Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, August 3, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/40/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714206749
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6714206749.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej

a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu Sociálna poisťovňa
Bratislava, so sídlom Bratislava, Ul. 29. augusta 8 a 10, pobočka Banská Bystrica, Kapitulská 27,
Banská Bystrica, IČO: 30 807 484 proti žalovanému JUDr. Viliamovi Königovi, súdnemu exekútorovi,
Exekútorský úrad so sídlom Hlbiny 2, Zvolen, IČO: 37 186 951, bytom Jarmočná 37, Hriňová, v
konaní o zaplatenie 281,08 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k.
18C/79/2014-87 zo dňa 25.10.2016 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalobca n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 281,08
Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia titulom náhrady škody v zmysle § 33 ods. 1 zák. č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej v texte „Exekučný poriadok“).
2. Vykonaným dokazovaním mal okresný súd za preukázané, že právny predchodca žalobcu podal u
žalovaného návrh na vykonanie exekúcie a žalovaný ako súdny exekútor začal exekúciu vykonávať,
a to za účelom vymoženia pohľadávky žalobcu v celkovej výške 281,09 Eur (8.468,- Sk v pôvodne

platnej mene). Žalobca tiež preukázal, že v exekúcii vedenej žalovaným povinná z exekúcie uhradila
v hotovosti u exekútora dňa 25.09.2003 čiastku 66,39 Eur a priamo na účet exekútora uhradila dňa
22.05.2006 čiastku 317,96 Eur, t.j. spolu bola uhradená čiastka 384,35 Eur. To, že došlo k vymoženiu
uvedenej pohľadávky je zrejmé aj z vyjadrenia právneho nástupcu žalovaného ako súdneho exekútora
Mgr. Somíka, kedy uvedená exekúcia je podľa spisu vedená ako vymožená pohľadávka. Povinnosťou
exekútora bolo preto po vymožení finančných prostriedkov od povinnej tieto vyplatiť oprávnenému, čo
však neurobil, čím zanedbal svoje povinnosti exekútora a zodpovedá za škodu, ktorú týmto spôsobil

žalobcovi. Ďalej mal okresný súd preukázané, že na strane žalobcu ako poškodeného vznikla škoda v
majetkovej sfére, a to tým, že nemá uhradenú pohľadávku v žalovanej výške, t.j. v rozsahu 281,08 Eur,
ktorá mala byť vymožená exekúciou v exekučnom konaní vedenom exekútorom - žalovaným. Exekútor
bolpretopovinnývymoženúčiastkubezzbytočnéhoodkladuvyplatiťoprávnenému,t.j.žalobcovi,pričom
exekútor takto nekonal. Súd mal teda za preukázané aj vznik škody na strane žalobcu, ktorý bol
spôsobený porušením právnej povinnosti žalovaného ako súdneho exekútora, pretože v zmysle § 46
ods. 1 Exekučného poriadku bol povinný postarať sa o vykonanie exekúcie. Pokiaľ tak žalovaný nekonal,

súd mal preukázanú príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti exekútora a vznikom škody
na strane poškodeného. Keďže boli naplnené všetky predpoklady na uplatnenie nároku žalobcovi na
náhradu škody v žalovanej výške 281,08 Eur, žalobe vyhovel.3. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania, ktorú však bližšie nešpecifikoval, avšak napriek
tomu okresný súd vyhodnotil, že nie je dôvodná. Žalobca tak dôvodne poukázal na to, že náhradu
škody si uplatnil v lehote, nakoľko sa o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá dozvedel na základe e-

mailového oznámenia Mgr. Somíka zo dňa 09.05.2013, kedy sa dozvedel, že v jeho exekučnej veci
došlo k vymoženiu pohľadávky, a to súdnym exekútorom, a napriek tomu žalobcovi takto vymožená
pohľadávka nebola vyplatená. Keďže žaloba bola podaná dňa 12.05.2014, bola uplatnená v rámci
subjektívnej premlčacej lehoty. Pokiaľ ďalej k poslednej úhrade zo strany povinnej došlo dňa 22.05.2006,
žaloba žalobcu podaná na súde dňa 12.05.2014 bola podaná aj v objektívnej 10-ročnej premlčacej

lehote.

4. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP, pretože žalobca bol v konaní plne
úspešný, patrí mu preto i náhrada trov konania v celom rozsahu.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý namietal svoju pasívnu

legitimáciu v tomto konaní. Poukázal na to, že z definície právneho postavenia súdneho exekútora
stanovenej priamo Exekučným poriadkom vyplýva, že exekútor v Exekučnom konaní vykonáva úlohy
štátneho orgánu. Právne postavenie exekútora je podľa neho ustanovené tak, že v rámci deľby
verejnej/štátnej moci sa exekútor podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu, teda článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Na súdneho exekútora treba preto v zmysle uvedeného v

prípade, ak vykonáva exekučnú činnosť hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon do verejnej/
štátnej moci v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym
súdnym poriadkom. Medzi exekútorom ako orgánom verejnej moci a oprávneným v exekučnom konaní
neexistuje súkromno-právny, ale ani verejno-právny vzťah, v ktorom ako účastníci nemajú voči sebe
navzájom rovnaké postavenie charakteristické pre súkromné právne vzťahy. Vzhľadom na uvedené

preto dospel k tomu, že na jeho strane nemôže dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451
Občianskeho zákonníka. Nárok zo strany žalobcu považoval ako na nárok na náhradu škody v zmysle
zák. č. 514/2003 Z.z., za ktorú škodu zodpovedá štát. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil.

6. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný napriek tomu, že
v rámci exekučného konania vymohol jeho pohľadávku od povinnej, túto mu nevyplatil. Tým porušil
povinnosť, ktorá mu vyplýva zo zákona, čím mu spôsobil škodu, za ktorú zodpovedá v zmysle § 33 ods.
1 Exekučného poriadku. Odvolanie nepovažoval za dôvodné a zdôraznil, že v prípade, kedy má on ako
poškodený nárok na náhradu škody voči štátu, má súčasne daný priamy nárok na náhradu škody aj

voči súdnemu exekútorovi, pričom táto zodpovednosť je spoločná a nerozdielna. Poškodený sa môže
sám rozhodnúť, že uplatní škodu iba voči štátu alebo iba voči súdnemu exekútorovi. Stotožnil sa preto
s rozhodnutím okresného súdu a navrhol, aby ho odvolací súd v celom rozsahu potvrdil.

7. Okresný súd vydal napadnutý rozsudok dňa 25.10.2016. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák.

č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety
odseku2§470CSPvšakplatí,žeprávneúčinkyúkonov,ktorévkonanínastalipred dňomnadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (konanie začalo dňom 12.05.2014).

8. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného a napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo preskúmal v medziach daných ustanovením
§ 379 a 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok
okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.

9. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v
dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie
aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej. Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú

z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd stručne a jasneobjasnil skutkový, ako aj právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že nárok žalobcu
vo vzťahu k žalovanému je v celom rozsahu dôvodný.

10. Úvodom odvolací súd ďalej poukazuje na zodpovednosť žalovaného za obsahové vymedzenie
svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť
odvolacími dôvodmi. Jediným odvolacím dôvodom žalovaného v tomto konaní bol jeho právny záver o
nesprávnej pasívnej legitimácii, ktorú zdôvodnil tým, že za škodu, ktorá vznikla žalobcovi zodpovedá štát
v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z.. Zdôraznil, že na jeho strane ako súdneho exekútora vykonávajúceho

exekučnú činnosť nemohlo vo vzťahu k oprávnenému, ktorý vystupoval ako účastník exekučného
konania,dôjsťkbezdôvodnémuobohateniuvzmysle§451Občianskehozákonníka.Uzavrel,žežalobca
má právo na náhradu škody, avšak na náhradu škody spôsobenej nesprávnym právnym postupom
súdneho exekútora.

11. S uvedeným odvolacím dôvodom a jeho právnou argumentáciou sa nestotožňuje ani súd odvolací

a v tejto súvislosti poukazuje na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. sp.zn. 3Cdo/75/2015
zo dňa 23.03.2016, 3Cdo/129/2015, sp.zn. 3Cdo/58/2009, 3Cdo/13/2010). Odvolací súd opakovane
zdôrazňuje, že pre vyriešenie otázky, či daný právny vzťah je súkromno-právny alebo verejno-právny
je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok
(predmet súdneho konania). Tento vzťah treba následne analyzovať a správne právne posúdiť. Z

prejednanej veci v zmysle obsahu spisu v priebehu konania žalobca tvrdil, že pre uplatnenie nároku
na zaplatenie spornej sumy v súdnom konaní považuje za rozhodujúcu skutočnosť, že v exekučnom
konaní mu ako oprávnenému neboli zo strany súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť
poskytnuté finančné prostriedky, ktoré boli ním v rámci exekučnej činnosti vymožené od povinného.
V danom prípade žalobca preto vyvodzoval svoj nárok z právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi

ním ako oprávneným, teda účastníkom exekučného konania a súdnym exekútorom vykonávajúcim
exekučnú činnosť. Netýkal sa niektorej z typicky súkromných oblastí života fyzickej osoby alebo
existencie právnickej osoby a nevyplýval zo súkromného práva. Odvolací súd teda uznáva, že v
danom prípade ide o verejno-právny vzťah sledujúci zabezpečenie funkcie štátu, v rámci ktorého
účastníci nemali autonómne a rovnoprávne postavenie charakteristické pre právne vzťahy založené na

súkromnom práve. Uvedený právny záver však nič nemení na tom, že za podmienok daných Exekučným
poriadkom ( § 33 ods. 1 ) môže vzniknúť zodpovednosť súdneho exekútora za škodu, ktorú spôsobil
pri výkone svojej exekučnej činnosti, a nie zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Okresný súd
svoje rozhodnutie nezaložil na tom, že by právny vzťah medzi stranami sporu posúdil ako vzťah z
bezdôvodného obohatenia, ako mu nesprávne vytýka žalovaný v odvolaní.

12. Ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku upravuje zodpovednosť exekútora za škodu, ktorú
spôsobil on alebo jeho zamestnanci pri výkone činnosti, ktorá je upravená Exekučným poriadkom.
Zodpovednosť súdneho exekútora za škodu v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku je koncipovaná
ako objektívna zodpovednosť, t.j. zodpovednosť, ktorá vzniká bez ohľadu na zavinenie, teda bez ohľadu

na to, či ku vzniku škody došlo úmyselným alebo nedbanlivostným konaním zodpovedného subjektu.

13. Ak žalovaný v odvolaní namieta, že pasívne legitimovaným v uvedenom konaní je štát, a nie on
ako súdny exekútor, potom odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že zodpovednosť exekútora za škodu pri
výkone funkcie exekútora v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku je širšia ako zodpovednosť štátu

podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. a exekučný poriadok, avšak ani zák. č. 514/2003 Z.z. priamo neustanovujú
prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého z nich; obe zodpovednosti stoja vedľa
seba. Z ich dikcie možno vyvodiť, že za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti
vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu (činnosti uvedené v ustanoveniach § 29
až § 104 Exekučného poriadku), zodpovedá vedľa štátu (s následným právom regresu) rovnako sám

exekútor, a to za podmienok uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku (podobne aj rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp.zn. II ÚS 289/2008). Bolo preto výslovne na rozhodnutí poškodeného - žalobcu,
či bude náhradu škody požadovať podľa zák. č. 514/2003 Z.z. alebo či predmetný nárok bude uplatňovať
priamo od exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Žalovaný súdny exekútor je teda pasívne
legitimovaným v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone exekučnej činnosti v zmysle žaloby

14. Povinnosťou exekútora bolo po vymožení finančných prostriedkov od povinného tieto vyplatiť
oprávnenému, čo však neurobil, čím zanedbal svoje povinnosti exekútora a zodpovedá za škodu, ktorú
tým spôsobil žalobcovi. Pre vznik jeho zodpovednosti ako súdneho exekútora za škodu v zmysle §33 ods. 1 Exekučného poriadku boli splnené zákonné predpoklady rovnako ako pri vzniku občiansko-
právnej zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka (1. porušenie právnej
povinnosti v súvislosti s činnosťou exekútora podľa Exekučného poriadku, 2. existencia, resp. vznik

škody, 3. existencia príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody). Na
strane žalobcu ako poškodeného vznikla strata v majetkovej sfére, a to tým, že nemá uhradenú
pohľadávku v žalovanej výške, t.j. v rozsahu 281,08 Eur, ktorá mala byť vymožená exekúciou v
exekučnom konaní vedenom exekútorom - žalovaným. Bolo preukázané, že v exekučnom konaní
povinný uhradil exekútorovi pohľadávku a exekútor bol povinný vymoženú čiastku bez zbytočného

odkladu vyplatiť oprávnenému, t.j. žalobcovi, pričom exekútor takto nekonal. Uvedená povinnosť vyplýva
zo samotnej podstaty výkonu exekúcie a tohto času je uzákonená priamo v Exekučnom poriadku v §
36 ods. 8. Okresný súd preto dôvodne považoval za preukázané, že vznik škody na strane žalobcu bol
spôsobený porušením právnej povinnosti žalovaného ako súdneho exekútora, pretože v zmysle § 46
ods. 1 Exekučného poriadku bol exekútor povinný postarať sa o vykonanie exekúcie vrátane vyplatenia
vymoženej čiastky oprávnenému - žalobcovi. Pokiaľ žalovaný ako súdny exekútor takto nepostupoval,

súd mal dôvodne preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti exekútora a
vznikom škody na strane poškodeného, teda žalobcu.

15. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalovaný nenamietal porušenie svojej povinnosti ako
súdneho exekútora resp. toho, že by sumu uplatňovanú žalobcom zaplatil resp. uhradil žalobcovi ako

oprávnenému, namietal len, že za nesprávny úradný postup zodpovedá štát. Jeho právna úvaha o
zodpovednosti štátu však vzhľadom na vyššie uvedené dôvody neobstojí, preto odvolanie žalovaného
nemožno považovať za dôvodné.

16.Keďžeodvolacídôvodžalovanéhoneobstojí,odvolacísúdnapadnutérozhodnutiepotvrdilakovecne

správne, a to vrátane výroku o náhrade trov konania, ktorú skutočnosť odvolací súd uvádza napriek
tomu, že konkrétnymi dôvodmi rozhodnutie o náhrade trov konania nebolo žalovaným napadnuté, avšak
ide o výrok závislý a súd rozhodol v súlade s platnou právnou úpravou.

17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení

s § 255 ods. 1 CSP, teda podľa pomeru úspechu v odvolacom konaní. Žalovaný nebol v odvolacom
konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca, ktorý úspešný v
odvolacom konaní bol, trovy odvolacieho konania, ktoré by boli preukázané a odôvodnené a ktoré
by predstavovali účelne vynaložené výdavky žalobcu (§ 251 CSP), nevznikli. Na základe uvedeného
odvolací súd rozhodol, že žalobca nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

18. Na záver odvolací súd dopĺňa, že z oznámenia Ministerstva spravodlivosti SR mal i odvolací súd
preukázané, že žalovaný ako súdny exekútor má od roku 2009 pozastavený výkon súdneho exekútora,
ktoré doposiaľ trvá, v zmysle rozhodnutia ministra spravodlivosti SR podľa § 222 ods. 1 Exekučného
poriadku, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.07.2009. Žalovaný je stále vedený v

Zozname súdnych exekútorov.

19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).