Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 18, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/11/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714217599
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6714217599.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Priehodu a členov

senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobkyne: B. M., narodená
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX E. - W., L. V. XXXX/X, zastúpená BAKO JANČIAR LEVRINC - advokáti,
s.r.o., so sídlom 960 01 Zvolen, J. Kozáčeka 13E, IČO: 36 859 824, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o určenie neplatnosti zmluvy o
úvere, o určenie neplatnosti rozhodcovskej zmluvy a o zrušenie rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu, o odvolaní žalobkyne zo dňa 23.10.2015 a odvolaní žalovaného zo dňa
08.10.2015 proti rozsudku Okresného súdu Zvolen číslo konania 17C/206/2014-50 zo dňa 22.09.2015,

takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe v rozsahu určenia, že rozhodcovská
zmluva zo dňa 04.12.2012, uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatná a o zrušenie
Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 10.11.2014 spisová značka SR 1196/14, vydaným
Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom

Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO : 35 922 761. Súd žalobu v prevyšujúcej časti, pokiaľ
sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti Zmluvy o úvere číslo XXXXXXXXX zo dňa 4. 12. 2012,
zamietol. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že mal vykonaným dokazovaním
preukázané, že medzi stranami sporu bola dňa 4. 12. 2012 uzatvorená Zmluva o úvere č. XXXXXXXXX,
na základe ktorej poskytol žalovaný žalobkyni úver vo výške 200 eur a žalobkyňa sa zaviazala
zaplatiť túto sumu zvýšenú o poplatok 196 eur za dojednaných zmluvných podmienok. Súd mal taktiež
preukázané, že v totožný deň dňa 4. 12. 2012 bola uzatvorená rozhodcovská zmluva, na základe

ktorej bol vydaný Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8 Bratislava, dňa 10. 11. 2014 pod sp.
zn. SR 11961/14. Súd právne posúdil zmluvný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným s prihliadnutím
na spotrebiteľské právo podľa ustanovenia § 52 ods. 1, 3 a 4, § 53 ods. 1, 2, 3 a 4 písm. r/
a § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, v spojení s ustanovením § 40 ods. 1 písm. a/ zákona
číslo 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Súd sa predovšetkým zameral na skúmanie obsahu
rozhodcovskej zmluvy s prihliadnutím na spotrebiteľské právo z hľadiska eventuálneho dojednania

neprijateľnej podmienky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
stránvneprospechspotrebiteľa.SúdpooboznámenísasobsahomRozhodcovskejzmluvyzodňa4.12.
2012malzato,žedojednanierozhodcovskejzmluvyjeneprijateľnápodmienkavspotrebiteľskejzmluve,
nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov tohto právneho úkonuv neprospech spotrebiteľa. Súd poznamenal, že požadovanú rovnováhu v právach a povinnostiach
účastníkov spotrebiteľskej zmluvy nie je spôsobilé zaručiť dojednanie obsiahnuté v rozhodcovskej
doložke, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho vyriešiť prípadný spor

účastníkov hmotnoprávneho vzťahu zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže
vybrať ako prejednanie a rozhodnutie sporu rozhodcovským súdom, tak i všeobecným súdom. Túto
nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ani ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu
poskytujespotrebiteľovi,avšaklenpreprípadzáujmujehosamotnéhoviesťspor.Súdpritomkonštatoval,
že iniciovanie sporu zo spotrebiteľskej zmluvy spotrebiteľom je podľa názoru súdu treba považovať za

skôr teoretické až nepravdepodobné, nakoľko okruh možných požiadaviek spotrebiteľa nesplnených
druhou zmluvnou stranou je na prvý pohľad v značnej miere obmedzený s tým, že do tohto okruhu
nemožno zaradiť žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. S poukazom na uvedené potom sa
súdu javilo riziko, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci
rozhodcovského súdu vykonaním výberu zmluvným partnerom spotrebiteľa a už takáto možnosť
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Súd taktiež poznamenal, že rozhodcovská zmluva bola vyhotovená drobným písmom v troch bodoch
obsahujúcich ešte podbody, ktoré sa môžu spotrebiteľovi javiť ako nejasné, nezrozumiteľné a neurčité,
pričom ustanovenia zmluvy sú vo forme formulárovo vyhotovenej predtlače s okienkami pre dopísanie
údajov spotrebiteľa, čo zjavne vyvodzuje záver, že neboli dohodnuté individuálne pre konkrétneho
spotrebiteľa, ale hromadne pre viacerých spotrebiteľov naraz. Nakoľko bol obsah rozhodcovskej doložky

dodávateľom vopred pripravený, len ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých
dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Súd taktiež poznamenal, že doložka
neboladojednanávčasevyššiebdelostispotrebiteľapovznikusporu,alenazačiatkuzmluvnéhovzťahu,
čo takisto oslabuje pozíciu spotrebiteľa. Preto sa aj možnosť ktorejkoľvek zmluvnej strany odstúpiť od
rozhodcovskej zmluvy v lehote 10 dní od uzatvorenia tejto zmluvy míňa účinkom ochrany zmluvných

strán pred účinkami rozhodcovskej doložky a nastolenia možnosti riešenia sporu na všeobecnom súde.
S poukazom na tieto argumenty potom súd podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
vyhodnotil rozhodcovskú zmluvu ako absolútne neplatný úkonu a v nadväznosti na uvedené potom aj
zrušil rozhodcovský rozsudok vydaný na podklade absolútne neplatnej rozhodcovskej zmluvy, nakoľko
rozsudok rozhodcovským súdom nemohol byť vydaný, keďže rozhodcovská zmluva je absolútne

neplatná a právomoc rozhodcu na rozhodnutie v predmetnej veci tak bola založená na neexistujúcom
a neplatnom právnom úkone, čím bol rozhodcovský rozsudok vydaný v rozpore so zákonom. Súd ďalej
ohľadom petitu žaloby, ktorým sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 4. 12. 2012 potom konštatoval, že pokiaľ sa žalobkyňa domáhala určenia
neplatnostitejtozmluvyspoukazomnaabsenciuzákladnýchnáležitostízmluvyoúvere,súdkonštatoval,

že skutočne v tejto zmluve o úvere sa nenachádzajú viaceré zákonom predpokladané náležitosti, ako
výška úrokovej sadzby, výška ročnej percentuálnej miery nákladov, výška priemernej hodnoty ročnej
RPMN, konečná splatnosť úveru a podobne. Súd však je toho názoru, že tieto skutočnosti nespôsobujú
absolútnu neplatnosť zmluvy o úvere, ale v takomto prípade v zmysle príslušných ustanovení sa úver
považuje za bezúročný a bez poplatkový. Podľa názoru súdu pokiaľ by bol chcel zákonodarca určiť, že

v takomto prípade je zmluva neplatná, bol by to stanovil priamo v zákone. Z týchto dôvodov potom súd
zamietol žalobu v časti o určenie, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 4. 12. 2012 je absolútne
neplatná. V závere rozsudku súd uviedol, že o trovách konania rozhodne podľa ustanovenia § 151 ods.
3 O.s.p. platného a účinného v čase vyhlásenia rozsudku po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa i
žalovaný.

3. Žalobkyňa namietala výrok rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej súd jej žalobu zamietol,
pričom tento výrok rozsudku považuje za nesprávny, právne nepodložený a nedostatočne odôvodnený,

v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho procesu, ako aj s princípmi právnej istoty. Okresný
súd podľa jej názoru v odôvodnení rozsudku neuvádza, akými logickými úvahami a postupmi dospel
k svojim skutkovým a právnym záverom, odôvodnenie rozsudku považuje žalobkyňa za absolútne
všeobecné a nepresvedčivé, zamerané jedine na skúmanie základných náležitostí zmluvy o úvere,
absencia ktorých spôsobuje, že zmluva o úvere je bez úrokov a bez poplatkov. Okresný súd sa

však dôvodmi neplatnosti zmluvy o úvere ako celku, na ktoré poukazovala a upriamila pozornosť
vo svojej žalobe, dostatočne a presvedčivo vysporiadal, respektíve vôbec nevysporiadal. Súd prvej
inštancie sa taktiež vôbec nezaoberal, respektíve nezaujal právne stanovisko k neprijateľným zmluvným
podmienkam obsiahnutým v zmluve o úvere, na ktoré žalobkyňa poukazovala v žalobe. Z odôvodnenianapadnutého rozsudku žalobkyni nie je zrejmé, vykonaním ktorých konkrétnych dôkazov dospel okresný
súd k relevantným skutkovým a právnym záverom, ktoré boli podkladom pre jeho rozhodnutie, a
teda zamietnutie žaloby v časti o určenie neplatnosti zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 4.

12. 2012. Opätovne preto žalobkyňa poukazuje na jednotlivé dôvody, pre ktoré žiadala o určenie
neplatnosti predmetnej zmluvy o úvere. Zmluva je koncipovaná tak, že je neobyčajne hrubým spôsobom
narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to najmä v ustanoveniach o
zabezpečovacích prostriedkoch (zmluvná pokuta, blankozmenka a podobne) a zároveň celá zmluva je
koncipovaná výlučne na prospech veriteľa bez toho, aby sa mohol dlžník aspoň minimálne zákonnými

prostriedkami brániť. Zmluva obsahuje najmä povinnosti dlžníka a sankcie za porušenie povinností
v neprimeraných výškach. Takúto nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrujú takmer všetky
ustanovenia zmluvy o úvere, ako aj neprimerane vysoký poplatok vo výške 196 eur za poskytnutie
úveru, výška ktorého sa takmer rovná výške celého poskytnutého úveru. Z toho dôvodu sa zmluva (jej
obsahom i účelom) prieči dobrým mravom a je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. V
rozpore s dobrými mravmi je pritom nielen obsah zmluvy, ale aj samotný účel zmluvy, a táto skutočnosť

spôsobuje jej absolútnu neplatnosť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Opätovne
žalobkyňa poukazuje na to, že zmluva o úvere obsahuje celý rad neprijateľných zmluvných podmienok,
a to jednak neprimeranú výšku poplatku za poskytnutie úveru, pričom žalobkyňa poukazuje na to, že
dlžník jej poskytol úver v sume 200 eur a v zmluve sa zaviazala zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú
o príslušný poplatok vo výške 196 eur, teda celkovo čiastku 396 eur. Dohoda o odmene za poskytnutý

úveru musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým
mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav zjavne v danom prípade pôjde. Ak
teda zákonu alebo dobrým mravom odporuje zmluva v časti odplaty (poplatkov), je nutné tento dôvod
neplatnosti vztiahnuť na celú zmluvu a neplatnou je v tomto prípade zmluva o úvere ako celok. Za
neprijateľnúzmluvnúpodmienkujepotrebnévyhodnotiťtaktieždohoduovoľbea uplatneníObchodného

zákonníka a to s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, keďže sa jedná o
neprijateľnú zmluvnú podmienku. Taktiež ustanovenie a dojednanie o uznaní dlhu obsiahnuté v bode
10. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je nutné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku,
nakoľko nebola táto podmienka individuálne dohodnutá a spotrebiteľ nebol schopný ovplyvniť podstatu
a obsah tejto podmienky. Navyše žalobkyňa poukazuje na to, že uznať možno len dlh, ktorý vznikol a nie

ktorý vznikne až v budúcnosti. Žalobkyňa taktiež má za to, že dohoda o vyplnení zmenky, obsiahnutá
v bode 12. Všeobecných podmienok poskytovania úveru je taktiež neprijateľná zmluvná podmienka,
nakoľko nebola individuálne dohodnutá, spotrebiteľ nebol schopný ovplyvniť podstatu tejto podmienky
a toto zmluvné dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
ku škode spotrebiteľa. Rovnako žalobkyňa poukazuje na viacnásobné sankcie za porušenie zmluvných

podmienokatovzmyslebodu4.,5.,a7.Všeobecnýchpodmienokposkytovaniaúverov,pričomvdanom
prípade ide nepochybne o hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach žalobkyne a žalovaného.
Navyše zmluvná pokuta obsiahnutá v bode 5. Všeobecných podmienok poskytovania úveru vo výške
312 eur je neprimerane vysoká a žalobkyňa ju považuje za absolútne neurčitú a nejasnú. Preto aj
dojednanie o zmluvnej pokute obsiahnuté v uvedenom bode je nutné považovať za neprijateľnú zmluvnú

podmienku, nakoľko nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa. Nakoľko sa s vyššie uvedenými námietkami okresný
súd vôbec nevysporiadal, respektíve sa nedostatočne vysporiadal, dospel súd na základe vykonaných
dôkazov k nesprávny skutkovým zisteniam ohľadom záveru o platnosti zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX
zo dňa 4. 12. 2012, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie žalobkyňa považuje za nezrozumiteľné pre

nedostatok dôvodov. Zároveň má žalobkyňa za to, že opísaným konaním súdu prvej inštancie došlo k
odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom, spočívajúca v nemožnosti žalobkyne účinne reagovať
na skutkové a právne závery konajúceho súdu a účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Na
základe uvedeného žalobkyňa navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, alternatívne aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej

inštancievnapadnutomvýrokuatotak,ževyhoviežalobenaurčenie,žezmluvaoúvereč.XXXXXXXXX
zo dňa 4. 12. 2012 je neplatná.

4. Žalovaný v odvolaní namietal vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie a to vo výrokoch I. a II. rozsudku. Napriek tomu, že žalovaný dôrazne popiera spotrebiteľský

status žalobcu v tomto spore a tým aj aplikovateľnosť ustanovení spotrebiteľského práva, poukazuje
na znenie ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa za
neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú
v rámci dojednania rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne vrozhodcovskom konaní. Žalobkyňa však namietaním rozhodcovskej doložky úplne ignorovala pravidlo
lex specialis derogat legi generali, v zmysle ktorého sa pre posúdenie rozhodcovskej doložky ako
neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľských zmluvách aplikuje špeciálne pravidlo uvedené

ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka a nie generálna úprava obsiahnutá v § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaný najmä poukázal na skutočnosť, že rozhodcovská doložka
dáva žalobkyni reálnu a nielen iluzórnu možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, čo potvrdzuje množstvo
súdnych konaní, v ktorý žalovaný je/bol účastníkom konania a ktoré iniciovali jednotliví dlžníci a tak
privodili splnenie rozväzovacej podmienky rozhodcovskej doložky. Medzi týmito spormi sa nachádzajú

aj také, v ktorých z dôvodu riadneho splnenia všetkých peňažných povinnosti veriteľ neinicioval žiadne
konanie za účelom vymáhania svojich pohľadávok, ale právo voľby vykonali ako prví dlžníci za účelom
uplatnenia si nárokov na údajné vydanie bezdôvodného obohatenia tým, že podali žalobu na všeobecný
súd. Žalovaný v súvislosti s neplatnosťou rozhodcovskej doložky poukázal na to, že rozhodcovská
zmluva je v konkrétnom prípade zachytená na samostatnej listine, čo znamená, že je uzatváraná iba
so spotrebiteľmi, ktorí s rozhodcovským konaním súhlasia, pričom mali umožnené zmluvu o úvere

uzavrieť aj bez tejto listiny. Ide tak o individuálne dohodnutú zmluvnú podmienku, ktorá nemôže byť
neprijateľnou. Rozhodcovská zmluva je zachytená na samostatnej listine a vylučuje tým akúkoľvek
nevedomosť spotrebiteľa o rozhodcovskom konaní. Ak by aj napriek tomu spotrebiteľ nevedel, že
podpisuje rozhodcovskú zmluvu, podľa čl. II ods. 3 rozhodcovskej zmluvy, má právo aj bez uvedenia
dôvodu od rozhodcovskej zmluvy odstúpiť do 10 dní od uzavretia rozhodcovskej zmluvy. Žalovaný

taktiež poukázal na čl. III rozhodcovskej zmluvy, ktorý obsahuje podrobné vysvetlenie pre spotrebiteľa
o povahe rozhodcovského konania a rozdiel oproti súdnemu konaniu a kde spotrebiteľ môže nájsť
všetky vnútorné predpisy rozhodcovského súdu. V závere odvolania žalovaný uviedol, že má za to,
že spor medzi žalobcom a žalovaným zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX je právoplatne rozsúdený
a to Rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 15. 10. 2010, sp. zn. SR 09318/10, ktorý sa z

hľadiska prisúdenia plnenia zaoberal zmluvou o úvere. Žalovaný poukázal na konkrétne rozhodnutia
všeobecných súdov, v ktorých v analogicky právnych veciach v súvislosti s námietkou res iudicata
súdy rozhodovali konštantne a konanie zastavili pre prekážku rozsúdenej veci. Na základe uvedeného
žalovaný navrhuje, aby odvolací súd v odvolaním napadnutých výrokoch I. a II. rozsudok zmenil tak, že
žalobu zamietne, prípadne aby rozsudok zrušil a vec vrátil prvoinštančného súdu na ďalšie konanie.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že nemôže súhlasiť s tvrdením žalobcu o
tom, že na daný právny vzťah je nutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Na spotrebiteľské
právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie
a v jeho prospech bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzatvorená.

Žalobkyňa taktiež uviedla, že práve dohodu uvedenú vo všeobecných podmienkach poskytovania úveru
o uplatnení Obchodného zákonníka je potrebné vyhodnotiť ako neplatnú podľa ustanovenia § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka. Okresný súd správne rozhodcovskú zmluvu zo dňa 4. 12. 2012 posúdil ako
zmluvu spotrebiteľskú, a to vzhľadom na spojitosť a nadväznosť so zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX
zo dňa 4. 12. 2012. Okresný súd mal taktiež správne za preukázané, že rozhodcovská zmluva zo

dňa 4. 12. 2012, uzavretá na samostatnej listine, nebola individuálne dojednaná, nakoľko žalobkyňa
samotnú rozhodcovskú zmluvu nemohla svojím prejavom vôle ovplyvniť a mohla jej obsah ako celok
len prijať alebo odmietnuť. Pokiaľ ide o určenie právomoci rozhodcovského súdu na rozhodovanie
sporov, je potrebné konštatovať, že síce ustanovenia predmetnej rozhodcovskej zmluvy dávajú v
prípade sporu na výber z možnosti riešenia sporov tej zmluvnej strane, ktorá by bola na strane

žalobcu, avšak v konečnom dôsledku, v prípade, ak by veriteľ uplatnil svoje nároky na rozhodcovskom
súde, bola by žalobkyňa ako spotrebiteľ nútená sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti prvoinštančný súd správne a v súlade so zákonom dospel k záveru, že
nakoľko právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci bola založená na absolútne
neplatnom právnom úkone, je v rozpore so zákonom aj vydaný rozhodcovský rozsudok a preto ho

správne a v súlade so zákonom zrušil. Rozhodcovská zmluva jednoznačne spôsobuje hrubý nepomer
v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a preto je neprijateľnou podmienkou. Spotrebiteľ
sa vzdáva ústavného práva na prejednanie jeho veci pred štátnym súdom. Preto je dôležité, aby nad
všetky pochybnosti bolo preukázané, že spotrebiteľ skutočne chcel uzavrieť rozhodcovskú zmluvu, v
zmysle ktorej došlo k delegovaniu právomoc na prejednanie sporu súkromnou osobou. Pokiaľ žalovaný

v odvolaní poukázal na konkrétne rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých súdy vyhodnotili námietku
res iudicata, právoplatne rozhodnutej veci v rozhodcovskom konaní, žalobkyňa poznamenala, že zrejme
uniklo pozornosti žalovaného, že žalobkyňa napadla Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa
10.11.2014, spisová značka 11961/14 na všeobecnom súde v zákonom stanovenej lehote a žiadala ojeho zrušenie. Na základe jej návrhu potom aj súd predmetný rozhodcovský rozsudok zrušil, a už len z
tohto dôvodu nemožno vyššie citované rozhodnutia súdov aplikovať na prejednávaný prípad. Žalobkyňa
opätovne navrhuje v súlade so svojim odvolaním rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. ako

vecne správny potvrdiť.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

7. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného
súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

8. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Podľa ustanovenia § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon
použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať
ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a

sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

10. Podľa ustanovenia § 470 ods. 4 CSP konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a
funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie
začalo.

11. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že odo dňa 01.07.2016
nadobudol účinnosť nový procesný predpis č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. V zmysle
intertemporálneho ustanovenia § 470 ods. 1 CSP sa ustanovenia Civilného sporového poriadku aplikujú
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

12. Žalobkyňa sa žalobou datovanou dňa 19.12.2014 domáhala určenia neplatnosti zmluvy o úvere
č. XXXXXXXXX zo dňa 4. 12. 2012, určenia neplatnosti rozhodcovskej zmluvy zo dňa 4. 12. 2012
a zároveň žiadala o zrušenie Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 11962/14 zo dňa
10. 11. 2014. V žalobe uviedla, že ako dlžník uzatvorila so žalovaným ako veriteľom Zmluvu o úvere

č. XXXXXXXXX zo dňa 4. 12. 2012, na základe ktorej jej veriteľ poskytol úver v sume 200 eur a
žalobkyňa ako dlžníčka sa zaviazala zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške
196 eur, teda celkovo čiastku 396 eur v 12 mesačných splátkach po 33 eur, počnúc dňom 20. 12. 2012.
Súčasne dňa 4. 12. 2012 uzatvorila ako dlžníčka so žalovaným ako veriteľom Rozhodcovskú zmluvu,
na základe ktorej bol dňa 10. 11. 2014 vydaný Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR

11961/14. Žalobkyňa namietala neplatnosť predmetnej zmluvy o úvere s poukazom na spotrebiteľské
právo, konkrétne ustanovenie § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka, nakoľko zmluva o úvere je
formulárovou zmluvou, pretože žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy o úvere so žalovaným nemala reálnu
možnosť individuálne vyjednať žiadne podmienky zmluvy o úvere, ani obchodných podmienok. Zmluva
o úvere obsahuje celý rad neprijateľných podmienok, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne - spotrebiteľky. Z obsahu žaloby je zrejmé, že
žalobkyňa namietala neplatnosť celej zmluvy o úvere s poukazom na neprijateľné zmluvné podmienky
a to dohodu o vyplnení zmenky obsiahnutú v článku 12 Všeobecných podmienok poskytovania úveru,
ktorú považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku z dôvodu, že nebola individuálne dohodnutá a toto
zmluvné dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech

spotrebiteľa. Ďalej z obsahu žaloby vyplýva absencia základných náležitostí zmluvy o úvere a to s
poukazom na ustanovenie § 9 zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom žalobkyňa
z absencie špecifikovaných základných náležitostí zmluvy o úvere vyvodila absolútnu neplatnosť zmluvy
o úvere ako celku. V žalobe taktiež žalobkyňa poukázala na viacnásobné sankcie za porušenie
zmluvných podmienok v zmysle bodu 4, bodu 5 a bodu 7 Všeobecných podmienok poskytovania úverov

a argumentovala, že v danom prípade ide nepochybne o hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach
žalobkyne voči žalovaného. V žalobe taktiež žalobkyňa namietala dojednanie obsiahnuté v bode 10
Všeobecných podmienok poskytovania úveru - uznanie dlhu, ktoré taktiež považuje za neprijateľnú
zmluvnú podmienku z dôvodu, že nebola individuálne dohodnutá vopred a spotrebiteľ nebol schopnýovplyvniť podstatu a obsah tejto podmienky, pričom toto zmluvné dojednanie spôsobuje podľa názoru
žalobkyne značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa. Taktiež v
žalobe ohľadom tohto dojednania žalobkyňa namietala, že možno uznať len dlh, ktorý vznikol a nie

ktorý vznikne, prípadne môže vzniknúť až v budúcnosti. Neplatnosť rozhodcovskej zmluvy zo dňa 4.
12. 2012 žalobkyňa v žalobe namietala z dôvodu jej neprijateľnosti a pre spotrebiteľa nevýhodnosti,
pretože núti spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa
dosiahnuť rozhodnutie sporu štátnym súdom. Rozhodcovská zmluva bola uzatvorená v deň podpisu
zmluvy o úvere, teda 4. 12. 2012. Ide o formulárovú zmluvu a preto podľa tvrdenia žalobkyne je takéto

dojednania rozhodcovskej zmluvy neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle ustanovenia § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka neplatná. V nadväznosti na neplatnosť dojednanej rozhodcovskej zmluvy
potom žalobkyňa v žalobe žiadala o zrušenie Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 10.
11. 2014, sp. zn. SR 11962/14, pretože ak je rozhodcovská zmluva neplatná, nemôže byť založená
právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný
a ako exekučný titul neúčinný.

13. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vo veci najmä oboznámením sa s predloženými listinnými
dôkazmi - Zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 04.12.2012, Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru, Rozhodcovskou zmluvou zo dňa 04.12.2012, ako aj Rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu
sp. zn. SR 11691/14 zo dňa 10.11.2014 a písomnými vyjadreniami strán sporu a po ich zvážení

a vyhodnotení následne na podklade takto zisteného skutkového stavu zaujal právne stanovisko
obsiahnuté v rozsudku, ktorým súd meritórne rozhodol.

14. Nakoľko bol rozsudok súdu prvej inštancie napadnutý odvolaním tak žalobkyne, ak aj žalovaného,
odvolací súd sa zameral na preskúmanie jeho vecnej správnosti v celom rozsahu a ohľadom všetkých

jeho výrokov.

15. Súd prvej inštancie sa správne v odôvodnení rozsudku zameral predovšetkým na právne posúdenie
základného zmluvného vzťahu, z ktorého uplatnený nárok vzišiel. Žalovaný aj v odvolaní zotrváva
na svojom stanovisku, že na zmluvu o úvere je nutné aplikovať výlučne právnu úpravu Obchodného

zákonníka, nakoľko sa jedná o tzv. absolútny obchodný vzťah (s poukazom na ustanovenie § 261 ods. 3
písm. d/ Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere), na ktorý je nutné
aplikovať výlučne ustanovenia Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Takáto
argumentácia však nemá zákonnú oporu.

16. Vychádzajúc z ustanovenia § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení
platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere (ďalej Občiansky zákonník), spotrebiteľskou
zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

17. Podľa ustanovenia § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a

plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

18. Podľa ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

19. Podľa ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.05.2014, ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom.
Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto

ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy
prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva.

20. Odvolací súd sa predovšetkým vysporiadal s argumentáciou žalovaného, ktorý argumentuje, že

právny režim, ako aj práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy o úvere, sa spravujú výlučne
ustanoveniami Obchodného zákonníka, vzhľadom k tomu, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom
podľa ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka. Odvolací súd poznamenáva, že
na tento argument žalovaného, a to vzhľadom na citované zákonné ustanovenie § 52 ods. 1 a ods.2 vety tretej Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je
spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka a to aj za predpokladu,
ak by sa inak riadili normami obchodného práva, tak nemožno prihliadnuť. Z uvedeného zákonného

ustanovenia (v znení účinnom od 1. mája 2014) vyplýva, že spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere
predurčuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými
zmluvným podmienkami, i keď ide o absolútny obchod v zmysle Obchodného zákonníka. Odvolací súd v
súvislostisaplikácioupredmetnéhozákonnéhoustanoveniapoukazujenazáveryobsiahnutévrozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 14/2014 zo dňa 21. apríla 2015 (zhodne však aj

v rozhodnutiach NS SR č. 3M Cdo 9/2014 a sp. zn. 3MCdo 12/2014), ktorý vyslovil, že ustanovenie § 52
ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali
použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto
zákonného ustanovenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom rozhodnutí vyslovil, že aj keď
toto zákonné ustanovenie nadobudlo účinnosť 1. mája 2014, právny predpis, ktorého je súčasťou, nemá

prechodné ustanovenia týkajúce sa tejto novely a preto ich účinnosť sa vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred dňom účinnosti tohto zákonného ustanovenia.

21. Odvolací súd v súvislosti s problematikou spätnej aplikácie neskoršej právnej úpravy prijatej do
Občianskeho zákonníka novelou č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 01.05.2015 poznamenáva, že pri

vyslovení právneho názoru Najvyššieho súdu SR v tejto otázke a pokiaľ tieto rozhodnutia a vyslovené
názory Najvyššieho súdu SR neboli doposiaľ žiadnym zákonným spôsobom spochybnené, je odvolací
súd povinný na ne prihliadať a pri rozhodovaní tieto závery a vyslovený právny názor Najvyššieho súdu
SR, ako súdu vyššej inštancie, náležite rešpektovať.

22. Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi žalobkyňou a žalovaným Zmluvou o úvere č.
XXXXXXXXX zo dňa 04.12.2012, je nutné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek
tomu, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Okrem Občianskeho
zákonníka je z obsahu predmetnej zmluvy o úvere zrejmé, že na daný vzťah je okrem lex generalis

nutné aplikovať aj ustanovenia osobitnej právnej normy a to zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia danej zmluvy o úvere. V právnom poriadku
Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno aplikovať
bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon o
spotrebiteľskom úvere upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo

jeho podnikateľskej činnosti alebo zamestnania či povolania. Vzťah medzi zák. č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a Občianskym, respektíve Obchodným zákonníkom (ak bol úver poskytnutý
subjektu, ktorý nie je spotrebiteľom), má povahu vzťahu všeobecného právneho predpisu (lex generalis)
a osobitného právneho predpisu (lex specialis). Ustanovenia lex generalis sa aplikujú len v prípade,
ak lex specialis - zákon o spotrebiteľských úveroch - neustanovuje inak. Lex specialis v konkrétnom

prípade upravuje osobitne predovšetkým obligatórne náležitosti úverovej zmluvy ktorá má povahu
spotrebiteľského úveru. Význam inštitútu spotrebiteľskej zmluvy a legislatívne osobitne upravených práv
a povinností vo vzťahoch, v ktorých ako zmluvná strana vystupuje spotrebiteľ, spočíva vo zvýšenej
miere zabezpečenia ochrany práv spotrebiteľa, ako spravidla slabšej zmluvnej strany. Právne posúdenie
zmluvného vzťahu a aplikácia príslušných ustanovení spotrebiteľského práva obsiahnutá v Občianskom

zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských úveroch v danej veci tak bola správna a zákonná.

23. Pokiaľ súd prvej inštancie výrokom I. určil neplatnosť Rozhodcovskej zmluvy zo dňa 04.12.2012 a
vyhodnotil ju ako neprijateľné a tým absolútne neplatné zmluvné dojednanie, pretože spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, odvolací súd po

dôkladnom oboznámení sa s obsahom konkrétnej rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou
a žalovaným dňa 4. 12. 2012, sa plne stotožnil s takýmto právnym záverom. Možno síce prisvedčiť
argumentom žalovaného, že rozhodcovská zmluva bola uzatvorená ako samostatný právny úkon a na
samostatnej listine, teda oddelene od hlavného úverového vzťahu, avšak ani táto skutočnosť nemá
za následok možnosť konštatovania individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská

zmluva bola dojednaná v ten istý deň ako zmluva o úvere, pričom súdy majú z rozhodovacej činnosti
vedomosť, že v rámci kontraktačného procesu pri uzatváraní hlavného zmluvného vzťahu dlžníkovi,
ako spotrebiteľovi, sú mu zo strany veriteľa (respektíve sprostredkovateľa úveru) predkladané jednotlivé
listiny na podpis avšak bez upozornenia a informovania o tom, o aký konkrétny právny úkon ide anajmä aké právne následky pre spotrebiteľa z popísaného právneho úkonu vyplývajú. Jednoznačne
z obsahu rozhodcovskej zmluvy je jasné, že ide o formulárový, veriteľom vopred pripravený text
rozhodcovskej zmluvy, do ktorého boli vpísané osobné údaje identifikujúce dlžníka a číslo konkrétnej

zmluvy o úvere, ktorej sa rozhodcovská zmluva dotýka. Je pritom otázne, či dlžník mal možnosť
v rámci uzatvárania zmluvy o úvere odmietnuť podpísanie aj rozhodcovskej zmluvy, ktorá mu bola
súčasne so zmluvou o úvere predkladaná, no nesporné je najmä to, že spotrebiteľ nemal možnosť
individuálne ovplyvniť obsah rozhodcovskej zmluvy a musel tak svojim podpisom pristúpiť k obsahu
celej vopred pripravenej formulárovej zmluvy zo strany dodávateľa. Odvolací súd poznamenáva, že

navyše v článku I. rozhodcovskej zmluvy je už veriteľom vopred určený jediný a konkrétny rozhodcovský
súd, ktorý má spory vyplývajúce z hlavného zmluvného vzťahu riešiť a je možné prisvedčiť aj záver
súdu prvej inštancie, že, hoci v článku II. predmetnej rozhodcovskej zmluvy je obsiahnutá alternatíva
riešenia sporu a to jednak pred vopred určeným stálym rozhodcovským súdom, alebo pred príslušným
súdom Slovenskej republiky, avšak v predmetnom článku je aj upresnenie, že možnosť vyriešenia
sporu pred príslušným súdom Slovenskej republiky je len v prípade, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na tomto všeobecnom súde podľa príslušných právnych predpisov sporového konania. Táto
rozväzovacia podmienka platnosti rozhodcovskej zmluvy je tak realizovateľná len v prípade, pokiaľ by
dlžník - spotrebiteľ inicioval sporu. V opačnom prípade, pokiaľ veriteľ iniciuje spor (odvolací súd pritom
má vedomosť, že pravidelne využíval ako prioritnú právomoc rozhodcovského súdu, nie všeobecného
súdu), v takomto prípade spotrebiteľ bol nútený podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu.

24. Možno potom zhrnúť, že rozhodcovskú zmluvu koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z listinného
dôkazu, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej
zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán

a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti
tohto zmluvného dojednania je skutočnosť, že táto podmienka/zmluva nebola so spotrebiteľom
vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť či inak upraviť podľa
svojej voľby a vôle. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to

namietažalovaný.Veriteľpodanímnávrhuvrozhodcovskomkonaníuskutočnilvýberpredpokladanývčl.
II. rozhodcovskej zmluvy. Po tomto výbere už spotrebiteľ nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie
konania pred všeobecným súdom, čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na
spravodlivý súdny proces pred nezávislým všeobecným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného
zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú zmluvu, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v

predtlači tejto rozhodcovskej zmluvy v čl. I bod 1. je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský
súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto
formuláciou rozhodcovskej zmluvy bolo dlžníkovi - spotrebiteľovi absolútne odňaté právo slobodnej
voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním,
no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej

spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva,
že množstvo sporov s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky vykazujú značnú
dávku podobnosti, naznačuje navyše aj istú väzbu medzi konkrétnou rozhodcovskou spoločnosťou
a jednou zo zmluvných strán (veriteľom), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom
individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.

25. V nadväznosti na určovací výrok o absolútnej neplatnosti rozhodcovej zmluvy potom súd prvej
inštancie vecne správne vyhodnotil, že pokiaľ právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom 841 04 Bratislava, Karloveské rameno 8, ktorý
v danej veci vydal rozsudok sp. zn. SR 11961/14 zo dňa 10.11.2014 a ktorého zrušenia sa žalobou

žalobkyňa domáhala, bola založená na rozhodcovskej zmluve, ktorá mala založiť legitimitu celého
rozhodcovskéhokonania,ktorávšakplatneuzatvorenánebolaasúdombolavyhodnotenáakoabsolútne
neplatný právny úkon, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so
zákonom a nemôže zakladať práva ani povinnosti žiadnemu subjektu, nakoľko ide o nulitný právny akt.
Odvolací súd preto považuje za vecne správny aj výrok II. rozsudku, ktorým súd predmetný rozsudok

rozhodcovského súdu presne špecifikovaný vo výroku rozsudku zrušil. Odvolací súd len pre úplnosť
poznamenáva, že k zrušeniu rozhodcovského rozsudku došlo zo zákonného dôvodu vymieňaného v
ustanovení § 40 ods. 1 písm. a/ bol 1. zákona číslo 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, v spojení
s intertemporálnym ustanovením § 54b ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. a v zákonnej lehote na podaniežaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku vyplývajúce z ustanovenia § 41 zákona o rozhodcovskom
konaní. Vzhľadom na uvedené potom ani námietka res iudicata namietaná žalovaným v odvolaní
nemôže byť právne relevantná a dôvodná, nakoľko neúčinný a nulitný právny akt vydaný v rozpore so

zákonom nemôže zakladať prekážku veci rozsúdenej.

26. Pokiaľ súd prvej inštancie vo výroku III. rozsudku zamietol žalobu v časti, ktorou sa žalobkyňa
domáhala vyslovenia neplatnosti zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 4. 12. 2012, odvolací súd
preskúmaním odôvodnenia rozsudku v tejto časti výroku presviedča námietkam žalobkyne, že súd

sa nevyporiadal so všetkými dôvodmi neplatnosti zmluvy o úvere vyplývajúcimi z obsahu žaloby, ale
zameral sa len na skúmanie náležitostí zmluvy o úvere z hľadiska absencie základných náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich z ustanovenia § 9 ods. 2 zákona číslo 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľkých úveroch. Súd správne konštatoval, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje a to viaceré zákonné náležitosti vyžadované touto osobitnou právnou normou, v dôsledku
čoho však je nutné daný úver považovať za bezúročný a bez poplatkový, teda absencia obligatórnych

náležitostízmluvyospotrebiteľskomúverenemázanásledoksamotnúneplatnosťtejtozmluvy.Odvolací
súd poznamenáva, že pokiaľ sa aj súd prvej inštancie v odôvodní rozsudku nevysporiadal s ďalšími
dôvodmi uvádzanými v žalobe, pre ktoré sa žalobkyňa domáhala určenie neplatnosti predmetnej zmluvy
o úvere (s poukazom na dohodu o vyplnení zmenky obsiahnutej v článku 22 Všeobecných podmienok
poskytovania úveru, viacnásobné sankcie za porušenie zmluvných podmienok a to v zmysle bodu 4,

bodu 5 a bodu 7 Všeobecných podmienok poskytovania úveru a dojednanie o uznaní dlhu obsiahnuté v
bode 10 Všeobecných podmienok poskytovania úveru), nemá to vplyv na vecnú správnosť tohto výroku
rozsudku. Žalobkyňa v žalobe uvádza, že všetky tieto ustanovenia obsiahnuté v konkrétnych článkoch
Všeobecných podmienok poskytovania úveru je nutné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku,
nakoľko táto zmluvná podmienka nebola individuálne dohodnutá a spotrebiteľ nebol schopný ovplyvniť

podstatu tejto podmienky, pričom takéto zmluvné dojednanie spôsobuje podľa názoru žalobkyne značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľa.
Aj napriek tomu, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku osobitne nevysporiadal s každou
jednou námietkou a výhradou voči zmluve, respektíve dôvodom, pre ktoré sa žalobkyňa domáhala
vyslovenia neplatnosti zmluvy o úvere, avšak odvolací súd s poukazom na zákonnú úpravu konštatuje,

že pokiaľ by aj všetky tieto horevymienené dôvody boli vyhodnotené súdom ako dôvodné, ani jeden
z týchto dôvodov nemá za následok neplatnosť celej zmluvy o úvere ako celku, ale len - tak ako
to špecifikuje napokon aj samotná žalobkyňa v žalobe - za následok len vyhodnotenie konkrétnych
článkovadojednaníobsiahnutýchvoVšeobecnýchpodmienkachposkytovaniaúveruakoneprijateľných
zmluvných podmienok. Vyslovenie, že niektorá zmluvná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve

je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, má za následok absolútnu neplatnosť tejto zmluvnej podmienky
(s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka), avšak nemá za následok vyslovenie
absolútnej neplatnosti celého zmluvného vzťahu - zmluvy o úvere. Pre úplnosť odvolací súd konštatuje,
že len v štádiu odvolacieho konania žalobkyňa tvrdila novú právnu skutočnosť, respektíve právny dôvod,
na základe ktorého sa dovolávala určenia neplatnosti celej zmluvy o úvere - ak to s poukazom na

ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým
mravom, spôsobuje jej absolútna neplatnosť. Rozpor s dobrými mravmi a rozpor so zásadami poctivého
obchodného styku však žalobkyňa v štádiu prvoinštančného konania netvrdila, pričom odvolací súd
oboznámením sa s obsahom spisu konštatuje, že žalobkyňa bola súdom prvej inštancie poučená v
zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. v znení platnom a účinnom v čase vyhlásenia rozsudku súdu

prvej inštancie a to jednak v obsiahlom a podrobnom poučení o procesných právach a povinnostiach
strán sporu v predvolaní na pojednávanie, ako aj pred vyhlásením rozsudku a preto odvolací súd na
nový právny argument produkovaný žalobkyňou až v štádiu odvolacieho konania už neprihliadal.

27. Aj napriek skutočnosti, že sa súd prvej inštancie podrobne a detailne v odôvodnení rozsudku

nezameral na skúmanie všetkých dôvodov, pre ktoré sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti zmluvy
o úvere ako celku, avšak pokiaľ ide o vecnú správnosť výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým
súd návrh žalobkyne v časti žaloby o určenie absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere zamietol, odvolací
súd považuje rozsudok v tejto časti a to s poukazom na hore uvedené skutočnosti a dôvody za vecne
správny.

28. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne
rozhodol, boli vecne správne. Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a po zváženívšetkých relevantných skutočností rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2
CSP v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262
ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v odvolacom
konaní (§ 255 ods. 2 CSP) a vyslovil, že nakoľko odvolanie podali obe strany sporu a procesne úspešnou
stranou v odvolacom konaní tak boli čiastočne obe strany, odvolací súd s poukazom na zákonnú dikciu
ustanovenia § 255 ods. 2 CSP vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho

konania. Vzhľadom na charakter sporu nebolo možné náhradu trov konania pomerne rozdeliť podľa
pomeru úspechu jednej či druhej strany, nakoľko pri určovacích výrokoch je problematické a nie je dosť
dobre možné a spravodlivé vyčísliť percentuálne pomer úspechu oproti pomeru neúspechu jednej strany
voči druhej strane.

30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).