánuvlastníkomnovoutvorenýchparcielč.219/3a219/4malibyť
M. X. a manželka W., bytom M. A. č. XXX. Z výpisu z LV č. 3001, k.ú. Valaská Belá, vyplýva, že výlučným
vlastníkom CKN parc. č. 219/3 - záhrady o výmere 216 m2 a CKN parc. č. 219/4 - zastavané plochy a

nádvoria o výmere 45 m2 je žalovaný. Žalobkyňa v konaní uviedla, že o kúpnej zmluve z roku 1990 nemá
žiadnuvedomosť.Nazákladetelevíznejreláciesazačalazaujímaťosvojepozemkyazistila,žeaktuálny
stav nezodpovedá stavu podľa kúpnej zmluvy. M. E. mal odpredať v jej mene a v mene jej manžela časť
z uvedených pozemkov s tým, že tak konal na základe plnomocenstva na konanie v ich mene, ktorú plnú
moc však ona nepodpísala, preto v konaní namietala uvedené splnomocnenie, ako aj platnosť kúpnej

zmluvy zo dňa 26.06.1990. O vec sa začala zaujímať po manželovej smrti, možno v r. 2006, dovtedy si
myslela, že je všetko v poriadku. Potvrdila, že na pozemku je vybudované oplotenie. Vzťahy so stranou
žalovaného boli dobré až do doby, keď sa začali vyskytovať problémy s právom prechodu (t.j. v roku
2012). Žalovaný namietal, že si pamätá už od svojho detstva, že CKN parc. č. 219/3 a 219/4, v k.ú.
Valaská Belá, sa užívali tak, ako sa užívajú aj v súčasnosti. Tieto parcely nadobudol po smrti svojho

otca M. X., ktorý zomrel v roku XXXX. Nepamätal si, že by niekedy boli spory alebo výhrady ohľadne
užívania týchto nehnuteľností. To, že by mal užívať časť pozemku, ktorý mu nepatrí, zistil až zo žaloby.
Po otcovej smrti bol aj na katastri a zistil, že tieto nehnuteľnosti sú písané na otca, a preto nemal dôvod
na pochybnosti. Podľa jeho názoru, aj v prípade, že by kúpna zmluva z roku 1990 bola neplatná, stal
sa vlastníkom týchto nehnuteľností vydržaním. Svedkyňa W. X., matka žalovaného, uviedla, že časť zo

záhrady jej dal ešte jej otec a stále je to tak oplotené. Dobu, odkedy je oplotenie vybudované, nevedela
presne uviesť, ale žalobkyňa tam v tom čase ešte nebývala. V súvislosti s kúpnou zmluvou z roku 1990
uviedla, že nevie, kde v tom čase bol jej brat Q. E., ale bola s ním dohodnutá, že to vybaví so M. E..
V tejto veci boli aj u notárky, preto si myslela, že je všetko v poriadku. Svedok V. X., brat žalovaného,
uviedol, že v súvislosti s užívaním nehnuteľností neboli medzi ich rodinou a rodinou žalobkyne žiadne

spory, tie sa začali asi 3 alebo 4 roky dozadu kvôli prístupovej ceste. Plot na hranici od M. E., ale aj
od žalobkyne je postavený asi 30 alebo 40 rokov. Pôvodne tam bola záhrada, ktorú jeho starí rodičia
rozdelili, a jeho rodičia takto rozdelený pozemok užívali možno od jeho 15-tich rokov. Svedok Q. C.,
sused strán, v konaní uviedol, že medzi stranami sporu boli vzťahy dobré, tieto ochladli možno 3 - 4 rokydozadu. Rodičia žalovaného si postavili dom a starý otec žalovaného im potom k tomu vydelil záhradu.
Svedok uviedol, že si pamätá, že stará matka žalovaného určila hranicu a povedala, kde má manžel
žalobkyne zatĺcť kolík, ktorý túto hranicu určuje a oddeľuje jednu strany od druhej. Podľa svedka bol 40

rokov pokoj a až teraz vznikajú nejaké spory. Pozemky sa podľa neho užívajú stále rovnako teraz, ako
ich užívali aj rodičia žalovaného.

3. Okresný súd konštatoval, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože
na LV č. 1766 je zapísaná ako výlučná vlastníčka CKN parc. č. 229, ktorá je vo výmere 72 m2, a na

LV č. 2643 ako podielová spoluvlastníčka CKN parc. č. 226/1, ktorá je vo výmere 180 m2. Pôvodná
výmera parc. č. 229 pritom bola 148 m2 a výmera parc. č. 226/1 bola 226 m2. Vlastníkom zvyšnej výmery
uvedených parciel je v súčasnosti podľa zápisu na LV č. 3001 žalovaný. Žalobkyňa pritom tvrdí, že kúpnu
zmluvu, uzavretú dňa 26.06.1990, na základe ktorej došlo k predaju časti uvedených nehnuteľností,
neuzatvorila, ani nepodpísala splnomocnenie pre M. E. na jej zastupovanie v tejto veci a táto je teda
neplatnou. Žalovaný v konaní namietal, že bez ohľadu na to, či kúpna zmluva bola uzavretá platne

alebo nie, sporné časti nehnuteľností nadobudol do svojho vlastníctva na základe vydržania. Okresný
súd uviedol, že k tomu, aby došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním je potrebné, aby boli
splnené zákonné predpoklady: 1. nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, 2.
nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom
stanovenej doby, 3. spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so

zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí, pričom dobromyseľnosť musí
byť posudzovaná z objektívneho hľadiska, t.j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno
s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať
pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nadobudol. Pri posudzovaní dobromyseľnosti
držiteľatrebabraťdoúvahy,čidržiteľpribežnejopatrnosti,ktorúmožnosohľadomnaokolnostiapovahu

daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvod na
pochybnosti o tom, že mu vec patrí.

4. Okresný súd ďalej uviedol, že žalovaný sa držby parciel č. 219/3 a 219/4 ujal na základe dedičského
rozhodnutia v konaní vedenom pod sp. zn. D 573/96 zo dňa 26.1.1998. V tom čase bolo účinné

znenie Občianskeho zákonníka, ktoré pripúšťalo vydržanie nehnuteľností (§ 134 ods. 1). Zároveň
podľa v tom čase platného znenia Občianskeho zákonníka boli nehnuteľnosti - záhrada, zastavané
plochy a nádvoria, posudzované ako predmet spôsobilý vydržania. Predpokladom vydržania bola
oprávnená držba nepretržite po dobu 10 rokov. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo
veci možno nadobudnúť okrem iného dedením. V danej veci žalovaný odvodzoval svoje vlastníctvo

k nehnuteľnostiam na základe dedenia. Okrem toho uviedol, že o tom, že jeho právny predchodca
- otec bol vlastníkom týchto nehnuteľností, nemal dôvod pochybovať, nakoľko jeho vlastníctvo k
nehnuteľnostiam vyplývalo zo zápisu v katastri nehnuteľností. Žalovaný v konaní tvrdil, že nemá
vedomosť o okolnostiach, za ktorých bola uzatvorená kúpna zmluva medzi žalobkyňou v 1. rade, jej
manželom, M. E. a jeho rodičmi. V čase, keď k uzavretiu zmluvy došlo, bol na Základnej vojenskej

službe pri Českých Budějoviciach. V konaní tieto jeho tvrdenia neboli nijakým spôsobom vyvrátené. Z
dokazovania tiež vyplynulo, že žalovaný nehnuteľnosti užíval nerušenie v rovnakom stave, ako jeho
rodičia, a to minimálne do roku 2010, kedy sa žalobkyňa v 1. rade dozvedela z oznámenia Správy
katastra nehnuteľností v Prievidzi, že ku zmenšeniu výmery parc. č. 226/1, v k.ú. Valaská Belá, došlo
na základe kúpnej zmluvy zo dňa 26.6.1990. Nerušenosť užívania potvrdili v konaní aj svedkovia V. X.

a Q. C., ale aj samotná žalobkyňa. Žalovaný teda nehnuteľnosti užíval nerušene v čase od roku 1998
minimálne do roku 2010, pričom svoje vlastníctvo týchto nehnuteľností odvodzoval od rozhodnutia o
dedičstve po svojom otcovi. Okrem toho vlastnícke právo otca žalovaného k nehnuteľnostiam vyplývalo
z kúpnej zmluvy zo dňa 26.06.1990, ktorá bola riadne zaregistrovaná štátnym notárstvom tak, ako to
vyžadovalo v tom čase platné znenie Občianskeho zákonníka (§ 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka

účinného do 31.12.1991). Z takto zistených skutočností vyplýva, že žalovaný bol pri zachovaní bežnej
opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od neho požadovať,
dobromyseľný a nemal dôvod na pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Žalovaný teda spĺňa predpoklady
pre vydržanie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Súd preto dospel k záveru, že i v prípade,
že by kúpna zmluva zo dňa 26.06.1990, ktorou došlo k predaju časti nehnuteľností z CKN parc. č.

229 a č. 226/1, v k.ú. Valaská Belá, nebola platným právnym úkonom, nič to nemení na tom, že
žalovaný nadobudol vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam na základe vydržania. Z toho dôvodu
súd nepovažoval za potrebné pre rozhodnutie vo veci vykonať žalobkyňou navrhovaný dôkaz - znalecké
dokazovanie na zistenie, či splnomocnenie zo dňa 17.05.1990 podpísali žalobkyňa a jej manžel Q. E..Súdpotomžalobunepovažovalzadôvodnúazamietolju.Preúplnosťuviedol,žepetitžalobytak,akobol
žalobkyňou upravený, je nevykonateľný, nakoľko z neho nevyplýva, ktorá konkrétna časť z CKN parciel
č. 219/3 o výmere 76 m2 a č. 219/4 o výmere 46 m2 patrí do dedičstva po neb. Q. E., resp. do vlastníctva

žalobkyne. Konanie o nároku pôvodných žalobkýň 2/, 3/ zastavil podľa § 145 ods. 2 v spojení s § 146
ods. 1 Civilného sporového poriadku pre späťvzatie žaloby, s ktorou žalovaný súhlasil. O náhrade trov
konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

5. Proti tomuto rozsudku v časti vo výrokoch II. a III. podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa.

Navrhla rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Opätovne poukázala na
skutkový stav, z ktorého odvodzuje svoj nárok a zdôraznila, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, keď
neskúmal (ne)platnosť notárskej zápisnice N 329/90, NZ 311/90 zo dňa 26.06.1990 a splnomocnenie
zo dňa 17.05.1990, ktorým mali žalobkyňa aj Q. E. splnomocniť vo veci odpredaja časti sporných
nehnuteľností v súlade s geometrickým plánom M. E.. V predmetnom splnomocnení nie je citovaný
ani geometrický plán, podľa ktorého sa údajný prevod pozemkov mal uskutočniť; adresa údajného

splnomocnenca nebola správna, pretože M. E. nebýval vo Valaskej Belej. Na splnomocnení nie
je uvedený ani dátum narodenia údajného splnomocnenca, dátum narodenia Q. E. je nesprávny.
Žalobkyňa má jednoznačne za to, že notárska zápisnica, ktorej podkladom bolo splnomocnenie, je
absolútneneplatnýmprávnymúkonom.Absolútnaneplatnosťprávnehoúkonupôsobípriamozozákona,
od začiatku, takže subjektívne občianske práva a povinnosti z takéhoto úkonu vôbec nevzniknú. Právny

úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Pojmovými znakmi
právneho úkonu sú tieto zložky: prejav vôle, viazanosť právnych následkov, ktorými sú vznik, zmenu
alebo zánik práv či povinností na prejav vôle, prejav vôle musí byť dovolený právnymi predpismi a právne
predpisy musia s prejavom vôle skutočne spájať zamýšľané právne následky. Niet právneho úkonu,
ak chýba vôľa alebo keď vôľa konajúceho bola nahradená vôľou iného subjektu. Pri právnom úkone

urobenom v písomnej formy je právne významná iba vôľa účastníkov vyjadrená v písomnom texte. V
danom prípade v celom rozsahu chýba prejav vôle žalobkyne, podpisy na splnomocnení nie sú pravé,
kúpna zmluva spísaná formou notárskej zápisnice nepreukazuje vôľu jej účastníkov pozemky odpredať
predchodcom žalovaného. Žalobkyňa má za to, že nebola preukázaná dobromyseľnosť žalovaného,
nakoľko niet titulu svedčiaceho o tom, že žalovaný nehnuteľnosť nadobudol. Vlastnícke právo je

nepremlčateľné. Žalovanému nesvedčí dobromyseľnosť, a teda nemohol nehnuteľnosti vydržať. Svojim
postupom okresný súd zmaril žalobkyni možnosť navrhnutie ďalších dôkazov, grafologické dokazovanie,
predloženie geometrického plánu a výsluch svedka - notárky JUDr. Evy Vyskokovej.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne písomne vyjadril tak, že s ním nesúhlasí a navrhol rozsudok

okresného súdu potvrdiť s tým, že si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal
na to, že odvolacie námietky žalobkyne sú len opakovaním jej skutkových tvrdení prezentovaných
pred okresným súdom, s ktorými sa tento vysporiadal v odôvodnení rozsudku. Možnosť posúdenia
platnostinotárskejzápisnicezodňa26.06.1990okresnýsúdnepovažovalzarozhodujúcepreposúdenie
dôvodnosti žaloby, keď sa správne zaoberal námietkou vydržania s poukazom na to, že predmetné

nehnuteľnosti ako svoje vlastné žalovaný užíval po dobu dlhšiu ako 10 rokov. Pokiaľ by aj kúpna
zmluva obsiahnutá v predmetnej notárskej zápisnici nebola platná, jeho právna predchodkyňa a už
vôbec nie on nemali žiadne pochybnosti o tom, že nehnuteľnosti užívajú ako svoje vlastné, on konkrétne
podľa právoplatného dedičského rozhodnutia zo dňa 21.01.1998, na základe ktorého bol ako vlastník
aj zapísaný do katastra nehnuteľností. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR

sp.zn. 22Cdo/851/2001 zo dňa 30.10.2002, podľa ktorého oprávneným držiteľom nehnuteľností je aj
ten, kto je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v právnom omyle, že mu nehnuteľnosť patrí alebo sa
omylom domnieva, že mu nehnuteľnosť patrí na základe určitého právneho titulu, napríklad rozhodnutia
o schválení vyporiadania dedičstva dohodou. V predmetnej veci nemal žiadnu pochybnosť o tom, že by
dedením vlastnícke právo na neho neprešlo; jeho právni predchodcovia predmetné nehnuteľnosti ako

svoje nerušene užívali, nikto ich v užívaní nehnuteľností, tak ako boli oplotené, nerušil, a to ani žalobkyňa
alebo jej manžel. Žalobkyňa býva v bezprostrednej blízkosti nehnuteľností, obsah kúpnej zmluvy, ktorú v
súčasnosti spochybňuje, rešpektovala. Samotná žalobkyňa potvrdila dlhodobý vzájomne rešpektovaný
užívací stav nehnuteľností, pozemkami sa začala zaoberať len 3 - 4 roky dozadu. Uvedené vyplýva
aj zo svedeckých výpovedí v konaní vypočutých svedkov. I keby okresný súd dospel k záverom, ktoré

prezentuje v konaní žalobkyňa, nič to nemení na tom, že by žalobnému návrhu nebolo možné vyhovieť,
pretože predmetné nehnuteľnosti mal v oprávnenej do dobe držbe po dobu dlhšiu ako 10 rokov. Aj keby
na neho neprešlo vlastnícke právo na základe predmetnej kúpnej zmluvy, toto nadobudol vydržaním v
súlade s § 134 Občianskeho zákonníka.7. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného vyjadrila tak, že trvá na dôvodoch, ktoré uviedla v odvolaní.

8. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona č.
160/20158 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania
a jeho dôvodov. Procesný postup odvolacieho súdu vyplynul z intertemporálnej úpravy v § 470
ods. 1 CSP (zákon č. 160/2015 Z. z.), ktorým došlo k rekodifikácii predchádzajúceho procesného
predpisu - Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) s účinnosťou od 1. júla 2016. V zmysle

uvedenej úpravy platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie
odvolania žalobkyne nariaďovať pojednávanie.

9. Preskúmaním veci krajský súd zistil, že rozsudok okresného súdu je vo veci samej je vecne
správny, a preto je potrebné tento potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

10. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o
konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

11. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380

ods. 1 CSP).

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

13. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalobkyňa uplatnila vo svojom odvolaní odvolací dôvod spočívajúci
vtom,žesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam
(§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), vec nesprávne právne posúdil ( § 365 ods. 1 písm. h/ CSP), v dôsledku
čoho okresný súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365
ods. 1 písm. e/ CSP).

15. Nevykonanie navrhnutých dôkazov, potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, je spôsobilým
odvolacím dôvodom vtedy, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal. Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými

návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie ( rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn.
I. ÚS 46/05). Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to,
či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz
na jeho vykonanie (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn.I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom
konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky

navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v
rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP), a nie účastníkov konania (viď
tiež uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 212/2012, 4 Cdo
125/2012,5Cdo251/2012, 6Cdo36/2011a7Cdo34/2011).Tým,žesúdprípadnenevyhovievšetkým
návrhom strany na vykonanie dôkazov, neodníme jej tým možnosť pred súdom konať (viď napríklad

rozhodnutie Najvyššieho súd SR sp.zn. 3Cdo/444/2015 zo dňa 07.10.2015).

16. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie

do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.17. Nesprávne právne posúdenie veci ( § 365 ods. 1 písm. h/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom
vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy,

keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje.

18. V prejednávanej veci krajský súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, prislúchajúceho
spisového materiálu a vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany skonštatoval,
že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal

dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP a v napadnutom rozsudku sa riadne
vysporiadal so skutkovou i právnou argumentáciou strán vznesenou v prvostupňovom konaní. Krajský
súd sa v zmysle vyššie uvedeného v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým stavom tak, ako ho
zistil okresný súd, ako aj s jeho právnym posúdením, vo vzťahu k čomu poukazuje na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje.

19. Žalobkyňa k veci samotnej vo svojom odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, s ktorými by sa okresný
súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne
závery. Okresný súd riadne odôvodnil, prečo nevykonal ďalší žalobkyňou navrhnutý dôkaz, a teda
odvolacianámietkažalobkyne,žeokresnýsúdsvojimpostupom znemožnilvykonaťďalšiedokazovanie,
neobstojí. Na základe týchto skutočností krajský súd konštatuje, že v prvoinštančnom konaní nezistil

ani vady, namietané žalobkyňou, ktorými by došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, resp. k
bezdôvodnému nevykonaniu odvolateľom navrhnutých dôkazov, potrebných na zistenie rozhodujúcich
skutočností. Pretože okresný súd sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v
podanom odvolaní a na ktoré poukazovala žalobkyňa aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie
nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

20. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu krajský súd udáva nasledovné:

21. Podľa § 134 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“)
oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o

hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

22. Vydržanie vo všeobecnosti je osobitný spôsob nadobudnutia vecných práv. V prípade splnenia
zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie
štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené

zároveň zákonné predpoklady, ktoré správne uviedol aj okresný súd, a to a) oprávnenosť držby, b)
nepretržitosť plynutia vydržacej doby a c) spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je
skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí.
Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí,
nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť

posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j., či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s
prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať
pochybnosti, že mu vec alebo právo patrí. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci
právny dôvod, stačí, ak tu bol domnelý právny dôvod ( titulus putativus ), teda ide o to, aby držiteľ bol
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí.

23.Priposudzovaníoprávnenostidržbytrebavychádzaťzozásady,žejejpredpokladomjepresvedčenie
nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec alebo právo prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho
vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje navonok, a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje
za vlastníka veci, resp. za oprávneného z vecného bremena. Medzi základné okolnosti, ktoré budú
svedčiť o oprávnenosti držby veci, patrí aj okolnosť, ako vec alebo právo nadobudol - či mu svedčí nejaký

oprávnenýnadobúdacítitul.Subjektívnypocitdržiteľanemôžebyťsámosebepodkladomprevydržanie,
ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva
(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 260/2008). Z hľadiska dobromyseľnosti
držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne relevantnou len tá skutočnosť,
ktorá má objektívne znaky titulu (prípadne aj len domnelého /putatívneho/) nadobudnutia vlastníctva.

Vlastníctvo (okrem prípadov nadobudnutia ex lege) sa nadobúda najmä dedením, kúpou, darovaním,
výmenou. Domnelým (putatívnym) titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má
navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva),
chýba pri nej ale niektorá stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžadujeobjektívne právo. Takýmto domnelým titulom môže byť v praxi napríklad (a) dedičské rozhodnutie
o nadobudnutí veci, ktorá však v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku, (b)
neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci, (c) kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je

z niektorého dôvodu neplatná.

24. Funkciou inštitútu vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo
ovláda v dobrej viere (je dobromyseľný), že je jej vlastníkom so zreteľom na všetky okolnosti. Vydržanie
tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu,

o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť alebo ak tu výnimočne titul vôbec
niejeanadobúdateľjesozreteľomnavšetkyokolnostidobromyseľný,žetutitulje,stanesanadobúdateľ
veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do
súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym (pozri naprl. rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 236/2012,
uznesenie NS SR 5 Cdo 228/2012, uznesenie NS SR 5 Cdo 107/2008, uznesenie NS SR 6 Cdo 47/2012
atď.).

25. Pri riešení právnej otázky splnenia podmienok vydržania sporných pozemkov žalovaným sú pritom
bezprostredne významné nie okolnosti týkajúce sa jeho právnych predchodcov (teda to, či, ako, kedy a
na základe čoho vstúpili do ich užívania - žalobkyňou namietaná kúpna zmluva zo dňa 26.06.1990), ale
okolnosti týkajúce sa priamo osoby žalovaného. Okresný súd z tohto hľadiska správne konštatoval, že
žalovaný sa držby parciel č. 219/3 a 219/4 ujal na základe dedičského rozhodnutia v konaní vedenom

pod sp. zn. D 573/96 zo dňa 26.01.1998 po svojom otcovi, z ktorého právneho titulu vychádzal pri
svojej procesnej obrane ohľadom vydržania sporných nehnuteľností. Vlastnícke právo jeho otca k
nehnuteľnostiam bolo v tom čase zapísané v katastri nehnuteľností, pričom toto vyplývalo z kúpnej
zmluvy zo dňa 26.06.1990, ktorá bola riadne zaregistrovaná štátnym notárstvom tak, ako to vyžadovalo
v tom čase platné znenie Občianskeho zákonníka (§ 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného

do 31.12.1991). V konaní nebolo zistené, že by žalovaný mal vedomosť o okolnostiach, za ktorých
bola uzatvorená kúpna zmluva dňa 26.06.1990 medzi žalobkyňou, jej manželom, M. E. a jeho rodičmi.
Žalovaný nehnuteľnosti užíval nerušene v rovnakom stave ako jeho rodičia od ujatia sa držby v roku
1998 minimálne do roku 2010 (kedy sa žalobkyňa dozvedela z oznámenia Správy katastra nehnuteľností
v Prievidzi, že ku zmenšeniu výmery parc. č. 226/1, v k.ú. Valaská Belá, došlo na základe kúpnej zmluvy

zo dňa 26.6.1990), čo nerozporovala ani žalobkyňa.

26. Vydržanie patrí k všeobecným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a vydržaním
sa vlastnícke právo nadobúda bez toho, aby sa o tom muselo rozhodnúť. Vzhľadom na to, že krajský
súd sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi okresného súdu v otázke vydržania vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam žalovaným tak, ako je uvedené vyššie, bolo bez významu zaoberať sa
otázkou (ne)platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 26.06.1990, ktorá právnemu titulu, z ktorého žalovaný
dobromyseľnosť držby odvodzuje (dedičské rozhodnutie zo dňa 26.01.1998) predchádza.

27. Krajský súd zistil, že okresný súd rozhodol vo veci na základe vyššie uvedených skutkových a

právnych záverov, preto je jeho rozhodnutie správne a zákonné. Vzhľadom na uvedené, sú odvolacie
námietky žalobkyne uplatnené neoprávnene. Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu
v napadnutej časti vo výrokoch II. a III. podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.

28. Krajský súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1

CSP tak, že priznal nárok na ich náhradu žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešní v celom
rozsahu

29. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalovaného rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v
nadväznosti na § 251 CSP okresný súd.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).