Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 17, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4CoPr/3/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112222710
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3112222710.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice

Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v spore žalobkyne Mgr. M. Q., bytom H. M., K. XXX/XXX, zastúpená
spoločnosťou ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA - Z. S. s.r.o., so sídlom v C., E. XX, proti žalovanému:
Základná škola s materskou školou M. S., so sídlom M. S. XX, P.: XXXXXXXX, zastúpenému JUDr.
S. T., advokátom so sídlom v M. nad N., L. I. XX/XXX, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a
o náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 15.novembra
2016, č. k. 22Cpr/13/2012-360 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

.NapadnutýmrozsudkomvporadídruhýmsúdprvejinštancievovýrokuI.určil,žeskončeniepracovného
pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným, založeného pracovnou zmluvou zo dňa 27.08.2008, výpoveďou
zo dňa 20.04.2012, je neplatné. Vo výroku II. uložil povinnému poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy v
sume 7 294,50 eur. Vo výroku III. žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení
uviedol, že rozsudkom zo dňa 20.08.2014 v poradí prvým rozhodol tak, že žalobu zamietol. Dôvodom
zamietnutia žaloby bolo to, že súd vzhliadol ako dôvodný jediný výpovedný dôvod (ktorý je sám osebe

postačujúcim pre platnosť výpovede), a to porušenie zákazu fajčenia. Ostatné výpovedné dôvody
považoval za nedostatočné pre platnosť výpovede. Vo vzťahu k výpovednému dôvodu spočívajúcemu
v tom, že zo strany žalobkyne došlo dňa 16.04.2012 k slovného urážlivého útoku na riaditeľku školy
v zborovni školy, nemal súd za preukázané, že k nemu došlo v takom rozsahu, že by mohlo ísť o
porušenie pracovnej disciplíny. Vo vzťahu k výpovednému dôvodu spočívajúcemu v tom, že zo strany
žalobkyne došlo k neospravedlnenej absencii v práci, nemal súd za preukázaný tento výpovedný dôvod.
Na základe odvolania žalobkyne odvolací súd uznesením zo dňa 18.06.2015 vydaný rozsudok zrušil. V

zrušujúcom uznesení sa stotožnil so zrušeným rozsudkom v časti týkajúcej sa výpovedných dôvodov,
ktoré neuznal súd za dôvodné, resp. neviedli k platnosti skončenia pracovného pomeru (slovný útok na
riaditeľku školy a neospravedlnené absencii v práci). Nestotožnil sa však so záverom súdu, že žalobkyňa
porušila pracovnú disciplínu tým, že v areáli školy fajčila, čím porušila zákaz fajčenia, pretože tento záver
je predčasný. V tomto smere uviedol, že z dovtedy vykonaného dokazovania k tomuto skutku doposiaľ
jednoznačne nevyplýva, že išlo o porušenie pracovnej disciplíny takej intenzity, že by bolo dôvodom
výpovede.Odvolacísúdďalejvyslovilsvojnázor,žezákonoochranenefajčiarovhovoríotom,kdevšade

sa nesmie fajčiť. Pokiaľ ide o zamestnancov, zákaz fajčenia je upravený aj v zákone č. 124/2006 Z. z. o
bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. V § 6 ods. 5 tohto zákona je ustanovené, že zamestnávateľ je
povinný vydať zákaz fajčenia na pracoviskách, na ktorých pracujú aj nefajčiari a zabezpečiť dodržiavanie
tohto zákazu, ako aj zákaz fajčenia na pracoviskách. V ust. § 12 ods. 2 písm. m/ tohto zákona jeustanovené, že zamestnanec je povinný dodržiavať určený zákaz fajčenia na pracoviskách. Žalovaný
takýto zákaz fajčenia má upravený aj v internom predpise - v Pracovnom poriadku zo dňa 13.02.2012 v
VIII. časti, čl. 24, bod 4 písm. j/ ako prísny zákaz fajčenia v celej budove aj v areáli školy. Podľa čl. 14 bod

4 Pracovného poriadku porušenie zákazu fajčenia sa považuje za menej závažné porušenie pracovnej
disciplíny, čo znamená, že zamestnávateľ za splnenia ďalších podmienok môže dať zamestnancovi za
porušenie zákazu fajčenia aj výpoveď. Odvolací súd ďalej uviedol, že z vykonaného dokazovania (z
výpovede žalobkyne, výpovede svedka Z. A.) však vyplýva aj to, že za budovu školy chodili fajčiť aj iní
zamestnanci školy a rodičia. Z výpovede riaditeľky školy S. N. vyplynulo aj to, že dňa 16.04.2012 v čase,

keď žalobkyňa fajčila za budovou školy, žiaci v škole už neboli. Všetky tieto skutočnosti však súd prvého
stupňa nevyhodnotil a vôbec nezisťoval, či miesto za budovou školy bolo určené nejakým spôsobom
pre zamestnancov - fajčiarov so súhlasom štatutárneho zástupcu žalovaného, v ktorom prípade by
nebolo možné hovoriť o porušení pracovnej disciplíny. V ďalšom konaní uložil súdu prvého stupňa, aby
vypočul sporové strany a svedkov na okolnosti zákazu fajčenia v areáli školy. Je potrebné opätovne
posúdiť, či zo strany žalobkyne došlo k porušeniu pracovnej disciplíny v súvislosti so zákazom fajčenia v

areáli školy takej intenzity, ktorá zakladá dôvod na výpoveď z pracovného pomeru a od žalovaného ako
zamestnávateľa v takomto prípade nemožno spravodlivo požadovať, aby pracovný pomer žalobkyne u
neho ďalej trval. Po zrušení rozsudku odvolacím súdom doplnil súd dokazovanie o vypočutie žalobkyne,
riaditeľky žalovaného a svedkov E. C., Z. T., Z. A., Z. M. a R. Z.. Toto doplnenie dokazovania bolo
vykonané za účelom zistenia okolností, ktoré majú význam vo vzťahu k tvrdenému porušeniu pracovnej

disciplíny žalobkyňou spočívajúcom v porušení zákazu fajčenia v areáli základnej školy, ktoré bolo
jedným z troch výpovedných dôvodov. Takisto sa oboznámil aj s ďalšími listinnými dôkazmi, a to so
zápisnicou zo štátneho zdravotného dozoru z 16.01.2012 na č. l. 296 a kópiami priepustiek na č. l.
312. Vzhľadom na skutočnosť, že rozsudok bol zrušený ako celok, súd sa v opätovnom rozhodnutí
zaoberal celou žalobou, teda opätovne je potrebné posúdiť platnosť výpovede zo všetkých žalobkyňou

namietaných dôvodov a rozhodnutie v tomto smere opätovne odôvodniť. Medzi sporovými stranami
nebolo sporné, že žalobkyňa bola od 01.09.2008 zamestnaná u žalovaného v pracovnom pomere, a to
na dobu neurčitú so zaradením - učiteľka 2. stupňa + zastupovanie. Dňa 20.04.2012 jej bola doručená
výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce - dôvodom výpovede
bolo opakované porušenie pracovnej disciplíny, spočívajúce v skutkoch, že 1. dňa 06.04.2012 sa v

miestnosti zborovne školy mala žalobkyňa dopustiť pred viacerými zamestnancami slovného urážlivého
napadnutia riaditeľky školy, že 2. následne došlo z jej strany aj k porušeniu zákazu fajčenia a nakoniec,
že 3. žalobkyňa mala neospravedlnenú neprítomnosť v práci v dňoch 11.04.2012 a 12.04.2012. Podaniu
výpovede predchádzali 3 upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, a to: 1. upozornenie zo dňa
29.02.2012, v ktorom sa konštatovalo, že dňa 17.02.2012 bola riaditeľkou školy zistená skutočnosť,

že žalobkyňa ako triedny učiteľ v pedagogickej dokumentácii (triedny výkaz) u žiaka 8. ročníka Z. Q.
nesprávne uviedla známku z predmetu Výtvarná výchova, kde výsledná známka bola v klasifikačnom
zázname vyučujúcim uzatvorená na stupeň chválitebný a žalobkyňa v triednom výkaze uviedla známku
výborný. Ďalej bol zistený iný údaj v počte vymeškaných hodín u žiakov 8. ročníka N. P. a M. D. a bolo
tiež vytýkané, že do dňa upozornenia nebol odovzdaný zošit so zápisnicami z rodičovských združení

triedy 8.ročníka. 2. upozornenie zo dňa 27.03.2012, ktoré obsahovalo upozornenie pre žalobkyňu na
porušenie pracovnej disciplíny, spočívajúce v porušení zákazu mlčanlivosti, ktorý sa týkal vyzradenia
informácií zo štvrťročnej klasifikačnej pedagogickej porady dňa 21.11.2011 a nakoniec 3. upozornenie
zo dňa 16.04.2012, v ktorom bola žalobkyňa upozornená na to, že z jej strany došlo k porušeniu
povinnosti preukázať do dvoch pracovných dní prekážku v práci a jej trvanie za deň 13.03.2012.

Vo všetkých písomných upozorneniach bola žalobkyňa upozornená na možnosť ukončiť jej pracovný
pomer výpoveďou. Uvedené porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňa odmietla prevziať. Na základe
doručenej výpovede žalobkyni od 01.05.2012 do 30.06.2012 plynula dvojmesačná výpovedná doba.
Dňa 07.06.2012 žalobkyňa oznámila žalovanému, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom
zamestnávaní. Žalovaný jej listom zo dňa 23.08.2012 oznámil, že na skončení jej pracovného pomeru

výpoveďou ku dňu 30.6.2012 trvá. Žalobkyňa v zákonnej lehote podľa § 77 Zákonníka práce podala
na súd žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovaného
ako zamestnávateľa z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Medzi sporovými stranami
bol založený pracovný pomer Pracovnou zmluvou zo dňa 27.08.2008. Zároveň išlo o výkon práce vo
verejnom záujme podľa zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme. Podľa tohto

zákona sa na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme vzťahuje
Zákonníkpráce,aktentozákonaleboosobitnýpredpis(napríkladzákonč.303/1995Z.z.orozpočtových
pravidlách, zákon č. 302/2001 Z.z. o samospráve vyšších územných celkov, zákon Slovenskej národnej
rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení) neustanovuje inak. Preto súd na rozhodnutie o žalobeaplikoval príslušné ustanovenia Zákonníka práce. Základnými predpokladmi pre použitie výpovedného
dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce v prejednávanom prípade sú: 1) zavinené
porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca, ktorý dosahuje určitý stupeň intenzity -

za porušenie pracovnej disciplíny zamestnanca možno považovať zavinené porušenie povinností,
ktoré zamestnancovi vyplývajú z právnych, pracovnoprávnych predpisov, pokynov zamestnávateľa,
z kolektívnej či pracovnej zmluvy resp. z pracovného poriadku. Zákonník práce zakotvuje len dva
výpovedné dôvody pre porušenie pracovnej disciplíny, a to dôvod, pre ktorý by zamestnávateľ mohol
okamžite skončiť pracovný pomer (závažné porušenie pracovnej disciplíny) a pre menej závažné

porušenie pracovnej disciplíny, ktoré je dôvodom pre uplatnenie výpovede v prejednávanom konaní, 2)
zamestnanec bol v období posledných šiestich mesiacov písomne upozornený na možnosť výpovede,
3) zamestnávateľ uplatnil výpovedný dôvod do dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede
dozvedel. Splnenie posledných dvoch vyššie uvedených predpokladov na platné ukončenie pracovného
pomeru výpoveďou mal súd preukázané z predložených upozornení (č. l. 48-50), ktoré sú datované do
obdobia február až apríl 2012, doplnených výpoveďou tak žalobkyne ako aj riaditeľky žalovaného, ktorá

okrem iného uviedla, že o porušení pracovnej disciplíny, ktorá je výpovedným dôvodom, sa dozvedela
16.04.2012, pričom uvedené skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné. Sporné v konaní zostalo, či
zo strany žalobkyne došlo k zavinenému porušeniu pracovných povinností, pre ktoré žalovaný mohol
ukončiťjejpracovnýpomervýpoveďouzdôvodupodľa§63ods.1písm.e)Zákonníkapráce.Všeobecne
možno povedať, že zamestnávateľ môže uplatniť uvedený dôvod, ak sa zamestnanec opakovane

dopustí menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, pričom opakované znamená, že postačuje,
aby zamestnanec porušil pracovnú disciplínu raz a zamestnávateľ ho upozornil na možnosť ukončenia
jeho pracovného pomeru výpoveďou, pričom každé ďalšie porušenie pracovnej disciplíny môže byť
výpovedným dôvodom. Zákon taktiež nedefinuje, aké porušenie pracovnej disciplíny má intenzitu menej
závažného porušenia pracovnej disciplíny. Ešte pred uplatnením výpovedného dôvodu je zamestnávateľ

povinný oboznámiť zamestnanca s výpovedným dôvodom a umožniť mu vyjadriť sa k nemu (§ 63 ods.
6 Zákonníka práce), avšak nesplnenie tejto povinnosti zamestnávateľa nespôsobuje neplatnosť danej
výpovede. V prejednávanom prípade žalovaný písomne upozornil žalobkyňu na porušenie pracovnej
disciplíny celkom trikrát. Prvé upozornenie bolo datované dňom 29.02.2012, pričom žalobkyni bolo
vytýkané, že ako triedny učiteľ v pedagogickej dokumentácii (triedny výkaz) u žiaka 8. ročníka Z.

nesprávne uviedla známku z predmetu Výtvarná výchova, kde výsledná známka bola v klasifikačnom
zázname vyučujúcim uzatvorená na stupeň chválitebný a žalobkyňa v triednom výkaze uviedla známku
výborný. Ďalej bol zistený iný údaj v počte vymeškaných hodín u žiakov 8. ročníka N. P. a M. D. a bolo tiež
vytýkané, že do dňa upozornenia nebol odovzdaný zošit so zápisnicami z rodičovských združení triedy
8. ročníka. Uvedené nedostatky v práci žalobkyne súd nepovažoval za porušenie pracovnej disciplíny,

pretože žalobkyňa vykonávala svoju pracovnú činnosť, avšak kvalita tejto vykonávanej činnosti nebola
podľa zamestnávateľa na požadovanej úrovni resp. vykazovala určité nedostatky. K nedostatkom vo
svojej činnosti sa žalobkyňa vyjadrila tak, že tieto chyby nespochybňovala. Uvedené konanie však podľa
názoru súdu nemožno vyhodnotiť ako porušenie pracovnej disciplíny, ale ako neuspokojivé plnenie
pracovných úloh, pričom v takomto prípade je zamestnávateľ oprávnený písomne zamestnanca vyzvať

na odstránenie nedostatkov, poskytnúť mu lehotu na ich odstránenie a iba v prípade, že v primeranom
čase ich zamestnanec neodstráni, je zamestnávateľ oprávnený uplatniť výpovedný dôvod podľa §
63 ods. 1 písm. d) bod 4 Zákonníka práce, čo sa však v prejednávanom prípade nestalo. Preto súd
dospel k záveru, že uvedené písomné upozornenie nemá vzťah k uplatnenému výpovednému dôvodu.
Druhé upozornenie bolo datované dňom 27.03.2012, pričom jej bolo vytýkané, že sa dopustila porušenia

zákazu mlčanlivosti o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedela pri výkone práce vo verejnom záujme
a ktoré v záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám podľa čl. 9 bodu 1 písm. f)
Pracovného poriadku ZŠ a MŠ v M. S., a to tým, že informovala zákonných zástupcov žiakov o spôsobe
a výsledkoch hlasovania jednotlivých pedagógov o znížení známok zo správania u žiakov E. Z. a R. N.
na štvrťročnej klasifikačnej pedagogickej porade dňa 21.11.2011. Žalobkyňa uvedený skutok popierala.

V tomto smere mal súd preukázané, že vyššie uvedený Pracovný poriadok, konkrétne čl. 9 bodu 1 písm.
f) ustanovuje povinnosť zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa zamestnanec dozvedel
pri výkone práce vo verejnom záujme a ktoré v záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným
osobám, žalobkyňa bola s jeho obsahom oboznámená (bod 1 č.l. 160), pričom súd je toho názoru,
že v prejednávanom prípade sa tento zákaz mlčanlivosti vzťahoval na spôsob hlasovania jednotlivých

pedagógov na štvrťročnej klasifikačnej pedagogickej porade dňa 21.11.2011. V tomto smere súd vypočul
viacerých svedkov, ktoré sa k predmetnej udalosti vyjadrovali. Z. A. vo svojej výpovedi dňa 17.03.2014
potvrdila, že informáciu o porušení povinnosti mlčanlivosti počula v zborovni, pričom nevedela uviesť nič
bližšie. B. D., ktorá bola prítomná na predmetnej triednej schôdzke dňa 21.11.2011 vo svojej výpovedidňa 07.05.2014 uviedla, že žalobkyňa informovala prítomných rodičov o tom, že sa práve zúčastnila
pedagogickej porady, na ktorej sa prejednávalo zníženie známok zo správania pre žiakov Z. a N. a
povedala, že tejto porady sa zúčastnili aj špeciálny pedagóg Mgr. L., vychovávateľka C. a farár Z.. F..

Svedkyňa si spomenula na to, že p. H. sa jej opýtala, či bude mať žiačka Z. zníženú známku zo správania
a spomenula, že to bude mať doma ťažké so svojou mamou. T. podľa jej výpovede následne uviedla,
že áno, že oni traja (myslela tým seba, Mgr. A. a Mgr. T.) boli prehlasovaní. Taktiež povedala, že p. farár
sa vyjadril, že to povie v nedeľu na kázni, že ide o birmovancov a toto si nemôžu dovoliť. O ostatných
ako hlasovali nehovorila, avšak svedkyni to bolo z kontextu zrejmé. M. Q., ktorá bola prítomná na

predmetnej triednej schôdzke dňa 21.11.2011 vo svojej výpovedi dňa 07.05.2014 uviedla, že vzhľadom
na časový odstup má v pamäti iba kusé informácie a že si nespomína, že by žalobkyňa rozprávala
o tom, kto a ako hlasoval na klasifikačnej porade. Z. H., ktorá bola prítomná na predmetnej triednej
schôdzke dňa 21.11.2011 vo svojej výpovedi dňa 07.05.2014 uviedla, že im žalobkyňa povedala, že bolo
rozhodnuté o znížení známok nejakých žiakov za ich činnosť na Facebooku, pričom si nespomenula
na to, žeby žalobkyňa hovorila o tom, kto ako hlasoval. Povedala však, že ona urobí všetko preto, aby

tú dvojku zo správania potom nemali. F. S., ktorá bola prítomná na predmetnej triednej schôdzke dňa
21.11.2011 vo svojej výpovedi dňa 26.5.2014 uviedla, že si to už presne nepamätá, ale niečo také, ako
bolo uvedené v zápisnici zo stretnutia zo dňa 9.1.2012 tam odznelo s dodatkom, že to ostane medzi
prítomnými, ale čo to presne bolo uviesť nevedela. B. U., ktorá bola prítomná na predmetnej triednej
schôdzke dňa 21.11.2011 vo svojej výpovedi dňa 26.05.2014 uviedla, že si nespomína, žeby žalobkyňa

spomínala menovite kto ako hlasoval, ale túto možnosť pripustila. Mgr. Z. F. (farár) vo svojej výpovedi
dňa26.05.2014uviedol,žepoporadedňa21.11.2011sakonalitriedneschôdzky.Vutorok, keďvošieldo
triedy, kde triednou učiteľkou bola žalobkyňa, žiaci sa na neho osopili s tým, že keby nebolo jeho, neboli
by dvojky zo správania. Uvedená skutočnosť ho pohoršila, a keď vošiel do zborovne, oboznámil s touto
skutočnosťou svojich kolegov. Keď sa dotazoval žiakov, odkiaľ majú túto informáciu, s potmehúdskym

úsmevom mu oznámili, že z rodičovského. Na základe výpovedí všetkých vypočutých svedkov súd
ustálil, že žalobkyňa sa dopustila porušenia zákazu mlčanlivosti, keď skutočnosť, že žalobkyňa rodičom
oznámila, kto a ako na klasifikačnej porade hlasoval (najmä pokiaľ ide o hlasovanie Z.. F.), potvrdila
svedkyňa D., pričom vypočuté svedkyne Q. a H. vypovedali, že si nespomínajú na to, že by žalobkyňa
povedala, kto ako hlasoval a svedkyne S. a U. si na to tiež nespomenuli, ale pripustili možnosť, že to tak

mohlo byť. Nakoľko Mgr. F. následne vypovedal, že žiaci už na druhý deň vedeli, ako on hlasoval, pričom
sami priznali, že to vedia z rodičovského združenia, súd uveril výpovedi svedkyne D. a mal za to, že
výpovede ostatných svedkýň jej výpoveď aj v súvislosti s následnými udalosťami, o ktorých vypovedal
Z.. F., nevyvrátili. Súd mal preto preukázané porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou dňa 21.11.2011,
na ktoré bola upozornená listom zo dňa 27.3.2012 (č.l. 49). Pokiaľ sa žalobkyňa bránila tým, že riaditeľka

školy porušila metodické smernice Ministerstva školstva Slovenskej republiky, toto súd nie je oprávnený
v konaní riešiť a konštatuje, že ani porušenie uvedených smerníc nemôže žalobkyňu ospravedlniť z
toho, že informácie, ktoré sa mali utajiť v záujme zamestnávateľa prezentovala spôsobom, z ktorého
sa dal vydedukovať jeho obsah. Ak žalobkyňa bola toho názoru, že takýto postup riaditeľky školy a
ostatných pedagógov nie je v súlade s právnymi predpismi a porušuje práva dieťaťa, bolo potrebné,

aby sa obrátila na príslušné inštitúcie, ktoré majú právo predmetnú vec prešetriť a vyvodiť z nej patričné
dôsledky. Čo sa týka námietok, že hoci riaditeľka školy sa o údajnom porušení zákazu mlčanlivosti
dozvedela dňa 09.01.2012 a žalobkyňu na porušenie tejto jej povinnosti upozornila až dňa 27.3.2012 t.j.
po viac ako 2 mesiacoch od doby, v ktorej sa o porušení dozvedela, súd uvádza, že lehota 2 mesiacov,
uvádzaná v § 63 ods. 3 Zákonníka práce je lehotou, ktorá sa vzťahuje iba na uplatnenie výpovedného

dôvodu, pričom zákon túto lehotu nevzťahuje na možnosť upozorniť zamestnanca na jeho porušenie
pracovnej disciplíny. Preto súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov - zákonných zástupcov
E. Z. a R. N., nakoľko pre ustálenie tohto výpovedného dôvodu nemali podľa názoru súdu žiaden
význam, keďže predmetnej rodičovskej schôdzky sa nezúčastnili, pričom ako už súd uviedol prípadné
porušenie metodickým pokynov zo strany riaditeľky školy, by na konštatované porušenie pracovnej

disciplíny zo strany žalobkyne nemalo vplyv. Rovnako z dôvodu hospodárnosti konania súd nevypočul
ani svedkyňu Z. N., ktorá spisovala zápisnicu zo dňa 09.01.2012, nakoľko túto skutočnosť žalobkyňa
nerozporovala. S uvedeným právnym názorom sa stotožnil vo svojom vyššie spomínanom rozhodnutí
aj odvolací súd. Tretie upozornenie bolo datované dňom 16.04.2012, pričom žalobkyni sa vytýkalo, že
z jej strany došlo k porušeniu povinnosti preukázať do dvoch pracovných dní prekážku v práci a jej

trvanie za deň 13.03.2012. O tejto skutočnosti (že zamestnávateľ nemal preukázaný dôvod a trvanie
prekážok v práci na strane žalobkyne) bola žalobkyňa upovedomená aj vo výplatnej páske za marec
2012, ktorá obsahovala konštatovanie absencie v rozsahu dvoch hodín, čo bola práve nezdokladovaná
absencia za deň 13.03.2012. Pokiaľ sa žalobkyňa pred súdom bránila potvrdením, ktoré jej praktickálekárka vystavila následne dňa 01.07.2014, súd konštatoval, že z tohto potvrdenia vyplýva, že žalobkyňa
bola práceneschopnou odo dňa 05.03.2012 a táto sa skončila dňom 12.03.2012, pretože z potvrdenia
vyplýva, že žalobkyňa bola práceschopnou odo dňa 13.03.2012, čo potvrdila aj samotná žalobkyňa,

ktorádňa13.03.2012nastúpiladozamestnania,vykonalavýučbu,pričomzpráceodišlapredukončením
pracovnej doby. Ani táto skutočnosť nič nemení na fakte, že žalobkyňa bola povinná preukázať dôvod
a trvanie svojej neprítomnosti zamestnávateľovi, pričom opak sa jej v konaní nepodarilo preukázať.
V tomto smere súd prisvedčil vyjadreniu právneho zástupcu žalovaného, že dôkazné bremeno je na
žalobkyni, a toto nemôže prenášať na žalovaného ako svojho zamestnávateľa. Ako je vyššie uvedené,

aby výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu opakovaného menej závažného porušenia pracovnej
disciplíny bola platná, je potrebné, aby sa okrem prvého porušenia pracovnej disciplíny s písomným
upozornením na možnosť ukončenia pracovného pomeru výpoveďou, zamestnanec dopustil aj skutku,
ktorý bol uvedený ako výpovedný dôvod. Z predloženej výpovede z pracovného pomeru t.j. listu zo dňa
20.04.2012 mal súd preukázané, že žalovaný uviedol tri skutky, ktoré považoval za porušenie pracovnej
disciplíny: - urážlivý slovný atak žalobkyne na riaditeľku školy dňa 16.04.2012 v zborovni, - následné

porušenie zákazu fajčenia v areáli školy dňa 16.4.2012, - neospravedlnená neprítomnosť v práci v
dňoch 11.04.2012 a 12.04.2012. V tomto smere súd považoval za potrebné uviesť, že judikatúra súdov
ustálila, že kumulácia niekoľkých výpovedných dôvodov v jednej výpovedi je zásadne prípustná (V
2/1967),pričomjepotrebnéskúmaťkaždýdôvodzvlášťasamostatne,pričomakpracovnýpomerskončil
na základe jedného z nich, stávajú sa ostatné uplatnené dôvody obsolentné (rozhodnutie Najvyššieho

súdu ČR sp.zn. 21Cdo 2098/2004 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo 278/2007). Vo
vzťahu k výpovednému dôvodu spočívajúcom v tom, že dňa 16.04.2012 sa žalobkyňa mala dopustiť
v zborovni školy urážlivého napadnutia riaditeľky školy a výpovednému dôvodu spočívajúcom v jej
neospravedlnenej neprítomnosti v práci v dňoch 11.04.2012 a 12.04.2012, súd zotrval na svojom
závere uvedenom v zrušenom rozsudku, s ktorým sa v tejto časti stotožnil aj odvolací súd. Súd

opätovne k týmto výpovedným dôvodom uviedol, že čo sa týka slovného urážlivého ataku zo strany
žalobkyne na riaditeľku školy v zborovni školy dňa 16.04.2012, súd nemal preukázané, že k takémuto
ataku zo strany žalobkyne došlo v takom rozsahu, že by mohlo ísť o porušenie pracovnej disciplíny.
Súd mal z výpovede sporových strán a svedkov preukázané, že riaditeľka svojím prístupom v už
dosť vyhrotenej situácii čiastočne prispela k situácii, že žalobkyňa na jej žiadosti, ktoré raz odmietla,

reagovala zvýšeným hlasom, avšak bez nejakých vulgarizmov alebo osočovaní, takže súd v správaní
sa žalobkyne v zborovni školy nevidel porušenie pracovnej disciplíny. Čo sa týka neospravedlnenej
absencie žalobkyne v práci vzhľadom na skutočnosť, že dodatočne boli nájdené potvrdenia o trvaní
prekážok v práci na strane žalobkyne, uvedený výpovedný dôvod nebol preukázaný. Vzhľadom na
neformálne odovzdávanie týchto potvrdení súd nemal preukázané, že práve nedbanlivosťou žalobkyne

došlo k tomu, že tieto "priepustky" nemala riaditeľka vykázané. Teda k uvedenej situácii mohlo prispieť
aj zavinenie samotných vedúcich zamestnancov, a preto súd nemohol túto skutočnosť vyhodnotiť len
v neprospech žalobkyne a považovať za porušenie pracovnej disciplíny z jej strany. Nakoniec sa súd
zaoberal aj výpovedným dôvodom spočívajúcim v porušení zákazu fajčenia v areáli základnej školy. Ako
vyplýva z rozhodnutia odvolacieho súdu, porušenie zákazu fajčenia je možné považovať za porušenie

pracovnej disciplíny, avšak musí dosahovať takú intenzitu, aby zakladalo dôvod na výpoveď, teda
zároveň by nebolo možné od zamestnávateľa spravodlivo žiadať, aby pracovný pomer ďalej trval. V
konaní bolo preukázané, že žalobkyňa sa dopustila porušenia pracovnej disciplíny porušením zákazu
fajčenia. Súd sa v ďalšom konaní zameral na okolnosti tohto porušenia, teda na bližšie okolnosti
porušenia zákazu fajčenia, najmä aká bola u žalovaného zaužívaná prax s fajčením jeho zamestnancov

(tolerovanie, resp. netolerovanie tejto činnosti), dovtedajšie pôsobenie žalobkyne u žalovaného, význam
a závažnosť porušenej povinnosti, následky porušenia pracovnej povinnosti pre zamestnávateľa a či
toto porušenie pracovnej disciplíny ako také obstojí ako dôvod výpovede vzhľadom na zistené okolnosti.
Žalobkyňa vypovedala, že už za pôsobenia predchádzajúcej riaditeľky žalovaného sa fajčievalo za
školou, na konkrétnom mieste vo výklenku za zadným vchodom. Na toto miesto chodili fajčiť rôzni ľudia,

jednak zamestnanci školy, učitelia a rodičia detí. Ako stály fajčiar tam chodil fajčiť napr. školník pán R. Z.,
takisto pán T.. V predmetný deň ju na toto miesto poslala fajčiť riaditeľka žalovaného. Fajčievalo sa tam
počas jej pôsobenia v škole, teda približne 4 roky. Nikdy nikto nepovedal žiadnemu z fajčiarov, ktorí tam
chodili fajčiť, že sa tam nemá fajčiť. Na mieste fajčenia nebol vyvesený žiadny oznam o zákaze fajčenia.
Bola tam plechovica, do ktorej sa vhadzovali ohorky. V čase, keď vzťahy medzi riaditeľkou žalovaného a

ňouboliažnadštandardnézaňouchodievalapaniriaditeľkanatotomiesto,videlajutamfajčiťaničjejna
to nepovedala. Dňa 16.04.2012 fajčila po skončení pracovnej doby, keď sa deti v škole už nenachádzali.
V uvedenom období fajčievala približne 10 cigariet denne. V práce fajčila pred začatím vyučovania a
po jeho skončení medzi 13. a 14. hodinou. Riaditeľka žalovaného vypovedala, že prvýkrát upozornilažalobkyňu na dodržiavanie zákazu fajčenia na jeseň 2011, možno to však bolo aj predtým. Nemala
vedomosť o tom, že by fajčiarom bolo určené vyhradené miesto na fajčenie. O to sa ani nezaujímala,
lebo je nefajčiarka. Na dverách pri vstupe do budovy je vyvesený oznam o zákaze fajčenia. Tento oznam

tam bol aj v roku 2012. Mohlo dôjsť k tomu, že bola pri žalobkyni a videla ju fajčiť na uvedenom
mieste. Párkrát ju na to ústne upozornila. Keď videla fajčiť školníka pána Z., tak ho ústne upozornila,
aby nefajčil. Bolo to jeden alebo dvakrát. Snažila sa všetko riešiť ústretovo, nie prísne. Na porade s
pedagogickými zamestnancami dňa 16.01.2012 týchto zamestnancov upozornila, aby dodržiavali zákaz
fajčenia v škole. Iných pedagogických zamestnancov ako žalobkyňu fajčiť nevidela, ale aj napriek tomu

upozorňovala všetkých zamestnancov, aby nefajčili. Vzhľadom na kontrolu, ktorá u nich bola, chcela
to mať zdokladované. Pána školníka Z. upozorňovala na dodržiavanie zákazu fajčenia na porade THP
pracovníkov pred Vianocami v roku 2011, nakoľko ho videla fajčiť na jeseň 2011. Videla ho fajčiť aj
do jesene 2011. Písomne žalobkyňu na dodržiavanie zákazu fajčenie neupozorňovala, chcela to urobiť
rovnako, ako v prípade školníka. Teda aby to bolo zaprotokolované v zápisnici z porady pedagogických
zamestnancov dňa 16.01.2012. Bližší vzťah medzi ňou a žalobkyňou nebol. Trpezlivosť jej prešla v apríli

2012,keďišlaspánomfaráromokoložalobkyne,keďfajčila.Predtýmza3,5rokajunevidelafajčiťtak,že
by stála a fajčila. Nikdy ju neposlala ona fajčiť. Dňa 16.04.2012 počas predmetného fajčenia žalobkyne
deti v škole neboli. Svedkyňa E. C. vypovedala najmä to, že bolo bežné, že v areáli školy sa fajčilo.
Okrem žalobkyne fajčieval aj školník pán Z. a bývalý učiteľ u žalovaného pán T.. Fajčili pri dverách, ktoré
viedli na školský dvor, pričom občas (takmer každý druhý deň) pri fajčení bola prítomná aj riaditeľka

žalovaného, ktorá fajčenie žalobkyni nevyčítala. Vzťah medzi žalobkyňou a riaditeľkou žalovaného bol
nadštandardný, pričom sa všeobecne vedelo, že žalobkyňa pomáhala riaditeľke žalovaného. Svedok Z.
T. vypovedal najmä to, že vzťah medzi žalobkyňou a riaditeľkou žalovaného bol veľmi dobrý. Žalobkyňa
pomáhala riaditeľke žalovaného, o čom vedel celý kolektív učiteľov. Žalobkyňu videl v škole fajčievať,
pričom v jeho prvom roku v škole, s ňou fajčieval takisto aj on. Okrem nich dvoch s nimi fajčieval

aj školník a niekedy sa pristavil aj iný fajčiar. On prestal fajčiť asi v decembri 2011 a nespomínal
si, že by im fajčenie v škole riaditeľka vyčítala. Na pedagogických poradách nikdy neboli verejne
upozorňovaní na dodržiavanie zákazu fajčenia. Svedok Z. A. vypovedal najmä to, že v škole fajčievala
žalobkyňa, školník pán Z. a učiteľ pán T.. Riaditeľka žalovaného sa pri nich viackrát zastavila a nebol
nikdy svedkom toho, že by ich upozorňovala na dodržiavanie zákazu fajčenia. Na pedagogických

poradách neboli nikdy upozorňovaní na zákaz fajčenia. Bol svedkom toho, že keď so žalobkyňou
vykonávali cez prestávku pedagogický dozor, riaditeľka žalovaného umožnila žalobkyni odísť a zafajčiť
si. Svedkyňa Z. M. vypovedala najmä to, že v minulosti boli zamestnanci upozorňovaní na dodržiavanie
zákazu fajčenia, avšak si nepamätala kedy. Svedok R. Z. vypovedal najmä to, že v škole fajčieval so
žalobkyňou pred bočným vchodom, kde bola aj krabica na ohorky. Fajčiť ich videla aj riaditeľka školy,

ktorá ho upozorňovala, aby v objekte školy nefajčil. Nepamätal si kedy presne to bolo, pričom po tomto
upozornení naďalej fajčil. Mohlo to byť asi tak v roku 2013 alebo 2014. Okrem fajčenia so žalobkyňou
fajčil aj v kotolni. Nepamätal sa, že by v škole fajčil aj iný učiteľ okrem žalobkyne. Posúdiac výpovede
svedkov a sporových strán súd skonštatoval, že výpovede žalobkyne a svedkov E. C., Z. T., Z. A. a R.
Z. sa zhodujú v tom, že na mieste, kde mala v predmetný deň 16.04.2012 fajčiť žalobkyňa, sa bežne

fajčievalo. Bolo tam umiestnené aj miesto na odkladanie ohorkov (krabica, resp. plechovica). Výpovede
žalobkyne a riaditeľky žalovaného sa zhodujú v tom, že dňa 16.04.2012 v čase, keď žalobkyňa fajčila
na uvedenom mieste sa deti v škole už nenachádzali. Z výpovede svedkov E. C. a Z. A. vyplýva, že
počas fajčenia žalobkyne na predmetnom mieste bola viackrát pri nej prítomná aj riaditeľka žalovaného,
pričom ju na dodržiavanie zákazu fajčenia neupozorňovala. Z výpovede svedka Z. T. vyplýva, že tento

bývalý zamestnanec žalovaného prestal fajčiť asi v decembri 2011, pričom si nespomínal, že by im
fajčenie v škole riaditeľka vyčítala. Naproti tomu svedok R. Z. vypovedal, že bol ústne upozornený
na dodržiavanie zákazu fajčenia, avšak aj napriek tomu tento zákaz porušoval. On ani svedok Z. T.
neboli písomne upozornený na porušenie pracovnej disciplíny. Súd takisto poukazuje na rozdiel medzi
výpoveďami svedkov E. C. a Z. T. (a takisto žalobkyne) a výpoveďou riaditeľky žalovaného v tom zmysle,

že svedkovia a žalobkyňa zhodne vypovedali o veľmi dobrom vzťahu žalobkyne s riaditeľkou žalovaného
v minulosti a naproti tomu riaditeľka žalovaného vypovedala, že bližší vzťah medzi ňou a žalobkyňou
nebol. Táto okolnosť nasvedčuje účelovosti výpovede riaditeľky žalovaného. Ohľadne okolnosti, či boli
pedagogickí zamestnanci na poradách upozorňovaní na dodržiavanie zákazu fajčenia sa výpovede
žalobkyneasvedkovZ.T.aZ.A.rozchádzalisvýpoveďouriaditeľkyžalovanéhoasvedkyneZ.M..Vtejto

súvislosti súd uvádza, že mu nie je zrejmý dôvod, pre ktorý by riaditeľka žalovaného upozorňovala na
dodržiavanie zákazu fajčenia na porade pedagogických pracovníkov, ak žiadny z nich okrem žalobkyne
nefajčil, a z akého dôvodu ak chcela upozorniť na tento zákaz žalobkyne, neurobila tak písomne. Táto
okolnosť však nie je pre posúdenie dôvodnosti výpovede z tohto výpovedného dôvodu rozhodujúca,ani zvlášť významná. Zistenia uvádzané v predchádzajúcich odsekoch, teda to, 1. že niekoľkokrát v
minulostipočasfajčeniažalobkynebolaprinejprítomnáajriaditeľkažalovanéhoafajčeniejejnevyčítala,
2. že ostatní zamestnanci neboli ani písomne napomenutí pre porušenie pracovnej disciplíny v dôsledku

porušenia zákazu fajčenia, 3. že na mieste, kde žalobkyňa v uvedený deň fajčila, sa aj v minulosti bežne
fajčievalo, 4. že v tom čase sa deti v škole už nenachádzali a takisto aj skutočnosť, že od 01.09.2008
až do roku 2011 bola podľa hodnotení zamestnanca žalobkyňa hodnotená s veľmi dobrými výsledkami
(v poslednom hodnotení zo dňa 02.07.2012 bol výsledok hodnotenia žalobkyne s konštatovaním
štandardných výsledkov), vedie súd k záveru o tom, že tento výpovedný dôvod (resp. toto porušenie

pracovnej disciplíny) nedosahuje potrebnú intenzitu, aby zakladalo dôvod na výpoveď, teda že by nebolo
možné od zamestnávateľa spravodlivo žiadať, aby pracovný pomer ďalej trval. Na tomto závere súdu nie
je spôsobilá zmeniť nič ani argumentácia žalovaného, že v roku 2011 došlo k sprísneniu dodržiavania
zákazu fajčenia, keď riaditeľka školy bola na školeniach poučovaná o potrebe dodržiavania zákazu
fajčenia a to chcela preniesť aj na svojich podriadených zamestnancov. Je totiž potrebné rozlišovať
objektívny kvalitatívny rozdiel medzi sprísnením dodržiavania zákazu fajčenia, od podania výpovede pre

porušenie zákazu fajčenia, ak takéto správanie je niekoľko rokov nadriadeným zamestnancom priamo
tolerované. Táto argumentácia takisto opomína skutočnosť, že bolo preukázané, že okrem žalobkyne
bol nepochybne v rovnakom čase fajčiarom aj školník R. Z., ktorý nebol v tejto súvislosti ani len písomne
napomenutý. Takisto podľa názoru súdu nie je dôvodná ani argumentácia žalovaného ohľadne toho,
že žalovaný nesúhlasí s tvrdením, že žalobkyňa bola vynikajúcou zamestnankyňou, pretože štyrikrát

porušila pracovnú disciplínu a to tak, že dňa 21.11.2011 porušila zákaz mlčanlivosti, dňa 13.03.2012
mala neospravedlnenú absenciu v práci, za dni 11. a 12.04.2012 neodovzdala riadne tlačivo, ktoré sa
používalo v škole v súvislosti s lekárskymi vyšetreniami a štvrtý krát porušila pracovnú disciplínu tým,
že nesprávne uviedla známku žiakovi vo vysvedčení v jeho prospech. V tejto súvislosti súd uvádza,
že osobu žalobkyne ako zamestnanca žalovaného posudzoval za celé trvanie jej pracovného pomeru

a vzal do úvahy aj jej hodnotenia. Iný prístup by nezodpovedal spravodlivému posúdeniu. Porušenia
pracovnej disciplíny, na ktoré poukazoval žalovaný sa udiali v období jedného polroka, pričom nie je
bez významu, že v jednom prípade išlo o bežné pochybenie (chyba v písaní pri napísaní známky na
vysvedčení) a v druhom o nedodržanie formálnosti (použitie iného tlačiva pri potvrdení od lekára). Z
hodnotení žalobkyne ako zamestnanca za niekoľko rokov naopak vyplýva, že bola hodnotená veľmi

dobre, resp. štandardne. Súd v súvislosti s vyhodnocovaním intenzity porušenia pracovnej disciplíny pri
porušení zákazu fajčenia nakoniec vzal do úvahy aj to, že z výsluchu riaditeľky žalovaného vyplýva,
že prvý krát upozornila žalobkyňu na dodržiavanie zákazu fajčenia až na jeseň 2011, pričom možno
to bolo aj predtým (presne si nepamätala). Takisto vypovedala, že sa nezaujímala, či fajčiarom bolo
určené vyhradené miesto na fajčenie, a že mohlo dôjsť k tomu, že bola pri žalobkyni a videla ju fajčiť na

uvedenom mieste. Školníka pána Z., upozornila jeden alebo dvakrát iba ústne, aby nefajčil. Z
uvedených skutočností uvedených riaditeľkou žalovaného plynie pre súd záver, že riaditeľka žalovaného
na dodržiavanie zákazu fajčenia nekládla v minulosti adekvátny dôraz, ba možno uvažovať o dovtedy
benevolentnom prístupe k tejto okolnosti. Preto výpoveď daná z tohto dôvodu sa javí ako neprimeraná
sankcia za porušenie pracovnej disciplíny. Navyše len vo vzťahu k žalobkyni a v tejto prísnejšej forme.

Preto je legitímna námietka žalobkyne, prečo riaditeľka žalovaného nevyvodzovala dôsledky z tohto
porušenia pracovnej povinnosti aj vo vzťahu k iným zamestnancom, ktorí takisto v areáli školy fajčievali.
Zhrnúc vyššie uvedené súd skonštatoval, že predmetné porušenie zákazu fajčenia v areáli školy dňa
16.04.2012 žalobkyňou, je takisto neplatným výpovedným dôvodom. Toto konanie ako výpovedný
dôvod nedosahuje takú intenzitu, aby zakladalo dôvod na výpoveď, teda že by nebolo možné od

zamestnávateľa spravodlivo žiadať, aby pracovný pomer ďalej trval. Vzhľadom k tomu, že súd vyhodnotil
všetky výpovedné dôvody ako neplatné, je nevyhnutné skonštatovať a určiť, že skončenie pracovného
pomeru založeného pracovnou zmluvou uzatvorenou dňa 27.08.2008 medzi žalobkyňou a žalovaným,
uskutočnené na základe výpovede zo dňa 20.04.2012, je neplatné. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa
si uplatnila aj právo na náhradu mzdy pre neplatné skončenie pracovného pomeru, súd rozhodoval aj

o tomto uplatnenom práve. V tejto súvislosti súd uvádza, že žalobkyňa navrhla zmenu žaloby, ktorú
súd pripustil uznesením vyhlásenom na pojednávaní konanom dňa 07.06.2016. Zmenenou žalobou sa
domáha práva na náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku za čas deväť mesiacov od 01.07.2012
v súlade s ustanovením § 79 ods. 1 a ods. 2 Zákonníka práce. Medzi sporovými stranami nebolo
sporné, že výška priemerného zárobku na pracovnoprávne účely v zmysle § 134 Zákonníka práce

v prípade žalobkyne predstavuje sumu 810,50 eur. Podľa citovaných ustanovení § 79 ods.1, ods.2
Zákonníka práce má zamestnanec, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, právo na náhradu
mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní, až do času, keď súd rozhodne o skončení pracovného pomeru, najdlhšie za čas deväťmesiacov. V danom prípade dal žalovaný žalobkyni neplatnú výpoveď a žalobkyňa mu listom zo dňa
07.06.2012 oznámila, že trvá na jej ďalšom zamestnávaní. Žalovaný ju však ďalej nezamestnával a
nevyplácal jej mzdu. Medzi oznámením žalobkyne, že trvá na ďalšom zamestnávaní a rozhodnutím súdu

uplynuli viac ako štyri roky. Preto má žalobkyňa právo na náhradu mzdy za deväť mesiacov, ktorá je tak
vyčíslená v sume 7 294,50 eur (brutto). Právne vec posúdil podľa § 1 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 4 zák.
č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme, § 59 ods. 1, § 61 ods. 1, 2, 4, § 63 ods. 1 písm.
e/, ods. 4, § 77 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.08.2012, § 79 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce v
znení účinnom do 31.12.2012. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 Civilného sporového

poriadku, pretože žalobkyňa bola v konaní plne úspešná. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Dôvodil tým, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým záverom a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal , že súd prvej inštancie pri hodnotení

skutku - urážlivé správanie sa žalobkyne voči riaditeľke školy dňa 16.04.2012 vychádzal predovšetkým
z výpovede svedka Mgr. Z. A., ktorý nezaprel priateľský vzťah so žalobkyňou a obišiel výpoveď
samotnej žalobkyne na pojednávaní dňa 05.02.2014, keď povedala, že odmietla prevziať upozornenie
za porušenie pracovnej disciplíny so slovami „kobuliny nepodpisujem“. Tiež svedkyňa Z. A. uviedla, že
žalobkyňa sa na riaditeľku školy v zborovni pri odovzdávaní nejakých dokumentov rozkričala, avšak

konkrétne si nepamätala slová, aj svedkyňa B. D. uviedla, že žalobkyňa upozornenia za porušenie
pracovnej disciplíny hodila na stôl so slovami, že takéto „debility nepodpisuje“. Takýmto správaním
žalobkyňa porušovala povinnosti prevzaté v časti III. čl. 11, bod 2 písm. b/ pracovného poriadku
školy. Podľa jeho názoru, bolo takto preukázané, že pri preberaní upozornenia za porušenie pracovnej
disciplíny dňa 16.04.2012 sa žalobkyňa dopustila konaní, ktoré sú zakázané pracovným poriadkom

školy. Správanie žalobkyne možno kvalifikovať ako neslušné a neetické, nevhodné pre pedagogického
pracovníka. K výpovednému dôvodu absencie žalobkyne dňa 11. a 12.04.2012 ďalej uviedol, že v
čase doručenia výpovede, tento výpovedný dôvod existoval, pretože i napriek tomu, že bola žalobkyňa
upozornená, doklady nepredložila až následne, avšak jednalo sa o iné tlačivo, než ktoré sa používalo.
Z toho vyplýva, že toto potvrdenie si musela žalobkyňa zaobstarať. Až dodatočne po dvoch rokoch ich

predložila súdu v originálnom vyhotovení, pričom mala byť na kontrole tlaku a odber krvi, ktoré úkony
trvajú len niekoľko minúť a nebol dôvod na ospravedlnenie neprítomnosti v práci na dva dni. Vzhľadom
na to, je žalovaný presvedčený, že žalobkyňa neospravedlnila svoju neprítomnosť v práci v trvaní dvoch
dní a teda tento výpovedný dôvod je platný. K výpovednému dôvodu - porušenie zákazu fajčenia v
areáli školy dňa 16.04.2012 uviedol, že súd vykonal najrozsiahlejšie dokazovanie, nepovažoval však za

správne konštatovanie súdu, že na mieste, kde žalobkyňa dňa 16.04.2012 fajčila sa bežne fajčievalo.
Táto skutočnosť mohla platiť maximálne do decembra 2011, keď prestal fajčiť školník, pán Z. v dôsledku
upozornenia riaditeľky. Preto nie je možné tvrdením, že sa bežne fajčilo na mieste na to určenom
zlegalizovať alebo ospravedlniť porušenie pracovnej disciplíny žalobkyne. Bez ohľadu na uvedené,
riaditeľka školy na porade pedagogických pracovníkov dňa 16.01.2012 i na porade THP pracovníkov

dňa 20.12.2011 poučila všetkých zamestnancov o zákaze fajčenia v celom areáli školy. Minimálne od
toho času mali všetci zamestnanci bezvýhradne rešpektovať tento zákaz fajčenia. Súd prvej inštancie
pri hodnotení intenzity porušovania pracovnej disciplíny vychádza zo stavu v dodržiavaní tohto zákazu
v roku 2010 a skôr, čo však bolo pre tento prípad bezvýznamné. Z hodnotenia súdu sa dá vyvodiť i
neprijateľný záver, že riaditeľka školy nemá právo zakázať fajčenie, resp. zákaz sa nemusí dodržiavať.

Bol presvedčený, že všetky výpovedné dôvody uvedené vo výpovedi z 20.04.2012 boli takej intenzity,
že nebolo od zamestnávateľa spravodlivé žiadať, aby pracovný pomer žalobkyne trval za okolností,
že žalobkyňa opakovane porušovala pracovnú disciplínu, odmietla si prevziať písomné upozornenie za
tieto porušenia, na upozornenie, ktoré jej bolo doručené poštou sa vecne nevyjadrila, k nadriadenej
sa správala neúctivo pred ostatnými kolegami a nebolo možno dosiahnuť nápravu v jej konaní iným

spôsobom. Vo veci peňažnej náhrady mzdy podľa § 79 Zákonníka práce vo výške 7 294,50 eur namietal,
žesúdprvejinštanciemalzisťovať,činároknanáhradumzdyžalobkynivznikol,nakoľkožalobkyňasana
pojednávaní vyjadrila, že výpoveď jej spôsobila zdravotné problémy, v dôsledku ktorých bola dlhodobo
práceneschopná. Počas práceneschopnosti nie je zamestnanec spôsobilý vykonávať akúkoľvek prácu,
apretomupočastejtodobynepatrínáhradamzdy.Podľaneoficiálnychinformáciížalovaného,žalobkyňa

bola práceneschopná od 23.04.2012 do 28.02.2013. Preto mal súd zisťovať dôkaz práceneschopnosti
a v prípade, že by bola žalobkyňa práceneschopná celú dobu, náhradu mzdy jej nepriznať. Navrhol,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a žalobkyňu zaviaže k
náhrade trov konania.3. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že prvé dva odvolacie
dôvody uvádzané žalovaným sú úplne bezpredmetné, vzhľadom na ust. § 391 ods. 2 a 3 CSP, keď je

súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vyslovenom v zrušujúcom rozhodnutí. Mala za to, že
súd prvej inštancie postupoval vo veci správne, v súlade s platnými zákonmi a v súlade so zrušujúcim
uznesením odvolacieho súdu. Nestotožnila sa s tvrdením žalovaného že súd pri posudzovaní skutku,
urážlivého správania sa žalobkyne k riaditeľke školy z 16.04.2012 vychádzal len z výpovede Mgr. A..
Malazato,žezisteniesúdu,žesamotnáriaditeľkasvojímprístupomprispelaksituácii,vktorejžalobkyňa

na jej žiadosti, ktoré raz odmietla, reagovala zvýšeným hlasom, avšak bez vulgarizmov a osočovania, je
správne. Ohľadne tohto výpovedného dôvodu preto súd postupoval správne. K výpovednému dôvodu
- k absencii žalobkyne uviedla, že žalovaný nie je odborne kompetentný vyhodnotiť zdravotný stav
žalobkyne a vplyv lekárskych vyšetrení na žalobkyňu. V prípade, že lekár pacientovi odporučil po
lekárskych úkonoch nevykonávať pracovnú činnosť je v záujme žalobkyne a jej vlastného zdravia sa
podrobiť odporúčaniu lekára, to už len s prihliadnutím na fakt, že žalobkyňa mala nábeh na zdravotné

problémy, o čom svedčí aj skutočnosť, že o pár mesiacov na to bola hospitalizovaná pre skolabovanie
organizmu.Kporušeniuzákazufajčeniuuviedla,žesúdvypočulsvedkovastotožnilasasnázoromsúdu,
že porušenie tohto zákazu nedosahovalo takú intenzitu, aby zakladalo dôvod výpovede. Poukázala na
rozhodnutieNSČRsp.zn.21Cdo1252/2012anato, žemáviacakotridsaťročnúpraxvškolstve,pričom
v predchádzajúcom zamestnaní pracovala takmer 15 rokov na pozícii riaditeľa školy v H. M., až pokým

táto bola zrušená. Terajšej riaditeľke školy Mgr. N. vypracovala prácu do výberového konania, asistovala
jej pri plnení povinností riaditeľa školy, vypracovávala smernice týkajúce sa chodu školy, pomáhala
riešiť korešpondenciu, zápisnice, finančné záležitosti žalovaného a pod.. Žalobkyňa bola Ministerstvom
školstva SR ocenená medailou J. A. E. a prof. K. za činnosť, ktorú počas viac ako tridsaťročnej
praxe v školstve odviedla. Ďalej uviedla, že bola na skolabovanie organizmu hospitalizovaná v priebehu

mesiaca december 2012. Považovala za nepochopiteľné, že ako skúsený pedagóg nikdy nebola
upozorňovaná na akékoľvek nedostatky v práci, práve naopak, bola mimoriadne nápomocná riaditeľke
školy pri plnení jej úloh, mohla teda za dva mesiace dostať 8 upozornení za porušovanie pracovnej
disciplíny? Mala za to, že sa stala obeťou diskriminačného konania zo strany žalovaného, uvedené
vyvodila z toho, že žiadnemu inému zamestnancovi - fajčiarovi nebolo doručené upozornenie za takéto

porušenie pracovnej disciplíny, či z toho dôvodu daná výpoveď. Mala za to, že súd prvej inštancie
v súlade so zákonmi, uznesením a judikatúrou vyhodnotil vykonané dôkazy, správne vec posúdil s
prihliadnutím na osobu žalobkyne, na jej doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, k dobe a
situácii, v ktorej sa uvedené porušenie uskutočnilo. K náhrade mzdy uviedla, že tvrdenie žalovaného o
práceneschopnosti žalobkyne je irelevantné, nakoľko listom zo dňa 07.06.2012 oznámila žalovanému,

že trvá na pokračovaní pracovného pomeru so žalovaným. Aktuálne by jej prislúchala náhrada mzdy
za 54 mesiacov, vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce limituje celkový čas
na náhradu mzdy v maximálnom rozsahu 9 mesiacov, je preto úplne bezvýznamné či náhrada mzdy
za obdobie 9 mesiacov sa priznáva za prvých deväť mesiacov alebo za posledných deväť mesiacov
pred právoplatným rozhodnutím o skončení pracovného pomeru, resp. umožnením pokračovať v práci.

Navrhla, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
4.Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 Civilného sporového
poriadku /zák. č. 160/2015 Z. z./, ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania / /keď nebolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem/ v spojení § 219 ods.
3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

5. Počas konania v danej veci ešte pred vyhlásením napadnutého rozsudku došlo k zmene právnej
úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len "CSP"), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje

inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že
právneúčinkyúkonov,ktorévkonanínastalipredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajú
zachované.

6. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na tom právnom závere, že všetky výpovedné dôvody

sú neplatné a určil, že výpoveď žalovaného o skončení pracovného pomeru zo dňa 20.04.2012 so
žalobkyňou je neplatná. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa si uplatnila aj právo na náhradu mzdy pre
neplatné skončenie pracovného pomeru, súd rozhodol aj o tomto uplatnenom nároku a žalobkyni priznalnáhradu mzdy za dobu 9 mesiacov vo výške 7 294,50 eur v súlade s ust. § 79 ods. 1, ods. 2 Zákonníka
práce v znení účinnom v čase výpovede.

7. Odvolací súd považuje tento právny záver súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie
v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, vysvetlil, čoho sa žalobkyňa
domáhala, čím žalobkyňa a žalovaný argumentovali, aké skutkové závery vyvodil z výpovede svedkov,
citoval právne predpisy, ktoré aplikovať na daný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté

právne závery náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Odvolací súd
preto nevidí dôvod pre zmenu resp. zrušenie napadnutého rozsudku. K odvolacím námietkam uvádza
nasledovné:
8. Dôkazy súd hodnotí podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo /§ 132 O.s.p. v
znení platnom do 31.06.2016, § 191 CSP v znení účinnom od 01.07.2016/. Po skončení dokazovania

súd musí starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi a prípadne
vylúčiť tie, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam a zostávajúce dôkazy hodnotí z
hľadiska pravdivosti. Pri hodnotení svedeckej výpovede je významné, ako sa svedok správal, ako
sa jeho výpoveď odchyľuje od tvrdení strán, či iných subjektov a hodnotí sa celková /ne/ zaujatosť
svedka. V kontradiktórnom spore sa zásadne zmenil spôsob zadovažovania dôkazov, ktoré je zverené

primárne procesnej aktivite sporových strán. V tomto zmysle ide teda o „svedka žalobcu“ alebo o „svedka
žalovaného“, čo však nemusí nevyhnutne znamenať aj zaujatosť svedka. Súd musí starostlivo vyhodnoť
prípadnú zaujatosť svedka v kontexte celkového vyznenia výsluchu svedka.
9. Preto aj dôkaz výsluchom svedka Mgr. Z. A., ktorého vierohodnosť odvolateľ namieta v odvolaní,
bolo treba vyhodnotiť podľa hore uvedených kritérií. Pri hodnotení tohto dôkazu pôsobia vedľa vecného

obsahu výpovede i ďalšie skutočnosti, ktoré nie sú vyjadrené zápisnici o pojednávaní. Pri hodnotení
tohto dôkazu súd vyhodnocuje vierohodnosť výpovede svedka nielen z toho, aký má svedok vzťah k
stranám sporu a k prejednávanej veci, ale tiež s prihliadnutím k tomu, aká jej jeho rozumová a duševná
úroveň, k spôsobu reprodukcie skutočností, o ktorých vypovedá a k jeho chovaniu pri výsluchu, t. j. či
je svedok presvedčivý, či vypovedá s istotou, plynule a či je ochotný odpovedať na otázky. Súd prvej

inštancie vypočul Mgr. Z. A. ako svedka dvakrát, na pojednávaní dňa 17.03.2014 a dňa 26.04.2016.
Svedok uviedol, že žalobkyňa aj riaditeľka školy sú jeho bývalé kolegyne, k obom mal pozitívny vzťah,
k žalobkyne priateľský, vážil si ju, trochu ho prirovnal k vzťahu matky a syna. Z obsahu zápisníc tiež
vyplýva, že svedok vypovedal aj na všetky otázky právnych zástupcov strán. Je zrejmé, že súd prvej
inštancie, aj na základe iných skutočností /priamy kontakt, spôsob reprodukcie skutočností o ktorých

vypovedal, zodpovedanie otázok právnych zástupcov/ nemal pochybnosti o vierohodnosti svedka, i
keď svedok mal priateľský vzťah k žalobkyni Odvolací súd preto nezistil dôvod na odchýlenie sa
od hodnotenia výpovede svedka súdom prvej inštancie. Rovnako tak aj posúdenie ďalších dôkazov,
výpovedí svedkýň Márie A. a B. D. súd prvej inštancie vykonal v súvislosti s hodnotením aj s ostatnými
dôkazmi v zmysle hore uvedených zásad.

10. Odvolacie námietky žalovaného ohľadne nesprávnych skutkových záverov a nesprávneho právneho
posúdeniavýpovednýchdôvodovvovýpovedižalovanéhoz24.04.2012- urážlivýslovnýatakžalobkyne
na riaditeľku školy dňa 16.04.2012 v zborovni, následné porušenie zákazu fajčenia v areáli školy dňa
16.04.2012 a neospravedlnená neprítomnosť v práci dňa 11. a 12.04. 2012, odvolací súd nepovažoval
za dôvodné. Pri skúmaní, či žalobkyňa svojím konaním, ktoré boli uvedené vo výpovedi žalovaného z

24.04.2012 porušila pracovnú disciplínu, súd prvej inštancie ako vyplýva z odôvodnenia jeho rozsudku,
náležite prihliadol k okolnostiam významným pre posúdenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny.
11. Skutkové zistenia o tom, že žalobkyňa predložila žalovanému doklady ospravedlňujúce jej
neprítomnosť v práci v dňoch 11.a 12.04.2012, súd prvej inštancie vyvodil z výsledkov vykonaného
dokazovania. Riaditeľka školy, štatutárna zástupkyňa S. N. potvrdila vo svojej výpovedi, že žalobkyňa

jej ráno SMS správou oznámila, že nepríde do práce a dodatočne ku dňu spravovania výplat doklady o
návšteve lekára od žalobkyne našla pripnuté na nástenke v zborovni školy. Túto neprítomnosť v práci
nemala žalobkyňa vykázanú ako absencia. Správny bol potom záver súdu prvej inštancie, že zo strany
žalobkyne nedošlo k porušeniu pracovnej disciplíny.
12. Skutkové zistenia o tom, že žalobkyňa dňa 16.04.2012 v miestnosti zborovne školy pred viacerými

kolegami slovne a urážlivo napadla riaditeľku školy, súd prvej inštancie na základe výsledkov
vykonaného dokazovania - výsluchov svedkov vyhodnotil tak, že riaditeľka svojím prístupom už v dosť
vyhrotenej situácii čiastočne prispela k tomu, že žalobkyňa na jej žiadosť reagovala zvýšeným hlasom,
avšak bez nejakých vulgarizmov a osočovaní. Žalovaný namieta, že súd obišiel výpoveď samotnejžalobkyne, ktorá na pojednávaní uviedla, že odmietla prevziať upozornenie za porušenie pracovnej
disciplínysoslovami„kobulinynepodpisujem“,svedkyňaZ.A.potvrdilaneslušnésprávaniesažalobkyne
k riaditeľke školy, keď sa na riaditeľku rozkričala, konkrétne slová si však nepamätala a svedkyňa B.

D. tiež vypovedala, že žalobkyňa hodila upozornenie na stôl so slovami „takéto debility nepodpisuje“.
Podľa názoru odvolacieho súdu takýto prejav žalobkyne po oboznámení sa s upozornením o porušení
pracovnej disciplíny treba považovať za odmietnutie prevzatie tohto upozornenia, i keď nie celkom
štandardným spôsobom. Podľa prejavu žalobkyne potvrdeného výpoveďami svedkov a aj svedkýň Z.
A. a B. D., žalobkyňa takto reagovala na upozornenie o porušení pracovnej disciplíny, a nie na osobu

riaditeľky školy. Preto aj odvolací súd je tohto názoru, že takéto správanie sa žalobkyne nie je porušením
pracovnej disciplíny v zmysle pracovného poriadku školy.
13. Napokon za nedôvodné považuje odvolací súd aj námietky ohľadne výpovedného dôvodu -
porušenia zákazu fajčenia v areáli školy dňa 16.04.2012. Súd prvej inštancie na tento výpovedný
dôvod vykonal rozsiahle dokazovanie, výsledky ktorého korešpondujú o obsahom spisu a prihliadol k
okolnostiam významným pre posúdenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny. Žalovaný namieta, že

žiadne okolnosti nemôžu zmenšiť intenzitu porušenia zákazu fajčenia s ohľadom na miesto a vplyv
porušovania tohto zákazu na deti. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný má zákaz fajčenia v areáli
školy upravený v internom predpise - Pracovnom poriadku z 13.012.2012, pričom porušenie zákazu
fajčenia sa považuje za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, čo znamená, že zamestnávateľ
za splnenia ďalších podmienok môže dať zamestnancovi za porušenie zákazu fajčenia aj výpoveď.

Súd prvej inštancie pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny prihliadol na zistenia, že
niekoľkokrát v minulosti počas fajčenia žalobkyne bola prítomná aj riaditeľka žalovaného a fajčenie jej
nevyčítala, že ostatní zamestnanci neboli ani písomne napomenutí pre porušenie pracovnej disciplíny
v dôsledku porušenia zákazu fajčenia, že na mieste kde žalobkyňa v uvedený deň fajčila, sa aj v
minulosti fajčievalo, že v tom čase sa deti v škole už nenachádzali, a že od 01.09.2008 až do roku

2011 bola žalobkyňa hodnotená s veľmi dobrými výsledkami, v poslednom hodnotení z 02.07.2012
bola hodnotená s konštatovaním štandardných výsledkov. Konštatoval tiež, že aj keď v roku 2011
došlo k sprísneniu dodržiavania zákazu fajčenia, je treba rozlišovať objektívny kvalitatívny rozdiel medzi
sprísnením dodržiavania zákazu fajčenia, od podania výpovede pre porušenie zákazu fajčenia, ak
takéto správanie je niekoľko rokov nadriadeným zamestnancom, priamo tolerované. Aj odvolací súd

zdieľa právny záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa síce porušila pracovnú disciplínu, keď porušila
zákaz fajčenia, avšak toto porušenie s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ktoré zistil súd prvej
inštancie, nedosahuje intenzitu, ktorá by zakladala dôvod na výpoveď žalobkyne z pracovného pomeru.
Vtomtoodvolacísúdpoukazujenapodrobnéavýstižnéodôvodnenienapadnutéhorozsudku. Odvolacie
námietky žalovaného považuje preto za nedôvodné.

14.Napokonžalovanýnamietaajnároknanáhradumzdypriznanýžalobkynizaobdobiedeväťmesiacov
vo výške 7 294,50 eur. Tento nárok súd prvej inštancie priznal v zmysle ust. § 79 ods. 1, 2 Zákonníka
práce v znení účinnom v čase výpovede z 20.04.2012, podľa ktorého má zamestnanec, s ktorým bol
neplatne skončený pracovný pomer, právo na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo
dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní, až do času, keď súd rozhodne

o skončení pracovného pomeru, najdlhšie za čas deväť mesiacov. Námietka žalovaného, že mal súd
skúmať, či nárok na náhradu mzdy žalobkyni vznikol, keď táto bola práceneschopná od 23.04.2012 do
28.02.2013, počas ktorej doby jej mzda nepatrí, odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. Žalobkyňa listom
zo dňa 07.06.2012 oznámila zamestnávateľovi, že trvá na jej ďalšom zamestnaní, pričom medzi týmto
oznámením a rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru uplynula doba viac ako 5

rokov. Takže aj za predpokladu, že po žalovaným uvedenú dobu bola žalobkyňa práceneschopná, patrí
žalobkyni náhrada mzdy za deväť mesiacov v určenej sume.
15. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vrátane výroku o náhrade trov konania /
podľa zásad úspechu/ ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

16. V odvolacom konaní mala v celom rozsahu úspech žalobkyňa, preto jej vznikol nárok na náhradu
trov odvolacieho konania podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP.

17. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).