Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 15, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/250/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5711215811
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5711215811.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa T. L., nar. X.X.XXXX,
bytom V., M. R. M. XXXX/XX, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Andrej Jaroš, s.r.o.,
so sídlom Trenčín, Námestie sv. Anny 361/20, proti odporcom 1/ M. E., nar. XX.XX.XXXX, 2/ P. E., nar.
XX.X.XXXX, obaja bytom K. pod D., C. XXX, 3/ Ing. Q. E., nar. XX.X.XXXX, bytom V., Q. X, 4/ M. E., nar.
X.X.XXXX, bytom K. pod D., C. XXX, všetci odporcovia právne zastúpení AK JUDr. Silvia Tatarková,
s.r.o., so sídlom Martin, E.B. Lukáča 2, o zriadenie vecného bremena, na základe odvolania odporcov
proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 5C/239/2011-250 zo dňa 8.októbra 2014 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomokresnýsúdzriadilvzmysle§151oods.3Obč.zák.vecnébremenovprospech
vlastníkov pozemkov - parc. č. 426/1, 2, 3 kat. úz. V. (ďalej pri označení nehnuteľností odvolací súd už
nebude uvádzať katastrálne územie, keďže všetky dotknuté údaje sa týkajú len katastrálneho územia
V.) spočívajúce v práve prechodu peši a prejazdu motorovými vozidlami cez pozemok - parc. č. 425/1 v
rozsahu vyznačenom geometrickým plánom (vyhotoveným Ing. M. S. 11.10.2013) za odplatu vo výške
411eurročne.Oprávnenémuzvecnéhobremenauložilpovinnosťplatiťtútoodplatukaždoročnepodobu
20 rokov, pričom prvá splátka bude splatná do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a v ďalšom roku ku

dňu, ktorý sa číselne (deň a mesiac) bude zhodovať s dátumom splatnosti odplaty za prvý rok. Okresný
súd vychádzal z toho, že účelným prístupom navrhovateľa k jeho nehnuteľnosti je prístup cez pozemky
odporcov, ktorý bol predpokladaný i Mestom Martin pri zriadení prístupovej komunikácie v „zadnej“ časti;
mesto pritom vylúčilo prístup cez pešiu zónu a neudelilo by na uvedené ani povolenie. Rovnako (ďalšie)
odporcami navrhované riešenie - cez pozemky vo vlastníctve rodiny W. - by podľa názoru okresného
súdunezabezpečilonavrhovateľovidostatočnýprístupkjehonehnuteľnosti.Vtejtosúvislostipoukazoval
na skutočnosť, že v konaní tamojšieho súdu sp. zn. 9C/80/1997 došlo k rozhodnutiu o zrušení vecného

bremenaprávestým,ženavrhovateľovibudeprístupumožnenýspôsobom,akéhosadomáhavsúdenej
veci.
Okresný súd pri ustálení rozsahu vecného bremena odkázal na geometrický plán Ing. S., ktorý je
súčasťou rozsudku. Taktiež v otázke výšky odplaty vychádzal zo znaleckého posudku (vyhotoveného
Ing. Rybárikovou), ku ktorému posudku (zhodne ako k posudku Ing. S.) neboli vznesené zo strany
účastníkov konania žiadne pripomienky. Rozhodnutie o trovách konania si okresný súd vymienil na
samostatné rozhodnutie „po právoplatnosti veci samej“.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie odporcovia, ktorí sa domáhali
jeho zmeny tak, že návrh bude zamietnutý. Zdôrazňovali, že zriadením vecného bremena dôjde k
podstatnému zásahu do ich ústavne garantovaného práva vlastniť majetok. Zriadenie vecného bremenanapádaným spôsobom pritom nie je jedinou možnosťou; navrhovateľ si prístup môže zabezpečiť (najmä)
cez pozemky vo vlastníctve rodiny W.. Odvolatelia tvrdili, že súvisiaca argumentácia okresného súdu
neobstojí, keďže aj na ich pozemku „boli vykonané zabezpečovacie práce z hľadiska ochrany majetku,

ako aj celkové skultúrnenie prostredia“. Taktiež je prístup možný z pešej zóny, po ktorej jazdia napríklad
autá za účelom odvozu smetí, či vlastníci nehnuteľností v centre mesta, pokiaľ je to ich jediná cesta k
nehnuteľnosti.
Odporcovia ďalej namietali, že nehnuteľnosť vlastníka (navrhovateľa), v prospech ktorej sa zriaďuje
vecné bremeno, nie je zapísaná na liste vlastníctva. Vecné bremeno je však v zmysle § 151o ods. 3 Obč.

zák. možné zriadiť len pre vlastníka stavby, a nie pre vlastníka pozemku. Taktiež označené zákonné
ustanovenie nepozná kritérium účelnosti, na ktoré poukazuje okresný súd. Odvolatelia dodali, že aj keby
navrhovateľ chcel využiť prechod cez ich pozemky, musí prechádzať cez súkromný pozemok Pekárne
Hruška, s r.o., ku ktorému nemá zriadené vecné bremeno.

Navrhovateľ žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Poukázal na skúmanie skutkového stavu „s veľkou

precíznosťou“, pričom (predovšetkým) z ohliadky na mieste samom je zrejmé, že nie je možný iný prístup
než ten, akého sa navrhovateľ domáha. Uviedol, že dotknutá garáž nepredstavuje samostatnú stavbu
v stavebnotechnickom zmysle, ale je súčasťou celej stavby - obytného domu navrhovateľa. Pokiaľ v
minulosti aj existovala iná príjazdová cesta z námestia (pešej zóny), táto viedla práve cez pozemok,
ktorý je aktuálne zastavaný stavbou vo vlastníctve odporcov. Mesto Martin sa dlhodobo snaží z námestia

vylúčiť akúkoľvek dopravu, z ktorého titulu aj vybudovalo obslužnú komunikáciu na prístup zo „zadnej“
časti.
V súvislosti s pozemkami vo vlastníctve rodiny W. navrhovateľ uviedol, že tieto nie sú spevnenou
plochou (naopak, ide o záhrady plné stromov) a prípadné stavebné úpravy by boli komplikované a
finančne náročné. Naproti tomu pozemok odporcov je celý spevnenou plochou a využíva sa na prejazd a

parkovanie motorových vozidiel. Odporcovia tak nemusia robiť ani najmenšie stavebné úpravy a obvyklý
spôsob užívania pozemku nebude vecným bremenom vôbec obmedzený.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)

napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Odvolatelia čiastočne tendenčne interpretujú zákonnú formuláciou „prístup vlastníka k stavbe nemožno
zabezpečiť inak“, ktorú ako podmienku zriadenia vecného bremena vymedzuje ustanovenie § 151o
ods. 3 Obč. zák. (citované v napadnutom rozsudku). Výklad (minimálne) naznačovaný odporcami by

vo svojich dôsledkoch (ab absurdum) znamenal, že v prípade, keď vlastník stavby nie je vlastníkom
ani jedného z priľahlých pozemkov a zároveň ich vlastníkmi sú aspoň dva rozdielne subjekty, nie je
možné zriadiť vecné bremeno spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok. Vo vzťahu ku každému
z vlastníkov priľahlých pozemkov by totiž platilo konštatovanie, že prístup k stavbe možno zabezpečiť
inak - cez „druhý“/iný priľahlý pozemok. Inými slovami, možnosť zabezpečenia prístupu inak nie je daná

len púhou existenciou ešte minimálnej jednej (popri v konaní uplatňovanej) eventuality prístupu k stavbe
cez (ďalší) priľahlý pozemok.

V prípade, ak vlastník stavby nie je vlastníkom ani jedného z priľahlých pozemkov, je nevyhnutné
vyhodnotiť prístup cez ktorý z priľahlých pozemkov je prístupom najúčelnejším. Práve v dotknutom

zmysle je potrebné chápať aj kritérium účelnosti, ktoré (opakovane) zdôrazňoval okresný súd.
Kritérium účelnosti má/malo svoj význam tiež pri posudzovaní okresným súdom primeranosti obmedzení
vlastníckeho práva vlastníka priľahlého pozemku (v súdenej veci odporcov) zriadením vecného
bremena. V danom smere (i) navrhovateľ primerane poukazuje na fakticky stav, kedy využívanie
vecného bremena nevyžaduje nijaké osobitné stavebné úpravy/opatrenia zo strany odporcov a dotknutá

časť pozemku (vymedzená geometrickým plánom) bude v konečnom dôsledku využívaná úplne zhodne
(príjazdová cesta) ako doteraz.

Odporcovia konkrétne skutkovo netvrdili, že by prístup, či už cez pozemky vo vlastníctve rodiny
W. alebo vo vlastníctve Mesta Martin, resp. z pešej zóny, bol stavebnotechnicky vhodnejší na

(predovšetkým) prejazd motorových vozidiel, než prístup cez pozemok parc. č. 425/1, ktorého sú
podielovými spoluvlastníkmi. K uvedenému spôsobu prístupu v celom rozsahu smerujú aj postupné
kroky všetkých zainteresovaných subjektov. Hoci je možné Mestu Martin vytknúť určité nedôslednosti
pri vytváraní pešej zóny s vylúčením, resp. s maximálnym obmedzením automobilovej dopravy avybudovaní obslužnej komunikácie zo „zadnej“ strany (najmä neprihliadanie na status subjektov, ktorých
nehnuteľnosti nebudú bezprostredne susediť s pozemkami vo vlastníctve mesta, resp. s
verejnými komunikáciami; medzi ktorých patrí i navrhovateľ), je nepochybné, že účelom predmetných

stavebných úprav (realizovaných mestom, avšak sčasti i na pozemkoch vo vlastníctve iný osôb; napr.
i odporcov) bol práve príjazd/prístup do jednotlivých nehnuteľností nie z námestia (pešej zóny), ale zo
„zadnej“ strany.

V danej spojitosti navrhovateľ náležite (i z hľadiska vyváženosti oprávnení a obmedzení plynúcich z

vecnéhobremena)argumentujetým,žepôvodná(eštezdávnejminulosti-rok1923)prístupovácestavo
forme vecného bremena/služobnosti prejazdu vozom viedla cez pozemok, ktorý je aktuálne zastavaný
stavbou odporcov. Len na okraj odvolací súd uvádza, že v značnej miere k zmenám v otázke prístupu k
predmetným nehnuteľnostiam došlo v dôsledku ich zabratia (bez ohľadu na to, či na základe právneho
titulu alebo bez neho) štátom v období neslobody a s tým spojenými dispozíciami (faktickými i právnymi)
absolútne potierajúcimi ochranu individuálneho vlastníctva.

Z hľadiska odvolateľmi tvrdenej vhodnosti prístupu cez pešiu zónu je namieste poukázať na vyjadrenie
samotných odporcov, ktoré predniesli v konaní Okresného súdu Martin sp. zn. 9C/80/1997 týkajúceho
sa zrušenia práve vyššie spomínaného pôvodného vecného bremena/služobnosti. Odporcovia (v pozícii
navrhovateľov v danom konaní) tvrdili, že je „absolútne vylúčené uvažovať o tom, že ktorýkoľvek vlastník
nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v blízkosti pešej zóny, bude môcť využívať na vstup na svoj pozemok

pre účely zásobovania z pešej zóny“; taktiež výslovne uviedli, že „riešia sa náhradné prístupy, či už pre
zásobovanie alebo výjazd motorových vozidiel“ (č.l. 32 z opaku daného spisu). Dotknutými - náhradnými
- prístupmi bol práve prístup z obslužnej komunikácie (zo „zadnej“ strany), ktorú za týmto účelom z
vlastných prostriedkov budovalo Mesto Martin, hoci čiastočne i na pozemkoch iných vlastníkov (napr.
odporcov).

Neobstojí ani tvrdenie odvolateľa o údajnom nezapísaní stavby, ku ktorej sa zriaďované vecné bremeno
viaže, na list vlastníctva. Z listu vlastníctva č. XXXX je zrejmé, že na pozemku parc. č. 426/1 je postavený
obytný dom č. súp. XXXX, ktorého výlučným vlastníkom je navrhovateľ. Odporcovia neprodukovali
dôkaz (ani len vo forme jeho označenia), že by garáž nebola „len“ súčasťou daného obytného domu.

Predmetnéskutkovétvrdeniebolopritomnapríkladvýslovneobsiahnutévovyjadrení(č.l.56)kodvolaniu
odporcov proti nariadenému predbežnému opatreniu, ako aj na ohliadke dňa 3.10.2012 (č.l. 89). Ani
z geometrického plánu, ktorý je súčasťou rozsudku, nevyplýva, že by na pozemku parc. č. 426/1 sa
nachádzala iná/ďalšia samostatná stavba, než iba obytný dom navrhovateľa.
Určitú mieru tendenčnosti vykazuje (aj) námietka odvolateľov, že i v prípade zriadenia posudzovaného

vecného bremena bude navrhovateľ musieť prechádzať cez pozemok patriaci spoločnosti Pekáreň
Hruška, s.r.o., k čomu nemá navrhovateľ súhlas. V rámci odvolania (č.l. 41) proti predbežnému opatreniu
nariadenému uznesením okresného súdu z 21.12.2011 odporcovia totiž tvrdili, že navrhovateľ má právo
prechodu cez zásobovaciu komunikáciu - parcela č. 415, vlastníkom ktorej je Pekáreň Hruška, s r.o.

Z doteraz konštatovaného je zrejmé, že odvolacie námietky odporcov neboli dôvodné, pričom odvolací
súd je v zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 205 ods. 3 O.s.p. viazaný nielen rozsahom odvolania, ale aj
konkrétnymi odvolacími dôvodmi, ktoré odvolatelia vymedzia v rámci lehoty na podanie tohto opravného
prostriedku. Vzhľadom na to, že neboli v postupe okresného súdu zistené ani tzv. iné vady v zmysle §
212 ods. 3 O.s.p., krajský súd napadnutý rozsudok v meritórnej časti potvrdil.

Potvrdzujúci výrok sa týka i rozhodnutia o trovách konania, ktoré v aktuálnom štádiu má len predbežný
procesný charakter, t.j. vymienenie si konkrétneho rozhodnutia o trovách konania na obdobie (až)
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Hoci odvolatelia v doplňujúcom odvolaní uviedli, že
predmetný výrok nenapádajú, resp., že požadujú, aby zostal nedotknutý, svojou povahou stále (i v

prípaderozhodovaniaotrováchsamostatnýmuznesenímažpoprávoplatnomukončenímeritórnejčasti)
ide o výrok závislý od rozhodnutia vo veci samej. Nadväzne i dotknutý výrok podliehal odvolaciemu
prieskumu v zmysle § 212 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
V rámci rozhodovania o trovách konania okresný súd rozhodne i o trovách tohto odvolacieho konania
- § 224 ods. 4 O.s.p.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.